Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/86/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612205038
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8612205038.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochta a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu S.. Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXX/XX, XXX XX N., zastúpeného JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou, Sovietskych hrdinov
200/33, 089 01 Svidník, proti žalovaným 1. K.. S. N. O.., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX J. Q. XX, 2. K..
Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, XXX XX N., 3. K.. J. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/

X, XXX XX N., 4. K.. X. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX N., žalovaní v 1. až 4. rade
zastúpení advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Kukučínova 12, 082 71 Lipany, o ochranu osobnosti
s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 4C/196/2012-217 zo dňa
26.03.2015 takto

r o z h o d o l :

ZrušujerozsudoksúduprvejinštancievovýrokuIII.,ktorýmuložilžalovanémuv1.radezaplatiťžalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.500 eur, vo výroku V., ktorým uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur, vo výroku VI., ktorým uložil žalovanému v 3. rade
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur a vo výroku VII., ktorým uložil žalovanému
v 4. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur a vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom výrokmi s číselným

označením I. - IX rozhodol:
I. Žalovaný v 1. rade je povinný zverejniť na vlastné náklady do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
ospravedlnenie v nezávislom týždenníku regiónu Svidníka, Stropkova a Giraltoviec Podduklianske
novinky, v minimálnom formáte 1/4 strany v nasledujúcom znení: Dňa 17.10.2011 som v týždenníku
Podduklianske novinky zverejnil článok nazvaný „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského
zastupiteľstva nepatria“ a „pán H. zavádza a klame“. V tomto článku som S.. Z. H. neoprávnene osočoval

a hodnotil za jeho názory na postavenie národnosti V., za jeho návrh na zmenu názvu festivalu Slávnosti
kultúry Ukrajincov - Rusínov Slovenska na Festival kultúry Ukrajincov a Rusínov a za jeho návrh na
zmenu hlavného organizátora festivalu, pričom som použil urážlivé a jeho dôstojnosť znižujúce slová
v tom znení: Svoje nezmyselné návrhy predložil podpredsedovi vlády SR a predsedovi Výboru pre
národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR V. U.. Som presvedčený že drvivá väčšina
našich občanov (nie len vo Svidníku) si neželá takéto vtieravé služby od p. H.. Je až nechutné a priam

zarážajúce, ako sa táto osoba vytrvalo a bezohľadne vnucuje do role zástupcu rusínskej národnostnej
menšiny, ba dokonca akéhosi novodobého „národného buditeľa“. Veď aj do spomínaného výboru sa
navrhol sám, resp. prostredníctvom separatistický odčlenenej Okresnej organizácie Rusínskej obrody,
ktorú si špekulatívne založil, keď ho vedenie rusínskej obrody na Slovensku odkoplo pre špinavosti,
ktoré páchal vo vnútri organizácie. Napokon zrušiť by sa mal aj diplom magistra p. H., ktorý ho získal na
základepráceoukrajinskejkultúrenavýchodnomSlovensku.Veďonsámtakmerdvadsaťrokovvytrvalo

dokazuje nezmyselnosť obsahu tejto diplomovej práce, najnovšie aj vo svojich primitívnych zlátaninách
pod názvom Moje vyjadrenia k riešeniu Návrhu na zmenu názvu a organizátora svidníckeho festivaluna zasadnutí Mestského zastupiteľstva vo Svidníku (Dukla a Podduklianske novinky z 10.10.2011.)
Práve v tomto výtvore, zrejme na základe „hlbokých analýz“ dospel k záveru, že „výsledok riešenia
tohto spoločensko-právneho problému ( festivalu pozn.M.S.) vo vzťahu medzi Rusínmi a Ukrajincami

má vyzerať tak, aby rusínsky folklór sa na pódiu konferoval a prezentoval ako rusínsky a po rusínsky
a rusínske ľudové staviteľstvo na skanzene, aby sa prezentovalo ako práca a výsledok staviteľstva
Rusínov a nie Ukrajincov. Je to skutočne „vedecká bomba“. Snáď by sa žiadalo spomenúť ešte jednu
vlnu, v rámci ktorej privandroval z Ukrajiny aj p. H., kde sa narodil. Takéto bludy a nezmysly, aké sú v
článku J. H. som ešte nikdy nečítal. Je to len ďalší dôkaz o vážnej diagnóze autora týchto výplodov. Celé

toto nechutné dejstvo považujem za zúfalú snahu aspoň čiastočne vykompenzovať svoje nenaplnené
ambície, komplexy, frustrácie. Tým som sa dopustil závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti
pána S.. Z. H.. Za zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujem. K.. S. N. O..
II. Žalovaný v 1. rade je povinný zverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie vo Vedeckom Zborníku
Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, a to v jeho prvom čísle vydanom po právoplatnosti rozsudku, v
minimálnom formáte 1/4 strany v nasledujúcom znení: Vo Vedeckom Zborníku MUK vo Svidníku č. 26

v roku 2011 str. 504 som zverejnil článok nazvaný “ Poznámky k žiadosti S.. Z. H. zo dňa 8.4.2006“. V
tomtočlánkusomS..Z.H.neoprávneneosočoval,kriminalizovalahodnotilzajehonázorynapostavenie
národnosti Rusín, pričom som použil urážlivé a jeho dôstojnosť znižujúce slová a hodnotenia v tomto
znení: „Práca v múzeu mu však nevoňala a vo vidine rýchlej kariéry odišiel riadiť „ukrajinizáciu“ a iné
socialistické procesy na odbor kultúry ONV vo Svidníku. Mal však aj iné záujmy, dôkazom čoho je

skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený za trestný čin neoprávneného používania
veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133 ods. 1 Tr. zákona. Táto jeho povahová vlastnosť
- privlastňovanie si cudzieho majetku ho sprevádza dodnes. Po totálnom krachu vo funkcii štátneho
úradníka a neúspešnom pokuse o návrat do múzea sa dodnes poneviera po rôznych pracoviskách v
Bardejove a Prešove, kde sa už dlhšie pod zámienkou „ obrody Rusínov “ všemožne snaží o nemožné.

Je nielen smutné a zarážajúce, ale aj vrcholne tragické, že podobnými choromyseľnými nápadmi sa
opätovne zaoberajú aj niektoré kompetentné miesta.“ Tým som sa dopustil závažného zásahu do práva
na ochranu osobnosti pána S.. Z. H.. Za zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujem. K.. S. N. O...
III. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 500 eura,
a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaní v 2., 3., 4. rade sú p o v i n n í spoločne zverejniť na vlastné náklady do 15 dni
od právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie v regionálnom týždenníku DUKLA v minimálnom formáte
1/4 strany v nasledujúcom znení: Dňa 6.2.2012 sme v regionálnom týždenníku DUKLA zverejnili
článok nazvaný Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“. V tomto článku sme S.. Z. H. neoprávnene
osočovali, kriminalizovali a hodnotili za jeho názory na postavenie národnosti Rusín, pričom sme použili

urážlivé a jeho dôstojnosť znižujúce slová a hodnotenia v tomto znení: A čo je hlavné zradil aj svoju
národnosť a vlasť Ukrajinu - kde sa narodil. Nepochybujeme, že indivíduum s takýmto charakterom
je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater. Táto osoba sa v priebehu posledných 20. rokov niekoľkokrát
nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa v Múzeu ukrajinskej kultúry, aby si mohla
privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j. privlastňovanie si

cudzieho sprevádza p. H. po celý život. Má na to svoj vlastný „certifikát“ - v roku 1995 bol obvinený
a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci z majetku v socialistickom
vlastníctve. Tým sme sa dopustili závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti pána S.. Z. H.. Za
zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujeme. K.. J. I., K.. X. K., K.., Z. I..
V. Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
VI. Žalovaný v 3. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
VII. Žalovaný v 4. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

VIII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
IX. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 607,39 eura, ktoré
pozostávajú zo súdneho poplatku z návrhu vo výške 123 eura a z trov právneho zastúpenia vo výške
484,39 eura a žalovaní v 2., 3., 4. rade sú p o v i n n í nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
trovy konania vo výške 607,39 eura, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku z návrhu vo výške 123 eura

a z trov právneho zastúpenia vo výške 484,39 eura, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Marty
Maruniakovej, advokátky, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov mal za to, že žalovaní, nie je vydavateľ tlače, sú pasívne
legitimovanými v spore, ktorým sa žalobca domáhal práva na ochranu osobnosti. Sú osobami, ktorýchčlánky, konkrétne článok „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ uverejnený
v týždenníku Podduklianské novinky 17.10.2011, článok v týždenníku DUKLA zo 06.02.2012 „Čudné
vinčovanie novodobých „buditeľov““ a text „Poznámky k žiadosti S.. Z. H. zo dňa 08.04.2006“ uverejnený

vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku č. 26 z roku 2011 svojím obsahom zasiahli
do chráneného práva žalobcu na osobnú česť, dobrú povesť. Bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť
žalobcu, v danej situácii, mieste, čase a spoločenskom postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu
vnímala každá fyzická osoba.
Slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli v článkoch - textoch použité, majú znevažujúcu povahu. Podávajú

negatívny obraz o žalobcovi, jeho správaní, charakterových vlastnostiach a pracovných výsledkoch.
Žalovaní ani nepopreli, že vedome chceli vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej
a profesionálnej cti, urobili tak pre svoje záujmy s jediným cieľom, aby nevyslovoval svoj názor. Články
podľa súdu pôsobia difamačne, objektívne vyvolávajú skresľujúci dojem. Ide o tvrdenia ďaleko nad
rámec prípustných úsudkov a pre svoj excenzívny charakter nemôžu obstáť ani ako vyjadrenie názoru.
Kriminalizujú bezúhonného občana, používajú veľmi silné výrazy.

Súd prvej inštancie preto, čo sa týka požiadavky na uverejnenie ospravedlnenia, vyhovel návrhu žalobcu
úplne a čo sa týka požiadavky na finančné zadosťučinenie, návrhu žalobcu vyhovel vo výške polovice
ním uplatnených súm majúc svoje rozhodnutie za primerané okolnostiam prípadu, zásah a stupeň
intenzity hodnotil ako závažný. Pri právnom posúdení súd prvej inštancie vychádzal z Ústavy SR - čl.
16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 11, § 13 ods. 1 a 2 a zo zák. č.

167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve - § 5 ods. 1, 3.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p.

2. O odvolaní žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie, okrem I. výroku, rozhodol Krajský súd
v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) rozsudkom č.k. 19Co/302/2015-312 zo dňa 1.12.2015 tak, že

potvrdil okrem VIII. výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, rozsudok
v III. výroku, ktorým uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
1.500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v V. výroku, ktorým uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v VI. výroku,
ktorým uložil žalovanému v 3. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do

15 dní od právoplatnosti rozsudku a v VII. výroku, ktorým uložil žalovanému v 4. rade zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zrušil rozsudok v
zostávajúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa pri rozhodovaní v časti svojho potvrdzujúceho výroku stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že texty, na ktoré žalobca poukázal, autormi, ktorých sú žalovaní, zasiahli do osobnostných
práv žalobcu a spôsobili mu tým nie nezávažnú ujmu.
Článok s názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ podpísaný
žalovaným v 1. rade, ktorý bol uverejnený 17.10.2011 v Podduklianských novinách s podtitulom

„reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom uvedených nie je možné žiadnou osobou na veci
nezainteresovanou chápať ako článok obranného charakteru voči článku, ktorý bol v Podduklianských
novinách uverejnený 03.10.2011 a podpísaný žalobcom.
Kým článok podpísaný žalobcom je verejnou výzvou na zmenu názvu festivalu a jeho organizátora, s
ktorou sa má vysporiadať Mestské zastupiteľstvo vo Svidníku, t.j. výzvou sa zaoberať, prijať ju alebo

odmietnuť, článok podpísaný žalovaným v 1. rade má zjavne, použitými formuláciami, charakteristikou
žalobcu, hanlivý, útočný charakter, ktorý u čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba
v ňom opisovaná svojim konaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície, komplexy a
frustrácie v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“), s pochybným vzdelaním
(„zrušiť by sa mal aj diplom S.. H.“), zlými povahovými vlastnosťami („intolerantnosť, zlomyseľnosť,

nekompetentnosťautora“),nečestnýmsprávaním(„vedenieRusínskejobrodyhoodkoploprešpinavosti,
ktoré stváral vo vnútri organizácie“).
Obdobnú charakteristiku je možné vydedukovať aj z „Poznámok k žiadosti p. S.. H. zo dňa 08.04.2006“,
podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo
Svidníku z roku 2011, zostavovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala...mal

však aj iné záujmy, dôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený
pre trestný čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133 ods.
1 Trestného zákona. Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho majetku ho sprevádza
dodnes“).Obdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý bol uverejnený v
týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých „buditeľov““. Článok má byť
„reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012 z čísla 5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca,

ale S.. S. N., predseda OO RO vo Svidníku, tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o
osobe žalobcu obdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách,
len s použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv. ukrajinizáciu“, „zradil
národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz špiní“, „indivídum s takýmto
charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto osoba...sa nechutným spôsobom pokúšala

získať funkciu riaditeľa...aby si mohla privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto
povahová vlastnosť, t.j. privlastňovanie si cudzieho, sprevádza p. H. po celý život, má na to svojrázny
certifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného používania
veci z majetku v socialistickom vlastníctve“). Odvolací súd za nerelevantnú mal odvolaciu námietku
žalovaných, že pasívne legitimovaným mal byť ak nie vydavateľ tlače tak Slovenské národné múzeum,
ich zamestnávateľ, majúc za to, že čo sa týka iných článkov v tlači, bolo právom žalobcu ako dotknutej

osoby, zvoliť si, či svoj nárok na ochranu osobnosti uplatní podľa Občianskeho zákonníka, alebo na
základe úpravy v tlačovom zákone. Pasívna legitimácia u zamestnávateľa žalovaných preukázaná
nebola, išlo o exces, prejavy zamestnancov vybočujúce z realizácie činností zamestnávateľa.
Podľa odvolacieho súdu žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzhľadom na formu
zásahu - tlačou, obsah textov by akákoľvek iná osoba považovala za ujmu závažnú s oprávnením

požadovať zadosťučinenie. Odvolací súd poukázal na čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Každý má právo na slobodu prejavu,
t.j. právo zastávať názory, rozširovať informácie. Táto sloboda a právo sú však obmedzené vtedy, ak ide
o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k existencii predpokladov

pre priznanie finančného zadosťučinenia majúc za to, že podobne, ako uviedol Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 30Cdo 1542/2003 z 25.9.2003 zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti a konkrétnym
finančným vyjadrením náhrady takejto ujmy; vždy ide o právny nástroj, ktorého úlohou je zabezpečiť
rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby. Žalovaní v masovokomunikačných prostriedkov

škandalizujúcim spôsobom žalobcu charakterizovali, zverejnili informácie aj o dávno zahladenom
odsúdení žalobcu, o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát dozvedieť až zo
zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala preto žiaden súvis s motívom, ktorý údajne
žalovaných viedol k napísaniu sporných textov a nie je možné vnímať ju, vzhľadom na neexistenciu
jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku inak ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi

uškodiť.
Dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti týkajúcej sa požiadavky na
ospravedlnenie bola nevykonateľnosť výroku rozsudku prvej inštancie.

3. Na základe sťažnosti žalovaných Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd“)

nálezom II.ÚS 439/2016-60 z 27.10.2016 rozhodol, že základné právo Dr.h.c. K.. S. N., O.., K.. Z. I.,
PhDr. J. I. a PaedDr. X. K. na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co 302/2015-312 z 1.12.2015,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č.k. 4C 196/2012-217 z 26.3.2015 v jeho III., V.,
VI. a VII. výroku, porušené boli. Výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co 302/2015-312 z

1.12.2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č.k. 4C 196/2012-217 z 26.3.2015 v jeho
III., V., VI a VII. výroku zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Krajský súd
v Prešove je povinný uhradiť O..h.c. K.. S. N., O.., K.. Z. I., K.. J. I. a K.. X. K. trovy konania spolu v
sume 640,64 eur (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatštyri centov), a to na účet advokáta Z.. S.
Y., Advokátska kancelária, Námestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
Podľa Ústavného súdu pri skúmaní stretu a práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti je
potrebné skúmať, či druh predmetného prejavu dotknutej osoby je chránený v zmysle čl. 26 Ústavy a čl.
10 Dohovoru, či došlo k zásahu do slobody prejavu, či uvedený zásah mal zákonný základ a následneskúmať perspektívu odpovedí na otázky, najmä kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uviedol, pričom na
základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov
(sloboda prejavu / ochrana osobnosti) a či pri kladnej odpovedi na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy

a ako uviedol, bolo ústavne proporcionálne zasiahnuť do práva na slobodu prejavu dotknutej osoby v
prospech ochrany osobnosti. Podľa Ústavného súdu, uverejnenie článkov v tlačenom médiu, v ktorom
autori článku prezentujú svoje názory, postoje a idey, je plne kryté slobodou prejavu v zmysle čl. 26 ods.
1 a 2 Ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru a ochranou, ktorá sa slobode prejavu v demokratickom právnou
štáte poskytuje. Podľa Ústavného súdu bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti rozsudku Krajského

súdu, pokiaľ potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, kľúčovým posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu
sťažovateľov primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality. Podľa Ústavného súdu všeobecné
súdy nevenovali statusu sťažovateľov ako predstaviteľov kultúrneho života v regióne, predstavujúcich
z hľadiska ochrany slobody prejavu nezastupiteľný hlas v rámci diskusie o rôznorodých otázkach
spoločnosti ako šíriteľov spornej informácie (článku) žiadnu pozornosť, nezaoberali sa prostredím, v
ktorom sťažovatelia pôsobia a úlohami, ktoré v spoločnosti plnia. Nevenovali taktiež pozornosť otázke

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osoby žalobcu, či jeho statusu vo verejnom živote
a bez ďalšieho ho považovali za „bezúhonného občana“. Žalobca bol v čase publikovania sporných
článkov (roky 2011, 2012) verejne činný v prostredí, ktoré možno nazvať politicko - odborné, ako člen
Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,
národnostné menšiny a rodovú rovnosť, zaujímal stanoviská k otázkam celospoločenského charakteru

a ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny rady vlády Slovenskej republiky pre
ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť mal možnosť podieľať sa na formovaní konkrétnej
politiky Vlády Slovenskej republiky. Takáto osoba si musí byť vedomá, že jej aktivity majú byť a budú
pod dohľadom (kontrolou) odbornej i laickej verejnosti. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií
týkajúcich sa osoby žalobcu sú širšie oproti „bežným“ občanom, nemajúcim vplyv na formovanie politiky

Vlády Slovenskej republiky a ktorí nie sú členmi určitého politicko-odborného fóra. Vzhľadom na to,
že žalobca bol v čase uverejnenia článkov verejne činný v prostredí, ktoré možno nazvať politicko-
odborné, nebol podľa Ústavného súdu racionálny dôvod na to, aby predmetom pozornosti verejnosti
(odbornej i laickej) nemohli byť verejné aktivity žalobcu súvisiace s otázkami, ktoré sú predmetom aj
jeho pôsobenia vo Výbore pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady Vlády SR pre ľudské

práva a národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Všeobecné súdy tiež nedostatočne posúdili predmet
inkriminovaných článkov, kde a kedy boli články uverejnené a ako boli informácie v inkriminovaných
článkoch formulované. Ústavný súd uviedol, že uznáva, že slovník zvolený sťažovateľmi bol emočný,
ostrý a nevyhol sa zveličeniu, je preto namieste tvrdiť, že tieto mali potenciál zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu, avšak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by sťažovatelia úmyselne mierili svoje slová

alebo charakteristiku osoby s cieľom zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobcu alebo ho haniť ako súkromnú
osobu. Ústavný súd konštatoval, že na jednej strane výroky sťažovateľov mali potenciál zasiahnuť do
osobnostných práv sťažovateľa (zrejme žalobcu - pozn. odv. súd), avšak na druhej strane žalobca v
čase vydania sporných článkov ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady Vlády
Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť bol povinný strpieť väčšiu

mieru kritiky oproti „bežným“ občanom. Navyše, kritika pozostávala prevažne z hodnotiacich súdov,
ktoré neboli výrazne explicitné, kritika nesmerovala na súkromný život žalobcu a skutkové vyhlásenia
sťažovateľov (informovanie o odsúdení žalobcu v roku 1985) sa zakladalo na pravdivom skutočnom
základe, v tomto smere miera uspokojiteľnosti práv žalobcu môže byť v tomto prípade maximálne
stredná. Ústavný súd preto konštatoval, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu, ktorý dal

prednosť ochrane osobnosti žalobcu pred slobodu prejavu sťažovateľov, porušil právo sťažovateľov na
slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru. Keďže bolo potrebné dať prednosť
slobode prejavu, krajský súd potvrdením povinností sťažovateľov zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
porušil ich právo vlastniť majetok garantovaný čl. 20 ods. 1 Ústavy. Ústavný súd tiež konštatoval, že
nedošlo k porušeniu čl. 26 ods. 3 Ústavy, ako mienili žalovaní.

K nálezu bolo pripojené aj odlišné stanovisko sudcu JUDr. Ladislava Orosza, ktorý uviedol, že svoje
právo pripojiť k rozhodnutiu Ústavného súdu odlišné stanovisko využíva len vo výnimočných prípadoch,
a to najmä vtedy, ak sú v odôvodnení rozhodnutia obsiahnuté právne názory, s ktorými zásadne
nemôže súhlasiť. Zároveň však ide o také právne názory, ktoré nespochybňujú podstatu predmetného
meritórneho rozhodnutia a teda mu umožňujú, aby pri hlasovaní podporil jeho výrok. Uviedol, že v

zhode so závermi vyjadrenými v rozsudku krajského súdu sa domnieva, že „slovník“, ktorý sťažovatelia
v inkriminovaných článkoch použili, obsahuje celý rad výrazov, ktoré pôsobia „difamačne“, resp. majú
„znevažujúcu podobu“, a preto sú aj podľa jeho názoru na hranici ústavnej tolerovateľnosti. Za zvlášť
zarážajúce považuje to, že takéto výrazové prostriedky, výroky ako „schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“a vlastnosť, t.j. privlastňovanie si cudzieho“ použili sťažovatelia ako osoby pôsobiace vo sfére kultúry.
V odlišnom stanovisku je uvedené to, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nevidí sudca
postup krajského súdu po vrátení na ďalšie konanie „čierno-bielo“, t.j. opätovné rozhodnutie krajského

súdu (po vysporiadaní sa s výhradami obsiahnutými v odôvodnení oponovaného nálezu) nemusí nutne
viesť k rozhodnutiu v prospech sťažovateľov. Poukázal na skutočnosť, že ústavný súd aj vďaka jeho
pripomienke) v bode I. výroku oponovaného názoru vyslovil porušenie slobody prejavu garantovanej
prostredníctvom čl. 26 ods. 1 Ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru v spojení s porušením základného
práva na súdnu ochranu garantovaného prostredníctvom čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé

súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo vytvára priestor na opätovné
vyhodnotenie čiastkových záverov krajského súdu, ktoré v konečnom dôsledku môže viesť aj k tomu,
že sťažovatelia nebudú v spore pred všeobecnými súdmi úspešní.

4. Odvolací súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v
náleze II.ÚS 439/2016-60 z 27.10.2016 (§ 56 ods. 6 Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) znova prerokoval odvolanie
žalovaných vo vzťahu k výrokom III., V., VI., VII. rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúc z ust. § 470
ods. 1, 2 veta prvá CSP, podľa ktorého ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre

ktoré bolo potrebné zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., V., VI. a VII a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
19Co 302/2015-312 z 1.12.2015, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, č.k. 4C 196/2012-217

z 26.3.2015 v jeho výrokoch III., V., VI., VII. vytýkal to, že všeobecné súdy sa v rozhodovacom procese
nezaoberali legalitou, legitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do slobody prejavu žalovaných, pokiaľ uložili
zaplatiť žalovaným žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, nevykonali test proporcionality, nevenovali sa
tomu, či bolo nevyhnutné zasiahnuť obmedzením do slobody prejavu žalovaných v prospech ochrany
osobnosti žalobcu.

6. Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného dvoinštančného
posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v Ústave
o dvojinštančnosti niet zmenky (z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 777/07 z
31.7.2008).

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ale „ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri
posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového
súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným

rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom tak realizáciu ich
procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu
prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom
však rozhodujúcich skutkových zistení“. (3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009).

7. So zreteľom na názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky citovaného v
predchádzajúcom bode, vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal
kolíziou ústavných hodnôt z hľadísk na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze II.ÚS
439/2016-60 z 27.10.2016, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený, došlo postupom súdu prvej
inštancie k tomu, že stranám sporu bolo znemožnené, aby uskutočňovali procesné práva, čím došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, čo
bolo dôvodom pre zrušenie rozsudku vo výrokoch ako uvedené vo výroku tohto uznesenia a dôvodom na
vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

8. Úlohou súdu prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania bude opätovne vo veci rozhodnúť, pričom

bude vychádzať z právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky. Stranám sporu
umožní realizáciu ich procesných práv a poskytne im možnosť prieskumu správnosti nových, avšak z
hľadiska právneho posúdenia rozhodujúcich skutkových zistení.9. V novom rozhodnutí rozhodne o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP).

10. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere 3:0 (§ 3 ods. 1 zák. č.
757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.