Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513203131
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3513203131.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu K., proti žalovanej J. o
zaplatenie 807,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 12.januára 2017, č. k. 7C/264/2013-125, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 12. januára 2017 č. k. 7C/264/2013-125 súd prvej inštancie výrokom I.
konanie o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zastavil, výrokom II. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že žalobcovi nie je možné priznať ním uplatnený nárok nielen z dôvodu neplatnosti samotnej
zmluvy o úvere, ktorý predložená zmenka zabezpečovala, ale aj preto, že vychádza zo zmenky

vystavenej spotrebiteľom bez toho, aby bola pri uzavretí zmenkovej zmluvy vylúčená prevoditeľnosť
tejto zmenky indosamentom. Citované ustanovenia Občianskeho zákonníka totiž vylučujú, aby bolo
právne postavenie spotrebiteľa oslabované. Jeho práva nesmú byť oslabené nepoužitím právneho
predpisu, ktorý je na jeho prospech (§52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale ani zmluvným vytvorením
nerovnováhyvneprospechspotrebiteľa(§53ods.1Občianskehozákonníka).Zákonné izmluvné
inštitúty, ktoré v iných právnych vzťahoch majú za následok dovolené oslabenie právneho postavenia

jednej zmluvnej strany, sú tak v spotrebiteľskej zmluve neprípustné, pokiaľ sú na ťarchu spotrebiteľa.
Indosament zmenky je práve takým inštitútom, ktorý má účinky významného oslabenia jednej strany
zmenkovej zmluvy - pri vlastnej zmenke v zásade oslabenie postavenia zmenkového dlžníka § 17 ZZŠ.
Po preskúmaní zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru,
že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (dohoda
o zrážkach zo mzdy, niekoľkonásobné zmluvné pokuty vrátane tzv. "poplatku z dôvodu neplnenia

záväzkov dlžníka", dve blankozmenky) a zároveň je zmluva a všeobecné podmienky koncipovaná
výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa.
Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z tohto dôvodu nemohlo spoločnosti U. ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť

ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.Zo zákona je každá zmenka prevoditeľná indosamentom, pokiaľ v nej výslovne nie je uvedený text
"nie na rad". Prevoditeľnosť zmenky nastáva zo zákona. V zmysle citovaných
ustanovení čl. I § 17 ZZŠ má potom indosament zmenky tie účinky, že žalovaný zo zmenky, v tomto

prípade spotrebiteľ, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome
na škodu dlžníka. Indosamentom zmenky sa tak spotrebiteľ ako zmenkový dlžník dostáva do situácie,
že sa ako slabšia zmluvná strana v spotrebiteľskom vzťahu nemôže dovolávať zákonnej
ochrany svojich práv (napríklad poukazom na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve,

ktoré sa mohli premietnuť do zmenkovej sumy a podobne), ibaže by preukázal, že majiteľ zmenky pri
jej nadobúdaní konal vedome na jeho škodu, čo môže byť veľmi ťažké, prakticky nemožné. Zákon však
súčasne umožňuje, aby účastníci v zmenkovej zmluve, prevoditeľnosť zmenky indosamentom vylúčili /
§ 11 ods. 2 ZZŠ/, čo by malo za následok, že spotrebiteľ ako zmenkový dlžník bude mať v prípade
prevodu zmenky zachované námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi
alebo k predošlým majiteľom zmenky. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZZŠ umožňujúce vylúčiť prevoditeľnosť

indosamentom tak predstavuje práve také ustanovenie, ktoré je na prospech spotrebiteľa a v zmysle
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa preto v prípade zmenky vychádzajúcej zo spotrebiteľského
vzťahu a vystavenej spotrebiteľom musí ako spotrebiteľovi prospešnejšie použiť vždy. Porušenie tohto
zákonného príkazu zakladá rozpor zmenkovej zmluvy so zákonom a tým jej neplatnosť podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Nevylúčenie prevoditeľnosti zmenky, ktorá sa týka spotrebiteľského vzťahu

a z ktorej je zmenkovým dlžníkom spotrebiteľ, indosamentom podľa § 11 ods. 2 ZZŠ je porušením
povinnosti použiť v spotrebiteľskom vzťahu vždy takú právnu úpravu, ktorá je na prospech spotrebiteľa /§
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka/, čo zakladá neplatnosť zmenkovej zmluvy /kauzy zmenky/ podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Tieto právne závery vyplývajú aj z rozsudku Vrchního
soudu v Prahe sp. zn. 9Cmo 122/2013 zo dňa 29.04.2013, s ktorými sa stotožňuje a na ne poukazuje

aj Krajský súd v Trenčíne vo svojich rozhodnutiach o odvolaniach žalobcu proti rozhodnutiam súdov
prvého stupňa vo veciach, v ktorých si uplatňoval obdobný nárok (napr. rozsudok zo dňa 28.10.2015
č.k.5Co/761/2014-95). V predmetnom konaní súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a k
zastaveniu konania v časti došlo z dôvodu, že žalobca netrval na žalobnom návrhu v časti zmenkového
úroku, na základe čoho by žalovaná mala právo na náhradu trov konania, avšak náhradu trov konania

nežiadala a zo spisu nevyplynulo, že by jej v súvislosti s konaním vznikli trovy, a preto súd prvej
inštancie žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Rozsudok do výroku II. a III. napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca. Z obsahu odvolania je
zrejmé, že odvolanie podal do zamietavej časti rozsudku. Deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d/, b/ a h/ CSP. Namietal, že on a podľa dostupných informácií ani žalovaná
nenavrhli dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré však
súd prvej inštancie uviedol ako dôkazné prostriedky v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uviedol, že
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len
zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Poukázal na to,

že predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a
obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Poukazoval na

ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. in fine, ktoré síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj
iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne,
ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého
dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí
vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných

dôkazov). V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov
sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať
ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie

originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej, samotné
právo žalobcu. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd prvej inštancie z vlastnej iniciatívy,bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu, na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa, ktorá sa však tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Žalobca

konštatoval, že uvedené správanie súdu prvej inštancie je neprijateľné v právnom
štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd
prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom

zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka
je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným
záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú
na zmenke uvedené. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených
v zák. č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok

dlžníka, že za zmenku zaplatí. Súd prvej inštancie však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný
záväzok, čo je neprípustné. Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je žalovaný
(povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému nároku určité námietky, je však na
ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva na povinnom a
nie na žalobcovi (oprávnenom). Pokiaľ povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa

zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je možné prenesenie dôkazného bremena z povinného
na žalobcu (oprávneného). Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť
súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v
sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 22.08.2002 č.k. 25 Cdo/1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních
rozhodnutí a stanovisek č. 59/2004) a vzhľadom na to, že NS ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej
právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú
vec. Z uvedeného judikátu vyplýva jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie. Zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok,

celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 22.10.2008 sp. zn. 5Obo/3/2008, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
05.09.2013 sp. zn. 10Co/79/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013
sp. zn. 43CoZm/10/2013. Považoval za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky, by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri

poskytovaní spotrebných úverov. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal,
aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru, bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zákon súčasne nelimituje
použitie len istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplýva,
že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia

zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia
"v čase vyplnenia" ako aj zo slov "vyplnenú veriteľom", je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky
budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie "v čase vystavenia", resp. by
vylúčil vyplňovanie znenia zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť teda neplatná
a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,

pretožeprávnaúprava explicitnepripúšťala používanieblankozmeniek.Spoukazomnavyššieuvedenú
argumentáciu žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaná nevyužila svoje právo na písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

4. Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 379 a 380
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolací súd si osvojil správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
zodpovedá kritériám podľa § 220 CSP a preto naň poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).6. K odvolacím dôvodom žalobcu a na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie považuje
za potrebné uviesť nasledovné.

7. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej "vnútroštátny súd") je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

8. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len "Súdny dvor" vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: "Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom". Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola "oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať

vnútroštátny súd za "všeobecný komunitárny súd", ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

9. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom

možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

10. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva

a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo
mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha
režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických,
neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd
aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu,

aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie
cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov,
alebo dodávateľov.

11. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku
(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd
jepripoužitívnútroštátnehopráva,najmäustanoveníprávnejúpravyosobitneprijatejzaúčelomsplnenia

požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle
znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou a dosiahol tak
súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

12. V prejednávanom spore zmenka vznikla na zabezpečenie záväzku dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy

- spotrebiteľská zmenka. Pri spotrebiteľskej zmenke sa berie do úvahy aj kauza právneho vzťahu, z
ktorého zmenka vznikla. Súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok, z ktorej zmenka vznikla
a zmluvných podmienok jej vyplnenia, súd vykoná ex offo. Uvedené platí aj v právnych veciach podľa
nariadenia č. 861/2001, kde je spotrebiteľ žalovaným.

13. Žalobca je po spoločnosti U.. nástupcom práv zo zmenky. Na žalobcu dopadajú všetky dôsledky
nečestného konania vrátane toho, že musí počítať s odmietnutím súdnej ochrany. Súdna ochrana
sa principiálne neposkytuje osobe konajúcej so zlým úmyslom. Súd chráni vzťahy založené na
dobromyseľnosti a čestnosti. Dobromyseľnosť je vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba musela pri
elementárnej opatrnosti zistiť, že sú založené na nečestnosti.

14. Zákon o ochrane spotrebiteľa zakotvil definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8).
Konanie v rozpore s čestnou obchodnou praxou, je teda nielen konaním proti dobrým mravom, ale
explicitne proti zákonu.15. V danej právnej veci správne súd prvej inštancie vyhodnotil konanie pôvodného veriteľa a žalobcu
ako jeho nástupcu, ako odporujúce dobrým mravom. Javí sa, že žalobca očakával, že v predmetnej veci

bez ďalšieho budú uznané nároky, pritom dobre mohol vedieť, že tieto nároky boli v skoršom období
odmietnuté pre rozpor s pravidlami verejného poriadku.

16.Smernica č.2005/29onekalýchobchodnýchpraktikáchvýslovneregulujepôsobenieajnavzťahypo
zániku zmluvy. Podľa článku 3.1 táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov

voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej
transakcie vo vzťahu k produktu. Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného
trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické
záujmy spotrebiteľov.

17. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje také konanie veriteľa vrátane jeho nástupcu, aby
spotrebiteľ vykonal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože sa tak koná bez odbornej
starostlivosti na strane dodávateľa a spotrebiteľ môže urobiť ekonomické rozhodnutie smerujúce k
vykonaniu takéhoto plnenia (§ 7 a násl. ZOS).
18. Nekalú obchodnú praktiku tejto povahy napĺňa práve žalobca. Pôvodne žiadaný zmenkový úrok

0,25% denne predstavuje 91,25% ročne. Tento úrok má sankčnú povahu, pretože je priamo spojený s
nedodržaním povinnosti plniť aj po splatnosti pohľadávky. Aby sa tento úrok mohol podradiť pod inštitút
neprimeranej sankcie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v čiernom zozname (§ 53 ods. 4
písm. k/ OZ) postačí, že má čo i len čiastočne sankčnú povahu.

19. Konanie pôvodného veriteľa odporuje základným hodnotovým pravidlám, vyžadovaných väčšinou
spoločnosti a v demokratickej spoločnosti nemôže požívať ochranu (§ 3 OZ). To platí aj pre žalobcu, na
ktorého boli práva zo zmenky postúpené.

20.Žalobcapritisícochpostúpenísimuselbyťdobrevedomý,žeidevskutočnosti ozmenkových

dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a násl. OZ) a ktorých postavenie
nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods. 1 OZ).
Zmenkyindosovanénažalobcumajúpriamyodkaznaúverovézmluvy,osobnéprepojenieceztotožného
právneho zástupcu, a žalobcovi postačovalo vynaložiť minimálne úsilie, aby zistil spotrebiteľskú povahu
úverovej zmluvy a jej zabezpečenie zmenkou.

21. Odvolací súd konštatuje, že žalobca konal vedome na škodu žalovanej. Preto ani striktné zmenkové
právo (§ 17 ZaŠZ) nepredstavuje prekážku, aby sa zohľadnil skutočný hospodársky cieľ právneho
vzťahu so žalovanou (spotrebiteľská úverová zmluva) a tým aj vznikol dôvod na opatrenie súdu
smerujúce k zbaveniu účinkov nečestných zmluvných klauzúl (čl. 6 smernice).

22. Medzi základné princípy právneho štátu patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktorá spočíva
v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky, a teda zo samotného skutkového stavu je
možné očakávať podobné rozhodnutie, ako v iných, už rozhodnutých veciach.

23. Vychádzajúc z uvedeného princípu, odvolací súd si osvojil judikovanie v identických prípadoch
Krajského súdu v Prešove (napr. 21Co 273/2014).

24. Z uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny
za použitia ust. § 387 CSP potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní
úspešná, a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovanej v zmysle § 251

ods. 1 CSP, preto odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).