Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11Cpr/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115228122
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2018:2115228122.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci žalobkyne: G.. E. H., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/XX, M., zastúpená: JUDr. Vojtech Földes, advokát, Jaskový rad 163,
Bratislava, proti žalovanému: I., zastúpený: JUDr. Katarína Bajová, Hlavná 25, Trnava, o zaplatenie
náhrady mzdy a o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 19.909,50 eura brutto spolu s úrokom
z omeškania
vo výške 5,05% ročne
zo sumy 934,50 eura od 01.12.2015 do zaplatenia,

zo sumy 934,50 eura od 01.01.2016 do zaplatenia,
zo sumy 934,50 eura od 01.02.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.03.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.04.2016 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne
zo sumy 975,- eur od 01.05.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.06.2016 do zaplatenia,

zo sumy 975,- eur od 01.07.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.08.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.09.2016 do zaplatenia,
zo sumy 975,- eur od 01.10.2016 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.11.2016 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.12.2016 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.01.2017 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.02.2017 do zaplatenia,

zo sumy 1.034,- eur od 01.03.2017 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.04.2017 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.05.2017 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.06.2017 do zaplatenia,
zo sumy 1.034,- eur od 01.07.2017 do zaplatenia,
a to v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku sa žaloba v časti o zaplatenie náhrady mzdy z a m i e t a .

III. Žalobkyni sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti
výpovede v rozsahu 100% a na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu 100% z
prisúdenej sumy 19.909,50 eura.

IV. Žalovanému sa voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania o určenie, že pracovný pomer medzi

žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá, n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 20.11.2015, doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.11.2015, domáhala
vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru s názvom „Výpoveď podľa

§ 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov" pod číslom
00052/2015/GymHI-3 zo dňa 15.06.2015, ktorú žalovaný doručil žalobkyni dňa 15.06.2015 a následne
18.06.2015,jeneplatnáapracovnýpomeržalobkynekžalovanémuďalejtrvá,aabyzaviazalžalovaného
povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 934,50 eura mesačne brutto od 01.10.2015 až
do doby, kedy žalobkyni umožní výkon práce podľa pracovnej zmluvy, a tiež že žalovaný je povinný
nahradiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

2. Okresný súd Trnava čiastočným rozsudkom č.k. 11Cpr/3/2015-281 zo dňa 02.02.2017 vo výroku
I. určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 15.06.2015 je neplatná a vo výroku II. zamietol
žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Na základe
odvolania podaného žalovaným rozhodoval vo veci Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom č.k.

10CoPr/1/2017-332 zo dňa 29.11.2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.
potvrdil. Po právoplatnosti čiastočného rozsudku zostalo predmetom konania rozhodovanie o nároku
žalobkyne na náhradu mzdy, ako aj o náhrade trov celého konania.

3. Na pojednávaní dňa 07.06.2018 súd pripustil zmenu petitu žaloby v časti uplatneného nároku na

náhradumzdytak,žerozhodovalopetitevnasledovnomznení:„I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyni
náhradumzdyvovýške27.564,80eurbruttospolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy
934,50 eur od 01.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 934,50 eur od 01.01.2016 do zaplatenia, zo sumy
934,50 eur od 01.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 975,- eur od 01.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 975,-
eur od 01.04.2016 do zaplatenia, vo výške 5% ročne zo sumy 975,- eur od 01.05.2016 do zaplatenia, zo

sumy 975,- eur od 01.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 975,- eur od 01.07.2016 do zaplatenia, zo sumy
975,- eur od 01.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 975,- eur od 01.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 975,-
eur od 01.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur
od 01.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur
od 01.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur

od 01.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur
od 01.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur
od 01.08.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od 01.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.034,- eur od
01.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.100,50 eur od 01.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.100,50 eur od
01.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.100,50 eur od 01.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.100,50 eur

od 01.02.2018 do zaplatenia, zo sumy 151,30 eur od 01.03.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote do
15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Súd priznáva žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%."

4. Žalobkyňa žalobu v časti náhrady mzdy odôvodnila tým, že nároky na náhradu mzdy si uplatňuje

voči žalovanému za obdobie od 01.10.2015, t.j. odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že žalobkyňa
trvá na ďalšom zamestnaní, do právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil, že výpoveď je neplatná.
Súčasne si žalobkyňa voči žalovanému uplatňuje úroky z omeškania tak, ako je uvedené v prílohe
„Výpočet náhrady mzdy". Úrok z omeškania je požadovaný vždy od prvého dňa nasledujúceho mesiaca
po mesiaci, v ktorom bola splatná mzda za predchádzajúci mesiac. Žalobkyňa ďalej uviedla, že na

výskumnej práci k II. atestácii robila 2 roky, druhú atestáciu nemá urobenú, žiadosť nepodala, nakoľko
v tom čase už by nebola pedagogický zamestnanec. Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že súčasné
znenie Zákonníka práce už nepožaduje, aby žalobkyňa preukazovala, či sa do práce zapojila, akú
mzdu dosahovala u nového zamestnávateľa, pretože táto požiadavka bola zo Zákonníka práce pri
jeho rekodifikácii vypustená. Pokiaľ žalobkyňa dosahovala nejaký mesačný príjem v rodinnej firme,

tak považuje za potrebné zdôrazniť, že rodinná firma bola založená z prostriedkov patriacich do BSM
žalobkyne a jej manžela. Skutočnosť, že dosahovala v tejto rodinnej firme nejaký príjem, možno obrazne
prirovnať, ako keby z ľavého vrecka si preložila prostriedky do pravého vrecka, sú to ich finančné
prostriedky. Objem financií, na ktoré žalovaná strana poukazuje, to je vybavenie firmy, to nie je čistý
zisk, čistá mzda žalobkyne. Žalobkyňa poukazuje na to, že pokiaľ dosahovala v rodinnej firme nejaké

príjmy, tak to nie sú príjmy, o ktorých dosiahnutie by sa nejako zaslúžila žalovaná strana. Žalovanástrana do dnešného dňa nevyplatila žalobkyni ani náhradu mzdy za minimálnych 12 mesiacov, na ktoré
má žalobkyňa zo zákona nárok. Bezprostredne po právoplatnosti čiastočného rozsudku o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru bola žalobkyňa vyzvaná, aby sa dostavila na pracovisko k žalovanej

strane. Hneď, keď sa dostavila do práce, jej bola doručená nová výpoveď z pracovného pomeru, kde
sú uvedené tie isté dôvody, s tým, že počas výpovednej doby dostáva náhradu mzdy, z ktorej jej však
žalovaný strhol prostriedky, ktoré jej pred 3 rokmi vyplatil titulom odstupného. Žalobkyňa má za to, že
nie sú dané podmienky na to, aby súd rozhodoval o znižovaní výšky náhrady mzdy tak, ako to požaduje
žalovaný. Neobstojí ani dovolávanie sa na sociálnu situáciu žalobkyne, ktorú má udržateľnú len kvôli

tomu, že je spoločníčkou spolu so svojim manželom v rodinnej firme.

5. Ako dôkazy v súvislosti s uplatneným nárokom na náhrady mzdy žalobkyňa okrem skôr predložených
dôkazov predložila Potvrdenie zo dňa 12.02.2018, Ponuku práce GIK jún 2017 z internetu, oznámenie
prokurátora zo dňa 16.03.2018, žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 08.01.2018, odpovede GIK
zo dňa 17.01.2018, Poskytnutie informácie zo dňa 16.02.2018, Aktuálnu sadzbu zákonných úrokov z

omeškania, Výpočet náhrady mzdy, Výpočet kreditového príplatku, Stupnice platových taríf účinné od 1.
januára 2015, od 1. januára 2016, od 1. septembra 2016, od 1. septembra 2017 s prílohami, Oznámenie
k atestáciám zo dňa 20.06.2016.

6. Žalovaný sa k žalobe v časti náhrady mzdy vyjadril tak, že ako zamestnávateľ navrhuje, aby

súd náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov žalobkyni nepriznal. Žalovaný poukazoval
na to, že žalobkyňa potvrdila, že ihneď po skončení pracovného pomeru sa zamestnala vo svojej
obchodnej spoločnosti Y. s.r.o., B.: XX XXX XXX, N. 8, XXX XX G., ktorú vlastní spoločne rovnakým
dielom s manželom a poberala mzdu rovnajúcu sa svojmu funkčnému platu. Žalovaný ďalej uviedol,
že ide o bonitnú obchodnú spoločnosť s prevádzkou v T. (vzdialenosť od bydliska žalobkyne 6,3 km

a G., vzdialenosť od bydliska žalobkyne 4,3 km). Uvedená obchodná spoločnosť mala podľa registra
účtovných závierok za rok 2015 tržby v sume 1.748.201,- eur, mzdové náklady v sume 73.333,- eur a
zisk po zdanení v sume 125.868,- eur, za rok 2016 tržby v sume 1.609.084,- eur, mzdové náklady v
sume 96.372,- eur a zisk po zdanení v sume 46.313,- eur, za rok 2017 tržby v sume 1.808.612,- eur,
mzdové náklady v sume 106.028,- eur a zisk po zdanení v sume 39.441,- eur. Na účte nerozdeleného

zisku z predchádzajúcich období spoločnosť uvádza sumu 755.669,- eur. Ďalej žalovaný uviedol, že z
ustálenejjudikatúryvyplýva,ženáhradamzdymáplniťfunkciusankčnú,satisfakčnúasociálnu.Sankčnú
ako trest pre zamestnávateľa, že rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou, ktorá výpoveď
bola súdom určená za neplatnú, a satisfakčnú a sociálnu ako zadosťučinenie pre zamestnanca. Po
uplynutí lehoty 12 mesiacov uvedenej v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce ustupuje do pozadia

sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Žalovaný je toho
názoru, že nad dobu 12-tich mesiacov v prípade žalobkyne, ktorá poberala mzdu v rovnakej výške a
sociálnu ujmu netrpela a ani netrpí, by náhrada mzdy po uplynutí 12-tich mesiacov prestala plniť sociálnu
funkciu ako aj funkciu sociálnej ochrany, keďže žalobkyňa by poberala dve mesačné mzdy v rovnakej
výške. Pre žalovaného aj náhrada mzdy za 12 mesiacov brutto je vysokým trestom a dostatočnou

sankciou vzhľadom na limitovane finančné prostriedky, ktoré žalovaný nemá v rozpočte a je odkázaný
na svojho zriaďovateľa, i keď uvedené žalovaný neuvádza ako dôvod zníženia náhrady. Žalovaný
uviedol, že základnými hľadiskami, ktoré súd berie do úvahy pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní
náhrady mzdy, sú predovšetkým skutočnosti, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v
mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce, či vykonával prácu, výkon ktorej je pre neho

výhodnejší alebo rovnocenný, a akú mzdu za vykonanú prácu obdržal. K zníženiu alebo k nepriznaniu
náhrady mzdy môže súd pristúpiť vtedy, ak je možné po zhodnotení všetkých okolností prípadu dovodiť,
že zamestnanec sa zapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by zamestnávateľ
plnilsvojupovinnosťprideľovaťmuprácu.Žalovanýpoukazovalnato,žeakžalobkyňapracovalaodroku

2013 na atestácii, mala predložiť dôkaz o tom, že si ju urobila. Ak by mala prácu spravenú, prihlášku by
poslala. Pracovný pomer žalobkyne trval do 30.09.2015, v prípade, že teda tvrdí, že jej nebolo umožnené
alebo by jej nebolo umožnené podať si žiadosť, o tejto skutočnosti absentuje legitímny dôkaz. Žalovaný
ďalej uviedol, že žalobkyňa poberala nadštandardný príjem, čo bolo potvrdené oboznámenými listinnými
dôkazmi. Podľa žalovaného je potrebné prihliadať na otázku dobrých mravov v súvislosti s výškou

príjmu resp. duplicitou príjmu a náhrady, pričom poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
25Co/163/2016. Žalovaný poukazoval na to, že neexistuje jednoznačné stanovisko v judikatúre ohľadne
použitia dobrých mravov pri rozhodovaní súdu o žiadosti žalovaného o znížení náhrady. Nie je pravda,
že by nemali snahu vyplatiť 12 mesiacov. Právna zástupkyňa osobne kontaktovala právneho zástupcužalobkyne, čo potvrdil aj na predchádzajúcom pojednávaní a navrhla úhradu predmetných 12 mesiacov,
čo bolo zo strany žalobkyne odmietnuté. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že aj Krajský v Trnave videl
rozpor s dobrými mravmi v tom, že by žalobcovi bola duplicitne vyplácaná mzda, ktorá sa už dostávala do

rozporu so sociálnou ochranou alebo nejakou satisfakčnou funkciou. Preukázateľne príjem žalobkyne
počas rozhodného obdobia bol jeden a pol násobne vyšší ako mala u žalovaného a v danom prípade
aj úrok z omeškania je majetkovou sankciou, ktorú žalobkyňa dostáva ako celok aj s priznanou istinou
napríklad za 12 mesiacov, môže dostať peňažné zadosťučinenie vo svojom celku. Podľa žalovaného
malažalobkyňavpodstatevýhodnejšiezamestnanie,čosatýkaajprepravydozamestnania.Vyplatením

12 mesiacov sú splnené všetky tri funkcie a priznanie náhrady v celom rozsahu by bolo práve v rozpore
s dobrými mravmi. Žalovaný poukázal na bonitu spoločnosti, v ktorej žalobkyňa pracuje, na obraty
spoločnosti, ktoré sú v rozpätí od 1,6 do 1,8 milióna eur a skutočnosť, že okrem mzdy, ktorá je jeden a
pol násobne vyššia ako náhrada mzdy, má žalobkyňa nárok aj na výplatu zisku.

7. Ako dôkazy žalovaný predložil vyjadrenie riaditeľky žalovaného zo dňa 26.04.2018, Výpis z

Obchodného registra na internete, Výpis zo Živnostenského registra na internete, Účtovné závierky
spoločnosti Y. s.r.o. za roky 2015, 2016 a 2017. Ďalej žalovaný navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním
potvrdenia o dobe zamestnania a výške mzdy žalobkyne v období od 01.10.2015 do 31.01.2017 od
Sociálnej poisťovne a zamestnávateľa žalobkyne.

8. Súd vykonal dokazovanie listinami predloženými žalobkyňou a žalovaným, ako aj zabezpečenými
na návrh žalovaného (výsledkami elektronickej lustrácie žalobkyne v Sociálnej poisťovni (č.l. 353),
odpoveďou spoločnosti Y. s.r.o. zo dňa 26.03.2018 s prílohami č.l. 377 až 380 a zo dňa 27.03.2018 s
prílohami č.l. 382 až 385), pričom zistil nasledovný skutkový stav:

9. Z čiastočného rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11Cpr/3/2015-281 zo dňa 02.02.2017, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoPr/1/2017-332 zo dňa 29.11.2017, vyplýva, že
bolosúdomurčené,ževýpoveďdanážalobkynižalovanýmdňa15.06.2015jeneplatná,pričomrozsudok
nadobudol právoplatnosť dňom 09.01.2018. Z Pracovnej zmluvy č. 01/07/03 zo dňa 01.07.2003 (č.l. 12)
vyplýva, že bola uzavretá medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom,

pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú bez skúšobnej doby s dohodnutým druhom práce
stredoškolský učiteľ - výchovnovzdelávacia činnosť, s miestom výkonu práce na I. v T., s tým, že platové
zaradenie a plat určí zamestnávateľ osobitným rozhodnutím podľa platných predpisov. V konaní nebolo
sporné, že žalobkyňa Oznámením o nesúhlase s výpoveďou zo dňa 27.09.2015 (č.l. 29) oznámila
žalovanému, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov považuje za

neplatné a naďalej trvá na tom, aby jej zamestnávateľ prideľoval prácu podľa dohodnutého druhu práce
uvedeného v pracovnej zmluve. Podľa nepopretého skutkového tvrdenia žalobkyne, bolo oznámenie
doručenéžalovanémudňa01.10.2015.Vkonanítiežnebolomedzistranamisporné,ževýškafunkčného
platu žalobkyne je za obdobie od 10/2015 do 12/2015 vo výške 934,50 eura mesačne brutto, od
1/2016 do 8/2016 vo výške 975,- eur mesačne brutto, od 09/2016 do 8/2017 vo výške 1.034,- eur

mesačne brutto, od 09/2017 do 12/2017 vo výške 1.100,50 eura mesačne brutto, a za obdobie od
01.01.2018 do 09.01.2018 vo výške 151,30 eura brutto. V konaní bolo preukázané, že počas obdobia,
za ktoré žalobkyňa žiada náhradu mzdy, bola zamestnaná v spoločnosti J. XXX XXX, N. 8, XXX XX
G., pričom dosahovala hrubú mzdu priemerne vo výške 1.367,21 eura. V konaní bolo sporným, či sú
v prejednávanej veci dané dôvody pre nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, ktorú

požiadavku vzniesol žalovaný.

10. Podľa § 470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. (1) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované. (2)

11. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP"), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho

naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až dočasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

12. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

13. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák.č. 553/2003 Z.z."), funkčný
plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a
príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u) a v). Funkčný plat je aj plat pri
vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.

14. Podľa § 29 ods. 1, 2 a 4 zák.č. 553/2003 Z.z., ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa
tohto zákona. (1) Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1
ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa
§ 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi

v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. (2) Pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa
vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118
ods. 2 až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124,
§ 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce. (4)

15. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

16. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

17. Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo
niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

18. Podľa Čl. 2 veta posledná ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

19. Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy

podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

20. Podľa § 33 ods. 3 ZP, ak nie je lehota uspokojenia nároku ustanovená právnym predpisom alebo
ak nie je určená v rozhodnutí alebo dohodnutá, musí sa nárok uspokojiť do siedmich dní odo dňa, keď
o uspokojenie oprávnený účastník požiadal.

21. Podľa § 129 ods. 1 ZP, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak.

22. Podľa § 130 ods. 2 veta prvá ZP, mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej
zmluve alebo v kolektívnej zmluve.

23. Podľa § 132 ZP, ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca
poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

24. Podľa § 559 ods. 2 OZ, dlh musí byť splnený riadne a včas.

25. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.26. Podľa 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

27. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

28. Skutočnosť, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným dňa 15.06.2015 je neplatná, vyplýva z
právoplatnéhočiastočnéhorozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.11Cpr/3/2015-281zodňa02.02.2017,
pričomsúdznehovychádza.Žalobkyňavzostávajúcejčastikonaniapožadujenáhradumzdyzaobdobie
od 01.10.2015 do 09.01.2018, pričom žalovaný v konaní požadoval, aby súd náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov žalobkyni ako zamestnancovi nepriznal.

29. Predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnej výpovedi je právoplatné
rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede, pričom nároky zamestnanca na náhradu mzdy sú upravené
zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa (§ 79 ods. 1 ZP)
a zvlášť pre prípad, že na ďalšom zamestnávaní u neho netrvá (§ 79 ods. 4 ZP). Pokiaľ ide o nárok

zamestnanca na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, predpokladom jeho vzniku je skutočnosť, že
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. V tom prípade
v zmysle § 79 ods. 1 ZP platí, že pracovný pomer zamestnanca sa nekončí (s výnimkou, ak tak
rozhodne súd z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával) a zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy za obdobie

ododňa,keďzamestnanecoznámilzamestnávateľovi,žetrvánaďalšomzamestnávaní,aždočasu,keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

30. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec oznámila žalovanému ako
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, a to dňa 01.10.2015. Ak má mať

oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní význam z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1 ZP, musí byť
urobené najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
(porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/180/2009 zo dňa 27.10.2009), ktorá podmienka bola
splnená. Vzhľadom k uvedenému, žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, a to v
zásade odo dňa, keď oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní (odo dňa 01.10.2015), až

do času, keď jej žalovaný ako zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. Nakoľko žalovaný neumožnil
žalobkyni pokračovať v práci počas konania o neplatnosti výpovede, žalobkyňa má nárok na náhradu
mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede, t.j. do 09.01.2018. Po právoplatnosti takého
rozhodnutia, ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, vznikajú zamestnancovi nároky v
zmysle § 142 ods. 3 ZP.

31. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 ZP návrh na zníženie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd sa zaoberal otázkou, či sú v prejednávanej veci
splnené podmienky pre takýto postup.

32. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal
podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči
zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so zamestnancom
pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu. Pri posudzovaní žiadosti

zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 ZP o zníženie náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov je súd
oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú
zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy.

33. Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.08.2007 ukladal súdu, na ktoré

skutočnosti najmä má prihliadnuť pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie náhrady
mzdy prevyšujúcej (v tom čase) deväť mesiacov, a síce či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom od 01.09.2007 neurčuje konkrétne,na ktoré skutočnosti má súd pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliadať. Súd má za to, že
z novelizácie ustanovenia § 79 ods. 2 ZP (po odstránení vety za bodkočiarkou) je možné vyvodiť,
že pre nepriznanie alebo primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov už nie

je prednostne rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v rozhodnom období,
ale celkovo otázka, či by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
podľa § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Súd pritom poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, v ktorom rozhodnutí
dovolací súd uviedol, že „hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu

normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré
treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť
mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1
Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je
podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už

bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu
a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2
Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie

ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne."

34. Zákonník práce v aktuálnom znení teda neuvádza, na ktoré skutočnosti je pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa súd povinný prihliadať, pričom ak zamestnávateľ požiada o nepriznanie alebo krátenie
náhrady mzdy, žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu.

Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti, ktoré
súvisia so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Vo veci
tak nie je právne významná skutočnosť, či žalovaný disponuje dostatkom finančných prostriedkov
na vyplatenie náhrady mzdy (čo nakoniec uznal aj žalovaný). S poukazom na ustálenú súdnu prax,
ako aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa

o nepriznanie alebo krátenie náhrady mzdy súd zisťuje, či a v akom rozsahu by priznanie náhrady
mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. V rámci toho je podľa názoru súdu
potrebné prihliadať na všetky okolnosti neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. či išlo napr. len o
formálne nedostatky skončenia pracovného pomeru, na správanie sa zamestnávateľa a zamestnanca
v čase predchádzajúcom skončeniu pracovného pomeru, ale aj na pomery zamestnanca, teda či bol

zamestnanec v danom období niekde zamestnaný, za akých podmienok a zárobkových možností takúto
prácu vykonával, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania.
Aj s poukazom na súdnu prax stále platí, že ustanovenie § 79 ods. 2 ZP má zabrániť nedôvodnému
zvýhodňovaniu zamestnanca, keď po uplynutí 12 mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná funkcia
náhrady mzdy do úzadia a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Je preto potrebné tiež skúmať, či správanie

sa zamestnanca pri zabezpečovaní si iného príjmu bolo korektné, pričom krátenie alebo nepriznanie
náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zabezpečiť si
príjem, a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu
ujmu neutrpel.

35. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa zamestnala ihneď po tom, čo sa mal skončiť jej pracovný
pomer výpoveďou, t.j. 01.10.2015, čo vyplýva z Odpovede na lustráciu žalovanej v SP (č.l. 353), ako
aj z Oznámenia zamestnávateľa zo dňa 26.03.2018 (č.l. 376). Zamestnala sa v spoločnosti Y. s.r.o.,
N., G., B.: XX XXX XXX, v ktorej je spolu s manželom spoločníkom (výpis z ORSR na č.l. 411). Z
potvrdení zamestnávateľa o hrubej mzde žalobkyne v rokoch 2015 až 2018 (č.l. 377-385) vyplýva, že

žalobkyňa mala priemernú mesačnú hrubú mzdu v roku 2015 vo výške 1.438,91 eura, v roku 2016 vo
výške1.425,70eura,vroku2017vovýške1.518,56eura,vroku2018vovýške1.085,66eura,t.j.zacelé
obdobie poberala hrubú mzdu v priemernej výške 1.367,21 eura mesačne. Možno teda konštatovať, že
žalobkyňasapraktickyihneďzamestnalavzamestnaní,ktoréboloodjejbydliskavzdialenéobdobneako
v prípade zamestnania u žalovaného, v novom zamestnaní dosahovala vyšší príjem ako u žalovaného,

pričom zamestnaná bola počas celého súdneho konania.

36. Žalobkyňa poukazovala na to, že skutočnosť, že dosahovala v rodinnej firme nejaký príjem, možno
obrazne prirovnať, ako keby si z ľavého vrecka preložila prostriedky do pravého vrecka. Súd však máza to, že ak by tomu tak aj skutočne bolo, a žalobkyňa by bola v rodinnej firme zamestnaná len kvôli
odvodom, pričom vyplácaním mzdy sa jej znížil podiel na zisku, nemožno na to prihliadať. Žalobkyňa
nepreukázala, že by bola nútená zamestnať sa práve v rodinnej firme, keď sa mohla zamestnať u

iného zamestnávateľa. Žalobkyňa síce preukázala, že sa uchádzala o miesto učiteľa na ZŠ v M.,
avšak nepreukázala, že by si hľadala prácu aj u iného zamestnávateľa ako v rodinnej firme, kde
by si zabezpečila pravidelný príjem a zároveň by poberaním mzdy neznižovala svoj podiel na zisku
rodinnej firmy. S poukazom na uvedené možno uzavrieť, že ak žalobkyňa nevyvinula dostatočnú snahu,
aby sa zamestnala tak, aby to nemalo negatívny vplyv na výsledky podnikania spoločnosti, v ktorej

je spoločníkom, je potrebné prihliadať na to, že ako zamestnanec spoločnosti Y. s.r.o. dosahovala
hrubú mzdu v priemernej výške 1.367,21 eura mesačne, a teda mala počas obdobia súdneho konania
zabezpečený dostatočný príjem.

37. V zásade platí, že nemôže byť zneužitím práva výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, spôsobom rešpektujúcim zákonom predpokladaný postup v ustanovení

§ 79 ZP. Nakoľko však nad priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov nastupuje najmä jej sociálna
funkcia, súd vzhľadom na celkovú výšku priznanej náhrady mzdy a na skutočnosť, že žalobkyňa na
náhradu mzdy uplatňovanú v plnom rozsahu nebola sociálne odkázaná, dospel k záveru, že priznaná
náhrada mzdy za 20 mesiacov spolu s úrokom z omeškania je dostatočnou satisfakciou pre žalobkyňu,
zabezpečuje jej dostatočnú sociálnu ochranu, a zároveň je dostatočnou sankciou pre žalovaného ako

zamestnávateľa za postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou. Priznanie
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 20 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi a bolo by
neprimerané, nakoľko by takáto náhrada mzdy už nespĺňala svoju sociálnu funkciu.

38. Súd však nevidel dôvod na žalovaným požadované úplne nepriznanie náhrady mzdy nad 12

mesiacov. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že ako prvoinštančný, tak odvolací súd v
odôvodnení rozsudkov skonštatovali, že okrem toho, že žalovaný nepreukázal prijatie organizačnej
zmeny (teda hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede), výpoveď daná žalobkyni bola daná účelovo,
z osobných dôvodov štatutárneho orgánu zamestnávateľa, a preto výpoveďou zamestnávateľ sledoval
iné ako uvedené ciele, z ktorého dôvodu bola výpoveď daná žalobkyni zneužitím práva a právnym

úkonom v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to teda, že neplatnosť výpovede nebola daná formálnymi
nedostatkami výpovede (nebolo tu žiadne negatívne správanie sa žalobkyne v rámci pracovno-právnych
vzťahov), ale išlo o účelový právny úkon rozporný s dobrými mravmi. Ďalej bolo potrebné prihliadnuť
na špecifiká učiteľského povolania, a síce, že prerušenie výkonu práce učiteľa mohlo reálne mať na
žalobkyňu negatívne dôsledky v podobe prerušenia jej vzdelávania a kariérneho rastu, a tiež podľa

nepopretého skutkového tvrdenia časť ňou získaných kreditov stratila platnosť. Hoci sa žalobkyňa po
uplynutí výpovednej doby zamestnala, je potrebné prihliadnuť na to, že nešlo o zamestnanie v odbore,
v ktorom žalobkyňa pracovala u žalovaného, keďže nešlo o povolanie učiteľa, a teda nevykonávala
prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, hoci práve o toto povolanie mala záujem. Uvedený záujem o
prácu učiteľa vyplýva zo skutočnosti, že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a

tiež z toho, že sa počas trvania súdneho konania zaujímala o prácu učiteľa všeobecno-vzdelávacích
predmetov biológia a telesná a športová výchova na Q.. (potvrdenie na č.l. 359). Bolo nesporné,
že žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnávaní, teda nezmenila svoje stanovisko zotrvať v pracovnom
pomere u žalovaného, žalobkyňa bola schopná a ochotná prácu vykonávať. Zároveň je potrebné
prihliadnuť na vyššie uvedenú skutočnosť, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú

si zamestnanec nemohol zarobiť, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie
voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Ak náhrada mzdy
podľa § 79 ods. 1 ZP má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi,
a zároveň je odrazom povinnosti zamestnávateľa znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (viď.
uznesenie NS SR sp.zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011), je vylúčené, aby v prípade neplatnosti

výpovede v tu prejednávanej veci (účelová výpoveď, ktorá bola zneužitím práva) bola žalobkyni priznaná
náhrada mzdy iba v minimálnom rozsahu 12-ich mesiacov, nakoľko by to nebolo možné považovať za
súladné s princípom spravodlivosti.

39. S poukazom na všetko vyššie uvedené dospel súd k záveru, že bol daný dôvod iba na primerané

zníženie náhrady mzdy na 20 mesiacov, s tým, že ide o primerané zníženie uplatneného nároku
žalobkyne nad zákonom zaručených 12 mesiacov (spolu si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy za 28
mesiacov) na polovicu (t.j. 12 mesiacov + 1 zo 16 mesiacov). Súd mal za to, že priznanie náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov vo väčšej miere ako celkovo za 20 mesiacov by odporovalo dobrýmmravom, ako aj zásadám spravodlivosti a primeranosti, keďže príjem žalobkyne v rozhodnom období
presahoval cca 1,5 násobne funkčný plat, ktorý by žalobkyňa dosahovala u žalovaného. Vzhľadom
na dôvody neplatnosti výpovede však nebolo namieste ani úplne nepriznanie náhrady mzdy nad 12

mesiacov. Úlohou súdu pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi v prípade neplatného
skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu a na základe nich určiť sumu, ktorej
zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Žalobkyni priznanú náhradu mzdy za 20 mesiacov spolu s úrokom z
omeškania súd považoval vzhľadom na zistené okolnosti za dostatočnú, primeranú daným okolnostiam
prípadu a zodpovedajúcu spravodlivému vyriešeniu veci.

40. Podporne súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/163/2016 zo dňa
16.11.2016, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/43/2014 zo dňa 21.05.2014, v
ktorom odvolací súd uviedol, že „účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce) je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou i sociálnou
funkciou určiť s pomocou v zákone ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie

napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu mzdy a úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery oddelene,
pretože úrok z omeškania je skutočne majetkovou sankciou za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom
dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca, s ktorým bol neplatne pracovný pomer skončený, peňažné
zadosťučinenie vo svojom celku. Úlohou súdu pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi
v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu a na

základe ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci teda nepochybne
pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v
konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov
zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti."

41. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd poukazuje na to, že v zmysle § 29 ods. 4 zák.č. 553/2003 Z.z.
je v prejednávanej veci u žalobkyne ako pedagogického zamestnanca vylúčená aplikácia ustanovenia
§ 134 Zákonníka práce. Z uvedeného dôvodu súd pri určení výšky náhrady mzdy za jednotlivé mesiace
nevychádzalzpriemernéhozárobkuzisťovanéhozomzdyzúčtovanejnavýplatuvrozhodujúcomobdobí
a z obdobia odpracovaného v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1, 2 ZP), ale v súlade s § 29 ods. 2

zák.č. 553/2003 Z.z. vychádzal z funkčného platu podľa § 4 ods. 4 až 6 zák.č. 553/2003 Z.z. priznaného
žalobkyni v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, t.j. za mesiace, za ktoré súd žalobkyni priznal
náhradu mzdy.

42. Súd teda pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal z funkčného platu žalobkyne, aký by mala

žalobkyňavprípade,žebyvykonávalaprácuvobdobí,zaktorújejsúdpriznalnáhradumzdy.Pokiaľideo
výpočet funkčného platu, s poukazom na § 4 ods. 4 veta prvá zák.č. 553/2003 Z.z., funkčný plat na účely
tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a príplatkov určených
mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u) a v). Tarifný plat pedagogických zamestnancov je
definovaný v § 7 ods. 9 tak, že ide o súčet platovej tarify priznanej podľa odseku 10 a sumy zvýšenia

platovej tarify podľa odseku 11. Podľa § 7 ods. 10 patrí pedagogickému zamestnancovi platová tarifa
podľa platových taríf pedagogických zamestnancov uvedenej v prílohe č. 7 v závislosti od platovej triedy,
do ktorej je zaradený podľa § 5, a pracovnej triedy, do ktorej je zaradený podľa § 5a. Podľa § 7 ods. 11
sa platová tarifa pedagogickému zamestnancovi s účinnosťou od 1. januára kalendárneho roka zvyšuje
o 1 % za každý celý rok započítanej praxe dosiahnutej k 31. decembru bežného kalendárneho roka až

do 16 rokov započítanej praxe, pričom za každý celý rok započítanej praxe od 17 rokov až do 32 rokov
sa platová tarifa zvyšuje o 0,5 %. Podľa § 7 ods. 12 sa pri zvýšení platovej tarify podľa § 28 ods. 1 suma
zvýšenia platovej tarify sa vypočíta ako súčin zvýšenej platovej tarify a percentuálneho zvýšenia za celé
roky započítanej praxe dosiahnutej k 31. decembru bežného kalendárneho roka.

43. K uplatňovanému nároku na náhradu mzdy predložila žalobkyňa výpočet náhrady mzdy s prílohami
(č.l. 393-402), z ktorých vyplýva výška funkčného platu žalobkyne v rozhodnom období, a síce za
obdobie od 10/2015 do 12/2015 vo výške 934,50 eura mesačne brutto, od 1/2016 do 8/2016 vo výške
975,- eur mesačne brutto, od 09/2016 do 8/2017 vo výške 1.034,- eur mesačne brutto, od 09/2017
do 12/2017 vo výške 1.100,50 eura mesačne brutto, a za obdobie od 01.01.2018 do 09.01.2018 vo

výške 151,30 eura brutto. Žalovaný účinne nepoprel výšku náhrady mzdy, nakoľko neuviedol žiadne
vlastné tvrdenia, ktorými by malo byť preukázané, že funkčný plat, z ktorého žalobkyňa vychádzala
pri určení výšky nároku, je nižší, než ktorý žalobkyňa pre výpočet použila (§ 151 ods. 1 CSP).
Výška jednotlivých mesačných náhrad mzdy tak nebola medzi stranami sporná, v konaní v tomtosmere nevznikli žiadne pochybnosti. Podporne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 7CoPr/5/2017 zo dňa 27.09.2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že „v súvislosti s odvolacími
námietkami žalovaného poukazuje, rovnako ako prvostupňový súd, že zo strany žalovaného išlo iba o

všeobecné tvrdenia o nesprávnosti výšky uplatneného nároku. Neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré by spochybňovali údaje, z ktorých pri určení výšky vychádzal žalobca. Ak žalovaný namietal
správnosť vstupných údajov, na základe ktorých dospel žalobca k výške uplatneného nároku, bolo jeho
povinnosťou uviesť, ktorý konkrétny údaj nezodpovedá skutočnosti a v tej súvislosti uviesť svoje vlastné
tvrdenia a zistenia, v zmysle ktorých by správnosť týchto údajov spochybňoval."

44. Nakoľko súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je oprávnený v rozsahu náhrady mzdy za 20
mesiacov od októbra 2015 do mája 2017, čo predstavuje náhradu mzdy celkom 19.909,50 eura brutto
(3x 934,50 eura + 8x 975,- eur + 9x 1.034,- eur), žalobe v časti zaplatenia tejto sumy ako náhrady
mzdy vyhovel vo výroku I. rozsudku a vo zvyšnej časti požadovanej sumy žalobu vo výroku II. rozsudku
zamietol.

45. Súd priznal žalobkyni od žalovaného právo na vyplatenie uvedenej náhrady mzdy brutto, pričom
po právoplatnosti rozsudku bude povinnosťou žalovaného, aby žalobkyni vyplatil náhradu mzdy netto,
teda po zrážke dane zo mzdy a príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy vyčíslenej v hrubom
pritom vyplýva zo skutočnosti, že priemerný zárobok (funkčný plat) sa zisťuje z hrubej mzdy (platu)

zamestnanca (por. napr. rozsudok KS v Trnave č.k. 9Co/420/2012 zo dňa 19.03.2013).

46. Pri náhrade mzdy ide o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom k splneniu
má dôjsť riadne a včas. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj
v tomto prípade vtedy, ak nárok riadne a včas nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na

plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti
nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj
právnym predpisom. Z ustanovení § 129 ods. 1 ZP v spojení s § 132 ZP vyplýva, že náhrada mzdy
je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca (ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak), a to

v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza preto
u jednotlivých náhrad spravidla za ten-ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a nie
až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Právoplatným
rozhodnutím o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru totiž právo na náhradu mzdy ako

hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP nevzniká.

47. Súd mal za to, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy priznanej
jej z neplatného skončenia pracovného pomeru je teda potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 OZ v
spojení s § 1 ods. 4 ZP. Žalobkyni patria úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý jednotlivý mesiac

obdobia, za ktoré jej bola náhrada mzdy priznaná, a to odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe
splatnosti mzdy, čo je plne konformné s doterajšou ustálenou súdnou praxou (porovnaj napr. rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/375/2014 zo dňa 09.09.2014).

48. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou jednotlivých mzdových nárokov, žalobkyňa

má nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 OZ v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.
a v spojení s právnou úpravou splatnosti náhrady mzdy v § 129 ods. 1 ZP a § 132 ZP, vychádzajúc
z bodu 9.4 pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2003 (v ktorom bol dojednaný výplatný termín na 7. deň
kalendárneho mesiaca), a to vždy odo dňa nasledujúceho po dohodnutej splatnosti mzdy, teda od 8.
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca pri každej priznanej náhrade mzdy. Keďže si však žalobkyňa

uplatnila úrok z omeškania vždy až od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po mesiaci, v ktorom bola
splatná mzda za predchádzajúci mesiac (t.j. napr. v prípade náhrady mzdy za mesiac október 2015 si
uplatnila úrok z omeškania až od 01.12.2015 namiesto od 08.11.2015), súd jej od neskorších dátumov
úrok z omeškania priznal, nakoľko nemôže prekročiť žalobu a priznať viac. V čase vzniku omeškania
jednotlivých priznaných náhrad mzdy bola základná úroková sadzba určená ECB vo výške 0,05% za

obdobie od 10.09.2014 do 15.03.2016 a vo výške 0% za obdobie od 16.03.2016. S poukazom na
uvedené súd žalobkyni priznal úrok z omeškania tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Hoci od
16.03.2016 je výška úroku z omeškania 5% ročne, z dôvodu, že pri náhrade mzdy za mesiac február2016 mala žalobkyňa nárok na úrok z omeškania už odo dňa 08.03.2016 (a nie až od 01.04.2016 ako
si uplatnila), súd jej priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,05% ročne.

49. Pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania, úrok z omeškania je majetkovou sankciou, ktorá
má zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť istinu náhrady mzdy, úžitky z ktorej mohol
za čas omeškania poberať dlžník, t.j. zamestnávateľ. Súd pritom podporne poukazuje najmä na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.05.2012, podľa ktorého „inštitút úrokov
z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a

kompenzačný". Rovnako súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/116/2008 zo
dňa 17.12.2009, v ktorom dovolací súd uviedol, že „úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou
sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,
úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o
priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania;
navzniknárokunaúrokzomeškaniastačí,žezákonomstanovenálehotaplneniauplynula.Zuvedeného

vyplýva, že odvolací súd zaujal nesprávny právny názor, že k omeškaniu žalovaného s jeho plnením
náhrady mzdy žalobcovi nedošlo, a preto žalobcovi úroky z omeškania nepatria. Nevzal pri svojom
rozhodovaní zreteľ na to, že čas, dokedy má žalovaný splniť predmetný peňažný dlh, je stanovený
právnym predpisom (Zákonníkom práce), nie určený rozhodnutím súdu." Ku začiatku omeškania s
vyplatením náhrady mzdy sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 6Cdo/246/2010 zo dňa

30.04.2012, a síce, že „k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý
mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru."

50. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP určuje lehotu na plnenie tri dni, ktorá plynie od právoplatnosti
rozsudku, pričom súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Na plnenie istiny s
príslušenstvom súd žalovanému určil v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá CSP primeranú dlhšiu lehotu
60 dní od právoplatnosti rozsudku, a to vzhľadom k tomu, že k vyplateniu náhrady mzdy musí dôjsť v
súčinnosti so zriaďovateľom žalovaného.

51. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

52. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

53. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

54. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

55. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo
o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom
nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok, s tým,
že započítanie nárokov nie je možné.

56. K uvedenej otázke sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3MCdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012,
kde uviedol, že „v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa
pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť,

či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.
Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom
konaní." Okrem toho súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/262/2016-49zo dňa 08.02.2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že „pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným
skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom
samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy

konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o
práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa
určujú aj osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa
k náhrade trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné
pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo

jednostranného úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený
Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970."

57. V konaní o určenie neplatnosti výpovede bola žalobkyňa v plnom rozsahu úspešná. O nároku na
náhradu trov konania v tejto časti konania potom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku v zmysle § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania o určenie neplatnosti výpovede v rozsahu 100% trov uvedeného konania.

58. V konaní o zaplatenie náhrady mzdy bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy v sume 19.909,50
eura s príslušenstvom. O nároku na náhradu trov v tejto časti konania potom súd rozhodol vo výroku
III. rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy 19.909,50 eura, keďže žalobkyňa bola plne procesne úspešná podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože
mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku na náhradu mzdy a súčasne výška plnenia
závisela výlučne od úvahy súdu. Súd pritom poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
9Co/130/2017-758 zo dňa 24.04.2018, v ktorom odvolací súd v prípade obdobného rozhodovania o

náhrade trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že „pri rozhodovaní o trovách konania
treba vziať zreteľ na skutočnosť, že úspech žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu ako aj, že v
konaní v ktorom okresný súd rozhodol, že žalobcovi bola spôsobená zásahom do práv uvedených v §
11 Občianskeho zákonníka a prizná náhradu nemajetkovej ujmy odhliadnuc od výšky, ktorú požadoval v
žalobcompetite,jeúspechžalobcuvkonaní100%,avšakibazprisúdenejsumy(niezosumyžalovanej).

V danej veci žalobkyňu 1/, žalobcu 2/, žalobcu 3/ je nutné považovať za plne procesne úspešných podľa
§ 255 ods. 1 CSP, keďže mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia,
vyplývajúca z ich procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu."

59. V konaní o určenie ďalšieho trvania pracovného pomeru bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný,

nakoľko v tejto časti bola žaloba zamietnutá vo výroku II. čiastočného rozsudku. Ustanovenie § 257
CSP upravuje moderačné právo súdu, pričom osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa
prichádza do úvahy v prípade, keď je daná výnimočnosť spočívajúca v okolnostiach danej veci, ako aj v
okolnostiach u strán sporu. Súd má za to, že v okolnostiach danej veci sú také dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie citovaného ustanovenia.

60. Dôvod na uplatnenie moderačného práva videl súd v tom, že hoci bolo potrebné žalobu v časti petitu
o určenie ďalšieho trvania pracovného pomeru zamietnuť, bolo to len z dôvodu, že na požadovanom
určení nemala žalobkyňa naliehavý právny záujem, pretože v prejednávanom prípade ďalšie trvanie
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného vyplývalo priamo z ustanovenia Zákonníka práce bez

potreby o tom rozhodovať v rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že žaloba v uvedenej časti bola zamietnutá
len z procesného dôvodu jej neprípustnosti a nadbytočnosti. Súd mal za to, že voči žalobkyni ako slabšej
strane sporu by bolo neprimerane tvrdé, aby bola zaviazaná k náhrade trov žalovaného v tejto časti
konania, keď v zásade výsledkom konania bolo aj ďalšie trvanie jej pracovného pomeru u žalovaného,
avšak bez potreby uvedené výslovne určiť vo výroku rozsudku. Súd mal zároveň za to, že majetková

sféra žalovaného nebude použitím výnimočného ustanovenia badateľne dotknutá.

61. O náhrade trov konania o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, tak súd
rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP, keď žalovanému, ktorý by
inak na náhradu trov konania mal nárok v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov uvedeného konania

voči žalobkyni z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v dôvode zamietnutia tejto časti
žaloby a v okolnostiach na strane žalobkyne ako slabšej strany sporu, uvedených vyššie, vo výroku IV.
rozsudku nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).