Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 2, 2016

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 64Cb/182/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115207741
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2016:6115207741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci

navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256
770, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava,
IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník, proti odporcovi
Berto sk, s.r.o., so sídlom Hlavná 1, 900 66 Vysoká pri Morave, IČO: 45 278 156, právne zastúpený JUDr.
Miloš Kvasňovský, advokát, Dunajská 32, 811 08 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 20. 04. 2015 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného
súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn.
OS/111/2014 zo dňa 23. 03. 2015. Uviedol, že dňa 08. 04. 2015 bol navrhovateľovi doručený
rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod
sp. zn. OS 111/2014. Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu
podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015,

teda preto, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom
dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh
rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania
a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní je
potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto

svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského
rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal
zaplatenia sumy 114 313,55 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru.
Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že
nárok odporcu zanikol započítaním s pohľadávkou, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku na
zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji tovaru
potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním, v

ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 37 ods.
1 a § 39 Občianskeho zákonníka, konštatoval neplatnosť zápočtu, konštatoval rozpor dojednania o
zmluvnej pokute s ustanoveniami zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných
vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo stranyodporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z
pohľadu odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách,
jednak samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o

tzv. pocitovú prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých
ohľadoch bola nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo
o prezentáciu sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti
rezonovala. Z obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie
veci samej. Táto medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal

faktickú možnosť sa k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda
prejednávania veci súdom, nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne
prezentovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd
vo veci nariadil ústne pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci
vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv
na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie

článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru
informovať navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky)
vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré
sú na navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP
a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje

poznať dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem.
Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a
vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre
posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je potrebné
zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.

Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná
pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil
zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany
navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4

ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa
vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru,
že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže
jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady

poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným
spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo
veci nariadil pojednávanie. Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa so zásadami
poctivého obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku.
Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na

konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť
aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu
k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho,
že by navrhovateľa vypočul, hoci ho o to navrhovateľ explicitne žiadal. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil
subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku

sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených
skutočností je zrejmé, že boli porušené ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mohlo mať
vplyv na rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli
nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku
podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku

Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu
hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a
efektívnostikonaniabynemaladominovaťpredzásadourovnosti,zásadouriadnehozisteniaskutkového
stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade
išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a

ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť
vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Je potrebné
uviesť, že Obchodný súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní
prípadu môže aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže si uvedenú zásadu účastníci konania vrozhodcovskej doložke dohodli, pričom zdôraznil, že princípom spravodlivosti sa riadil len v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Takáto aplikácia „zásad spravodlivosti“ ako
ich aplikoval v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v rozhodcovskej doložke,

teda v podmienkach dohodnutých medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke
zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského
právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do
úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Aplikovateľné ustanovenia
slovenského právneho poriadku riešia právny vzťah a práva a povinnosti zmluvných strán komplexne

a neobsahujú ustanovenia o odkaze na aplikáciu zásad spravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol
preto Obchodný súd povinný rozhodovať výlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky.
Rozhodovanie podľa zásad spravodlivosti je špecifickým právnym nástrojom a predstavuje teoreticky
spornú otázku, na ktorú doteraz nebola jednotne prijímaná koncepcia. Prihliadnuc k zmluvnej povahe
tohto inštitútu je pri rozhodovaní potrebné vopred vyložiť sporovým stranám očakávané rozhodnutie,
ktoré bude odlišné od prípadného rozhodnutia podľa rozhodného hmotného práva, aby sa predišlo

nedostatočnej predvídateľnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci boli uvedené princípy rozhodcom
porušené. Z uvedených skutočností je zrejmé, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore
so Zákonom č. 244/2002 Z.z., a že toto konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi
rozhodcovského konania. V danom prípade ide o dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľ môže
domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Pre odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského

rozsudku z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o
rozhodcovskom konaní, navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z.
a článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ
poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s
tým, že obsahom práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je,

aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí
každúvecprerokovaťarozhodnúťtak,abyvočiúčastníkompostupovalnezaujatoaneutrálne,žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť
je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné
zistiť osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j.

je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom
smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti
byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Judikatúra
ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a
dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek

tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status,
rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám
konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal
informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď na adresu navrhovateľa,
ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna

kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o
likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou zo strany Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu,
s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ. Je zrejmé, že
vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátnej šírenom

médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými
ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Obchodného súdu
a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho právomoc.
Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom štáte absolútne
neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať jednak v kontexte

s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr medializovanými
výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra pôdohospodárstva o
„vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré minister pôdohospodárstva
verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol akýkoľvek príslušný súd
alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd ako aj na ktoréhokoľvek z

rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie,
nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra
pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte
s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov navrhovateľa, totopredstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Obchodný súd nerozhodne tak,
ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak medializovaná a zároveň sa to
bude považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného

súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie uvedenými skutočnosťami,
pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam ministra pôdohospodárstva
a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by Obchodný súd rozhodoval v
medziach mediálne prezentovaných želaní. Hoci obchodný súd v označenej veci logicky a správne
dospel k mnohým záverom týkajúcim sa zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, následne

však dospel k záveru, že nakoľko si navrhovateľ svoj nárok, ktorý mu vznikol porušením povinnosti
zmluvnej strany, uplatnil až v decembri 2013, nemožno mu priznať právnu ochranu. Obchodný súd tak
napriek obsahu spisu a jasným a zrozumiteľným záverom, ktoré z neho vyplývali a ktoré aj konštatoval,
v závere odôvodnenia rozhodcovského rozsudku svoje rozhodnutie oprel o neprijateľný, neudržateľný,
z predchádzajúcej časti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nevyplývajúci výklad ustanovenia §
265 Obchodného zákonníka. Plne tým reflektoval obsahy mediálnych výstupov uvedených v tomto

návrhu. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, svojim podaním vo všetkých
konaniach vedených na Obchodnom súde, týkajúcich sa jeho obdobných sporov s dodávateľmi,
namietol predpojatosť príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V zmysle
spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie
nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť

o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom
súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a
rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu
námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba, aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je
existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v danom prípade sú to negatívne informácie o

prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a druhým je existencia
určitej subjektívnej skutočnosti, teda vzťah, ktorý naopak dokazovaním preukázať nemožno, ktorý však
môže byť predmetom skúsenostného posúdenia. Z uvedených skutočností je tak zrejmé, že Obchodný
súd ako rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom, dohodnutým účastníkmi rozhodcovského
konania, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu, že vydaný

Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase
podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná
ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol
ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že má zato, že v danom prípade absentuje akýkoľvek
dôvod na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, nakoľko nielenže bol rozhodcovský
súd ustanovený dohodnutým spôsobom, ale zároveň rozhodcovské konanie prebiehalo spôsobom
dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, a tiež priebeh rozhodcovského konania bol v súlade

s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z.. Pokiaľ ide o námietku predpojatosti, proti ustanovenému
rozhodcovi, túto Obchodný súd Rozhodcovským uznesením zo dňa 05. 12. 2014 zamietol, nakoľko bola
nedôvodná. Námietku predpojatosti odporca považuje za účelový a tendenčný pokus zvrátiť výsledky
konaní pred rozhodcovským súdom. Námietky zaujatosti účastník nemôže ako dôvod použiť nie len
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ale ani okolnosti spočívajúce

v jeho nespokojnosti alebo jeho nesúhlase s rozhodnutím sudcu v inej veci. Pokiaľ ide o priebeh
konania bez vypočutia navrhovateľa, prioritnou otázkou rozhodcovskej zmluvy by mala byť dohoda o
spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou ústneho pojednávania alebo bude mať formu
písomného konania. V danom prípade sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na predložení
svojho sporu na prerokovanie Obchodného súdu, na základe čoho platí, že sa podrobujú predpisom

tohto súdu. Účastníci sa teda v danom prípade dohodli, že konanie na rozhodcovskom súde bude mať
formu písomného konania. V písomnej forme sa teda uskutoční konanie, ak z predložených vyjadrení
a dôkazov považuje rozhodcovský súd skutkový stav za objasnený a nepotrebuje ústne pojednávanie
a vypočutie strán. Odporca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného
konania a riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť.

V predmetnom rozhodcovskom konaní navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, ktoré Obchodný súd
považoval za potrebné, vykonal, v opačnom prípade v odôvodnení rozhodcovského rozsudku uviedol,
z akých dôvodov sa niektorými nezaoberal, prípadne prečo považuje ich vykonanie za nadbytočné.V danom prípade nie je daný žiadny zákonný dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku a rovnako tu nie je nárok na odloženie vykonateľnosti predmetného súdneho rozhodnutia.

Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými účastníkmi konania,
ako aj celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou
Obchodný súd, s.r.o., so sídlom J. Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, sp. zn. OS/111/2014.

Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 22. 09. 2014 bol Obchodnému súdu, Stálemu

rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Obchodný súd Banská Bystrica (ďalej len
„rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa Berto sk, s.r.o., Vysoká
pri Morave, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „odporca“) proti odporcovi - Retail Value
Stores, a. s. Bratislava, teda navrhovateľ v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“) o zaplatenie
sumy 114 313,55 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania titulom úhrady ceny tovaru dodaného na
základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013.

ZpredmetnejZmluvyokúpeapredajitovaru-potravinysúdzistil,žebolaúčastníkmikonaniauzatvorená
v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako
dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo
a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne

mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to
zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny
(ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu
škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy,
najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou

alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu,
zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu
Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú
podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd
bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to

zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia
konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.

Ďalej súd zistil, že podaním zo dňa 07. 10. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o
zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho,

aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne
uviedol,žeRokovacíporiadok,ktorýmsakonaniespravuje,akoajŠtatútrozhodcovskéhosúdujemožné
si prečítať a vytlačiť zo stránky K..E..X. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek
technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom
zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať

rozhodca P.. U. Y..

Podaním zo dňa 15. 10. 2014 navrhovateľ zaslal Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď, ktorou
súčasne uplatnil námietku predpojatosti proti konajúcemu rozhodcovi, ako aj rozhodcom U.. W. U. PhD.
a U.. U. O., súčasne žiadal, aby súd vo veci nariadil ústne pojednávanie a uviedol, že návrhom uplatnená

pohľadávka zanikla zápočtom. Podaním zo dňa 30. 10. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o
vyjadrenie k podaniu navrhovateľa zo dňa 15. 10. 2014 a odporca sa vyjadril podaním zo dňa 07. 11.
2014. Podaním zo dňa 13. 11. 2014 Rozhodcovský súd od navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniu
odporcu zo dňa 07. 11. 2014 a navrhovateľ sa vyjadril podaním zo dňa 25. 11. 2014.

Rozhodcovským uznesením sp. zn. OS/111/2014 zo dňa 05. 12. 2014 Rozhodcovský súd námietku
predpojatosti proti ustanovenému rozhodcovi P.. U. Y. zamietol. Konštatované rozhodcovské uznesenie
bolo navrhovateľovi doručené dňa 22. 12. 2014.

Dňa 23. 03. 2015 vydal Rozhodcovský súd Rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS/111/2014, ktorým

uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 114 313,55 Eur spolu so špecifikovaným
úrokom z omeškania a povinnosť nahradiť trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený dňa 08. 04. 2015 a odporcovi dňa 02. 04. 2015.Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil aj Príspevok s názvom „Dodávatelia a
výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 07. 05. 2014;
Príspevok s názvom „Ľ.. U.: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený na portáli

teraz.sk dňa 11. 05. 2014; Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, príspevok označený ako „Minister U. podporil
protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaz navrhovateľ oznčil aj projekciu časti programu -
relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.

Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby
účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak
účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské
konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto
dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol

v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, osoba ustanovená
za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach,

pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer
k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť
má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak
zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, účastníci
rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, ak sa

účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd
rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi
ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského
konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovský súd
pripravujeavedierozhodcovskékonanievsúladespravidlamidohodnutýmiúčastníkmirozhodcovského
konania, okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách,
rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov
konania a právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa§26ods.3Zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívplatnomznení,stályrozhodcovský
súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu
začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd

oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom
dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka
rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na

príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených
dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené
základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde,
teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky

pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh
aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na
základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušeniarozhodcovského rozsudku a súd môže rozhodcovský rozsudok zrušiť len vtedy, keď dotknutý účastník
rozhodcovského konania tieto dôvody preukáže.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn.
OS/111/2014 zo dňa 23. 03. 2015 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na
splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda
navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na

zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
bol navrhovateľovi doručený dňa 08. 04. 2015 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol súdu
doručený dňa 20. 04. 2015, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu na č. l. 1 spisu, je preukázané, že
tentonávrhozrušenierozhodcovskéhorozsudkubolpodanývzákonnejlehote60dníododňadoručenia
rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh
o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.

Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že rozhodcovský súd
nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval
predpojatý rozhodca a že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh
rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď

rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci to navrhovateľ žiadal.

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým
rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi
označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na

rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie rozhodcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I.
ÚS 73/97).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to

zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci,
ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho
hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa

vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je
subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý

mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,
čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako
rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje
rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo
vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o
jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú

všeobecnéanekonkrétneatietosamyosebenemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcuvpredmetnej
veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú
konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím
nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu, ktoré nie sú a nemôžu byť dôvodom na
vylúčenie rozhodcu a dôvody na vylúčenie rozhodcu nezistil ani rozhodcovský súd, ktorý námietku

zaujatosti vznesenú navrhovateľom rozhodcovským uznesením zo dňa 05. 12. 2014 zamietol.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami
Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, keď navrhovateľani nekonkretizoval v rozpore s ktorými konkrétnymi ustanovenia Zákona č. 244/2002 Z. z. alebo dohody
účastníkov konania mal byť rozhodcovský súd ustanovený.

Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že účastníci konania sa v čl. IX bod 9.2 Zmluvy zo
dňa 28. 02. 2013 dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na
rozhodnutie Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa
jeho rokovacieho poriadku a štatútu a konanie bude písomné. Súd teda považoval za preukázané, že
samotní účastníci sa dohodli, že konanie pred rozhodcovským súdom bude mať písomnú formu, keď

aj podľa Zásad konania predmetného Rozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné, tak ako
to upravoval článok 2 bod 2 Rokovacieho poriadku. V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli
na písomnej forme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho
poriadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v
rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa rokovaciemu poriadku
príslušnéhosúdu,keďjezákonnoupovinnosťourozhodcovskéhosúdupripravovaťaviesťrozhodcovské

konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.

Bolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že mohol rozhodnúť o nariadení
ústneho pojednávania. V odôvodnení rozhodcovského rozsudku (str. 4) sa potom rozhodcovský
súd vysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné, keď

uviedol, že po preskúmaní žalobného návrhu, žalobnej odpovede, ostatných písomných vyjadrení
účastníkov konania a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že predložené listinné dôkazy
sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia
ústneho pojednávania. rozhodcovský súd poukázal na skutočnosť, že účastníci konania si dohodli
v rozhodcovskej zmluve písomnú formu konania. Písomné konanie je tiež v súlade s rýchlosťou

a hospodárnosťou konania. Nakoľko v predmetnej veci je sporná platnosť právnych úkonov, resp.
právne posúdenie spôsobu ich vykonávania, k právnym otázkam sa obaja účastníci konania vo svojich
podaniach podrobne vyjadrili a k predloženým a označeným listinným dôkazom nie je podľa názoru
rozhodcovského súdu potrebné vykonať ústne pojednávanie, rozhodol rozhodcovský súd v súlade s
Rokovacím poriadkom, že konanie bude písomné.

Rozhodcovské konanie teda prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, ktorí sa dohodli na
písomnej forme rozhodcovského konania. Rovnako má súd za to, že v danom prípade nedošlo ani k
odopretiu práva navrhovateľa na spravodlivý proces, keď v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd
zachovalrovnaképrávataknavrhovateľovi,akoajodporcovi,ktorísakveciopakovanepísomnevyjadrili.

Navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania teda nepreukázal, že vo veci konal predpojatý
rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov v
rozhodcovskej doložke, resp. že by predstavovalo odňatie práva navrhovateľa na spravodlivý proces,
čím navrhovateľ nepreukázal, že by rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie

neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi alebo že sa táto dohoda neuzavrela, a teda
že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania boli v rozpore s
ustanoveniami zákona, a teda že tieto skutočnosti mohli mať na rozhodnutie vo veci samej.

Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, keďže preukázanie dôvodov na zrušenie rozhodcovského

rozsudku zákon ukladá účastníkovi, ktorý sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáha, súd návrh
navrhovateľa zamietol.

Spolu s návrhom na začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodcovského rozsudku. Keďže podľa § 40 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z.

ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský
rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania
vykonateľnosť rozsudku odložiť a keďže konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského
rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne nemienil vykonateľnosť
napadnutého rozhodcovského rozsudku odložiť ani vzhľadom na výsledok tohto súdneho konania, o

takomto návrhu navrhovateľa procesne ani nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p., na základe ktorého odporcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspechnemal, preto aj na pojednávaní konanom dňa 02. 02. 2015 súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že
navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi plnú náhradu trov konania v sume, ktorá bude špecifikovaná
v písomnom vyhotovení rozhodnutia. (§ 151 ods. 5 veta druhá O.s.p.). Pretože právny zástupca odporcu

trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p., teda do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku a zo spisu odporcovi ku dňu vyhlásenia rozsudku okrem trov právneho zastúpenia iné trovy
nevyplývali, podľa § 151 ods. 2 O.s.p. súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej

Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.