Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. júl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/188/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201035
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1012201035.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu

JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: R.. U. R.Č.., N..Y., bytom T. X, Y.,
zastúpený: IUGIS LEGAL s.r.o., IČO: 47 254 726, so sídlom Čsl. brigády 1615/12 Liptovský Mikuláš,
proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e napadnuté rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30.
apríla 2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 a vec v
r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samotným uznesením súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na orgánoch verejnej správy

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 08.03.2012, doručenou povinnej osobe elektronicky, žiadal o sprístupnenie
informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V danom prípade žiadal o spisové čísla
rozsudkov KS BA, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do dňa doručenia žiadosti
a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod
alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu
oddeleniu 10 Saz za obdobie od 01.01.2011 do dňa doručenia žiadosti. Informácie žiadal poskytnúť
elektronicky na adresu e-mail: [email protected].

2. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 rozhodol tak, že žiadosť
žalobcu odmietol podľa ust. § 15 ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje rozhodnutie
dôvodil tým, že v danom prípade ide o požiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré presahujú rámec
zákona o slobode informácií, resp. ich nie je možné sprístupniť v zmysle cit. zákona. Povinná osoba
nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na
ktoré vo svojej žiadosti poukázal žiadateľ. Zároveň Krajský súd v Bratislave upozornil na možnosť vydať
úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej

písomnosti postupom podľa § 64 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. Pokiaľ ide žiadané uvedenie spisovej
značky, resp. identifikačné číslo rozhodnutí, že takéto informácie je možné získať prostredníctvom
„lustrácie“ veci, ktoré realizuje súd na základe „obyčajnej“ spoplatnenej žiadosti (kolková známka
nominálnej hodnoty 2,5,- eur podľa Sadzobníka súdnych poplatkov). Potom povinná osoba, vzhľadomna skutočnosť, že nemá k dispozícii zoznam súdnych rozhodnutí, tak ako bolo žiadosťou požadované,
a ani nemá vedomosť o tom, ktorá iná povinná osoba takýmito informáciami disponuje, podľa § 15 ods.
1 poslednej vety zákona žiadosť odmietla.

3. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu povinnej osoby podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že:
- si svoje ústavné právo na informácie voči povinnej osobe uplatnil primeraným spôsobom, t.j.
spôsobom, ktorý nezaťažuje povinný subjekt neprimeraným spôsobom - v tejto súvislosti poukázal na
nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS/96/2010
- povinná osoba rozhodla na základe neúčinného právneho predpisu, keď výrok napadnutého

rozhodnutia odkazuje na ustanovenie § 15 ods. 1, posledná veta zákona o slobode informácií, avšak
žiadna posledná veta sa v danom ustanovení nenachádza
- ak by sa odvolací orgán nestotožnil s prvou námietkou, žiadal, aby odvolací orgán zohľadnil druhú
podmienku ústavného testu ospravedlniteľnosti zasahovania do práva na informácie, a to legalitu
zásahu. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 152/08 (Ústava SR neustanovuje výpočet informácií,
ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu

byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.)
- nie je naplnený ani posledný krok spomínaného testu, ktorým je nevyhnutnosť (obmedzenia práva
na informácie) - túto argumentáciu považoval za opodstatnenú aj s poukazom na to, že Krajský súd v
Košiciach mu na obdobnú žiadosť meritórne odpovedal.
4. O odvolaní žiadateľa rozhodol dňa 30.04.2012 žalovaný tak, že rozhodnutím č.: 23RM/2012-11-I

odvolanie zamietol a ako vecne správne potvrdil rozhodnutie KS Bratislava sp. zn.: Spr.6079/12 zo dňa
14.03.2012, keď po posúdení odvolania žiadateľa z procesného aj hmotnoprávneho hľadiska dospel k
záveru, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, ale vzhľadom na charakter požadovanej
informácie mu nebolo možné vyhovieť. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že pokiaľ ide
o nesprístupnenie požadovaných informácií v zmysle žiadosti žiadateľa zo dňa 08.03.2012, tento sa

stotožnil s názorom povinnej osoby, ktorá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že nevedie
evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa §250j ods. 3 O.s.p. a z uvedeného
dôvodu nie je možné poskytnúť ani informáciu o spisových číslach rozsudkov povinnej osoby, ktorými
boli rozhodnutia správneho orgánu zrušené. Preto nie je možné požadované informácie podľa zadaných
kritérií žiadateľovi sprístupniť. Aj žalovaný má za to, že v danom prípade požadované informácie

vykazovali znaky lustrácie súdnych konaní, ktorými povinná osoba podľa žiadateľom zadaných kritérií
v momente podania žiadosti nedisponovala a na vyhovenie žiadosti o informácie v zmysle zákona o
slobodnom prístupe k informáciám by musela vytvárať nové informácie. Ustanovenie § 82a ods. 1 a
2 zákona č. 757/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 stanovilo súdom povinnosť zverejňovať všetky
právoplatné rozhodnutia na webovej stránke MS SR. Od 01.01.2012 je teda možné na webovej stránke

www.justice.gov.sk vyhľadávať súdne rozhodnutia podľa dostupných kritérií,
pričom jedným z nich je aj možnosť vyhľadávania podľa zadaného paragrafového ustanovenia zákona.
V tejto súvislosti priznal žalovaný žalobcovi, že na uvedenú skutočnosť ho mala povinná osoba
upozorniť. Žalovaný však nijako nespochybňuje pritom právo každého občana na informácie, avšak
zároveň poukazuje, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe vytvárať na základe žiadosti

žiadateľov o informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú, t.j. vyhotovovať nové informácie,
či spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne
odlišné informácie. Uvedené vyplýva napr. i z rozsudku NS SR sp.zn.4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009.
II.
Žalobné dôvody

5. Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.06.2012 sa žalobca domáhal postupom
podľadruhejhlavypiatejčastiO.s.p.preskúmaniazákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.23RM/2012-11-
I zo dňa 30. Apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „KS BA“) sp. zn: Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo rozhodnuté o

odmietnutí žiadosti žiadateľa zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa zákona č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len zákon o slobodnom prístupe k informáciám), a to o
oznámenie spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz
vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa §
250j ods. 3 O.s.p. (buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi). O rovnakú

informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz, a to za obdobie od 01.01.2011 až do dňa
podania žiadosti o informáciu. Žalobca uvádza, že v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe
k informáciám každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. V danom
prípade žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné, tomutovytýka jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdí, ti poukazuje na tri
podmienky možného zásahu do ústavného práva na informácie že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s
relevantnými a rozhodnými argumentmi uvedenými v odvolaní a úplne vynechal ústavno-právny aspekt

žiadosti žalobcu, teda jeho ústavného práva na informácie. V tejto súvislosti poukázal na podmienky
vyplývajúcezčl. 26ods.4ÚstavySR,atozákonnosťzásahu,legitímnydôvodnazásahanevyhnutnosť,
resp. primeranosť. Pokiaľ ide o zákonnosť, má za to, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením,
že rozhodnutie KS BA nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o ust. § 15 ods. 1 posledná veta
zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože žiadna posledná veta sa v citovanom ustanovení

zákona č. 211/2000 Z.z. nenachádza. Predmetné ustanovenie pozostáva iba z jednej vety. Žalovaný,
prelínajúc sa s aspektom nesprávneho právneho posúdenia veci nedal odpoveď ani na otázku položenú
v odvolaní žalobcom: „Aká by bola odpoveď KS BA, ak by som sa domáhal informácie, či § 250j ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku bol dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, ak by som bol
schopný uviesť presnú spisovú značku?“ Potom žalovanému vytýka, že v časti „právne posúdenie veci“
odôvodnenie argumentácie úplne chýba, pričom je nepochybné, že táto argumentácia bola bezpochyby

dôležitápreprávneposúdenieveci.Žalovanýsarovnakovôbecnezaoberaltvrdenímžalobcuvpodanom
odvolaní, že KS BA mohol poskytnúť požadované informácie, pretože Krajský súd v Košiciach sa s
takmer totožnou žiadosťou vysporiadal meritórne a na žiadosť riadne odpovedal. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje aj na ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktoré ukladá správnym orgánom povinnosť,
aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Žalovaný neuviedol ani aký legitímny dôvod ustanovený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (druhá podmienka pre
zásah do ústavného práva na informácie) viedol k obmedzeniu jeho základného práva na informácie a
keďže sa žalovaný s touto argumentáciou vôbec nevysporiadal, i preto rozhodnutie žalovaného je treba
považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
vidí žalobca i v jeho nezrozumiteľnosti, keď žalovaný v ňom uviedol, že „možno sa stotožniť s názorom

žiadateľa vyjadrenom v podanom odvolaní zo dňa 07.04.2012, v ktorom uviedol, že povinná osoba
ho mala na túto skutočnosť upozorniť“. Potom žalobcovi nie je zrozumiteľné, prečo v tomto prípade
žalovaný nezrušil rozhodnutie KS BA, resp. čiastočne odvolaniu žalobcu nevyhovel. Žalobca vytýka
žalovanému i nesprávne právne posúdenie veci. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 6) uvádza,
že povinná osoba nie je povinná vytvárať informácie, ktorými nedisponuje, resp. ich usporadúvať

podľa kritérií stanovených žiadateľom a následne dodáva, že tejto argumentácii nasvedčuje aj krátkosť
zákonných lehôt, z takejto argumentácie sa potom dá usudzovať, že žalovaný nesprávne a v rozpore
so zákonom dáva do súvisu „obtiažnosť“ ako základnú podmienku pre vyhovenie žiadosti o informácie.
Kritérium obtiažnosti, či počtu dotknutých úradných spisov teda určite nemôže byť rozhodujúcim pre
posúdenie, či ide o novú alebo existujúcu informáciu“. Žalobca je toho názoru, že obtiažnosť nemôže

byť kritériom pre vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti o informácie a v tejto súvislosti znovu poukázal
na tú skutočnosť, že KS v Košiciach podobnej žiadosti o informácie žalobcovi v štandardnej lehote
vyhovel. Z týchto dôvodov preto nemožno hodnotiť žiadosť žalobcu o informácie ako neprimeranú,
čo je tretia podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie. Dôvodom, pre ktorý žalobca
považujenapadnutérozhodnutiezanezákonnéjeaplikácianeúčinnéhoprávnehopredpisu.Pokiaľvýrok

rozhodnutia KS BA, aj jeho odôvodnenie obsahuje odkaz na neexistujúce ust. § 15 ods. 1 posledná veta
zákonaoslobodnomprístupekinformáciám,žalobcasadomnieva,žezarozhodnutievydanénazáklade
neúčinného právneho predpisu možno považovať aj rozhodnutie vydané na základe neexistujúceho
predpisu, resp. vydané s odkazom na neexistujúci právny predpis. Vzhľadom na všetky uvádzané
skutočnosti potom žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 zrušil a vec vrátil KS v Bratislave na
ďalšie konanie.
III.
Vyjadrenie žalovaného

6. Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.10.2012 žalovaný zotrval na svojom právnom
názore a argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Uvádza, že tak prvostupňový ako i
odvolací orgán rozhodoval v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. Už zo znenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR
jednoznačne vyplýva, že tento predstavuje pravidlo pre zákonodarcu, keďže hovorí, že obmedzenie
prístupu k informáciám možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti. Zákonodarca zaviedol pravidlá pre obmedzenie prístupu k informáciám okrem
iného i v zákone č.211/2000 Z.z. a keďže neexistuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o opaku, zákonné
obmedzenia sú v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc z uvedeného potom vyplýva, že úlohoupovinnejosobyprisprístupnení,resp.prinesprístupneníinformáciíniejeodôvodňovaťsvojerozhodnutia
podmienkami obmedzenia podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale príslušnými ustanoveniami „jednoduchého
práva“, teda zákona č. 211/2000 Z.z. To, že prvostupňový i odvolací orgán sa pri odôvodnení rozhodnutia

obmedzili len na ustanovenia tohto zákona a nevenovali sa ústavným aspektom slobodného prístupu
k informáciám, nemôže spôsobovať nezákonnosť, nepreskúmateľnosť či nedostatok odôvodnenia
rozhodnutia. Úlohou povinnej osoby po doručení žiadosti o informácie je zistiť, či existuje zákonný
dôvod, pre ktorý nemôžu byť požadované informácie sprístupnené. Ak taký dôvod nie je, povinná osoba
informácie sprístupní. V opačnom prípade vydá rozhodnutie o nesprístupnení. Povinná osoba nemá

skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám v jednotlivom prípade spĺňa podmienky legitimity a
primeranosti. Pokiaľ informácie nesprístupní z dôvodu ustanoveného zákonom, také obmedzenie spĺňa
podmienky legality, legitimity a primeranosti.
7. K námietke žalobcu o aplikácii neúčinného právneho predpisu žalovaný odkazuje na Elektronický
lexikon slovenského jazyka vo vzťahu k dikcii ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. a tvrdí,
že z vymedzenia pojmu súvetie v súlade s jeho bežným jazykovým významom je zrejmé, že sa skladá

z viacerých viet. Ak potom prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že rozhodol podľa poslednej vety§
15 ods. 1 zákona, je zrejmé, že rozhodol podľa poslednej vety súvetia tvoriaceho ustanovenie § 15
ods. 1: „inak žiadosť odmietne rozhodnutím“ a dodáva, že žalobca inak tomuto v odvolaní venoval
pozornosť v rozsahu dvoch riadkov a vzhľadom na povahu tejto námietky ani nebol dôvod, aby sa ňou
žalovaný v rozhodnutí o odvolaní bližšie zaoberal a zároveň zdôraznil, že odkaz na poslednú vetu § 15

ods. 1 nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, ide o najpresnejší možný spôsob označenia ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku).
8. K námietke žalobcu, že žalovaný v rozhodnutí o odvolaní nedal odpoveď na všetky ním položené
otázky a preto rozhodnutie trpí vadou nedostatku dôvodov, žalovaný poukazuje na nález Ústavného
súduSRsp.zn.IIIÚS508/2011,zktoréhojezrejmé,ženaorgánverejnejmociniejekladenápožiadavka

odpovedať v rozhodnutí na všetky otázky položené účastníkom konania, ale vyjadriť sa len k základným
otázkam, ktoré viedli k vydaniu aktu a v takom rozsahu, aby účastník mal možnosť zistiť dôvody, pre
ktoré mu bolo priznané právo alebo uložená povinnosť. V tomto prípade dôvody, pre ktoré žalobcovi
neboli sprístupnené informácie. Pokiaľ žalobca v žalobe opakuje svoju argumentáciu z odvolania, t.j. že
obtiažnosťnemôžebyťkritériomprevyhoveniealebonevyhoveniežiadostioinformácie,vtejtosúvislosti

žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ani prvostupňový a ani odvolací orgán kritérium obtiažnosti
pri odôvodnení rozhodnutia vôbec nezohľadňovali. Rozhodujúcim dôvodom nesprístupnenia informácií
bola skutočnosť, že povinná osoba nemá požadované informácie k dispozícii a nemá vedomosť o tom,
kde ich možno získať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí doplnil argumentáciu o odkaz na rozsudok NS
SR sp. zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009, z ktorého vyplýva, že povinná osoba nie je povinná pri

sprístupňovaní informácií spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich stanú po
spracovaní kvalitatívne nové informácie a tieto nemajú povahu informácií, ktoré majú povinné osoby k
dispozícii (§ 3 ods. 1). Preto žalovaný právny záver prvostupňového orgánu, že požadované informácie
nemá k dispozícii považuje za vecne správny. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady upravenej v
§3 ods. 5 Správneho poriadku, zrejme majúc na mysli ust. § 3 ods. 4, predovšetkým žalovaný poukázal

na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia a potom i na odlišnosť situácie, keď KS v Košiciach
podľa odpovede na žiadosť o informácie sp. zn. 1Spr. I/17/2012 zo dňa 13.03.2012 žiadateľovi oznámil,
že „v čase od 01.01.2011 do 12.03.2012 nezrušil žiadne rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j
ods. 3 O.s.p.“ K námietke zverejňovania súdnych rozhodnutí na webovej stránke žalovaný uviedol, že
absencia tohto upozornenia v prvostupňovom rozhodnutí nemala žiaden vplyv na spôsob vybavenia

žiadosti žalobcu. Z týchto dôvodov potom žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť.

IV.
Konanie na správnom súde

9. Rozsudkom sp. zn. 5S/188/2012 zo dňa 08.4.2014 súd žalobu zamietol. Rozhodnutie bolo
odôvodnené tým, že je potrebné sa stotožniť s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie
informácie obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných
informácií a následne vytváranie novej kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa. Zo

zákona o slobodnom prístupe k informáciám však nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu
ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie, požadované
žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Z tohto
zákona tiež nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb takéúkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie
o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na
žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do

inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady,
ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného,
čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť
verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon
určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Žiadosť o poskytnutie informácie v takej forme, v

akej tak urobil žalobca, nie je možné považovať za informáciu, ktorú mala povinná osoba povinnosť
sprístupňovať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Spracúvaním veľkého množstva
dostupných informácií totiž vzniká nová informácia. Vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovil
štátnym orgánom povinnosť vytvárať na účely sprístupňovania informácií nové informácie tým, že im
dostupné informácie budú zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať na základe žiadosti

o sprístupnenie informácie a zároveň takéto spracúvanie dostupných informácií by mohlo spôsobiť
technické a personálne problémy pri zabezpečovaní plynulého výkonu právomocí povinných osôb,
nemožno ani z hľadiska ústavného princípu proporcionality považovať sprístupnenie informácií v takej
forme, ktorá by si vyžiadala spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií, za ústavne konformné.
Súd sa plne stotožnil s názorom žalovaného, ktorý inak vyplýva i z prvostupňového rozhodnutia,

a to, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu možné získať len spracúvaním
informácií súdnych spisov a týmto vytvorením informácie novej, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícií, keďže ju
nemala k dispozícií v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie
povinnej osobe dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu

právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností
alebopostupupovinnejosoby.UvedenébezosporuvyplývaizozaužívanejjudikatúryNSSRnaobdobné
prípady sa vzťahujúcej, ako napr. rozsudok sp. zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009 a 2Sžo 190/2008
zo dňa 27.05.2009.
10. Voči rozsudku sp. zn. 5S/188/2012 zo dňa 08.04.2014 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 4Sži/43/2014 zo dňa 05.05.2015 tak, že napadnuté prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie NS SR bolo odôvodnené tým, že po vyhodnotení rozsahu a dôvodov
odvolania vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dospel odvolací súd k záveru, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa s poukazom na uvedené stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu.
11. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd SR vydal dňa 02.02.2017 nález č. k. II. ÚS/830/2016-39,
ktorým bol rozsudok NS SR sp. zn. 4Sži/43/2014 zo dňa 05.05.2015 zrušený a vec bola vrátená NS

SR na ďalšie konanie. Nález bol odôvodnený tým, že so závermi súdov v dotknutej veci sa nemožno
stotožniť. Odôvodnenie ich rozhodnutí totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na
ústavné garancie práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne
zodpovedané. Podľa bodu 10.3 Nálezu to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa
formy rozhodovania, t. j. podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný

elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je
možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd
mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či takýmito elektronickými prostriedkami disponuje,
či ich v prípade kladnej odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom.
Podľa bodu 10.4 Nálezu Krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup

obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A
teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa
informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a
v prípade kladnej odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd
nevyslovuje, že zodpovedný pracovník za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval,

ale bolo potrebné, aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí
a dal tak najavo, že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty
9Saz a 10Saz s konkrétnym výsledkom. Podľa bodu 10.5 Nálezu nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo
potrebnétozdôvodniť)krajskémusúdu,abysťažovateľovizaslalkópievšetkýchrozhodnutí(právoplatnéa anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom
období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované - mysliac tým
konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach

vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval. Podľa bodu 10.6 Nálezu právna úprava § 64
ods. l a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), na ktorú krajský súd sťažovateľa odkázal, nie je v prípade
sťažovateľovej žiadosti relevantná, keďže sťažovateľ nežiadal o potvrdenie o skutočnostiach známych z

konkrétneho spisu, ale žiadal o informácie o spisových značkách rozhodnutí (vecí) v určitých okruhoch
právnych problémov, ktoré mu v čase podania žiadosti neboli známe (ich existencia, počet, konkrétne
spisové značky a pod.), kde by až následne (ak by také rozhodnutia, ktoré sťažovateľ definoval vo svojej
sťažnosti, existovali a krajský súd by ich sťažovateľovi sprístupnil na základe jeho žiadosti) sťažovateľ
mohol už z konkrétneho spisu (následne už jemu známeho podľa sprístupnených spisových značiek)
požadovať v zmysle vyhlášky potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis

alebo rovnopis niektorej písomnosti.
12. Následne Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Sži/1/2017 zo dňa 3.07.2017 zrušil rozsudok č. k.
5S/188/2012-62 zo dňa 08.04.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odôvodnené
tým, že vzhľadom na viazanosť Nálezu ÚS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady
vyslovené v predmetnom náleze vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa

obsahovo - po vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 08.04.2014 sp. zn. 5S/188/2012-62. Táto okolnosť viedla Najvyšší súd Slovenskej republiky
kzáveru,ževdanejprocesnejsituácii,ktoránastalaporozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,
je odôvodnenie rozsudku krajského súdu príliš všeobecné a príliš široko koncipované a neodráža
konkrétnunamietanúsituáciužalobcu.VposudzovanejvecivzmyslenálezuÚstavnéhosúduSRkrajský

súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku,
postupoval nedôsledne, rozhodnutie je predčasné a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po náležitom vysporiadaní sa so závermi Ústavného súdu SR
ako aj opakovane so žalobnými dôvodmi, vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda

dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené
zadosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodal, že napriek opravnému systému, ktorý sa v správnom
súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu odvolacieho (od 1. júla 2016 súdu kasačného) je preskúmavať vecnú správnosť

prvostupňových rozhodnutí súdov a nie nahrádzať prieskum zákonnosti správnych orgánov, ktorá patrí
do pôsobnosti súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V závere rozhodnutia NS SR
uložil súdu prvého stupňa postupovať v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
830/2016-39 zo dňa 02.02.2017, body 10.3, 10.4, 10.5, 10.6 a vysporiadať sa so všetkými dôvodmi,
ktoré Ústavný súd SR v predmetnom náleze vyslovil.

13. V ďalšom konaní na správnom súde prvého stupňa žalovaný zotrval na tom, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo vecne správne a riadne
odôvodnené. Po zistení, že existujú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré by mohli vyhovovať
požiadavkám žiadateľa jedinou možnosťou ako mohol Krajský súd v Bratislave vyhovieť žiadosti
o informácie bolo uskutočnenie činností, smerujúcich k vytvoreniu novej informácie, čo mohlo byť

zabezpečené iba lustráciou s prehľadávaním spisov a rozhodnutí KS BA a sprístupniť tie, ktoré vyhovujú
požiadavkám žiadateľa. Administratívny spis KS BA jednoznačne dáva podklad pre prijatie záveru,
že KS BA ako povinná osoba požadovanú informáciu nemal k dispozícii. Na základe toho žiadal
žalobu zamietnuť. Žalobca poukázal na Nález ÚS SR, ktorý dáva jednoznačné pokyny, ako má KS BA
postupovať. Povinná osoba podľa žalobcu nepostupovala v súlade so zákonom, požadované informácie

mala k dispozícii, čoho dôkazom je aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v obdobnej veci. Žalobca
zotrval na tom, že ním podaná žaloba je dôvodná.
V.
Právne posúdenie krajského súdu

14. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa
bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP.15.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov

16. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.
17. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
18.Podľa§3ods.1zákonaslobodnomprístupekinformáciámkaždýmáprávonaprístupkinformáciám,

ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
19. Podľa § 15 ods. 1 zákona slobodnom prístupe k informáciám Ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť
smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú
informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má
požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18).
20. Podľa § 135 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
21.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
22. Podľa § 131 SSP, správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd
je tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal,
rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom
správnom delikte je správny súd viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného
konania.

23. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
24. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom
alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a
televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

25. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
26. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
28. Úlohou súdu v danej veci bolo opätovne preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.
23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Spr.

6079/12 zo dňa 14.03.2012 v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k.4Sži/43/2014-105 zo dňa
05.05.2015 ako i Nálezu Ústavného súdu SR č. II.ÚS 830/2016-39 z 02.02.2017.
29. Na tomto miesta súd poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok
z 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003-51), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení
ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj

správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak
aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je
v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. (rozhodnutie NS sp. zn. SR 5Sžf/20/2016 z 29.06.2017)30. Napriek tomu, že žalovaný svoje rozhodnutie pomerne rozsiahlo skutkovo odôvodnil, vo svojom
rozhodnutí sa dostatočne resp. vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré sú
špecifikované v bode 3 tohto rozhodnutia. K niektorým z námietkam sa žalovaný vyjadril až počas

tohto súdneho konania (použitie neúčinného právneho predpisu), čo však nemôže nahradiť absenciu
vyjadrenia žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí (napr. rozhodnutie NS SR 21.06.2016 sp.
zn. 10Sza/13/2016, podľa ktorého vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu
a súdu neprináleží vyvodzovať z týchto vyjadrenia závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán,

ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho
orgánu v agende vymedzenej zákonom). Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého
správneho rozhodnutia výlučne cez odôvodnenie tohto rozhodnutia, a nie prostredníctvom obsahu
administratívneho spisu, resp. dôvodov doplňujúcich, ktorými žalovaný dodatočne dopĺňa chýbajúce
dôvody v rozhodnutí.

31. Aj vo svetle záverov Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. II. ÚS/830/2016 a Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Sži/1/2017 bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný
viazaný právnym názorom správneho súdu, ktorý je vyslovený v tomto rozhodnutí (§ 191 ods.
6 SSP). Povinnosťou žalovaného bude vo veci opätovne konať a vydať rozhodnutie, ktoré bude

náležite odôvodnené a v ktorom sa žalovaný náležite vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu
(špecifikovanými v bode 3 tohto rozhodnutia, ako aj so závermi Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS/830/2016, obsiahnutými najmä v bodoch 10.3, 10.4, 10.5 a 10.6.
32.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§167ods.1SSPtak,žeúspešnémužalobcovipriznalnáhradu
trov konania vo výške 100%. O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia

uznesením súdnym úradníkom.
33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na
Krajský súd v Bratislave.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.