Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 11, 2017

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13Csp/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617204540
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2017:6617204540.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom spore žalobcu: L. Č., J. XX.XX.XXXX, Y. G. S.

XXXX/XX, XXX XX X., zastúpená JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2,
IČO: 35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského
22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 253,56
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 253,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne od 11.03.2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti vo výške ako
bude rozhodnuté osobitným uznesením.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 16,50 €, v lehote
troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 21.03.2017, súdu doručenou dňa 23.03.2017, domáhala od žalovaného
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 253,56 € s príslušenstvom, pričom uviedla, že dňa

03.10.2014 uzatvorila so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX (ďalej aj len ako „Zmluva o spotrebiteľskom úvere“). Na základe vyššie menovanej zmluvy
poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 300 eur.

2. Súčasne žalobkyňa uzatvorila so žalovaným súvisiacu Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe
zabezpečenia splátok úveru, spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na
účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom

úvere č. 610381885 (ďalej aj len ako „Zmluva o doplnkovej službe“).

3. Pohľadávka žalobkyne uplatňovaná v tomto konaní vznikla titulom bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného na úkor žalobkyne tým, že prijímal od žalobkyne peňažné plnenie, na ktoré
neexistoval právny titul.

4. Žalobkyňa mala uzatvoriť so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere (vyššie vyšpecifikovaná) a

súčasne ten istý deň malo dôjsť aj k uzatvoreniu súvisiacej zmluvy o doplnkovej službe.

5. Zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiacu zmluvu o doplnkovej službe, od ktorých žalobkyňa
odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky a obsahujú ustanovenia v rozpore sozákonom, v dôsledku čoho je zmluvu o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne
neprávny úkon! Dôsledkom uvedeného je, že žalovaný nemal nárok na odplatu za poskytnutý úver.

6. Na základe vyššie uvedenej Zmluvy o doplnkovej službe (špecifikovaná v čl. I. žalobného návrhu) sa
žalovaný zaviazal, že žalobkyni bude za odmenu pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí
finančnej hotovosti, ktorá je určená na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. (špecifikácia v čl. I. žalobného návrhu).

7. Žalobkyňa má za to, že vyššie špecifikovaná Zmluva o doplnkovej službe má k Zmluve o
spotrebiteľskom úvere akcesorickú povahu aj keď je táto zmluva uzatvorená na osobitnej listine.
Žalovanému nič nebránilo v tom, aby dojednanie o spoplatnení hotovostného inkasovania splátok bolo
zahrnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobkyne žalovaný práve takýmto spôsobom
obchádzal zákon tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok
nevyberal osobitne, ale zhrnul tento poplatok do splátky úveru.

8. Odplata za doplnkovú službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o doplnkovej službe bola pri doplnkovej
zmluve percentuálne vo výške 51,50 % z poskytnutého úveru.

9. Žalobkyňa má za to, že Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru je

doplnkovou službou, ktorá je spojená a úzko súvisí so spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu by sa
Zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiaca Zmluva o doplnkovej službe mali posudzovať ako
jeden celok.

10. Akcesorický charakter Zmluvy o doplnkovej službe k Zmluve o spotrebiteľskom úvere možno priamo

dovodiť aj z bodu 1.1 priloženej Zmluvy o doplnkovej službe.

11. V súvislosti s uzavretou Zmluvou o doplnkovej službe žalobkyňa poukazuje na to, že táto Zmluva
nie je samostatne označená číslom!

12. § 52a Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“): ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom
istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak
všakzpovahyzmlúvalebostranámznámehoúčeluzmlúvpriichuzavretízrejmevyplýva,žetietozmluvy
sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik
jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje

zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.

13. Žalobkyňa zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že Zmluva o doplnkovej službe bola nevyhnutnou
podmienkou na uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby žalobkyňa z vlastnej vôle
pristupovala a požadovala uzatvorenie Zmluvy o doplnkovej službe, čím sa poskytnutý úver predraží,

nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru u nej
v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobkyne, ale bola daná len, ako
podmienka poskytnutia úveru.

14. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase podpisu Zmluvy o

spotrebiteľskomúveremábyťodmenazadoplnkovúslužbuzahrnutádocelkovýchnákladovspotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. Žalobkyňa poukazuje aj na skutočnosť, že
žalovanývzmluveospotrebiteľskomúverenesprávneuvádzaRPMNvovýške66,90%pričomskutočná
RPMN po započítaní odplaty zo Zmluvy o doplnkovej službe je niekoľko násobne vyššia (pre ilustráciu
ide o RPMN približne vo výške 222,99 % - (výpočet http://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/

kalkulacka). V skutočnosti teda spotrebiteľ (žalobkyňa) za úver zaplatí celkom 84,52 % odplatu zo sumy
poskytnutého úveru, čo pri priemerných úrokoch v bankách je doslova úžernícke plnenie. Požiadavku
na takéto plnenie nie je možné inak pomenovať len ako úžera, čo odporuje dobrým mravom. Z tohto
vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ako celku.

15. Ak zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty (úrokov),
je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako celok.16. Predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej boli poskytnuté peňažné prostriedky
neobsahuje náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len
ako zákon 129/2010 Z.z.) a súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.

17. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úver - musí byť uvedená konkrétnym dátumom
- v súlade s písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje.

18. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu podpisu
spotrebiteľskej zmluvy, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať okrem iného aj údaj o konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru (musí byť uvedená konkrétnym dátumom). V prípade, že údaj o

konečnej splatnosti v zmluve absentuje považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, čoho
si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ vedomý.

19. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedený konkrétny dátum, predstavujúci termín konečnej
splatnosti úveru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje iba údaj týkajúci sa počtu splátok (60).

Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný a uzrozumený so
skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru.

20. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere súčasne v súlade s § 9 ods. 2 písm. k) absentuje aj
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo má taktiež za následok, že poskytnutý

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý
dodávateľ rovnako vedomý.

21. S dôrazom na tzv. legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný

splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z
každejuhradenejsplátkybudepripísanánaúhraduistiny,akáčasťnaúrokyaakáčasťbudepripísanána
úhradu poplatkov. Predmetná zmluva neobsahuje žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé.

22. Predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi konania zákonom

požadované náležitosti neobsahuje.

23. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazujeme aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline
spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených
v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká

časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v
danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou
naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené
nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška
úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa,

ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa.
Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru.
Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia
vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi

zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom
svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy
vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné
zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky

istiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“24.Súčasnedávamedopozornostiajnasledujúcerozhodnutia:rozsudokKrajskéhosúduŽilina,spis.zn.
9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014, uznesenie KS Trnava, sp. zn.: 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011,
rozsudok KS Trnava, sp. zn.: 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, rozsudok KS Žilina 11Co/256/2013

zo dňa 25.11.2013.

25. V rámci samotného textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je nijakým spôsobom špecifikované,
aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu poplatku za garantovanú službu.

26.Nakoľkovzmluveabsentujeokruhplnení,ktorémajúbyťposkytované spotrebiteľoviakoprotiplnenie
za poplatok za garantovanú službu je zrejmé, že v zmluvách absentuje skutočné protiplnenie pre
spotrebiteľa.

27. Z uvedeného môžeme vyvodiť, že z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného protiplnenia
pre spotrebiteľa je možné opodstatnene považovať poplatok za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, t.j. za neplatný, keďže dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v predmetnom úverovom vzťahu.

28. Na základe vyššie uvedeného možno podľa žalobkyne označiť konanie žalovaného ako úžernícke
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu

ako celku. V danom prípade ide i o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie
úveru rozložil na tri sumy, a to na:
- zdanlivo primeraný úrok,
- poplatok za garantovanú službu
- poplatok za výber splátok úveru.

29. Máme za to, že žalovaný postupoval voči žalobkyni bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými
mravmi.Žalovanýspotrebiteľsképrávažalobkyneporušiltým,ževzmluváchpoužilneprijateľnézmluvné
podmienky a nekalé obchodné praktiky, najmä:
a)obchodnýzástupca(mandatár)poskytnutieúverupodmieniluzatvorenímZmluvyodoplnkovejslužbe,

b) v Zmluve o úvere neuviedol skutočné RPMN.

30. Máme za to, že Zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za absolútne neplatný
právny úkon.

31. Dôsledkom absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je, že žalovaný mal nárok iba na
vrátenie istiny poskytnutého úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola reálne žalobkyni poskytnutá
na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

32. Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobkyne, prijímané

nad rámec istiny jednotlivých poskytovaných úverov, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie,
nakoľko došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobkyne bez právneho
titulu! (špecifikácia bezdôvodného obohatenia je uvedená v článku V. žalobného návrhu).

33. Žalobkyňa má za to, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere a súvisiaca Zmluva o doplnkovej službe

sú z dôvodov špecifikovaných v čl. II žaloby absolútne neplatné. Žalobkyňa navrhuje, aby sa súd
zaoberal prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka porušovania
práv spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda aj klamania
spotrebiteľa - žalobkyne, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V neposlednom rade posúdenie označených zmlúv za neplatné bude mať za následok,

že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie z RPMN 222,99 %. Žalobkyňa opätovne na tomto
mieste poukazuje, že žalovaný v zmluve uvádza RPMN 66,90 %, avšak do tohto výpočtu nezahrnul
odmenu zo Zmluvy o doplnkovej služby ako poplatkov, ktorú mala žalobkyňa platiť obchodnému
zástupcovi pri týždennom preberaní hotovostných splátok, a ktorá podstatne navyšuje RPMN. Po
tomtozapočítanípredstavujeRPMNcca222,99%(výpočet-), čo považuje žalobkyňa za klamanie spotrebiteľa a civilnoprávnu úžeru.

34. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra
2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, vktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru
týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná.
K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka
(administratívnypoplatok)netýkajúcasahlavnéhopredmetuplneniaaodmenyzatotoplnenie(odmenou
je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa,
keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok,
ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento

bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber
splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď
za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom
pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac

ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za
osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti
s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o
spotrebiteľskom úvere“.

35. Tiež dávame do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp.
zn.: 12C/63/2013:Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli
uzatvorenévtenistýdeňakoZmluvyospotrebiteľskýchúverochmedziúčastníkmikonaniazadoplnkovú
službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení
splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru,

mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy
o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by
zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam
žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ

nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou
uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku
znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet,
ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca
žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto

spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby
spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude
vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom
čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet v

banke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je
nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému
zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v
domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale
bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného

zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť
zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného
zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto
Zmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských

úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

36. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp.
zn.: 41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie

poplatkuvúverovejzmluve,ktorýtvorípodstatnúčasťodplatyzaposkytnutýúverccavovýške5násobku
úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu
funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ.
Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku,kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť
ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru
súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako

spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku
je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o
časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku
z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z
úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým,

že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom,
je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.

37. Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane
spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

38. Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

39. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

40. Podľa § 457 OZ ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal“.

41. Bezdôvodné obohatenie predstavuje uhradená suma zo strany žalobkyne, ktorá presahuje reálne
poskytnuté finančné prostriedky.

42. Identifikácia BO v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere č. 610381885

43. Na základe predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalobkyni:
- bola od žalovaného poskytnutá celková čiastka úveru 300 eur (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy) a
- uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 553,56 eur (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Karte splátok“).

44. Z uvedeného (s poukazom na články II. až V. žaloby) možno dovodiť, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko bez právneho titulu prijímal úhrady od žalobkyne nad rámec
istiny úveru za obdobie od 20.07.2015 do 17.03.2016 (z úhrady pripísanej na účet žalovaného zo dňa
20.07.2015 predstavuje bezdôvodné obohatenie suma 20,60 eur), spolu vo výške 253,56 eur (úhrady
553,56 eur - istina úveru 300 eur).

45. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou o
úvere vo výške 253,56 eur.

46. O skutočnosti, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne sa samotná žalobkyňa

dozvedela v priebehu mesiaca február 2017.

47. Dňa 27.02.2017 bol žalovaný samostatnou výzvou, vyzvaný na úhradu svojho dlhu voči žalobkyni,
ktorý plynul zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, titulom bezdôvodného obohatenia.

48. Na základe výzvy na dobrovoľné plnenie zo dňa 27.02.2017, bol žalovaný oboznámený
s existenciou pohľadávky voči žalobkyni a súčasne bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do
10.03.2017. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa
11.03.2017,dostaldostavuomeškaniasúhradoupeňažnéhodlhu.Žalobkyňasipretouplatňujezákonné
úroky z omeškania odo dňa. 11.03.2017 do zaplatenia.

49. Uznesením č.k. 13Csp/58/2017-33 zo dňa 27.03.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 29.03.2017
a vykonateľným dňa 11.04.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.50. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.04.2017 (č.l. 41-52), v ktorom uviedol, že
žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a špekulatívna. Tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe sú
nepravdivé, navyše tieto žalobca ničím nepreukazuje. Žalovaný trvá na tom, že žalovaný trvá na tom,

že ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti
a neobsahujú neprijateľné podmienky, všetky súvisiace nesprávne tvrdenia žalobcu, preto popiera.
Žalovaný namieta, že nepoužíva nekalé obchodné praktiky a žalobca všetky zmluvy so žalovaným
uzavrel dobrovoľne. Žalovaný namieta, že žalobný návrh na plnenie uvedený v žalobe je neprípustný už
len z hľadiska toho, že v ňom absentuje vyjadrenie synalagmatickej reštitúcie.

51. Medzi stranami došlo okrem iného aj k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 3. októbra 2014 (ďalej len „Zmluva o úvere"), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver v sume 300,- EUR a žalobcovi po poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok
zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri predpoklade riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume
399.06 EUR. Jednotlivé náležitosti Zmluvy o úvere sú jasne, zrozumiteľne a určito uvedené v jej texte.

52. Až po uzavretí Zmluvy o úvere strany spolu uzavreli Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe
zabezpečenia splátok úveru zo dňa 3. októbra 2014 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe"). Na základe
Zmluvyodoplnkovejslužbesažalovanýzaviazalposkytovaťžalobcovinadštandardnúdoplnkovúslužbu
a žalobca sa zaviazal žalovanému za jej poskytovanie zaplatiť celkovú odmenu v sume 154.50 EUR.

53. Žalobca, preto bol z oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z dvoch rôznych právnych titulov, povinný
zaplatiťžalovanémuspolusumu553,56EUR.Žalobcatvrdí,ženasplnenietýchtopovinnostíplnil553,56
EUR, žalovaný toto tvrdenie nepopiera.

54. Žalobca v časti IV žaloby bez bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych
rozhodnutí prevažne okresných súdov súvisiacich zo zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Keďže nadpis
časti IV žaloby naznačuje, že sa žalobca uvedenými súdnymi rozhodnutiami snaží dôvodiť údajný
žalovaný nárok, žalovaný sa voči takejto snahe žalobcu ohradzuje z viacerých dôvodov.

55. Po prvé, predmetom súdneho konania na základe žalobcom podanej žaloby sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych
rozhodnutiach na ktoré žalobca v žalobe len odkazuje. Táto zásada vyplýva okrem Iného aj z
toho, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby podľa § 132
ods. 1 CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich

skutočnostinemožnonahradiťodkazomnaoznačenédôkazy.".Másvojeopodstatnenienielenzpohľadu
rozlišovania či existuje prekážka litispendencie alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a
hlavne umožňuje žalovanému sa náležíte vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danej
zásady automaticky dochádza k znemožnenou žalovanému vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a
teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

56. Po druhé, žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka
v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách.

57. Po tretie, pokiaľ ide o konkrétne žalobcom spomínané súdne rozhodnutia, žalovaný si tieto dovoľuje
súdu bližšie priblížiť:
(i) išlo o výnimočné odchýlky z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktorá žalovanému dáva za pravdu,
a to spravidla z dôvodu, že v daných konaniach bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý

proces (napr. pri rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013
je nepochybne zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobca inak odvoláva, v ktorej
konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov", nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
lebo tieto tvrdenia preukázané neboli);
(ii) ostatné skutkové okolnosti za ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané sú značne odlišné. išlo

napríklad o formuláre zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré
žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy o doplnkovej službe už nepoužíval, alebo sa týkali
administratívneho poplatku, ktorý žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere už nepoužíval, alebo išlonapríklad o obchodnoprávny spor s obchodnými zástupcami žalovaného o náhradu škody, žalovaný
preto nevidí žiadnu paralelu daných rozhodnutí s touto vecou;
(iii) tieto rozhodnutia bolí odvolacím súdom zrušené alebo sú žalobcom nesprávne interpretované. In

concreto,
a. rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,
b. rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013, a

c. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol
vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými
mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich
zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda nemajú žiaden súvis s týmto konaním.

58. Žalovaný trvá na tom, že Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobcom individuálne dojednaná,

je uzavretá platne a neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný vždy postupuje s odbornou
starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný nepoužíva voči spotrebiteľom nekalé obchodné
praktiky, teda ani pri uzatvorení Zmluvy o doplnkovej službe, nekalé obchodné praktiky voči žalobcovi
nepoužil. Žalovaný Zmluvou o doplnkovej službe neobchádza zákon. Žalovaný tak popiera aj všetky
tomuto odporujúce tvrdenia žalobcu.

59. Žalovaný v celom rozsahu popiera tvrdenie žalobcu, že údajne uzavretie Zmluvy o doplnkovej službe
so žalovaným bolo „nevyhnutnou podmienkou na uzavretie" Zmluvy o úvere. Rovnako žalovaný popiera
tvrdenie žalobcu, že údajne „obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením"
Zmluvy o doplnkovej službe. Žalobca v žalobe tieto svoje nepravdivé tvrdenie neopiera o žiadne iné

skutkové tvrdenia súvisiace s uzavieraním zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania a už vôbec
takéto tvrdenia nepreukazuje relevantnými dôkazmi. Naopak z ďalších častí žaloby je celkom zjavné,
že takéto tvrdenia žalobcu sú vo svojej podstate založené iba na jej hodnotiacom úsudku, že vraj je
„nelogické, aby žalobca, z vlastnej vôle pristupoval a požadoval" uzavretie Zmluvy o doplnkovej službe.

60. Skutočnosť, že žalobca uzavrel Zmluvu o doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou a slobodou
vôľou, nie v tiesni) preukazuje okrem iného aj to, že:
(i) nie každý spotrebiteľ zmluvu o doplnkovej službe so žalovaným uzavrie:
(ii) Zmluva o úvere je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu Zmluvy o
doplnkovej službe so spotrebiteľom;

(iii) Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobcom osobitne uzavretá až po uzavretí Zmluvy o úvere.
Nemohla teda podmieňovať uzavretie Zmluvy o úvere, keďže táto bola v čase podpisu Zmluvy o
doplnkovej službe už uzavretá;
(iv) žalovaný svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľne! povahe Zmluvy o doplnkovej službe,
ktorí spotrebiteľov na túto skutočnosť upozorňujú;

(v) Zmluva o doplnkovej službe je veľmi stručná zmluva s textom iba na jednom liste, pričom bola
osobitne uzavretá a podpísaná stranami (žalobca ju podpísal dokonca až na troch miestach);
(vi) žalobca mal záujem na uzavretí Zmluvy o doplnkovej službe, pretože keby mal záujem realizovať
platby splátok dlžnej sumy bezhotovostne na bankový účet žalovaného, robil
by tak aj pokiaľ by mala uzavretú Zmluvu o doplnkovej službe, žalobca však preferoval osobný výber

dlžnej sumy v mieste jeho pobytu.

61. Zmluva o doplnkovej službe je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou
obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za doplnkovú službu, ako aj to, za

čo sa táto odmena platí, t. z. v čom spočíva podstata služby.

62. Zmluvu o doplnkovej službe strany osobitne podpísali.

63. Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k Zmluve o úvere, no nie ie podmienkou

poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných
podmienok. čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci Žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu
a niektorí nie.64. Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytovať nadštandardnú doplnkovú
službu spočívajúcu predovšetkým v pravidelnom preberaní peňažných súm na úhrady splátok
spotrebiteľského úveru v hotovosti v mieste určenom žalobcom - v meste alebo obci, kde má pobyt,

a žalobca sa zaviazala žalovanému zaplatiť za túto službu dohodnutú celkovú odmenu. Tieto hlavné
zmluvné podmienky, teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové
dojednanie sú explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa 53 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ" alebo „Občiansky
zákonník"). Právo EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu, že priemerný

spotrebiteľ si vie ustrážiť hlavné zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým tým, či zmluvu
uzavrie alebo nie, aj z toho dôvodu sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti vylúčené zo
súdneho prieskumu skúmania ich prijateľnosti.

65. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých zákazníkov, ktorí nemajú zriadený
bankový účet v banke (aj z toho dôvodu preferovali daní zákazníci režim „Hotovostný režim" v zmluve

o spotrebiteľskom úvere). Práve v portfóliu nízkych úverov sa nachádzali častokrát zákazníci, ktorí
nemali zriadený bankový účet v banke (čerpali úver hotovostné) a zároveň sa nachádzali v obciach,
kde im nebola dostupná pobočka banky, v ktorej by mohli realizovať vklad na účet žalovaného (preto
sa rozhodli využiť doplnkovú službu). Títo zákazníci nemali záujem platiť poplatky za hotovostné vklady
na účet žalovaného vyberané bankami ani cestovať k najbližším pobočkám bánk, aby splácali splátky

úveru, a preto sa rozhodli, uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, kde potom náklady v súvislosti s
pravidelným preberaním hotovosti, častokrát aj na samotách, a poplatky za hotovostný vklad na bankový
účet žalovaného, zaťažovali žalovaného. Kauzou uzavretia zmlúv o doplnkovej službe je tak pri väčšine
zákazníkov snaha o minimalizáciu nákladov, ktoré tieto osoby vynakladali na splácanie úveru v podobe
najmä bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného (60-krát) a na cestovné náklady v

súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (60-krát).

66. Žalobca pritom preferoval výber hotovosti priamo na mieste ním určenom pred platením vkladom na
účet žalovaného alebo bezhotovostným spôsobom. Zrejmou kauzou (ekonomickým dôvodom) uzavretia
Zmluvy o doplnkovej službe zo strany žalobcu tak bola zjavne tá istá kauza ako pre cieľovú skupinu

zákazníkov, na ktorú je daná služba orientovaná. Jeho snahou tak bolo znížiť svoje náklady. ktoré
by musel vynakladať na splácanie úveru, keby úhrady splátok nerealizoval bezhotovostne, teda jeho
snahou bolo najmä vyhnúť sa plateniu bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného
(60-. resp. 60-krát) a na cestovné náklady v súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (60-
krát). Ako z uvedeného vyplýva, nešlo o neracionálne rozhodnutie, ale zjavne išlo naopak o racionálne

rozhodnutie žalobcu. Napokon žalovaný pripomína, že nie je na ňom, aby bránil svojim zákazníkom
využívať jeho nadštandardné doplnkové služby.

67. Súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dohoda o spôsobe splácania poskytnutého
úveru. Táto je v Zmluve o úvere obsiahnutá v bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždenné

splátky celkovej dlžnej sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu" a pri zvolenom režime. V
Zmluve o úvere si žalobca zvolila režim „Hotovostný režim". V uvedenom prípade tak Zmluva o úvere
upravujespôsobplateniadlžnejsumynasledovne:„Splátkasapovažujezauhradenúdňomjejpripísania
nabankovýúčetProvidentu.Platobnéúdajenapoukazovaniesplátok:Čísloúčtu:...".Vsúhrnnejskratke,
žalobca je podľa Zmluvy o úvere povinný platiť splátky na bankový účet žalovaného a nie inak.

68. Uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na bankový
účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje fyzicky sa dostaviť na
miesto určené žalobcom a prevziať od žalobcu hotovosť, ktorú PO iei prevzatí použije na splnenie
povinnosti žalobcu z príslušnej Zmluvy o úvere. Žalobca, ako aj každý iný zákazník, sa preto môže

dobrovoľne rozhodnúť, že buď bude splácať splátky na bankový účet žalovaného priamo alebo uzavrie
so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe, ktorý od zákazníka bude preberať hotovosť na rôznorodých
miestach odlišných od pobočiek žalovaného (ak sa napríklad klient banky rozhodne namiesto použitia
internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí predsa banka platiť takéto cestovné za klienta).

69. Žalovaný zdôrazňuje, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť, a to ani na základe Zmluvy o úvere,
ktorá by žalovanému prikazovala preberať splátky od svojich zákazníkov osobne na ktoromkoľvek
mieste. ktoré si zvolia. Neexistuje ani žiaden legitímny dôvod, aby takéto ekonomicky náročné plnenie
vykonával žalovaný bezodplatne. Je predsa legitímnym právom žalovaného snažiť sa pri svojejpodnikateľskej činnosti dosahovať v medziach stanovených právnymi predpismi zisk. Ako žalovaný
uvádza nižšie, celková odmena za doplnkovú službu je však primeraná a vzhľadom na žalovaným
skutočne vynaložené náklady pomerne nízka.

70. V skratke, Zmluva o úvere samostatne stanovuje spôsob splácania úveru, tento sa uzavretím Zmluvy
o doplnkovej službe nemení, avšak Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaväzuje poskytovať
žalobcovi nadštandardnú doplnkovú službu, ktorej časť zahŕňa vykonávanie činnosti, ktorú by realizoval
žalobca, pokiaľ by sa nerozhodol platiť žalovanému priamo na bankový účet žalovaného. Záväzok

žalovaného poskytovať doplnkovú službu preto nie je súčasťou záväzku žalovaného zo Zmluvy o úvere,
nakoľko zo Zmluvy o úvere napríklad nevyplýva povinnosť žalovaného pravidelne cestovať za žalobcom.

71. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola pritom určená
dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že
okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 60-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobcom za

účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady
spočívajúce predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu
tam a späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaní
úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Žalovaný tak žalobcovi poskytoval
na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale žalovaný

dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Pokiaľ aj tak žalobca v konaní namieta
údajný rozpor výšky celkovej odmeny s dobrými mravmi, keď celková odmena pripadajúca v prepočte na
jeden vyber predstavuje približne len cenu obojsmerného autobusového cestovného lístka, tak žalovaný
považuje tento hodnotiaci úsudok žalobcu za celkom mylný. Žalovaný pripomína, že keby žalobca
túto doplnkovú službu realizoval návštevami svojho advokáta za obdobných podmienok, jeho tarifná

odmena by mnohonásobne presiahla celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, isto by však
neposkytoval túto službu zadarmo, ako teraz požaduje žalobca.

72. Vzhľadom na uvedené, doplnková služba je poskytovaná nad rámec Zmluvy o úvere až potom, ako
sa žalobca dobrovoľne rozhodol uzavrieť so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe.

73.Žalobcanaviacerýchmiestachžalobynesprávnetvrdí,žeodmenapodľakaždejZmluvyodoplnkovej
službe by sa mala započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
zo Zmluvy o úvere, a preto podľa nesprávneho názoru žalobcu je v Zmluve o úvere uvedená nesprávne
výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v takej miere, že vraj ide až o úžeru. Žalovaný tieto

tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera.

74. Kľúčovou chybou, na ktorej spočívajú žalobcove nesprávne výpočty (odhliadnuc od chybovej
aplikácienawebovejstránke,ktorúžalobcanavýpočetpoužil)súpredovšetkýmvstupnéúdaje,sktorými
žalobca pracuje. Ide predovšetkým o to, že nie je na vôli žalobcu, ale ani žalovaného, ktoré náklady tvoria

celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú potom vstupným údajom pre
výpočet RPMN.

75. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú vymedzené v § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyoúvere(ďalejlen„zákon
č. 129/2010 Z. z.") nasledovne: „celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok".

76. Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi
doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše

uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými,
ktoréniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľskéhoúveruaniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok.77. Žalovaný trvá na tom, že žalobca nemusel uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe
Zmluvy o úvere získal spotrebiteľský úver, alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, teda celková
odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do:

(i) určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata aj celková odmena sú tak súlade
s právnymi predpismi a dobrými mravmi;
(ii) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z.; údaje v Zmluve o úvere o celkových nákladoch žalobcu sú tak správne;
(iii) celkovej Čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v Zmluve o úvere o celkovej čiastke, ktorú

musí žalobca zaplatiť, sú tak správne;
(iv) výpočtu RPMN; údaje v Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne.

78. Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani
pri celkových nákladoch, čí RPMN v Zmluve o úvere a ohradzuje sa voči nepravdivému difamačnému
tvrdeniužalobcuoúdajnejúžere.Zuvedenéhodôvodužalovanýpovažujevšetkyvtomtosúdnomkonaní

spomínané ním uzavreté zmluvy za platné a plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky,
s čím sa opakovane stotožnili aj všeobecné súdy vo viacerých konaniach, iniciovaných zákazníkmi
žalovaného v právne obdobných veciach, kde aj bolo rozhodnuté v prospech žalovaného, pričom viaceré
z týchto rozhodnutí sú už aj právoplatné (napr. rozsudok Okresného súdu Michalovce z 27.6.2012, spis.
zn. 19C/164/2010; rozsudok Okresného súdu Martin z 19.1.2015, spis. zn. 15C/244/2014; rozsudok

Okresného súdu Žiar nad Hronom z 18.9.2013, spis. zn. 5C/114/2011; rozsudok Okresného súdu
Prievidza z 10.4.2015, spis. zn. 8C/183/2014; rozsudok Okresného súdu Topoľčany z 25.3.2015, spis.
zn. 7C/138/2014, rozsudok Okresného súdu Košice II z 19.3.2015, spis. zn. 17C/73/2014).

79. Bremeno tvrdenia opaku a súvisiace dôkazné bremeno v konkrétnom prípade však spočíva na

žalobcovi. Žalovaný pritom dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe ako aj nadštandardnosť
na jej základe poskytovanej doplnkovej služby bližšie vysvetlil vyššie v texte tohto podania. Žalobca tak
dôkazné bremeno v konaní neuniesol.

80. Žalovaný v súvislosti s uzavieraním a realizovaním Zmluvy o úvere postupoval dôsledne podľa

zákonač.129/2010Z.z.azákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších
predpisov. Žalovaný okrem iného s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľsky úver a splnil si svoje informačné povinnosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z..

81. Zmluva o úvere bola uzavretá platne v písomnej forme, obsahujúc všetky všeobecné aj osobitné
náležitosti, ktoré sa na ňu vzťahujú podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v
okamihu jej uzavretia. Zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný voči žalobcovi
nepoužil nekalé obchodné praktiky (ani zo strany obchodných zástupcov žalovaného k použitiu nekalých
obchodných praktík nedošlo). Na Zmluvu o úvere sa teda nepoužije ani sankcia bezúročnosti a bez

poplatkovosti spotrebiteľského úveru.

82. Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť spotrebiteľských úverov
terminus technicus pre označenie odplaty - ceny, ktorým je spojenie ..celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom". Podľa tohto ustanovenia tieto náklady sú „všetky náklady vrátane

úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,". V danom prípade Ide o

špeciálnu právnu úpravu definujúcu odplatu/cenu za úver. Inak povedané, odplatou za spotrebiteľský
úver sú úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb).
Medzi týmito zložkami odplaty za úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V konkrétnom
prípade to znamená, že celkové náklady žalobcu zo Zmluvy o úvere tvorili len úrok a poplatok za
garantovanú službu.

83. Podľa § 53 ods. 1 OZ: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetuplnenia a primeranosti ceny. Ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určitá, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.".

84. Citované ustanovenie tak neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové
dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet
plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia.
Cenové plnenia sa preto nemôžu „deliť" napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové
dojednania, čo súčasne vylučuje aj to, aby súd mohol niektoré z týchto „čiastkových" cenových

plnení skúmať samostatne z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok (viď Hellner, Steuer:
BankrechtundBankpraxis, Stand 01/2005, bod 18/53). Inými slovami, citovaný zákon vylučuje možnosť
zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a
vedľajšímicenovýmidojednaniamivylučujeajmožnosťzaoberaťsaneprijateľnosťoujednotlivýchzložiek
cenového dojednania, ktorými sú v konkrétnom prípade úrok a poplatok za garantovanú službu.

85. Ani čl. 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EH$ zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13") nepozná pojem hlavné alebo vedľajšie cenové
dojednanie, pretože pozná len pojem cena: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k
definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo
služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.".

Dokonca aj Európska komisia zastáva názor, že nie je akceptovateľné rozdeľovanie cenových dojednaní
na hlavné a vedľajšie (viď. Správa Európskej komisie z 27. apríla 2000 o aplikácii Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM/2000/0248).

86. Hlavným dôvodom, prečo znenie čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a Občianskeho zákonníka jednoznačne

stanovuje, že ceny nemajú byť predmetom súdneho prieskumu je skutočnosť, že:
(i) súdy nie sú v kontinentálnom právnom systéme kvalifikované posúdiť určenie cien, a to ani hlavné
ani vedľajšie cenové dojednania, pretože určenie cien nie je až na výnimky predmetom zákonných
ustanovení a chýba pre ne normatívne vyváženie jednotlivých záujmov adresátov právnej normy,
na základe ktorých by mohol byť súdny prieskum vykonaný (von Staudingers, J.: Kommentar zum

Búrgerlichen Gesetzbuch mit Einfúhrungs gesetz und Nebengesetzen. Neubearbeitung, 2006, marg.
320); a
(ii) určenie cien je ústavne chránené z hľadiska zmluvnej voľností a to tak určenie ceny (viď nález
Ústavného súdu ČR z 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03 a uznesenie Ústavného súdu ČR z 22.
februára 2012, sp. zn. I. ÚS 1800/09), ako aj určenie tzv. cenového dôvodu, t. z. toho, za aké plnenie

sa cena dojednáva (napr. Horn, N.: DierichterlicheKontrolle von Enthetlklauseln nach dem AGB- Gesetz
am Beispiel der Kreditwirtschaft. WM, 1997. Osobitná príloha č. 1, s. 9).

87. V oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich
cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet plnenia" tak, aby ho bolo možné oddeliť od

nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia". Konkrétny obsah plnení sa určuje naopak ako „balík"
rôznych jednotlivých plnení, ktorému zodpovedá celkom špecifická kombinácia protiplnení. Takéto
komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť uspokojivo popísané v rámci jediného
popisu „hlavného predmetu plnenia" (Frank, R. a kol.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519).
Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú ucelené balíčky plnení, ktorých súcosťou

je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto balíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček
protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a
ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku.
V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne prepálené" (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č.
13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka" nie je možné určiť, čo je „hlavné" a čo „vedľajšie" plnenie, najmä

v prípadoch „balíčkov", pri ktorých je štandardné a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je
to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).

88. V nadväznosti na to špecifikácia jednotlivých „súčastí balíka" zvyšuje transparentnosť cenového
dojednania (porov. bod 12.5 rozsudku rakúskeho Najvyššieho súdu z 7. augusta 2008, sp. zn.

60b/253/07), čím sa však nevytvára samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových dojednaní,
pretože cena le jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading proti Abbey National pic & Others).89. Je tiež dôležité, že úniový normotvorca za účelom jednotného posudzovania celkových nákladov
spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom

pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah
jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac
SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).

90. V skratke, dojednanie o poplatku za garantovanú službu a o výške úroku nepodlieha v zmysle §

53 ods. 1 OZ, ČI. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry samostatnému súdnemu prieskumu
prijateľnosti ceny tohto poplatku a/alebo výšky tohto dohodnutého úroku, pretože ide vždy len o
jednu „časť" ceny úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je síce vo všeobecnosti vylúčený
ustanovením § 53 ods. 1 OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkove!
odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov sa však použije špeciálna právna úprava, ktorá pripustila
súdny prieskum prijateľností - primeranosti, celkovej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov,

a to pri Zmluve o úvere § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v čase jej uzavretia, z pohľadu, či takáto
celková odplata podstatne neprevyšuje hodnoty stanovené podľa § la ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z."), „ak odseky 2o 3 neustanovujú inak,
odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej

ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely
tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou
povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej
vety" (ods. 1). „Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch
1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov

spotrebiteľovi" (ods. 4).

91. V prípade Zmluvy o úvere dosahuje odplata výšku 14,35% (99.06/ 420 * 365 / 300), čo
zďaleka nedosahuje hodnoty stanovené pre dané obdobie v tabuľke ,^úhrnné informácie o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok

2014", zverejnenej na www.mfsr.sk/Default.aspx?CatlD=6783, pričom maximálna odplata je pred daný
typ úveru stanovená až vo výške 30,32% (t. j. 2 x 13,95%). Odplata podľa Zmluvy o úvere neprevyšuje
najvyššiu prípustnú odplatu.

92. Tvrdenie žalobcu o údajnej neplatností poplatku z dôvodu, že vraj „... v samotnom texte zmluvy

absentuje okruh plnení, ktoré majú byť spotrebiteľovi poskytované ako protiplnenie za poplatok žalovaný
popiera pre jeho nepravdivosť. Žalovaný vyššie vysvetlil, že poplatok za garantovanú službu je len
špecifikáciou cenového dojednania príslušnej Zmluvy o úvere, ktorou sa poskytuje finančná služba -
úver, a jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 6 OZ prípustný iba podľa
§ 53 ods. 6 OZ spolu s úrokom, teda pri posudzovaní celkovej odplaty za príslušný úver.

93. Poplatok za garantovanú službu je v Zmluve o úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určite, pričom
bol v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho
predpokladal aj § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/65 z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48"). Súdny dvor EÚ k
uvedenému ustanoveniu judikoval, že ..toto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa
typov poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať' (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank
Romania SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne
obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci

poskytovania spotrebiteľských úverov.

94. Rovnako žalovaný pripomína, že žalobca v žalobe zjave tendenčne nerozlišuje medzi
administratívnym poplatkom, ktorý v minulosti používal žalovaný a poplatkom za garantovanú službu,
ktorý je uvedený v Zmluve o úvere. Protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je pritom výslovne

špecifikované v bode 4 Zmluvy o úvere nasledovne: „Za poplatok za garantovanú službu sa Provident
zaväzuje pre Zákazníka zabezpečovať nasledovné:
• telefonické upozornenia na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa tejto Zmluvy,• možnosť požiadať o podporu a poskytnutie informácií prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky
0850111104 a kontaktných centier na pobočkách Providentu, ktoré sú Zákazníkovi k dispozícii v
úradných hodinách uvedených na webovom sídle wvvw.provident.sk, a to v súvislosti s poskytovaním

informácií o úvere a právach a povinnostiach Zákazníka podľa tejto Zmluvy,
• možnosť získať duplikáty dokumentov v súvislosti so Zmluvou v prípade ich straty alebo poškodenia,
• možnosť získať Evidenciu platieb, ako pomôcku na vedenie záznamov o platbách podľa tejto Zmluvy,
• záväzok Providentu zdržať sa uplatnenia nároku na nezaplatenú časť dlžnej sumy v dedičskom konaní,
ak dôjde k smrti Zákazníka." (ďalej spolu len „garantovaná služba").

95. Dohodnutý úrok je v Zmluve o úvere uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou
sadzbou zo sumy úveru. Úrok vyjadrený prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej v Zmluve o
úvere je len špecifikáciou cenového dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Výška úrokovej
sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu,
že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa

nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o
spotrebiteľskomúvereuvádzaťročnúpercentuálnumierunákladov(RPMN),ktorávychádzazcelkových
nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho
a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMN
bolo zaviesť jednoduchý údaj pre spotrebiteľov podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať

jednotlivé ponúkané spotrebiteľské úvery z pohľadu ich výhodnosti, aj keď tieto obsahujú viacero
cenových dojednaní popri úroku. Priemerný spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva
RPMN ponúkaných spotrebiteľských úverov a nie úrokovú sadzbu.

96. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové

subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu.
Žalovaný zdôrazňuje, že nekompenzuje nízky úrok vysokými poplatkami, ako je to bežnou praxou v
bankovom sektore a navyše, žalovaný pri poskytovaní spotrebiteľského úveru podstupuje podstatne
vyššie riziko ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver. Banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené
aspoň pohľadávkami z účtu zákazníka, vedeného v danej banke, čo žalovaný nemá.

97. In concreto, komerčné banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby (napr. Poštová banka, a.
s., za 32,50% ročne, príp. OTP Banka, a. s. za 27,50% ročne) a napokon aj súdna prax považuje úroky
vo výške 25% ročne za primerané (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, str. 6).
Podľa Najvyššieho súdu SR „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom ... treba považovať úkon, ktorý

je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi" (rozsudok so sp. zn. 3 Odo 137/2003, publikovaný v časopise Zo
súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje. že komerčné banky, ako aj súdna
prax uznáva úrokovú sadzbu 25% ročne, či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi
úroková sadzba podľa Zmluvy o úvere vo výške 24.20% ročne, pri dobe splatnosti 60-tich týždňov.

98. Aj z týchto dôvodov žalovaný trvá na tom, že tak odplata - cena úveru, ako aj všetky jej zložky boli v
každej Zmluve o úvere dohodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi, v súlade s dobrými mravmi
a jednoznačne nejde o úžeru.

99. Pokiaľ ide o konkrétne žalobcom spomínané súdne rozhodnutia, žalovaný si tieto dovoľuje súdu
bližšie priblížiť:
(i) Išlo o výnimočné odchýlky z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktorá žalovanému dáva za pravdu,
a to spravidla z dôvodu, že v daných konaniach bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý
proces (napr. pri rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013

je nepochybne zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobca inak odvoláva, v ktorej
konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov", nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
lebo tieto tvrdenia preukázané neboli);
(ii) ostatné skutkové okolnosti za ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané sú značne odlišné. išlo
napríklad o formuláre zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré

žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy o doplnkovej službe už nepoužíval, alebo sa týkali
administratívneho poplatku, ktorý žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere už nepoužíval, alebo išlo
napríklad o obchodnoprávny spor s obchodnými zástupcami žalovaného o náhradu škody, žalovaný
preto nevidí žiadnu paralelu daných rozhodnutí s touto vecou;(iii) tieto rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené alebo sú žalobcom nesprávne interpretované. In
concreto,
a. rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený

uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,
b. rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013, a
c. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol
vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými

mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich
zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda nemajú žiaden súvis s týmto konaním.

100. Žalobca v žalobe poukazuje na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe, že vraj
v Zmluve o úvere absentuje náležitosť „termín konečne] splatností". Žalovaný takéto tvrdenie žalobcu

popiera, pre jeho nepravdivosť.

101. Žalobca sa pritom zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia od
žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci žalobca poznal termín
konečnej splatnosti Zmluvy o úvere, ale teraz sa mu zdá, že tento mal byť určený nie „termínom" (hoci

zákonč.129/2010Z.z.používapojem..termínkonečnejsplatnosti"),ale„dátumom"(hocipojem„dátum"
zákon č. 129/2010 Z. z. z logických dôvodov nepožaduje). Žalovaný takúto argumentáciu žalobcu (ako
aj výkon údajného práva, o ktoré sa takto pokúša), považuje za odporujúcu dobrým mravom.

102. Uvádzaný právny názor žalobcu je pritom nesprávny už len z toho dôvodu, že je bagateľný pre

prehnaný formalizmus, tak ako to má na mysli Ústavný súd SR: „prehnané formalistické požiadavky
všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného
súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž
nespočíva vo „vyhľadávaní" dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho
neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania" (napr. nález

Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Podľa Ústavného súdu SR sa
porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie
autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali
vyvolať vo svojej právnej sfére" (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

103. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o
úvere; „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka)
musí obsahovať tieto náležitosti:... f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru,".

104. Ako je z citovaného ustanovenia zrejmé, zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej
splatnosti", nie „dátum". V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín" a „dátum" synonymami. Slovo
„.termín" vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum" však vymedzuje konkrétny časový
údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopi. a upr. vyd. Bratislava:
Veda 2003. 985 s.). Napokon rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom

práve dlhodobú tradíciu a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si
zákonodarca osvojil práve pojem „termín" a nie „dátum".

105. V danom prípade preto pre splnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.
je postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že: „Úver sa za podmienok podľa tejto

Zmluvy poskytuje na dobu 100 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 100. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.

106. Žalovaný v súvislosti s touto náležitosťou zdôrazňuje, že nedávno vyhláseným rozsudkom Súdneho
dvora EÚ z 9. novembra 2016. Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára G., C-42/15 (ďalej len „Rozsudok

HCS") Súdny dvor vo svojom výroku záväzným spôsobom objasnil okrem iného aj článok 10 ods. 2
písm. h) smernice 2008/48, a to nasledovne:„2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie ie nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.".

107. Súdny dvor EÚ príslušné ustanovenie smernice 2008/48 jasne vyložil tak, že obsahom danej
náležitosti nie je nevyhnutne uvedenie konkrétneho dátumu (deň, mesiac, rok). Dôležitým pre tento spor
je však práve spôsob, akým Súdny dvor EÚ k takémuto záveru dospel. V bode 48 Rozsudku HCS, Súdny
dvor EÚ poukázal na der daného ustanovenia, ktorý uvádza generálna advokátka E. Sharpston, a to

zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. Podľa Súdneho dvora EÚ
na naplnenie tohto cieľa postačí akákoľvek formulácia, ktorá umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy, veriteľovi sa však neukladá v zmluve uviesť presný dátum (deň, mesiac,
rok).

108. Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere podľa čl. 10 ods. 2 písm.

h)smernice2008/48sozameranímnapojem„frekvenciasplátok".AkovyplývazodôvodneniaRozsudku
HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48:
„dĺžku trvania zmluvy o úvere", ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná
práve § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,". Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť

nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienky
na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c)
smernice2008/48.atakieprípustnévnútroštátnuprávnunormu§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.
z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48. tak že nestanovuje požiadavku
uvádzať v zmluve o úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti.

109. Žalobca v žalobe poukazuje aj na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe,
že vraj v Zmluve o úvere absentuje náležitosť „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov". Žalovaný takéto tvrdenie žalobcu popiera, pre leho nepravdivosť. Uvedené tvrdenie je

nepravdivé tak z dôvodu nesprávneho právneho názoru na ktorom je založené, ako aj rovnako z dôvodu
jeho bagateľnosti, ktorú žalovaný vysvetlil už vyššie.

110. Žalobca sa aj v tomto prípade zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia
od žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci v Zmluve o úvere bola táto

náležitosť uvedená, odstupom času sa žalobcovi zdá, že táto náležitosť mala byť uvedená v Zmluve o
úvere inak. Logicky aj túto argumentáciu žalobcu (ako aj výkon údajného práva, o ktoré sa takto pokúša)
žalovaný tak považuje za odporujúcu dobrým mravom.

111. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o

úvere: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:... k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia".

112. Podľa názoru žalovaného si žalobca uvedené ustanovenie nesprávne právne vyložila zrejme tak,
že sa mylne domnieva, že citované ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho ..rozpisu" každej
jednotlivej splátky na úrok, istinu a Iné poplatky. Takýto ..rozpis" sa však poskytuje iba v prípadoch
definovaných v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. z. nejde o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ale o formulovanie práva spotrebiteľa v priebehu doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere na

dobu určitú bezplatne požadovať od veriteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky.

113. V danom prípade preto bolo postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že
(i) počet splátok je 60, (ii) bola definovaná výška každej splátky, (iii) bola určená splatnosť každej
splátky, pričom je potrebné zohľadniť, že úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý

by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť
jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu spojených s poskytnutým úverom.114. Pokiaľ ide údajný „legálny výklad", ktorý žalobca vraj vidí v dôvodovej správe, tu treba uviesť, že ide
o nepravdivé tendenčné tvrdenie, pretože v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z. nie je žiadna
zmienkaotom,žebysapodľazákonodarcumal§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.vykladaťako

vyžadujúci uvedenie rozpisu (amortizačnej tabuľky). Pokiaľ ide o niekoľko súdnych rozhodnutí, na ktoré
poukazuje v súvislosti s touto náležitosťou žalobca, tieto nikdy nepredstavovali ustálenú rozhodovaciu
prax súdov (nikdy nedošlo k ich jednoznačnému presadeniu ani na lokálnej úrovni). Túto skutočnosť
názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované v rámci konania pred
Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíroová). kde

Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: ..na rozdiel od tvrdení predkladajúceho súdu, relevantné
znenie uvedeného zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej
jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky."

115. Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl. 10 smernice
2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere.

Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva
o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES,

prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch
však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice
2008/48/ES „[zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice

2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti
splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie
tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho o zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako .“prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a
nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k

názoru, že či. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých
splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu
mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere".

116. Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/lSl/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne

výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov",
rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (najmä SOI), či súdne rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali zmluvy o spotrebiteľskom úvere
používané žalovaným a nikdy nebolo žalovanému právoplatne vytknuté nesplnenie tejto zákonnej
náležitosti.

117. Ustanovením S 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. D) zákona č. 129/2010 2. z.: „výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia," sa transponoval do vnútroštátneho právneho poriadku SR či. 10 ods. 2 písm. h)

smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia".

118.ZásadnýmaprelomovýmvovzťahukobjasneniuvýkladutejtonáležitostiJepretoajvtomtoprípade

nedávno vyhlásený Rozsudok HCS (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016, vo veci Home
Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15) v ktorom Súdny dvor vo svojom výroku záväzným
spôsobom objasnil okrem Iného aj Článok 10 ods. 2 písm. h) a í) smernice 2008/48, a to nasledovne:„3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tam zmysle, že zmluva a
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo farme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátkv bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto

ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútraštátnej právnej úprave.".

119. Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere
musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods.

2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica
2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.

120. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do

vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie
nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. hl smernice 2008/48.
a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010
Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48. tak že nestanovuje
požiadavku uvádzať v zmluve o úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t.

z. amortizačnú tabuľku).

121. S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi
v rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú
mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia

úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9
preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné
vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice."). Smernica 2008/48 bola transponovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z..

122. Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ
ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v
danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské
štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.

123. Žalovaný zvlášť poukazuje na tú časť odôvodnenia Rozsudku HCS (bod 55), kde Súdny dvor EÚ
zotrváva na výklade podanom Súdnym dvorom EÚ v rozsudku SC Volksbank Romania, že smernica
2008/48 stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia
špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako

ona sama obsahuje. V Rozsudku HCS sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje povahe čl. 10 ods. 2 smernice
2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci čl. 10
ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere zrozumiteľne a stručne iné
zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské
štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné

náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48. Súdny dvor EÚ
tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správne! transpozícií smernice 2008/48 nesmie
požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48.

124. Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS podal

záväzný výklad náležitostí, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré žalovaný vysvetlil už vyššie.

125. Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, €-453/00, Kühne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že
Jeho judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky
členské štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku

Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto; „Ako už Súdny dvor
rozhodol, je povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomoci
zabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/
Komisia, C -8/88, Zb. s. I -2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdnydvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje
význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod

16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C -50/96, Zb. s. I -743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že
správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať
aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na
základe žiadosti o výklad.".

126.SúdnydvorEÚtedadosahujezáväznéúčinkysvojejjudikatúrycezsvojuprávomocvykladaťzmluvy
aaktyinštitúcií,orgánovaleboagentúrEÚ,Čímsanímvrámcikonaniaoprejudiciálnejotázkeobjasnený
výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto
pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť.

127. Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania

potom zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR. ktorý túto záväznosť vo svojich
rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12.
decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
(zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie
čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň

rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je
interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európske! únie.".

128. Žalovaný si preto dovoľuje vo veci konajúcemu súdu pripomenúť, že ak by sa v danej veci z
akéhokoľvek dôvodu chcel odchýliť od výkladu poskytnutého Súdnym dvorom EÚ (pritom nepostihnúť

svojerozhodnutievadouarbitrárnosti,malbypodaťSúdnemudvoruEÚnávrhnazačatieprejudiciálneho
konania. Následne samotný Súdny dvor EÚ posúdi položené prejudiciálne otázky aj z pohľadu doktríny
acte éclairé a acte claire (vrátane jeho doterajšej judikatúry) a pre prípad, že dospeje k záveru, že (i)
položená prejudiciálna otázka je zhodná s otázkou o ktorej už rozhodol, (ii) možno odpoveď na takúto
otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, alebo (iii) odpoveď na položenú otázku nevyvoláva žiadne

dôvodné pochybnosti. Súdny dvor EÚ rozhodne podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v
znení neskorších predpisov.

129. Žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobcu o neplatnosti oboch spomínaných zmlúv,
zdôrazňuje, že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu

povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ: „Ak je zmluva
neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej
dostal.".Zuvedenéhovyplýva,žesavprípadeaplikácie§457OZvplnejmiereaplikujesynalagmapodľa
§ 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe
môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený

ho splniť oproti plneniu protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015,1580$., s. 1607).

130.PodľarozsudkuNajvyššiehosúduSR,spis.zn.3Cdo/113/2007,zodňa25.septembra2008:„Pokiaľ
sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný

synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak
zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej
peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia
plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.".

131. Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy, resp. niektorú z nik za neplatné/ú (hoci tieto
zmluvy sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú
podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V prípade žalovaného
by tak vrátenie plnenia doplnkovej služby nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhej vety
OZ, a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobcu peňažná náhrada za plnenie doplnkovej

služby poskytnuté žalobcovi.132. Nakoľko žalobca takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadril, vzhľadom
na kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby v
celom rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).

133. Zhrňujúco, žalobca hoci poukazuje na údajnú neplatnosť Zmluvy o doplnkovej službe k tomuto
nesprávnemu a nepravdivému tvrdeniu, ktoré žalovaný v celom rozsahu popiera, ani len neuviedol
žiadne skutkové okolnosti, ku ktorým by sa žalovaný mohol vyjadriť. Žalovaný tiež pripomína, že
bremeno tvrdenia a súvisiace dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Žalovaný zdôrazňuje,

že žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe na základe svojho slobodného, vážneho
a dobrovoľného rozhodnutia, pretože bola pre neho výhodná.

134. Slobodné, vážne a dobrovoľné rozhodnutie žalobcu uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe
preukazuje aj skutočnosť, že (I) Zmluva o doplnkovej službe je zo strany žalobcu osobitne podpísaná, (ii)
takúto zmluvu neuzatvárajú všetci zákazníci žalovaného, (iii) Zmluva o doplnkovej službe sa podpisuje

až po uzavretí Zmluvy o úvere a pod.

135. Výhodnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe pre žalobcu preukazuje aj skutočnosť, že (i)
žalobca o túto doplnkovú službu žalovaného v budúcnosti opakovane požiadal pri uzatvorení inej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ako aj to, že (ii) síce mu uzavretím ostala nezmenená možnosť splácať dlžnú

sumu z príslušnej Zmluvy o úvere bezhotovostne, vždy žiadal o prevzatie hotovosti na základe Zmluvy
o doplnkovej službe.
136. Žalovaný si voči žalobcovi splnil v súvislosti so Zmluvou o úvere a Zmluvou o doplnkovej službe
všetky povinnosti stanovené príslušnými právnymi predpismi, tieto zmluvy boli uzatvorené platne a
obsahujú všetky povinné náležitosti (aj s prihliadnutím na Rozsudok HCS) vyjadrené jasne, zrozumiteľne

a určito. Odplata podľa Zmluvy o úvere a všetky jej zložky sú v súlade s právnymi predpismi, primerané
a v súlade s dobrými mravmi. Tieto zložky cenového dojednania podľa § 53 ods. 1 CZ nepodliehajú
samostatnému súdnemu prieskumu ich prijateľnosti. Celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe
je v súlade s právnymi predpismi, primeraná vzhľadom na predpokladaných 60 osobných návštev u
žalobcu, a je v súlade s dobrými mravmi.

137. Žalobca plnenie svojich povinností zo Zmluvy o úvere a zo Zmluvy o doplnkovej službe v konaní
naopak nepreukázal. Právnym dôvodom takého plnenia by pritom boli práve príslušná Zmluva o úvere
resp. Zmluva o doplnkovej službe, žalovaný sa teda ani nemohol bezdôvodne obohatiť. Žalovaný tiež
namieta, že mu údajná výzva na dobrovoľné plnenie zo strany žalobcu nebola riadne doručená, pričom z

jej predloženého znenia nevyplýva, že by jej súčasťou bola plná moc na zastupovanie žalobcu. Žalovaný
namieta neprípustnosť žalobného návrhu tiež aj pre nezohľadnenie synalagmatickej reštitúcie.

138. Uznesením č.k. 13Csp/58/2017-56 zo dňa 13.04.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 19.04.2017
a vykonateľným dňa 02.05.2017, súd vyzval žalobkyňu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.

139. Písomným podaním zo dňa 26.04.2017 (č.l. 58-65) sa žalobkyňa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného,
v ktorom uviedla, že žalobkyňa v žalobe dospela k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Súčasne poukazujeme aj na rozpor
s § 39a Občianskeho zákonníka z dôvodu, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni, spôsobuje

civilnoprávnu úžeru. V dôsledku neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je logicky neplatnou aj
zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru (ďalej len „zmluva o doplnkovej
službe“), ktorá sa svojim trvaním viaže na hlavný záväzkový vzťah.

140. Naďalej máme za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktoré mala žalobkyňa platiť na

základe zmluvy o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

141. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej

percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom
„celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získalspotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v
hotovosti mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o
doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru.

142. Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme
za neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnu
ochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka.

143. Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť ceny
spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ/H.). Nesprávna RPMN je zavádzaním v
podstatnejinformáciiprespotrebiteľaatakútopraxoznačilSúdnydvorEÚzaklamlivúobchodnúpraktiku
(nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 Perenič/S.O.S. Financ.

144. Minulé skúsenosti s postupom žalovaného pri uzatváraní predmetnej zmluvy o doplnkovej službe
(bez ohľadu na to, aký formálny názov nesie) svedčia o tom, že žalovaný výslovne inštruoval
svojich obchodných zástupcov, aby klientom (spotrebiteľom) nedávali na výber v otázke uzatvorenia
či neuzatvorenia zmluvy o doplnkovej službe, čím svojich klientov vystavoval situácii, že buď
podpíšu všetky na podpísanie predložené listiny, alebo úver poskytnutý nebude. Vzhľadom na vyššie

prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv o
spotrebiteľských úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme za to, že odmena
zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN. Len pre ilustráciu, po
zohľadnení odmeny za doplnkovú službu, by skutočná RPMN bola približne vo výške 222,99 % (http://

openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka).

145. Poukazujeme napr. na rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 14C/92/2013 zo dňa 14.05.2014, rozsudok
OS Prešov, sp. zn.: 9C/94/2012 zo dňa 21.02.2013, rozsudok OS prešov, sp. zn.: 8C/4/2013 zo dňa
26.05.2014, v ktorých súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru, je

neprijateľná.

146. Len na okraj sa vyjadríme k tvrdeniu žalovaného na strane 12 jeho vyjadrenia, kde uvádza, že „V
prípade Zmluvy o úvere dosahuje odplata výšku 14,35 %“. Podľa vzorca, ktorý sám uviedol, by však
táto odplata bola vo výške 28,70 %. Žalobkyňa touto argumentáciou nesleduje nič iné, len snahu o

upozornenie na nesprávnosť vo vyjadrení žalovaného, aby náhodou neušla pozornosti.

147. Žalobkyňa však trvá na tom, že do tohto vzorca pre výpočet odplaty je nutné zahrnúť aj odmenu
zo zmluvy o doplnkovej službe (v tom prípade by odplata zo zmluvy o úvere dosiahla výšku 73,45
%). Je ale irelevantné, či použijeme ako merítko postup podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

(ktorý je uvedený vyššie), alebo sa zameriame sa výpočet skutočnej približnej RPMN (pomocou
internetovej kalkulačky dostupnej na ),
stále totiž musíme zohľadňovať aj odmenu zo zmluvy o doplnkovej službe, čoho dôsledkom je táka
celková odplata zo zmluvy o úvere (vrátane zmluvy o doplnkovej služby), ktorá vysoko prevyšuje
najvyššiu prípustnú výšku odplaty a vysoko prevyšuje aj priemernú hodnotu RPMN.

148. Z dlhodobej praxe žalovaného možno pozorovať, že síce po formálnej stránke pripraví zmluvnú
dokumentáciu tak, aby pôsobila, že je v súlade so zákonom, avšak v praxi veľmi často využíva
neskúsenosť svojich klientov, aby, aj za použitia nekalých obchodných praktík, dosiahol stav, že listiny sú
síce navonok opatrené podpisom spotrebiteľa, ale reálne s nimi nebol oboznámený a boli mu poskytnuté

čiastkové, neúplné, prípadne klamlivé informácie.

149. Pokiaľ by si žalobkyňa skutočne mohla dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ -
lacnejšívariantaprostredníctvomobchodnéhozástupcu-drahšívariant,jezrejmé,žebysapreuvedenú
službu s obchodným zástupcom nerozhodla a tak si ušetrila náklady umelo predražujúce úver. Je úplne

nelogické ba až absurdné, aby žalobkyňa sama požadovala uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe
resp. si túto službu sama slobodne a vážne zvolila, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok
obchodným zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver. Ktorý klient banky resp.
nebankovej spoločnosti by chcel zaplatiť za spotrebiteľský úver viac, keď má možnosť zaplatiť menej ?!150. Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane
žalobkyne, za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul odmenu za výber do

RPMN),slúžilivýlučnezáujmomžalovaného.Pravidelnýosobnývýbersplátokjeprežalovanéhovýlučne
nástrojom na zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných
klientov.

151. Je pozoruhodné, že množstvo klientov odkázaných práve na nebankové produkty žalovaného

t.j. skupina, ktorá nedisponuje nadbytkom peňazí resp. skupina charakteristická výslovným nedostatkom
peňazí, si dobrovoľne volila doplnkovú službu žalovaného, ktorá im za cenu niekoľko sto eur navyše
mala ušetriť ich čas s úhradou splátok (cez internet banking, alebo návštevu banky resp. pošty). Takéto
niečo si žiadny človek s nedostatkom peňazí samozrejme dobrovoľne nevyberie.

152. Žalobkyňa nebola reálne oboznámená s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe

a zmluvu o doplnkovej službe podpísala iba z dôvodu, že jej bola predložená ako povinná súčasťou
zmluvnej dokumentácie, bez ktorej podpisu by úver nedostala. Skutočný charakter zmluvy o doplnkovej
službe jej ostal utajený. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmluvy o doplnkovej služby bolo nesporne
nevyhnutnou podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru žalovaným.

153. Žalobkyňa si dovoľuje súdu predložiť rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo
dňa 16.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré
môžu byť pre tunajší súd pri rozhodovaní výrazne nápomocné, keďže sa týkali priamo žalovaného.

154. Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016:

- Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky,
ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto
ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“
- Bod 38: „Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou
konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa

totiž o evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do
obsahu a účelu“
- Bod 40: „Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú
úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za
plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie

služby“
- Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich
zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti
poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na
uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol

zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“
- Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa,
prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním
zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané
úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“.

155. V nadväznosti na vyššie citované pasáže z rozsudku Krajského súdu v Prešove, žalobkyňa
tunajšiemu súdu zhrňujúco uvádza, že celková odplata požadovaná žalovaným, je jednoznačne v
rozpore s dobrými mravmi. Zároveň Krajský súd v Prešove potvrdil ten názor, že vedľajšie cenové
dojednania podliehajú (musia podliehať) súdnemu prieskumu (viď bod 40. rozsudku KS v Prešove sp.

zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016).

156. Z textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaný niektoré z obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neuviedol spôsobom, ktorý ukladá zákon.

157. K náležitosti „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“:Žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú možno vyvodiť z výkladu ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch, a síce nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky
ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok.

158. Na tomto mieste poukazujeme na:
- Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013: „Krajský súd sa však v plnom rozsahu
stotožnil s argumentáciou okresného súdu o nedostatku podstatnej náležitosti úverovej zmluvy uvedenej
v§4ods.2podpísm.i),keďspotrebiteľskázmluvamusíobsahovaťvýšku,početatermínysplátokistiny,

úrokovainýchpoplatkov.LogickýmateleologickýmvýkladomZákonaospotrebiteľskýchúverochmožno
dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí
istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorených zmlúv síce
vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a
poplatky, pričom nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre
určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v

jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.“

- Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015: „Účelom náležitostí ustanovených v
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť
splátkybudepoužitánaistinu,úrokaďalšiepoplatky,čomutiežumožňujezorientovaťsavdanejsituácii,

pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú
časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.“

- Uznesenie KS Trnava spis. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011: „Primárnemu účelu právnej úpravy
normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) pritom

zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2007 vrátane, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet
a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.“

159. K náležitosti „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“:
Ďalej sme jednoznačne toho názoru, že výraz „termín“ v slovnom spojení „termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“ je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený uvedením dňa,
mesiaca a roka.

160. V danom prípade ide o to, že žalovaný termín konečnej splatnosti vyjadril neurčito. Je neprípustné,
aby si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v
zmluve jednoducho uviesť, a naplniť tak dikciu zákona o spotrebiteľských úveroch.

161. Na tomto mieste poukazujeme na:
- Rozsudok KS Trnava spis. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014: „Neobstojí argument žalobkyne
uvedený v odvolaní, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon
výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovená

nadbytočne. Výklad ponúkaný žalobkyňou je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy,
pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné
informácie zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,
ak žalobkyňa predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania
úveru výpočty.“

- Rozsudok KS Banská Bystrica spis. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012: „O splnení náležitosti
podľa § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru vypočítať tak, ako na to v odvolaní poukazoval navrhovateľ. Významom ust. písm. g/ ods. 2 §

4 Zákona o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým
bolo toto ustanovenia do Zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol už
pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskomúvere.Vyžadujesatedačasová(dátumová)špecifikáciakonečnejsplatnostiúveru,ktorájedodávateľom
určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť
prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné

údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý
bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná Zmluva o úvere
a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že
tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve

dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do
úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi.“

162. Medzi smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“) a zákonom o
spotrebiteľských úveroch (ktorý vymedzuje obsah zmlúv o úvere prísnejšie ako smernica), existuje určitý
kvalitatívny rozdiel pri vymedzení niektorých obligatórnych náležitostí. Pokiaľ by vnútroštátne súdy začali
automatickyvykladaťvnútroštátneprávovsúladesosmernicouavnadväznostinarozhodnutieSúdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, išlo by zároveň o výklad contra legem, ktorý tvorí prekážku

priznania nepriameho účinku smernice, čiže prekážku eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva.
Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, bez zváženia všetkých
súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“, hoci je naďalej platný a účinný ten istý zákon, išlo by
jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty. Poukazujeme na čl. 2 ods. 2 CSP, ktorý garantuje
pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej istoty, t.j. stavu, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít.

163. Poukazujeme na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde
uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní

relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä
právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem
vnútroštátneho práva“.

164. Podľa nášho názoru, podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o

spotrebiteľských úveroch, bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov úverov
tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako poplatky
za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru.

165. Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na

poplatok za garantovanú službu) ako reakcia na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch od
10.06.2013. Dávame do pozornosti, že plnenia, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľom za úhradu
poplatkuzagarantovanúslužbu,považujemeibazasilenúsnahudodávateľazahmliťneopodstatnenosť,
resp. nezákonnosť tohto poplatku.

166. K synalagmatickej reštitúcii podľa § 457 OZ:
Žalobkyňa nenachádza dôvod, prečo by malo byť žalovaným namietané „opomenutie synalagmatickej
reštitúcie“ dôvodom na zamietnutie žaloby. Uvedenú argumentáciu považujeme, vzhľadom k
uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, za bezpredmetnú.

167. Pokiaľ uvážime, že žalovaný v dôsledku absentujúcich obligatórnych náležitostí v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, nemal a nemá nárok na odplatu zo spotrebiteľského úveru, zároveň konal
spôsobom obchádzajúcim zákon a v rozpore s dobrými mravmi, potom možno uzavrieť, že žalovaný
nemá nárok ani na náhradu v súvislosti so službami poskytovanými na základe zmluvy o doplnkovej
službe, o ktorých službách tvrdíme, že tieto boli iluzórne a nie v prospech spotrebiteľa.

168. Uznesením č.k. 13Csp/58/2017-115 zo dňa 27.04.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa
02.05.2017 a vykonateľným dňa 15.05.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu
žalobkyne.169. Písomným podaním zo dňa 12.05.2017 (č.l. 118-136) sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobkyne,
pričom uviedol, že žalovaný v celom rozsahu trvá na svojom vyjadrení zo 7. apríla 2017 označenom ako

„Vyjadreniežalovanéhokžalobežalobcu“(ďalejlen„Žalobnáodpoveď“).ŽalovanýtakajnapriekReplike
považuje žalobu za nedôvodnú a špekulatívnu. Žalovaný popiera všetky tvrdenia žalobcu uvedené v
žalobe ako aj všetky tvrdenia žalobcu uvedené v Replike, pretože tieto sú nepravdivé. Dané tvrdenia
žalobca nepreukazuje, a ani preukázať nemôže, pretože sú založené len na hodnotiacich úsudkoch
žalobcu vychádzajúcich nie zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ale z pocitov a predsudkov

vo vzťahu k podnikaniu žalovaného.

170. Žalovaný pre doplnenie k Replike žalobcu uvádza nasledovné:
Predovšetkým treba uviesť. Že rozhodovacia činnosť slovenských súdov vo vzťahu k žalovanému
aktuálne dáva za pravdu argumentácii žalovaného.

171. Uvedené potvrdzujú opakované právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už riešili
rovnaké návrhy zo strany iných navrhovateľov. Okrem uvedených právoplatných rozhodnutí bolo
rozhodnuté v prospech žalovaného aj v množstve ďalších konaní, napríklad rozsudok 05 Bratislava II z
02.12.2013,sp.zn.8C/74/2012;rozsudokOSNovéMestonadVáhomz29.03.2012,sp.zn.3C/87/2011;
rozsudok OS Bratislava II z 30.05.2013, sp. zn. 17C/128/2011; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp.

zn. 12C/299/2012; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp. zn. 120/309/2012; rozsudok OS Nové Mesto
nad Váhom z 16.05.2013, sp. zn. lOC/102/2011; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 09.09.2013, sp. zn.
7C/162/2013; rozsudok OS Trenčín z 03.06.2013, sp. zn. 14C/22/2013; rozsudok OS Bratislava II z
09.12.2013, sp. zn. 14C/69/2012; rozsudok OS Nitra z 10.06.2014, sp. zn. 16C/70/2011; rozsudok OS
Žiar nad Hronom z 24.07.2014, sp. zn. 6C/150/2011; rozsudok OS Bratislava 1 z 18.09.2014, sp. zn.

32Cb/135/2010; rozsudok 05 Spišská Nová Ves z 12.02.2014, sp. zn. lC/160/2013; rozsudok OS Prešov
z 28.10.2014, sp. zn. 16C/51/2014; rozsudok OS Prešov z 28.10.2014, sp. zn. 16C/13/2011; rozsudok
OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/112/2014; rozsudok OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/160/2014;
rozsudok os Nové Zámky z 4.11.2014, sp. zn. 6C/171/2014; rozsudok OS Prievidza z 22.01.2015, sp. zn.
8C/55/2014;rozsudokOSMichalovcez16.05.2014,sp.zn.8C/88/2011;rozsudokOSSpišskáNováVes

z10.6.2015,sp.zn.7C/111/2014;rozsudokOSVeľkýKrtíšz22.12.2016,sp.zn.12C/286/2016;rozsudky
Okresného súdu Poprad z 19.12.2016, sp. zn. 20Csp/74/2016 a 20Csp/75/2016; rozsudok OS Zvolen
z 7.3.2017, sp. zn. 12C/31/2016; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 8.3.2017, sp. zn. 7Csp/139/2016; a
rozsudok OS Liptovský Mikuláš z 9.3.2017, sp. zn. llC/16/2016.

172. Podľa Čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") „ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty" (ods. 1). „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo" (ods. 2). „Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné
skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu" (ods. 3). Podľa žalovaného a citovaných ustanovení CSP by preto daná
vec mala byť rozhodnutá v súlade s existujúcou súdnou praxou v prospech žalovaného, nakoľko nejde
o žiadne odlišné skutkové, či právne okolnosti ako vo vyššie uvedených veciach.

173. Nakoľko žalobca v Replike dopĺňa svoju pôvodnú argumentáciu, na ktorej založil žalobu, žalovaný
sa k týmto novým, no opätovne nedôvodným tvrdeniam vyjadruje nižšie v texte tohto podania.

174. Žalovaný si dovoľuje poznamenať, že všeobecné lamentácie žalobcu o tom, čo je charakteristické

pre dodávateľsko-spotrebiteľské vzťahy sú pre toto konanie absolútne nepoužiteľné, pretože už len
s ohľadom na obsah tohto súdneho spisu označovať žalobcu za neskúseného alebo žalovaného za
osobu, ktorá by využívala voči žalobcovi moment prekvapenia považujeme za skutkovo neudržateľné,
pretože žalobca je v spotrebiteľských úveroch ako aj v doplnkových službách mimoriadne skúsený a
sám sa opakovane sa vracal k produktom žalovaného, čo si vzhľadom na mimoriadnu konkurenciu na

trhu spotrebiteľských úverov nemožno vysvetliť inak ako jeho spokojnosťou s produktmi žalovaného.

175. V súvislosti s poplatkom za garantovanú službu žalovaný musí uviesť, že poplatok za garantovanú
službu nespadá medzi zakázané poplatky uvedené v § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z. ospotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

176. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu „Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej
zmene pomenovania poplatku ....“, a to z toho dôvodu, že ide iba o dohady samotného žalobcu, ktoré
nanajvýš nie sú ničím podložené. Pretože aj zo samotných protiplnení, ktoré tvoria obsah poplatku za
garantovanú službu vyplýva, že nejde o žiadnu činnosť spojenú s administráciou resp. správou úveru.

177. Poplatok za garantovanú službu, ak bol súčasťou adhéznej zmluvy o úvere používanej žalovaným
bol vždy súčasťou ceny spotrebiteľského úveru, pričom jeho výška je vždy aj jasne, nemenne a veľkým
písmom uvedená hneď na prvej strane zmluvy o úvere, pričom sám žalobca uvádza, že činnosti, ktoré
takýto poplatok pokrýva má dodávateľ poskytovať v rámci odbornej starostlivosti, čo presne žalovaný
aj robil. V tejto súvislosti si však žalobca očividne neuvedomuje tú skutočnosť, že všetky činnosti, ktoré
dodávatelia (napr. žalovaný) musí vykonávať, či už na základe zákonnej alebo zmluvnej povinnosti si

vyžadujúurčiténáklady,pričomčastojedinýmizdrojmidodávateľovsúpráveplatbyodichzákazníkov.Ak
sámžalobcatvrdí,žežalovanýjepovinnýposkytovaťprotiplneniavyplývajúcezpoplatkuzagarantovanú
službu v rámci svojej odbornej starostlivosti, mal by súčasne uviesť, čím majú byť tieto náklady pokryté a
tiež, že prečo by takéto náklady nemohli byť pokryté poplatkom, ktorý práve na to má na základe dohody
zmluvných strán (strán sporu) slúžiť.

178. Žalovaný sa všeobecne vyjadrí k „pohľadu“ žalobcu na protiplnenia vyplývajúce z poplatku za
garantovanú službu. V prvom rade ide opäť len o tvrdenia, resp. ako samotný žalobca uvádza o
„pohľad“, ktorý nemá žiadny súvis s predmetom konania. Žalobca odvodzuje svoj pohľad na obsah
jednotlivých protiplnení z domnienky, že keďže on samotný dané služby nevyužíval, ako tvrdí, tak ich

zrejme nevyužíva nikto, a preto je absurdné takéto služby vôbec ponúkať. K tomu žalovaný uvádza
práve opak, a to, že súvisiace protiplnenia ako aj ich formulácia vyvstali práve z požiadaviek samotných
klientov žalovaného.

179. Žalovaný si zároveň dovoľuje poznamenať, že „v oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá

špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet
plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť od nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny
obsah plnení sa určuje naopak ako „balík“ rôznych jednotlivých plnení, ktorému zodpovedá celkom
špecifická kombinácia protiplnení. Takéto komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť
uspokojivo popísané v rámci jediného popisu „hlavného predmetu plnenia“ (Frank, R. a kol.: Právní

rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519). Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú
ucelené balíčky plnení, ktorých súčasťou je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto
balíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne
štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu
byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku. V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne

prepojené“ (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka“ nie je možné
určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä v prípadoch „balíčkov“, pri ktorých je štandardné
a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von
Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).

180. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 2 písm. g) používa pre oblasť spotrebiteľských úverov
terminus technicus pre označenie ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom.“ Nevytvára sa žiadna samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových
dojednaní, pretože cena je pri spotrebiteľských úveroch jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading

proti Abbey National plc & Others).

181. Dôležité je, že úniový normotvorca za účelom jednotného posudzovania celkových nákladov
spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom

pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah
jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac
SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).182. Žalovaný zastáva názor, že dojednanie o úroku a poplatku v zmluve o úvere nepodlieha v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry
samostatnému súdnemu prieskumu prijateľnosti ceny výšky tohto dohodnutého úroku alebo tohto

poplatku, pretože ide vždy len o jednu „časť“ ceny úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je
síce vo všeobecnosti vylúčený ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice
93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej odplate za poskytnutie finančných prostriedkov sa
všakpoužiješpeciálnaúpravapodľa§53ods.6Občianskehozákonníka,ktorápripustilasúdnyprieskum
primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov z pohľadu či celková odplata pri

jednotlivých zmluvách o úvere podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

183. Zmluvné dojednanie týkajúce sa poplatku za garantovanú službu je stanovené jasne a
zrozumiteľne, sú uvedené protiplnenia, ktoré sú jeho obsahom a žalobca v dobe jeho zjednávania vedel,
k čomu sa zaväzuje a naviac je uvedený poplatok podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník (ďalej len „OZ“) z prieskumu prijateľnosti s ohľadom na autonómiu vôle zmluvných strán,
vylúčený.

184.Žalobcaprichádzavosvojejreplikeajsnovotou,žezmluvaoúvereúdajneneobsahujedvezákonné
náležitostí, ku ktorým sa kvôli prehľadnosti žalovaný vyjadrí samostatne.

185. Termín konečnej splatnosti:
Vo vzťahu k náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch treba uviesť, že v
zmluve o úvere uzatváranej žalovaným sa vždy presne uvádza, že (i) úver sa “poskytuje na dobu 60
týždňov”, (ii) termín konečnej splatnosti úveru je “7. deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy (rozumej

zmluvy o úvere)”. Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o úvere používané žalovaným obsahujú
tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ak si zákazník bude plniť svoje povinnosti presne podľa príslušnej Zmluvy o
úvere.

186. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje uvedenie dátumu,
ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie sú
pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť.
Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník
slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.).

187. V súvislosti so snahou žalobcu nedôvodne stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca
v rovnakom právnom predpise si žalovaný dovoľuje poukázať na konštantnú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR podľa ktorej sú “Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na
formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní

riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v
poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov
a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.” (napr. nález

Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).

188. Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný
formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku
určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej

náležitosti musí byť určité, a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov
u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť,
prehľadnosťadobrúčitateľnosťjehozmlúvatotakpoobsahovejakoajformálnejstránke,zvolilžalovaný
formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou
týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad

výplatný termín ako náležitosť tentokrát pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce,kdesapresnýdeňvýplatynaúzemíSlovenskejrepublikystanovujepomocoumesiacov,napríklad
ako 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza
podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace.Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v každej zmluve o úvere uviedol termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného
zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov

najvhodnejší, pričom aj samotný Súdny dvor EÚ konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. novembra
2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť odkazom na konkrétny dátum“.

189. Zároveň treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit, či akúkoľvek
úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách,

pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového
údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako
znevýhodniť, poškodiť, či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože
adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie
len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky
uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí.

190. Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, pretože každá adhézna zmluva o úvere
používaná žalovaným jednoznačne obsahuje aj všetky tieto náležitosti, keďže sa v každej z nich presne
uvádza, že (i) výška úveru je ...1 EUR, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou …1 % p. a. ako aj
finančnou kvantifikáciou úroku, ktorý predstavuje …1 EUR, (iii) výška jediného poplatku je …1 EUR, (iv)

celková dlžná suma, ktorú má žalobca žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových
nákladov je …1 EUR, (vi) počet splátok, ktorými žalobca splatí celkovú dlžnú sumu je …1 týždenných
splátok, (vii) výška jednotlivých týždenných splátok je …1 EUR, (viii) splatnosť prvej splátky nastáva 7.
kalendárny deň po uzavretí zmluvy o úvere a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň
po splatnosti predchádzajúcej splátky.

191. Žalobca si uvedené ustanovenie ako aj citované súdne rozhodnutia nesprávne právne vyložil, a
to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej jednotlivej splátky na
úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis“ sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných
v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny,

pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa
§ 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné
náklady.“

192. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný
už definitívne ustálil Súdny dvor EÚ svojom rozsudkom zo dňa 9. novembra 2016 (Home Credit
Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI:EU:C:2016:842), v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým
sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem:

• „… článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok“ (bod 50),
• „… iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy

odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 53), resp.: „vzhľadom na jasné znenie týchto
ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 54),
• „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje

harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank România,C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64)“ (bod 55),
• „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu,
pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere“ (bod 56),
• „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice“ (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť
iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48,• „… tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením
skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri
rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 45 a citovanú

judikatúru)“ (bod 63),

• „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o

úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“ (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie“ veriteľa v
náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný
prípad.

193. Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluvy
o spotrebiteľskom úvere obsahujú vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určujú počet, výšku a
termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto
záver okrem Súdneho dvoru EÚ potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ustanovenie
v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ
v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok
istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok
iných poplatkov“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn.
17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne

rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o
spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj
náležitosti § 9 ods. 2 písm. f) aj k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté
nesplnenie tejto či inej zákonnej náležitosti.

194. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES „keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice”. Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi
presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie
neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú vyvodzuje

žalobkyňa pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

195. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy
v súlade s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy
účinok a preto je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho

dvora vo veci N. H., C-555/07, bod 45, podľa ktorého “pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v
konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava
je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu
ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť
jej uplatnenie v celom rozsahu.“

196. Okrem toho žalovaný považuje aj oba dôvody namietané žalobcom, ktoré by podľa neho mali
spôsobovaťbezúročnosťabezpoplatkovosť,zabagateľné,zhľadiskavôlezmluvnýchstránaakodôvod
pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je ďaleko za
hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem

vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného
súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných
práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu
vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej
sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

197. Inými slovami, to o čom žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb vyložil Súdny dvor EÚ presne tak
ako uvádzal žalovaný, t. j. presne naopak ako si to predstavoval žalobca, pri svojom výklade, ktorý je
ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé osebe neprípustné (napr. nález sp. zn. I. ÚS 242/07) a jetiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny
vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej
istoty, tak jeho jedinou snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných

úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné. „Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci
k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného súdu SR
z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv
dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle
zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej

sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

198. V tejto súvislosti a s ohľadom na vyčerpávajúci výpočet informácií obsiahnutých ako Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48“), tak aj zákonom o spotrebiteľských
úveroch je žalovaný toho názoru, že v prípade keby žalovaný vyhovel požiadavke žalobcu a zahrnul

tzv. rozpis splátok vo forme amortizačnej tabuľky do zmluvy o spotrebiteľskom úvere neodzrkadľovalo
by to kvalitatívne doplnenie všeobecných požiadaviek v prospech zrozumiteľnosti a určitosti právneho
jednania voči spotrebiteľovi, ale zbytočnú duplicitu údajov, ktoré sú proti zásade jasnosti a výstižnosti
s požiadavkou obmedzenia sa na stručný a rýchlo pochopiteľný text zmluvy (odstavec 32 preambuly
smernice2008/48).Vsúvislostisuvedeným,prehľadsplátok,ktorýbymaltvoriťimanentnúsúčasťzmlúv

o spotrebiteľskom úvere by bolo vyhotovenie uvedeného prehľadu možné veriteľom spracovať len na
základe údajov dostupných v čase uzatvorenia zmluvy, tzn. za „ideálnej situácie, keď spotrebiteľ bude
plniť riadne a včas“, čo by nemalo žiadnu podstatnú výpovednú hodnotu. Aj z uvedených dôvodov je
podľa žalovaného dostatočné, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje (i) výšku úveru, (ii) úrok
vyjadrený ročnou úrokovou sadzbou ako aj presnou finančnou kvantifikáciou úroku, (iii) výšku jediného

poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu, (iv) celkovú dlžnú sumu, ktorú má zákazník na základe
zmluvyospotrebiteľskomúverežalovanémuvrátiťaktorájetvorenásúčtomúveruacelkovýchnákladov,
(vi) počet týždenných splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu a (vii) výšku jednotlivých
týždenných splátok, a zároveň je možné si na základe § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch
vyžiadať kedykoľvek a bezplatne amortizačnú tabuľku.

199. Žalovaný považuje taktiež za nadbytočné vyjadrovať sa k rozhodnutiam krajských súdov, na ktoré
sa odvoláva žalobca, a to z prostého dôvodu, že všetky rozhodnutia menovite:
- Rozsudok KS Žilina z 25. novembra 2013, sp. zn. 11Co/256/2013,
- Rozsudok KS Žilina z 20. apríla 2015, sp. zn. 11Co/127/2015,

- Rozsudok KS Trnava z 9. augusta 2011, sp. zn. 10CoE/313/2010,
- Rozsudok KS Trnava z 8. septembra 2014, sp. zn. 23Co/311/2013 a
- Rozsudok KS Banská Bystrica z 20. decembra 2012, sp. zn. 16Co/315/2012
sa netýkajú žalovaného, ale iných nebankových spoločností a nie sú pre žalovaného záväzné.

200. K zmluve o doplnkovej službe (doplnková služba):
Zmluva o doplnkovej službe je samostatnou akcesorickou zmluvou k zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Zmluvné strany si v nej presne dohodli okrem iného aj predmet plnenia (čl. I bod 1.1) a cenu plnenia (čl.
I bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne z čoho je zrejmé, že v žiadnom prípade
sa pri týchto položkách nemôže podľa § 53 ods. 1 druhá veta OZ jednať o neprijateľnú podmienku.

Čo jednotne aj potvrdili všetky rozhodnutia vydané v konaniach, kde bol stranou sporu žalovaný (viď
vyjadrenie k žalobe).

201. Taktiež pozoruhodne pôsobí snaha žalobcu stotožňovať poplatok a odmenu, na základe čoho
následne žalobca vyvodzuje, že poplatok a teda podľa neho aj odmena, nemôžu prevyšovať náklady

s nimi spojené. Inými slovami, žalovaný ako podnikateľ podľa predstáv žalobcu nemôže ani teoreticky
dosiahnuť zo svojej činnosti zisk, čo je nie len absurdné, ale aj bez akejkoľvek právnej opory. Zároveň
si žalovaný dovoľuje len poznamenať, že zmluvné strany sa v žiadnej zmluve o zabezpečení splátok
úveru nedohodli na úhrade akéhokoľvek poplatku. K rozhodnutiam OS Prešov, sp. zn. 14C/92/2013, sp.
zn. 9C/94/2012 a sp. zn. 8C/4/2013, na ktoré sa odvoláva žalobca si žalovaný dovolí uviesť, že

- rozhodnutie sp. zn. 14C/92/2013 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Prešove z 12. augusta
2014, č. k. 5Co/148/2014-311,
- rozsudok Okresného súdu Prešov so sp. zn. 9C/94/2012 bol zrušený uznesením Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30. januára 2015, č. k. 6Co/86/2013-364, a- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26. mája 2014, č. k. 8C/4/2013-244, bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. októbra 2014, č. k. 5Co/180/2014-293, pričom
k ostatným spomínaným rozhodnutiam sa žalovaný nevie vyjadriť, keďže aj pri vynaložení všetkého

úsilia sa k ich zneniam nedopátral a taktiež netvorili súčasť prílohy k tejto Replike žalobcu.

202. Treba tiež dodať, že v prípade daných rozhodnutí ide o rozhodnutia, na ktoré podľa žalovaného nie
je možné prihliadať pri súdení danej veci, pretože (i) ide o konania, ktorých účastníkom nebol žalovaný a
preto ho nezaväzujú ani vo výroku a tým menej vo vzťahu k odôvodneniu týchto rozhodnutí, (ii) žalovaný

odmieta, aby sa na neho aplikovali právne závery týkajúce sa zmlúv iných dodávateľov, obsah ktorých
žalovaný nepozná a tým, že nebol účastníkom uvedených konaní, nemohol proti argumentácii protistrán
ani nijako brojiť (inými slovami, ak by bol napr. v predmetných konaniach intervenientom (napr. podľa
§ 86 ods. 1 CSP), mohol by sa proti predmetnej argumentácii brániť už v súdnom konaní, no takúto
možnosť nemal.

203. Ide o vyjadrenie tradičnej zásady civilnej procesualistiky, podľa ktorej „právní moc je omezena i
ve směru podmětném; vztahuje se totiž jen na strany sporu, o nějž jde, nikoli i na osoby třetí. To je
odůvodněno tím, že jenom stranám byla poskytnuta plná možnost rozvinouti ve sporu svou činnost a tím
působiti i na obsah budoucího rozsudku. Právě proto ovšem musí také výsledek tohoto sporu vzíti na
sebe.Naprotitomunemělytřetíosobytétomožnosti(nebojenomezeně),pročežbylobynespravedlivým

podrobovati je právní moci“ (Hora, V.: Československé civilní právo procesní. Díl II. 3. dopl. a opr. vyd.,
Praha, 1932, s. 414). Napokon, uvedené sa prejavuje aj v ustanovení § 228 ods. 1 CSP, podľa ktorého
„výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán
po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak“, pričom odôvodnenie nijako nezaväzuje strany
a už vôbec nie osoby, ktoré nie sú stranami sporu.

204. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odmeny z dobrovoľných doplnkových služby, či sankcie do
RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca
sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, čo potvrdili nie

len orgány dozoru, ale aj súdna prax.

205. Žalobca nepravdivo tvrdí, že vraj zmluva o zabezpečení splátok úveru bola podmienkou uzavretia
Zmluvy o úvere, túto skutočnosť v konaní pritom ničím nepreukazuje (ako dôkazy v tomto smere nemôžu
slúžiť vyhlásenia tretích osôb, klientov právneho zástupcu žalobcu, ktorí si rovnako uplatňujú voči

žalovanému obdobné nároky ako žalobca a tieto vyjadrenia sú tak účelové - sú jednak totožné, čo je
zvláštne, a jednak ich autorom je zrejmé, že ak by tvrdili iné skutočnosti, neboli by v konaní úspešní).
Tieto tvrdenia žalovaný v celom rozsahu popiera. Žalovaný v podanom vyjadrení objasnil, že zmluva o
zabezpečení splátok úveru je uzatváraná spotrebiteľmi dobrovoľne, poskytuje sa nimi nadštandardná
doplnková služba, a ich uzavretie nie je, a ani nemôže byť podmienkou uzavretia Zmluvy o úvere.

206. Záver o tom, že v zmluve o úvere ako aj v zmluve o doplnkovej službe nie je žiadna neprijateľná
podmienka celkom jednoznačne potvrdzujú aj opakované rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré
už riešili rovnaké návrhy zo strany iných žalobcov (vrátane námietok týkajúcich sa neprijateľnosti
podmienok).

207. K rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15:
Ad priamy účinok: Žalobca analyzuje použiteľnosť priameho účinku z pohľadu judikatúry Súdneho dvora
EÚ, no na záver pokiaľ ide o nepoužiteľnosť priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48
namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z. z. nevysvetľuje prečo by podľa neho malo aj v

konkrétnom prípade ísť o zakázaný horizontálny priamy účinok, len ho predpokladá.

208. Možno súhlasiť, že horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu)
je v zásade neprípustný. Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho
účinku, žalovaný je toho názoru, že už len vzhľadom na spomínaný zákaz horizontálneho priameho

účinku, nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť uprednostnený, pretože menej „poškodzuje“
vnútroštátne právo, čo poskytuje vyššiu mieru právnej istoty dotknutým subjektom právnych vzťahov.
Pokiaľ by však súdy v horizontálnej rovine nepripustili ani nepriamy účinok smernice, musia veľmi
dôsledne skúmať, či sú naozaj splnené všetky podmienky zákazu horizontálneho priameho účinku, a ženemôže byť prípustná výnimka, nakoľko nepripustením priameho ani nepriameho účinku sa znemožní
dosiahnutie výsledku, ktorý je cieľom smernice.

209. Pokiaľ ide o spomínané ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, tieto nezakladajú
práva a povinnosti jednotlivcom, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za
predpokladu, že by nedošlo k použitiu nepriameho účinku je potom otázne, či nemožno práve na tento
prípadaplikovaťpriamyúčinoksmernícvhorizontálnejrovine.HocijudikatúraSúdnehodvoraEÚvtomto
ohľade zatiaľ mlčí, nemožno to vnímať tak, že ide jednoznačne o prípad zakázaného horizontálneho

účinku, ale naopak je na zvážení, či by v danej otázke nemal byť zo strany konajúceho súdu, ktorý
by nepripustil nepriamy účinok, podaný návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke prípustnosti
priameho účinku v tomto prípade.

210. Napriek tomu, žalobca aj tak len (tendenčne) bez ďalšieho konštatuje, že keďže sa bude jednať
o spory medzi jednotlivcami, nie je možné, aby súdy poskytli smernici 2008/48 priamy účinok. No

nekonštatuje prečo by malo ísť o právne normy zakladajúce práva a povinnosti v konkrétnom prípade,
ani neuvádza iný dôvod, pre ktorý by malo ísť o práve zakázaný neuvádza iný dôvod, pre ktorý by malo
ísť o práve zakázaný horizontálny priamy účinok.

211.Adnepriamyúčinok:Priuplatňovanívnútroštátnehoprávajepovinnosťousúdu,ktorýmápodaťjeho

výklad, učiniť tak v čo možno najväčšom rozsahu vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby sa dosiahol
výsledok,ktorýtátosmernicasleduje.Limitomuplatnenianepriamehoúčinkusmerníc(eurokonformného
výkladu) je (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami,
(ii) nejde o výklad contra legem a (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami,
najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti.

212. „Termín konečnej splatnosti“:
Z rozsudku Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že doterajšia častá prax všeobecných súdov Slovenskej
republiky, vyžadujúca nielen uvedenie „termínu konečnej splatnosti“, ale dokonca jeho vyjadrenie
dátumom (deň, mesiac, rok) je nesprávna. Totiž samotná požiadavka uvedenia nad rámec doby/dĺžky

trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj „termínu konečnej splatnosti“, je ako taká už v konflikte s
právom EÚ. V rozsudku Súdneho dvora EÚ však Súdny dvor navyše v súvislosti s náležitosťou podľa
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 („výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“) objasnil dokonca aj to, že hoci je cieľom daného ustanovenia

zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru, nie je nevyhnutné, aby zmluva
ospotrebiteľskomúvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok.

213. V prípade náležitosti „termín konečnej splatnosti“ je zrejmé, že slovo „termín“ a slovo „dátum“
majú rôzny jazykový význam. Jazykový výklad slova „termín“ možno zistiť napríklad za pomoci Krátkeho
slovníka slovenského jazyka4 teda, že jeho významom je vymedzenie času, v ktorom treba splniť niečo,
lehota. Termín tak môže byť určený napríklad aj dátumom alebo iným spôsobom. Spomínané všeobecné
súdy SR tak nevyužívali jazykovú metódu výkladu, ale teleologickú metódu výkladu, pri ktorej za pomoci

účelu a zmyslu právnej normy dospeli k tomu, že jej zmyslom je, aby spotrebitelia poznali konkrétny deň,
na rozdiel od Súdneho dvora sa však domnievali, že tento deň musí byť vymedzený dátumom (deň,
mesiac, rok).

214. Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:

(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín“, čím sa vyhovuje právu EÚ;
(ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená. Ako uvádza Bobek v publikácií5: „Jinými slovy,
výsledkem interpretace právní normy nemůže být pravý opak toho, k čemu bychom došli za izolovaného
použití metody jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu předpisu (jeho gramatického a

sémantického významu).“. Keďže priamo jazykovou metódou výkladu možno zosúladiť právo EÚ s
vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem;
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.- Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že
ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov),

inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na
princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR6 sa preferovaním výkladu
smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický)
výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a
individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.

- Ústavný súd SR pritom argumentáciu k právnej istote objasňuje vo svojom uznesení zo dňa 31.
mája 2012, sp. zn. IV. ÚS. 270/2012-27: „Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená,
že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva
EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite
záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za

postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od
doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.“.

- Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku
vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV7 limituje predovšetkým na trestnú zodpovednosť osôb. Naproti tomu

napríklad vo veci Kühne & Heitz NV8 Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia
právnej normy práva EÚ. Za daných okolností je žalovaný toho názoru, že zásada neretroaktivity nebráni
nepriamemu účinku.

215. Vzhľadom k vyššie uvedenému je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho

účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere“ na § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“ sú dané.

216. „Frekvencia splátok“:

Náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ je transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku
§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

217. Z vyššie citovaných ustanovení upravujúcich tú istú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyplýva, že tieto používajú na jej vyjadrenie rôzne slovné vyjadrenie, ide teda tiež o konflikt medzi
právom EÚ a vnútroštátnym právom. Po zohľadnení kritérií na aplikáciu nepriameho účinku, pritom však

dochádzame k odlišným záverom. Konkrétne platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená.

- Medzi dostupné metódy vnútroštátneho výkladu práva pritom patria gramatická, logická, systematická,

historická, teleologická a komparatívna (komparatívna metóda je použiteľná predovšetkým pri výklade
práva EÚ, toto však v danom prípade objasnil Súdny dvor rozsudkom)9, pretože až rozsudkom Súdneho
dvora EÚ sa v skutočnosti prvýkrát vysvetlilo, čo je (resp. skôr nie je) obsahom danej náležitosti, do
toho času sa členské štáty mohli domnievať, že túto náležitosť vedia čiastočne odchylne upraviť cez
čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48, teda náležitosť „prípadne iné zmluvné podmienky“. A prioritne

vzhľadom na odkaz rozsudku vo veci Kühne & Heitz NV10, kde Súdny dvor požaduje aj prípadnú zmenu
doposiaľ ustálenej rozhodovacej praxe. Teleologická metóda je preto použiteľná, ak sú splnené ostatné
podmienky prípustnosti nepriameho účinku smernice.

- Teda ani existujúca rozhodovacia prax súdov nemôže byť prekážkou použitia teleologickej metódy

výkladu namiesto doterajšej gramatickej metódy výkladu. Je tomu tak preto, že pre splnenie tejto
podmienky nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej právnej normy doposiaľ používali
orgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by mohla byť použitá na
dosiahnutie zmluvy a účelu - resp. na dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 2008/48. Za danýchokolností sme toho názoru, že daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný teleologický
výklad vnútroštátnej právnej normy;

(ii) nejde o výklad contra legem - podmienku je pomerne náročné posúdiť, podľa názoru žalovaného je
však aj táto podmienka splnená.

- Po prvé, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k non jazykovému výkladu. Teda po
použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sa nemalo dopracovať

k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej
právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nie je
výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy (je v niektorých
aspektoch širší - vyžaduje sa uvedenie celej splátky a v niektorých aspektoch užší, vyžaduje sa jej
členenie na niekoľko zložiek).

- Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických
nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie.11
Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu, aj bez potreby
eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie“ právnej
normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť.

- Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré
sa podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný výklad však
bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr. uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003

Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“ za použitia teleologického
výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný

treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému
orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť.“;

(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.

218. Vzhľadom k vyššie uvedenému, je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho

účinkučl.10ods.2písm.h)smernice2008/48:„výšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľaaprípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“ na § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia,“ sú najskôr dané.

219. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zotrváva na návrhu, aby súd žalobu zamietol.

220. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním karty splátok č.l. 11, záznamu platieb č.l. 12, výzvy

na dobrovoľné plnenie č.l. 18-19, kópie poštového podacieho lístka č.l. 20, zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č.l. 34-38, zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru č.l. 39, čestných
prehlásení č.l. 77-100, informácie odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska
č.l. 198, zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 zo dňa 31.05.2017,
zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/18/2017 zo dňa 05.06.2017 č.l.

225-228, zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/96/2016 zo dňa 05.06.2017
č.l. 229-231, zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/121/2016 zo dňa
08.06.2017 č.l. 232-235, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne Y. S., a zistil tento skutkový stav:221. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere dňa 03.10.2014, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške
300,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch

zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou
24,20 % ročne a sumou 46,55 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 52,51 €, teda celkové
náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 66,90 %.
Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 399,06 € pri priemernej
RPMN 44,06 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška

každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 5,66 € a poslednej dlžnej splátky 6,12 €. Úver
sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60. týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a
teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V
zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom Y. S. s miestom podnikania
Lučenec pod IČO: 33 251 380. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 03.10.2014 bola
uzatvorená Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, v zmysle ktorej bodu

I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti
tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej sumy určenej na úhradu
splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi zákazníkom a poskytovateľom a v jej bezodkladnom použití
na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru v mene zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou
súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.

222. V zmysle článku I, bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí
poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 154,50 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60-

tich pravidelných splátkach, a to v 57. týždenných splátkach vo výške 2,57 € a poslednú splátku vo
výške 2,87 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková
odmenapredstavujeodplatupreposkytovateľazato,žebudemôcťodovzdávaťsumu,ktorábolapoužitá
na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ
zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

223. Z výpovede svedkyne Y. S., obchodnej zástupkyne žalovaného, na pojednávaní dňa 15.06.2017
vyplynulo, že tak úverovú zmluvu, ako aj zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok
úveru za žalovaného ako obchodná zástupkyňa so žalobkyňou podpísala. Svedkyňa k mechanizmu
dojednávania zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej služby zabezpečenia splátok úveru uviedla, že ak klient

požadovalpeniazevyplatiťihneď,napr.vtenistýdeň,takmubolovysvetlenévčomtátoslužbaspočívaa
že to bude zaplatené viac akokeby dohoda o dobrovoľnej doplnkovej službe dojednaná nebola, vtedy to
bolo síce lacnejšie, ale peniaze dostať ihneď klient nemohol. Ak teda klient chcel peniaze mať vyplatené
ihneď, musel podpísať dohodu o doplnkovej službe. Svedkyňa uviedla, že pokiaľ si spomína, žalobkyňa
potrebovala peniaze ihneď.

224. Z výpovede žalobkyne L. Č. vyplynulo, že peniaze jej boli vyplatené v hotovosti „na ruku“ pani S..
Zmluva sa podpisovala doma u žalobkyne, túto vypísala pani S. podľa údajov z občianskeho preukazu
a ukázala čo treba podpisovať, podpisovalo sa viacero listín. Inkasovanie splátok prebiehalo pani S.
doma u žalobkyne, iný spôsob platenia obchodná zástupkyňa nenavrhla. Žalobkyňa uviedla, že pokiaľ

si spomína, tak mala tri spotrebiteľské zmluvy podpísané, inkasovať chodila pani S., či chodil niekto iný
si nespomína, všetky úvery podľa týchto zmlúv boli vyplatené v hotovosti.

225. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 vyplýva, že súd vyslúchol v konaní
žalobkyňu M.G. E., ktorá uviedla, že mala viacero pôžičiek od spoločnosti Provident, k podpisovaniu

zmluvy o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa, naposledy pani
M. P.. Papiere vypĺňala vždy obchodná zástupkyňa, ktorá jej ukázala kde a čo má podpísať. Stretnutie
keď sa podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala doma v hotovosti. Obchodná
zástupkyňa nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a má ho aj doteraz. Peňažné
prostriedky vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej nebolo povedané, že môže

platiť aj inou formou, napr. poštou, len v hotovosti.

226. Svedok M. H. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom
zmluvy o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom M. G. za spoločnosť Provident. Celkovomal štyri zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín
a ukazoval mu obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a
obchodný zástupca sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň

v hotovosti doma do rúk obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol.
Svedok uviedol, že keby mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by
bol lacnejší ako oproti tomu, že úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje
poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol, že by si vybral lacnejšiu formu.

227. Svedkyňa S. I. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016uviedla, že rovnako ako manžel P. I. aj ona
mala úvery od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná a
vypisoval ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to M.F.
P., pani Y. a pani J.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala
hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke,
ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne,

peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou
Provident Financial.

228. Svedok Z. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom
viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín,

tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli
prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal
doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platí
obchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu
príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o

tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok
potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.

229. Svedkyňa L. Č. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala
od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má

podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani S. poodkrývala
tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov,
účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne
priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla,
že obchodná zástupkyňa pani S. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že

by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.

230. Svedkyňa M. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom
zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín,
nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej

ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky,
pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala
každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že
má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so
spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.

231. Svedok Š. E. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo
sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňa
vziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu.

Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať
a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku
splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť
Provident žaluje.

232. Svedok P. H. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral,
zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo
sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. Z Providentom
mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bolapodpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým
podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou
vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti

splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke
alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze
k nemu domov je cena rozdielna akokeby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore,
nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a
platí cez internet banking.

233. Svedkyňa M. E. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého
mala úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej
zástupkyneS.I.H..Zmluvupodpisovalatak,žeobchodnázástupkyňajejukázalačomápodpísaťatrvalo
to asi hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa,
ktorej to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude

platiť. Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju
nepoučila, že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť
poštou alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa
ako keby to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej
kancelária JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.

234. Svedkyňa M. H. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident.
Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si to
nepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej ukázala
obchodná zástupkyňa D. P.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa ju

poučila koľko dostane, koľko má platiť a peniaze dostala v hotovosti. Podľa oboch zmlúv platila niekedy
týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr to
bola zástupkyňa H. Č. a na konci nejaká pani V.. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení prvej
zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má účet v
banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým, že bude

chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí inkasovať
obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.

235. Svedok K. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani M. P., obchodná

zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero.
Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to,
že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať,
peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne,
ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí

si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať
bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že
tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým
úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli
použiténarefinancovaniepredchádzajúcehoúveru.Terazpriposlednejzmluveužsplácalnaúčetbanky,

predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu
obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu,
napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že
je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pri
tejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za

túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi.
Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy
už nemá.

236. Svedok Š.Y. Y. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident

bral v troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou
zmluvu uzatváral, išlo o pani H. Č.. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie. S
každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná
zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísaťa uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla
poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený.
Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma,

kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani Č. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do
rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si
pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil
hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký
je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o

rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver
lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.

237. Svedok O. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident,
zmluvu uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa M. P.,
podpisovalo sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a

zmluvy si nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát
dostal kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz
mesačne k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne
sa dozvedel pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme
najjednoduchšie.Nevedelotom,žemôžeplatiťnapr.prostredníctvompošty,anižejeinácenaúverukeď

bude chodiť pre peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident
nežaluje. Dohodol sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.

238. Svedkyňa M. P., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla,
že pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby

uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa
uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany
spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho
postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa
okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že

na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky.
Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela
spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie
služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné
splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to

bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero
listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín.
Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a
cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo
viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo,

že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do
banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti
by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov
poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej
doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov,

že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že
budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za
tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali
okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko mala
klientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní

aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková
služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa M. E. chcela peniaze v hotovosti,
vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti doplnkovej
služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.

239. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/18/2017 strana 233 a nasl., zo dňa
05.06.2017 vyplynulo, že žalobkyňa Ž. K. uviedla, že uzatvorila celkom štyri zmluvy o pôžičke. Všetky
pôžičky boli poskytnuté v hotovosti, splácala týždenne doma obchodným zástupcom, ktorí chodili
peniaze vyberať. Pri podpise zmluvy uzatvárala viacero papierov a kde mala podpísať, v ktorej časti,tak to jej povedala obchodná zástupkyňa a podpisovala tým spôsobom, že jej obchodnou zástupkyňou
bolo ukazované kde má podpisovať a okraj papierov bol nadvihovaný. Zástupkyňa nehovorila o ničom
takom či môže splácať v hotovosti alebo inou formou, ani sa ju výslovne nepýtala či má účet v banke,

hoci účet nemala, ale manžel ho mal. Žalobkyňa uviedla, že sa cíti byť podvedená, pretože Provident
žiadal, aby bolo splácané viac.

240. Svedkyňa M. P. v konaní 13Csp/18/2017 uviedla, že keď bol klient nový, tak si mohol pri pôžičke
vybrať či túto dostane v hotovosti alebo či ju chce na účet. Keď sa však už jednalo o tzv. refinancovanie,

tak tam už výber nebol. Tam už zmluva bola pripravená a už si vyberať nemohol či bude platiť v hotovosti
alebo na účet. V prípade, ak klient dostal peniaze už vyplatené v hotovosti, alebo dostal kartu, tak
už musel uhrádzať v hotovosti, už to zmeniť na bezhotovostnú platbu nemohol. Svedkyňa uviedla, že
rozdiel v tzv. bezhotovostnom splácaní oproti hotovostnému splácaniu bol v tom, že pri bezhotovostnom
poskytnutí pôžičky bol úrok nižší, pretože pri hotovostnom poskytnutí de facto sa muselo dôjsť aj k
zaplateniu obchodného zástupcu, preto to bolo rozpočítané.

241. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/96/2016 strana 194 a nasl., zo dňa
05.06.2017 vyplýva, že žalobca V. Q. uviedol, že zmluva, ktorá je predmetom sporu bola poslednou zo
štyroch zmlúv, ktoré uzatvoril s Providentom, prvé tri zmluvy uhradil. Každá zo zmlúv bola uzatváraná
za Provident s inou osobou, spôsob bol však stále rovnaký, zmluvy sa uzatvárali doma. Zmluva, ktorá

je predmetom konania bol vypisovaná obchodným zástupcom pánom H., ktorého žalobca kontaktoval,
že súrne potrebuje peniaze, zavolal ho, pričom zástupca prišiel, zmluvu spisoval doma a aj ju vypisoval
pred ním. Nevie či podpisoval aj nejaké iné papiere či tam boli, asi nie, podpisoval len tú zmluvu. Peniaze
potreboval súrne na rekonštrukciu domu, ktorý prerába, k vyplateniu peňazí došlo na pošte. U troch
predchádzajúcich mu peniaze boli vyplatené doma. Dostal aj nejakú poukážku, s tou šiel na poštu a tam

mu to vyplatili. Kým mu peniaze boli poskytnuté, tak to trvalo nejakých 5-6 dní, pretože bol medzitým
víkend. Peniaze splátok úveru platil každý týždeň, chodili ich inkasovať k nemu domov, bolo to tak
dojednané a neboli žiadne jednania o tom, že by mohol dlh splácať aj iným spôsobom, napr. na pošte
alebo na účet. Splátky splácal doma v hotovosti, bolo to tak povedané, že je treba platiť v hotovosti,
nebola tu ponúkaná žiadna iná možnosť.

242. Svedok Z.X. H. v konaní 13Csp/96/2016 uviedol, že robil obchodného zástupcu firmy Provident
od novembra 2013 do mája 2015, mohol mať tak 100 až 140 klientov mesačne, pričom žalobcu pána
Oláha pozná, ale uzatváral s ním len jednu zmluvu, nakoľko menovaný už nejaké zmluvy uzatvorené
mal. Pri podpise zmluvy sa už peniaze nedávali do ruky, ale vydávala sa karta. Trvalo to taký týždeň,

dva kým klient peniaze dostal. Zmluvu vypisoval doma u pána Q.. Bolo to viacero listín, okrem zmluvy
si už nespomína čo sa vlastne podpisovalo. Spôsob platenia bol dojednaný, napr. tak, že sa dohodla
každomesačnáinkasácia,akboldohodnutýspôsobKOMFORT,potomchodilinkasovaťdodomuklienta.
Podľa usmernenia manažérky zmluva KOMFORT bola dojednávaná len s takými „lepšími“ klientmi, ktorí
brali väčší objem peňažných prostriedkov 1 000,- € a viac. Tak tam bola možnosť platenia ich splátok

aj na účet. Pri týchto klientoch, ktorí neboli vyhodnotení ako tzv. „lepší“, tak sa dojednávala KOMFORT
služba (v tejto časti výpoveď svedka súd hodnotí ako zmätočnú). Obchodný zástupca na otázku uviedol,
žekebychcelžalobca dostaťpôžičkuanechcelbyzmluvuKOMFORTpodpísaťčibyjudostal,obchodný
zástupca uviedol, že nevie, ale neverí tomu, že by takúto pôžičku bol dostal. O tom kto dostane na podpis
zmluvu o službe KOMFORT rozhodovala podľa svedka vedúca.

243. Z predložených listinných dôkazov žalobcom, a to čestných prehlásení (č.l. 77-100 spisu) je zrejmé,
že sa jedná o čestné prehlásenia blanketné, rovnakého obsahu, v zmysle ktorých označené subjekty
menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom vyhlasujú, že v určitý konkrétny deň uzatvorili
so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 49, prostredníctvom jej

obchodného zástupcu, taktiež označeného menom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, číslo vypísané
v každom prípade vo vzťahu k tej ktorej zmluve. Osoby vyhlasujú, že potom ako si obchodný
zástupca overil, že spĺňajú podmienky na poskytnutie úveru, pripravil a predložil im k podpisu zmluvu
pozostávajúcu z viacerých formulárových listín. Pamätajú si, že k tomu, aby úver dostali, museli podpísať
viacero papierov, obchodný zástupca im nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako čerpať daný

spotrebiteľský úver ani im neponúkol lacnejšiu možnosť čerpania. Bola iba jedna možnosť, a to podpísať
všetky papiere a tak dostať pôžičku. Splátky úveru potom chodil osobne pravidelne vyberať obchodný
zástupca. Uvedené čestne prehlasujú podpísané osoby označené podpisom a vo Fiľakove s uvedením
konkrétneho dňa s tým, že tieto zodpovedajú skutočnosti a takto si ju pamätajú. Čestné prehlásenia súpodpísané v slovenskom aj maďarskom jazyku osobami K. G., M. H., P.Š. I., S. G., Š. Y., M. H., F. Z.
Y., M. Z. Y., V. I., P. H., M. E., O. G., D. K., Z. G., M. E., S. I., M. G., Š. E. M. Z. G.. Z vyššie uvedených
osôb boli ako svedkovia vyslúchaní v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 nasledujúce osoby M. H., P. I., S.

I., Z. G., M. G., Š. E., P. H., M. E., M. H., K. G., Š. Y., O. G..

244. Čestné prehlásenia boli predložené aj u osôb L. Č. (č.l. 84), ktoré čestné prehlásenie sa obsahovo aj
formou líši od vyššie uvedených čestných prehlásení. Menovaná uvádza, že dňa 03.10.2014 uzatvorila
s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., prostredníctvom jej obchodného zástupcu Y. S.

zmluvu o úvere č. XXXXXXXX a to tým spôsobom, že na základe reklamnej ponuky požiadala o úver a
obchodná zástupkyňa prišla k nej domov, kde popisovali zmluvu. Obchodná zástupkyňa nevysvetľovala
čo sú jednotlivé listiny, ktoré treba podpísať, iba ukazovala „tu a tu sa to má podpísať“. Dokumenty boli
položené na seba, obchodná zástupkyňa len odkrývala. Obchodná zástupkyňa jej nedala na výber či
budú splátky týždenné alebo mesačné, ale rovno určila, že podľa výšky úveru, v konkrétnej výške bude
splátka a bude splatná týždenne. Inú možnosť splácania, ako splácať len doma, zástupkyňa nedala,

pričom nemala možnosť neuzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, listina ani jej obsah jej neboli
vysvetľované. Peniaze jej boli poskytované dávnejšie v hotovosti, neskôr na účet. V ten istý deň, keď
bola podpísaná zmluva u nej doma si obchodná zástupkyňa vypýtal aj prvú splátku úveru.

245. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu

03.10.2014, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

246. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

247. Podľa § 39a OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou
nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie,
dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá
sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné

plnenie v hrubom nepomere.

248. Podľa § 52a ods. 1 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri
tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

249. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, ak však z povahy zmlúv alebo stranám
známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba
vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z
týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik
ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.

250. Podľa § 53 ods. 6 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú
možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o
stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací

predpis.

251. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 03.10.2014, na
účely tohto zákona sa rozumie

g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.252. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 03.10.2014, Zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 1 musí obsahovať
tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

253. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 03.10.2014, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,

e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

254. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 03.10.2014, na účely výpočtu ročnej
percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov

ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia
vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné
transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania
a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených

s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

255. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať.

256. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

257. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

258. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 03.10.2014, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

259. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 03.10.2014, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.

260. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 03.10.2014, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

261. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 03.10.2014, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnychbodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

262. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných
aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť
zmluvy podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

263. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový
vzťah(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na
úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako
predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu,
na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia

na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

264. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod
na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci
ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho
úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.

265. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

266. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 300,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 99,06 eur odmenu
(46,55 eur predstavuje úrok, 52,51 eur administratívny poplatok) a 154,50 eur za poskytnutie služby -
„zabezpečenie splátok úveru“. Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie
úveru požadoval dosahuje až 84,52 % (253,56 eur / 300,- eur).

267.Zvykonanéhodokazovaniejenepochybné,žežalobca,akodlžník,ažalovaný,akoveriteľ,uzatvorili
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 03.10.2014 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiež
Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru. Nesporným medzi stranami sporu
je, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 300,- € a na tento úver postupne splátkami uhradil celkovo

553,56 €, teda sumu 253,56 € zaplatil nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

268.Privyhodnotenívšetkýchvykonanýchdôkazovkaždéhojednotlivoazároveňvšetkýchvovzájomnej
súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o
doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobcu, ale najmä výpoveďou obchodného zástupcu

žalovaného Y. S.. Za doplnkovú službu inkasovania splátok, ktorá bola medzi účastníkmi zmluvného
vzťahu dojednaná osobitnou zmluvou vrátane odmeny za takúto službu, bol žalobca povinný platiť
odmenu osobitne, avšak inkludovanú v jednotlivých splátkach úveru. Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej
službe zabezpečenia splátok bola podmienkou poskytnutia úveru za podmienok uvedených v úverovej
zmluve, pokiaľ klient žiadal vyplatenie úveru v hotovosti, čo svedkyňa S. potvrdila. Žalobcovi v

negociačnom procese iná možnosť inkasovania splátok úveru v zmysle úverovej zmluvy, ako osobné
inkasovanie s poukazom na zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ani daná
nebola. Rovnako obchodný zástupca Július Kovács vyjadril vo svojej výpovedi pochybnosť o tom, že
takýto úver by bol klientovi poskytnutý v prípade, žeby zmluvu o doplnkovej službe nebol podpísal. O
tom či takáto zmluva bude podpísaná podľa výpovede svedka H. rozhodovala manažérka spoločnosti a

takáto zmluva sa klientovi dávala podpísať, pričom nebolo preukázané, že by klient mal inú možnosť ako
túto zmluvu nepodpísať ak úver chcel dostať. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy zmlúv, ako
aj stranám známeho účelu týchto zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú
vzájomnezávislé.ZvýpovedesvedkaY.S.vyplynulo,žefaktickyklientovisadávalipodpisovaťjednotlivélistiny v počte približne päť kusov automaticky, ak klient chcel peniaze mať vyplatené ihneď musel
podpísaťdohoduodoplnkovejslužbe(pojednávanie15.06.2017).Zatakéhotostavu,podľanázorusúdu,
nákladyspojenésdoplnkovouslužboumalibyťzapočítanédoročnejpriemernejmierynákladov,nakoľko

sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.

269.Žalovaný,akoposkytovateľúveru,platbuodmenyvzmyslezmluvyogarantovanejslužbedoRPMN
nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne
zo strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie

úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie
uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobkyne, ale aj ďalších spotrebiteľov
vyslúchaných ako svedkov v iných konaniach, ktorí unisono uvádzajú, že inú možnosť ako platiť v
splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemali, o inom spôsobe platieb ani poučovaní neboli,
jedná sa väčšinou o osoby, ktoré opakovane uzatvárali úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva,
že neoplývali prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek

priemernýspotrebiteľzasvojejzložitejfinančnejsituáciedobrovoľnevolilmožnosťpohodlnéhosplácania
splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo výške 51,50 % (154,50 / 300 €)
poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu nepodpísať a získať úver lacnejšie.

270. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy

pri inkasovaní poplatku vo výške 51,50 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný do PRMN a týmto
spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným s dobrými mravmi
najmäzhľadiskaspôsobuakýmnegociačnýprocesprebiehalabolpopísanýjednakžalobkyňou,vyplýva
z výpovedí viacerých spotrebiteľov, ale aj z výpovedí samotných obchodných zástupcov. Zmluvu v tomto
smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s dobrými mravmi, a teda aj

zmluvu úverovú za zmluvu neplatnú.

271. Vyššie uvedený postup súd posudzuje jednak ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci
procesu uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav, kedy
cena tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania

úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu
príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že žalovaný
nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej službe ešte
nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí obchodných
zástupcov, najmä z výpovede obchodného zástupcu Y. S., ale aj M. P. a nepriamo Z. H., podmienkou

získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda ak spotrebiteľ požadoval
peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že ak sa tieto peniaze takto
poskytujú, následne sa musí podpísať aj zmluva o dodatkovej službe, teda o tomto náklade v čase
uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená nebola
a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté. Uvedeným postupom sa zároveň obchádza aj zákon

o spotrebiteľských úveroch, keďže náklady dojednanej dodatočnej služby nie sú zarátané do nákladov
spotrebiteľa a tým je vyvolaný stav numericky nižšej RPMN napriek tomu, že v skutočnosti pri započítaní
uvedenej dodatkovej služby by sa tieto náklady premietli do vyššej RPMN.

272. Keďže zmluva o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, je absolútne neplatnou zmluvou pre

rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ,
všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.

273. Vzhľadom na skutočnosť, že súd posúdil vyššie uvedenú úverovú zmluvu ako zmluvu v nadväznosti

na neplatnosť zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ako neplatnú v spojení s §
52a ods. 2 OZ vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu sumy,
ktorú od žalobcu prijal, t.j. 300,- eur a jeho úhradu vo výške 553,56 eur, teda v rozdiely 253,56 eur,
ktoré súd priznal žalobcovi.

274. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca
vyzval výzvou z 27.02.2017 s určením lehoty plnenia do 10.03.2017, a teda počnúc dňom 11.03.2017,
sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.275. Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu neplatnosti zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe
zabezpečenia splátok a následne neplatnosti úverovej zmluvy súd si dovoľuje poznamenať pre prípad,

žeby predmetné zmluvy boli zmluvami platnými, tak súd by skúmal, či zmluva o úvere uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným spĺňa požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych
náležitostí(zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd za
preukázané, že v úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje jej povinná náležitosť

v zmysle vyššie citovaných zákonov, a to správne vypočítaná RPMN, čoho dôsledkom by bol záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1
zákona č.129/2010 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver,
ktorý obsahuje platné úroky a poplatky a správne vypočítanú RPMN, čo však v danom prípade nie je
splnené. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetnej úverovej zmluvy a zmluvy o garantovanej
službe sú poplatky nezahrnuté do RPMN, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v

celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom
Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842,
v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úver
uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy
o úvere mali platné poplatky a úroky. Súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia
Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod50). V neposlednom rade

si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký
nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny
dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa
nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

276. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15
vo veci G. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne
úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná.

277. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na

základe zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne
náklady spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že
je to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy
o doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným
inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozporné

s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto
spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.

278. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

279. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

280.Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

281. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

282. Žalobca bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O
výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.283. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo
jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však

žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie
neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v
konaní pred správnym súdom.

284. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci

sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

285. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto
poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia

písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984
37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží

potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od

rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať

späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení

odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.