Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 7, 2017

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13Csp/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617201198
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2017:6617201198.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom spore žalobkyne: Ž. P., O. XX.XX.XXXX, Z. V.

Š. XXX, XXX XX Š., zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2,
IČO: 35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského
22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 383,26
€ s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobkyne o zaplatenie sumy 383,26 € s príslušenstvom sa z a m i e t a .

II. Žalovanému sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalobkyne v celosti vo výške
ako bude rozhodnuté osobitným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 30.01.2017 (súdu doručenou dňa 30.01.2017) domáhala od žalovaného
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 383,26 € s príslušenstvom, pričom uviedol, že dňa
31.10.2013 uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731, so
sídlom: Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I., oddiel: Sro, vložka číslo: 23439/B (ďalej len „žalovaný“) Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č. 570249719 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“). Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 500,00 € (slovom: päťsto). Súčasne uzatvorila žalobkyňa so
žalovaným Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 31.10.2013 (ďalej len „zmluva o zabezpečení
splátok úveru“), spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na účely úhrady
splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o zabezpečení splátok úveru, označené vyššie, od ktorých
žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky a obsahujú ustanovenia v rozpore

so zákonom, v dôsledku čoho je zmluvu o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne
neplatný právny úkon.

3. Žalobkyňa má za to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru má k zmluve o spotrebiteľskom úvere
akcesorickú povahu aj keď je táto súvisiaca zmluva uzatvorená na osobitnej listine. Žalovanému nič
nebránilo v tom, aby dojednanie o spoplatnení hotovostného inkasovania splátok bolo zahrnuté priamo v
zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobkyne žalovaný práve takýmto spôsobom obchádzal zákon

tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne,
ale zahrnul tento poplatok do splátky úveru.4. Odplata za doplnkovú službu (hotovostné inkasovanie splátok v domácnosti spotrebiteľa), ktorá
bola predmetom zmluvy o zabezpečení splátok úveru, bola percentuálne vo výške 51,50 % z istiny
poskytnutého úveru.

5. Žalobkyňa má za to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru má povahu doplnkovej služby. Z toho
dôvodu by sa zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiaca zmluva o zabezpečení splátok úveru,
mali posudzovať ako jeden celok.

6. Akcesorický charakter vyššie uvedených zmlúv možno priamo dôvodiť aj z bodu 1.1 zmluvy o
zabezpečení splátok úveru, v ktorom sa nachádza odkaz na číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

7. Žalobkyňa poukazuje na to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je samostatne označená
číslom.

8. Podľa § 52a Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“): ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy
pritomistomrokovaníalebosúzahrnutédojednejlistiny,posudzujesakaždáztýchtozmlúvsamostatne.
Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto
zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv.
Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie

spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.

9. Žalobkyňa zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že predmetná zmluva o zabezpečení splátok úveru
bola nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby
žalobkyňa z vlastnej vôle pristupovala a požadovala uzatvorenie súvisiacej zmluvy, čím sa poskytnutý

úverpredraží,nakoľkomusíplatiťešteajodmenuobchodnémuzástupcovizato,žebudevyberaťsplátky
úveru u nej v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobkyne, ale bola
daná ako podmienka poskytnutia úveru.

10. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č.

129/2010 Z.z.“) platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala byť odmena
zadoplnkovúslužbuzahrnutádocelkovýchnákladovspotrebiteľaspojenýchsospotrebiteľskýmúverom,
a teda aj do RPMN. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvádza nesprávny údaj RPMN, keďže skutočná RPMN po započítaní odplaty zo súvisiacej zmluvy, je
niekoľkonásobne vyššia. V skutočnosti teda spotrebiteľ za úver zaplatí celkom 76,65 % (!) odplatu zo

sumy poskytnutého úveru, čo je doslova úžernícke plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.

11. Z toho vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ako celku. Ak zákonu alebo dobrým mravom
odporuje zmluva o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty, je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na
zmluvu ako celok.

12. Zmluva o spotrebiteľskom úvere špecifikovaná v bode I. žaloby, na základe ktorej boli žalobkyni
poskytnuté peňažné prostriedky, neobsahuje náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. a
súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.

13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, musí
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru - vyžaduje sa dátumová konkretizácia náležitosti „termín konečnej splatnosti“.
Uvedená náležitosť v zmluve absentuje. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise

zmluvy informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného
úveru. V prípade, že údaj o konečnej splatnosti v zmluve absentuje, považuje sa poskytnutý úver za
bezúročný a bez poplatkov.
- v súlade s písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve požadovaná náležitosť absentuje, čo má
taktiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. S dôrazom na tzv.
legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise
zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a inépoplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky
bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov.

14. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazujeme aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline
spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených
v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká
časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v
danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou

naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené
nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška
úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa,
ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa.
Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru.

Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia
vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi
zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom
svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy

vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné
zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky
istiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“

15. Súčasne dáva žalobca po pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu Žilina,
sp. zn. 9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014; uznesenie KS Trnava, sp. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa
09.08.2011; rozsudok KS Trnava, sp. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014; rozsudok KS Žilina, sp.
zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013.

16. V rámci predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (jej lícnej časti) nie je nijakým spôsobom
špecifikované, aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu tohto poplatku.

17. Z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene
považovať poplatok za garantovanú službu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. za neplatný, keďže

dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v predmetnom úverovom vzťahu.

18. Na základe vyššie uvedeného možno konanie žalovaného označiť ako úžernícke konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi, a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako celku. V danom

prípade ide aj o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri
sumy, a to na:
- zdanlivo primeraný úrok
- poplatok za garantovanú službu
- poplatok za výber splátok úveru

19. Máme za to, že žalovaný postupoval voči žalobkyni bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný spotrebiteľské práva žalobkyne porušil tým, že použil neprijateľné zmluvné podmienky
a nekalé obchodné praktiky, najmä:
a) obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením zmluvy o zabezpečení

splátok úveru
b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol skutočnú RPMN
20. Máme za to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za absolútne neplatný právny
úkon.

21. Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je, že žalovaný mal nárok iba na vrátenie istiny
poskytnutého úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola žalobkyni reálne poskytnutá na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.22. Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobkyne, prijímané
žalovaným nad rámec istiny poskytnutého úveru, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie,
nakoľko došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobkyne bez právneho

titulu (špecifikácia bezdôvodného obohatenia je uvedená v bode V. žaloby).

23. Žalobkyňa má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiaca zmluva o zabezpečení
splátok úveru, sú z dôvodov špecifikovaných v bode. II žaloby, absolútne neplatné. Žalobkyňa navrhuje,
aby sa súd zaoberal prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka

porušovania práv spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda
aj klamania spotrebiteľa - žalobkyne, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade bude mať posúdenie označených zmlúv za neplatné
za následok, že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie na základe zmluvy, ktorá neobsahuje
údaj RPMN v správnej výške, a v ktorej zmluve má byť po správnosti uvedený údaj RPMN vo výške
niekoľkonásobne prevyšujúcej výšku pôvodne udaného údaju RPMN. V tejto súvislosti žalobkyňa dáva

do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: spisová značka 1MCdo 1/2009 a
3Cdo 224/2008.

24. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra
2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v

ktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru
týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná.
K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka
(administratívnypoplatok)netýkajúcasahlavnéhopredmetuplneniaaodmenyzatotoplnenie(odmenou

je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa,
keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok,
ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento
bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber

splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď
za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom
pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac
ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za

osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti
s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o
spotrebiteľskom úvere“.

25. Tiež dávame do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp.

zn.: 12C/63/2013:Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli
uzatvorenévtenistýdeňakoZmluvyospotrebiteľskýchúverochmedziúčastníkmikonaniazadoplnkovú
službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení
splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru,
mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským

úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy
o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by
zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam
žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ
nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou

uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku
znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet,
ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca
žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto
spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby

spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude
vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom
čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet vbanke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je
nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému
zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v

domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale
bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného
zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť
zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného

zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto
Zmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských
úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

26. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp.
zn.: 41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie
poplatkuvúverovejzmluve,ktorýtvorípodstatnúčasťodplatyzaposkytnutýúverccavovýške5násobku
úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu
funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ.
Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku,

kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť
ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru
súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako
spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku
je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o

časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku
z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z
úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým,
že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom,
je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.

27. Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane
spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

28. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

29. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

30. Podľa § 457 OZ ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal“.

31. Bezdôvodné obohatenie predstavuje suma uhradená zo strany žalobkyne, ktorá presahuje reálne

poskytnuté finančné prostriedky.

32. Na základe predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a „Karty splátok“ je zrejmé, že:
- žalobkyni bola poskytnutá celková čiastka úveru 500,00 € (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere)

- žalobkyňa uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 883,26 € (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v Karte splátok).

33. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou č.
XXXXXXXXX vovýške383,26€(súčetúhradnadrámecistinyzaobdobieod18.06.2014do05.11.2014;

zo splátky dňa 18.06.2014 je bezdôvodné obohatenie vo výške 18,58 €).

34. O skutočnosti, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, sa žalobkyňa dozvedela v
priebehu mesiaca január 2017, od svojho právneho zástupcu.35. Na základe predžalobnej výzvy (prostredníctvom e-mailu) zo dňa 24.01.2017, bol žalovaný vyzvaný
na úhradu dlžnej sumy do 29.01.2017. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho

po tomto dni, teda odo dňa 30.01.2017, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči
žalobkyni. Žalobkyňa si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 30.01.2017 do zaplatenia.

36. Uznesením č.k. 13Csp/18/2017-29 zo dňa 31.01.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 03.02.2017
a vykonateľným dňa 14.02.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.

37. Písomným podaním zo dňa 13.02.2017 označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobe z 30.
januára 2017“ sa žalovaný vyjadril k podanej žalobe, pričom uviedol, že žaloba je v celom rozsahu
nedôvodná a špekulatívna. Žalovaný popiera všetky skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe
pretože sú nepravdivé, navyše tieto žalobkyňa ničím nepreukazuje. Žalovaný trvá na tom, že ním
používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti a

neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalovaný namieta, že nepoužíva nekalé obchodné praktiky a
žalobkyňa všetky zmluvy so žalovaným uzavrela dobrovoľne. Žalovaný namieta, že žalobný návrh
na plnenie uvedený v žalobe je neprípustný už len z hľadiska toho, že v ňom absentuje vyjadrenie
synalagmatickej reštitúcie. Toto vecné odôvodnenie žalovaný bližšie odôvodňuje s uvedením vlastných
tvrdení o skutkových okolnostiach nižšie v texte tohto podania.

38. Medzi stranami došlo okrem iného aj k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 31. októbra 2013 (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver
v sume 500,- EUR a žalobkyni po poskytnutí úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku
(pripredpokladeriadnehoavčasnéhosplateniadlhu)vsume625,76EUR.AžpouzavretíZmluvyoúvere

strany spolu uzavreli Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 31. októbra 2013 (ďalej len „Zmluva
o doplnkovej službe“). Na základe Zmluvy o doplnkovej službe sa žalobkyňa zaviazala žalovanému
zaplatiť celkovú odmenu v sume 257,50 EUR. Žalobkyňa z oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z
dvoch rôznych právnych titulov, zaplatila žalovanému spolu sumu 883,26 EUR.

39. Žalobkyňa v časti IV žaloby bez bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych
rozhodnutí prevažne okresných súdov súvisiacich zo zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Keďže nadpis
časti IV žaloby naznačuje, že sa žalobkyňa uvedenými súdnymi rozhodnutiami snaží dôvodiť údajný
žalovaný nárok, žalovaný sa voči takejto snahe žalobkyne ohradzuje z viacerých dôvodov.

40. Po prvé, predmetom súdneho konania na základe žalobkyňou podanej žaloby sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych
rozhodnutiach na ktoré žalobkyňa v žalobe len odkazuje. Táto zásada vyplýva okrem iného aj z toho,
že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1
CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich skutočností

nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“. Má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu
rozlišovania či existuje prekážka litispendencie alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a
hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danej
zásady automaticky dochádza k znemožnenou žalovanému vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a
teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

41. Po druhé, žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka
v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách.

42.Potretie,pokiaľideokonkrétnežalobkyňouspomínanésúdnerozhodnutia,žalovanýsitietodovoľuje
súdu bližšie priblížiť:
(i) išlo o výnimočné odchýlky z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktorá žalovanému dáva za pravdu,
a to spravidla z dôvodu, že v daných konaniach bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý

proces (napr. pri rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 je
nepochybne zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobkyňa inak odvoláva, v ktorej
konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov“, nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
lebo tieto tvrdenia preukázané neboli);(ii) ostatné skutkové okolnosti za ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané sú značne odlišné, išlo
napríklad o formuláre zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré
žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy o doplnkovej službe už nepoužíval, alebo sa týkali

administratívneho poplatku, ktorý žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere už nepoužíval, alebo išlo
napríklad o obchodnoprávny spor s obchodnými zástupcami žalovaného o náhradu škody, žalovaný
preto nevidí žiadnu paralelu daných rozhodnutí s touto vecou;
(iii) tieto rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené alebo sú žalobkyňou nesprávne interpretované. In
concreto,

a. rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,
b. rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013, a
c. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol
vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými

mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich
zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda nemajú žiaden súvis s týmto konaním.

43. Žalovaný trvá na tom, že Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobkyňou individuálne dojednaná,
je uzavretá platne a neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný vždy postupuje s odbornou

starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný nepoužíva voči spotrebiteľom nekalé obchodné
praktiky, teda ani pri uzatvorení Zmluvy o doplnkovej službe, nekalé obchodné praktiky voči žalobkyni
nepoužil. Žalovaný Zmluvou o doplnkovej službe neobchádza zákon. Žalovaný službe neobchádza
zákon. Žalovaný tak popiera aj všetky tomuto odporujúce tvrdenia žalobkyne.

44. Žalovaný v celom rozsahu popiera tvrdenie žalobkyne, že údajne uzavretie Zmluvy o doplnkovej
službe so žalovaným bolo „nevyhnutnou podmienkou na uzavretie“ Zmluvy o úvere. Rovnako žalovaný
popiera tvrdenie žalobkyne, že údajne „obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil
uzatvorením“ Zmluvy o doplnkovej službe. Žalobkyňa v žalobe tieto svoje nepravdivé tvrdenie neopiera o
žiadne iné skutkové tvrdenia súvisiace s uzavieraním zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania

a už vôbec takéto tvrdenia nepreukazuje relevantnými dôkazmi. Naopak z ďalších častí žaloby je celkom
zjavné, že takéto tvrdenia žalobkyne sú vo svojej podstate založené iba na jej hodnotiacom úsudku,
že vraj je „nelogické, aby žalobkyňa, z vlastnej vôle pristupovala a požadovala“ uzavretie Zmluvy o
doplnkovej službe.

45. Žalovaný nižšie v tejto časti podania vysvetľuje, že žalobkyňa uzavrela Zmluvu o doplnkovej službe
dobrovoľne, pričom v bezprostredne nadväzujúcej časti tohto podania vysvetľuje aj to, že išlo vždy o jej
logické a racionálne rozhodnutie.

46. Skutočnosť, že žalobkyňa uzavrela Zmluvu o doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou a

slobodou vôľou, nie v tiesni) preukazuje okrem iného aj to, že:
(i) nie každý spotrebiteľ zmluvu o doplnkovej službe so žalovaným uzavrie;
(ii) Zmluva o úvere je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu Zmluvy o
doplnkovej službe so spotrebiteľom;
(iii) Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobkyňou osobitne uzavretá až po uzavretí Zmluvy o úvere.

Nemohla teda podmieňovať uzavretie Zmluvy o úvere, keďže táto bola v čase podpisu Zmluvy o
doplnkovej službe už uzavretá;
(iv) žalovaný svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľnej povahe Zmluvy o doplnkovej službe,
ktorí spotrebiteľov na túto skutočnosť upozorňujú;
(v) Zmluva o doplnkovej službe je veľmi stručná zmluva s textom iba na jednom liste, pričom bola

osobitne uzavretá a podpísaná stranami (žalobkyňa ju podpísala dokonca až na troch miestach);
(vi) žalobkyňa mala záujem na uzavretí Zmluvy o doplnkovej službe, pretože keby mala záujem
realizovať platby splátok dlžnej sumy bezhotovostne na bankový účet žalovaného, robila by tak aj pokiaľ
by mala uzavretú Zmluvu o doplnkovej službe, žalobkyňa však preferovala osobný výber dlžnej sumy
v mieste jej pobytu. Žalobkyňa zjavne uzatvorila Zmluvu o doplnkovej službe pretože nemala zriadený

bankový účet.47. Žalovaný pripomína, že nešlo o prvé zmluvy, ktoré žalovaný uzatvoril so žalobkyňou, napriek tomu
žalobkyňa so žalovaným opätovne, a teda zjavne dobrovoľne, uzavrela ďalšie. Zrejme práve z toho
dôvodu, žalobkyňa v tomto ohľade v žalobe neuvádza žiadne skutkové tvrdenia.

48. Zmluva o doplnkovej službe je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou
obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za doplnkovú službu, ako aj to, za čo
sa táto odmena platí, t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o doplnkovej službe strany osobitne

podpísali.

49. Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k Zmluve o úvere, no nie je podmienkou
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných
podmienok, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a
niektorí nie.

50. Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytovať nadštandardnú doplnkovú
službu spočívajúcu predovšetkým v pravidelnom preberaní peňažných súm na úhrady splátok
spotrebiteľského úveru v hotovosti v mieste určenom žalobkyňou - v meste alebo obci, kde má pobyt,
a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému zaplatiť za túto službu dohodnutú celkovú odmenu. Tieto hlavné

zmluvné podmienky, teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové
dojednanie sú explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky
zákonník“). Právo EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu, že priemerný
spotrebiteľ si vie ustrážiť hlavné zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým tým, či zmluvu

uzavrie alebo nie, aj z toho dôvodu sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti vylúčené zo
súdneho prieskumu skúmania ich prijateľnosti.

51. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých zákazníkov, ktorí nemajú zriadený
bankový účet v banke (aj z toho dôvodu preferovali daní zákazníci režim „Hotovostný režim“ v zmluve

o spotrebiteľskom úvere). Práve v portfóliu nízkych úverov sa nachádzali častokrát zákazníci, ktorí
nemali zriadený bankový účet v banke (čerpali úver hotovostne) a zároveň sa nachádzali v obciach,
kde im nebola dostupná pobočka banky v ktorej by mohli realizovať vklad na účet žalovaného (preto
sa rozhodli využiť doplnkovú službu). Títo zákazníci nemali záujem platiť poplatky za hotovostné vklady
na účet žalovaného vyberané bankami ani cestovať k najbližším pobočkám bánk, aby splácali splátky

úveru, a preto sa rozhodli, uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, kde potom náklady v súvislosti s
pravidelným preberaním hotovosti, častokrát aj na samotách, a poplatky za hotovostný vklad na bankový
účet žalovaného, zaťažovali žalovaného. Kauzou uzavretia zmlúv o doplnkovej službe je tak pri väčšine
zákazníkov snaha o minimalizáciu nákladov, ktoré tieto osoby vynakladali na splácanie úveru v podobe
najmä bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného (45-krát) a na cestovné náklady v

súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (45-krát).

52. Žalobkyňa v čase uzavretia Zmluvy o úvere zjavne nemala zriadený bankový účet. Žalobkyňa
pritom preferovala výber hotovosti priamo na mieste ňou určenom pred platením vkladom na účet
žalovaného alebo bezhotovostným spôsobom. Zrejmou kauzou (ekonomickým dôvodom) uzavretia

Zmluvy o doplnkovej službe zo strany žalobkyne tak bola zjavne tá istá kauza ako pre cieľovú skupinu
zákazníkov, na ktorú je daná služba orientovaná. Jej snahou tak bolo znížiť svoje náklady, ktoré by
musela vynakladať na splácanie úveru, keby úhrady splátok nerealizovala bezhotovostne, teda jej
snahou bolo najmä vyhnúť sa plateniu bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného
(45-krát) a na cestovné náklady v súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (45-krát). Ako z

uvedeného vyplýva, nešlo o neracionálne rozhodnutie, ale zjavne išlo naopak o racionálne rozhodnutie
žalobkyne. Napokon žalovaný pripomína, že nie je na ňom, aby bránil svojim zákazníkom využívať jeho
nadštandardné doplnkové služby.

53. Súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dohoda o spôsobe splácania poskytnutého

úveru. Táto je v Zmluve o úvere obsiahnutá v bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždenné
splátky celkovej dlžnej sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu.“ a pri zvolenom režime.
V Zmluve o úvere si žalobkyňa zvolila režim „Hotovostný režim“. V uvedenom prípade tak Zmluva o
úvere upravuje spôsob platenia dlžnej sumy nasledovne: „Splátka sa považuje za uhradenú dňom jejpripísania na bankový účet Providentu. Platobné údaje na poukazovanie splátok: Číslo účtu: ...“. V
súhrnnej skratke, žalobkyňa je podľa Zmluvy o úvere povinná platiť splátky na bankový účet žalovaného
a nie inak.

54. Uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobkyne platiť splátky dlžnej sumy na
bankový účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje fyzicky sa dostaviť
na miesto určené žalobkyňou a prevziať od žalobkyne hotovosť, ktorú po jej prevzatí použije na splnenie
povinnosti žalobkyne z príslušnej Zmluvy o úvere. Žalobkyňa, ako aj každý iný zákazník, sa preto môže

dobrovoľne rozhodnúť, že buď bude splácať splátky na bankový účet žalovaného priamo alebo uzavrie
so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe, ktorý od zákazníka bude preberať hotovosť na rôznorodých
miestach odlišných od pobočiek žalovaného (ak sa napríklad klient banky rozhodne namiesto použitia
internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí predsa banka platiť takéto cestovné za klienta).

55. Žalovaný zdôrazňuje, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť, a to ani na základe Zmluvy o úvere,

ktorá by žalovanému prikazovala preberať splátky od svojich zákazníkov osobne na ktoromkoľvek
mieste, ktoré si zvolia. Neexistuje ani žiaden legitímny dôvod, aby takéto ekonomicky náročné plnenie
vykonával žalovaný bezodplatne. Je predsa legitímnym právom žalovaného snažiť sa pri svojej
podnikateľskej činnosti dosahovať v medziach stanovených právnymi predpismi zisk. Ako žalovaný
uvádza nižšie, celková odmena za doplnkovú službu je však primeraná a vzhľadom na žalovaným

skutočne vynaložené náklady pomerne nízka.

56. V skratke, Zmluva o úvere samostatne stanovuje spôsob splácania úveru, tento sa uzavretím Zmluvy
o doplnkovej službe nemení, avšak Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaväzuje poskytovať
žalobkyninadštandardnúdoplnkovúslužbu,ktorejčasťzahŕňavykonávaniečinnosti,ktorúbyrealizovala

žalobkyňa, pokiaľ by sa nerozhodla platiť žalovanému priamo na bankový účet žalovaného. Záväzok
žalovaného poskytovať doplnkovú službu preto nie je súčasťou záväzku žalovaného zo Zmluvy o
úvere, nakoľko zo Zmluvy o úvere napríklad nevyplýva povinnosť žalovaného pravidelne cestovať za
žalobkyňou.

57. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola pritom určená
dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že
okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 45-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobkyňou za
účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady
spočívajúce predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu

tam a späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaní
úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Žalovaný tak žalobkyni poskytoval
na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale žalovaný
dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Pokiaľ aj tak žalobkyňa v konaní namieta
údajný rozpor výšky celkovej odmeny s dobrými mravmi, keď celková odmena pripadajúca v prepočte na

jeden výber predstavuje približne len cenu obojsmerného autobusového cestovného lístka, tak žalovaný
považuje tento hodnotiaci úsudok žalobkyne za celkom mylný. Žalovaný pripomína, že keby žalobkyňa
túto doplnkovú službu realizovala návštevami svojho advokáta za obdobných podmienok, jeho tarifná
odmena by mnohonásobne presiahla celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, isto by však
neposkytoval túto službu zadarmo, ako teraz požaduje žalobkyňa.

58. Vzhľadom na uvedené, doplnková služba je poskytovaná nad rámec Zmluvy o úvere až potom,
ako sa žalobkyňa dobrovoľne rozhodla uzavrieť so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe. Žalovaný
zdôrazňuje, že žalobkyňa si túto doplnkovú službu v minulosti vyžiadala od žalovaného (aj od iných
spoločností) už viackrát, a to preto lebo doplnková služba bola pre ňu výhodná.

59. Žalobkyňa na viacerých miestach žaloby nesprávne tvrdí, že odmena podľa každej Zmluvy
o doplnkovej službe by sa mala započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom zo Zmluvy o úvere, a preto podľa nesprávneho názoru žalobcu je v Zmluve o
úvere uvedená nesprávne výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v takej miere, že vraj ide

až o úžeru. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera.

60. Kľúčovou chybou na ktorej spočívajú žalobkyne nesprávne výpočty (odhliadnuc od chybovej
aplikácie na webovej stránke, ktorú žalobkyňa na výpočet použila) sú predovšetkým vstupné údaje sktorými žalobkyňa pracuje. Ide predovšetkým o to, že nie je na vôli žalobkyne, ale ani žalovaného,
ktoré náklady tvoria celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú potom
vstupným údajom pre výpočet RPMN.

61. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú vymedzené v § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyoúvere(ďalejlen„zákon
č. 129/2010 Z. z.“) nasledovne: „celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom

všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“.

62. Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi
doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými,
ktoréniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľskéhoúveruaniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok.

63. Žalovaný trvá na tom, že žalobkyňa nemusela uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe
Zmluvy o úvere získala spotrebiteľský úver, alebo aby ho získala za ponúkaných podmienok, teda
celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do:
(i) určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata aj celková odmena sú tak súlade

s právnymi predpismi a dobrými mravmi;
(ii) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z.; údaje v Zmluve o úvere o celkových nákladoch
žalobkyne sú tak správne;
(iii) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v Zmluve o úvere o celkovej čiastke, ktorú

musí žalobkyňa zaplatiť, sú tak správne;
(iv) výpočtu RPMN; údaje v Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne.

64. Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne
ani pri celkových nákladoch či RPMN v Zmluve o úvere, a ohradzuje sa preto voči nepravdivému

difamačnému tvrdeniu žalobkyne o údajnej úžere. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje všetky v
tomto súdnom konaní spomínané ním uzavreté zmluvy za platné a plne v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, s čím sa opakovane stotožnili aj všeobecné súdy vo viacerých konaniach,
iniciovaných zákazníkmi žalovaného v právne obdobných veciach, kde aj bolo rozhodnuté v prospech
žalovaného, pričom viaceré z týchto rozhodnutí sú už aj právoplatné (napr. rozsudok Okresného súdu

Michalovce z 27.6.2012, spis. zn. 19C/164/2010; rozsudok Okresného súdu Martin z 19.1.2015, spis.
zn. 15C/244/2014; rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom z 18.9.2013, spis. zn. 5C/114/2011;
rozsudok Okresného súdu Prievidza z 10.4.2015, spis. zn. 8C/183/2014; rozsudok Okresného súdu
Topoľčany z 25.3.2015, spis. zn. 7C/138/2014, rozsudok Okresného súdu Košice II z 19.3.2015, spis.
zn. 17C/73/2014).

65. Bremeno tvrdenia opaku a súvisiace dôkazné bremeno v konkrétnom prípade však spočíva na
žalobkyni. Žalovaný pritom dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe ako aj nadštandardnosť
na jej základe poskytovanej doplnkovej služby bližšie vysvetlil vyššie v texte tohto podania. Žalobkyňa
tak dôkazné bremeno v konaní neuniesla.

66. Žalovaný v súvislosti s uzavieraním a realizovaním Zmluvy o úvere postupoval dôsledne podľa
zákonač.129/2010Z.z.azákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších
predpisov. Žalovaný okrem iného s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver a splnil si svoje informačné povinnosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z..

67. Zmluva o úvere bola uzavretá platne v písomnej forme, obsahujúc všetky všeobecné aj osobitné
náležitosti, ktoré sa na ňu vzťahujú podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom vokamihu jej uzavretia. Zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný voči žalobkyni
nepoužil nekalé obchodné praktiky (ani zo strany obchodných zástupcov žalovaného k použitiu nekalých
obchodných praktík nedošlo). Na Zmluvu o úvere sa teda nepoužije ani sankcia bezúročnosti a bez

poplatkovosti spotrebiteľského úveru.

68. Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť spotrebiteľských úverov
terminus technicus pre označenie odplaty - ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom“. Podľa tohto ustanovenia tieto náklady sú „všetky náklady vrátane

úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,“. V danom prípade ide o
špeciálnu právnu úpravu definujúcu odplatu/cenu za úver. Inak povedané, odplatou za spotrebiteľský

úver sú úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb).
Medzi týmito zložkami odplaty za úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V konkrétnom
prípade to znamená, že celkové náklady žalobkyne zo Zmluvy o úvere tvorili len úrok a poplatok za
garantovanú službu.

69. Podľa § 53 ods. 1 OZ: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“.

70. Citované ustanovenie tak neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové
dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet
plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia.
Cenové plnenia sa preto nemôžu „deliť“ napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové

dojednania, čo súčasne vylučuje aj to, aby súd mohol niektoré z týchto „čiastkových“ cenových
plnení skúmať samostatne z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok (viď Hellner, Steuer:
BankrechtundBankpraxis, Stand 01/2005, bod 18/53). Inými slovami, citovaný zákon vylučuje možnosť
zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a
vedľajšímicenovýmidojednaniamivylučujeajmožnosťzaoberaťsaneprijateľnosťoujednotlivýchzložiek

cenového dojednania, ktorými sú v konkrétnom prípade úrok a poplatok za garantovanú službu.

71. Ani čl. 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“) nepozná pojem hlavné alebo vedľajšie cenové
dojednanie, pretože pozná len pojem cena: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k

definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo
služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“.
Dokonca aj Európska komisia zastáva názor, že nie je akceptovateľné rozdeľovanie cenových dojednaní
na hlavné a vedľajšie (viď. Správa Európskej komisie z 27. apríla 2000 o aplikácii Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM/2000/0248).

72. Hlavným dôvodom, prečo znenie čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a Občianskeho zákonníka jednoznačne
stanovuje, že ceny nemajú byť predmetom súdneho prieskumu je skutočnosť, že:
(i) súdy nie sú v kontinentálnom právnom systéme kvalifikované posúdiť určenie cien, a to ani hlavné
ani vedľajšie cenové dojednania, pretože určenie cien nie je až na výnimky predmetom zákonných

ustanovení a chýba pre ne normatívne vyváženie jednotlivých záujmov adresátov právnej normy,
na základe ktorých by mohol byť súdny prieskum vykonaný (von Staudingers, J.: Kommentar zum
Bürgerlichen Gesetzbuch mit Einführungs gesetz und Nebengesetzen. Neubearbeitung, 2006, marg.
320); a
(ii) určenie cien je ústavne chránené z hľadiska zmluvnej voľnosti a to tak určenie ceny (viď nález

Ústavného súdu ČR z 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03 a uznesenie Ústavného súdu ČR z 22.
februára 2012, sp. zn. I. ÚS 1800/09), ako aj určenie tzv. cenového dôvodu, t. z. toho, za aké plnenie
sa cena dojednáva (napr. Horn, N.: DierichterlicheKontrolle von Enthetlklauseln nach dem AGB- Gesetz
am Beispiel der Kreditwirtschaft. WM, 1997. Osobitná príloha č. 1, s. 9).73. V oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich
cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť

od nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny obsah plnení sa určuje naopak ako
„balík“rôznychjednotlivýchplnení,ktorémuzodpovedácelkomšpecifickákombináciaprotiplnení.Takéto
komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť uspokojivo popísané v rámci jediného
popisu „hlavného predmetu plnenia“ (Frank, R. a kol.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519).
Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú ucelené balíčky plnení, ktorých súčasťou

je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto balíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček
protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a
ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku.
V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne prepojené“ (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č.
13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka“ nie je možné určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä
v prípadoch „balíčkov“, pri ktorých je štandardné a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je

to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).

74. V nadväznosti na to špecifikácia jednotlivých „súčastí balíka“ zvyšuje transparentnosť cenového
dojednania (porov. bod 12.5 rozsudku rakúskeho Najvyššieho súdu z 7. augusta 2008, sp. zn.
6Ob/253/07), čím sa však nevytvára samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových dojednaní,

pretože cena je jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného Írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading proti Abbey National plc & Others).

75. Je tiež dôležité, že úniový normotvorca za účelom jednotného posudzovania celkových nákladov
spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov

(RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom
pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah
jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac
SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).

76. V skratke, dojednanie o poplatku za garantovanú službu a o výške úroku nepodlieha v zmysle §
53 ods. 1 OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry samostatnému súdnemu prieskumu
prijateľnosti ceny tohto poplatku a/alebo výšky tohto dohodnutého úroku, pretože ide vždy len o
jednu „časť“ ceny úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je síce vo všeobecnosti vylúčený
ustanovením § 53 ods. 1 OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej

odplate za poskytnutie finančných prostriedkov sa však použije špeciálna úprava podľa § 53 ods. 6 OZ,
ktorá pripustila súdny prieskum prijateľnosti - primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných
prostriedkov, a to pokiaľ ide o Zmluvu o úvere, iba z pohľadu, či takáto celková odplata podstatne
neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.

77. Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere: „Ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru

zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“.

78. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že súdnemu prieskumu podlieha len celková odplata za úver,
pričom nebolo preukázané, že by táto v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere podstatne prevyšovala
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

79. Žalovaný na preukázanie, že odplata za úver podľa Zmluvy o úvere podstatne neprevyšovala odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch poukazuje
na tabuľky vydané v zmysle nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., ktoré v minulosti (pred účinnosťou
zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval § 53 ods. 6 OZ na znenie, ktoré žalovaný cituje vyššie)

slúžili ako základ pre stanovovanie maximálnej prípustnej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov
(RPMN) v spotrebiteľských úverov. RPMN vlastne vyjadruje v percentuálnom vyjadrení to, aký je úver
pre spotrebiteľa nákladný a vychádza pritom zo všetkých nákladov, ktoré spotrebiteľ okrem istiny musí
veriteľovi zaplatiť. Ide pritom o iný údaj, než je úroková sadzba a tieto dva údaje nemožno zamieňať.Podľa týchto tabuliek sa v rokoch 2008 až 2010 pohybovala maximálna prípustná hodnota RPMN medzi
76% až 112,52%. Keďže v Zmluve o úvere bola RPMN 69,48% (žiadnym dôkazom žalobkyne opak
preukázaný nebol), nemôže byť takáto RPMN v rozpore so všeobecne akceptovaným hodnotovým

poriadkom, keď v rokoch 2008 až 2010 bola priamo právnymi predpismi stanovená výška RPMN až do
112,52% (http://www.mfsr.sk/Default.aspx?CatID=6865). Náklady na úver, nedosahujúce ani dve tretiny
zákonom povolenej výšky takýchto nákladov, jednoducho z povahy veci nemôžu odporovať ani dobrým
mravom a nemôžu byť úžerou.

80. Zmluva o úvere teda nepresiahla najvyššiu prípustnú odplatu.

81. Tvrdenie žalobkyne o údajnej neplatnosti poplatku z dôvodu, že vraj „... v samotnom texte zmluvy
absentuje okruh plnení, ktoré majú byť spotrebiteľovi poskytované ako protiplnenie za poplatok ...“,
žalovaný popiera pre jeho nepravdivosť. Žalovaný vyššie vysvetlil, že poplatok za garantovanú službu je
len špecifikáciou cenového dojednania príslušnej Zmluvy o úvere, ktorou sa poskytuje finančná služba -

úver, a jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 6 OZ prípustný iba podľa
§ 53 ods. 6 OZ spolu s úrokom, teda pri posudzovaní celkovej odplaty za príslušný úver.

82. Poplatok za garantovanú službu je v Zmluve o úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, pričom
bol v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho

predpokladal aj § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48“). Súdny dvor EÚ k
uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa
typov poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank

România SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne
obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci
poskytovania spotrebiteľských úverov.

83. Rovnako žalovaný pripomína, že žalobkyňa v žalobe zjave tendenčne nerozlišuje medzi

administratívnym poplatkom, ktorý v minulosti používal žalovaný a poplatkom za garantovanú službu,
ktorý je uvedený v Zmluve o úvere. Protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je pritom výslovne
špecifikované v bode 4 Zmluvy o úvere nasledovne: „Za poplatok za garantovanú službu sa Provident
zaväzuje pre Zákazníka zabezpečovať nasledovné:
- službu prevencie kumulácie neuhradených splátok prostredníctvom telefonického upozornenia a/alebo

listového upozornenia na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa tejto Zmluvy,
- podporu prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky 0850111104 a kontaktných centier na
pobočkách Providentu, ktoré sú Zákazníkovi k dispozícií v úradných hodinách uvedených na webovom
sídle www.provident.sk, v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach
Zákazníka podľa tejto Zmluvy,

- službu vyhotovenia duplikátov dokumentov v súvislosti so Zmluvou v prípade ich straty alebo
poškodenia,
- službu poskytnutia Karty splátok Zákazníkovi, ako pomôcku na vedenie záznamov o platbách podľa
tejto Zmluvy,
- na základe písomnej žiadosti Zákazníka, ktorý je v omeškaní s úhradou sumy splatnej podľa tejto

Zmluvy najmenej štyri týždne, sa Provident zaväzuje akceptovať splácanie tejto sumy v osobitných
splátkach, rozdelených najviac na obdobie štyroch týždňov a zároveň si neuplatniť vo vzťahu k takejto
splatnej sume právo na odstúpenie od Zmluvy alebo na úroky
z omeškania podľa čl. 10.“.

84. Dohodnutý úrok je v Zmluve o úvere uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou
sadzbou zo sumy úveru. Úrok vyjadrený prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej v Zmluve o
úvere je len špecifikáciou cenového dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Výška úrokovej
sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu,
že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa

nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o
spotrebiteľskomúvereuvádzaťročnúpercentuálnumierunákladov(RPMN),ktorávychádzazcelkových
nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho
a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMNbolo zaviesť jednoduchý údaj pre spotrebiteľov podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať
jednotlivé ponúkané spotrebiteľské úvery z pohľadu ich výhodnosti, aj keď tieto obsahujú viacero
cenových dojednaní popri úroku. Priemerný spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva

RPMN ponúkaných spotrebiteľských úverov a nie úrokovú sadzbu.

85. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové
subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu.
Žalovaný zdôrazňuje, že nekompenzuje nízky úrok vysokými poplatkami, ako je to bežnou praxou v

bankovom sektore a navyše, žalovaný pri poskytovaní spotrebiteľského úveru podstupuje podstatne
vyššie riziko ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver. Banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené
aspoň pohľadávkami z účtu zákazníka, vedeného v danej banke, čo žalovaný nemá.

86. In concreto, komerčné banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby (napr. Poštová banka, a.
s., za 32,50% ročne, príp. OTP Banka, a. s. za 27,50% ročne) a napokon aj súdna prax považuje úroky

vo výške 25% ročne za primerané (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, str. 6).
Podľa Najvyššieho súdu SR „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom … treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi“ (rozsudok so sp. zn. 3 Cdo 137/2003, publikovaný v časopise Zo
súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna

prax uznáva úrokovú sadzbu 25% ročne, či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi
úroková sadzba podľa Zmluvy o úvere vo výške 22,90% ročne, pri dobe splatnosti 45-tich týždňov.

87. Aj z týchto dôvodov žalovaný trvá na tom, že tak odplata - cena úveru, ako aj všetky jej zložky boli
v Zmluve o úvere dohodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi, v súlade s dobrými mravmi a

jednoznačne nejde o úžeru.

88. Nakoľko žalobkyňa „dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008“, hoci neuvádza prečo a z akého dôvodu, žalovaný si
dovoľuje konajúcemu súdu z opatrnosti tieto rozhodnutia priblížiť:

(i) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/224/2008, zo dňa 23. apríla 2009 - žalovaný vôbec
nerozumie,včommôžemaťdanérozhodnutiesúvisstoutovecou.VkonaníNajvyššísúdSRrozhodoval
o dovolaní, pričom spor sa týkal určenia neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a Najvyšší súd SR sa
zaoberal právnym posúdením ne/existencie naliehavého právneho záujmu na danom určení;
(ii) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/1/2009, zo dňa 31. júla 2009 - Najvyšší súd SR sa

v danej veci zaoberal zmluvou o úvere uzavretou dňa 10. júna 2003 na ktorú sa ešte nevzťahoval toho
časuúčinnýzákonč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákonaSlovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, z čoho
tiež vyplýva, že v konkrétnom prípade sa na danú zmluvu nepoužilo špeciálne vymedzenie ceny/odplaty
- celkových nákladov spotrebiteľa, a toho času právny poriadok ani neupravoval najvyššiu prípustnú

odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 6 OZ. Najvyšší
súd SR vo veci zjednodušene konštatoval, že hoci v čase uzavretia danej zmluvy neexistuje zákonnom
stanovená výška odplaty (konkrétne v danom čase odplata predstavovala len úroky podľa danej zmluvy
o úvere), neznamená to že je ju možné dohodnúť v akejkoľvek výške pretože aj v týchto prípadoch bude
hornou hranicou súlad s dobrými mravmi.

Ako už z uvedeného vyplýva, spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je zaujímavé z pohľadu
limitácie dohodnutej odplaty, ktorá nemá právnymi predpismi stanovený limit, vo vzťahu k Zmluve o
úvere, ktorá je predmetom tohto konania je však nepoužiteľné pretože, táto má právnymi predpismi
stanovenú najvyššiu prípustnú odplatu. Je potrebné tiež zdôrazniť, že dané rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR nielenže stratilo vo vzťahu k zmluvám o spotrebiteľských úveroch právny základ v dôsledku
zmeny právnej regulácie definovaním celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom,
RPMN a najvyššej prípustnej odplaty, ale navyše nikdy nemalo za cieľ posudzovať iba primeranosť
niektorých zložiek odplaty, ale odplatu ako celok. Predsa ak výška dohodnutých úrokov k výhodnosti
spotrebiteľského úveru nemusí mať koreláciu, potom akékoľvek samostatné posudzovanie len úrokov

bez ďalších zložiek celkových nákladov stráca svoj pôvodný zmysel. Preto Najvyšší súd SR v
odôvodnení daného rozhodnutia operuje abstraktne s posúdením výšky „odplaty“ a až následne dosadí
svoj právny názor do konkrétneho skutkového stavu danej veci, kde odplata bola len úrok. Práve z toho
dôvodu došlo následne zákonodarcom k zavedeniu legálnej definície celkových nákladov spotrebiteľaspojenými so spotrebiteľským úverom a k stanoveniu najvyššej prípustnej výšky odplaty pri poskytnutí
peňažných prostriedkov.

89. Žalobkyňa v žalobe poukazuje na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe, že vraj
v Zmluve o úvere absentuje náležitosť „termín konečnej splatnosti“. Žalovaný takéto tvrdenie žalobkyne
popiera, pre jeho nepravdivosť.

90. Žalobkyňa sa pritom zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia od
žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci žalobkyňa poznala termín
konečnej splatnosti Zmluvy o úvere, ale teraz sa jej zdá, že tento mal byť určený nie „termínom“ (hoci
zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“), ale „dátumom“ (hoci pojem „dátum“
zákon č. 129/2010 Z. z. z logických dôvodov nepožaduje). Žalovaný takúto argumentáciu žalobkyne
(ako aj výkon údajného práva o ktoré sa takto pokúša), považuje za odporujúcu dobrým mravom.

91. Uvádzaný právny názor žalobkyne je pritom nesprávny už len z toho dôvodu, že je bagateľný pre
prehnaný formalizmus, tak ako to má na mysli Ústavný súd SR: „prehnané formalistické požiadavky
všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného
súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž

nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho
neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania” (napr. nález
Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Podľa Ústavného súdu SR sa
porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie
autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali

vyvolať vo svojej právnej sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

92. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere:
„Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18)
musí obsahovať tieto náležitosti: ... f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru,“.

93. Ako je z citovaného ustanovenia zrejmé, zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej
splatnosti“, nie „dátum“. V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo
„termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový

údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava:
Veda 2003. 985 s.). Napokon rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom
práve dlhodobú tradíciu a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si
zákonodarca osvojil práve pojem „termín“ a nie „dátum“.

94. V danom prípade preto pre splnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.
je postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že: „Úver sa za podmienok podľa tejto
Zmluvy poskytuje na dobu 45 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 45. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“.

95. Žalovaný v súvislosti s touto náležitosťou zdôrazňuje, že nedávno vyhláseným rozsudkom Súdneho
dvora EÚ z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15 (ďalej len
„Rozsudok HCS“) Súdny dvor vo svojom výroku záväzným spôsobom objasnil okrem iného aj článok 10
ods. 2 písm. h) smernice 2008/48, a to nasledovne:

„2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“.

96. Súdny dvor EÚ príslušné ustanovenie smernice 2008/48 jasne vyložil tak, že obsahom danej

náležitosti nie je nevyhnutne uvedenie konkrétneho dátumu (deň, mesiac, rok). Dôležitým pre tento spor
je však práve spôsob, akým Súdny dvor EÚ k takémuto záveru dospel. V bode 48 Rozsudku HCS, Súdny
dvor EÚ poukázal na cieľ daného ustanovenia, ktorý uvádza generálna advokátka E. Sharpston, a to
zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. Podľa Súdneho dvora EÚna naplnenie tohto cieľa postačí akákoľvek formulácia, ktorá umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy, veriteľovi sa však neukladá v zmluve uviesť presný dátum (deň, mesiac,
rok).

97. Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere podľa čl. 10 ods. 2 písm.
h)smernice2008/48sozameranímnapojem„frekvenciasplátok“.AkovyplývazodôvodneniaRozsudku
HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48:
„dĺžku trvania zmluvy o úvere“, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná

práve § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,“. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť
nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienky
na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c)
smernice2008/48,atakjeprípustnévnútroštátnuprávnunormu§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.
z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku

uvádzať v zmluve o úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti.

98. Žalobkyňa v žalobe poukazuje aj na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe,
že vraj v Zmluve o úvere absentuje náležitosť „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“. Žalovaný takéto tvrdenie žalobkyne popiera, pre jeho nepravdivosť. Uvedené tvrdenie je
nepravdivé tak z dôvodu nesprávneho právneho názoru na ktorom je založené, ako aj rovnako z dôvodu
jeho bagateľnosti, ktorú žalovaný vysvetlil už vyššie.

99.Žalobkyňasaajvtomtoprípadezjednodušenedomáhavydaniaúdajnéhobezdôvodnéhoobohatenia

od žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci v Zmluve o úvere bola táto
náležitosť uvedená, odstupom času sa žalovanej zdá, že táto náležitosť mala byť uvedená v Zmluve
o úvere inak. Logicky aj túto argumentáciu žalobkyne ako aj výkon údajného práva o ktoré sa takto
pokúša) žalovaný tak považuje za odporujúcu dobrým mravom.

100. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia
Zmluvy o úvere: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti: … k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,“.

101. Podľa názoru žalovaného si žalobkyňa uvedené ustanovenie nesprávne právne vyložila zrejme
tak, že sa mylne domnieva, že citované ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej
jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky. Takýto „rozpis“ sa však poskytuje iba v prípadoch
definovaných v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. z. nejde o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ale o formulovanie práva spotrebiteľa v priebehu doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere na
dobu určitú bezplatne požadovať od veriteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky.

102. V danom prípade preto bolo postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že
(i) počet splátok je 45, (ii) bola definovaná výška každej splátky, (iii) bola určená splatnosť každej

splátky, pričom je potrebné zohľadniť, že úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý
by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť
jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobkyne spojených s poskytnutým úverom.

103. Pokiaľ ide údajný „legálny výklad“, ktorý žalobkyňa vraj vidí v dôvodovej správe, tu treba uviesť,

že ide o nepravdivé tendenčné tvrdenie, pretože v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z. nie
je žiadna zmienka o tom, že by sa podľa zákonodarcu mal § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. vykladať ako vyžadujúci uvedenie rozpisu (amortizačnej tabuľky). Pokiaľ ide o niekoľko súdnych
rozhodnutí, na ktoré poukazuje v súvislosti s touto náležitosťou žalobkyňa, tieto nikdy nepredstavovali
ustálenú rozhodovaciu prax súdov (nikdy nedošlo k ich jednoznačnému presadeniu ani na lokálnej

úrovni). Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované
v rámci konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s.
proti M.), kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „na rozdiel od tvrdení predkladajúceho
súdu,relevantnéznenieuvedenéhozákonanevyžaduje,abyzmluvaoúvereobsahovalapresnéurčenie,aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a
poplatky.“ (bod 16).

104. Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl. 10 smernice
2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere.
Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva
o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES,
prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch
však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice
2008/48/ES „[zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej

vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice
2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti
splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie
tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a

nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k
názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých
splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu
mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere“ (body 9 a 10).

105. Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.
septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o

spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne
výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov“,
rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (najmä SOI) či súdne rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali zmluvy o spotrebiteľskom úvere
používané žalovaným a nikdy nebolo žalovanému právoplatne vytknuté nesplnenie tejto zákonnej

náležitosti.

106. Ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia,“ sa transponoval do vnútroštátneho právneho poriadku SR čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia“.

107. Zásadným a prelomovým vo vzťahu k objasneniu výkladu tejto náležitosti je preto aj v tomto prípade
nedávno vyhlásený Rozsudok HCS (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016, vo veci Home
Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15) v ktorom Súdny dvor vo svojom výroku záväzným
spôsobom objasnil okrem iného aj článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48, a to nasledovne:

„3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.

108. Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere
musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods.
2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinnýbezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica
2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky

(body 52 až 54).

109. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do
vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie
nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48,

a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010
Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje
požiadavku uvádzať v zmluve o úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t.
z. amortizačnú tabuľku).

110. S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi

v rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú
mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia
úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9
preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné
vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.“). Smernica 2008/48 bola transponovaná do

vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z.z.

111. Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ
ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v
danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské

štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.

112. Žalovaný zvlášť poukazuje na tú časť odôvodnenia Rozsudku HCS (bod 55), kde Súdny dvor EÚ
zotrváva na výklade podanom Súdnym dvorom EÚ v rozsudku SC Volksbank România, že smernica

2008/48 stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia
špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako
ona sama obsahuje. V Rozsudku HCS sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje povahe čl. 10 ods. 2 smernice
2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci čl. 10
ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere zrozumiteľne a stručne iné

zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské
štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné
náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48. Súdny dvor EÚ
tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice 2008/48 nesmie
požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48.

113. Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS podal
záväzný výklad náležitostí, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré žalovaný vysvetlil už vyššie.

114. Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, C-453/00, Kühne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že

jeho judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky
členské štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku
Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor
rozhodol, je povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocí
zabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/

Komisia, C-8/88, Zb. s. I-2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny
dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje
význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod
16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C-50/96, Zb. s. I-743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že

správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať
aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na
základe žiadosti o výklad.“.115.SúdnydvorEÚtedadosahujezáväznéúčinkysvojejjudikatúrycezsvojuprávomocvykladaťzmluvy
a akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený
výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto

pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť.

116. Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania
potom zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR, ktorý túto záväznosť vo svojich
rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12.

decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
(zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie
čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň
rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je
interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.“.

117. Žalovaný si preto dovoľuje vo veci konajúcemu súdu pripomenúť, že ak by sa v danej
veci z akéhokoľvek dôvodu chcel odchýliť od výkladu poskytnutého Súdnym dvorom EÚ (pritom
nepostihnúť svoje rozhodnutie vadou arbitrárnosti), mal by podať Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie
prejudiciálneho konania. Následne samotný Súdny dvor EÚ posúdi položené prejudiciálne otázky aj z
pohľadu doktríny acte éclairé a acte claire (vrátane jeho doterajšej judikatúry) a pre prípad, že dospeje k

záveru, že (i) položená prejudiciálna otázka je zhodná s otázkou o ktorej už rozhodol, (ii) možno odpoveď
na takúto otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, alebo (iii) odpoveď na položenú otázku nevyvoláva
žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor EÚ rozhodne podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku Súdneho
dvora v znení neskorších predpisov.

118. Žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobkyne o neplatnosti oboch spomínaných zmlúv,
zdôrazňuje, že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu
povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ: „Ak je zmluva
neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej
dostal.“.Zuvedenéhovyplýva,žesavprípadeaplikácie§457OZvplnejmiereaplikujesynalagmapodľa

§ 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe
môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený
ho splniť oproti plneniu protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607).

119.PodľarozsudkuNajvyššiehosúduSR,spis.zn.3Cdo/113/2007,zodňa25.septembra2008:„Pokiaľ
sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný
synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak
zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej
peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia

plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.“.

120. Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy resp. niektorú z nik za neplatné/ú (hoci tieto
zmluvy sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú
podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V prípade žalovaného

by tak vrátenie plnenia doplnkovej služby nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhej vety
OZ, a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobkyne peňažná náhrada za plnenie doplnkovej
služby poskytnuté žalobkyni.

121. Nakoľko žalobkyňa takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadrila,

vzhľadom na kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie
žaloby v celom rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).

122. Zhrňujúco, žalobkyňa hoci poukazuje na údajnú neplatnosť Zmluvy o doplnkovej službe k
tomuto nesprávnemu a nepravdivému tvrdeniu, ktoré žalovaný v celom rozsahu popiera, ani len

neuviedla žiadne skutkové okolnosti, ku ktorým by sa žalovaný mohol vyjadriť. Žalovaný tiež pripomína,
že bremeno tvrdenia a súvisiace dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobkyňu. Žalovaný
zdôrazňuje, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe na základe svojho
slobodného, vážneho a dobrovoľného rozhodnutia, pretože bola pre ňu výhodná.123. Slobodné, vážne a dobrovoľné rozhodnutie žalobkyne uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe
preukazuje aj skutočnosť, že (i) Zmluva o doplnkovej službe je zo strany žalobkyne osobitne podpísaná,

(ii) takúto zmluvu neuzatvárajú všetci zákazníci žalovaného, (iii) Zmluva o doplnkovej službe sa
podpisuje až po uzavretí Zmluvy o úvere a pod.

124. Výhodnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe pre žalobkyňu preukazuje aj skutočnosť, že (i)
žalobkyňa v čase uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe nemala zriadený bankový účet, (ii) žalobkyňa o

túto doplnkovú službu žalovaného v minulosti už požiadala, ako aj v budúcnosti opakovane, ako aj to,
že (ii) síce jej uzavretím ostala nezmenená možnosť splácať dlžnú sumu z príslušnej Zmluvy o úvere
bezhotovostne, vždy žiadala o prevzatie hotovosti na základe Zmluvy o doplnkovej službe.

125. Žalovaný si voči žalobkyni splnil v súvislosti so Zmluvou o úvere a Zmluvou o doplnkovej službe
všetky povinnosti stanovené príslušnými právnymi predpismi, tieto zmluvy boli uzatvorené platne a

obsahujú všetky povinné náležitosti (aj s prihliadnutím na Rozsudok HCS) vyjadrené jasne, zrozumiteľne
a určito. Odplata podľa Zmluvy o úvere a všetky jej zložky sú v súlade s právnymi predpismi, primerané
a v súlade s dobrými mravmi. Tieto zložky cenového dojednania podľa § 53 ods. 1 OZ nepodliehajú
samostatnému súdnemu prieskumu ich prijateľnosti. Celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe
je v súlade s právnymi predpismi, primeraná vzhľadom na predpokladaných 100 osobných návštev u

žalobkyne, a je v súlade s dobrými mravmi.

126. Žalobkyňa plnenie svojich povinnosti zo Zmluvy o úvere a zo Zmluvy o doplnkovej službe v konaní
naopak nepreukázala. Právnym dôvodom takého plnenia by pritom boli práve príslušná Zmluva o úvere
resp. Zmluva o doplnkovej službe, žalovaný sa teda ani nemohol bezdôvodne obohatiť. Žalovaný tiež

namieta,žemuúdajnávýzvanadobrovoľnéplneniezostranyžalobkynenebolariadnedoručená,pričom
z jej predloženého znenia nevyplýva, že by jej súčasťou bola plná moc na zastupovanie žalobkyne.
Žalovaný namieta neprípustnosť žalobného návrhu tiež aj pre nezohľadnenie synalagmatickej reštitúcie.

127. Uznesením č.k. 13Csp/18/2017-96 zo dňa 16.02.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 20.02.017

a vykonateľným dňa 03.03.2017, súd vyzval žalobkyňu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.

128. Písomným podaním zo dňa 24.02.2017 (č.l. 98-101) sa žalobkyňa vyjadrila k vyjadreniu
žalovaného, pričom uviedla, že zotrváva na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je v rozpore so
zákonom. Poukazujeme najmä na rozpor s § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 2 a
§ 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“).

129. Žalobkyňa v žalobe dospela k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s

poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
logicky neplatnou aj zmluva o zabezpečení splátok úveru (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe“), ktorá
sa svojim trvaním viaže na hlavný záväzkový vzťah.

130. Naďalej má za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktoré mala žalobkyňa platiť na základe

zmluvy o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len
„RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

131. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej

percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom
„celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v

hotovosti má byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o
doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru.132. Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme
za neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnu
ochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho

zákonníka z hľadiska toho, či odplata podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. RPMN po zohľadnení odmeny zo zmluvy o
doplnkovej službe je vo výške 317,27 % (http://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka).

133. Minulé skúsenosti s postupom žalovaného pri uzatváraní predmetnej zmluvy svedčia o tom, že

žalovaný výslovne inštruoval svojich obchodných zástupcov, aby klientom (spotrebiteľom) nedávali
na výber v otázke uzatvorenia či neuzatvorenia zmluvy o doplnkovej službe, čím svojich klientov
vystavoval situácii, že buď podpíšu všetky na podpísanie predložené listiny, alebo úver poskytnutý
nebude. Vzhľadom na vyššie prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti
s uzatváraním zmlúv o spotrebiteľských úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme
za to, že odmena zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa

spojených so spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN.

134. Poukazuje napr. na rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 14C/92/2013 zo dňa 14.05.2014, rozsudok
OS Prešov, sp. zn.: 9C/94/2012 zo dňa 21.02.2013, rozsudok OS prešov, sp. zn.: 8C/4/2013 zo dňa
26.05.2014, v ktorých súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru, je

neprijateľná.

135. Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť
ceny spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská). Nesprávna RPMN je
zavádzaním v podstatnej informácii pre spotrebiteľa a takúto prax označil Súdny dvor EÚ za klamlivú

obchodnú praktiku (nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 Perenič/S.O.S. Financ.

136. Pokiaľ by si žalobkyňa skutočne mohla dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ -
lacnejšívariantaprostredníctvomobchodnéhozástupcu-drahšívariant,jezrejmé,žebysapreuvedenú
službu s obchodným zástupcom nerozhodla a tak si ušetrila náklady umelo predražujúce úver. Je úplne

nelogické ba až absurdné, aby žalobkyňa sama požadovala uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe
resp. si túto službu sama slobodne a vážne zvolila, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok
obchodným zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za pôžičku!

137. Ktorý klient banky resp. nebankovej spoločnosti by chcel zaplatiť za spotrebiteľskú pôžičku viac,

keď má možnosť zaplatiť menej?

138. Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane
žalobkyne, za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul poplatok za výber
do RPMN), slúžili výlučne záujmom žalovaného.

139. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na zlepšenie platobnej
disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov!

140. Je pozoruhodné, že množstvo klientov odkázaných práve na nebankové produkty žalovaného

t.j. skupina, ktorá nedisponuje nadbytkom peňazí resp. skupina charakteristická výslovným nedostatkom
peňazí, si dobrovoľne volili údajnú doplnkovú komfortnú službu žalovaného, ktorá im za cenu niekoľko
sto eur navyše mala ušetriť ich čas s úhradou splátok (cez internet banking, alebo návštevu banky
resp. pošty). Takéto niečo si žiadny človek s nedostatkom peňazí samozrejme dobrovoľne nevyberie.

141. Žalobkyňa nebola reálne oboznámená s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe
a zmluvu o doplnkovej službe podpísala iba z dôvodu, že jej bola predložená ako povinná súčasťou
zmluvnej dokumentácie, bez ktorej podpisu by pôžičku nedostala. Skutočný charakter zmluvy o
doplnkovej službe jej ostal utajený. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmluvy o doplnkovej služby bolo
nesporne nevyhnutnou podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru žalovaným.

142. Z textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaný niektoré z obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neuviedol spôsobom, ktorý ukladá zákon.143. K náležitosti „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“:
Žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú možno vyvodiť z výkladu ustanovení zákona o spotrebiteľských

úveroch, a síce nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky
ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok.

144. Na tomto mieste poukazujeme na:
Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013: „Krajský súd sa však v plnom rozsahu

stotožnil s argumentáciou okresného súdu o nedostatku podstatnej náležitosti úverovej zmluvy uvedenej
v§4ods.2podpísm.i),keďspotrebiteľskázmluvamusíobsahovaťvýšku,početatermínysplátokistiny,
úrokovainýchpoplatkov.LogickýmateleologickýmvýkladomZákonaospotrebiteľskýchúverochmožno
dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí
istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorených zmlúv síce
vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a

poplatky, pričom nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre
určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v
jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.“

Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015: „Účelom náležitostí ustanovených v

§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť
splátkybudepoužitánaistinu,úrokaďalšiepoplatky,čomutiežumožňujezorientovaťsavdanejsituácii,
pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú
časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.“

Uznesenie KS Trnava spis. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011: „Primárnemu účelu právnej úpravy
normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) pritom
zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2007 vrátane, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet
a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v

konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.“

145. K náležitosti „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“:
Ďalej sme jednoznačne toho názoru, že výraz „termín“ v slovnom spojení „termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru“ je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený uvedením dňa,
mesiaca a roka.

146. V danom prípade ide o to, že žalovaný termín konečnej splatnosti vyjadril neurčito. Je neprípustné,
aby si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v

zmluve jednoducho uviesť, a naplniť tak dikciu zákona o spotrebiteľských úveroch.

147. Na tomto mieste poukazujeme na:
Rozsudok KS Trnava spis. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014: „Neobstojí argument žalobkyne
uvedený v odvolaní, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon

výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovená
nadbytočne. Výklad ponúkaný žalobkyňou je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy,
pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné
informácie zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,

ak žalobkyňa predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania
úveru výpočty.“

Rozsudok KS Banská Bystrica spis. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012: „O splnení náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o

spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru
vypočítať tak, ako na to v odvolaní poukazoval navrhovateľ. Významom ust. písm. g/ ods. 2 § 4
Zákona o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým
bolo toto ustanovenia do Zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol užpri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.Vyžadujesatedačasová(dátumová)špecifikáciakonečnejsplatnostiúveru,ktorájedodávateľom

určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť
prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné
údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý
bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná Zmluva o úvere
a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že

tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve
dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do
úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi.“

148. Podľa článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“):

Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

c) dĺžku trvania zmluvy o úvere
h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa

149. Hneď na úvod žalobkyňa uvádza, že si je vedomá určitých rozdielností pri vymedzení obligatórnych
náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa smernice, avšak máme za to, že na riešenie

resp. odstránenie niektorých nezrovnalostí sú príslušné iné orgány, ktoré majú právomoc napr. zmeniť
znenie samotného zákona.

150. Súdny dvor EÚ je limitovaný vykladať výlučne právo EÚ. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha
národným súdom. Ak sa žalovaný odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa

09.11.2016, je potom potrebné mať uvedené na pamäti.

151. Súdny dvor EÚ odpovedal na jemu položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice, avšak
sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu, a ktoré musia vždy súlad jednotlivých
ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o

spotrebiteľských úveroch. Na spomenutej praxi nie je spôsobilý nič zmeniť ani rozsudok Súdneho dvoru
EÚ.

152. V prospech takého záveru svedčí to, že smernici v sporoch medzi jednotlivcami zásadne nemožno
priznať priamy účinok. Pokiaľ nemožno uplatniť účinok priamy, potom je vnútroštátny súd povinný

skúmať, či smernici možno priznať aspoň účinok nepriamy, teda či možno vykladať vnútroštátne právo v
súlade so smernicou, pričom aj tento nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva) je limitovaný a má svoje hranice.

153. Nepriamy účinok smernice alebo inak, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, nemôže

vnútroštátny súd uplatniť za každú cenu. Eurokonformný výklad prichádza v úvahu vtedy, ak sa vo
vnútroštátnom právnom poriadku nachádzajú také výkladové metódy, za použitia ktorých možno dospieť
k výkladu súladnému so smernicou.

154. Medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch (ktorý vymedzuje obsah zmlúv o

úvere prísnejšie ako smernica), teda existuje určitý kvalitatívny rozdiel pri vymedzení niektorých
obligatórnychnáležitostí(načosmepoukázaliužvyššie).Žalovanýsícepripúšťanesprávnutranspozíciu
ustanovení smernice, avšak zároveň uvádza, že tento interpretačný rozpor sa dá prekonať pri použití
eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Ak smernica nebola správne transponovaná (ako je
tomu v tomto prípade a čo uznáva aj žalovaný), pričom vnútroštátny súd nemá problém s výkladom

samotnej smernice, potom bude musieť skúmať, či vôbec je možné vnútroštátne právo vykladať v súlade
so smernicou (jedná sa o tzv. nápravný súladný výklad). Žalovaným spomínaný postup pri výklade
vnútroštátneho práva je príkladom tzv. určujúceho súladného výkladu, ktorého predpokladom uplatneniaje však správna transpozícia ustanovení smernice, čo sa však v tomto prípade nestalo, a z toho dôvodu
považuje žalobkyňa argumentáciu žalovaného za nesprávnu.

155. Pokiaľ by navyše vnútroštátne súdy začali automaticky vykladať vnútroštátne právo v súlade so
smernicou a v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, išlo by zároveň o výklad contra legem,
ktorý tvorí prekážku priznania nepriameho účinku smernice, čiže prekážku eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva. Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
bez zváženia všetkých súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“, hoci je naďalej platný a účinný

ten istý zákon, išlo by jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty. Poukazujeme na čl. 2 ods. 2
CSP, ktorý garantuje pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej istoty, t.j. stavu, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít.

156. Poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde uviedol:

„povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní
relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä
právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem
vnútroštátneho práva“

157. Z tých dôvodov musí vnútroštátny súd postupovať v súlade so znením slovenského zákona o
spotrebiteľských úveroch (aj napriek tomu, že jeho ustanovenia idú nad rámec požiadaviek smernice)
a to minimálne do doby, pokým sa znenie zákona o spotrebiteľských úveroch nedá do súladu s
požiadavkami smernice.

158. Na záver žalobkyňa zhŕňa, že na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v súvislosti s citovaným
rozsudkom Súdneho dvora EÚ ide o akýsi míľnik pri nazeraní na spotrebiteľsko-právnu oblasť. Je však
potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku na viacerých miestach prízvukuje a
pripomína požiadavky, ktoré dodávatelia vo veľkom rozsahu porušovali a porušujú. Konkrétne ide po
požiadavky určitosti, stručnosti, presnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, ktoré musia dodávatelia dodržiavať

v zmluvných vzťahoch so slabšou zmluvnou stranou.

159. Žalovaný sa nemôže dovolávať bagateľnosti dôvodov, pre ktoré žalobkyňa považuje úver za
bezúročný a bez poplatkov, najmä pokiaľ žalobkyňa okrem vyššie vytýkaných nedostatkov (výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, termín konečnej splatnosti) namieta aj nesprávne

uvedenú RPMN v zmluve, čo je bezpochyby nedostatok majúcimi schopnosť spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

160.Sankciavpodobebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,sohľadomnakonkrétne
zákonné nedostatky, je plne v súlade s požiadavkou účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho efektu

sankcií za porušenie zákonných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

161. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu:
Podľa nášho názoru, podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona
o spotrebiteľských úveroch, bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov

úverov tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako
poplatky za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru.
Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na poplatok
za garantovanú službu) ako reakcia na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch od 10.06.2013.

162. Dávame do pozornosti, že plnenia, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľom za úhradu poplatku
za garantovanú službu, považujeme iba za silenú snahu dodávateľa zahmliť neopodstatnenosť, resp.
nezákonnosť tohto poplatku.

163. K synalagmatickej reštitúcii podľa § 457 OZ:

Žalobkyňa nenachádza dôvod, prečo by malo byť žalovaným namietané „opomenutie synalagmatickej
reštitúcie“ dôvodom na zamietnutie žaloby. Uvedenú argumentáciu považujeme, vzhľadom k
uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, za bezpredmetnú.164. Pokiaľ uvážime, že žalovaný v dôsledku absentujúcich obligatórnych náležitostí v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, nemal a nemá nárok na odplatu zo spotrebiteľského úveru, zároveň konal
spôsobom obchádzajúcim zákon a v rozpore s dobrými mravmi, potom možno uzavrieť, že žalovaný

nemá nárok ani na náhradu v súvislosti so službami poskytovanými na základe zmluvy o doplnkovej
službe, o ktorých službách tvrdíme, že tieto boli iluzórne a nie v prospech spotrebiteľa.

165. Pokiaľ ide o časť vyjadrenia žalovaného, v rámci ktorej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355 zo dňa 04.10.2013 a rozhodnutie Okresného súdu

Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336 zo dňa 14.03.2013, boli zrušené, k tomu žalobkyňa uvádza, že z
právneho názoru tam obsiahnutého možno vychádzať aj v prejednávanej veci. Uvedené rozhodnutia boli
zrušené a konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, ktorému späťvzatiu predchádzalo mimosúdne
vyrovnanie medzi účastníkmi uvedených konaní. Rozhodnutia, na ktoré teda žalobkyňa poukázala v
žalobe neboli zrušené z dôvodu, že by ich Krajský súd v Banskej Bystrici resp. Krajský súd v Košiciach
považoval za právne nesprávne.

166. Uznesením č.k. 13Csp/18/2017-104 zo dňa 01.03.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa
08.03.2017 a vykonateľným dňa 20.03.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu
žalobkyne.

167. Písomným podaním zo dňa 20.03.2017 označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu
žalobcu zo dňa 24.02.2017“ (č.l. 106-114) sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobkyne, v ktorom uviedol,
že žalovaný v celom rozsahu trvá na svojom Vyjadrení zo dňa 13. februára 2017 označenom ako
„Vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobkyne zo dňa 30. januára 2017" (ďalej len „Žalobná odpoveď").
Žalovaný tak aj napriek replike považuje žalobu za nedôvodnú a špekulatívnu. Žalovaný popiera všetky

tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe ako aj všetky tvrdenia žalobcu uvedené v Replike, pretože tieto sú
nepravdivé. Dané tvrdenia žalobca nepreukazuje, a ani preukázať nemôže, pretože sú založené len na
hodnotiacich úsudkoch žalobcu vychádzajúcich nie zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ale z
pocitov a predsudkov vo vzťahu k podnikaniu žalovaného.

168. Žalovaný pre doplnenie k replike žalobcu uvádza nasledovné:
Predovšetkým treba uviesť. Že rozhodovacia činnosť slovenských súdov vo vzťahu k žalovanému
aktuálne dáva za pravdu argumentácii žalovaného.

169. Uvedené potvrdzujú opakované právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už riešili

rovnaké návrhy zo strany iných navrhovateľov. Okrem uvedených právoplatných rozhodnutí bolo
rozhodnuté v prospech žalovaného aj v množstve ďalších konaní, napríklad rozsudok 05 Bratislava II z
02.12.2013,sp.zn.8C/74/2012;rozsudokOSNovéMestonadVáhomz29.03.2012,sp.zn.3C/87/2011;
rozsudok OS Bratislava II z 30.05.2013, sp. zn. 17C/128/2011; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp.
zn. 12C/299/2012; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp. zn. 120/309/2012; rozsudok OS Nové Mesto

nad Váhom z 16.05.2013, sp. zn. lOC/102/2011; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 09.09.2013, sp. zn.
7C/162/2013; rozsudok OS Trenčín z 03.06.2013, sp. zn. 14C/22/2013; rozsudok OS Bratislava II z
09.12.2013, sp. zn. 14C/69/2012; rozsudok OS Nitra z 10.06.2014, sp. zn. 16C/70/2011; rozsudok OS
Žiar nad Hronom z 24.07.2014, sp. zn. 6C/150/2011; rozsudok OS Bratislava 1 z 18.09.2014, sp. zn.
32Cb/135/2010; rozsudok 05 Spišská Nová Ves z 12.02.2014, sp. zn. lC/160/2013; rozsudok OS Prešov

z 28.10.2014, sp. zn. 16C/51/2014; rozsudok OS Prešov z 28.10.2014, sp. zn. 16C/13/2011; rozsudok
OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/112/2014; rozsudok OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/160/2014;
rozsudok os Nové Zámky z 4.11.2014, sp. zn. 6C/171/2014; rozsudok OS Prievidza z 22.01.2015, sp. zn.
8C/55/2014;rozsudokOSMichalovcez16.05.2014,sp.zn.8C/88/2011;rozsudokOSSpišskáNováVes
z10.6.2015,sp.zn.7C/111/2014;rozsudokOSVeľkýKrtíšz22.12.2016,sp.zn.12C/286/2016;rozsudky

Okresného súdu Poprad z 19.12.2016, sp. zn. 20Csp/74/2016 a 20Csp/75/2016; rozsudok OS Zvolen
z 7.3.2017, sp. zn. 12C/31/2016; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 8.3.2017, sp. zn. 7Csp/139/2016; a
rozsudok OS Liptovský Mikuláš z 9.3.2017, sp. zn. llC/16/2016.

170. Podľa Čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") „ochrana

ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty" (ods. 1). „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo" (ods. 2). „Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné
skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu" (ods. 3). Podľa žalovaného a citovaných ustanovení CSP by preto daná

vec mala byť rozhodnutá v súlade s existujúcou súdnou praxou v prospech žalovaného, nakoľko nejde
o žiadne odlišné skutkové, či právne okolnosti ako vo vyššie uvedených veciach.

171. Nakoľko žalobca v Replike dopĺňa svoju pôvodnú argumentáciu, na ktorej založil žalobu, žalovaný
sa k týmto novým, no opätovne nedôvodným tvrdeniam vyjadruje nižšie v texte tohto podania.

172. Žalovaný si dovoľuje poznamenať, že všeobecné lamentácie žalobcu o tom, čo je charakteristické
pre dodávateľsko-spotrebiteľské vzťahy sú pre toto konanie absolútne nepoužiteľné, pretože už len
s ohľadom na obsah tohto súdneho spisu označovať žalobcu za neskúseného alebo žalovaného za
osobu, ktorá by využívala voči žalobcovi moment prekvapenia považujeme za skutkovo neudržateľné,
pretože žalobca je v spotrebiteľských úveroch ako aj v doplnkových službách mimoriadne skúsený a

sám sa opakovane sa vracal k produktom žalovaného, čo si vzhľadom na mimoriadnu konkurenciu na
trhu spotrebiteľských úverov nemožno vysvetliť inak ako jeho spokojnosťou s produktmi žalovaného.

173. V súvislosti s poplatkom za garantovanú službu žalobca uvádza, že „podľa nášho názoru podnetom
pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch bolo

zneužívanie poplatkov za správu ktoré sa „tvárili" oko poplatky za správu úveru....", avšak uvedená
argumentácia nemá žiadny súvis s poplatkom za garantovanú službu, ktorý nespadá medzi zakázané
poplatky uvedené v § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlenzákonospotrebiteľských
úveroch").

174. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu „Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej
zmene pomenovania poplatku ....“, a to z toho dôvodu, že ide iba o dohady samotného žalobcu, ktoré
nanajvýš nie sú ničím podložené. Pretože aj zo samotných protiplnení, ktoré tvoria obsah poplatku za
garantovanú službu vyplýva, že nejde o žiadnu činnosť spojenú s administráciou resp. správou úveru.

175. Poplatok za garantovanú službu, ak bol súčasťou adhéznej zmluvy o úvere používanej žalovaným
bol vždy súčasťou ceny spotrebiteľského úveru, pričom jeho výška je vždy aj jasne, nemenne a veľkým
písmom uvedená hneď na prvej strane zmluvy o úvere, pričom sám žalobca uvádza, že činnosti, ktoré
takýto poplatok pokrýva má dodávateľ poskytovať v rámci odbornej starostlivosti, čo presne žalovaný

aj robil. V tejto súvislosti si však žalobca očividne neuvedomuje tú skutočnosť, že všetky činnosti, ktoré
dodávatelia (napr. žalovaný) musí vykonávať, či už na základe zákonnej alebo zmluvnej povinnosti si
vyžadujúurčiténáklady,pričomčastojedinýmizdrojmidodávateľovsúpráveplatbyodichzákazníkov.Ak
sámžalobcatvrdí,žežalovanýjepovinnýposkytovaťprotiplneniavyplývajúcezpoplatkuzagarantovanú
službu v rámci svojej odbornej starostlivosti, mal by súčasne uviesť, čím majú byť tieto náklady pokryté a

tiež, že prečo by takéto náklady nemohli byť pokryté poplatkom, ktorý práve na to má na základe dohody
zmluvných strán (strán sporu) slúžiť.

176. Žalovaný sa všeobecne vyjadrí k „pohľadu“ žalobcu na protiplnenia vyplývajúce z poplatku za
garantovanú službu. V prvom rade ide opäť len o tvrdenia, resp. ako samotný žalobca uvádza o

„pohľad“, ktorý nemá žiadny súvis s predmetom konania. Žalobca odvodzuje svoj pohľad na obsah
jednotlivých protiplnení z domnienky, že keďže on samotný dané služby nevyužíval, ako tvrdí, tak ich
zrejme nevyužíva nikto, a preto je absurdné takéto služby vôbec ponúkať. K tomu žalovaný uvádza
práve opak, a to, že súvisiace protiplnenia ako aj ich formulácia vyvstali práve z požiadaviek samotných
klientov žalovaného.

177. Žalovaný si zároveň dovoľuje poznamenať, že „v oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá
špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet
plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť od nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny
obsah plnení sa určuje naopak ako „balík“ rôznych jednotlivých plnení, ktorému zodpovedá celkom

špecifická kombinácia protiplnení. Takéto komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť
uspokojivo popísané v rámci jediného popisu „hlavného predmetu plnenia“ (Frank, R. a kol.: Právní
rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519). Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú
ucelené balíčky plnení, ktorých súčasťou je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomutobalíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne
štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu
byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku. V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne

prepojené“ (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka“ nie je možné
určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä v prípadoch „balíčkov“, pri ktorých je štandardné
a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von
Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).

178. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 2 písm. g) používa pre oblasť spotrebiteľských úverov
terminus technicus pre označenie ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom.“ Nevytvára sa žiadna samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových
dojednaní, pretože cena je pri spotrebiteľských úveroch jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading
proti Abbey National plc & Others).

179. Dôležité je, že úniový normotvorca za účelom jednotného posudzovania celkových nákladov
spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom
pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah

jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac
SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).

180. Žalovaný zastáva názor, že dojednanie o úroku a poplatku v zmluve o úvere nepodlieha v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry

samostatnému súdnemu prieskumu prijateľnosti ceny výšky tohto dohodnutého úroku alebo tohto
poplatku, pretože ide vždy len o jednu „časť“ ceny úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je
síce vo všeobecnosti vylúčený ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice
93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej odplate za poskytnutie finančných prostriedkov sa
všakpoužiješpeciálnaúpravapodľa§53ods.6Občianskehozákonníka,ktorápripustilasúdnyprieskum

primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov z pohľadu či celková odplata pri
jednotlivých zmluvách o úvere podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

181. Zmluvné dojednanie týkajúce sa poplatku za garantovanú službu je stanovené jasne a

zrozumiteľne, sú uvedené protiplnenia, ktoré sú jeho obsahom a žalobca v dobe jeho zjednávania vedel,
k čomu sa zaväzuje a naviac je uvedený poplatok podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“) z prieskumu prijateľnosti s ohľadom na autonómiu vôle zmluvných strán,
vylúčený.

182.Žalobcaprichádzavosvojejreplikeajsnovotou,žezmluvaoúvereúdajneneobsahujedvezákonné
náležitostí, ku ktorým sa kvôli prehľadnosti žalovaný vyjadrí samostatne.

183. Termín konečnej splatnosti:
Vo vzťahu k náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch treba uviesť, že v

zmluve o úvere uzatváranej žalovaným sa vždy presne uvádza, že (i) úver sa “poskytuje na dobu 60
týždňov”, (ii) termín konečnej splatnosti úveru je “7. deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy (rozumej
zmluvy o úvere)”. Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o úvere používané žalovaným obsahujú
tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ak si zákazník bude plniť svoje povinnosti presne podľa príslušnej Zmluvy o

úvere.

184. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje uvedenie dátumu,
ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie sú
pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť.

Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník
slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.).185. V súvislosti so snahou žalobcu nedôvodne stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca
v rovnakom právnom predpise si žalovaný dovoľuje poukázať na konštantnú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR podľa ktorej sú “Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na

formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní
riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v
poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov

a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.” (napr. nález
Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).

186. Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný
formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku
určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej

náležitosti musí byť určité, a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov
u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť,
prehľadnosťadobrúčitateľnosťjehozmlúvatotakpoobsahovejakoajformálnejstránke,zvolilžalovaný
formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou
týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad

výplatný termín ako náležitosť tentokrát pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce,kdesapresnýdeňvýplatynaúzemíSlovenskejrepublikystanovujepomocoumesiacov,napríklad
ako 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza
podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace.
Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v každej zmluve o úvere uviedol termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného
zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov
najvhodnejší, pričom aj samotný Súdny dvor EÚ konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. novembra
2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť odkazom na konkrétny dátum“.

187. Zároveň treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit, či akúkoľvek
úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách,
pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového
údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako
znevýhodniť, poškodiť, či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože

adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie
len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky
uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí.

188. Splátky úveru:

Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, pretože každá adhézna zmluva o úvere používaná
žalovaným jednoznačne obsahuje aj všetky tieto náležitosti, keďže sa v každej z nich presne uvádza,
že (i) výška úveru je ...1 EUR, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou …1 % p. a. ako aj finančnou
kvantifikáciou úroku, ktorý predstavuje …1 EUR, (iii) výška jediného poplatku je …1 EUR, (iv) celková
dlžná suma, ktorú má žalobca žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov

je …1 EUR, (vi) počet splátok, ktorými žalobca splatí celkovú dlžnú sumu je …1 týždenných splátok, (vii)
výška jednotlivých týždenných splátok je …1 EUR, (viii) splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny
deň po uzavretí zmluvy o úvere a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky.

189. Žalobca si uvedené ustanovenie ako aj citované súdne rozhodnutia nesprávne právne vyložil, a
to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej jednotlivej splátky na
úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis“ sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných
v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny,
pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa

§ 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné
náklady.“190. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný
už definitívne ustálil Súdny dvor EÚ svojom rozsudkom zo dňa 9. novembra 2016 (Home Credit

Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI:EU:C:2016:842), v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým
sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem:
· „… článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok“ (bod 50),
· „… iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 53), resp.: „vzhľadom na jasné znenie týchto
ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 54),
· „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali

ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank România,C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64)“ (bod 55),
· „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu,
pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere“ (bod 56),

· „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice“ (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť
iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48,
· „… tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením

skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri
rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 45 a citovanú
judikatúru)“ (bod 63),
· „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky

náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o
úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“ (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie“ veriteľa v
náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný

prípad.

191. Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluvy
o spotrebiteľskom úvere obsahujú vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určujú počet, výšku a
termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto

záver okrem Súdneho dvoru EÚ potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ustanovenie
v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ
v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok
istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok

iných poplatkov“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn.
17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne
rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o
spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj
náležitosti § 9 ods. 2 písm. f) aj k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté

nesplnenie tejto či inej zákonnej náležitosti.

192. Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej
vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.

193. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES „keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice”. Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi
presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenieneuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú vyvodzuje
žalobkyňa pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

194. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v
súlade s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok
a preto je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora
vo veci Seda Kücükdeveci, C-555/07, bod 45, podľa ktorého “pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v
konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava

je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu
ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť
jej uplatnenie v celom rozsahu.“

195. Okrem toho žalovaný považuje aj oba dôvody namietané žalobcom, ktoré by podľa neho mali
spôsobovaťbezúročnosťabezpoplatkovosť,zabagateľné,zhľadiskavôlezmluvnýchstránaakodôvod

pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je ďaleko za
hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem
vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného
súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných
práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu

vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej
sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

196. Inými slovami, to o čom žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb vyložil Súdny dvor EÚ presne tak
ako uvádzal žalovaný, t. j. presne naopak ako si to predstavoval žalobca, pri svojom výklade, ktorý je

ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé osebe neprípustné (napr. nález sp. zn. I. ÚS 242/07) a je
tiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny
vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej
istoty, tak jeho jedinou snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných
úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné. „Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci

k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného súdu SR
z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv
dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle
zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej
sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).

197. V tejto súvislosti a s ohľadom na vyčerpávajúci výpočet informácií obsiahnutých ako Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48“), tak aj zákonom o spotrebiteľských
úveroch je žalovaný toho názoru, že v prípade keby žalovaný vyhovel požiadavke žalobcu a zahrnul

tzv. rozpis splátok vo forme amortizačnej tabuľky do zmluvy o spotrebiteľskom úvere neodzrkadľovalo
by to kvalitatívne doplnenie všeobecných požiadaviek v prospech zrozumiteľnosti a určitosti právneho
jednania voči spotrebiteľovi, ale zbytočnú duplicitu údajov, ktoré sú proti zásade jasnosti a výstižnosti
s požiadavkou obmedzenia sa na stručný a rýchlo pochopiteľný text zmluvy (odstavec 32 preambuly
smernice2008/48).Vsúvislostisuvedeným,prehľadsplátok,ktorýbymaltvoriťimanentnúsúčasťzmlúv

o spotrebiteľskom úvere by bolo vyhotovenie uvedeného prehľadu možné veriteľom spracovať len na
základe údajov dostupných v čase uzatvorenia zmluvy, tzn. za „ideálnej situácie, keď spotrebiteľ bude
plniť riadne a včas“, čo by nemalo žiadnu podstatnú výpovednú hodnotu. Aj z uvedených dôvodov je
podľa žalovaného dostatočné, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje (i) výšku úveru, (ii) úrok
vyjadrený ročnou úrokovou sadzbou ako aj presnou finančnou kvantifikáciou úroku, (iii) výšku jediného

poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu, (iv) celkovú dlžnú sumu, ktorú má zákazník na základe
zmluvyospotrebiteľskomúverežalovanémuvrátiťaktorájetvorenásúčtomúveruacelkovýchnákladov,
(vi) počet týždenných splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu a (vii) výšku jednotlivých
týždenných splátok, a zároveň je možné si na základe § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch
vyžiadať kedykoľvek a bezplatne amortizačnú tabuľku.

198. Žalovaný považuje taktiež za nadbytočné vyjadrovať sa k rozhodnutiam krajských súdov, na ktoré
sa odvoláva žalobca, a to z prostého dôvodu, že všetky rozhodnutia menovite:
- Rozsudok KS Žilina z 25. novembra 2013, sp. zn. 11Co/256/2013,- Rozsudok KS Žilina z 20. apríla 2015, sp. zn. 11Co/127/2015,
- Rozsudok KS Trnava z 9. augusta 2011, sp. zn. 10CoE/313/2010,
- Rozsudok KS Trnava z 8. septembra 2014, sp. zn. 23Co/311/2013 a

- Rozsudok KS Banská Bystrica z 20. decembra 2012, sp. zn. 16Co/315/2012
sa netýkajú žalovaného, ale iných nebankových spoločností a nie sú pre žalovaného záväzné.

199. K zmluve o zabezpečení splátok úveru (doplnková služba):
Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou akcesorickou zmluvou k zmluve o spotrebiteľskom

úvere. Zmluvné strany si v nej presne dohodli okrem iného aj predmet plnenia (čl. i bod 1.1) a cenu
plnenia (čl. I bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne - z čoho je zrejmé, že v
žiadnom prípade sa pri týchto položkách nemôže podľa § 53 ods. 1 druhá veta OZ jednať o neprijateľnú
podmienku. Čo jednotne aj potvrdili všetky rozhodnutia vydané v konaniach, kde bol stranou sporu
žalovaný (viď vyjadrenie k žalobe).

200. Taktiež pozoruhodne pôsobí snaha žalobcu stotožňovať poplatok a odmenu, na základe čoho
následne žalobca vyvodzuje, že poplatok a teda podľa neho aj odmena, nemôžu prevyšovať náklady
s nimi spojené. Inými slovami, žalovaný ako podnikateľ podľa predstáv žalobcu nemôže ani teoreticky
dosiahnuť zo svojej činnosti zisk, čo je nie len absurdné, ale aj bez akejkoľvek právnej opory. Zároveň
si žalovaný dovoľuje len poznamenať, že zmluvné strany sa v žiadnej zmluve o zabezpečení splátok

úveru nedohodli na úhrade akéhokoľvek poplatku. K rozhodnutiam OS Prešov, sp. zn. 14C/92/2013, sp.
zn. 9C/94/2012 a sp. zn. 8C/4/2013, na ktoré sa odvoláva žalobca si žalovaný dovolí uviesť, že
- rozhodnutie sp. zn. 14C/92/2013 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Prešove z 12. augusta
2014, č. k. 5Co/148/2014-311,
- rozsudok Okresného súdu Prešov so sp. zn. 9C/94/2012 bol zrušený uznesením Krajského súdu v

Prešove zo dňa 30. januára 2015, č. k. 6Co/86/2013-364, a
- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26. mája 2014, č. k. 8C/4/2013-244, bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. októbra 2014, č. k. 5Co/180/2014-293, pričom
k ostatným spomínaným rozhodnutiam sa žalovaný nevie vyjadriť, keďže aj pri vynaložení všetkého
úsilia sa k ich zneniam nedopátral a taktiež netvorili súčasť prílohy k tejto Replike žalobcu.

201. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odmeny z dobrovoľných doplnkových služby. Čí sankcie do
RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca
sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, čo potvrdili nie

len orgány dozoru, ale aj súdna prax.

202. Žalobca nepravdivo tvrdí, že vraj zmluva o zabezpečení splátok úveru bola podmienkou uzavretia
Zmluvy o úvere, túto skutočnosť v konaní pritom ničím nepreukazuje. Tieto tvrdenia žalovaný v celom
rozsahu popiera. Žalovaný v podanom vyjadrení objasnil, že zmluva o zabezpečení splátok úveru

je uzatváraná spotrebiteľmi dobrovoľne, poskytuje sa nimi nadštandardná doplnková služba, a ich
uzavretie nie je, a ani nemôže byť podmienkou uzavretia Zmluvy o úvere.

203. Záver o tom, že v zmluve o úvere ako aj v zmluve o zabezpečení splátok úveru nie je žiadna
neprijateľná podmienka celkom jednoznačne potvrdzujú aj opakované rozhodnutia všeobecných súdov,

ktoré už riešili rovnaké návrhy zo strany iných žalobcov (vrátane námietok týkajúcich sa neprijateľnosti
podmienok).

204. K rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15:
Ad priamy účinok: Žalobca analyzuje použiteľnosť priameho účinku z pohľadu judikatúry Súdneho dvora

EÚ, no na záver pokiaľ ide o nepoužiteľnosť priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48
namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z. z. nevysvetľuje prečo by podľa neho malo aj v
konkrétnom prípade ísť o zakázaný horizontálny priamy účinok, len ho predpokladá.

205. Možno súhlasiť, že horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu)

je v zásade neprípustný. Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho
účinku, žalovaný je toho názoru, že už len vzhľadom na spomínaný zákaz horizontálneho priameho
účinku, nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť uprednostnený, pretože menej „poškodzuje“
vnútroštátne právo, čo poskytuje vyššiu mieru právnej istoty dotknutým subjektom právnych vzťahov.Pokiaľ by však súdy v horizontálnej rovine nepripustili ani nepriamy účinok smernice, musia veľmi
dôsledne skúmať, či sú naozaj splnené všetky podmienky zákazu horizontálneho priameho účinku, a že
nemôže byť prípustná výnimka, nakoľko nepripustením priameho ani nepriameho účinku sa znemožní

dosiahnutie výsledku, ktorý je cieľom smernice.

206. Pokiaľ ide o spomínané ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, tieto nezakladajú
práva a povinnosti jednotlivcom, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za
predpokladu, že by nedošlo k použitiu nepriameho účinku je potom otázne, či nemožno práve na tento

prípadaplikovaťpriamyúčinoksmernícvhorizontálnejrovine.HocijudikatúraSúdnehodvoraEÚvtomto
ohľade zatiaľ mlčí, nemožno to vnímať tak, že ide jednoznačne o prípad zakázaného horizontálneho
účinku, ale naopak je na zvážení, či by v danej otázke nemal byť zo strany konajúceho súdu, ktorý
by nepripustil nepriamy účinok, podaný návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke prípustnosti
priameho účinku v tomto prípade.

207. Napriek tomu, žalobca aj tak len (tendenčne) bez ďalšieho konštatuje, že keďže sa bude jednať
o spory medzi jednotlivcami, nie je možné, aby súdy poskytli smernici 2008/48 priamy účinok. No
nekonštatuje prečo by malo ísť o právne normy zakladajúce práva a povinnosti v konkrétnom prípade,
ani neuvádza iný dôvod, pre ktorý by malo ísť o práve zakázaný neuvádza iný dôvod, pre ktorý by malo
ísť o práve zakázaný horizontálny priamy účinok.

208.Adnepriamyúčinok:Priuplatňovanívnútroštátnehoprávajepovinnosťousúdu,ktorýmápodaťjeho
výklad, učiniť tak v čo možno najväčšom rozsahu vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby sa dosiahol
výsledok,ktorýtátosmernicasleduje.Limitomuplatnenianepriamehoúčinkusmerníc(eurokonformného
výkladu) je (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami,

(ii) nejde o výklad contra legem a (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami,
najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti.

209. „Termín konečnej splatnosti“:
Z rozsudku Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že doterajšia častá prax všeobecných súdov Slovenskej

republiky, vyžadujúca nielen uvedenie „termínu konečnej splatnosti“, ale dokonca jeho vyjadrenie
dátumom (deň, mesiac, rok) je nesprávna. Totiž samotná požiadavka uvedenia nad rámec doby/dĺžky
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj „termínu konečnej splatnosti“, je ako taká už v konflikte s
právom EÚ. V rozsudku Súdneho dvora EÚ však Súdny dvor navyše v súvislosti s náležitosťou podľa
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 („výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“) objasnil dokonca aj to, že hoci je cieľom daného ustanovenia
zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru, nie je nevyhnutné, aby zmluva
ospotrebiteľskomúvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok.

210. V prípade náležitosti „termín konečnej splatnosti“ je zrejmé, že slovo „termín“ a slovo „dátum“
majú rôzny jazykový význam. Jazykový výklad slova „termín“ možno zistiť napríklad za pomoci Krátkeho
slovníka slovenského jazyka4 teda, že jeho významom je vymedzenie času, v ktorom treba splniť niečo,

lehota. Termín tak môže byť určený napríklad aj dátumom alebo iným spôsobom. Spomínané všeobecné
súdy SR tak nevyužívali jazykovú metódu výkladu, ale teleologickú metódu výkladu, pri ktorej za pomoci
účelu a zmyslu právnej normy dospeli k tomu, že jej zmyslom je, aby spotrebitelia poznali konkrétny deň,
na rozdiel od Súdneho dvora sa však domnievali, že tento deň musí byť vymedzený dátumom (deň,
mesiac, rok).

211. Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín“, čím sa vyhovuje právu EÚ;
(ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená. Ako uvádza Bobek v publikácií5: „Jinými slovy,

výsledkem interpretace právní normy nemůže být pravý opak toho, k čemu bychom došli za izolovaného
použití metody jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu předpisu (jeho gramatického a
sémantického významu).“. Keďže priamo jazykovou metódou výkladu možno zosúladiť právo EÚ s
vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem;(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.

Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že
ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov),
inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na
princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR6 sa preferovaním výkladu
smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický)

výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a
individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.

Ústavný súd SR pritom argumentáciu k právnej istote objasňuje vo svojom uznesení zo dňa 31. mája
2012, sp. zn. IV. ÚS. 270/2012-27: „Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je

pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov,
ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci
aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej
rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.“.

Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku
vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV7 limituje predovšetkým na trestnú zodpovednosť osôb. Naproti tomu
napríklad vo veci Kühne & Heitz NV8 Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia
právnej normy práva EÚ. Za daných okolností je žalovaný toho názoru, že zásada neretroaktivity nebráni
nepriamemu účinku.

212. Vzhľadom k vyššie uvedenému je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho
účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere“ na § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“ sú dané.

213. „Frekvencia splátok“:
Náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ je transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku

§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

214. Z vyššie citovaných ustanovení upravujúcich tú istú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vyplýva, že tieto používajú na jej vyjadrenie rôzne slovné vyjadrenie, ide teda tiež o konflikt medzi
právom EÚ a vnútroštátnym právom. Po zohľadnení kritérií na aplikáciu nepriameho účinku, pritom však
dochádzame k odlišným záverom. Konkrétne platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená.

Medzi dostupné metódy vnútroštátneho výkladu práva pritom patria gramatická, logická, systematická,
historická, teleologická a komparatívna (komparatívna metóda je použiteľná predovšetkým pri výklade
práva EÚ, toto však v danom prípade objasnil Súdny dvor rozsudkom)9, pretože až rozsudkom Súdneho
dvora EÚ sa v skutočnosti prvýkrát vysvetlilo, čo je (resp. skôr nie je) obsahom danej náležitosti, do

toho času sa členské štáty mohli domnievať, že túto náležitosť vedia čiastočne odchylne upraviť cez
čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48, teda náležitosť „prípadne iné zmluvné podmienky“. A prioritne
vzhľadom na odkaz rozsudku vo veci Kühne & Heitz NV10, kde Súdny dvor požaduje aj prípadnú zmenu
doposiaľ ustálenej rozhodovacej praxe. Teleologická metóda je preto použiteľná, ak sú splnené ostatné
podmienky prípustnosti nepriameho účinku smernice.

Teda ani existujúca rozhodovacia prax súdov nemôže byť prekážkou použitia teleologickej metódy
výkladu namiesto doterajšej gramatickej metódy výkladu. Je tomu tak preto, že pre splnenie tejto
podmienky nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej právnej normy doposiaľ používaliorgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by mohla byť použitá na
dosiahnutie zmluvy a účelu - resp. na dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 2008/48. Za daných
okolností sme toho názoru, že daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný teleologický

výklad vnútroštátnej právnej normy;

(ii) nejde o výklad contra legem - podmienku je pomerne náročné posúdiť, podľa názoru žalovaného je
však aj táto podmienka splnená.

Po prvé, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k non jazykovému výkladu. Teda po
použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sa nemalo dopracovať
k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej
právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nie je
výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy (je v niektorých
aspektoch širší - vyžaduje sa uvedenie celej splátky a v niektorých aspektoch užší, vyžaduje sa jej

členenie na niekoľko zložiek).

Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických
nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie.11
Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu, aj bez potreby

eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie“ právnej
normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť.

Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré
sa podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný výklad však

bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr. uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003
Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“ za použitia teleologického

výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému
orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného

činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť.“;

(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.

215. Vzhľadom k vyššie uvedenému, je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho
účinkučl.10ods.2písm.h)smernice2008/48:„výšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľaaprípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“ na § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia,“ sú najskôr dané.

216. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zotrváva na návrhu, aby súd žalobu zamietol.

217. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním karty splátok č.l. 11, prehľadu platieb č.l. 12, výzvy na
dobrovoľné plnenie č.l. 14, zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.l. 33, zmluvy o zabezpečení splátok úveru
č.l. 34, odpovede na žiadosť o podanie správy č.l. 76-77, čestných prehlásení č.l. 157-180, výsluchom
žalobkyne (č.l. 233), výsluchom svedkyne R. (č.l. 234), zápisnice sp. zn. 21Csp/196/2016 (č.l. 245-259)

a zistil tento skutkový stav:

218. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere dňa 31.10.2013, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške500,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch
zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou
22,90 % ročne a sumou 54,25 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 71,51 €, teda celkové

náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 69,48 %.
Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 625,76 € pri priemernej
RPMN 49,13 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 45. týždenných splátkach, pričom výška
každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 13,91 € a poslednej dlžnej splátky 13,72 €. Úver
sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 45. týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda

konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 45-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V zmluve
je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom R., s miestom podnikania E. pod IČO:
17 830 834. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 31.10.2013 bola uzatvorená Zmluva o
zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej bodu I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkovi za
odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu, spočívajúcu
v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi

poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi zákazníkom
a poskytovateľom a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru v
mene zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná na
individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.

219. V zmysle článku I, bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí
poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 257,50 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 45-
tich pravidelných splátkach, a to v 44. týždenných splátkach vo výške 5,72 € a poslednú splátku vo
výške 5,82 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková
odmenapredstavujeodplatupreposkytovateľazato,žebudemôcťodovzdávaťsumu,ktorábolapoužitá

na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ
zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

220. Žalobkyňa uviedla na pojednávaní dňa 05.06.2017 po zákonnom poučení ako strana sporu, že
celkovo mala uzatvorené so žalovaným štyri zmluvy o pôžičke, všetky pôžičky jej boli poskytované

v hotovosti. Pôžičky splácala každotýždenne u nej doma, kde chodili vyberať obchodní zástupcovia
peniaze. Úverová zmluva bola vypisovala u nej doma a boli to rôzni obchodní zástupcovia, pričom
podpisovaných bolo viacero listín. To, kde má podpísať, v ktorej časti, to jej povedal obchodný zástupca.
Fakticky to prebiehalo, že zástupca nadvihoval okraj týchto papierov a ona podpisovala. Zástupca, ktorý
zmluvuuzatváralničtakénehovorilčimôžesplácaťvhotovostialeboinouformouanisavýslovnenepýtal

na to či účet v banke má, účet v banke nemala, ale manžel účet otvorený mal.

221. Z výsluchu svedkyne R. vyplynulo, že pôsobila vo funkcii obchodnej zástupkyne firmy Provident
Financial približne v rokoch 2012-2014. Žalobkyňu K. pozná a pokiaľ si spomína uzatvárala s ňou
asi dve zmluvy ako klientkou. Počas svojej činnosti obchodného zástupcu mala okolo 300 klientov.

Pôžičky sa poskytovali tým spôsobom, že sa fakticky klientom ponúkali, tým ktorí už mali zaplatené,
alebo potrebovali refinancovanie a pod. Splátky zástupkyňa chodila inkasovať osobne v hotovosti a tieto
následne sa vkladali na účet spoločnosti Provident. Klienti mohli platiť aj bezhotovostne, boli aj také
pôžičky. Vtedy im peniaze boli poskytnuté na účet a oni uhrádzali z účtu a taktiež boli aj pôžičky kde sa
vydala kreditná karta, ktorú následne klient používal. O tom či pôžička bude poskytnutá hotovostne alebo

bezhotovostne rozhodovala vedúca. Možnosť klienti mali platiť aj bezhotovostne, ale fakticky to bolo na
rozhodnutí vedúcej, ktorej zástupca musel volať a keď ona povedala, že sa neposkytne bezhotovostne
tak sa poskytnúť fakticky ani nemohla. Keď bol klient nový, tak si mohol pri pôžičke vybrať či túto
dostane v hotovosti alebo či ju chce na účet. Keď však už sa jednalo napr. o refinancovanie, tak už
na výber nemal, tam už zmluva bola pripravená a vyberať si už nemohol či to bude platiť v hotovosti

alebo bezhotovostne na účet. V prípade, ak klient dostal peniaze už vyplatené v hotovosti alebo dostal
kartu, tak už musel uhrádzať v hotovosti a už zmeniť na bezhotovostnú platbu to nemohol. Svedkyňa
uviedla, že pri nástupe do svojej funkcie obchodného zástupcu bola inštruovaná, že inkaso má byť
hotovostné. Rozdiel pri bezhotovostnom splácaní oproti hotovostnému splácaniu bol vo výške úroku,
ktorý pri bezhotovostnom splácaní bol nižší, pretože pri hotovostnom poskytnutí de facto tam muselo

dôjsť aj k zaplateniu obchodného zástupcu, preto to bolo započítané.

222. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016, ktorú súd vykonal ako dôkaz
listinou, vyplýva, že súd vyslúchol v konaní žalobkyňu R. B., ktorá uviedla, že mala viacero pôžičiekod spoločnosti Provident, k podpisovaniu zmluvy o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala
obchodnázástupkyňa,naposledypaniR..Papierevypĺňalavždyobchodnázástupkyňa,ktorájejukázala
kde a čo má podpísať. Stretnutie keď sa podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala

doma v hotovosti. Obchodná zástupkyňa nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a
má ho aj doteraz. Peňažné prostriedky vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej
nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. poštou, len v hotovosti. Z predmetnej zápisnice
ako listinného dôkazu taktiež vyplynulo, že:

223. Svedok R. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom zmluvy
o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom R. za spoločnosť Provident. Celkovo mal štyri
zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín a ukazoval mu
obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a obchodný zástupca
sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň v hotovosti doma do rúk
obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol. Svedok uviedol, že keby

mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by bol lacnejší ako oproti tomu, že
úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol,
že by si vybral lacnejšiu formu.

224. Svedkyňa U. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že rovnako ako manžel I. aj ona mala úvery

od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná a vypisoval
ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to R. I., pani
Z. a pani O.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala
hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke,
ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne,

peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou
Provident Financial.

225. Svedok L. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom
viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín,

tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli
prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal
doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platí
obchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu
príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o

tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok
potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.

226. Svedkyňa K. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala
od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má

podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani U. poodkrývala
tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov,
účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne
priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla,
že obchodná zástupkyňa pani U. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že

by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.

227. Svedkyňa R. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom
zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín,
nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej

ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky,
pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala
každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že
má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so
spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.

228. Svedok X. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo
sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňavziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu.
Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať
a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku

splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť
Provident žaluje.

229. Svedok I. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral,
zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo

sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. Z Providentom
mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bola
podpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým
podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou
vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti
splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke

alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze
k nemu domov je cena rozdielna akokeby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore,
nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a
platí cez internet banking.

230. Svedkyňa R. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého mala
úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej zástupkyne
U. X.. Zmluvu podpisovala tak, že obchodná zástupkyňa jej ukázala čo má podpísať a trvalo to asi
hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa, ktorej
to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude platiť.

Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju nepoučila,
že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť poštou
alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa ako keby
to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej kancelária
JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.

231. Svedkyňa R. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident.
Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si
to nepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej
ukázala obchodná zástupkyňa W.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa

jupoučilakoľkodostane,koľkomáplatiťapeniazedostalavhotovosti.Podľaobochzmlúvplatilaniekedy
týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr
to bola zástupkyňa M. a na konci nejaká pani E.. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení prvej
zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má účet v
banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým, že bude

chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí inkasovať
obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.

232. Svedok P. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani R., obchodná

zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero.
Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to,
že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať,
peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne,
ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí

si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať
bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že
tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým
úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli
použiténarefinancovaniepredchádzajúcehoúveru.Terazpriposlednejzmluveužsplácalnaúčetbanky,

predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu
obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu,
napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že
je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pritejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za
túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi.
Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy

už nemá.

233. Svedok X. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident bral v
troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou zmluvu
uzatváral, išlo o pani Katarínu Čabovú. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie.

S každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná
zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísať
a uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla
poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený.
Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma,
kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani I. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do

rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si
pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil
hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký
je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o
rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver

lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.

234. Svedok Y. v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident, zmluvu
uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa R. I., podpisovalo
sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a zmluvy si

nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát dostal
kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz mesačne
k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne sa dozvedel
pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme najjednoduchšie.
Nevedel o tom, že môže platiť napr. prostredníctvom pošty, ani že je iná cena úveru keď bude chodiť pre

peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident nežaluje. Dohodol
sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.

235. Svedkyňa R., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21csp/196/2016 uviedla, že
pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby

uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa
uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany
spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho
postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa
okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že

na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky.
Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela
spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie
služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné
splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to

bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero
listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín.
Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a
cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo
viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo,

že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do
banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti
by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov
poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej
doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov,

že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že
budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za
tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali
okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko malaklientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní
aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková
služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa Alžbeta Horváthová chcela peniaze v

hotovosti, vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti
doplnkovej služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.

236. Z predložených listinných dôkazov žalobcom, a to čestných prehlásení (č.l. 157-180 spisu) je
zrejmé, že sa jedná o čestné prehlásenia blanketné, rovnakého obsahu, v zmysle ktorých označené

subjekty menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom vyhlasujú, že v určitý konkrétny
deň uzatvorili so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 49,
prostredníctvomjejobchodnéhozástupcu,taktiežoznačenéhomenom,zmluvuospotrebiteľskomúvere,
číslo vypísané v každom prípade vo vzťahu k tej ktorej zmluve. Osoby vyhlasujú, že potom ako si
obchodný zástupca overil, že spĺňajú podmienky na poskytnutie úveru, pripravil a predložil im k podpisu
zmluvu pozostávajúcu z viacerých formulárových listín. Pamätajú si, že k tomu, aby úver dostali, museli

podpísať viacero papierov, obchodný zástupca im nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako
čerpať daný spotrebiteľský úver ani im neponúkol lacnejšiu možnosť čerpania. Bola iba jedna možnosť,
a to podpísať všetky papiere a tak dostať pôžičku. Splátky úveru potom chodil osobne pravidelne vyberať
obchodný zástupca. Uvedené čestne prehlasujú podpísané osoby označené podpisom a vo Fiľakove
s uvedením konkrétneho dňa s tým, že tieto zodpovedajú skutočnosti a takto si ju pamätajú. Čestné

prehlásenia sú podpísané v slovenskom aj maďarskom jazyku osobami P. Z vyššie uvedených osôb boli
ako svedkovia vyslúchaní v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 nasledujúce osoby R.

237. Čestné prehlásenia boli predložené aj u osôb K. (č.l. 84), ktoré čestné prehlásenie sa obsahovo aj
formou líši od vyššie uvedených čestných prehlásení. Menovaná uvádza, že dňa 03.10.2014 uzatvorila

s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., prostredníctvom jej obchodného zástupcu Z.
zmluvu o úvere č. XXXXXXXX a to tým spôsobom, že na základe reklamnej ponuky požiadala o úver a
obchodná zástupkyňa prišla k nej domov, kde popisovali zmluvu. Obchodná zástupkyňa nevysvetľovala
čo sú jednotlivé listiny, ktoré treba podpísať, iba ukazovala „tu a tu sa to má podpísať“. Dokumenty boli
položené na seba, obchodná zástupkyňa len odkrývala. Obchodná zástupkyňa jej nedala na výber či

budú splátky týždenné alebo mesačné, ale rovno určila, že podľa výšky úveru, v konkrétnej výške bude
splátka a bude splatná týždenne. Inú možnosť splácania, ako splácať len doma, zástupkyňa nedala,
pričom nemala možnosť neuzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, listina ani jej obsah jej neboli
vysvetľované. Peniaze jej boli poskytované dávnejšie v hotovosti, neskôr na účet. V ten istý deň, keď
bola podpísaná zmluva u nej doma si obchodná zástupkyňa vypýtal aj prvú splátku úveru.

238. Z prehľadu platieb predložených žalobcom (č.l. 12) vyplýva, že žalobca uhrádzal splátky počnúc
09.11.2013 a končiac 13.11.2014. Ku dňu 09.06.2013 žalobca uhradil sumu 498,58 eur a následne dňom
08.06.2013 sumu 20,- eur, čím de facto došlo k úhrade sumy vo výške poskytnutej istiny úveru a k ďalším
platbám až do úplného zaplatenia splátkou 13.11.2014. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyni

bola poskytnutá čiastka úveru 500,- eur a uhradila celkovo sumu 883,26 eur.

239. Podľa § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu 31.10.2013,
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

240. 39 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

241. Podľa § 52a ods. 1 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri

tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

242. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, ak však z povahy zmlúv alebo stranám
známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba
vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z

týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik
ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.243. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 31.10.2013, na
účely tohto zákona sa rozumie

g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

244. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 31.10.2013, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

245. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 31.10.2013, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

246. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 31.10.2013, na účely výpočtu ročnej
percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je

spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia
vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné
transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania
a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne

uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

247. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať.

248. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

249. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať

tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

250. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

251. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 31.10.2013, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.252. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 31.10.2013, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

253. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 31.10.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

254. Podľa § 100 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

255.Podľa§100ods.2OZ,vzneníkudňu31.10.2013,premlčujúsavšetkymajetkovéprávasvýnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

256. Podľa § 101 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

257. Podľa § 107 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

258. Podľa § 107 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 31.10.2013, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

259. Keďže zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania práva uplatneného žalobou,
súd z dôvodu hospodárnosti v prvom rade skúmal, či právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je
premlčané alebo nie.

260. K námietke premlčania vznesenej žalovaným z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty
súd konštatuje, že pre prípad, ak by zmluva bola neplatná tak ako to tvrdí žalobca, právo žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia by vzniklo po 09.06.2014, ku ktorému dátumu mal žalobca uhradenú
celú výšku istiny 500,- eur a teda všetky splátky následne počnúc od 18.06.2014 by uhrádzal titulom
bezdôvodného obohatenia až do splátky splatnej 13.11.2014. Žaloba bola podaná dňa 30.01.2017 z

čoho vyplýva, že všetky splátky po 18.06.2014 boli uhradené v rámci trojročnej objektívnej premlčacej
lehoty.

261. V zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka premlčanie je inštitút hmotného práva a
jeho podstata spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu

jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času dlžníkovi vzniká právo vzniesť
na súde námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi. Pri práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia je subjektívna lehota 2 roky a objektívna lehota 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, tak 10 rokov. Začiatok plynutia premlčacej lehoty pri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa viaže na vedomosť o tom, kedy sa navrhovateľ dozvie o tom, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto zaň zodpovedá. Obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Základným
účinkom premlčania je, že v prípade, ak sa dlžník premlčania dovolá, premlčané právo veriteľovi
nemožno v súdnom konaní priznať. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa tak premlčí
uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, najneskôr však uplynutím objektívnej premlčacej lehoty. Z
uvedeného vyplýva, že dĺžka objektívnej premlčacej doby nemôže byť nikdy prekročená, a to ani v

prípade, ak by subjektívna doba mala ešte plynúť, prípadne ak plynúť nezačala. V konaní mal súd
preukázané, že žalobca zaplatil poslednú splátku žalovanému dňa 13.11.2014. Žalobca podal žalobu na
súd dňa 30.01.2017 a došlo tak k podaniu žaloby pred uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty,ktorá by uplynula v závislosti od úhrady jednotlivých súm v medziobdobí od 18.06.2014 do 03.11.2014
u každej platby samostatne uplynutím troch rokov v medziobdobí od 18.06.2017 do 03.11.2017.

262. Vo vzťahu k plynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa súd nestotožňuje s tým, že
za začiatok premlčacej lehoty je potrebné považovať dátum, kedy sa žalobca dostavil k právnemu
zástupcovi, ktorý ho informoval o bezdôvodnom obohatení a o možnosti žiadať ho vydať. Takýmto
konaním by dochádzalo k predlžovaniu subjektívnej premlčacej lehoty, pričom podľa záveru súdu,
žalobca sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a mal tiež vedomosť o tom, kto

je povinný mu bezdôvodné obohatenie vydať, keďže uzatvoril s odporcom zmluvu o úvere, teda vedel,
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, a teda podľa názoru súdu subjektívna premlčacia lehota začala
plynúť nasledujúcim dňom odo dňa zaplatenia poslednej splátky, t. j. odo dňa 14.11.2014 a uplynula
dňa 14.11.2016.

263. V konaní mal súd preukázané, že žalobca zaplatil poslednú splátku žalovaného z titulu Zmluvy

o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX dňa 13.11.2014, to znamená že dňa 14.11.2014 začala
plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 14.11.2016.

264. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe ako nedôvodnej, vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania nevyhovel. Keďže z hľadiska hospodárnosti sa zaoberal súd vznesenou

námietkou premlčania, súd už neskúmal samotnú existenciu práva žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keďže uprednostní hľadisko procesnej ekonómie.

265. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

266. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

267.Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

268. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

269. Žalovaný bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O
výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984

37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý

spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať

späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení

odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.