Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 8, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/463/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114206624
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114206624.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO 35 724 803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska ul.č. 5, právne zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o.,
IČO 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska ul.č. 5 proti žalovanému Y. S., nar. XX.XX.XXXX,
štátna príslušnosť G., bytom X. XX, do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného

VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42
362 962, práv. zast. JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava o
zaplatenie 3.213,51 eur s príslušenstvom , o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 04. mája 2017, č.k. 11C/75/2014-107

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. , ktorým súd návrh zamietol, p o t v
r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. Združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV n e m á nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol, aplikujúc na vec ust. § 497 Obchodného
zákonníka, § 2 písm. a/, b/ , § 3 ods. 1,2 z.č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľských úveroch , § 52 ods. 1,2,3,4,

§ 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1,2, § 565 Občianskeho zákonníka , § 2 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 8 z.č.
483/2001 Z.z. o bankách .

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania podaným na tunajšom súde
dňa 24.03.2014 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.213,51 eur, úrok z omeškania zo
splátok za obdobie od 04.07.2011 do 11.08.2013 vo výške 81,36 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5% ročne zo sumy 3.213,51 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom
Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO 00 151 653 (ďalej aj "postupca") a žalobcom, postúpil postupca
na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 20.02.2009 Zmluvu
č. 275180776(ďalej len "Zmluva"), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v
znení ich dodatkov (ďalej aj "VOP"). Na základe uvedenej Zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla

žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania
peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené
v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalobca zastával názor, že Zmluva obsahujevšetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného
zákonníka. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia tejto pohľadávky predstavovala sumu vo výške
3.514,89 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 2.503,09 Eur, riadneho úroku vo výške 710,42

Eur, úroku z omeškania vo výške 253,60 Eur a ostatného príslušenstva 65,78 Eur. Podľa zmluvy
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 2.000,- Eur, ktorý mal byť splácaný v
mesačných splátkach vo výške 34,97 Eur, vždy k 3. dňu v mesiaci. Žalobca si návrhom uplatnil splátky
úverusplatnéod20.08.2013do03.02.2019,ktorésastalisplatnýmidňa11.08.2013kedybolavyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru.

3. Z obsahu zmluvy o splátkovom úvere č. 275180776 zo dňa 20.02.2009 súd prvého stupňa zistil,
že právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka a žalovaný ako dlžník uzatvorili
uvedenú zmluvu o splátkovom spotrebnom úvere, ktorou sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému
úver vo výške 2.000,- Eur s fixnou úrokovou sadzbou 15,60 % ročne a žalovaný sa zaviazal splatiť
poskytnutý úver banke spolu s úrokom v mesačných splátkach po 34,97 Eur. Splatnosť prvej splátky bola

dojednaná v zmluve na 03.04.2009, konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 03.02.2019 a splatnosť
splátok k 3. dňu kalendárneho mesiaca. Súčasťou zmluvy sú podľa jej obsahu aj Všeobecné obchodné
podmienky a Sadzobník, s ktorými sa žalovaný oboznámil a zaviazal sa ich dodržiavať.

4. Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné obchodné podmienky /ďalej len "VOP"/ , podľa bodu 7.6.1

písm. a/ ktorých , ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania
zo strany klienta alebo ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré
trvá viac ako 10 dní, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie
pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú
banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Z oznámenia právneho predchodcu žalobcu SLSP, a.s.

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013 vyplynulo, že veriteľ ku dňu 17.05.2013 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, čím sa pohľadávka zo zmluvy o úvere stala splatnou v celom
rozsahu. Pohľadávka ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavovala sumu vo výške 3.443,18
Eur. Uvedené bolo žalovanému odoslané prostredníctvom pošty dňa 23.05.2013 na adresu Drietoma
664. Žalovaný oznámenie neprevzal, dňa 27. 05. 2013 bola zásielka uložená na pošte. Kedy bola

následne vrátené právnemu predchodcovi žalobcu ako neprevzatá adresátom z predloženého nie je
zistiteľné.

5. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
postupca postúpil pohľadávku voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu ako

postupníka.

6. Bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom SLSP, a.s. ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom bola dňa 27.06.2013 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že
predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči žalovanému na základe zmluvy o splátkovom úvere

zo dňa 20.02.2009. Ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť
svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky
dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s
príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení
pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ SLSP, a.s. je bankou, zákonodarcom

sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu
pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta aj osobe, ktorá nemusí byť bankou
vtedy, ak klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu

omeškaných splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
Písomnú výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia
pohľadávky banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135
zo dňa 29.5.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.1.2016, ktoré
súdy zároveň konštatovali, že banka môže postúpiť na tretiu osobu len splatnú pohľadávku. Vedľajší

účastník na strane žalovaných (do 30.06.2016) namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
práve s poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.7. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 20.02.2009 bola medzi právnym predchodcom žalobcu
ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva o splátkovom úvere podľa ustanovenia §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Žalovaný obsah zmluvy a zmluvných dojednaní pred jej podpisom podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že právny predchodca žalobcu vzorový
text zmluvy, zmluvných dojednaní používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní tovarov iným
spotrebiteľom. Žalovanému poskytol úver žalobca v rámci jeho podnikateľskej činnosti a žalovaný
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej či inej

podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ, čo vyplýva aj z jeho označenia v zmluve. Preskúmaním
zmluvy v spojitosti s uplatneným nárokom súd nezistil, žeby táto obsahovala neprijateľné zmluvné
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver, teda dočasne
poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a
uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Na uvedenú zmluvu sa vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, pretože žalobca poskytol spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a
žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania /opak žalobca ani netvrdil/. Po preskúmaní obsahu zmluvy súd konštatoval, že predmetná
zmluva obsahuje náležitosti tak, ako to vyžaduje zákon č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch.

8. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa súd ako prvotnou otázkou zaoberal tým,
či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaným
na základe predmetnej zmluvy o úvere. Súd skúma aktívnu vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.
Aktívna vecná legitimácia v občianskom súdnom konaní znamená oprávnenie účastníka vyplývajúce
mu z hmotného práva. Aktívnu vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného

práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Pasívne legitimovaný
je v konaní nositeľ subjektívnej povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva, splnenia ktorej povinnosti
sa žalobca domáha.

9. Žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby od zmluvy o postúpení pohľadávok,

ktorú uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ
(postupca) postúpila svoju pohľadávku voči žalovaným ako dlžníkom na žalobcu (postupníka). V danom
prípade sa jedná o zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla banke ako veriteľovi voči žalovaným
ako dlžníkom zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom
na skutočnosť, že postupcom bola banka, postupníkom bol žalobca, ktorý nemá postavenie banky

a nemá povolenie na vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol klientom banky, vzťahujú sa na
postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524 a nasl.), ale aj ustanovenia
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 92 ods. 8). Pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou
sa postupuje pohľadávka z nezosplatneného úveru z banky na tretí subjekt, je v zmysle tohto zákona
vyžadované splnenie ďalších predpokladov, pričom nesplnenie čo i len jedného z nich spôsobuje

absolútnu neplatnosť zmluvy v časti postúpenia predmetnej pohľadávky. Ak tieto predpoklady nie
sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej "postúpenie" je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
aleajnavonok,vočidlžníkovi.Aniprípadnéoznámeniepostupcuvzmysle§526Občianskehozákonníka

nemá voči dlžníkovi žiadne účinky.
10. V danej veci vyplynulo, že ku dňu postúpenia pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu,
žalovaný ako klienti neplnil včas a riadne svoj dlh zo zmluvy o splátkovom úvere. Naposledy uhradil na
úver peňažné prostriedky dňa 12.04.2010 a 03.05.2010. Žalobca v konaní predložil na výzvu súdu listinu
označenú ako výzvu zo dňa 16.02.2010, ktorou vyzvala SLSP, a.s. dlžníka, na zaplatenie dlhu s tým,

že je v omeškaní ku dňu 31.01.2010 vo výške 136,06 Eur, v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Doklad o
doručení výzvy resp. jej odoslaní žalovanému predložený nebol. Žalobca nepredložil akýkoľvek dôkaz o
tom, že táto listina bola doručená žalovanému, resp. že by mu bola (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli
súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej
knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami. Naviac veriteľ do zročnosti

najbližšie nasledujúcej splátky aktívne nevyužil svoje právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru.

11. Pokiaľ ide o ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., toto zákonné ustanovenie hovorí o tom, že ak bola
doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90kalendárnychdnítútodlžnúsumudlžníkneuhradí,môžebankapohľadávkupostúpiťinejosobe,ktoránie
je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej
klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.

Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok.
Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je
v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže

banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní
klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však
po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým
je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých
prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu.

12. Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne
vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku, že túto výzvu odoslal, a doručil. Právny predchodca
žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 17. 05. 2013, a to oznámením zo dňa 20. 05. 2013,
ktorým zároveň žalovaného vyzval na úhradu dlhu a dňa 27. 06. 2013 došlo k postúpeniu pohľadávky na
žalobcu. Súd mal tak za preukázané, že neuplynula v danom prípade lehota 90 dní od písomnej výzvy

banky na splatenie pohľadávky, a teda neboli splnené podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 je v časti postúpenia pohľadávky voči
žalovanému absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre
nedodržaniezákonnejpodmienkyuvedenejvustanovení§ 92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankách.

13. Na uvedenom závere nemení nič ani bod 19.16 VOP SLSP, a.s. , keďže na uvedené nemožno
prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom, keďže sa nachádza
vo vopred naformulovaných všeobecných obchodných podmienkach veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník
určite žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú vopred dané veriteľom, dokonca ich
veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším znením od dlžníkov nevyžaduje. Uvedené

vyplýva z vyššie cit. ust. zákonov na ochranu spotrebiteľa. Toto ust. VOP preto nemožno považovať za
vopred daný súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách.
Naviac takéto znenie VOP je v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a nasl. OZ a ust. zák. na ochranu spotrebiteľa
(značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). Dlžník
ako spotrebiteľ nebol bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku

a naopak právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka
vytvára hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami dvoch zmluvných strán. Výrazným spôsobom
obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potencionálne môže vzniknúť proti
veriteľovi a nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky
odoprieť a ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa. Navyše ust. § 525 ods.1 Občianskeho

zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok.
S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a
požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo

zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom
- postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom.
Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie ust. § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať

mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods.8
zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.

14.Zuvedenýchdôvodov, keďžežalobcanepreukázal,žesaplatneaúčinnestalveriteľomuplatňovanej
pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie súd pre nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu návrh výrokom I. v celom rozsahu zamietol. Tento nedostatok nemôže súd
zhojiť ani odstraňovaním vád podania v zmysle § 128 a nasl. zák.č. 160/2015 Z.z. civilný sporový
poriadok (CSP).15. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1,2 a § 262 ods. 1, 2 CSP ,
keď žalovaný bol v konaní úspešný, preto by mu patrila náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov
konania neuplatnil a zo spisu nevyplýva, že by mu v konaní nejaké trovy vznikli, súd rozhodol tak, že

žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

16. Vedľajší účastník na strane žalovaného (do 30.06.2016, za účinnosti zákona 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku) si náhradu trov konania uplatnil (v oznámení o vstupe do konania).
Vo veci samej sa k návrhu nevyjadril. Súd posudzujúc účelnosť nákladov vynaložených na právne

zastúpenie konštatoval, že vedľajší účastník požadované náklady nevynaložil účelne. S ohľadom na
množstvo obdobných prejednávaných vecí niet sporu o tom, že vedľajší účastník na strane žalovaného
zastúpený advokátskou kanceláriou hromadne vstupuje do porovnateľných vecí žalobcu, kde sa obsah
jeho podaní mení len o individualizáciu tej- ktorej veci. V takomto prípade trovy konania vzniknuté
zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach nemožno
považovať za trovy účelne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Takýto

záver je plne súladný i s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.06.2014 sp.
zn. 6MCdo 9/2013, v ktorom najvyšší súd zaujal jednoznačné stanovisko, podľa ktorého zastúpenie
vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí,
sa javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu, pričom to má za
následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda

ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Súd preto bývalému vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý v podanom odvolaní
namietal, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol,

že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a
klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne
od predmetného zákona, a to vo Všeobecných obchodných podmienkach nepodmienenú počtom dní
omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016,
sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017. Zároveň žalobca
nesúhlasí s tým, že by predmetné ustanovenie spôsobovalo nevyvážené postavenie zmluvných strán,
nakoľko predmetné ustanovenie je v súlade s ustanovením § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon
o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od predmetného zákona,

pričom predmetné ustanovenie čl. 19 bodu 19.16 obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu
žalobcu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu podaním zo dňa 20.05.2013, na základe ktorého došlo
k vyhláseniu predčasnej splatnosti právnym predchodcom žalobcu ku dňu 17.05.2013. Predmetné
podanie spĺňa všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň je z

platobnej histórie zrejmé, že žalovaný neuhrádzal splatné splátky riadne a včas a ku dňu postúpenia
pohľadávky bol viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy. Žalovaný sám na
pojednávaní priznal, že úver pravidelne nesplácal a bol právnym predchodcom žalobcu vyzývaný na
plnenie a to písomnou formou. Uviedol, že nesúhlasí s tým, že lehota 90 dní musí uplynúť od doručenia
výzvyžalovanému.Ustanovenie§92ods.8zákonaobankáchvyžaduje,abyboldlžníkpredpostúpením

pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo bolo v danom prípade v konaní preukázané predloženou platobnou
históriou úveru, z ktorej vyplýva, že posledná úhrada titulom úveru bola žalovaným realizovaná dňa
03.05.2010,pričomkpostúpeniupohľadávkydošlodňa27.06.2013.Zdanéhoustanoveniajezrejmé,že
postačuje,akježalovanývomeškaníaspoň90dnísúhradouajčoilenčastisvojhopeňažnéhozáväzku,

a to napriek písomnej výzve. Vôbec nie je určené, že 90 dňová lehota musí uplynúť od doručenia
výzvy. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19Co/34/2012, Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015, sp. zn.
7Co/540/2015 . Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom
preukazujeodoslanietejtopísomnostižalovanému,ktorébezďalšiehozakladáaktívnuvecnúlegitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súduSR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp.
zn. 9Co/133/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 09.08.2016, sp. zn. 5Co/248/2016. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle §

388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň uplatnil trovy odvolacieho
konania.

18. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV v písomne podanom

vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedlo, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z úplne zisteného
skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobca v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu ako aj doručenie výzvy právnym
predchodcom žalovaným a splnenie podmienok postúpenia pohľadávky. Vykonaným dokazovaním bolo
jasne preukázané, že výzva nebola žalovanému nikdy doručená. Zákonné ustanovenie § 92 ods. 8
zákona o bankách charakterizuje tieto aspekty: postupiteľnosť bankovej pohľadávky, predchádzajúca

písomná výzva klientovi, omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych dní po doručení výzvy, postúpenie
sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní/ splatné pohľadávky/, postupiteľnosť tretej osobe a
nevyžadujesasúhlasklienta.Aktietopredpokladyniesúsplnené,pohľadávkabankyniejepostupiteľná/
rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 13.1.2016, sp. zn. 5Co/460/2015. Rovnako nebolo
preukázané, že právny predchodca zaslal žalovanému výzvu pred postúpením, teda žalobca neuniesol

dôkazné bremeno. Banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Je preto potrebné poukázať
na to, že banka má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup je však
nevyhnutné pristúpiť v súlade s ust.§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a obchodnými podmienkami
k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Námietka žalobcu, že relevantné
oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka, nie

je dôvodná, nakoľko postupcom je banka. Banka je v zmysle ust. § 524 a nasl. OZ povinná dodržiavať
aj zákon o bankách, ktorý jen lex specialis / viď rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
17Co/792/2015. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil neplatnosť zmluvy o postúpení pre nesplnenie
podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách / viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009 a Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 337/2012 zo dňa 3.7.2012/.

Pokiaľ žalobca uvádza bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok , podľa ktorých klient súhlasí s
tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu svoje pohľadávky , je toto ustanovenie
neplatné z dôvodu rozporu s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca nie je v konaní aktívne vecne
legitimovaný. Súd prvého stupňa správne posúdil, keď vyhodnotil postúpenie pohľadávky za neplatné z
dôvodu nedodržania podmienok postúpenia pohľadávky. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a združeniu priznal trovy odvolacieho konania.

19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/

v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

20. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému
z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup

podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

21. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

22. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane
žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou

súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo
205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal
len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámilpostupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení
pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal

odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01,
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento
odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení,
resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej
povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o
postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie

dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

23. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods.
8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

24. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti

banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a

bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8

zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

25. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka
alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky,

a to v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd
poukazujenasprávnyzáversúduprvejinštancie,keďnemožnoprihliadaťakonaindividuálnedojednanú
zmluvnú podmienku so spotrebiteľom, keďže sa nachádza vo vopred naformulovaných všeobecných
obchodných podmienkach veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník určite žiadnym spôsobom neovplyvňovalani nedojednával. Tieto sú vopred dané veriteľom, tieto môže veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden
súhlas s ich novším znením od dlžníkov nevyžaduje. Toto ust. VOP preto nemožno považovať za vopred
daný súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách. Naviac

takéto znenie VOP je v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a nasl. OZ a ust. zák. na ochranu spotrebiteľa
(značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). Dlžník
ako spotrebiteľ nebol bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku
a naopak právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka
vytvára hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami dvoch zmluvných strán. Výrazným spôsobom

obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potencionálne môže vzniknúť proti
veriteľovi a nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky
odoprieť a ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa. Navyše ust. § 525 ods.1 Občianskeho
zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok.
S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a

požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom
- postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom.

Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie ust. § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods.8
zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.

26. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre

platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých
právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.

27. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona
o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových
činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a
klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca
síce v konaní predložil text výzvy na úhradu dlžnej sumy (výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. datovaná

dňom 20.05.2013), avšak nepreukázal jej zaslanie, ani doručenie žalovanému. Preto je možné uzavrieť,
že žalobca nepreukázal prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z..
Písomné oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanému , na ktoré poukazuje v odvolaní,
nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza, a to vzhľadom na obsah tohto
právneho úkonu, pretože ním banka - predchodca žalobcu nevyzýva žalovaného k úhrade v dôsledku

omeškania dlžníka so splnením záväzku ale uvedeným jednostranným úkonom predchodca žalobcu -
banka už vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru. Vzhľadom na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom, odvolací súd mal zato, že vôľou banky týmto právnym úkonom bolo "nadobudnúť

právo na splatnosť celého úveru" a to aj s prihliadnutím na to, že v tomto úkone, ktorú žalobca považuje
za výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách" nie je žiadna zmienka o tom, že by mal byť dlžník
v omeškaní, s akým plnením, odkedy, resp. v akej výške.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných

predpokladov na postúpenie pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a postupca
(banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy ( § 39 OZ)
neprešla. Jeho žaloba na plnenie bola už z uvedeného dôvodu správne zamietnutá, preto posudzovanie
zostávajúcich námietok odvolania je nadbytočné.29. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné považovať za opodstatnené.
30. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I., ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

31. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

32. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, ktoré si občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV uplatnilo vo svojom vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd uvádza, že síce
do 30.06.2016 vystupovalo uvedené občianske združenie v postavení vedľajšieho účastníka, ale po
01.07.2016 mu toto postavenie zaniklo. Občianske združenie sa zmenou právnej úpravy občianskeho
súdneho konania zároveň nestalo automaticky v danom spore intervenientom v zmysle § 81 CSP

alebo osobitným subjektom v zmysle § 95 CSP. Odvolací súd tak nekonal s menovaným občianskym
združením v odvolacom konaní, t. j. po 01.07.2016, ako intervenientom a ani ako s osobitným subjektom,
a preto ani nerozhodoval o jeho uplatnených trovách odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).