Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. september 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12Csp/86/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116219484
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116219484.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: B. N., nar. XX. XX.

XXXX, bytom T. XXX, štátny občan SR, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Ambróza
Motyku, advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, IČO: 35510722, proti žalovanému:
Provident Financial s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35805731 zastúpený
advokátom De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, IČO: 36868949, o
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 346,72 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu
100 % trov konania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26. 9. 2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia
sumy 568,98 EUR.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere č.477249805 zo dňa 18.
10. 2012, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 700 EUR. V zmluve bola uvedená ročná

úroková sadzba vo výške 22,37 % a administratívny poplatok vo výške 140,70 EUR. Celková čiastka,
ktorú mal zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 941,48 EUR. Zároveň došlo aj k uzatvoreniu zmluvy
o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní
splátok odmenu vo výške 360,50 EUR. Spolu teda mal žalovanému za sumu 700 EUR zaplatiť 1.301,98
EUR, žalovanému uhradil sumu 1.268,68 EUR. Poukázal na to, že sa jednalo spotrebiteľský úver, ktorý v
zmysle zákona platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 129/2010 Z.z. mal obsahovať
náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru, a preto podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ sa týka
konečnej splatnosti úveru, formuláciou už 60 týždenných splátok, podľa jeho názoru, takisto nezahŕňa
splnenie požiadavky vyjadrenej v zákone. Uviedol, že z predmetnej zmluvy nie je zrejmé, kedy nastane
konečná splatnosť spotrebiteľského úveru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Mal zato, že sa vyžaduje časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá
je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, týmto sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi,

splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Potom bolo úlohou dodávateľa, aby uvedené
vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja,
ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo
výške rozdielu medzi platbami vo výške 1.268,98 EUR a výškou úveru 700 EUR, teda 568,98 EUR.3. Uviedol, že o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, sa dozvedel od združenia na ochranu občana
spotrebiteľa v mesiaci september 2016, kedy sa na neho obrátil so žiadosťou o poradenstvo ohľadom

zmluvy žalovaného. Tam ho informovali o tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať náležitosti
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahujú predpísané náležitosti, sú
v zmysle zákona bezúročné a bez poplatkov. Taktiež poukázal na to, že je potrebné prihliadnuť na
objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko išlo o úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým,
že nedávajú dodávatelia svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Objektívna

premlčacia doba je 10 rokov.

4. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy, a to: zmluvu o úvere uzavretú dňa 18. 10. 2012,
zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 18. 10. 2012, kartu splátok.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril (č.l. sp. 11 a násl.) a uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že v zmluve

o spotrebiteľskom úvere nebol uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - zmluva
jednoznačne uvádza, že úver „sa poskytuje na dobu 60 týždňov“ a termín konečnej splatnosti je
„siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“ (rozumej zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Z
uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným obsahujú
tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyžaduje uvedenie
dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie
sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť.
Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Súčasne žalovaný

považuje dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle zmluvných strán ako dôvod pre
bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôže obstáť. V súvislosti s prípadnou možnou snahou
žalobcu uviedol, že je nedôvodné stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca v rovnakom
právnom predpise.

6. Žalovaný poukázal na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú
„Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne
neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho

súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých
zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech
platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn.
I. ÚS 640/2014).

7. Poukázal aj na to, že samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z
9. novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum“, čím nejednotnú vnútroštátnych aplikačnú prax definitívne ustálil.

8. Argumentáciu žalobcu považoval za rozpornú s európskou právnou úpravou, pretože smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ES"), na rozdiel od predchádzajúcej
smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej
vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.

9. Taktiež motivácia a dôvod žalobcom uplatnený v žalobe, uviedol, že nemá oporu v zákone, ale
je tiež v priamom rozpore aj s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva,
konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zásadou pacta
sunt servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného práva, ale je chránená aj princípom
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/1999) „V

právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť
svoje povinnosti“, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom
ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 36/95) a zákaze prehnaného formalizmu
(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243/07).

10. Súčasne žalovaný považoval dôvod uvádzaný žalobcom za bagateľný, ktorý z hľadiska vôle
zmluvných strán, ako dôvod pre bezplatnosť zmluvy o úvere nemôže obstáť. Výklad žalobcu mal zato,
že je ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé o sebe neprípustné (napr. nález sp. zn. I. ÚS 242/07).
No je to tiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať
právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania

právnej istoty, jedinou jeho snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných
úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné.

11. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie,
ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím
je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Žalobca zo zmluvy o úvere, ktorá je

predmetom tohto konania, nikdy neuhradil žalovanému sumu vo výške 1.268,98 EUR, ako to uvádza vo
svojej žalobe, no z dôvodu procesnej ekonómie je podstatné tiež uviesť, že všetky plnenia v prospech
žalovaného sa uskutočnili viac ako tri roky pred podaním žaloby, preto vzniesol námietku premlčania.

12. K úmyselnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že si je vedomý existencie súdnych rozhodnutí,

ktoré stanovili desaťročnú premlčaciu lehotu, pričom však žiadne z týchto rozhodnutí sa netýkalo
žalovaného. Uviedol, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ako až dodnes, konal vždy plne v súlade so
zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené závery žalobcu o úmysle žalovaného považoval za nesprávne
a bez akejkoľvek logickej súvislosti, a to predovšetkým z vecného a temporálneho hľadiska.

13. Uviedol, že konal vždy v súlade so zákonom, jeho právne závery sú opakovane potvrdzované jednak
súdnymi rozhodnutiami, kde súdy opakovane potvrdili postup žalovaného ako správny, a to skutkovo
aj právne v obdobných právoplatne ukončených veciach, napr. rozsudok OS Michalovce z 27. 6. 2012
sp.zn. 19C/164/2010, OS Martin z 19. 1. 2015 sp.zn. 15C/244/2014, OS Žiar nad Hronom z 18. 9. 2013
atď., ako aj tým, že Národná banka Slovenska vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom

trhu povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a to na základe dôkladného rozboru zmlúv a
všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho
adhézne zmluvy nespĺňali zákonné náležitosti či akokoľvek inak odporovali zákonu.

14. Žalobca sa k argumentácii žalovaného v súdom stanovenej lehote nevyjadril, hoci mu súd doručil

vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením podľa § 167 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP) dňa 9. 3. 2017 (15 dní). Súd vo veci vytýčil termín pojednávania a doručil ho
žalobcovi dňa 11. 7. 2017 a právnemu zástupcovi žalovaného dňa 11. 7. 2017.

15. Až po vytýčení termínu pojednávania podaním doručeným súdu dňa 23. 8. 2017 žalobca, resp. jeho

právny zástupca, predložil vyjadrenie spolu s návrhom na zmenu žaloby a ďalšie listinné dôkazy.

16. Žalobca týmto podaním navrhol, aby súd postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 1 CSP pripustil
zmenu žaloby a okrem vydania bezdôvodného obohatenia, aby určil, že zmluvná podmienka v zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. 477249805 zo dňa 18. 10. 2012 - administratívny poplatok

je neprijateľná a že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o zabezpečení splátok úveru v bode 1.2 je
neprijateľná.

17. V čase predloženej zmeny návrhu žalobca disponoval predvolaním na pojednávanie a nielen
žalobca,aleajžalovaný.Súdvovecinepripustilzmenužaloby,ktorúodôvodnilhospodárnosťoukonania.

Žalobca vo veci môže kedykoľvek podať samostatnú žalobu v rozsahu navrhovaného rozšírenia, čím
neutrpí ani on sám, nakoľko ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súd bral
na zreteľ hospodárnosť najmä z časového aspektu, nakoľko vyjadrenie žalobcu a zmenu žaloby sa
podarilo žalovanému doručiť až 18. 9. 2017 a nebola by dodržaná lehota na prípravu pojednávania,
vytýčeného na 19. 9. 2017, čím by vyvstala potreba odročiť pojednávanie. Pritom zásada procesnej

hospodárnosti platí aj pre spotrebiteľa. Navyše by bolo problematické nahradiť tento termín prípadne
iným pojednávaním tak, aby došlo k efektívnemu využitiu aj pojednávacieho času vyhradeného pre
zákonného sudcu. Nemožno opomenúť, že samotná žaloba bola žalobcom podaná už dňa 26. 9.2016 a teda žalobca mal dostatok (min. 10 mesiacov) času na prípadnú zmenu žaloby. Z týchto dôvodov
súd zamietol navrhovanú zmenu žaloby.

18. Na pojednávaní konanom dňa 19. 9. 2017 súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými
zo strany žalobcu a žalovaného.

19. Na pojednávaní konanom dňa 19. 9. 2017 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zotrval na argumentácii uvedenej v žalobnom návrhu, a žalovaný, naopak, poukázal na svoje písomné

vyjadrenie, takisto namietal rozšírenie žaloby s poukazom na hospodárnosť konania a vzhľadom na
celkový cieľ CSP (žaloba bola podaná na tunajšom súde už v čase účinnosti CSP).

20. Zo zmluvy o úvere zo dňa 18. 10. 2012 mal súd zistené, že na základe zmluvy bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 700 EUR s oznámením, že celkové náklady zákazníka podľa zákona sú
tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou vo

výške 22,3769 % ročne zo sumy úveru a administratívny poplatok pevnou sumou 100,78 EUR. Ďalej
v zmluve bolo uvedené, že celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov 70,38 %. Uvedená bola aj celková suma, ktorú je
zákazník povinný zaplatiť vo výške 941,48 EUR. Priemerná RPMN bola uvedená vo výške 45,60 %,
uvedené bolo, že zákazník zaplatí dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška jednej splátky

dlžnej sumy od prvej po poslednú bola uvedená 15,70 EUR a výška poslednej z dlžnej sumy 15,18
EUR s tým, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a konečnej
splatnosti úveru je 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Taktiež bol zaškrtnutý takzvaný hotovostný
režim s presným znením „zákazník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie celej čiastky úveru v
hotovosti. Zákazník spláca splátky osobne v ktorejkoľvek banke alebo pobočke banky, vkladom na účet

Providentu. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy.“. V predmetnom
rámčeku hotovostného režimu sú uvedené aj platobné údaje na poukazovanie splátok, a to číslo účtu
banky, variabilný symbol aj konštantný symbol a špecifický symbol.

21. Podľa karty splátok žalobca splatil celý úver poslednou splátkou 402,01 EUR a bola mu poskytnutá

zľava 33 EUR, pričom splátka pri, ktorej je zaznamenaný dátum, je zo dňa 14. 6. 2013, nasledovali
ďalšie dve splátky po 100 EUR, tretia splátka 402,01 EUR. Keďže boli dojednané splátky po týždňoch,
posledná splátka bola zrejme zaplatená 7. 7. 2013.
22. Žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l. sp. 16) uviedol, že žalobcove plnenia v prospech žalovaného
sa uskutočnili viac ako 3 roky pred podaním žaloby a preto vznáša námietku premlčania. Žalobca toto

vyjadrenie žalovaného nijak nerozporoval.

23. Súd vec právne posúdil nasledovne:

24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd

predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či
nárok žalobcu nie je premlčaný.

25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v
zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

28. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.29. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď
k nemu došlo.

30. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by
aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia Občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

32. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka -
začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.

33. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení začínajú spravidla

plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného
plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom
poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna
premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu
a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§

452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom
odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje
s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak
ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady
relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.

34. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od
okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel
druhému účastníkovi, právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti

právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti
takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku.
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého
vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho

úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna
premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné
obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne
neplatného právneho úkonu respektíve vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu
súd poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku

(absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z
neplatnéhoprávnehoúkonu,t.j.bezdôvodnýmobohatenímatýmtookamžikomzačínaplynúťobjektívna
lehota na jeho vydanie.“.

35. V tejto právnej veci žalobca odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov a

poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto ustanovení označil
úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.

36. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

37. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene
získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosťoprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť
oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť

o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od
združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bol informovaný o zákonných ustanoveniach a
o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované ale verejnosti prístupné). Pri
použití žalobcovej argumentácie, by bolo možné posúvať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
v podstate aj o niekoľko rokov a začiatok plynutia mal plne v rukách sám žalobca, založenom len na

tom kedy sa rozhodne navštíviť sídlo združenia, prípadne kedy by sa rozhodol, že sa začne zaujímať
z hľadiska právneho posúdenia o to či úver predplatil.

38.Podľa§2zákonač.1/1993Z.z.oZbierkezákonovSlovenskejrepubliky,ovšetkom,čobolovzbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to
týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

39. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od združenia, k tomuto tvrdeniu
s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu.
O prípadných v dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná bezpoplatková vzhľadom na nevyvrátiteľnú
právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalobca podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993

Z.z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej
zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca.
Žalobca od združenia získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s
dozvedenímsarozhodujúcichskutkovýchokolností,preúčelyzisteniavznikubezdôvodnéhoobohatenia
(právny zástupca vo veci ani nenavrhol vypočuť samotného žalobcu pre dôslednejšie preukázanie

ním tvrdených skutočností). Vyššie uvedené znamená, že mal vedomosť o skutkových okolnostiach a
samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto
skutočností súd uzatvára, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia
začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože
žalobca už dňa 14. 6. 2013 zaplatil sumu 666 EUR a nasledujúcou splátkou 100 EUR už začal plniť

titulom bezdôvodného obohatenia, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplynula najneskôr dňa 21. 6. 2015, žaloba bola podaná dňa 26. 9. 2016.

40. Pre úplnosť súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 143/2016,
ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 14Co/109/2014-236 zo dňa 23.

9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného
obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení
žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver krajského súdu nepovažuje za
svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle respektíve ako výsledok formalistického výkladu aplikovaných
právnych noriem.

41. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie
subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby, a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné.
42. Vzhľadom na vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu pozostávajúcej najmä zo všeobecnej

argumentácie, že z výpovedí obchodných zástupcov žalovaného bolo zistené sofistikované rozkladanie
poplatkov, za čo je potrebné považovať aj službu o zabezpečení splátok úveru, súd poukazuje na to,
že účelom premlčania je stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv.
Inštitút premlčania je v súlade s požiadavkou právnej istoty a bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych
subjektívnych práv. Ak teda spoločenská situácia si vyžaduje zmeny v inštitúte premlčania, ak ide o

uplatnenie práv spotrebiteľom, nič nebráni tomu, aby došlo k zmene právnej úpravy tak, ako to bolo
v prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súčasná právna úprava
však nevytvára takzvanú osobitnú kategóriu posudzovania začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby, prípadne povinnosť prezumovať úmysel dodávateľa a ignorovať subjektívnu premlčaciu dobu, o
čom svedčí aj nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých súdov a súd poukazuje napr. na rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/1019/2015 - „V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje,
ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j., keď nadobudol
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacejdoby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe
ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva
správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného

obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému ako
veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela
so žalovaním dňa (1. 3. 2011 podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 EUR)
zvýšenú o odplatu (160 EUR), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v

čase podpisu, t. j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické
vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj
o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé
neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.

43. Podľa KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015, v danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca

okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela.
V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a
o tom v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa
(dni), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia

pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa
skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov u úrokov a o tom, že sa
bezdôvodne obohacuje žalovaný. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že
k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 2. 2007, ktorým dňom žalobkyňa splatila predmetný
úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 14. 2. 2009.

Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 2. 2014, teda
po uplynutí tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní
a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné
konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo
doložiť relevantné dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázala,
čím neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

44. Navyše boli vydané ďalšie rozhodnutia ako napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banskej
Bystrici č.k. 13Co/17/2015- 99 zo dňa 24. 5. 2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
17Co/968/2013-192 zo dňa 10. 2. 2015.

45. Z uvedeného vyplýva, že o ustálenej súdnej praxi sa v danej právnej veci nedá hovoriť.

46. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

47. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

49. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré

vydá vyšší súdny úradník.Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.