Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 14, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/73/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216181
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712216181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a
členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 11. 12.
2014, č. k.: 14 C/271/2012-274, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že žalobca sa návrhmi na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučných
konaniach špecifikovaných v rozsudku okresného súdu, a to vo veciach vedených pod spisovými
značkami 14C/271/2012, 14C/272/2012, 14C/273/2012, 14C/274/2012, 14C/275/2012, 12C/275/2012,
14C/276/2012, 14C/277/2012, 14C/278/2012, 14C/279/2012, 14C/280/2012, 14C/281/2012,
14C/282/2012, 14C/287/2012, 14C/288/2012, 14C/293/2012, 14C/294/2012, tvrdeným nesprávnym

úradným postupom, a nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom.
2. Pretože predmetom konania sú obdobné veci a účastníci konania sú totožní, súd rozhodol o spojení
na spoločné konanie uznesením zo dňa 19. 02. 2013, č. k.: 14 C/271/2012 - 274, ktorým spojil vyššie
uvedené konania s tým, že tieto sa budú ďalej viesť pod spoločnou spisovou značkou 14 C/271/2012.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 03. 2013.

3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uplatnený nárok nie je dôvodný. V každej
konkrétnej jednotlivej veci vo vzťahu k exekučnému konaniu konštatoval, že o žiadosti bolo rozhodnuté
v lehote, prípadne žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá z konkrétnych dôvodov, ktoré podrobne
uviedol okresný súd v odôvodnení rozhodnutia. Na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia
EP, predovšetkým § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2. Zdôraznil, že v § 44 ods. 2 EP je zvýraznená

zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto
poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia
a návrhu na vykonanie exekúcie. Pred udelením poverenia súd má povinnosť skúmať, či sú naplnenéformálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Konštatoval, že dĺžka exekučného konania
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia absolútne nie je
takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

4. Pretože žalobca nepreukázal, že by v exekučnej veci, na základe ktorej podal návrh, došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, teda nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre
zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie

náhrady škody a nemajetkovej ujmy, návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené

nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných

lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Namietal, že meritórne
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti

ktorému podal odvolanie.

6. Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia
sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu

informačného systému. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Nesúhlasstvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník(povinný).

7. Namietal, že súd vo veci nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky,akoajprávonaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočlánkom6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom
čase. Súd predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

8. Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

9. Namietal, však žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa
§ 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

10. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy žalobcovi. Namietal, že súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania si žalobca zvolil, o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.

11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP (Civilný sporový
poriadok) a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa

prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.Odvolacísúdpreskúmalvecnazákladepodanéhoodvolaniažalobcu,ktoréhoprávneúčinky
nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP. Správnosť aplikácie
jednotlivých ustanovení O.s.p. posudzoval ku dňu ich použitia, čomu zodpovedá aj terminológia použitá

v rozhodnutí.

15. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal vyčíslenej
náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom v
exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. v prevažnej miere v spojených

veciach zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie len
konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol žalobca
námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že

zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil
žalobu žalobcu žalovanému na vyjadrenie s výzvou, aby sa k nej písomne vyjadril. Žalovaný sa k návrhu
písomne vyjadril. Obidvom stranám sporu doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného
aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Okresný súd mal pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny
exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť žalobcovi podľa žaloby nesprávnym

úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

16. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného

súdu a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd dodáva, že okresný súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne
ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o
nenaplnenípredpokladovzodpovednostižalovanéhozaškodupovažujeajodvolacísúdvcelomrozsahu

za správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom
exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§
380 ods. 1 CSP) pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a
procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 CSP).

17. Odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú

škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcuriadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Vo veci boli vylúčení len tí sudcovia, ktorí konali v konkrétnej v exekučnej veci.

18. Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu odvolacieho súdu. O námietkach zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej žalobcom
nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas žalobcu s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým

dôvodom na odročenie pojednávania, pretože žalobcovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci
v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobcovi bolo riadne doručené
vyjadrenie žalovaného k návrhu, aj keď spolu s rozsudkom vo veci samej, avšak odvolací súd konštatuje,
že k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo, pretože išlo o rovnaké vyjadrenie, ako v
tisíckach iných vyjadrení podaných odporcom k hromadným žalobám žalobcu, k odňatiu práva konať

pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý
ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu na začatie konania s tým, že žalobca
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že

všetky rozhodnutia boli žalobcovi riadne doručené. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel
k záveru, že k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania.

19. Odvolací súd poukazuje na súvisiace rozhodnutie 15Co/553/2015, ktorým potvrdil odvolací súd
uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 10. 2013, č. k.: 14C/271/2012 - 211, ktorým návrh žalobcu
zo dňa 03. 10. 2013 na prerušenie konania. Zároveň poukazuje aj na uznesenie Okresného súdu Zvolen
č. k. 14C/271/2012-272 zo dňa 11. 12. 2014, ktorým okresný súd konanie zastavil o procesnom návrhu
žalobcu zo dňa 03. 12. 2014, ktorým sa domáhal prerušenia konania s poukazom na § 103, § 167 ods.

2, § 159 ods. 3 a § 104 O. s. p. a voči ktorému žalobca odvolanie nepodal.

20. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. platného v čase rozhodovania súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci
nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na

obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

21. Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,

a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dávalo súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník

nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za

dôležité.

22. Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným
dôkazom.Občianskysúdnyporiadokupravujúcipostupsúduaúčastníkovvobčianskomsúdnomkonaní

ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov
konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5
dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať vneprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka
(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať

na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka
konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom
práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť
ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Žalobca pred pojednávaním vo veci žiadal
zrušiť pojednávanie, čo prvostupňový súd nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania

aj vzhľadom na obsah svojho odôvodnenia uznesenia, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania.

23. Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach žalobcu rozhodol Ústavný súd SR v
stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti žalobcu odmietol, pričom zaujal principiálne názory
napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.
II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp.

zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.
Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie, na ktoré sa zástupca žalobcu nedostavil,
hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané.

24. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce v každom prípade nerozhodol o žiadosti

exekútora o udelenie poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010.
Naviac na doplnenie treba dodať a zdôrazniť, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť

dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012,
sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn.

II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

26. Taktiež odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na
množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná

aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn.
II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

27. Rozhodnutie je správne aj z dôvodu, že pokiaľ súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, súd 15 dňovou lehotou nebol viazaný, pretože táto neplatí v prípade, pokiaľ súd
zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia.

28. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského

rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy
riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou

zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza
k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale
len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí,
že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, jepovinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou
rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.
zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti F. H. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

29. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevyjadril k veci napriek výzve súdu, odvolací súd dodáva, že
námietka nie je dôvodná, pretože žalovaný sa na výzvu súdu vyjadril. K námietke, že mal súd rozhodnúť

podľa § 153b O. s. p. odvolací súd naviac dodáva, že fakultatívnosť použitia inštitútu rozsudku pre
zmeškanie znamená, že súd nie je viazaný návrhom žalobcu na rozhodnutie veci týmto spôsobom; ak
to uzná vzhľadom na okolnosti veci za potrebné či vhodné, môže vo veci riadne konať, aj keď by boli
splnené všetky ostatné podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom.

30. Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď súd zistil, že
o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom rozhodnutí

odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať porušenie
práva žalobcu, pretože by dospel k zjavne nelogickým záverom. Súd nezistil, že o návrhu nebolo
rozhodnutévzákonnomstanovenejlehote,pretotoaninemoholkonštatovať.Rozhodnutiejekoherentné
a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí žalobca.

31. Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ v závere

odvolania žalobca namieta irelevantné úvahy súdu, prvostupňový súd namietané skutočnosti vôbec v
rozhodnutí neriešil ani sa nimi nezaoberal.

32. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky žalobcu za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396
ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje ae) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).