Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 24, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316207298
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316207298.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368,
proti žalovanej: U. U., S.. XX.XX.XXXX, M. V., Š. XXXX/XX, o zaplatenie 1.438,84 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. XXCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 10.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku
o trovách konania.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1228,06 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,25% ročne zo sumy 1228,06 eur od 01.05.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od
právoplatnostitohtorozsudku.II.Vprevyšujúcejčastisúdžalobužalobcuzamieta.III.Žalovanejnáhradu
trov konania nepriznáva.“

2. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur, ktorý
sa žalovaná zaviazala splatiť v 72 anuitných splátkach vo výške 43,62 eur mesačne, od 17.05.2013
do 17.04.2019. Súčasťou splátky bol úrok, poplatok za základný súbor poistenia, pričom priamo v
zmluve presné rozčlenenie splátky na jednotlivé položky nie je uvedené. Medzi stranami sporu bola
aj dohodnutá výška úroku z úveru a to vo výške 25,50 % ročne. Výška RPMN bola v zmluve uvedená
28,70 % a celkové náklady v súvislosti s úverom boli uvedené vo výške 1433,49 eur. Z dôvodu neplnenia

si povinností zo strany žalovanej a to nesplácania dohodnutých mesačných splátok, žalobca vyhlásil
ku dňu 09.06.2014 predčasnú splatnosť úveru. Súd mal tiež za preukázané, že žalovaná v prospech
žalobcu uhradila celkovo sumu 271,94 eur. Súd mal tiež za preukázané, že v zmluve o pôžičke absentuje
údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky.
Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením. Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver

je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Jedna mesačná splátka tak bez poplatkov a úrokov je vo výške 20,83 eur ( zo sumy,
ktorá bola reálne poskytnutá 1000 eur a 72 splátok ) a nie vo výške 43,62 eur, ako bolo dohodnuté v
Zmluve, nakoľko táto mesačná splátka v sebe zahŕňala okrem splátky istiny i úroky a poplatky. Obdobnýprávny názor bol vyslovený aj rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa
09.02.2016, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 02.02.2016, Okresného
súdu Prešov sp. zn. XXC/XX/XXXX zo dňa 10.02.2016, Krajského súdu v Trnave sp. zn. XXCo/XXX/

XXXX zo dňa 27.09.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 12.10.2016, KS
v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 26.01.2017, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. XCsp/
XX/XXXX zo dňa 07.03.2017. Žalobca v ďalšom tiež odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci G.-XX/XX, A. G. V., L..V.. G. Z. M.. V uvedenej
právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i)

Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto

Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch
neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec
smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.
Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že

zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov

SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. V danom prípade je tu zrejmý konflikt
medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho

automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V takomto prípade totiž musí vnútroštátny
súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom

stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch
medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa
Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať
nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho

účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne
uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia
aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej
miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené

všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady,najmäzásaduprávnejistoty.Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonaospotrebiteľskýchúverochv
časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani
nepriami účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu
na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11
tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie vzhľadom
nauvedenédospelkzáveru,žeposkytnutýspotrebiteľskýúverjepotrebnépodľa§11ods.1písm.a)ab)
zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná bola tak na istine
úveru povinná zaplatiť sumu 1500 eur, teda sumu, ktorá jej bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá.

Zo strany žalovanej bola uhradená suma 271,94 eur. Žalovaná je tak na istine úveru povinná zaplatiť
ešte sumu 1228,06 eur (1500,- eur - 271,94 eur), teda sumu, ktorá jej bola zo strany žalobcu reálne
poskytnutá. Súd v tejto časti uplatnený nárok považoval za dôvodný a žalovanú zaviazal na zaplatenie
tejto sumy. Tým, že žalovaná neuhradila dlžnú sumu riadne a včas, dostala sa do omeškania s plnenímpeňažnéhodlhuažalobcovivznikolnároknazaplatenieúrokuzomeškania.Súdpretožalovanúzaviazal
aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej sumy 1228,06 eur, ktorého
výška nie je v rozpore so zákonnou úpravou a to odo dňa nasledujúceho po dni vystavenia listiny -

aktuálny stav úveru, t.j. odo dňa 01.05.2016 a vo zvyšnej časti žalobu pokiaľ sa jedná o tento nárok ako
nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania súd zdôvodnil tým, že v konaní mala úspech žalovaná,
ktorá si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto žalovanej náhradu
trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietavej časti podal žalobca včas odvolanie. Podľa žalobcu je
predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý súdny proces. Ďalej poukazuje na to, že súd v bode 19. uviedol, že vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských
úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Pokiaľ sa týka údaja o výške, počte a termíne splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, v tomto žalobca

poukazuje na rozsudok SD z 9. novembra 2016, sp. zn. G.-XX/XX, týkajúci sa výkladu článku 1, článku
3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou A. G. V., L..V..,
L. Z. M.. Zároveň žalobca poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.04.2017, sp.

zn.: XXCo/XX/XXXX. Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň súdny dvor dospel k
záveru,žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkami
nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie

tejto istiny. Judikatúra európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ,
ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Európsky súdny
dvor je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli
určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi
inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácii proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby

členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami
EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra európskeho
súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké
uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad
ustanovení európskeho práva či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských

štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto
výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej
je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány
EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že ak je akékoľvek
vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho

nemajú uplatňovať. Žalobca má za to, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške
(19,62 Eur), počte (36 mesačných splátok) a termíne (k 17. dňu v mesiaca, počnúc dňom 17.04.2013 do
17.03.2016) jednotlivých splátok. Na základe uvedeného má žalobca za to, že zmluvu o úvere nemožno
považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje matematicky
spočítanú celkovú čiastku úveru ako aj výšku, počet a termíny splátok, nakoľko je zrejmé, že zmluva

o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o
úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Poukazuje na to, že súdy sú povinné
skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom
prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel
zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Vzhľadom na uvedené žalobca žiada, aby odvolací súd

rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne,
aby žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ale aj na internetovej
stránke súdov SR (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP). Nariadenie pojednávanie
si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania a nevyžadoval si to ani dôležitýverejný záujem (§ 385 ods. 1, 2 CSP). Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s
dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania,
a preto výrok rozsudku o čiastočnom vyhovení žalobe, ktorý odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom
konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

7. Vo vzťahu k napadnutému výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby, súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne
rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu
prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti
ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie v tomto smere.

8. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. (platného a účinného v čase uzavretia predmetnej
úverovej zmluvy medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu) spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi.

9. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá
zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

10. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostípodľaObčianskehozákonníkamusíobsahovaťajvýšku,početatermínysplátokistiny,úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

11. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

12. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaná
uzavrelizmluvuospotrebiteľskomúvere,ktorýbolžalovanejposkytnutývovýške1.500,-euraktorýmala
splácať pravidelnými mesačnými splátkami (v počte 72) po 43,62 eur s dátumom splatnosti prvej splátky
17.5.2013 a s dátumom splatnosti poslednej splátky 17.4.2019. Z dôvodu porušenia povinnosti riadneho
splácania úveru na strane žalovanej žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňom 9.6.2014.

13. Správne sú závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatnosti spotrebiteľského
úveru poskytnutého na základe vyššie uvedenej zmluvy o úvere. Treba totiž prisvedčiť právnemu
názoru prezentovanému v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť špecifikovanú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, t.j.
špecifikáciu týkajúcu sa výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadného
poradia, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

14. Na tomto právnom závere nič nemení ani právny názor a závery, ktoré prijal Súdny dvor Európskej
únie vo veci G.-XX/XX, vo veci A. G. V., L..V.. Q. Z.R. M..15. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej
zmluvy (jeho § 9 ods. 2 písm. k/) vyžadoval detailnú špecifikáciu a rozčlenenie, aká časť splátky pripadá
na istinu, úroky a iné poplatky, pričom tento nedostatok v obsahu úverovej zmluvy spája zákon v

ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona so sankciou spočívajúcou v prezumpcii predmetného
úveru ako úveru, ktorý je bezúročný a bez poplatkov.

16. Právna doktrína (závery teoretikov, vrátane odborných článkov) upriamuje pozornosť súdov pri
právnej úprave platnej a účinnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy na nemožnosť priamej

aplikácie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. G.-XX/XX, A. G. V., L..V.. Q. Z. M. v
rozhodovacej činnosti súdov, ako aj na nemožnosť priamej aplikácie článkov Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych práv a povinností sporových strán,
ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami.

17. V tomto smere práve doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentom a

Radou ako zdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a
povinností individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť
len prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálnej aj v
súčinnosti s výkladom, ktorý prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.

18. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie
§9ods.2písm.k/tohtozákonavzneníplatnomaúčinnomvčaseuzavretiapredmetnejúverovejzmluvy)
sú natoľko striktné, že ich nemožno preklenúť ani uvedeným eurokonformným výkladom uvedenej
smernice a akceptovaním východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp.zn.
G.-XX/XX, A. G. V., L..V.. Q. Z. M. (pozri k tomu bližšie Anton Pavúk: Prečo rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie A. G. V., L..V.. G. Z. M. nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov,
najpravo.sk, 21.12.2016). Na tomto mieste treba totiž zdôrazniť striktnosť a jednoznačnosť ust. § 9 ods.
2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré vyžaduje jednoznačnú špecifikáciu rozčlenenia
splátky na časť pripadajúcu na zaplatenie istiny, úrokov, prípadne poplatkov, vrátane prípadného
poradia, ktorým sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Samotný žalobca nepopiera, že predmetná
zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou tieto náležitosti nespĺňa,
pretože táto zmluva obsahuje údaj o výške splátky, o počte mesačných splátok a termíne splatnosti
každej splátky, vrátane konečnej splatnosti úveru, avšak neobsahuje špecifikáciu v zmysle § 9 ods.
2 písm. k/ ZoSÚ jednotlivých častí splátky (t.j. istina, úrok a poplatky). Ako bolo vyššie naznačené,

uvedenú striktnosť citovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno za daných okolností pri
jednoznačnom znení tohto zákona slovenského právneho poriadku preklenúť ani tzv. eurokonformným
výkladom tohto zákonného ustanovenia.

19. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G.-XX/XX a smernice 2008/48/ES,

pretože sa zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti
zmluvy a len vo vzťahu k istine.

20. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 ods. 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

21. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

22. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľskýchúveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

23. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej

splátke istina) a pod.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

25. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.

k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo aj suma, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá je predmetom
tohto konania uvedené náležitosti nespĺňa.

26. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci G.-XX/XX odvolací súd tiež poukazuje aj na
príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať
sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom

nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku,
tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma
práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi
veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť

len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č.
129/2010,ktorýmsarozporodstráni.Domnievamsavšak,ževtomtoprípadebysudcanarazilnajednuz
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

27. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. XSžo/XX/XXXX:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín

konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9

ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniamiObčianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

28. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v

Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“

a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR
z 28.06.2016 sp. zn. XSžoXX/XXXX, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci XCdo/XXX/XXXX).

29. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.

30. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2. odporoval by princípu právnej istoty,

3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

31. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. X G. XXX/
XXXX zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti

rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho

súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo
veci sp. zn. X G. zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy
účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contralegem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj
špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

32. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XX/XXXX zo
dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok G.-XX/XX.

33. Pokiaľ ide o náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho preskúmateľnosť,
treba konštatovať, že nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení tohto

rozhodnutia. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP totiž jednoznačne
a prehľadne uviedol stanoviská sporových strán v predmetnej veci a vysvetlil, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom súd dbal v odôvodnení
rozhodnutia aj na jeho presvedčivosť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie ako celok spĺňa všetky formálne
i materiálne náležitosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktoré sú

požiadavkami na riadnu preskúmateľnosť a výstižnosť rozhodnutia, ktoré v danom prípade tieto kritériá
spĺňa.

34. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti v prejednávanej veci
zamietol so zreteľom na aplikáciu zákonnej domnienky o bezpoplatnosti a bezúročnosti predmetného

úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobcu žalovanej.

35. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

36. Preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku o
zamietnutížalobyvprevyšujúcejčasti,vrátanesúvisiacehovýrokuotrováchkonania,akovecnesprávny
potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého žalovaná ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).