Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. apríl 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/34/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116202177
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116202177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobkyne: Ľ. Č., nar.

XX.XX.XXXX, G. A. XX, XXX XX W., štátna občianka SR, v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou
JUDr. Igora Šafranka, advokáta so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému:
Home Credit Slovakia, a.s. Teplická 7434/147, Piešťany 921 22, IČO: 36234176, v konaní zastúpený
advokátskou kanceláriou GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín
k, IČO: 47234679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.952,73 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 3. 2. 2016 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia
sumy 1.952,73 eur a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 29C 174/2014 bola
ako žalovaná v postavení spotrebiteľky. Žalovaný od nej požadoval zaplatenie sumy 4.214,14 eur s
príslušenstvom. Rozsudkom zo dňa 30.1.2015 v danej právnej veci súd priznal terajšiemu žalovanému
sumu 2.259,41 eur s príslušenstvom a žalobu nad sumu 2.259,41 eur, t.j. o sumu 1.952,73 eur zamietol.

3. V tomto konaní vedenom pod sp.zn. 29C 174/2014 súd zistil porušenie jej spotrebiteľského práva,
zo strany obchodníka. Rozsah porušenia jej spotrebiteľského práva vyplynulo z citovaného rozsudku, v
ktorom súd konštatoval, že: „Aj keď z uzatvorenej zmluvy vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne
je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nie je zrejmé ako účasť týchto
nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinnosti zmluvných strán z
uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť koľko dlžník v jednotlivých splátkach plnil na istinu, osobitne

na úrok a osobitne na poplatky... V danej právnej veci súd zamietol žalobu aj v časti zmluvnej pokuty.
“. Žalobkyňa odkázala na ustanovenie § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle,
ktorého „spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“.
Poukázala na to, že dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči nej, ako spotrebiteľke, s
odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon a chcel sa na jej úkor nezákonne obohatiť o sumu 1.952,73

eur, preto od neho požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie
má mať sankčnú a odrádzajúcu, ale aj relutárnu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Uviedla,
že jeho výška závisí od miery porušenia povinností veriteľom. Pri posudzovaní primeraného finančného
zadosťučinenia by mal súd prihliadať na všetky okolností vecí, najmä na to, že znášala stav právnejneistoty a že jej hrozila finančná strata vo výške 1.952,73 eur s príslušenstvom. Mala zato, že žalovaný
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď od nej ako spotrebiteľky požadoval plnenie, na ktoré
nemal nárok. Finančné zadosťučinenie vyčíslila žalobkyňa vo výške 1.952,73 eur, nakoľko v takejto

výške sa chcel obchodník na jej úkor obohatiť.

4. Žalobkyňa k žalobe pripojila rozsudok tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47 zo dňa 30.1.2015,
právoplatný dňa 12.3.2015.

5. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 21.3.2016 a uviedol, že
so žalobou nesúhlasí v prvom rade, pretože základný predpoklad na úspešné uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je preukázanie, že žalovaný svojim konaním porušil súčasne -
kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa
však nepreukázala, ktoré konkrétne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne
ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný mal svojím konaním porušiť. Uviedol, že ako

vyplýva zo samotného pojmu finančného zadosťučinenia ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je
reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená.
Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je ujma, ktorá vznikla inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom,
ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia, je, že takéto zadosťučinenie môže
priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených zákonom

o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Mal zato, že rozhodnutie č.k. 29C 174/2014 zo dňa
30.1.2014, ktorým bola zaviazaná žalovaná na zaplatenie sumy 2.259,41 eur a v prevyšujúcej časti,
žaloba zamietnutá, nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by konštatovalo porušenie práv alebo
povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný má za to, že nie každé rozhodnutie
súdu, ktorým súd rozhodol o čiastočnom zamietnutí žaloby, možno považovať za úspešné uplatnenie

porušenia práv alebo povinnosť ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými
predpismi, ale len také, z ktorého je zrejmé, že žalovaný skutočne porušil zákon. Súd rozsudkom
súčasne zaviazal žalovaného (v tomto konaní žalobcu) na úhradu dlžnej sumy, takže úspech strán bol
pomerný. Žalovaný v ďalšom poukázal na to, že žalobkyňa uhradila len sumu 266,91 eur, pričom splátky
jej umožnené rozsudkom súdu neboli. Žalovaný teda zhrnul, že v spomínanom konaní nebola žalobkyňa

ako spotrebiteľka, ktorá by si uplatňovala na súde porušenie práva naopak, bola v postavení žalovaného
a v tomto konaní sa len bránila. Uviedol, že navyše v citovanom rozhodnutí súdu bolo konštatované,
že úverová zmluva bola určená za bezúročnú a bezpoplatnú z dôvodu, že neobsahovala náležitosti v
zmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch,aniezdôvodu,žebyzostranyžalovanéhodošlokporušeniu
práva alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi.

Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 14Co/91/2012-141 zo dňa 10.10.2013, ktorý
uviedol, že „cieľom rozhodnutia o spotrebiteľských veciach tak, ako sú sledované normotvorcom
únie v rámci Smernice Rady 93/13 EHS, je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v
zásade zachovávať platnosť zmluvy ako celku a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, obsahujúce
nekalé zmluvné podmienky (bod 31 rozsudku súdneho dvora EÚ C - 453/10), ak bol prijatý záver,

že predmetný úver je bezodplatný a bezúročný už bola nastolená v predmetnom právnom vzťahu
rovnováha zmluvných strán a nie je potrebné ešte osobitným rozhodnutím vzhľadom na ciele a účel aký
vyplýva z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na dátum uzatvorenia predmetnej
zmluvy), prípadne určovať ešte neprijateľnosť zmluvných podmienok. Neobstojí v tomto smere ani
odkaz na to, že by to založilo nárok na finančné zadosťučinenie.“ Podľa názoru žalovaného, žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu
práva alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi,
nakoľko v žalobe nešpecifikovala ani bližšie nekonkretizovala akého konkrétneho porušenia práva
alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť ani toto porušenie presne nevymedzila odkazom
na konkrétne ustanovenie zákona a ani nepredložila súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že by

žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými
predpismi. Žalovaný taktiež uviedol, že ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia,
ide od zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva
na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla,
inak niečo reparovať. Žalobkyni nielen že žiadna ujma nevznikla, ale naopak, získala najvýhodnejší

úver, aký by jej neposkytla žiadna banka a navyše napriek právoplatnému a vykonateľnému rozsudku
dlžnú sumu stále neuhradila. Ako vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., finančné
zadosťučinenie musí byť primerané, tvrdenie žalobkyne, že požaduje finančné zadosťučinenie vo
výške 1.952,73 eur, t.j. v takej výške, v akej obchodník chcel sa jej úkor obohatiť, považuje zavrcholne neodôvodnené a neopodstatnené. Žalobkyňa uzatvorila úverovú zmluvu v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom. Bolo teda adekvátne, že žalovaný požadoval od žalobkyne v konaní vedenom
pod sp.zn. 29C 174/2014 úhradu jej dlhu. Pokiaľ by žalovaný mal uhradiť žalobkyni ešte „umelo
vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.952,73 eur, dostal by sa sám do pozície dlžníka,
ktorý by uhradil žalobkyni ako spotrebiteľke viac, ako sama mu vrátila. Tento stav určite nepovažoval za
žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto zabezpečenia

rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech
žalovaného.

6. Žalobkyňa v rámci svojho procesného útoku použila ako prostriedky procesného útoku predovšetkým
písomne podanú žalobu, a listinné dôkazy, a to rozsudok tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47 zo dňa
30.1.2015.

7. V prejednávanej veci neexistoval žiadny dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

8. Strany sporu boli v konaní právne zastúpené, na základe uvedeného súd vo veci konal a rozhodol
v neprítomnosti strán sporu.

9. Z predloženého rozsudku tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47, právoplatného dňa 12.3.2015, mal
súd zistené, že predmetom konania bola žaloba žalobcu v tejto právnej veci na žalovaného, doručená
súdu dňa 28.3.2014, ktorou žiadal zaviazať žalovanú v tomto konaní žalobkyňu na zaplatenie 4.212,14
eur spolu s 0,024 % úrokom z omeškania denne zo sumy 3.754,02 eur od 26.3.2014 do zaplatenia, ako

aj náhrady trov konania. Súd mal zistený skutkový stav, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) uzatvoril
so žalovanou (v tomto konaní žalobkyňou) dňa 9.3.2011 úverovú zmluvu č. 4103028654, na základe
ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 3.427,86 eur s uvedením celkovej sumy splatnej spotrebiteľom
5.932,80 eur, mesačnej splátky vo výške 88,65 eur, počtom splátok 72, ročnej úrokovej sadzby 19,73
%, RPMN s uvedením a rozsahu od 21,7 % do 22,5 % s tým, že presná hodnota RPMN závisí na dni

neposkytnutiaúveru,pričomklientsúhlasilstým,žepresnávýška RPMNmu budežalobcomoznámená
po poskytnutí úveru. Súčasťou zmluvy bol aj údaj o priemernej hodnote RPMN 17,44 %, celkových
nákladov spotrebiteľa 2.504,94 eur a poplatku za možnosť zmeny výšky a počtu splátok 0,30 eur. Na
strane 6 rozsudku súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi účastníkmi
konania došlo v zmysle ustanovenia § 9 a nasledujúcich zákona č. 129/2010 Z.z. k uzatvoreniu zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca v prospech žalovanej poskytol úver vo výške 3.427,86
eur s uvedením mesačnej splátky, počtom splátok, ročnej úrokovej sadzby, RPMN, priemernej hodnoty
RPMN, celkovej sumy splatnej spotrebiteľom 5.932,80 eur a celkových nákladov spotrebiteľa 2.504,94
eur, poplatku za poistenie, poplatku za možnosť zmeny výšky a počtu splátok. Podľa predloženého
splátkového kalendára zo strany žalovanej v boli realizované úhrady vo výške 1.168,45 eur. Súd

konštatoval, že v prejednávanej veci úroky dojednané v predmetnej spotrebiteľskej zmluve neprevyšujú
obvyklú mieru podstatným spôsobom, keďže boli dojednané vo výške 9,57 % ročne. Podľa výpočtu súdu
pri výške poskytnutého úveru 3.427,86 eur s dobou splácania 72 mesiacov a celkovej sumy, ktorá mala
byť splatená vo výške 5.932,80 eur, bol uvedený aj správny údaj o výške ročnej úrokovej miery a RPMN
22,12 % ročne. Súd však zistil jedno jediné pochybenie a to, že aj keď z uzatvorenej zmluvy vyplynula

výška jednotlivých splátok, výslovne nebolo uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky,
pričom nebolo zrejmé akú časť týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv
a povinností zmluvných strán z uzatvorenia zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých
splátkach zaplatí na istinu, osobitne na úrok a osobitne na poplatky, z tohto dôvodu považoval súd
tento úver za bezúročný a bez poplatkov a nakoľko žalovaná realizovala úhrady vo výške 1.168,45

eur, zaviazal žalovanú len na doplatenie sumy 2.259,41 eur, a to teda vo výške predstavujúcej rozdiel
poskytnutého úveru 3.427,86 eur a jej úhrad 1.168,45 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

10. V tomto konaní žalobkyňa nepopierala, že z predmetnej sumy uhradila len 2.66,91 eur, aj to v
splátkach, každý mesiac spolu 88,97 eur, súd teda vychádzal z toho, že istina úveru žalobkyňou (v

konaní29C174/2014žalovanou),eštenebolauhradenáanidočasu,kedysúdrozhodovalvtejtoprávnej
veci.11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Každý spotrebiteľ má právo obrátiť
sa s cieľom ochrany svojich spotrebiteľských práv na subjekt alternatívneho riešenia sporov. Počas
alternatívneho riešenia sporov spotrebiteľ spolupracuje so subjektom alternatívneho riešenia sporov v

záujme rýchleho vyriešenia sporu. V prípade cezhraničného sporu má spotrebiteľ právo obrátiť sa na
Európske spotrebiteľské centrum, ktoré mu poskytne adresu na doručovanie, elektronickú adresu alebo
telefonický kontakt na subjekt alternatívneho riešenia sporov, ktorý je príslušný na riešenie jeho sporu.

13. Z hypotézy citovanej právnej normy v časti, ktorej priznáva spotrebiteľovi právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom (zákonom č. 250/2007 Z.z.) a osobitnými právnymi predpismi zodpovedá, jednoznačne
vyplýva podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanoveného zákonom č.
250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom.

14. V danej právnej veci sa žalobkyňa domáha v postavení spotrebiteľky voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.952,73 eur z dôvodu, že súd v konaní vedenom pod sp.zn. 29C 174/2014 vtedajšiemu žalobcovi,
terajšiemu žalovanému, nepriznal sumu 1.952,73 eur s príslušenstvom. Z toho žiadnym logickým
výkladom nemožno dospieť k záveru, akého porušenia práv a povinností na žalobkyni sa žalovaný
dopustil ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými právnymi predpismi. Pokiaľ súd

v konaní vedenom pod sp.zn. 29C 174/2014 zamietol v časti nárok súčasného žalovaného, vtedy
žalobcu, nemožno to považovať bez ďalšieho za úspešne uplatnenie porušenia práv alebo povinnosti
ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi.

15. Je potrebné poukázať na to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľov je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práva a povinnosti zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol
úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti.

16. Navyše v danej právnej veci súd nemohol opomenúť ani skutočnosť, že žalobkyňa ešte ani

neuhradila istinu poskytnutého úveru, na ktorú zaviazal súd vo veci 29C 174/2014. V konaní vedenom
pod sp.zn. 29C 174/2014 súd dokonca konštatoval, že primeraná bola výška úrokovej sadzby a ak tým,
že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť len tú sumu žalobcovi, ktorú od neho prevzala, mal súd v tejto
právnej veci zato, že tým bolo v rámci zachovania rovnováhy práv a povinností na strane spotrebiteľa
a dodávateľa dané zadosť. Súd má za to, že v danej právnej veci, keďže žalobkyňa ešte neuhradila

istinu úveru, zaviazať žalovaného na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia bola by porušená
klasická právna zásada rímskeho práva nemo turpitudinem suam allegans auditur - nikto sa nemôže
dovolávať z vlastnej nepoctivosti (uplatnil ju napríklad Ústavný súd Českej republiky uznesení v II. ÚS
42/94, o uvedený právny princíp a ďalší nemo ex suo delicto meliorem suam conditionem facere potest
oprel ESLP svoj rozsudok napríklad bol veci sťažnosti číslo 00000332/57 zo dňa 1.7.1961, vo veci G.

R. Lawless proti Írskej republike) aj, keď ide o vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom.

17. Navyše pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného finančného zadosťučinenia súd prihliadal aj na tú
skutočnosť, že dotknutým rozsudkom č.k. 29C 174/2014-47 súdom bola konštatovaná bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru len z dôvodu, že nie je zrejmé, aká časť splátok zahŕňa istinu, úrok a poplatky.

Dňa 9. novembra 2016 vydal Súdny dvor Európskej únie rozsudok vo veci C-42/15, predmetom ktorej
bolo prejudiciálne konanie podľa článku 267 ZFEÚ iniciované Okresným súdom Dunajská Streda v
súvislosti s vnútroštátnym konaním vedeným týmto súdom vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti H.
G., v ktorom súd konštatoval, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle,žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkaminemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. V danej právnej veci zmluva bola uzatvorená 9.3.2011, žaloba bola podaná zo strany dodávateľa

dňa 28.3.2014 a v tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že v danom čase k výkladu ustanovenia o
potrebe rozčlenenia splátok v úverových zmluvách neexistovala ani konštantná judikatúra slovenských
súdov, v zmysle ktorej by sa mohol jednoznačne dodávateľ riadiť, či sa má toto ustanovenie zákona
o spotrebiteľských úveroch vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok
úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1

písm. b) Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Nemožno mu zazlievať, že žaloval z opatrnosti vo veci
29C 174/2014 celú sumu istiny úveru, úrok aj poplatky, keďže jednoznačne žalovaná si svoje povinnosti
zo záväzku neplnila.

18. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne v tejto konkrétnej právnej veci zamietol ako nedôvodnú.

19. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

20. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu

trov konania, podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

21. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, o nároku náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov

konania. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením.

Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.