Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 8, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/288/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200673
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3815200673.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka

a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkýň: 1/ O. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. O., K. XXX/XX, 2/ D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. O., A. XXX/XX, obe
zastúpené: Mgr. Ľudovíť Paulovič, advokát so sídlom Lučenec, Martina Rázusa 19, proti žalovaným: 1/
MADOPA,s.r.o.,sosídlomTrenčín,Istebnícka230/93,IČO:36344648,zastúpenému:Mgr.JurajJanco,
advokát so sídlom Ilava, Mierové námestie 52/6, 2/ RELCO, s.r.o., so sídlom Modra, Okružná 3239,
IČO: 36 541 818, 3/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Bratislava,

Vajnorská 55, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkýň 1/,2/ a o odvolaní
žalovaných 1/,3/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/9/2015-191 zo dňa 12. decembra
2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom a piatom výroku p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v štvrtom a siedmom výroku o trovách konania m
e n í tak, že žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

III. Žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ p r i z n á v a voči žalovaným 1/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie konanie proti žalovanému
2/ zastavil. Žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ 5.000,- eur, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia ktorékoľvek z nich zaniká povinnosť i druhého
žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo. Ďalej rozhodol, že žalovaný 1/ a 3/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 2/ 5.000,- eur, a to do
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia ktorékoľvek z nich zaniká povinnosť
i druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 2/ zamietol. Žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.
2. V odôvodnení rozhodnutia popísal skutkový stav, ktorý bol zistený vykonaným dokazovaním.
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.06.2015, bolo rozhodnuté,
že 20.01.2012 došlo na ceste I/50, 126,00 km v Trenčianskych Miticiach k dopravnej nehode medzi

osobným motorovým vozidlom, ktoré viedol brat žalobkýň s nákladným motorovým vozidlom žalovaného
2/,ktoréviedoljehozamestnanec,sďalšímnákladnýmmotorovýmvozidlomasdodávkovýmmotorovým
vozidlom žalovaného 1/, ktoré viedol jeho zamestnanec, a to tak, že zamestnanec žalovaného 1/ viedol
po ceste I/50 smerom od Bánoviec nad Bebravou na Trenčín, kde predchádzal dve za sebou jazdiacenákladné súpravy, pričom v tom čase jazdil opačným smerom od Trenčína do Bánoviec nad Bebravou
brat žalobkýň, ktorého zamestnanec žalovaného 1/ pri predchádzaní kvôli nesprávnemu spôsobu jazdy
bezprostredne ohrozil, v dôsledku čoho bol brat žalobkýň prinútený s vozidlom havarijne brzdiť, aby

zabránil čelnej zrážke s vozidlom žalovaného 1/, pričom v tom čase za vozidlom brata žalobkýň jazdil s
vozidlom zamestnanec žalovaného 2/ tým istým smerom, ktorý ale z dôvodu nedodržania minimálneho
odstupu od brzdiaceho vozidla brata žalobkýň svoje vozidlo neubrzdil a prednou časťou svojho vozidla
zozadu narazil do pravej zadnej časti vozidla brata žalobkýň, ktoré bolo následkom nárazu odhodené do
protismeru, kde došlo k zrážke vozidla brata žalobkýň s oproti ďalším nákladným motorovým vozidlom,

pričom pri dopravnej nehode brat žalobkýň utrpel mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste nehody
vo veku 39 rokov podľahol. Za to boli zamestnanci žalovaného 1/ a žalovaného 2/ uznaní z toho, že
bratovi a matke žalobkýň z nedbanlivosti spôsobili smrť a takýto čin spáchali závažnejším spôsobom
konania a to tým, že porušili dôležitú povinnosť uloženú im podľa zákona, čím spáchali prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za to bol každý z nich odsúdený na trest odňatia
slobody vo výmere dva roky, výkon ktorého im bol odložený na skúšobnú dobu a na trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu troch rokov. Žalovaný 3/ bol poisťovateľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/. Žalobkyňa 1/ žila
spolu so sestrou žalobkyňou 2/ v harmonickej rodine, pričom ich brat bol ich najmladší súrodenec.
Žalobkyňa 1/ v dospelom veku žila v blízkosti matky a brata, keďže už so svojou rodinou bývala v
rovnakom meste, na rovnakom sídlisku a nakoniec po dlhú dobu v jednom vchode bytového domu. Jej

brat žil dlhodobo v jednej domácnosti s jej rodičmi; len približne rok a pol žil v inej domácnosti. Od roku
2011 brat po smrti otca žil v jednej domácnosti s matkou žalobkýň. To viedlo k tomu, že žalobkyňa 1/
sa okrem pravidelných rodinných osláv stretávala so svojim bratom i niekoľkokrát v priebehu týždňa. Po
smrti brata sa žalobkyni 1/ zhoršil zdravotný stav, bol je diagnostikovaný vysoký krvný tlak a problémy
s imunitou. Jej zdravotné ťažkosti pretrvávajú. Žalobkyňa 1/ má dvoch synov vo veku 20 a 26 rokov,

ktorí s ňou bývajú v jednej domácnosti. Žalobkyňa 2/ bola od svojho brata o 11 rokov staršia, čo určilo
jej vzťah k bratovi, keďže pomáhala svojim rodičom v starostlivosti o neho, keď ho zavádzala do školy.
Jej vzťah k bratovi zostal blízkym i potom, ako si založila vlastnú rodinu, keďže bývala v rovnakom
meste ako jej brat a rodičia. Jej brat mal dobrý vzťah i k jej deťom, pomáhal jej s deťmi a pri stavbe
domu. To vyplynulo i z toho, že brat žalobkýň nemal vážnu známosť a vo svojom citovom živote sa

utiekal k svojim dvom starším sestrám a k matke. V dôsledku bratovej smrti sa jej zhoršil psychický
stav a doteraz občasne berie lieky, aby prišla na iné myšlienky. Z tohto dôvodu i odišla za svojou
dcérou a vnukom do Anglicka, kde aj žije. Žalobkyňa 2/ má tri deti vo veku 35, 34 a 32 rokov. Súd
prvej inštancie nevykonal žalobkyňami ďalšie navrhované dôkazy, a to výsluchy svedkov priateľov a
príbuznej žalobkýň a ich brata, ktorí mali vypovedať o tom, aký vzťah mali so svojím zosnulým bratom

a ako sa ich dotkla smrť ich brata. Tieto skutočnosti boli dostatočne zistené z výsluchu samotných
žalobkýň. Vzťah žalobkýň k ich bratovi bol hlboký a vyplývajúci z toho, že od nich bol podstatne mladší
a aj vo svojej dospelosti sa k nim a k ich rodinám utiekal, predovšetkým v dôsledku toho, že vlastnú
rodinu nevytvoril. Z takto vykonaných dôkazov mal súd dostatočne preukázané to, že hĺbka tohto
vzťahu žalobkýň a ich zosnulého brata viedla u žalobkýň k ľudsky prirodzenému smútku, ktorý sa i

v súčasnosti u žalobkýň prejavuje tak, že pri rozprávaní o svojom bratovi a o jeho predčasnej smrti
nedokážu udržať slzy tak, ako tomu bolo aj počas ich výsluchu na pojednávaní. Je nepochybné, že
smrť tak blízkej osoby, akým bol brat žalobkýň, a to v jeho mladom veku a pri usporiadaných rodinných
pomeroch so žalobkyňami, a tomu zodpovedajúcom očakávaní ďalšieho šťastného spoločného života,
vyvolal u žalobkýň ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a životné nešťastie, ktoré objektívne nemožno

opísať nielen zodpovedajúcimi slovami výsluchu žalobkýň, ale ani navrhovaných svedkov. Rovnako
neobjektívny by bol opis tohto vnútorného psychického stavu vo výsluchu navrhovaných svedkov, keďže
preciťovanie bolesti zo smrti príbuzného je subjektívnou skutočnosťou, ktorú je dokazovaním možné
objektivizovať len zo skutočností o vzťahu medzi príbuzným a zomrelou osobou v čase jej života. Tieto
skutočnosti boli dostatočne a bez toho, aby boli rozporované zistené vykonaním dokazovaním.

3. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 11, §13 ods. 1,2 § 427 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka, § 15, § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uviedol, že podľa právnych
názorovodvolaciehosúduvrozhodnutí,ktorýmbolzrušenýrozsudoksúduprvejinštancievtomtokonaní
v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, ktorý bol vyvolaný zvláštnou

povahou prevádzky dopravných prostriedkov, je osobou zodpovednou za zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby prevádzateľ motorového vozidla, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
tohto vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného
§ 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomnýchcitových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné
pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu
do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Za týchto pozostalých členov rodiny

sa nepovažuje len manžel, manželka a nezaopatrené dieťa, ale môžu to byť aj ďalší pozostalí
členovi rodiny, teda aj súrodenci, keď konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie citových, morálnych
a sociálnych väzieb stratou ich brata, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do ich
chránených osobnostných práv. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov odvolacieho súdu, ktorými
je súd prvej inštancie viazaný, je základ nároku žalobkýň proti žalovanému 1/ daný, a to podľa §

427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11, § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že 20.01.2012 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej
zamestnanec žalovaného 1/ na jeho vozidle porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona,
čím spáchal prečin usmrtenia, následkom ktorého zomrel brat žalobkýň. Základ nároku žalobkýň proti
žalovanému 3/ je daný podľa § 15 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení,
keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 3/ bol poisťovateľom zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/, prevádzkou ktorého bola spôsobená
dopravná nehoda, pri ktorej zomrel brat žalobkýň. Otázka toho, či poisťovateľ zodpovednosti za
škodu prevádzkou motorového vozidla je povinný zaplatiť poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy je
predmetom nestálej rozhodovacej praxe. Naposledy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31.03.2016, sp.zn. 3Cdo/301/2012 bolo rozhodnuté, že poisťovni nesvedčí pasívna legitimácia v

konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práva spôsobený úmrtím blízkej osoby
pri dopravnej nehode. Súd sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, a to z dôvodov publikovaných
v Mandelík, J.: Náhrada nemajetkovej ujmy. Analýza rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Bulletin slovenskej advokácie 9/2016, s. 22 - 30. Za správny súd považuje opačný názor tak, ako
bol uvedený vo viacerých súdnych rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave z

01.07.2015 sp.zn. 24Co/368/2015, z ktorého je zrejmé, že súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy. V tejto súvislosti je dôvodné
poukázať na znenie smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých
členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán

a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali
neuhradené.TovyplývaizrozhodnutíSúdnehodvoraEÚz24.10.2013(C-22/12),podľaktoréhopovinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo.

4. Čo sa týka výšky priznanej náhrady, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah žalobkýň k ich,
v čase smrti 39 ročnému bratovi bol hlboký a vyplýval z toho, že bol od nich podstatne mladší a aj
vo svojej dospelosti sa k nim a k ich rodinám utiekal. Hĺbka tohto vzťahu žalobkýň a ich zosnulého
brata viedla u žalobkýň k ľudsky prirodzenému smútku, ktorý sa i v súčasnosti u žalobkýň prejavuje
tak, že pri rozprávaní o svojom bratovi a o jeho predčasnej smrti nedokážu udržať slzy. Smrť tak blízkej

osoby, akým bol brat žalobkýň, a to v jeho mladom veku a pri usporiadaných a blízkych rodinných
pomeroch so žalobkyňami, a tomu zodpovedajúcom očakávaní ďalšieho šťastného spoločného života,
vyvolalužalobkýňľudskyprirodzenúpsychickúbolesťaživotnénešťastie.Náhradatakejtonemajetkovej
ujmy spočívajúcej v úmrtí dospelého súrodenca dospelému súrodencovi je pri rozhodovaní náhrad za
nemajetkovú ujmu výnimočná, keďže v prevažnej miere súdne rozhodnutia riešia nároky pozostalých

manželov, rodičov, či už maloletých alebo plnoletých detí. Z publikovaných súdnych rozhodnutí bolo
zistené, že (i) Okresný súd Humenné sp.zn. 18C/13/2013 v spojení s Krajským súdom v Prešove sp.zn.
2Co/135/2014 priznal za smrť plnoletého brata pozostalému plnoletému bratovi, s ktorým žil v spoločnej
domácnosti, náhradu 15.000,- eur; (ii) Okresný súd Vranov nad Topľou sp.zn. 5C/38/2012 v spojení
s Krajským súdom v Prešove sp.zn. 20Co/183/2014 priznal za smrť plnoletého brata pozostalému

plnoletému bratovi, s ktorým žil v spoločnej domácnosti, náhradu 5.000,- eur a (iii) Okresný súd Trnava
sp.zn. 37C/178/2019 v spojení s Krajským súdom v Trnave sp.zn. 11Co/90/2010 priznal za smrť
súrodenca dvom pozostalým súrodencom, s ktorými žil v spoločnej domácnosti, náhradu každému
po 2.000,- eur. Nielen z týchto, ale ani z ostatných súdnych rozhodnutí nemožno vyvodiť žiaden
objektivizovateľný trend toho, aká by mala byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, keďže prirodzene ide o

vec, ktorej podstata nie je transparentná a ktorá vychádza z dlho morálne a právne odmietaného názoru,
že smútok z úmrtia príbuzného možno vyjadriť v peniazoch. Preto sa súd musel zaoberať tým, či sa
zákon vyjadruje k náhradám podobných prípadov duševných útrap, akým je smútok z úmrtia príbuzného.
Z prílohy k zákonu č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenskéhouplatnenia v znení neskorších predpisov je zrejmé, že za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením
otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií tento zákon
priznáva bodové ohodnotenie od 260 do 1.300 bodov, teda náhradu v rozmedzí približne od 4.400 eur

do 20.000 eur. Je nepochybné, že pre žalobkyne bola smrť ich brata otrasným zážitkom - nepriaznivým
psychologickým činiteľom, ktorý u nich neviedol k vážnej duševnej poruche, ale k hlbokému a trvalému
smútku, ktorý v ich prípade možno prirovnať k smútku zo straty dospelého dieťaťa, keďže vzťah oboch
žalobkýň k zosnulému bratovi vyplynul z ich osobného, v zásade rovnakého prístupu k jeho osobe. Pri
určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol na príbuzenský pomer žalobkýň a ich zosnulého

brata; to, že ich brat tvoril spoločnú domácnosť s ich matkou a to, že prevažná časť rodinných vzťahov
žalobkýň sa realizovala v ich najbližšej rodine tvorenej ich manželmi a plnoletými deťmi. Preto súd
náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z analogického rozpätia náhrad pre prípad vzniku vážnych
duševných porúch podľa zákona o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia určil na
5.000,- eur u oboch žalobkýň a v prevyšujúcej časti ich žalobu zamietol.
5. Vzhľadom na rovný pomer procesného úspechu a neúspechu žalobkýň súd o náhrade trov konania

rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku v časti v štvrtom a siedmom výroku o trovách konania podali v zákonnej
lehote odvolanie žalobkyne. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť tak, že žalobkyni
1/ aj 2/ bude priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Pri uplatnení nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je žalobca vždy povinný v návrhu uviesť požadovanú výšku, ale zo samotnej povahy

nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je vždy závislé od úvahy súdu. Nový procesný
predpis - Civilný sporový poriadok neprevzal ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ale podľa čl. 4 ods.
1 CSP, ak sa vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona, vec sa
posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu
najbližšiu posudzovanej veci. Podľa čl. 4 ods. 2 CSP ak takého ustanovenie niet, súd prejedná a

rozhodne vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít. Bolo by spravodlivé, aby až rozhodnutie o výške plnenia bolo brané ako
základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. 655/ 2004 Z.z..

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vo výroku 2/ a 5/, ktorým bol zaviazaný na plnenie
vo vzťahu k žalobkyniam 1/,2/, podal včas odvolanie žalovaný 1/ a namietal nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že súd sa nevysporiadal s jeho námietkami
ohľadne rodinného vzťahu žalobkýň a ich brata, nevzal do úvahy v zásade bežný a nie úplne najbližší
rodinný vzťah žalobkýň a ich brata, pokiaľ za najbližší rodinný vzťah sa považuje vzťah manželský,

prípadne vzťah rodičov a maloletých detí. Súd uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v úmrtí dospelého súrodenca býva výnimočné, čo ale nepremietol do výroku rozhodnutia a
rozpor nevysvetlil. Za výnimočné okolnosti je podľa jeho názoru možné posudzovať výnimočnú úroveň
vzájomných vzťahov, napríklad v prípade, ak ide o súrodencov, ktorí nemajú vlastné rodiny, žijú v
spoločnej domácnosti, prípadne sú odkázaní vzájomne na svoju výživu alebo ak ide o súrodencov,

ktorí nemajú žiadnu inú rodinu. Žalobkyne a ich brat boli v čase jeho smrti dospelé, majú vlastné
usporiadané rodiny, manželov, dospelé deti a žijú vo vlastných domácnostiach. Brat bol slobodný, žil
sám a posledného približne jeden a polroka v spoločnej domácnosti s matkou účastníkov, kde sa
s ním stretávali. Žalovaný 1/ nespochybňuje kvalitu ich vzájomného vzťahu, ktorá by však mala byť
považovaná za normálnu a spoločensky žiaducu, nie za niečo výnimočné. Smrť blízkeho človeka naplní

jeho blízkych smútkom, ale len táto skutočnosť by nemala byť považovaná za dôvod pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyniam bolo poskytnuté dostatočné zadosťučinenie tým,
ževinnícinehodybolivtrestnomkonaníprávoplatneodsúdeníatým,žežalovaný1/vyjadrilžalobkyniam
svoju účasť a ľútosť. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Priznanú sumu naviac
považoval za neprimerane vysokú vo vzťahu ku okolnostiam prípadu. Poukázal na to, že v prípade

súdom prvej inštancie citovaného rozhodnutia Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave
priznal súd pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy 2 000,- eur, teda menej, ako v rozhodovanej veci.
Žalobkyne sa tiež na Okresnom súde Trenčín v konaní vedenom pod sp.zn. 22C/58/2015 domáhajú
obdobných nárokov vyplývajúcich zo smrti ich matky, ktorá zahynula na následky tej istej dopravnej
nehody. Nároky žalobkýň vyplývajúce z toho istého protiprávneho konania by mali byť považované

za jeden nárok a súd by to mal zohľadniť. Poukázal na to, že napríklad v Belgicku, Francúzsku
alebo Maďarsku sú stanovené presné sumy odškodnenia. Za správny považoval názor súdu, podľa
ktorého by mali byť nároky žalobkyne hradené z povinného zmluvného poistenia a v tomto smere
sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp.zn. 8Cdo/82/2016 zo dňa 25. 5. 2016, podľa, ktorého sa s použitím eurokonformného výkladu
pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím
na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou
podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na
zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.. Podľa súčasného znenia tejto právnej

úpravy v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel si môže poškodený vybrať, či
si náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo si ju môže uplatniť súčasne
voči obidvom. Podľa tohto rozhodnutia požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa
citovaného zákona. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo
rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vo výroku 2/ a 5/, ktorým bol zaviazaný na plnenie
vo vzťahu k žalobkyniam 1/,2/, podal včas aj odvolanie žalovaný 3/ a namietal nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou súdu, ktorou odôvodňuje pasívnu
legitimáciu žalovaného 3/ v konaní. ESD vo svojom rozsudku správne určil, že povinné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Uvedené však nie je možné aplikovať v tomto konaní, pretože slovenská právna úprava
pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu,. Poukázal na dikciu § 4 ods. 2 zákona o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s tým, že
v prípade usmrtenia poškodeného majú rodinní príslušníci nárok na náhradu nákladov na výživu a
nákladov spojených s pohrebom, a to vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka, platného
na území Slovenskej republiky. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený
v § 4 citovaného zákona, preto žalobkyne nemajú nárok vymáhať túto náhradu od žalovaného 3/,

a to ani po vydaní rozhodnutia ESD C-22/2012, pretože toto rozhodnutie je záväzné len inter
partes a nie je aplikovateľné v danej veci. Nemajetková ujma nie predmetom povinného zmluvného
poistenia ani v Rakúskej republike či v Nemecku, preto nie je právna úprava v Slovenskej republike
ojedinelá. V danom prípade poistenie kryje len náhradu škody. Právny poriadok Európskej únie nerieši
náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd a riešiť nemôže, pretože rozsah

poistenia spadá v zmysle zakladateľských dokumentov Európskej únie do právomoci národných štátov.
Harmonizácia sa týka iba poistného krytia v rámci povinného zmluvného poistenia, mimo harmonizácie
spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej právomoci.
Najvyšší súd SR opakovane vyslovil názor, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá ustanoveniami
zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla, žalovaný 3/ potom môže legitímne očakávať, že sa týmto názorom budú riadiť jej súdy nižšej
inštancie. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno subsumovať pod právo na náhradu škody
ani eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia. Smernice sa totižto zaoberajú poistením
zodpovednostizaškodu,niepoistenímnárokovvzniknutýchzinéhotitulunežjezodpovednosťzaškodu.
Ak teda smernice stanovujú, že treba odškodniť ujmy na zdraví, treba tento výraz vnímať v celkovom

kontexte smerníc tak, že predstavuje nároky pri poškodení zdravia v rámci vzniku zodpovednosti za
škodu a nie nároky priznávané z iného titulu ako je vznik zodpovednosti za škodu. Je na členskom štáte,
akými princípmi sa riadi odškodnenie zásahu do zdravia človeka. Podľa úpravy Slovenskej republiky sa
škoda na zdraví alebo pri usmrtení odškodňuje nárokmi podľa § 444 až 449 Občianskeho zákonníka,
iné nároky už nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví alebo pri usmrtení. Poisťovňa pritom nie

je oprávnená rozširovať poistné krytie v protiklade so znením zákona. Vzniesol opakovane námietku
premlčania podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože žalobkyne podali žalobu po uplynutí
dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty.
9. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobkyne a žalovaného 3/ písomne vyjadril tak, že podľa jeho názoru
na priznanie náhrady trov konania žalobkyniam neexistuje zákonný dôvod, naopak, súd by mal priznať

náhradu trov konania žalovanému 1/. Strany boli podľa pomeru úspechu a neúspechu úspešné v
rovnakom rozsahu. To, že suma náhrady nemajetkovej ujmy závisí od rozhodnutia súdu, je pravda,
ale súčasne je potrebné poukázať na to, že je vecou žalobkýň, aby výšku svojho nároku zodpovedne
zvážili. Žalovaný 1/ sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo možné považovať za protiprávne,nemohol mu žiadnym spôsobom zabrániť alebo predísť. Stotožnil sa s námietkou premlčania,
vznesenou žalovaným 3/. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS/666/2016
zo dňa 11.10.2016, podľa ktorého pojem škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. je ústavne

konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú, imateriálnu ujmu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti s cieľom maximálne možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie.. Ústavný súd sa v uvedenom rozhodnutí vysporiadal
so všetkými námietkami a argumentáciou žalovaného 3/, ktorý bol v konaní pred ústavným súdom
sťažovateľom. Vysporiadal sa napokon aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/301/2012, na

ktorý sa žalovaný 3/ odvoláva.
10. Žalobkyne 1/,2/ sa k odvolaniam žalovaných 1/,3/ písomne vyjadrili tak, že podľa ich názoru bol
preukázaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, vzťahy medzi žalobkyňami a ich nebohým bratom
ako aj miera, do akej jeho smrť zasiahla do ich súkromného a rodinného života, a to ich výpoveďami,
pričom súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil opodstatnený záver, že vzťah žalobkýň
k mladšiemu bratovi bol hlboký a jeho smrť viedla u nich k ľudsky prirodzenému smútku. Súd prvej

inštancie odôvodnil výnimočnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v prípade dospelých súrodencov,
žalovaným 1/ namietaná veta z rozsudku je vytrhnutá z kontextu. Súd prvej inštancie totiž poukázal
aj na rozhodnutia súdov, v ktorých si náhradu uplatňovali dospelí súrodenci, ktorými skutočnosťami
sa zaoberal nie vo vzťahu k dôvodnosti nároku, ale vo vzťahu k určeniu primeranej výšky náhrady.
Silné citové rodinné väzby môžu existovať nielen medzi súrodencami, ktorí žijú v spoločnej domácnosti,

ale aj medzi súrodencami dospelými. Zdôraznili, že nebohý brat nemal vlastnú rodinu, utiekal sa k
rodinám žalobkýň a ich vzťahy boli nepochybne výnimočne blízke. Nie je možné obmedzovať hĺbku
vzťahov medzi príbuznými len na skutočnosť ich spolužitia v spoločnej domácnosti. Výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy je podľa ich názoru primeraná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného 3/, stotožnil sa s odvolaním žalovaného 1/ s tým, že pri výklade a aplikácii právnych

predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.
4Cdo/168/2009, ktorý ešte pred rozhodnutím ESD v C-22/2012 uviedol, že pre účely zákona o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla treba pojem
škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobných nosných práv pozostalých (odlišné stanovisko

JUDr. V. P.). Povinné zmluvné poistenie je nástrojom na ochranu oprávnených nárokov poškodených
ako aj nástrojom na ochranu škodcov pred neprimeraným rizikom zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. Súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej
miere vo svetle znenia a účelu smernice a na dosiahnutie smernicou sledovaného cieľa. Súdy sú potom
povinné zákon č. 381/2001 Z.z. vykladať eurokonformne, teda spôsobom, že predmetom krytia je aj

nemajetková ujma, ktorá je predmetom tohto sporu. Poukázali aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. I.ÚS/474/2016 zo dňa 17.08.2016, ktorý podrobil ústavnej kontrole rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 17Co/243/2015 zo dňa 22.03.2016 v obdobnej veci. Pokiaľ ide o nárok na náhradu
trov konania, nepriznanie plnej výšky peňažného zadosťučinenie nie je prejavom procesného úspechu
žalovaného, ale len dôsledkom úvahy súdu a námietka žalovaného 1/, že sa nedopustil žiadneho

protiprávneho konania je irelevantná, pretože zodpovedá ako prevádzkovateľ motorového vozidla.
11. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v
§ 470 ods. 1 CSP , ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy
platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolaní
nariaďovať pojednávanie.
12. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo veci samej je vecne

správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.
13. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
16. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Z obsahu odvolaní vyplýva, že žalobkyne uplatnili vo svojom odvolaní (čo do výroku o trovách

konania) odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a v nesprávnom právnom
závere súdu prvej inštancie ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), žalovaný 1/ vo vzťahu k veci samej odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a žalovaný 3/ vo vzťahu k veci samej odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP ako i odvolací dôvod, spočívajúci v existencii inej vady, ktorá mohla mať

za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.
19. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
20. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy,

keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
21. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie
skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných
dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými

podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery súd prvej inštancie vysvetlil spôsobom,
z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje
s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom
rozsahu poukazuje.
22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:
23. V prejednávanej veci sa žalobkyne voči žalovanému domáhajú ochrany pred neoprávneným

zásahom do ich osobnostných práv v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrel ich brat, vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka).
24. Občianskoprávnu ochranu telesnej integrity človeka (ochranu života a zdravia) zabezpečuje
predovšetkýmÚstavaSlovenskejrepublikyvčl.15aust.§11anasl.zákonač.40/1964Zb.Občianskeho
zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktoré spoločne predstavujú konkretizáciu čl. 7,8,10,11,13

a 14 Listiny základných práv a slobôd. Právna prax pri posudzovaní a rozhodovaní o práve na ochranu
osobnosti pritom vychádza z extenzívneho výkladu práva a poukazuje na rozhodnutia Európskej komisie
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa interpretácie a aplikácie článku 8
ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(napr.rozsudokESĽP zodňa21.06.1988
vo veci Berrhab proti Holandsku). Súčasťou práva na ochranu osobnosti a jej telesnej integrity je v

takomto širšom chápaní i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahŕňa i právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, právo na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým
členmi rodiny a právo na rodinný život rodinný život, ktorého súčasťou sú ucelené sociálne a morálne
vzťahy, ale aj záujmy materiálne (napr. vyživovacia povinnosť). Jednotlivé prostriedky ochrany osobnosti
v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka sú relatívne samostatné, je možné ich použiť jednotlivo alebo

kumulovane, v závislosti od intenzity neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon
pripúšťa možnosť podať návrh na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), návrh na
odstránenie následkov už vykonaných zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady (satisfakčná žaloba). Ak by sa však morálnezadosťučinenie nezdalo postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu
nemajetkovej ujmy i v peniazoch, čoho účelom je vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy peňažnou
formou. V danom prípade, keď neoprávneným zásahom bola spôsobená smrť brata žalobkýň, nie je

možné hovoriť o sankciách v zmysle § 13 Obč.zák., ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter,
ale len o satisfačnej sankcii, ktorá je možná i vo forme peňažného plnenia. Výška priznaného peňažného
zadosťučinenia je pritom závislá na úvahe súdu, ktorý pri rozhodovaní musí prihliadať na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva vzniklo. Čo sa týka okolností, za ktorých
došlo k porušeniu práva, súd konštatuje, že uvedené kritéria treba odlíšiť od stavu vôle a vedomia

pôvodcu neoprávneného zásahu, pretože nemajetková ujma vznikne a pôsobí na postihnutej fyzickej
osobe vždy nepriaznivo, bez ohľadu na to, či ju pôvodca zásahu zavinil alebo nie. Pokiaľ ide o existenciu
závažnej ujmy, za závažnú ujmu treba podľa judikatúry súdov SR považovať ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a
dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne

spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
25. Pokiaľ ide o žalovaný nárok, resp. jeho výšku vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného 1/,
je nesporné, že spôsobenie smrti človeka je zásahom do jeho práva na ochranu telesnej integrity. Ide
objektívne o zásah vrcholnej intenzity, ktorý je nezvratný a nenapraviteľný. Nečakaným a náhlym úmrtím
brata žalobkýň došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie sa ani v tomto

prípade nejaví byť postačujúce. Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje
hranicu pre určenie výšky relutárnej náhrady za nemajetkovú ujmu. Výšku náhrady určí súd podľa
svojej úvahy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Samozrejme, rozsah takejto náhrady nie je bezbrehý a i súd je pri svojej voľnej úvahe limitovaný
uvedenými zákonnými kritériami i základnými právnymi princípmi, medzi ktoré možno zaradiť napr. i

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

26. I keď samotný Občiansky zákonník ponecháva určenie výšky relutárnej náhrady v peniazoch na
úvahu súdu (za rešpektovania zákonných podmienok), právna úprava mimo Občianskeho zákonníka
pozná nároky náhrad nemajetkovej ujmy pozostalých pri úmrtí osoby, čo možno považovať za
isté vodiace východisko. Ako nárok, ktorý má spravidla povahu kompenzácie nemateriálnej ujmy
pozostalých, pretože sa v zásade vypláca popri všetkých náhradách ujmy materiálnej, je zákonom č.

461/2003 Z.z. o sociálnom poistení upravené jednorazové odškodnenie. Povahu náhrady majetkovej
ujmy pozostalých, má nárok na jednorazové odškodnenie iba ak pokrýva inak samostatný nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 zákona č. 461/2003 Z.z.), čo vo väčšine prípadov nebude naplnené.
Ako maximálna suma, ktorou zákonodarca "ohodnotil" život človeka v nemajetkovej sfére pozostalého
manžela je najviac 46 485,40 eur, v nemajetkovej sfére nezaopatreného dieťaťa polovica z uvedenej

sumy, pri viacerých nezaopatrených deťoch najviac suma 46,485,40 eur. Taktiež, ako správne uviedol
súd prvej inštancie, podľa prílohy k zákonu č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov
alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií tento zákon priznáva bodové
ohodnotenie od 260 do 1.300 bodov, teda náhradu v rozmedzí približne od 4 400,- eur do 20 000,-

eur. Ako interpretačné východisko je použiteľná aj česká právna úprava vychádzajúca z najbližšieho
kultúrneho rámca, ktorá v ustanovení § 444 ods. 3 Občanského zákoníka platnom do 31.12.2013
upravovala popri náhradách majetkových škôd aj jednorazové odškodnenie pozostalých, a to vo výške
240.000 Kč pre manžela, deti a rodičov, 175.000 Kč pre súrodenca, s výnimočnou prípustnosťou
súčasného nároku aj podľa práva na ochranu osobnosti.

27. Súdna prax v Slovenskej republike pozná prípady, keď napr. Okresný súd v Humennom rozsudkom
sp.zn. 18C/13/2013 zo dňa 10.04.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.
2Co/135/2014 zo dňa 15.06.2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1CdoGp/1/2016 zo dňa
30.11.2017 priznala pozostalému plnoletému súrodencovi (žijúcemu v spoločnej domácnosti) vo vzťahu
k zodpovednému subjektu za smrť súrodenca sumu 15 000,- eur; Okresný súd vo Vranove nad Topľou

rozsudkom sp.zn. 5C/38/2012 zo dňa 21.02.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 20Co/183/2014 zo dňa 26.05.2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3CdoGp/1/2016
zo dňa 14.06.2017 priznal pozostalému plnoletému súrodencovi (nežijúcemu v spoločnej domácnosti)
vo vzťahu k zodpovednému subjektu za smrť súrodenca sumu 5 000,- eur; rovnako ako Okresnýsúd v Považskej Bystrici rozsudkom sp.zn. 6C/51/2014 zo dňa v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčín sp.zn. 17Co/243/2015 zo dňa 22.03.2016 a uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS/474/2016.

28. V prejednávanej veci je nepochybné, že neoprávneným zásahom, za ktorý podľa § 427 ods.
1,2 Občianskeho zákonníka zodpovedá žalovaný 1/, bola narušená celistvosť rodiny žalobkýň, bolo
zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života, pričom následky sú trvalé a nezvrátiteľné. Nie
je dôvodná námietka žalovaného 1/, že súd prvej inštancie nezdôvodnil a nevysporiadal sa s jeho
námietkami ohľadne rodinného vzťahu žalobkýň a ich brata. Súd prvej inštancie sa uvedeným zaoberal

a vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania tak, že vzťah žalobkýň k ich bratovi bol hlboký, pričom
zohľadnil práve osobitnú skutočnosť, že od nich bol podstatne mladší a aj vo svojej dospelosti sa k nim
a k ich rodinám utiekal, predovšetkým v dôsledku toho, že vlastnú rodinu nevytvoril, tak, ako to napokon
uvádza i žalovaný 1/. I z obsahu spisu, konkrétne zápisníc z pojednávaní, vyplýva, že žalobkyne pri
rozprávaní o svojom bratovi a o jeho smrti cítia psychickú bolesť a nešťastie. Priznanie nemajetkovej
ujmy v dôsledku usmrtenia človeka nie je zákonom limitované na rodičov či manželov a v súdnej praxi

nie je ojedinelé ani priznanie relutárnej náhrady v prípade smrti súrodenca, ktorý nežil s pozostalým
súrodencom v spoločnej domácnosti tak, ako je uvedené vyššie.
29. Vzhľadom na uvedené základné rozsahové ukotvenie nárokov blízkych pozostalých po obetiach
dopravnej nehody, ako aj na závažnosť žalobkyniam vzniknutej ujmy okolnosti nehody, je potrebné prijať
záver, že suma určená súdom prvej inštancie v rozsahu 5.000 eur pre každú z pozostalých sestier

nebohého, zodpovedá požiadavke primeranej náhrady v danom prípade. Vychádzajúc z uvedeného
nebolo odvolanie žalovaného 1/ smerujúce do rozsahu priznaných náhrad dôvodné.
30. Pokiaľ ide o námietku žalovaného 1/, že žalobkyne sa v inom konaní domáhajú obdobných nárokov
vyplývajúcich zo smrti ich matky, ktorá zahynula na následky tej istej dopravnej nehody, a teda nároky
žalobkýň vyplývajúce z toho istého protiprávneho konania by mali byť považované za jeden nárok,

odvolací súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto súdnom konaní si uplatňujú nárok na ochranu
osobnosti súvisiaci so smrťou ich brata, teda inej osoby, ide o iné, samostatné súdne konanie a tieto
nároky nemožno stotožniť len s poukazom na to, že k usmrteniu oboch osôb došlo pri jednej dopravnej
nehode, ako sa mylne domnieva žalovaný 1/.
31.Knámietkamžalovaného3/poukazujúcehonanedostatokjehopasívnejlegitimácievprebiehajúcom

spore, odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje a poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa
24.10.2013 vo veci C - 22/12 vo veci S./W., S.. Podľa záveru Súdneho dvora čl. 3 ods. 1 Smernice
Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/ EHS z 30.12.1983 a čl. 1
prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.
32. Smernice sú špeciálnym typom právnej normy práva EÚ. Ich špeciálnosť spočíva v tom, že sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty. Pretože smernice nezaväzujú a nezakladajú práva
priamo fyzickým ani právnickým osobám, vyžaduje sa ich implementácia do vnútroštátneho právneho
poriadku, ktorej úlohou je zabezpečovať harmonizáciu právnych predpisov členských krajín EÚ. Okrem
priameho účinku smerníc, ktorý nastáva vždy len a výlučne po splnení konkrétnych podmienok (márne
uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, žiadna alebo nesprávna implementácia, dostatočná jasnosť

smernice, tak aby umožnila bezprostrednú aplikáciu, nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo
smernice, ktorý si na vyvolanie právnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, priamy
účinok nesmie založiť povinnosti jednotlivcom, a to tak fyzickej, ako aj právnickej osobe), európske právo
smerniciam priznáva i tzv. nepriamy účinok, založený na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho
práva ( rozhodnutie ESD Marleasing, C-106/89), ktorý znamená, že smernica je aplikovateľná nielen

vo vertikálnom ale i v horizontálnom type právnych vzťahov. Odvolací súd zdôrazňuje, že v spojených
prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, ROcio Murciano Quintero (C-240/98) a
Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98),
Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES konštatuje povinnosť
národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu

než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.
K obdobnému záveru dospel Súdny dvor EÚ opakovane, napr. vo veci Kofoed, C-321/05.
33. Súd prvej inštancie teda správne prioritne na vec aplikoval slovenské hmotné právo, platné a
účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, avšak nemožno opomenúť ani jeho povinnosťeurokonformného výkladu príslušnej právnej normy, a to vo svetle a zmysle príslušného komunitárneho
predpisu. Z tohto dôvodu je nutné ustanovenia Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, čl. 1 ods. 1 a
2 druhej Smernice Rady 84/5/ EHS z 30.12.1983 a čl. 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS

zo 14.5.1990 použiť ako interpretačné pravidlo pri aplikácii vnútroštátneho práva (§ 4 ods. 2 písm. a/
zákonač.388/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla) takým spôsobom, aby nešlo o výklad contra legem vnútroštátneho práva.
34. Berúc do úvahy uvedené, potom ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 388/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového voz možno za použitia

gramatického i eurokonformného výkladu vykladať tak, že súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy. Cieľom spomínanej smernice je
totiž zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody
spôsobenej vozidlom odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú
odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel, nemôžu obrať uvedené ustanovenia
o ich potrebný účinok. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov je zrejmé, že poistné
krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny predpis výslovne
nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu
pojmu škoda, keď pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej

smernice nie je presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je
nemajetková ujma majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu,
mali by sa vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12). Keďže zodpovednosť
poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič

nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (bod 57 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).
Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Účastníkom tohto poistného vzťahu je nepochybne žalovaný 3/ a z toho vyplýva dôvodnosť jeho

pasívnejlegitimácievprebiehajúcomkonaní.Zastavu,žeprávoumožňuježalobcovipožadovaťnáhradu
nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z
povinného zmluvného poistenia, právna úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni naplneniu cieľa vyššie
uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť(Simmenthal C-106-77).
35. K uvedenému odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.

ÚS/666/2016 zo dňa 11.10.2016, v ktorej veci vystupoval žalovaný 3/ ako sťažovateľ a v ktorom
Ústavný súd SR vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalovaným 3/ i v tomto konaní.
Podľa Ústavného súdu SR povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná
aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná
interpretácia zákonov. Koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri

svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného
postihnutia poškodeného. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej
únie zásadným prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie,
pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný
normotvorca. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone o

povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného
zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad
zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom. Všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci boli preto povinné skúmať možnosť
implementácie eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej

regulácie. Okresný súd i krajský súd v uvedenej veci takto dospeli k záveru o možnosti extenzívneho
výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Ústavný súd tento ich záver
nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný. Ďalším podporným argumentom pre záver o
ústavnej akceptovateľnosti právnych záverov krajského súdu je fakt, že Občiansky zákonník v samotnej
šiestej časti, ktorá jediná je i podľa sťažovateľa pri vysvetľovaní pojmu škoda použiteľná, kladie škodu

aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na
zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenie.
Prijať teda záver, že pojem „škoda“ nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá dokonca
ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka. Ústavný súd dospel k záveru, žeprávne názory, ktoré viedli krajský súd k potvrdeniu prvostupňového rozsudku okresného súdu v časti o
zahrnutí nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti pod pojem
„škoda“ podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie sú arbitrárne a nevykazujú známky ústavnej

neakceptovateľnosti.
36. Na predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR odkazuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/170/2016 zo dňa 30.01.2018, čím možno považovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016, na ktoré sa odvoláva žalovaný 3/, za prekonané.
37. Vo svetle uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného 3/ ako nedôvodné.

38. Záverom odvolací súd uvádza, že dôvodná nebola ani námietka premlčania žalovaného nároku,
vznesená v priebehu konania žalovanými, s ktorou sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 5
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaní vo svojej argumentácii mylne vychádzajú z ust. § 106
ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a dôvodia dvojročnou subjektívnou premlčacou dobou. Odvolací súd
sa rovnako ako súd prvej inštancie s týmto právnym názorom žalovaných nestotožňuje.
39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
40. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

41. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
42. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého možno odvrátiť súdnu vymáhateľnosť
nároku. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd
premlčané právo nemôže priznať. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka, ktorý nárok je predmetom tohto súdneho konania, predstavuje jeden zo
samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Napriek tomu, že ide
o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom
spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn.
5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu

nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,
aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR
ďalej hovorí o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101
Občianskeho zákonníka, pričom počiatok jej plynutia viaže na okamih, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Od uvedených záverov Najvyššieho súdu SR sa odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nemal
dôvod odkloniť. K dopravnej nehode, pri ktorej zomrel brat žalobkýň 1/,2/, vo vzťahu k úmrtiu ktorému
si žalobkyne 1/,2/ uplatňujú svoj nárok na ochranu osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, došlo dňa 20.01.2012. V zmysle vyššie uvedeného všeobecná trojročná premlčacia doba
začala plynúť dňom 21.01.2012 a uplynula dňom 21.01.2015 (streda). Pretože žaloba bola podaná na
Okresnom súde Prievidza dňa 20.01.2015, k premlčaniu nároku žalobkýň 1/,2/ nedošlo a námietka
premlčania, vznesená v konaní žalovanými, nebola dôvodná, tak ako to správne vyhodnotil súd prvej
inštancie.

43. Na základe popísaných dôvodov odvolací súd konštatoval, že odvolania žalovaných 1/ a 3/ nie sú
dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v napadnutej časti v druhom a piatom výroku
podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
44. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval, že dôvodné je odvolanie žalobkýň 1/,2/ čo do trov
konania.

45. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.
46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
47. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrokmeritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
Akstrananemáplnýúspechvoveci,vždymáčiastočnýúspechvoveci.Vovšeobecnostiplatí,žeakmala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Iba v prípade, ak je pomer úspechu obidvoch strán
zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
49. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho
pretozaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkukonanianazákladeúvahysúdualebo
znaleckej činnosti. Žalobca má v takom prípade právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba
z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je
odôvodnené interpretáciou pojmom úspech vo veci, keďže ten sa musí skúmať čo do právneho základu
a nie čo do výšky priznaného nároku.

50. V prejednávanej veci uplatnili žalobkyne 1/,2/ proti žalovaným nárok na zaplatenie 10 000,-
eur s príslušenstvom pre každú žalobkyňu titulom nároku na ochranu osobnosti vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ako je uvedené vyššie,
Občiansky zákonník nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej náhrady za nemajetkovú ujmu a
výšku náhrady určí súd podľa svojej úvahy. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným

1/,3/ povinnosť zaplatiť žalobkyniam 1/,2/ po 5 000,- eur každej s tým, že v rozsahu plnenia ktorékoľvek
z nich zaniká povinnosť i druhého žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vo vzťahu k
žalovanému 2/ bolo konanie zastavené.
51. Na základe uvedených skutočností, s poukazom na vyššie popísaný právny názor , možno
konštatovať, že žalobkyne mali v prejednávanej veci nároku na ochranu osobnosti vo forme náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého výška závisela od úvahy súdu, čo do právneho základu plný
úspech a v zmysle zásady úspechu im vo vzťahu k žalovaným 1/, 3/ patrí plná náhrada trov konania,
počítaných z výšky prisúdenej sumy. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti v štvrtom a siedmom výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 CSP tak, že
žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ majú voči žalovaným 1/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

52. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyniam 1/,2/, ktoré boli v odvolacom konaní úspešné
v celom rozsahu.
53. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkýň rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na § 251 CSP súd prvej inštancie .

54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).