Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/343/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113232795
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113232795.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu X. V. L., s.r.o., so sídlom v F., T. 5, K.: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. V., s.r.o., so sídlom F., T. X proti žalovaným 1/ Y. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. nad U., F. XXX/XX, 2/ T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. C., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných do 30.06.2016 U. zastúpeného JUDr. F. R., advokátom so sídlom v F.,
H. XX, o zaplatenie 2.984,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 25. apríla 2017, č. k. 11C/150/2014-161 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ n e m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 2.984,10
eur s príslušenstvom. Vo výroku II. rozhodol, že žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznáva.
O náhrade trov konania Občianskeho združenia U. I. rozhodol tak, že I. A. má nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou od
žalovaných 1/ a 2/ domáhal zaplatenia sumy 2.984,10 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžných
splátok vyčíslený za obdobie od 21.12.2010 do 04.08.2013 v sume vo výške 186,05 eur, úrokom z

omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.984,10 eur od 05.08.2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný 1/ ako dlžník, žalovaný 2/ ako ručiteľ
uzavreli dňa 11.11.2005 s právnym predchodcom žalobcu L. sporiteľňou, a.s. ako veriteľom zmluvu
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej
sa L. sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť dlžníkovi spotrebný bezúčelový úver vo výške 3.319,39 eur
(100.000,- Sk) a dlžník sa zaviazal úver vrátiť veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach po 51,4
eur(1.550,- Sk), zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.12.2005,

posledná splátka bola zročná dňa 20.09.2015. V dohode o ručení zo dňa 11.11.2005 uzavretej medzi
právnym predchodcom žalobcu L. sporiteľňa, a.s. so sídlom L. Y. 4, F., K. XX XXX XXX, ako veriteľom
a žalovaným 2/ ako ručiteľom žalovaný 2/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ktorá vznikla z
úverovej zmluvy v prípade, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas. Súd prvej inštancie
mal za to, že uvedená zmluva o úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 2 písm. b) a §
23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
04.11.2009 prejavili L. sporiteľňa, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník vôľu postúpiť pohľadávku

voči žalovaným, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok, postupca na žalobcu postúpil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX v celkovej
výške 6.284,- Eur. Dňa 20.11.20109 právny predchodca žalobcu oznámil písomne žalovaným 1/ a 2/
postúpeniepohľadávkystým,žeodokamihudoručeniatohtooznámeniajemožnétentozáväzokuhradiťvýlučne plnením žalobcovi. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 16.07.2013
adresovanej žalovaným vyplýva, že žalobca využil svoje právo požadovať okamžité predčasné splatenie
všetkých dlžných čiastok ku dňu 16.07.2013. Žalovaných vyzval na zaplatenie dlžnej sumy najneskôr

do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa súd
ako prvotnou otázkou zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia
peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy o úvere. Žalobca odvodzoval svoju
aktívnulegitimáciunapodaniežalobyodzmluvyopostúpenípohľadávok,ktorúuzavrelsoL.sporiteľňou,
a.s.,nazákladektorejL.sporiteľňa,a.s.akoveriteľ(postupca)postúpilasvojupohľadávkuvočižalovanej

1/ ako dlžníkovi na žalobcu (postupníka). V danom prípade sa jedná o zmluvu o postúpení pohľadávky,
ktorá vznikla banke ako veriteľovi voči žalovanej 1/ ako dlžníkovi zo zmluvy o splátkovom úvere,
ktorú súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na skutočnosť, že postupcom bola banka,
postupníkom bol žalobca, ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na vykonávanie bankovej
činnosti a dlžníkom bol klientom banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 92 ods.

7). Pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou sa postupuje pohľadávka z nezosplatneného
úveru z banky na tretí subjekt, je v zmysle tohto zákona vyžadované splnenie ďalších predpokladov,
pričom nesplnenie čo i len jedného z nich spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy v časti postúpenia
predmetnej pohľadávky. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná,
(teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej "postúpenie" je svojím obsahom a

účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Ani prípadné oznámenie
postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Keďže pôvodný
veriteľ L., a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené,
aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. Vedľajší účastník na strane

žalovaných (do 30.06.2016) namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve s poukazom
na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca na priamu výzvu
nepredložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovaným, ani
doklad o doručení, resp. odoslaní tejto výzvy. Žalobca predložil výzvy, ktoré žalovaným 1/, 2/ zasielal
ako mandatár, vymáhajúci pohľadávky voči žalovaným v prospech právneho predchodcu žalobcu, pred

postúpením pohľadávky. Nakoľko výzva (zo dňa 30.08.2007) neobsahovala správny údaj o výške
omeškaných splátok (u žalovaného 1/ dodatočne opravená) s upozornením, že dlžník je v omeškaní s
úhradou splátok viac ako 90 dní ani titul na základe ktorého dlh vznikol (označenie úveru resp. zmluvy),
jej vypovedacia hodnota bola minimálna a nemožno ju považovať za kvalifikovanú výzvu. Žalobca
nepredložil akýkoľvek dôkaz o tom, že táto listina bola doručená žalovaným 1/ a 2/, resp. že by im bola

(s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr.
doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými
médiami. Bolo pritom v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkom takým spôsobom,
aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. o doručení výzvy
(doručenku) dlžníkom uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti. Pokiaľ ide o žalobcov výklad

ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., toto zákonné ustanovenie hovorí o tom, že ak bola doručená
písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych
dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou
aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient
pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.

Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok.
Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je
v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže

banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90
dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak
však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s
ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo
všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu. Z uvedených

dôvodov keďže žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, súd pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalovaní 1/,2/ boli v konaní úspešní, preto by im patrila
náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili, zo spisu nevyplýva, že by im v konanínejaké trovy vznikli, súd im náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania vedľajšieho účastníka
na strane žalovaných do 30.06.2016 súd prvej inštancie rozhodol podľa §257 a § 259 CSP. Nakoľko
žalovaní na strane ktorých vystupoval, mali v konaní úspech, súd prvej inštancie mu priznal náhradu

trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca dôvodil, že žalovaní boli

zo strany postupcu vyzvaní na úhradu omeškaných splátok a zároveň boli v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo
potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Žalobca mal ďalej za to, že v konaní predložil
relevantné oznámenie postupcu žalovanému 1/ o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť

bez ďalšieho z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť
zmluvy o postúpení. Dlžník (žalovaný 1/) sa nemôže úspešne dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo/210/01. Vzhľadom k uvedenému právne uzavrel, že súd pochybil
a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal

platnosť zmluvy o postúpení. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal na
bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že
Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“. Poukázal na ustanovenie §
89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim
klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného

predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení
nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách
pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné
strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných

obchodných podmienok. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a

nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Mal za to, že
doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne
nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524

Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
zákona o bankách. Poukázal ďalej na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení
pohľadávok bol žalovaný 1/ ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1294 dní, teda súčet
všetkých omeškaní žalovanej so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že

omeškanie žalovaného 1/ trvalo nepochybne viac ako rok zastával názor, že právny predchodca žalobcu
by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu
žalovaným nezasielal. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi, nakoľko tieto trovy nepovažoval za účelne vynaložené. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Združenie - U. vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedlo, že odvolanie žalobcu

považuje za nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z úplne zisteného skutkového stavu
a zo správneho právneho posúdenia merita veci. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Postupca je povinný tvrdiť a
dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku aklient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nebolo preukázané,
že právny predchodca zaslal žalovaným výzvu pred postúpením pohľadávky. Žalobca nepredložením
dôkazu o odoslaní výzvy neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ teda banka postúpi pohľadávku z úveru v

celom rozsahu žalobcovi bez toho, aby riadne vyhlásila mimoriadnu splatnosť, alebo ukončila zmluvný
vzťah, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.. Má za to, že ak by žalobca dodržal
podmienky postúpenia pohľadávky (teda, že by preukázal doručenie výzvy banky žalovaným, po tomto
doručení by banka vyčkala 90 dní a až následne by postúpila bankovú pohľadávku), banka nemôže
postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Z prvej vety ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

vyplýva, že banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu tomuto (rozumej záväzku v omeškaní)
peňažnému záväzku. Banka tak môže postúpiť iba nesplácanú časť peňažného záväzku (spolu s
príslušenstvom) a celý záväzok až po jeho predchádzajúcom zosplatnení. Ak zákon hovorí o omeškaní
klientabankysosplnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzku,potomsanesplnenápovinnosťklienta
banky musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore
s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom. V spore

o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je
ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. K nároku na náhradu trov
konania združenia uviedol, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania v zmysle § 470 ods. 2
CSP zostali zachované. Trovy vynaložené v danej veci považoval za účelné. Navrhol rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným
1/, 2/ z pôvodného veriteľa L. sporiteľňa, a.s., keď zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor

s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu

k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby

ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,

ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

9. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8
zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej

osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

10. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...

postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta

nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané

podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

11. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách (podľa ktorého banka
alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne

nezakazuje), došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to
v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje,
že v čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 04.11.2009,žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods.
1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať
preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola

do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca
žalobcu a žalovaný 1/ upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase,
keď to zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom.

12. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky

banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky

postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých
právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného 1/ trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho
právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok

v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil
omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..."
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam

sa (táto výnimka) vzťahuje.

14. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92
ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu
prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku voči žalovaným 1/,

2/ nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
vymáhanie žalovanej pohľadávky.

15. Občianske združenie U. I. T. L. v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných 1/, 2/. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou

právnej úpravy občianskeho súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej
strane rovnako platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa
stal účinným nový procesný kódex /Civilný sporový poriadok/,zostávajú zachované. Podľa odvolacieho
súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v
období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania

v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak
potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom
skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to
bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore
zaniklo.

16. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia U.
I. T. L., ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaných 1/,2/ a
do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 251 CSP
treba považovať také náklady, ktoré musela procesná strany nevyhnute vynaložiť, aby mohla riadne

uplatniť alebo brániť svoje právo na príslušnom súde. Správne preto súd prvej inštancie posudzoval, či
náklady vynaložené na jednotlivé úkony právnej služby v danej veci boli vynaložené účelne. Pokiaľ ide
o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch a jeho nárok na náhradu trov konania,
táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho účastníka v konaní je vždy závislý od
úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaní 1/, 2/ boli v konaní úspešní, a preto aj

vedľajší účastník na ich strane je v konaní úspešný a má preto právo na náhradu trov konania.

17. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.
18. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

19. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní 1/, 2/, preto im vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní im však žiadne trovy
nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaní 1/, 2/ nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

20. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, ktoré si občianske združenie U. I. T. L. uplatnilo vo svojom
vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd uvádza, že síce do 30.06.2016 vystupovalo uvedené občianske
združenie v postavení vedľajšieho účastníka, ale po 01.07.2016 mu toto postavenie zaniklo. Občianskezdruženie sa zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania zároveň nestalo automaticky v
danom spore intervenientom v zmysle § 81 CSP alebo osobitným subjektom v zmysle § 95 CSP.
Odvolací súd tak nekonal s menovaným občianskym združením v odvolacom konaní, t. j. po 01.07.2016,

ako intervenientom a ani ako s osobitným subjektom, a preto ani nerozhodoval o jeho uplatnených
trovách odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).