Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415204536
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:5415204536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča, v právnej veci žalobcu: P. A., nar. XX. Z. XXXX, trvalo
bytom N. O. XXX, proti žalovanej: ALBATROS, spol. s r.o., Mliečany 61, 929 01 Dunajská Streda, IČO:
31 443 222, o náhradu škody 410,19 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda z 20. februára 2017 č. k. 10Cpr/2/2016-110, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd nepripúšťa zmenu žaloby.

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 38 ods. 1, 2 a 4, § 72 ods. 1 a 2, § 75 ods.
1 až 4, § 192 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZP“) v znení účinnom ku dňu skončenia pracovného pomeru, § 172 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3
a § 297 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 11 ods.
2, 3 a 7 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, a § 34 ods.
3 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene doplnení niektorých zákonov, v
znení účinnom do 30.4.2017.
Vecne dôvodil, že žalobca sa od žalovanej žalobou domáhal náhrady škody 410,19 eur a náhrady trov

konania, ktorú škodu predstavujú nedoplatky splatných preddavkov na poistné a poistné na zdravotné
poistenie, ktorú mu mala žalovaná spôsobiť tým, že mu dodnes nedala písomnú výpoveď a žalobca
sa nemohol uchádzať na príslušnom úrade práce o príspevok v nezamestnanosti resp. sa ani nemohol
zamestnať, a teda nebolo nikoho, kto by poistné platil, čím mu vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni (ďalej
len „VZP“) vznikol dlh. Žalovaná sa bránila tým, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu (o ktoré
žiadal žalobca) došlo v skúšobnej dobe dňa 6.9.2013 a žalovaná si splnila všetky nevyhnutné zákonom
vyžadovanépovinnostivsúvislostispracovnýmpomeromžalobcuisjehoskončením,atovočiSociálnej

poisťovni i voči VZP, tiež dôvodila, že žalobca nepreukázal svoj nárok na náhradu škody.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca u žalovanej pracoval
na pracovnej pozícii vodič (vnútroštátnej a medzinárodnej prepravy) na základe pracovnej zmluvy z
13.8.2013, v ktorej bola dohodnutá skúšobná doba v trvaní troch mesiacov. Žalobca dňa 30.8.2013nenastúpil do práce, na čo mu dňa 4.9.2013 žalovaná zaslala písomnosť s názvom Upozornenie, v
ktorom uvádza, že jeho konanie považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a jeho neprítomnosť,
nakoľko táto nebola nijakým spôsobom patrične odôvodnená, kvalifikuje ako absenciu. Zároveň

žalobcovi zaslala výzvu zo 4.9.2013, ktorou ho vyzvala, aby sa bezodkladne najneskôr do 3 dní odo
dňa doručenia predmetnej výzvy dostavil na určené pracovisko a odovzdal zamestnanecký preukaz a
pracovný list (evidenciu dochádzky), aby mu smela žalovaná vyplatiť mzdu za august 2013. O tom,
že predmetné dokumenty žalobca prevzal svedčí doručenka ako i skutočnosť, že výzvu zo 4.9.2013
predložil žalobca ako prílohu svojej žaloby, pričom obe listiny boli zasielané v jednej obálke. Následne

bola žalovanej 6.9.2013 doručená písomnosť, ktorej odosielateľom bol žalobca, označená ako Výpoveď
pracovnej zmluvy ktorá bola uzavretá dňa 13.8.2013, datovaná dňom 5.9.2013. Z jej obsahu vyplýva,
že žalobca so žalovanou ukončuje pracovný pomer v skúšobnej dobe, nakoľko mu nebola prideľovaná
práca podľa pracovnej zmluvy a toto rozviazanie pracovného pomeru žiada od 30.8.2013. Skončenie
pracovného pomeru na základe tohto listu žalobcu žalovaná akceptovala ešte v deň jeho doručenia
v liste Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo 6.9.2013, ktorý bol žalobcom prevzatý

osobne dňa 9.9.2013, čo potvrdzuje i jeho podpis na predmetnom liste. V predmetnej listine žalovaná
oznámila žalobcovi, že na základe jeho žiadosti s ním ukončuje pracovný pomer v skúšobnej dobe
podľa § 72 ZP a to ku dňu 6.9.2013. Následne žalobcovi listom z 30.10.2013 v súlade s § 75 ods.
2 ZP odovzdala potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za rok 2013, potvrdenie od
zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti, zápočtový list a výplatné pásky 08/2013,

09/2013. Tieto doklady žalobca prevzal osobne 4.11.2013, čo potvrdzuje aj jeho podpis na doručenke
s označením „do vlastných rúk“. Napriek tomu žalobca v žalobe opakovane uvádza, že mu žalovaná
nevydala výpoveď a teda sa nemohol zaradiť medzi uchádzačov o zamestnanie evidovaných na úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny. Súdu prvej inštancie nebolo zrejmé akú výpoveď žalobca od žalovanej
ako zamestnávateľa očakával resp. očakáva, keďže žiadosť o skončenie pracovného pomeru podal sám

žalobca, na čo žalovaná reagovala akceptovaním tohto skončenia pracovného pomeru písomnosťou -
Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 6.9.2013 ktoré žalobca prevzal dňa 9.9.2013
osobne.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že škoda vo výške 410,19 eur, ktorá mala žalobcovi vzniknúť
protiprávnym konaním žalovanej nebola žalobcom preukázaná. Nijaký protiprávny úkon zo strany

žalovanej preukázaný nebol a taktiež nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom žalovanej ako škodcu a vzniknutou škodou a taktiež nebolo v danom prípade preukázané jej
zavinenie.
K pochybnostiam o dátume skončenia pracovného pomeru súd uviedol, že aj keď žalobca v listine z
5.9.2013 uvádza, že pracovný pomer má skončiť v skúšobnej dobe ku dňu 30.8.2013, podľa § 72 ods. 2

ZP písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla
aspoň tri dni pred dňom, kedy sa má pracovný pomer skončiť. I keď táto lehota má len poriadkový
charakter, nevyhnutným ku skončeniu pracovného pomeru k uvádzanému dátumu bolo doručenie listiny
o skončení pracovného pomeru žalovanej najneskôr k tomuto dátumu, t.j. ku dňu 30.8.2013, čo sa
nestalo. Preto pracovný pomer skončil ku dňu doručenia písomnosti o jeho skončení žalovanej, pred

uplynutím skúšobnej doby, t.j. dňa 6.9.2013. Ku skončeniu pracovného pomeru spätne, teda pred
nastaním jeho účinkov doručením, dôjsť nemôže. Žalovaná skutočnosť skončenia pracovného pomeru
dňom 6.9.2013 aj žalobcovi potvrdila, a to listinou zo 6.9.2013. Výsledkami vykonaného dokazovania
zo strany žalobcu nebolo preukázané žiadne porušenie právnej povinnosti (žalovanej). Skončenie
pracovného pomeru žalovaná akceptovala, jednalo sa o skončenie pracovného pomeru zo strany

žalobcu, teda sám žalobca ukončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. V konaní taktiež bolo preukázané,
že žalovaná splnila všetky povinnosti ktoré pre ňu vyplývali zo zákona č. 5/2004 Z. z. o službách
zamestnanosti.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná v súvislosti s pracovným pomerom so žalobcom ako i s
ukončením tohto pracovného pomeru si voči VZP splnila všetky nevyhnutné zákonom vyžadované

procesy. Žalobca uvádza nedostatky na strane žalovanej, pričom však svoju argumentáciu stavia iba na
údajne absentujúcej listine - písomnej výpovedi. Niet tu však zákonného dôvodu, pre ktorý by žalovaná
mala dať žalobcovi výpoveď, nakoľko ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe žiadosti
žalobcu o skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a žalobca nepreukázal, že pracovný pomer
skončil 30.8.2013. Vzhľadom k tomu, že žalovaná si voči žalobcovi splnila všetky zákonom vyžadované

náležitosti a v danej veci nijakým spôsobom nepochybila, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne
priznaním žalovanému nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu.2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s
návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe (vrátane jej rozšírenia v odvolacom konaní). Dôvodil, že

pracovný pomer neskončil dňa 6.9.2013 ako uvádza súd prvej inštancie, pretože žalovaný nepredložil
dôkaz - originál výpovede v písomnej podobe. Už 30.8.2013 nenastúpil žalobca do práce, lebo mu
už nebola pridelená podľa zmluvy, žalobca žiadal už 30.8.2013 okamžitú výpoveď, žalovaná bola
povinná mu ju dať v písomnej podobe a nie tvrdiť, že žalobca porušil nejakú disciplínu a dať mu
absenciu. Doložená fotokópia nie je dôkaz. Žalobca mal za to, že žalovaná v tejto otázke neuniesla

dôkazné bremeno a nesplnila si všetky nevyhnutné zákonom vyžadované procesy, hrubo porušila ZP.
Podľa žalobcu na ukončenie pracovného pomeru nestačí výpoveď zamestnanca, dôležitá je výpoveď
zamestnávateľavpísomnejpodobe,atopreďalšieúkonyzamestnanca-prezabezpečeniezdravotného
poistenia a odvodov do poisťovne. Ako dôkaz toho, že žalobca osobne prevzal výpoveď zo 6.9.2013
od žalovanej, by žalobca považoval, ak by žalovaná preukázala, že žalobca odovzdal žalovanej
zamestnanecký preukaz a pracovný list. Žalobca ich neodovzdal a doklady, ktoré si mal žalobca od

žalovanej prevziať dňa 4.11.2013 sú aj boli nepotrebné a tiež to bolo neskoro, lebo žalobca sa musel
hlásiť do siedmich dní, čo vyplýva zo zákona, 30.10.2013 bolo neskoro. Podľa § 192 ods. 1 žalovaná
zavinila žalobcovi v zdravotnej poisťovni škodu 410 eur, ktorá sa navýšila na 617,31 eur len preto, že
ju dodnes odmieta uhradiť, preto na základe tohto ustanovenia je povinná ju uhradiť. Dátum 30.8.2013
až 8.3.2014 súhlasí aj so zdravotnou poisťovňou, čo je dôkaz, že žalobca škodu požaduje oprávnene.

Podľa žalobcu súd prvej inštancie uvádza v rozsudku skutočnosti, ktoré nie sú pre danú vec podstatné.
Podstatnou v danej veci je len skutočnosť, že žalovaná ako zamestnávateľ mu nedala výpoveď v
písomnej podobe. Vytkol súdu prvej inštancie nelogické uvažovanie, rozhodovanie na základe pocitov,
národnosti a všeličoho iného, len nie na základe ZP. Žiadal odvolaniu vyhovieť a zaviazať žalovanú
uhradiť mu škodu 617,31 eur (vrátane poplatku za exekúciu).

3. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie (bol vyhlásený 20.2.2017), pred doručením žalobcovi
písomného vyhotovenia rozsudku (doručené 13.3.2017), bolo súdu prvej inštancie dňa 1.3.2017
doručené podanie žalobcu z 27.2.2017, v ktorom už žiadal zaviazať žalovanú uhradiť mu dlh 617,31
eur, s odôvodnením, že suma sa navýšila tým, že bolo začaté exekučné konanie a žalovaná doteraz

odmietala dlh uhradiť. V prílohe predložil upovedomenie o začatí exekúcie, vydané JUDr. Z. H. ml. zo
17.2.2017 č. Ex 213/17-ML, z ktorého o. i. vyplýva, že VZP ako oprávnená vymáha od žalobcu ako
povinného dlh 410,19 eur, trovy konania 10 eur a trovy exekúcie, spolu predbežne vymáhaná suma
predstavuje 617,31 eur.

4. Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie žiada ako vecne správne potvrdiť a žalovanej priznať náhradu
trov odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, jeho odvolanie je
nedôvodné, nespĺňa náležitosti § 365 CSP, v rámci odvolania poukazuje na skutočnosti, ktoré nie
je možné považovať za dôvody zrušenia vydaného rozhodnutia, žalobca nepreukázal svoj nárok na

náhradu škody 410,19 eur s príslušenstvom voči žalovanej, ani zodpovednostný vzťah žalovanej
k požadovanému nároku. Poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
6Cpr/1/2016-73 z 22.9.2016, ktorým súd zamietol žalobu (o náhradu škody medzi rovnakými stranami)
majúc za preukázané skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu, ktoré bolo
potvrdené Krajským súdom v Trnave rozhodnutím z 11.4.2017 sp. zn. 26CoPr/1/2017, pričom v tomto

konaní medzi rovnakými stranami tiež žalobca žiadal od žalovaného náhradu škody v súvislosti so
skončením pracovného pomeru. Súdy aj v tomto konaní skonštatovali, že k skončeniu pracovného
pomeru došlo zo strany žalobcu v skúšobnej dobe, a tiež že zo strany žalovanej nedošlo k žiadnemu
porušeniu povinnosti, ktoré by žalobcovi spôsobilo škodu. Žalovaná zopakovala svoje tvrdenie, že tým,
že žalobca dňa 30.8.2013 nenastúpil do zamestnania, toto svoje konanie nijako relevantne neodôvodnil,

hrubým spôsobom tak porušil pracovnú disciplínu a teda predmetnú neprítomnosť žalobcu v práci
žalovaná kvalifikovala ako absenciu. Zamestnanec, ktorý má neospravedlnenú absenciu, prestáva
byť v danom období, na účely poistenia zamestnancom a ako poistenec sa v tomto období stáva
samoplatiteľom a vzniká mu povinnosť platiť preddavky na poistné. Počas tohto obdobia teda za
zamestnanca zamestnávateľ neodvádza poistné a ak nemá iného platiteľa poistného je povinný

nahlásiť sa ako samoplatiteľ. Zamestnávateľ si splnil svoje povinnosti a oznámil sociálnej aj zdravotnej
poisťovni ku dňu 30.8.2013 prerušenie pracovného pomeru (z dôvodu absencie) a neskôr aj skončenie
pracovného pomeru ku dňu 6.9.2013, na základe čoho sa stal žalobca v inkriminovanom období
samoplatiteľom a vznikla mu povinnosť platiť si poistné sám.5. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že žalovaná uvádza klamstvá, ktorým nie je možné uveriť.
Zopakoval, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré nie sú

v danej veci potrebné a sú zbytočné. Za dôležité považuje len to, že žalovaná mu mala dať pri skončení
pracovného pomeru výpoveď v písomnej podobe. Nejaká prefotená kópia nie je dôkaz, navyše podpis
žalobcu je sem len prefotený z iného dokumentu, žiadal súd aby považoval dôkaz za nevierohodný, v
opačnom prípade sa dopustí veľkej procesnej chyby. Tu je preukázané porušenie právnej povinnosti
žalovanej, jej protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovanej a škodcu

čiže žalobcu, bola preukázaná škoda v zdravotnej poisťovni, ktorú zavinila žalovaná. Konanie vedené
na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 6Cpr/1/2016 nemožno porovnávať s predmetným
konaním, žalobca nemal doklad z úradu práce, že práca bola ponúkaná len znevýhodneným, ku ktorým
žalobca patril a evidovaným na úrade práce v nemenovanej firme.

6. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadrila podaním z 9.10.2017 žalovaná, ktorá zopakovala tvrdenia

uvedené vo svojich predchádzajúcich podaniach. Následne sa vyjadril v podaní z 1.2.2018 opätovne
aj žalobca, ktorý taktiež zopakoval tvrdenia uvedené vo svojich predchádzajúcich podaniach s tým,
že uviedol, že odvolací súd sa môže a mal by sa odkloniť od záverov jeho rozhodnutia pod sp. z.
26CoPr/1/2017.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. V prvom rade bolo potrebné sa zaoberať návrhom žalobcu na pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením
(z pôvodne požadovanej náhrady škody 410,19 eur na rozšírením požadovanú náhradu škody 617,31
eur, t. j. rozšírenie o 207,12 eur), ktorý návrh žalobca podal až v odvolacom konaní (po vyhlásení

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).
Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
Podľa § 140 ods. 1 až 3 CSP:
(1) Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.
(2) Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

(3) Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok, ak určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 143 ods. 1 až 3 CSP:
(1) Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na
konanie o zmenenej žalobe.

(2) Súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy, ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo
kauzálne príslušný iný súd.
(3) Ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Zmenoužalobyjevzmysle§140CSProzšírenieuplatnenéhopráva,uplatnenieinéhoprávaapodstatná

zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, tvrdených v žalobe. Nová úprava sporového procesu
zmenu žaloby v odvolacom konaní nepripúšťa, keďže vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľom
a úlohou ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, ide teda o
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete tak, ako bol vymedzený v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Umožnenie zmeny žaloby v tomto štádiu by malo za následok

zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na opätovné prejednanie súdu prvej inštancie, keď takýto postup
by odporoval základnému účelu civilného sporového konania, ktorým je poskytnutie rýchlej, efektívnej a
spravodlivej ochrany ohrozeným a porušeným právam za súčasnej vysokej miery zodpovednosti strán
sporu za výsledok konania. Zmenou žaloby teda nie je zmena právneho dôvodu bez zmeny skutkových
tvrdení; právne posúdenie je vecou súdu.

Odvolací súd nepripustil žalobcom navrhovanú zmenu žaloby jej rozšírením z dôvodu uvedeného v §
371 CSP t. j., že žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobcu považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto
- rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami

uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

10. Žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne najmä z dôvodu, že pracovný
pomerpodľanehoneskončildňa6.9.2013akouvádzasúdprvejinštancie,pretožežalovanánepredložila

dôkaz - originál výpovede v písomnej podobe. Kópiu výpovede s jeho podpisom nepovažuje žalobca
za dôkaz a jeho podpis o prevzatí žalovaná prekopírovala z iného dokumentu. Tiež je názoru, že na
ukončenie pracovného pomeru nestačí výpoveď zamestnanca, ale dôležitá je výpoveď zamestnávateľa
v písomnej podobe.
Podľa § 59 ods. 1 ZP v znení účinnom od 1.7.2003, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b)

výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
Podľa § 72 ods. 1 a 2 ZP v znení účinnom od 1.9.2011, v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a
zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu,
ak ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s
tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne,

vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite
písomneodôvodniť,inakjeneplatné.Písomnéoznámenieoskončenípracovnéhopomerusamádoručiť
druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.
Žalobca sa mylne domnieva, že podľa ZP možno skončiť pracovný pomer len výpoveďou. Podľa §
59 ods. 1 ZP totiž pracovný pomer možno skončiť 4 spôsobmi a to dohodou, výpoveďou, okamžitým

skončením a skončením v skúšobnej dobe, pričom všetky tieto spôsoby môže využiť zamestnanec aj
zamestnávateľ. Preto nie je správny názor odvolateľa, že na skončenie pracovného pomeru nestačí
výpoveď zamestnanca, ale dôležitá je výpoveď zamestnávateľa v písomnej podobe.
Medzi stranami je nesporné, že pracovný pomer medzi nimi vznikol na základe písomnej Pracovnej
zmluvy z 13.8.2013, skúšobná doba bola dohodnutá v trvaní 3 mesiacov a dňa 30.8.2013 žalobca

nenastúpil do zamestnania. V žalobe žalobca nenastúpenie do práce odôvodnil ukončením pracovného
pomeru dňom 30.8.2013 (ktoré žalovaná poprela), v rozpore s tým však zároveň uviedol, že žalovaná
mala povinnosť ukončiť pracovný pomer výpoveďou, ktorá mu nebola doručená. Skutočnosť, že žalobca
nenastúpil do zamestnania nespôsobuje automaticky skončenie pracovného pomeru ani povinnosť
zamestnávateľa skončiť s ním pracovný pomer. Na to, aby pracovný pomer skončil, by zamestnanec

alebo zamestnávateľ musel urobiť niektorý z úkonov, ktoré § 59 ods. 1 ZP stanovuje ako spôsoby
skončenia pracovného pomeru a tiež by museli byť splnené zákonné podmienky na to, aby bol takýto
úkon platný.Žalobca ako zamestnanec dňa 5.9.2013 vypracoval podanie „Výpoveď pracovnej zmluvy ktorá bola
so mnou uzavretá dňa 13.08.2013“, adresované žalovanej, v ktorom uviedol, že žiada o rozviazanie
pracovného pomeru od 30.8.2013 a dáva výpoveď v skúšobnej dobe bez udania dôvodu. Teda žalobca

ako prvý písomne uplatnil niektorý zo spôsobov skončenia pracovného pomeru - skončenie v skúšobnej
dobe,totoriadnedoručil6.9.2013žalovanejakosvojmuzamestnávateľovieštepočasplynutiaskúšobnej
doby a tento úkon spĺňa zákonom požadované náležitosti (§ 72 ZP). Pracovný pomer však nemohol
skončiť ku dňu 30.8.2013, teda spätne ale najskôr až dňom doručenia skončenia pracovného pomeru
v skúšobnej dobe zamestnávateľovi, čo bolo až 6.9.2013. Nie je dôvod, pre ktorý by mal odvolací súd

pochybovať o tom, že toto podanie vypracoval žalobca, nakoľko je žalobcom podpísané, navyše je
písané na písacom stroji ako všetky ostatné podania žalobcu adresované súdu a žalovanej. Podanie
žalovanej zn. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, zo dňa 6.9.2013, už na skončenie
pracovného pomeru nemá vplyv, pretože pracovný pomer bol skončený na základe jednostranného
právneho úkonu žalobcu ako zamestnanca. Podanie žalovanej je skôr dôkazom pre žalobcu, že
žalovanej bolo jeho podanie zo dňa 5.9.2013 doručené, že žalovaná ho berie na vedomie, že aj podľa

žalovanej spĺňa zákonom stanovené náležitosti a že pracovný pomer považuje za skončený ku dňu
6.9.2013. Preto nebolo potrebné sa už zaoberať námietkami žalobcu o nepredložení originálu podania
žalovanej zo 6.9.2013 a prekopírovaní podpisu žalobcu na ňom, nakoľko v dôsledku vyššie uvedeného
boli bez podstatného právneho významu pre prejednávanú vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil dňa 6.9.2013, a to doručením

žalovanej písomného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu zo dňa
5.9.2013.

11. K ďalšej odvolacej námietke, že žalovaná si nesplnila všetky nevyhnutné zákonom vyžadované
procesy a zavinila žalobcovi podľa § 192 ods. 1 a 2 ZP v zdravotnej poisťovni škodu 410,09 eur, odvolací

súd uvádza, že pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že žalovaná si nesplnila všetky povinnosti zamestnávateľa
súvisiace s platením zdravotných odvodov za žalobcu ako zamestnanca vo vzťahu k VZP a z tohto
dôvodu si uplatňoval v predmetnom konaní voči žalovanej náhradu škody, pozostávajúcej z nedoplatku
žalobcu na zdravotnom poistení vo VZP, ktorý mu vznikol za obdobie od 30.8.2013 do 8.3.2014, odvolací
súd sa s jeho názorom nestotožňuje a naopak sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní

nebolo preukázané, že by žalovaná porušila akékoľvek ustanovenie Zákonníka práce, zákona č. 5/2004
Z.z. o službách zamestnanosti a zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, teda nie sú splnené
predpoklady na vznik jej zodpovednosti za škodu, keďže chýba už prvý základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu a to je porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej (§ 192 ods. 1 a 2 ZP).
Žalobca dňa 30.8.2013 nenastúpil do práce a toto nijako relevantne neodôvodnil, správne mu preto

žalovaná ako zamestnávateľ oznámila Upozornením zo 4.9.2013, že to považuje za hrubé porušenie
pracovnej disciplíny a jeho neprítomnosť v práci kvalifikuje ako absenciu. Upozornenie bolo žalobcovi
doručené do vlastných rúk, žalobca teda bol oboznámený so skutočnosťou, že od 30.8.2013 žalovaná
považuje jeho neprítomnosť v práci za absenciu. V zmysle § 11 ods. 2 a 3 zákona č. 580/2004 Z.z.
o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, v znení do 30.9.2013, teda povinnosť platiť zdravotné odvody prešla na
žalobcu, pretože v zmysle odseku 3 sa nepovažuje za zamestnanca v dňoch, v ktorých nepoberá
príjem zo zárobkovej činnosti. Nakoľko žalobca od 30.8.2013 nevykonával pre žalovanú prácu (a
nečerpal dovolenku ani tu nebola preukázaná prekážka v práci), nepoberal za toto obdobie ani príjem
zo zárobkovej činnosti, a nakoľko podľa § 11 ods. 7 zákona č. 580/2004 Z.z. za neho nemal povinnosť

platiť poistné na zdravotné poistenie ani štát, stal sa tzv. samoplatiteľom, a to až do 6.9.2013, kedy jeho
pracovný pomer skončil na základe skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu,
ktoré bolo doručené žalovanej 6.9.2013. Od 7.9.2013 už žalobca nebol zamestnancom žalovanej, preto
žalovaná nemala povinnosť platiť za žalobcu poistné na zdravotné poistenie. Ak by si žalobca podal
na úrade práce žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie do 7 dní od skončenia

pracovnéhopomeru,bolbyvzmysle§34ods.3písm.a/zákonač.5/2004Z.z.oslužbáchzamestnanosti
a o zmene doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom do 30.4.2017, zaradený do evidencie odo
dňa nasledujúceho po skončení pracovného pomeru, teda od 7.9.2013 a v zmysle § 11 ods. 7 písm. o/
zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene zákona o poisťovníctve, v znení účinnom do
30.9.2013, by bol platiteľom poistného za žalobcu štát. Žalobca si však takúto žiadosť ani nepodal resp.

jej podanie nepreukázal. Len v prípade ak by žalobca žiadosť podal a žalovaná by mu neposkytla nejaké
doklady nevyhnutné na zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a preto by ho úrad práce do
evidencie nezaradil, bolo by možné uvažovať, že žalovaná porušila právnu povinnosť, a tým spôsobila
žalobcovi škodu. Žalobca však počas celého konania tvrdil, že žalovaná porušila právnu povinnosť tým,že mu nedala výpoveď, s touto otázkou sa však odvolací súd už vyporiadal vyššie a uzavrel, že pracovný
pomer bol skončený ku dňu 6.9.2013, kedy bolo žalovanej doručené skončenie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe zo strany žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru,
že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre
svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov
strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd
porušilzásadyvyplývajúcezust.§191CSPvsúvislostishodnotenímdôkazov,jasneavýstižnevysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované
právne predpisy a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkovýaprávnyzákladrozhodnutia.Súdprvejinštanciepostačujúcoodôvodnilsvojerozhodnutie;jeho
zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne

vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne
posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi
závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
(strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS
50/04).
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a

odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci
(žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala (žalobca), keď odvolací súd nevidel v predmetnej veci žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)