Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/65/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116210971
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116210971.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr.
Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a. s.,
IČO: 35 717 769, Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Vratislav Šteffek, advokát, Bratislava,
proti žalovaným: 1. V. H., nar. XX. O. XXXX, a 2. S. N., nar. XX. P. XXXX, obaja M. R. S. XXX/X, R., o
1.228,50 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/140/2016-36

z 1. decembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje v zamietavom 2. výroku, v 3. výroku o určení
neprijateľnosti podmienky a 4. výroku o náhrade trov konania a vec sa mu v rozsahu zrušenia vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 16C/140/2016-36 z 1. decembra 2016 súd prvej inštancie (1.) zaviazal

žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 886,50 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od
26. októbra 2014, (2.) zamietol žalobu vo zvyšnej časti, (3.) vyhlásil za neprijateľnú a neplatnú zmluvnú
podmienku uvedenú v bode I. „Zmluvy strán zo dňa 14.04.2014, podľa ktorej je úver poskytnutý za
odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru,
ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok)“ a (4.) žalobcovi priznal nárok na náhradu 72 % trov
konania. Na odôvodnenie súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 2 písm. e), § 4 ods. 1, 2, 3 a znova

„1“ (zrejme 4) zákona č. 258/2001 Z. z., § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 497, 499, §
502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Na ich základe dospel k záveru, že v zmluve
uzavretej medzi stranami 14. apríla 2014 nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku. Bola uvedená
len sadzba 20 %, celá jeho suma bola zahrnutá do servisného poplatku, čím sa obchádzal § 4 ods. 2
písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. Zmluva túto náležitosť neobsahovala, v dôsledku čoho bola bezúročná
a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z.). Súd jej tak vyhovel len v časti istiny 900 € zníženej

o uhradených 13,50 €, teda v časti 886,50 €, vo zvyšku ju zamietol. Keďže súd zamietol časť žaloby
kvôli neprijateľnosti podmienky stanovenia poplatku za správu úveru, súd vo výroku určil neplatnosť tejto
podmienky.

2. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa jeho žalobe celkom
vyhovie. Úvodom poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, od ktorej odvíja svoje nároky, bola

uzavretá 14. apríla 2014, teda za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. Súd tak posudzoval jeho
nárok podľa neúčinného predpisu (zákona č. 258/2001 Z. z.). Podobne súd citoval neúčinné
znenie § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ďalej žalobca nesúhlasil so záverom, že zmluva neobsahuje
náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva totiž uvedené členenie
obsahuje, aj keď požiadavku na jeho uvedenie považuje žalobca za nesúladnú s čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice 2008/48/ES v spojení s čl. 22 tejto smernice, ako ich interpretoval Súdny dvor Európskej únie

vo svojom rozsudku C-42/15. Pokiaľ ide o vyslovenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky,
žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že ním citovaná podmienka sa v zmluve vôbec nenachádza.3. Žalovaní sa k odvolaniu doručenému im fikciou podľa § 111 ods. 3 C. s. p. nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou
proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú
zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú
judikatúru Ústavného súdu SR).

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie nielenže
nie je presvedčivé, ale vykazuje také nedostatky, že o odôvodnení nemožno v podstate ani hovoriť.

Súdne rozhodnutie je vo svojej podstate výsledkom tzv. právneho sylogizmu, kde sa z jednej premisy
(norma) a druhej premisy (skutkový stav) vyvodzuje úsudok - záver o tom, či sú naplnené predpoklady
normy na to, aby žalobcovi patril žalovaný nárok alebo nie. Pokiaľ súd celkom nesprávne identifikuje
normu, podľa ktorej posúdi zistený skutkový stav, je celá jedna premisa úplne chybná. Potom ale
ani výsledok nemôže byť výsledkom právneho sylogizmu, ale v podstate výsledok náhody. Za takých

okolností ale nemožno takéto súdne rozhodnutie ani zmysluplne preskúmať, pretože v dôsledku
chýbajúcej premisy nemožno vôbec uvažovať, či súd prvej inštancie z oboch premís urobil správny
úsudok. Ak by aj súd prvej inštancie dospel k „správnemu“ riešeniu, išlo by z jeho strany nanajvýš o
správny „tip“, nie však o dôsledok racionálnej úvahy. Súdne rozhodnutie založené na takomto tipovaní
potom nemožno považovať za racionálne a presvedčivo odôvodnené tak, aby to vôbec vyhovovalo

požiadavkám § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

7. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie skutkovo zistil, že medzi žalobcom a žalovanými bola
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v listine podpísanej 14. apríla 2014. Napriek tomu súd
posudzoval právne účinky úkonu obsiahnutého v tejto listine podľa zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý bol

s účinnosťou od 11. júna 2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z. z. Už táto chyba celkom zjavne a bez
ďalšieho diskvalifikuje všetky ďalšie úvahy súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Zrozumiteľnosť
a racionalita chýba aj úvahám súdu prvej inštancie v bode 7 jeho rozsudku. Je totiž zjavne v rozpore
so zisteným skutkovým stavom východisko právnej úvahy súdu prvej inštancie, že úrok je obsiahnutý v
sume 162 € označenej ako servisný poplatok. Zo skutkového stavu zisteného a opísaného súdom prvej

inštancie (z obsahu listiny - zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 220140288) pritom zrejme vyplýva, že
úrok predstavuje 20 % z poskytnutej istiny a je v zmluve uvedený aj sumou 180 € (čo je celkom zjavne
20 % z 900 €). Servisný poplatok vo výške 18 % istiny (t. j. 162 €) je vyčíslený osobitne a samostatne. Ak
súd prvej inštancie pri formulácii vlastných právnych záverov vychádza z iných skutočností, než ktoré
sám zistil, je jeho rozsudok celkom nepreskúmateľný. Nemožno totiž potom vôbec zistiť, v čom spočíva

ono „obchádzanie“ § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. [správne malo - ak už - ísť o § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.]. Okrem toho treba dať za pravdu odvolateľovi, že oddiel II zmluvy
obsahuje celkom jasné a zrozumiteľné rozčlenenie splátok na jednotlivé súčasti (istina, úrok, servisný
poplatok). Potom ale chýba racionálny základ aj záveru o tom, že úver treba považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

8. Rovnako bez racionálneho základu je aj záver súdu prvej inštancie o vyslovení neprijateľnosti
podmienky. Ako správne namietol odvolateľ, ustanovenie takého znenia, aké súd prvej inštancie
reprodukoval v 3. výroku svojho rozsudku, v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 220140288 vôbec
nie je obsiahnuté. Zo samotných úvah v napadnutom rozsudku v ods. 7 jeho odôvodnenia okrem

toho vyplýva, že dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby bola okolnosť, že súd považoval úver za
bezúročný a bez poplatkov. Vôbec z neho nevyplýva existencia akejkoľvek neprijateľnej podmienky v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho treba súdu prvej inštancie vytknúť, že vôbec
vo svojom rozsudku neodôvodnil, ako môže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ustanovenie, ktoréobchádza zákon a malo by tak byť (sledujúc argumentačnú líniu napadnutého rozsudku) neplatné
už pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 34 až 41 a § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie sú akýmsi „obchodom so zmiešaným tovarom“, z ktorých si môže súd ľubovoľne vyberať

ustanovenie, ktoré sa mu najviac hodí a na ktorom môže založiť neplatnosť určitého ustanovenia.
Naopak, medzi citovanými normami panuje vzťah subsidiarity: neprijateľnou podmienkou môže byť len
také ustanovenie, ktoré by inak - ak by nebolo obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve - bolo platné (teda u
ktoréhoniejedôvodneplatnostipodľa§34až41Obč.zák.),noktorésvojímobsahomkonštruujeprávaa
povinnosti dodávateľa a spotrebiteľa takým spôsobom, že je medzi nimi značná nerovnováha v právach

a povinnostiach. Inak povedané, ak je určité ustanovenie neplatné pre svoju neurčitosť (§ 37) alebo pre
rozpor alebo obchádzanie zákona, eventuálne pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39), prípadne pre vadu
formy (§ 40), nemožno vôbec posudzovať jeho neprijateľnosť podľa § 53 Obč. zák. Súd prvej inštancie si
tieto podstatné rozdiely neuvedomil, a tak v podstate vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorú
predtým sám vyhlásil za neplatnú pre obchádzanie zákona (inak tiež bližšie neodôvodnený). Konečne
pochybil súd prvej inštancie aj procesne, keď podľa § 298 ods. 2 C. s. p. neuviedol vo výroku presné

znenie tej zmluvnej podmienky, ktorú považoval za neprijateľnú. Citované ustanovenie nepripúšťa voľne
interpretovať či parafrázovať túto zmluvnú podmienku, ale žiada presné uvedenie (t. j. citáciu) jej znenia.

9.Vzhľadomnauvedenédospelodvolacísúdkzáveru,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkuvykazuje
takú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, že nemožno vôbec hovoriť o odôvodnení v

zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p, čo opodstatňuje
zrušenie napadnutého rozsudku v jeho napadnutých častiach (§ 379 C. s. p.) a vrátenie veci súdu prvej
inštancie (§ 391 ods. 3 C. s. p.).

10. Už len nad rámec odvolacích dôvodov (§ 380 ods. 2 C. s. p.) treba poukázať na to, že v prerokúvanej
veci nebola žaloba ani riadne doručená žalovaným. Súd prvej inštancie totiž zisťoval pobyt len z
registra obyvateľov a Sociálnej poisťovne. Nebol vôbec vykonaný pokus o doručenie žaloby orgánom
Policajného zboru s vykonaním miestneho zisťovania o pobyte žalovaných, nebola vyžiadaná správa
obce, neboli kontaktované deti žalovanej v 2. rade, ktorých má podľa údajov registra obyvateľov 4. Je

pritom zrejmé, že žalovaní sú osoby vyššieho veku (dôchodcovia), dôchodok si preberajú na pošte v
R. (správa Sociálnej poisťovne), v dôsledku čoho je ťažko predpokladateľné, že by sa zdržiavali mimo
územia Slovenskej republiky, prípadne na celkom neznámom mieste. Konečne, vyhláška na č. l. 34
nezodpovedá „oznámeniu o žalobe“ v zmysle § 116 ods. 2 C. s. p., na ktorý ani neodkazuje, ale odkazuje
na § 106 ods. 3 C. s. p. Toto ustanovenie sa však žalovaných zjavne netýka, keďže majú v registri

obyvateľov evidovanú adresu pobytu (porov. lustrácie č. l. 47).

11. V ďalšom konaní, ktorého predmetom zostáva len suma 342 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania
od 26. októbra 2014, súd prvej inštancie predovšetkým vykoná riadne úkony na doručenie žaloby
žalovaným na verifikáciu správnosti postupu podľa § 116 ods. 3 C. s. p. Následne zistený skutkový stav

podrobí novému právnemu hodnoteniu, pričom bude aplikovať platné a účinné právne normy. Svoje
skúmaniezameriavprvomradenaplatnosťzmluvypodľa§39Občianskehozákonníka,najmäpokiaľide
o súlad úroku a servisného poplatku s dobrými mravmi. Až následne bude môcť pristúpiť k posudzovaniu
neprijateľnosti (inak platných) zmluvných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Svoje
závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne

aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

12. Toto rozhodnutie senát prijal jednomyseľne (3: 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).