Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 21, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114234159
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114234159.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a
členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.
s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpeného JUDr. Pavlom Novákom,
usadeným euroadvokátom so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 42 264 928, proti žalovaným v
rade I. N. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX V. a v rade II. S. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom

H. XXXX/XX, XXX XX H. J. S., o zaplatenie 6.722,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 6C/382/2014-125 zo dňa 12. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmžalobuvozvyšnejčastizamietol,akoajvovýrokuotrovách
konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.
Žalovaní nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.321,36 eur s
príslušenstvom, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2) Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými vznikol
právny vzťah na základe uzavretej zmluvy o splátkovom úvere č. 0313404866 zo dňa 24.09.2008.
Dotknutá zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahovala náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z. z. Keďže bol nepochybne žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške

150.000,- Sk (4.979,09 eur), je síce v zmysle cit. ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení
platnomvčaseuzavretiazmluvyajnapriekchýbajúcejpodstatnejnáležitostiplatná,alerovnakovzmysle
uvedeného ustanovenia sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov
(vrátane poplatkov za správu úveru). Z tohto dôvodu tak povinnosťou žalovaných bolo vrátiť žalobcovi
len poskytnutú peňažnú sumu 4.979,09 eur. Preto súd už bez ďalšieho s odkazom na konštatovanú
bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru žalobu v časti o zaplatenie sumy
1.543,74 eur (ako kapitalizovaných riadnych úrokov za obdobie do 09.10.2014), sumy 23,92 eur (ako

poplatkov),(riadnych)úrokovvovýške13,95%ročnezosumy4.692,74eurod10.10.2014dozaplatenia
a napokon úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.567,66 eur (súčet sumy kapitalizovaných
riadnych úrokov do dňa 09.10.2014 v sume 1.543,74 eur a poplatkov 23,92 eur) zamietol. Ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu (27.06.2014) mali žalovaní uhradiť žalobcovi
len sumu 2.787,4024 eur, t. j. ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti tak žalovaní neboli vôbec v
omeškaní s plnením ich peňažného záväzku a žalobcovi tak nemohlo vzniknúť podľa ust. bodu 7.6.1.

VOP právo požiadať žalovaných o okamžité splatenie celého úveru (vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru). Ak tak žalobca listom zo dňa 27.06.2014 urobil, tento jeho právny úkon je v rozpore so znením
cit. ust. § 53 ods. 9 OZ, a teda z dôvodu tohto rozporu so zákonom podľa ust. § 39 OZ neplatný. Žalovanímali tak povinnosť aj naďalej splácať poskytnutý úver v splátkach. O trovách rozhodol podľa ust. § 255
ods. 2 CSP.

3) Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Mal za to, že predmetná zmluva mala všetky zákonom požadované náležitosti. Poukázal
pritom na implementáciu práva EÚ a transpozíciu smernice 2008/48/ES do nášho právneho poriadku.
Jednotný vnútorný trh EÚ vyžaduje, aby všetci podnikajúci mohli podnikať za rovnakých podmienok. Súd
mal ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch vykladať eurokonformným spôsobom. Následne

aj smernicou a zákonom vyžadované údaje sú jasným a zrozumiteľným spôsobom v zmluve uvedené.
V tomto smere poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15. Žalovaní predsa nesplácajú istinu
a úrok zvlášť, ale platia súbornú anuitnú splátku. Nerozdelenie splátky, tak ako to považuje súd prvej
inštancie, nemohlo svojou povahou mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku.
Vnútroštátny súd je viazaný výkladom práva Súdny dvorom EÚ. Žalobca pred uzavretím zmluvy o úvere
klienta osobitne informoval o konkrétnych podmienkach spotrebiteľského úveru, pričom mal za to, že ak

by sa klient s ich obsahom neoboznámil a nesúhlasil s ním, úverovú zmluvu by nepodpísal. Ochrana
spotrebiteľa neznamená, že spotrebiteľ môže porušovať dohodnuté povinnosti a neplatiť za poskytnuté
služby.

4) Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ mal za to, že z ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch (zákona č.
258/2001 Z. z.) nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka
úverunačasťistiny,časťúrokuainýchpoplatkov.Stakýmtonázoromsaodvolacísúdnemoholstotožniť.
Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (zákona č. 258/2001 Z. z.) jednou z obligatórnych náležitostí

zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i), kedy absencia týchto náležitostí síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej
zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V predloženej zmluve
absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu,
ktorú pripravoval žalobca, musí znášať následky nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych

náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované § 4 ods. 2 písm. i), je zrejmé, že gramaticky výklad
jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a
poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy pre
spotrebiteľa, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v

zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i) sankciu v
tom zmysle, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného
dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti
zmluvy o úvere.

8) Pokiaľ išlo o výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor
EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade
nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (alebo zákon č. 258/2001 Z. z.) a jeho
relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnejnormy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.

10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler,
C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená

všeobecnýmizásadamipráva,najmäprávnouistotouazákazomretroaktivityanemôžeslúžiťakozáklad
pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

11) Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 258/2001 Z. z. v časti povinnosti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem.

12) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 258/2001 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej

rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal
odvolateľ, nie je prípustný.

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaní, aj keď ostali v odvolacom konaní nečinní, mali v ňom úspech, a preto by mali nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Vzhľadom na ich nečinnosť v odvolacom konaní im súd nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodali a zo spisu im trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).