Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114209215
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114209215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Anderlovej a členiek Mgr.
Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu ZEMPRA spol. s r.o., so sídlom
Bratislava, Račianska 96, IČO: 31 589 871, zastúpeného advokátskou kanceláriou V4 JURISTIC group,
s.r.o., so sídlom Bratislava, mestská časť Petržalka, Furdekova 16, proti žalovanému W. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T., U. XXXX/XX, zastúpenému S.. X. J., bytom T., I. XX, o zaplatenie 599,04 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 13Cpr/9/2014-59
zo dňa 15. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku III. o nároku na
náhradu trov konania p o t v r d z u j .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 599,04 eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 28.04.2014 do zaplatenia, do
troch dní (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ a žalovaný

ako zamestnanec uzavreli dňa 01.09.2011 pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce 01.09.2011 a
miestom výkonu práce Ilava alebo podľa pokynov zamestnávateľa, na pracovné miesto: stavbyvedúci,
s druhom práce, jej charakteristikou a popisom pracovných činností: vedenie inžinierskych stavieb
realizovaných organizáciou, vedenie referentského motorového vozidla a výkon iných pracovných
činností v prospech organizácie podľa pokynov štatutárneho zástupcu. Mzda bola dohodnutá na 1
000,- eur mesačne. Žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 31.05.2013 žalovaný
požiadal o uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 Zákonníka práce ku dňu

31.05.2013. So žiadosťou zamestnávateľ súhlasil. Podľa oznámenia poisteného o škodovej udalosti z
poistenia zodpovednosti za škodu spoločnosti KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. dňa 10.5.2013 na ceste od
ModréhokameňapredosadouRiečkydošlokškodovejudalostitakýmspôsobom,ževodičvozidlaSEAT
zastavil pred výtlkom a žalovaný do neho zozadu narazil na motorovom vozidle žalobcu IL XXX BT. Ako
dôvod vzniku škody je uvedené zavinenie poisteného, s tým, že príčinou vzniku škody bola nepozornosť
žalovaného. Faktúrou č. 13/0172 dodávateľ - Pavol TISO - Odťahová služba vyúčtoval odberateľovi

- žalobcovi, na základe pracovného príkazu č. 3/6/13 opravu motorového vozidla PEUGEOT IL XXX
D. na sumu 599,04 eur. Z prílohy faktúry súd prvej inštancie zistil, že materiál pozostával z položiek:
nadkolie plast 13,50 eur, príchytka nadkolia 7,50 eur, stredová mriežka 33,80 eur, predný nárazník141,40 eur, abs nárazníka 71 eur, materiál prelak 85 eur, drobný spotrebný 12 eur, spolu materiál
364,20 eur. Cena práce bola vo výške 135 eur (práca d+m príprava na striekanie a samotné striekanie
+ skompletovanie 10 hod x 13,50 eur). Podľa výpisu z účtu žalobcu dňa 13.03.2014 žalobca uhradil

na účet dodávateľa - Pavol TISO - Odťahová služba vyfakturovanú sumu 599,04 eur. Žalobca vyzval
žalovaného žiadosťou o náhradu škody spôsobenej zamestnancom zo dňa 22.04.2014 na úhradu
škody, ktoré spôsobil dňa 10.05.2013 na služobnom motorovom vozidle vo výške 599,04 eur prevodom
na účet žalobcu a to do troch dní od doručenia tejto žiadosti. Žiadosť žalovaný osobne prevzal dňa
24.04.2014. Dňa 11.07.2013 bolo žalobcovi oznámené, že žalovaný podal trestné oznámenie vo veci

nevyplatenia mzdy za mesiac máj 2013 na OO PZ Trenčín. Platobným rozkazom Okresného súdu
Trenčín č. k. 20Cpr/2/2013-19 zo dňa 10.10.2013 uložil súd žalobcovi aby do 15 dní od doručenia
platobného rozkazu zaplatil žalovanému sumu 1 796,94 eur a nahradil mu trovy konania titulom
nevyplatenej mzdy za mesiac 5/2013 vo výške 944,82 eur a náhrady za nevyčerpanú dovolenku 26
dní vo výške 852,12 eur. Voči uvedenému platobnému rozkazu podal žalobca odpor v ktorom uviedol,
že má voči žalovanému pohľadávku a to z dôvodu škody spôsobenej žalovaným v príčinnej súvislosti

s výkonom jeho zamestnania u žalobcu. Súd uznesením č. k. 20Cpr/2/2013-32 zo dňa 13.03.2014,
právoplatným dňa 4.4.2014 odpor žalobcu odmietol ako oneskorený. Súd prvej inštancie vec posúdil
podľa § 81 písm. e/, § 179 ods. 1, § 181 ods. 1, § 186 ods. 1,2, § 191 ods. 1,2, § 220 ods. 1
Zákonníka práce, § 1 ods. 1, § 3 zákona č. 381/2001 Z.z. povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3

nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a uviedol, že predpokladmi založenia všeobecnej pracovnoprávnej
zodpovednosti zamestnanca podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré musia byť splnené kumulatívne,
sú: 1/ existencia pracovnoprávneho vzťahu, 2/ protiprávny úkon, 3/ vznik škody, 4/ príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, 5/ porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s ním tak, ako to vymedzuje zákonník práce a 6/ zavinenie zamestnanca, ktoré je

zamestnávateľ povinný preukázať. Žalovaný bol zamestnancom žalobcu a škoda vznikla v dôsledku
porušenia povinností pri plnení pracovných úloh pre žalobcu. Žalovaný vykonával pre žalobcu prácu
stavbyvedúceho (a v popise pracovných činností mal aj vedenie referentského motorového vozidla),
zavinene spôsobil pri dopravnej nehode škodu a za túto nesie zodpovednosť. V danom prípade vznik
škody je v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom žalovaného a spočíva v nepozornosti vodiča.

Pokiaľ ide o zodpovednosť zamestnanca za škodu, je založená na subjektívnom princípe, pričom
vždy ide o zodpovednosť za zavinenie (buď úmyselné, alebo nedbanlivostné). V súdenej veci bolo
splnenie všetkých predpokladov všeobecnej pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného jednoznačne
preukázané. Následne dňa 13.03.2014 došlo zo strany žalobcu k úhrade vyúčtovanej faktúry za opravu
motorového vozidla. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil z dôvodu, že a) motorové vozidlo nemalo

uzatvorenú havarijnú poistku b) žalobca nesplnil svoje povinnosti podľa § 191 ods. 2 Zákonníka práca
a c) žalobca si v konaní o náhrade mzdy uplatňoval náhradu škody spôsobenú dňa 10.5.2013 na
služobnom motorovom vozidle vo výške 599,04 eur + 614,40 eur a chcel túto škodu vykompenzovať
s nevyplatenou mzdou a náhradami mzdy vo výške 1 796,94 eur. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že skutočnosť, že motorové vozidlo nemá uzatvorenú havarijnú poistku a taktiež ani skutočnosť, že so

žalovaným nebol spísaný žiadny záznam, že súhlasí s používaním motorového vozidla, ktoré nemá
uzatvorenú havarijnú poistku, žiadnym spôsobom nezbavuje zodpovednosti zamestnanca za škodu,
ktorú spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh. Na rozdiel od povinného
zmluvného poistenia ide pri havarijnom poistení o dobrovoľné, nepovinné poistenie. Jeho uzatvorenie
je na vôli vlastníka vozidla a jeho neuzatvorenie nemá vplyv na zodpovednosť zamestnanca za škodu,

ktorú spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh. Vo vzťahu k tvrdeniu, že
žalobca so žalovaným neprerokoval požadovanú náhradu škody najneskôr do jedného mesiaca, keď
sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá, súd uviedol, že jednomesačná lehota
je poriadkovou lehotou a jej nedodržanie nebráni zamestnávateľovi uplatniť náhradu škody na súde
a taktiež, že § 191 ods. 2 Zákonníka práce nevylučuje, aby si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť

ústne. Dňa 10.05.2013 spôsobil žalovaný dopravnú nehodu, ktorá si vyžiadala opravu motorového
vozidla. Dňa 31.05.2013 požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou a následne podal trestné
oznámenie z dôvodu že mu žalobca nevyplatil mzdu za mesiac máj 2013. Faktúra za opravu motorového
vozidla bola vyhotovená dňa 12.07.2013. Je prirodzené, že žalovaný sa zaujímal o príčiny pre ktoré mu
nebola vyplatená mzda, na čo mu bol zo strany žalobcu uvedený dôvod, že si voči nemu uplatňuje

náhradu škody za dopravnú nehodu, ktorú spôsobil. Uvedené vyplynulo nielen z vyjadrenia žalobcu na
pojednávaní ale aj z vyjadrenia zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní konanom dňa 22.02.2017
uviedol, že po tom, čo žalovaný požiadal o rozviazanie pracovného pomeru, tak žalobca od neho
vyžadoval náhradu škody v plnej výške. Žalovaný o skutočnosti, že žalobca od neho požaduje náhraduškody písomne dozvedel aj doručením odporu žalobcu zo dňa 30.10.2013 v konaní sp. zn. 20Cpr/2/2013
a samotný žalovaný uviedol, že v tomto konaní si žalobca u neho "uplatňoval náhradu škody spôsobenej
dňa 10.5.2013 na služobnom motorovom vozidle zn. PEUGEOT, E. X. vo výške 599,04 + 614,40

eur". Z uvedeného jasne vyplýva, že žalovaný si bol vedomý toho, že žalobca si túto škodu od neho
uplatňuje. Žalovaný ukončil pracovný pomer u žalobcu dohodou ku dňu 31.05.2013. Vzhľadom k tomu,
že žalovaný už nebol zamestnancom žalobcu zaslal mu žalobca poštou "žiadosť o náhradu škody
spôsobenej zamestnancom" zo dňa 22.04.2014, ktorú žiadosť žalovaný prevzal dňa 24.04.2014, kedy
sa žalovaný opäť preukázateľne dozvedel o tom, že žalobca naďalej trvá na náhrade škody (vrátane

jej výšky), no na ktorú žalovaný do dňa podania žaloby (29.04.2014) žiadnym spôsobom nereagoval.
Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že ak zamestnávateľ uplatňuje nárok na náhradu škody,
ktorej výšku určil bez prerokovania so zamestnancom a s príslušným odborovým orgánom (teraz so
zástupcami zamestnancov), a zamestnancovi výšku požadovanej škody vôbec neoznámil, ide o nárok,
ktorého splatnosť v zmysle zákonníka práce ešte nenastala. V tomto prípade sa požadovaná náhrada
škody stáva splatnou do troch dní odo dňa, keď návrh na začatie súdneho konania bol zamestnancovi

doručený, a dôsledky omeškania nastanú až uplynutím tejto lehoty (V 2/1967). V prejednávanom
prípade bol však žalovaný ako zamestnanec minimálne odo dňa 24.04.2014 oboznámený s výškou
uplatňovanej náhrady škody a teda splatnosť nároku žalobcu už nastala. V predmetnom konaní si
žalobca neuplatňuje náhradu škody na základe faktúry č. 13/0276 ale na základe faktúry č. 13/0172, a
preto sa súd faktúrou č. 13/0276 nezaoberal. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že motorové vozidlo sa

dalo opraviť aj lacnejšie, uviedol, že len samotné konštatovanie o tom, že suma za opravu mohla byť aj
nižšia, nie je možné považovať za účinné popretie dôkazu, ktorý bol nielen tvrdený ale aj preukázaný (§
151 ods. 2 CSP). Okrem uvedeného žalovaný nežiadal vykonanie dôkazu napr. dopytom na autoservis
a výška škody bola dostatočne preukázaná faktúrou a rozpisom materiálu. Žalobca žiadal priznať úroky
z omeškania odo dňa 24.04.2014, kedy bola žalovanému doručená žiadosť o náhradu škody. Vzhľadom

k tomu, že lehota na plnenie poskytnutá žalovanému v predmetnej žiadosti bola stanovená ako tri dni
odo dňa doručenia tejto žiadosti, priznal súd žalobcovi úroky z omeškania odo dňa 28.04.2014, kedy sa
žalovaný dostal do omeškania. V zmysle uvedeného súd žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania
odo dňa 24.04.2014 do 27.04.2014 zamietol. Výšku úrokov z omeškania priznal podľa nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z o 5 percentuálnych bodov vyššiu ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky, t. j. vo výške 5,25 %. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku I., ktorým bol zaviazaný na peňažné plnenie žalobcovi
a v súvisiacom výroku III. o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že podľa

§ 191 ods. 2 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ rozhodne vymáhať od zamestnanca škodu, za
ktorú zamestnanec zodpovedá, požaduje sa, aby so zamestnancom výšku náhrady škody prerokoval
a oznámil mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla. Nestačí iba
oznámiť výšku škody, treba ju prerokovať. Súd prvej inštancie síce uviedol, že žalobca výšku škody
oznámil, ale s ním nikdy nebola prerokovaná a stále bola sporná. O tom svedčí aj skutočnosť, že žalobca

zadržal žalovanému výplatu mzdy, ktorú si musel vymáhať súdnou cestou. Okrem neoprávneného
zadržania mzdy a náhrady mzdy poslal žalovanému aj ďalšiu faktúru za opravu vozidla vo výške 614,40
eur. Trval aj na skutočnosti, že služobné motorové vozidlo má mať uzatvorenú havarijnú poistku a ak
ju nemá, mal túto skutočnosť zamestnávateľ žalovanému oznámiť a upozorniť ho, že každú škodu,
ktorú pri jeho prevádzke spôsobí, bude uhrádzať v plnej výške. V takom prípade by s prevádzkou

služobného motorového vozidla nesúhlasil. Zamestnávateľ si od neho škodu začal vymáhať až potom,
keď sa žalovaný rozhodol pracovný pomer u neho ukončiť.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že lehota jeden mesiac uvedená v § 191
ods. 2 Zákonníka práce predstavuje len poriadkovú lehotu, ktorej nedodržanie nebráni zamestnávateľovi

náhradu škody uplatniť si na súde. Zákonník práce sankcionuje nedodržanie lehôt zánikom práva
len v prípadoch taxatívne uvedených v § 36. K prerokovaniu škody medzi stranami ale došlo, čo
bolo preukázané. Svedčí o tom skutočnosť, že zadržal žalovanému mzdu za mesiac máj 2013 v
úmysle započítať si spôsobenú škodu. Tento dôvod bol žalovanému známy, čo potvrdil aj priamo na
pojednávaní súdu. Presnú výšku škody sa dozvedel až po doručení faktúry číslo 13/0172, vyhotovenej

12.07.2013 a až po tomto dátume mohla byť prerokovaná náhrada škody v skutočnej výške 599,04
eur. Prerokovanie nároku na náhradu škody neznamená, že zamestnanec musí uznať svoj záväzok
voči zamestnávateľovi. Ide o vznesenie požiadavky zamestnávateľa na náhradu od zamestnanca,
ktorý za vznik škody nesie zodpovednosť. Prípadný súhlas zamestnanca so spôsobenou škodou a jejvýškou je pre účely tohto ustanovenia irelevantný. Žalobcovi ako zamestnávateľovi tiež žiadny právny
predpis neukladá povinnosť mať uzatvorené havarijné poistenie na motorové vozidlo. Taktiež nemá
povinnosť oznámiť zamestnancom, či vozidlo má alebo nemá uzatvorené havarijné poistenie. Vzhľadom

na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a uplatnil
si aj trovy odvolacieho konania.

5. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v §
470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného
predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle
uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto
je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

8. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

11. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúci

vtom,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam
a vec nesprávne právne poúsdil ( § 365 ods. 1 písm. f/, h / CSP).

13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám

riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktorénie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté
závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.

16.Námietkyžalovaného,uvedenévodvolaní,bolitotožnésnámietkami,ktoréuplatnilpredsúdomprvej
inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal, správne sa s nimi vysporiadal, a nemohli
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387

ods. 2 O.s.p. v napadnutej časti poukazuje.

17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

18. Podľa § 191 ods. 1,2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu
škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.

Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá.

19. Ustanovenie § 191 ods. 1 Zákonníka práce výslovne vyjadruje, že zamestnávateľ je nositeľom
práva vymáhať od zamestnanca ním spôsobenú škodu. Odsek 2 citovaného zákonného ustanovenia

zakladá pre zamestnávateľa dve povinnosti vo vzťahu k požadovanej náhrade škody, a to povinnosť
oznámiť ju zamestnancovi a povinnosť prerokovať ju so zamestnancom. Zamestnávateľ je povinný tieto
dve povinnosti splniť najneskôr v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že
za ňu zodpovedá konkrétny zamestnanec. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, nesplnenie týchto
povinností zamestnávateľom Zákonník práce nespája so žiadnou sankciou. S poukazom na ustanovenie

§ 36 Zákonníka práce, ktorý taxatívne ustanovuje prípady, kedy dochádza k zániku práva v pracovnom
práve (preklúzii), je uvedená jednomesačná lehota iba poriadkovou lehotou, preto jej nedodržanie
nebráni zamestnávateľovi náhradu škody uplatniť na súde, ako sa mylne domnieva žalovaný. Naviac, i
podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že k prerokovaniu škody stranami
v danej veci došlo. Zákonník práce pojem prerokovanie bližšie nedefinuje, súdna prax však vyžaduje

preukázanie dôkazov o tom, že zamestnanec bol oboznámený so zistením vzniku škody, s okolnosťami,
na základe ktorých dospel zamestnávateľ k záveru, že za škodu nesie zodpovednosť práve konkrétny
zamestnanec, a samozrejme, zamestnanec musí byť oboznámený s výškou náhrady škody, ktorú
zamestnávateľ od zamestnanca požaduje uhradiť. Oboznámenie zamestnanca nemá ani predpísanú
formu, preto nie je vylúčené, aby si zamestnávateľ splnil svoju zákonnú povinnosť ústne.

20. V súdenej veci sa žalobca dozvedel o výške skutočnej škody na základe faktúry zo dňa 12.07.2013,
kedy už žalovaný nebol jeho zamestnancom. V tomto smere potom postupu žalobcu, ktorý žalovaného
písomne oboznámil s výškou škody a vyzval ho na jej náhradu listom zo dňa 22.04.2014, ktorý žalovaný
prevzal dňa 24.04.2014, nie je čo vytknúť. Skutočnosť, že žalovaný na tento list písomne nereagoval,

nemôže byť kladená na ťarchu žalobcu v tom smere, že náhradu škody so žalovaným neprerokoval.
Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd podotýka, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný mal o tom,
že si žalobca voči nemu uplatňuje nárok na náhradu škody, vedomosť už skôr, čo sám potvrdil.

21. Napokon nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa havarijného poistenia

vozidla žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že
na rozdiel od povinného zmluvného poistenia ide pri havarijnom poistení o dobrovoľné, nepovinné
poistenie, ktorého uzatvorenie je na vôli vlastníka vozidla a jeho neuzatvorenie nemá vplyv na
zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení
pracovných úloh. Taktiež zamestnávateľovi Zákonník práce ani iný právny predpis neukladá povinnosť

informovať zamestnancov (ani tých, ktorí majú v predmete pracovnej činnosti vedenie motorového
vozidla zamestnávateľa) o tom, či na vozidlo má alebo nemá uzavreté havarijné poistenie.

22. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného nepovažoval za dôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil.23. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v
celom rozsahu.

24. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na § 251 CSP súd prvej inštancie.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).