Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 14C/333/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215211764
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jakubová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2018:2215211764.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou, v spore žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava IČO: 36 613 843,
konajúc Mgr. Tomášom Kušnírom, proti žalovanému v prvom rade: E. D., X.. XX.H. XXXX, žalovanej v
druhom rade: E. D., X.. XX.G. XXXX, S. L. H. XXXX/X, XXX XX G. R. a žalovaného v treťom rade: C.
D., X.. XX.X. XXXX, L. XXX XX P. J. Č.. XXX, o zaplatenie 4.805,20 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním doručeným súdu dňa 23.júna 2015 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by boli

žalovaní zaviazaní k zaplateniu sumy 4805,20 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že jeho
právny predchodca uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXX dňa 18.novembra
2004, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá peňažná suma. Žalovaný v 3.rade prevzal na seba
ručiteľský záväzok. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu
15.214,49 Eur, ktorá pozostávala z istiny 13.618,94 Eur riadneho úroku 562,32 Eur, úroku z omeškania
1 018,28 Eur a ostatného príslušenstva 14,95 Eur. Výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná
bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Sumu 14,95

Eur predstavujúcu ostatné príslušenstvo a poplatky a sumu 1.018,28 Eur predstavujúcu úrok omeškania
si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. Postupca poskytol žalovaným úver vo výške 8.962,36 Eur, ktorý
mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 120,13 Eur vždy k 20 dňu v mesiaci. Žalobca si v
tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.júla 2011 do 20.októbra 2014 v počte 40 a celkovej
výške 4.805.20 Eur. Zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru
samostatne. Splátky pôvodne splatné od 20.februára 2012 do 20.októbra 2014 sa stali splatnými dňa
13.februára 2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si žalobca

v tomto konaní neuplatňuje.
2. Súd žalobu s prílohami spolu a procesnými poučeniami doručil žalovaným do vlastných rúk (19. a
20.októbra 2015, č.l. 34).
3. Žalobca sa nezúčastnil pojednávania, pričom súd nezistil žiadny dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, preto s odkazom na ustanovenie § 180 C. s. p. realizoval pojednávanie v
jeho neprítomnosti. Pričom vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, najmä
konštatovaním žalobného návrhu, zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX z 18.novembra 2004

(č.l. 5 - 7), všeobecnými obchodnými podmienkami (č.l. 8 - 12), zmluvou o postúpení pohľadávok č.
XXXX/XXXX/CE, oznámením o postúpení pohľadávky z 27.decembra 2011 (č.l. 13 -14), prílohou k
zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 22), výzvou k úhrade z 25.januára 2012 (č.l. 24), stanoviskom
žalobcuz28.októbra2015(č.l.39),prehľadomsplátokaúhrad(č.l.40-47),potvrdeniamiohotovostnýchvkladoch (č.l. 57 - 66), Uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/490/2016-102 z 12.03.2018,
stanoviskom žalobcu z 11.04.2018, výzvou veriteľa z 25.01.2012, a zistil nasledovný skutkový a právny
stav veci:

4. Z predloženej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX z 18.novembra 2004 (č.l. 5 - 7 vyplýva,
predmetom zmluvy je poskytnutie splátkového úveru vo výške 270.000 Sk, ročnou úrokovou sadzbou
9,80%, poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 2% z výšky úveru, s poplatkom za správu úveru 50
Sk mesačne, s výškou splátok 3.619 Sk, so splatnosťou splátok k 20.dňu v kalendárnom mesiaci, so
splatnosťou prvej splátky 20.decembra 2004, s konečnou splatnosťou 20.októbra 2014.

5. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 22) je zrejmé, že bola vystavená dňa 20.decembra
2011, splatnosť úveru bola k 20.októbru 2014, počet dní omeškania ku dňu postúpenia pohľadávky bol
1582 dní, t.j. 4,33 roka.
6. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad (č.l. 40 - 41) súd zistil, že prvá splátka bola predpísaná k
20.decembru 2004 v sume 3619 Sk. Žalovaný uhradil prvú a druhú splátku riadne a včas. Počnúc od
tretej splátky sa žalovaný dostal do omeškania, a od 21.februára 2005 predchodca žalobcu už účtoval

aj poplatky z omeškania, ako aj poplatky za upomienky. Dňom 30.júna 2005 došlo k preklasifikovaniu
pohľadávky a k odúčtovaniu istiny v sume 265.097,20 Sk. Tiež z uvedeného prehľadu ako aj zo
stanoviska žalobcu z 28.októbra 2015 (č.l. 39) je zrejmé, že žalovaný uhradil sumu v celkovej výške
4.261,05 Eur za obdobie od 19.novembra 2004 do 2.marca 2009.
7.Zpotvrdeníohotovostnýchvkladochvyplýva,žežalovanísplácaližalobcoviúhradyvdňoch6.augusta

2012 v sume 150 eur, 14.septembra 2012 v sume 100 eur, 16.novembra 2012 v sume 150 eur,
24.februára 2014 v sume 750 eur, 28.marca 2014 v sume 250 eur, 31.decembra 2014 v sume 900 eur,
30.januára 2015 v sume 350 eur, 9.februára 2015 v sume 300 eur, 13.februára 2015 v sume 150 eur,
16.februára 2015 v sume 300 eur, 20.februára 2015 v sume 200 eur, 23.februára 2015 v sume 250 eur,
3.marca 2015 v sume 200 eur, 6.marca 2015 v sume 200 eur, 11.marca 2015 v sume 200 eur. A teda

za obdobie od 6.augusta 2012 do 11.marca 2015 žalovaní zaplatili žalobcovi sumu celkom vo výške
4.450 eur.
8. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 20.12.2011 vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky z
postupcu - Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu.
9. Na základe takto ustáleného skutkového stavu, ako aj v intenciách odvolacieho súdu posúdil sporovú

vec súd takto:
10. Podľa ustanovenia. § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len Obch. zák.) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
11. Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebný

aplikovať najmä ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, resp. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy

o spotrebiteľskom úvere.
13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ZoB“), ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 132 ods.1 a 3 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobnýnávrh.(3)Žalobcakžalobepripojídôkazy,ktorýchpovahatopripúšťa,okremtých,ktorénemôže
bez svojej viny pripojiť.15. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veciach podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu.

16. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
tvrdenia týkajúce sa sporu.
17. Súd sa v prvom rade zaoberal právnou povahou a aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu
uplatnenejpohľadávkyvtomtokonaníaprávnehovzťahuvzniknutéhomedzistranamiadospelkzáveru,
že právny predchodca žalobcu - banka a žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 18.11.2004 zmluvu

o kontokorentnom úvere, pričom im bol poskytnutý úver vo výške 270000 Sk (8962,36 eur). Vzťah
medzi žalobcom a žalovanými je spotrebiteľský a predmetná zmluva je bez pochybností spotrebiteľskou
zmluvou. Základná právna úprava právneho vzťahu zo zmluvy o úvere je daná v § 497 Obchodného
zákonníka, ktorý je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom,
rovnako ako právny vzťah zo zmluvy o úverovom účte, a postavenie žalovaného v uzavretej zmluve
ako spotrebiteľa zodpovedá charakteristike spotrebiteľa, danej v zákone o spotrebiteľských úveroch.

Spotrebiteľský charakter zmluvy je zrejmý z postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb o tom,
že banka je dodávateľom služby a zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by
žalovaný požadoval poskytnúť úver formou povoleného prečerpania na účte nie ako spotrebiteľ. Súd
posudzoval vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval
aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy. Žalobca v konaní nerozporoval skutočnosť,
že žalovaný má v zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a teda uvedené nebolo v konaní sporným.
18. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou

označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
19. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, v sporovom konaní je to žalobca, kto je povinný uviesť

skutočnosti, o ktoré opiera svoju žalobu a uplatňuje svoj nárok. Dôkazné bremeno postihuje vždy
toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla žalobcu. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť
skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok žalobcu nevzniklo prípadne
zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla
zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom v konaní za následok procesný

neúspech tej strany sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené skutočnosti. Dôkazné bremeno súvisí
s dôkaznou povinnosťou, ktoré platné právo upravuje v čl. 8 CSP.
20. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže
splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní
ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia

dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo
dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, keďže neponúkla alebo nevedela ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.
21. Po vykonanom dokazovaní a hodnotení dôkazov podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi C.s.p.
súd dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol záväzkovoprávny

vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere. Žalobca tvrdil, že má voči žalovaným pohľadávku, z titulu
nesplateného úveru.
22. Zmluvou o úvere sa v záväzkovom práve rozumie subjektívne právo jedného subjektu (veriteľa)
požadovať od druhého subjektu (dlžníka) toho istého záväzkovoprávneho vzťahu určité plnenie, t.j.
požadovať od dlžníka, aby niečo dal, aby niečo konal alebo niečo nekonal, t.j. opomenul, či strpel. V

konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) bremeno tvrdenia v tom, že so žalovanou
(dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanej určité plnenie a že žalovaná za toto
plnenie neposkytla riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti.
23. Zo zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť. V zmysle

čl. 15 ods. 4 C.s.p. dôkazy a tvrdenia strán sporu súd hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi,
na ktorých spočíva tento zákon. Z predložených dôkazov súd nemal preukázané, že žalobcovi vzniklo
právo na zaplatenie sumy 4805,20 eur s príslušenstvom.24. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2011 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky z
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 4805,20 eur z banky ako postupcu na spoločnosť
žalobcu ako postupníka. Súd vyzval žalobcu podaním zo dňa 23.03.2018, ktoré žalobca prevzal dňa

03.04.2018, aby predložil okrem iného aj výzvu postupcu určenú žalovaným s upozornením na možnosť
zosplatnenia nezaplatenej pohľadávky. Žalobca na výzvu súdu týmto spôsobom nereagoval, doposlal
len výzvu postupníka z 25.01.2012 čím vyzval žalovaných na plnenie.
25. Zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzavretej
medzi bankou ako veriteľom a klientom ako dlžníkom je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo

len časti svojho peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol
písomne vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V
konaní však nebolo preukázané, a to napriek výzve súdu, že by právny predchodca žalobcu - banka,
preukázateľne vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky písomne žalovaného na splnenie
dlhu z úverovej zmluvy, a zároveň, že následne zostal žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní.
26. Súd má za to, že s poukazom na gramatický, ale najmä teleologický výklad ustanovenia § 92 ods.

8 zákona o bankách sa vyžaduje omeškanie dlžníka v trvaní viac ako 90 dní od momentu doručenia
písomnej výzvy. Nebol by totiž v súlade s účelom uvedeného ustanovenia taký výklad, podľa ktorého
by postačovalo omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky, nakoľko pri takom výklade by
nebolo vylúčené postúpenie pohľadávky hneď nasledujúci deň po doručení výzvy na plnenie, čím by
bola odňatá dlžníkovi možnosť svoj dlh uhradiť a zabrániť tak postúpeniu pohľadávky na inú osobu ako

banku.
27. Nedodržanie postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8
zákona o bankách, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Ani na výzvu súdu totiž žalobca
nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu

a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre
vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z
uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto
je tento právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, s poukazom na čo nie
je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným. Vecná

legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je
subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Strana sporu, ktorá je nositeľom
subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku
konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie
od žalovanej strany uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej
vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca.
28. Podporne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.apríla
2016, v ktorom súd druhej inštancie v obdobnej veci skonštatoval, že „banka musí najskôr klienta vyzvať
na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych

dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie
je bankou. ... V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by takáto výzva bola zo strany právneho
predchodcu žalobcu riadne žalovanej doručená. Prvostupňový súd teda dospel k správnemu záveru,
že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách nebolo možné platne
postúpiť predmetnú pohľadávku na navrhovateľa.“

29. Obdobný názor zastáva aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8.júna
2016, v ktorého odôvodnení uviedol, že „ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné
splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v
súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,

ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.“
30. Súd dospel k záveru, že z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní,

bolo potrebné žalobu v celom rozsahu vo výroku I. zamietnuť, a keďže žalovaný nie je povinný zaplatiť
žalobcovi istinu, nemohol sa ani dostať do omeškania s jej plnením, a preto súd zamietol žalobu aj v
časti úrokov z omeškania.31. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne
povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným

ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez

súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,

súd zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o
bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
32. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka
alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne

nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a
to v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste súd konštatuje, že v
čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 20.12.2011 žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods. 1
zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať
preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola

do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca
a žalovaní upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase, keď to
zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom. Navyše žalobca predložil
Všeobecné obchodné podmienky, kde však absentuje ním poukazované ustanovenie č. 19.16.
33. V prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia

v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé
splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient
banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené

zaúčelomochranybankovéhotajomstva,ideozákonnépodmienkypostúpeniapohľadávky,priporušení
ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.
34. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, keďže žalobca v konaní nepreukázal
zaslanie písomnej výzvy zo strany banky a to pred postúpením pohľadávky. Žalobca teda nie je aktívne

legitimovaný na podanie žaloby, preto súd nemohol vyhovieť žalobe.
35. Navyše na pojednávaní dňa 16.05.2018 žalovaní vzniesli námietku premlčania.
36. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

37. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
38. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

39. Z vykonaného dokazovania považoval súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom
pôvodného žalobcu ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi bola dňa 18.11.2004 uzatvorená zmluva
o úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovaným finančné prostriedky za účelom investície do
nehnuteľnosti a tento sa ich zaviazal vrátiť spolu s dohodnutým úrokom a poplatkami. Súd nepovažoval
za sporné, že v danom prípade išlo o zmluvu spotrebiteľskú, a to s poukazom na citované ust. § 23a

zákona č. 634/1992 Zb. Je nesporné, že právny predchodca pôvodného žalobcu mal pri uzatváraní aj
plnení zmluvy postavenie veriteľa, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na
strane dlžníka vystupoval žalovaný ako spotrebiteľ - fyzická osoba, pričom v konaní nebolo preukázané,
že by zmluvu uzatváral za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva bolapripravená na formulári, ktorý vopred zo strany právneho predchodcu bol pripravený bez možnosti
žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Vzhľadom na účel poskytnutia úveru, ktorým bolo
nadobudnutienehnuteľnosti,jepotrebnékonštatovať,ženešlosúčasneajospotrebiteľskýúvervzmysle

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď podľa § 1 ods. 2 písm. a) sa uvedený predpis
nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných
nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu.
40. V konaní ďalej súd považoval za preukázané, že žalovaní finančné prostriedky čerpali a že sa dostali
do omeškania so splácaním splátok úveru, v dôsledku čoho, žalobca ku dňu 13.02.2012 pristúpil k

mimoriadnemu zosplatneniu úveru (č.l. 125 rub a nasl.). Súd dopĺňa, že prípadný záver o neplatnosti
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by v danom prípade najmä z hľadiska plynutia premlčacej lehoty
paradoxne favorizoval veriteľa, keďže neplatnosť zosplatnenia by vlastne mala za následok, že dlh by
bol splatný podľa pôvodne dohodnutých splátok, ktoré by sa však premlčiavali odo dňa svojej zročnosti.
Veriteľ by tak v konečnom dôsledku profitoval z vlastného protiprávneho úkonu, čo je v rozpore s
elementárnymi právnymi zásadami občianskeho práva.

41. Žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku. V tomto smere je nutné
poukázať na to, že od 01.04.2015 je účinné zákonné ustanovenie, konkrétne § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Uvedené zákonné ustanovenie neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, ktoré

by obmedzovali jeho účinnosť iba na zmluvy uzavreté po 01.04.2015. Uvedené použitie zákonného
ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy založené pred jeho
účinnosťou konštatoval vo svojom rozsudku aj Najvyšší súd Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp.
zn. 3 MCdo 14/2014. Z dôvodu spotrebiteľského charakteru predmetného konania tak bolo v danej veci
potrebné aplikovať vo vzťahu k uplatnenému nároku trojročnú premlčaciu dobu (§ 101 Občianskeho

zákonníka).
42. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
43. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
44. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína
plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo
splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky.

45. Premlčanie (praescriptio) je márne uplynutie zákonom určeného času, ktorého dôsledkom je
oslabenie práva nevykonaného v určenom čase, ktoré v spojení s dovolaním sa premlčania nie je možné
v zásade priznať. Premlčacia doba je podľa § 101 Občianskeho zákonníka trojročná, pričom podľa § 103
Občianskeho zákonníka platí, že ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba
jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý

dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom ustanovenia
§ 103 Občianskeho zákonníka je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu
svojej pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo

využíva.
46. Z predloženej zmluvy je zrejmé, že medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté splnenie dlhu v
splátkach, preto na premlčanie zosplatneného dlhu žalovaných žalobcu treba aplikovať ustanovenie §
103 Občianskeho zákonníka. V danej veci zo zmluvy vyplýva, že splátky boli splatné (zročné) do 20. dňa
kalendárneho mesiaca. Z predloženého prehľadu úhrad súd zistil, že žalovaní vykovali poslednú úhradu

dňa 02.03.2009, aj to len čiastočnú, čím čiastočne zaplatil splátku splatnú k 20.02.2009. Následne
splátku splatnú k 20.03.2009 už neuhradil. V dôsledku omeškania žalovaných, veriteľ využil svoje
oprávnenie zosplatniť úver, k čomu aj pristúpil, pričom žalovaným to oznámil listom zo dňa 25.01.2012.
V zmysle už citovaného § 103 Občianskeho zákonníka tak premlčacia doba celého zosplatneného
dlhu začala plynúť od zročnosti poslednej nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať

predčasné splatenie a nie od okamihu vyhlásenia okamžitej splatnosti. Ak teda v danej veci išlo o splátku
splatnú 20.03.2009, od uvedeného dňa začala plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku
dlhu žalovaných, a teda trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu uplynula najneskôr
20.03.2012. Rovnaký záver by súd prijal aj v prípade zosplatňovacieho úkon žalobcu, ktorý vykonalk 25.01.2012, v tom prípade by premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu uplynula najneskôr
25.01.2015. Žaloba však bola na súd doručená až 23.06.2015, a teda žalobca si uplatnil svoj nárok
po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Nakoľko nárok na zmluvné úroky a úroky z omeškania ako

akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku podlieha rovnakému premlčaniu ako záväzok
hlavný, premlčanie istiny, tak má za následok aj premlčacie nároku na zmluvné úroky a úroky z
omeškania.
47. Vzhľadom na prijatý záver súd musí konštatovať, že ak by aj bol žalobca preukázal svoju aktívnu
vecnúlegitimáciu,nebolbyúspešnýsosvojímnárokom,nakoľkojepremlčaný.Pretosúdžalobužalobcu

bez ďalšieho v celom rozsahu zamietol.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko však v konaní úspešnejším žalovaným žiadne
trovy nevznikli, ani si žiadne neuplatnili, súd im ani náhradu trov konania nepriznal. Súd má pritom za
to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti
konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovaných uvedeným spôsobom, t.j.

o nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej
veci by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovaným priznáva nárok na náhradu
trov konania a následne uznesením rozhodnúť, že žalovaní majú právo na náhradu trov konania vo
výške 0 eur. Takýto postup by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných princípov a nebolo
ani v úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v obdobných prípadoch.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).