Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. júl 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/188/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608200497
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3608200497.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: V. W.r W., W., zastúpené advokátom Q.. X. B., so
sídlom S. X, XXX XX O. proti odporcom 1/ X.. X. Z., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, obaja
bytom P. XX/X, V., zastúpení advokátom X.. X. W., so sídlom Z. X, V., o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 24. marca 2009,
č. k. 4C/150/2008-213, v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom rozhodol kladne o návrhu navrhovateľa a určil, že
navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľností v k.ú. W., zapísaných Správou katastra V. na LV č. XXXX ako
parc. č. XXX/X orná pôda vo výmere 3726 m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty vo výmere 2331
m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty vo výmere 1676 m2, parc. č. XXXX/X trvalé trávne porasty vo

výmere 655 m2, parc. č. XXXX/X orná pôda vo výmere 536 m2, parc. č. XXXX/X trvalé trávne porasty
vo výmere 504 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty vo výmere 317 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne
porasty vo výmere 5222 m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere 1820 m2, parc. č. XXXX orná pôda
vo výmere 1011 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty vo výmere 8750 m2, parc. č. XXXX orná pôda
vo výmere 446 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty vo výmere 13797 m2, parc. č. XXXX orná pôda
vo výmere 2748 m2, parc. č. XXXX/X ostatné plochy vo výmere 967 m2, parc. č. XXXX/X orná pôda

vo výmere 2582 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty vo výmere 2712 m2, parc. č. XXXX orná
pôda vo výmere 5097 m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty vo výmere 1475 m2, parc. č. XXXX
trvalé trávne porasty vo výmere 193342 m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere 5550 m2 v celosti.
Odporcom v 1. a 2. rade uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet tamojšieho súdu súdny poplatok
za návrh na začatie konania vo výške 99,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon
odporcom v 1. a v 2. rade uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

861,17 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil zistením a právnym
záverom, že navrhovateľ je v konaní aktívne legitimovaným, pretože je pozemkovým spoločenstvom
s právnou subjektivitou, ktoré je právnym nástupcom pozemkového spoločenstva Bývalých urbárnikov
v W.. Právny predchodca navrhovateľa bol lesným spoločenstvom a nie pasienkovým spoločenstvom,
vzniknutým podľa zákonného článku L./XXXX. Uvedenú skutočnosť preukazuje tak zápis v pozemkovej
knihe vo vložke č. XXX, ako aj listiny Okresnej správnej komisie - lesnícke oddelenie v I., ktoré sú

z roku 1948 a vyplýva z nich, že Bývalí urbárnici v W. schválili menoslov a hospodárske pravidlá
v zmysle zákonného článku L./XXXX. Vzhľadom na to, že návrh menoslova členov pasienkového
spoločenstva podľa čl. X/XXXX bol síce vypracovaný, ale nebol na ustanovujúcom zhromaždení členov
právneho predchodcu navrhovateľa schválený a podpísaný, nebolo možné urobiť záver, že pokiaľ ide
o sporné nehnuteľnosti, bolo vytvorené pasienkové spoločenstvo podľa zákonného článku X/XXXX, ale
naopak, skôr to potvrdzuje, že pasienkové spoločenstvo podľa uvedeného článku nebolo vytvorené.

Podľa § 17 zákonného článku X/XXXX bolo potrebné aj zaznamenať v pozemkovej knihe, že vlastníci
spoločnej pastvinyutvorilispoločenstvopodľatohtozákonnéhočlánku.Aknebolovytvorenépasienkovéspoločenstvo podľa zákonného článku X/XXXX, nevzťahoval sa na sporné nehnuteľnosti zákon č.
81/1949Zb.(§2uvedenéhozákona),pretožetentozákonupravovalvýlučneprevodvlastníctvabývalých
urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov podľa zákonného článku X/XXXX, ako aj

na príslušenstvo týchto nehnuteľností s právami spojenými s ich držbou. Podľa ust. § 3 ods. 4 zákona č.
81/1949 Zb., okresný súd zapíše vlastnícke a iné práva k nehnuteľnému majetku uvedenému v § 2 na
jednotné družstvo, na jeho návrh, bez tiarch, s odvolaním sa na tento zákon. V danom prípade bolo JRD
W.zapísanéakovlastníknehnuteľnostíuždňa25.08.1951,hocipodľavýpisuzobchodnéhoregistraJRD
W. vzniklo až dňa 16.03.1956. JRD W. a jeho právny nástupca sa podľa ustanovení zákona č. 81/1949

Zb. nestali vlastníkmi sporných nehnuteľností a spoločenstvo Bývalí urbárnici v W., ktoré podľa § 3 ods. 1
zákona č. 81/1949 Zb. malo zaniknúť, nezaniklo, keďže sa na toto spoločenstvo zákonný článok X/XXXX
nevzťahoval. Útvary, ktorých hospodárenie sa spravovalo zákonným článkom XIX/XXXX sa zrušili podľa
§ 1 zákona č. 2/1958 Zb. a spoločné lesy nimi užívané bolo potrebné odovzdať do obhospodarovania
krajskej správy lesov. Z uvedeného vyplýva, že spoločenstvo Bývalí urbárnici v W. malo zaniknúť v
zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 81/1949 Zb., avšak bolo zrušené ako lesné spoločenstvo až na základe §

3 ods. 1 zákona č. 2/1958 Zb.. JRD W. sa nestalo vlastníkom sporných nehnuteľností, vlastníkom nebol
ani jeho právny nástupca PD W., a preto nemohol previesť vlastníctvo na odporcov, keďže nemohol
previesť na iného viac práv ako mal. Okresný súd nepovažoval za opodstatnenú obranu odporcov,
že došlo k preklúzii návrhu navrhovateľa, resp. jeho členov v dôsledku právnej úpravy v reštitučnom
zákone. Predmetom konania je totiž určenie vlastníckeho práva, ktoré sa nepremlčuje. V reštitučnom

konaní bolo možné vydať iba nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu okrem
iného postupom podľa zákona č. 81/1949 Zb.. K platnému prechodu nehnuteľností na štát alebo na inú
právnickú osobu (družstvo) však nedošlo, preto si navrhovateľ nemohol uplatniť svoje vlastnícke právo
podľa reštitučného zákona. Napokon v čase uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučného nároku podľa
zák. č. 229/1991 Zb. navrhovateľ ešte ani neexistoval, preto si ani nemohol uplatniť reštitučný nárok.

Vzhľadom na aktuálny zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa môže navrhovateľ domáhať svojho
práva len v súdnom konaní, čím je daný aj jeho naliehavý právny záujem na danej žalobe. Okresný
súd svoje rozhodnutie o poplatkovej povinnosti odporcov založil na ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch, pretože navrhovateľovi bolo priznané oslobodenie od poplatkovej povinnosti a v konaní
bol úspešný. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému

navrhovateľovi priznal proti odporcom nárok na náhradu trov konania vo výške 861,17 Eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Trovy konania navrhovateľa predstavovali náhrady na tlmočnícke úkony -
preklad PKN vložky z maďarského do slovenského jazyka vo výške 29,69 Eur a nákladov na právnu
službu advokáta vo výške 831,54 Eur, špecifikovaný podľa vyhl. č . 655/2004 Z.z..

Proti tomuto rozsudku odporcovia podali v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho zástupcu.
Doklarovali, že uplatňujú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., spočívajúce v
nesprávnom skutkovom a právnom závere v rozsudku okresného súdu.

Vodôvodnenísvojhoodvolaniavytýkaliokresnémusúdu,žesámsícekonštatoval,žepoľnohospodársku

pôdu vlastnili v minulosti bývalí urbárnici ako fyzické osoby, nakoľko takto boli zapísaní v pozemkovej
knihe, avšak vlastnícke právo určil navrhovateľovi, hoci nepreukázal, že je právnym nástupcom bývalých
vlastníkov nehnuteľností. Poukázali tiež na to, že odporcovia nadobudli vlastnícke právo kúpnou
zmluvou, preto má byť účastníkom konania na strane odporcov aj predávajúci. Na strane druhej aj ďalšie
skutkové vyhodnotenie súdu a jeho právne závery sú vykonané tak, že sú protichodné a nemajú zákonný

základ. Súd niektoré skutkové vyhodnotenie vykonal na základe právnej domnienky, keď konštatoval:
„Vzhľadom na to, že návrh menoslovu členov pasienkového spoločenstva podľa čl. X/XXXX bol síce
vypracovaný, ale nebol na ustanovujúcom zhromaždení členov právneho predchodcu navrhovateľa
schválený a podpísaný, nebolo možné urobiť záver, že pokiaľ ide o sporné nehnuteľnosti, bolo vytvorené
pasienkové spoločenstvo podľa zákonného čl. X/XXXX, ale naopak táto skutočnosť skôr potvrdzuje,

že pasienkové spoločenstvo podľa zákona č. X/XXXX vytvorené nebolo.“ Zásady vedenia pozemkovej
knihy mali okrem iného princíp voľnosti zápisov. Nerobili sa z úradnej moci, ale na základe žiadosti
príslušnej oprávnenej stránky. Pozemkové knihy sa viedli na okresnom (alebo podobnom) súde, ktorý
skúmal, či sú predkladané doklady pravé a či sa zhodujú so zákonom. Súd zapisoval do pozemkovej
knihy skutočnosti o pozemkoch, ktoré ležali v jeho obvode. Každé knižné teleso má v hlavnej knihe svoje

miesto, ktoré sa nazýva vložkou. Obsahom knižnej vložky sú zápisy (listy) a označenie písmenami A, B
a C. List A slúži ako záznam určujúci podstatu majetku o právne pomery, ktorého ide. Zemianske alebo
urbárske majetky tvoria hospodárske a právne jednotky, ak aj pozostávali z viacej samostatných parciel,
zapísané boli do pozemkovej knihy ako jednotné nehnuteľnosti. Ich jednotná povaha bola označovanárímskym číslom a nadpisom. Takýto jednotný z viac parciel pozostávajúci pozemok zapísaný pod
rímskym číslom (I.) tvoril jedno pozemnoknižné teleso. Ust. § 49 a nasledujúcich zákonného článku XIX z
roku1898stanovilo,ževpozemkovejknihesamusízaznačiť,žesaspoločnéužívaniepriestorupod§25

náležiacej hory a holotín stanovami v zmysle prítomného zákona zriaďuje. Administratívne povereníctvo
odošle pozemnoknižnej vrchnosti z úradu jednu hodnovernú vzorku stanov. Tento postup, ktorým
sa ma nasledovať v záležitosti tohto pozemnoknižného zaznačenia a vymazania takže zaznačenia
usporiadaministerpravosúdiacestounariadenia.Vust.§50poslednýodsekhoreuvedenéhozákonného
článku je uvedené „Administratívne povereníctvo zašle jednu hodnovernú vzorku týchto poremenených,

poťažne nových stanov pozemkoknižnej vrchnosti pre uloženie takových do sbierky pozemnoknižných
písemnosti.“ V ust. § 51 predposledný odstavec horeuvedeného zákonného článku je uvedené „Keď
spolumajitelia tejto svojej v prítomnom §-e ustanovenej povinnosti zadosť neučinia, porobí minister
orby po vyslyšaní administratívneho povereníctva potrebné poriadky straniva tohto rozprestrenia stanov
poťažne, ustálenia nových stanov.“ Pravidla o hospodarení lesným majetkom, ktorý bol v nedelenom
a vo spoločnom užívaní bývalých urbarníkov v zmysle ustanovení zákonného článku XIX z roku 1898

a nariadenia čísl. XXXXX/XXXX F.M. v prenesenej pôsobnosti na základe vládneho nariadenia zo
dňa 18.12.1929 čísl. 187 Zb. z.a.n. schvaľuje Krajinský prezident. Takéto stanovy sa nenachádzajú v
pozemkovejknihe,resp.navrhovateľnepredložilotomtodôkaz.Súdkonštatoval,žeznávrhumenoslovu
pasienkového spoločenstva v W. vyplýva, že menoslov bol v súlade s čl. X/XXXX vypracovaný, sú v
ňom uvedení členovia Bývalých urbárnikov v W.. Súčasťou tohto menoslovu pasienkového spoločenstva

Obce W. je vysvetlenie, že tento menoslov pasienkového spoločenstva, bývalých urbárnikov Obce
W. bol zostavený podľa platných pozemnoknižných dát a v mnohých prípadoch aj podľa skutočného
úžitkového stavu s tým, že Urbárska obec W. vlastní v skutočnosti 178/4-štvrtí pasienku a hlasovacie
právo je zadelené tým spôsobom, že na 1/17800 podiel sa počíta jeden hlas a súhrn všetkých hlasov
je 17800. Z tohto zoznamu vyplýva, že menoslov pasienkového spoločenstva bol zostavený podľa

zákonného č. X/XXXX a bol predložený na ustavujúce valné zhromaždenie. Uvedený menoslov však
nebol schválený a nie je ani podpísaný. Teda súd vyhodnotil tieto dôkazy ako právnu domnienku, keď
z dôvodu, že v archíve sa nenachádzali ďalšie písomnosti tak z toho odvodil, že uvedený menoslov
nebol schválený a nie je ani podpísaný. Takýto záver súdu bol predčasný, predsa z menoslovu, ktorý
sa len nachádzal v archíve a nebol podpísaný a iná písomnosť sa v archíve nenachádzala, nie je

možné vyvodiť záver, že nebolo založené pasienkové spoločenstvo podľa zákonného článku X/XXXX.
Odporcovia vo svojom odvolaní ďalej vytýkali okresnému súdu, že nevzal do úvahy, že pri zakladaní
prvých JRD a teda pri budovaní družstiev aj nižších typov sa myslelo na to, aby sa postupne prekonali
vlastnícke a užívacie vzťahy dovtedy jednotlivo hospodáriacich roľníkov a aby sa postupne prešlo k
scelovaniu pôdy. V I. type JRD od roku 1949 sa pozemky obrábali iba spoločne (ale neobhospodarovali

sa), a to tak, že išlo o susedskú pomoc. Družstevníci, ktorých bolo v obci málo, prispôsobovali si podľa
možnosti osevy jednotnému postupu v príslušnej časti chotára a spoločne obrábali pôdu. V II. type sa už
rozorávali medze, teda pozemky sa scelili do jedného alebo niekoľkých spoločných celkov a spoločne
ich obrábali s pomocou STS. Tieto typy I. a II. sa nezapisovali do žiadnej centrálnej evidencie. Preto
konštatovanie, že JRD vzniklo až 16.03.1956 je neobjektívne a je v rozpore so skutkovým stavom vzniku

JRD v W.. Prvostupňový súd nebral do úvahy, že v ust. § 583 Občianskeho zákonníku je upravená
preklúzia práva ako neuplatnenie práva kedy dochádza k zániku práva, nakoľko právo nebolo uplatnené
v určitom čase v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik práva súd prihliada z úradnej povinnosti.
Ust. §583 Občianskeho zákonníka o preklúzii práva má všeobecnú platnosť pre celé súkromné právo.
Prekluzívna lehota je ustanovená aj v osobitných právnych predpisoch najmä v prípadoch zániku práva

v dôsledku jeho neuplatnenia v reštitučných zákonoch ako je to aj upravené v zákone č. 229/1991 Zb..
Zákonodarca prijal tento zákon v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo
v období rokov 1948 až 1989. Rozsah pôsobnosti zákona okrem iného bolo riešiť pôdu, ktorá tvorí
poľnohospodársky pôdny fond i na pôdou, ktorá tvorí lesný pôdny fond. Zákonodarca v ust. § 6 ods. 1
zákona č. 229/1991 Zb. okrem iného v jednom ustanovení zákona zakladá nárok na vydanie majetku

bývalých vlastníkov ako fyzickej osoby, ide o pasienkové majetky, ktoré prešli na základe zákona č.
81/1949 Zb. SNR prešli založením JRD v príslušnej obci do jeho vlastníctva. V ďalšom ustanovení ide
o lesy bývalých vlastníkov, ktoré na základe zákona č. 2/1958 Zb. SNR boli administratívnym aktom
odovzdané štátnym lesným organizáciám alebo JRD. Zákonodarca stanovil aj ďalší dôvod na vydanie
nehnuteľnosti z dôvodu prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Teda zákonodarca pamätal

odstrániť tie negatívne dôsledky pre niektorých občanov, ktoré nastali v súvislosti s nedôsledným
vedením evidencie nehnuteľnosti, v ktorom možno nájsť aj prípady, že vlastníctvo k nehnuteľnosti
bolo zapísané aj bez právneho titulu. Žiadny právny predpis vtedy platného práva neuložil družstvám
povinnosť dokedy si toto právo majú zapísať do evidencie pozemkovej knihy (na ľudovom súde) lebovlastníctvo prešlo na družstvo ex lege, teda priamo zo zákona nie ako dnes vkladom do evidencie
nehnuteľností. Zákonodarca v ust. § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. stanovil prekluzívnu lehotu do
31.12.1992 kedy bolo možné uplatniť si právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 citovaného zákona.

Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Napokon vytýkali okresnému súdu, že nepostrehol právnu
úpravu podľa zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého je oprávnenou osobou štátny občan Českej a
Slovenskej federálnej republiky, ktorý má trvalý na jej území. Bývalí vlastníci fyzické osoby (občania) si
nikdy neuplatnili svoje reštitučné nároky osobne alebo prostredníctvom fyzickej alebo právnickej osoby,
čo súd vôbec nebral do úvahy a priznal vlastnícke právo právnickej osobe, ktorá nikdy nevlastnila

tieto nehnuteľnosti. Žiadali, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a návrh navrhovateľov
zamietol. Pokiaľ by však odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu, navrhli pripustiť vo veci
dovolanie.

Navrhovateľvyužilsvojeprávovyjadriťsakodvolaniuodporcovavosvojompísomnomstanovisku,ktoré
podalprostredníctvomsvojhozástupcu,navrholrozsudokokresnéhosúdupotvrdiťapriznaťmunáhradu

trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru okresný súd rozhodol vo veci správne, jeho rozhodnutie
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a je riadne odôvodnené.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach podaného odvolania a jeho
dôvodov a zistil, že odporcami uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. sú

uplatnené opodstatnene, a preto podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. bolo potrebné rozsudok okresného
súdu zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd považuje v prejednávanej veci za opodstatnenú námietku odporcov k otázke posúdenia
aktívnej legitimácie navrhovateľa na podania návrhu o určenie vlastníctva podľa § 80 O.s.p..

Navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na určenie vlastníckeho práva k dotknutým
nehnuteľnostiam odvodzoval od skutočnosti, že je právnym nástupcom po bývalých urbárnikoch Obce
W., ktorí okrem iného vlastnili aj sporné nehnuteľnosti.

Z hľadiska historických aspektov Inštitútu urbárskych spoločenstiev, je potrebné uviesť, že v minulosti
sa šľachtická pôda rozdeľovala na dva druhy a na to pôdu pánsku (dominical), ktorú obhospodaroval
vo vlastnej réžii sám zemepán a na pôdu urbársku (rustical), ktorá síce patril zemepánovi, ale bola
prenechaná do užívania poddaným, označovaným ako urbárnici, pretože povinnosti podaných voči
zemepánovi, boli upravené v Urbári. V roku 1767 bolo vydané nariadenie Márie Terézie, s názvom

"Milostivý urbár", ktorým boli určené povinnosti poddaného voči zemepánovi v súvislosti s pôdou,
ktorú poddaný užíval. Urbár bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní, pracujúci na poliach a lesoch
zemepánov.

V roku 1848, v urbárskych pomeroch došlo k zásadnej zmene, keď v dôsledku zrušenia poddanstva, boli

zrušené všetky povinnosti bývalých poddaných voči zemepánovi založené na urbáre, takže poddaný,
sa z urbárskeho poddaného, stal voči pozemkom v jeho užívaní ich faktickým vlastníkom, pričom potom
ako cisár František Jozef I. ,vydal 02.03.1853 tzv. urbársky patent, ktorým bol úplne zrušený dovtedajší
urbársky pomer voči zemepánovi , sa niekdajší urbárnici, stali aj právnymi vlastníkmi poddanskej
pôdy. Vlastníci bývalého urbárskeho majetku, tento "spravovali" ako spoločný majetok (napr. v záujme

zachovania jednotného hospodárenia a spravovania lesov bol vydaný zákonný článok XXXI/XXXX
(lesný zákon), pričom napr. už podľa zákonného článku LIII z roku 1971, lesy bývalých urbarialistov
mali byť spravované, nie vlastnené ako spoločné lesy a hospodárenia s nimi sa malo vykonávať
pod dozorom administratívnych vrchností). Problematiku spravovania spoločných lesov, upravoval
zákonný článok XIX/XXXX, o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej

o upravení hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym vlastníctvom
komposesorátov a bývalých urbarialistov a problematika spravovania spoločných pasienkov, bola
upravená zákonným čl. L. o nedielnych spoločných pasienkoch .

Na základe uvedeného, vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych pozemkov urbárske

spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základnými znakmi, bolo nedielne spoluvlastníctvo,
t.j. nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely, zo spoločne spravovaného majetku, rozhodovanie
zhromaždených spoluvlastníkov tohto spoločného majetku a to hlasovaním podľa princípu väčšiny
hlasov vlastníkov, počítanej podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov.Pozemkové spoločenstvá (urbáre), spravujúce pasienkové pozemky, podľa zákonného článku X/XXXX
boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. n.SNR o úprave právnych pomerov

pasienkového majetku bývalých urbárníkov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, pričom
vlastnícke právo k týmto pozemkom, prešlo ex lege z členov týchto pozemkových spoločenstiev, na
Jednotné roľnícke družstvá, ktoré boli zriadené zák.č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách
a členovia pasienkových urbárov, sa stali iba členmi družstiev. Po zrušení zák. č. 69/49 Sb. a to
zák.č . 49/1959 o jednotných roľníckych družstvách, došlo ex lege k obnove individuálneho vlastníctva

niekdajších urbárníkov, alebo ich právnych nástupcov, k pozemkov združeným v družstve, ktoré ich iba
obhospodarovalo. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 49/59 Zb. vlastníctvo k pozemkov, združeným k spoločnému
družstevnému hospodáreniu, zostalo zachované.

Urbárske spoločenstvá, spravujúce spoločné lesné pozemky boli zrušené zák. č. 2/1958 Zb.,
pričom tieto spoločné lesné pozemky, boli odovzdané do obhospodarovania krajským správam lesov,

alebo ak ich výmera nepresahovala 50 ha, mohli byť odovzdané do obhospodarovania aj družstvám.
V prípade, že súčasťou lesa boli aj pasienky, tieto boli odovzdané do obhospodarovania družstva,
alebo ak toto nebolo v obci zriadené, tak boli odovzdané do obhospodarovania užívateľom spoločných
pasienkov (§ 3 ods. 1 zák. č. 2/58 Zb.). Subjekt, ktorému bol takto do obhospodarovania odovzdaný
les alebo pasienok, ktorý bol súčasťou lesa ,zákonodarca označoval pojmom obhospodarovateľ,

nie vlastník. Vlastnícke právo k obhospodarovateľným pozemkom, ostalo zachované individuálnych
vlastníkom, t.j. pôvodným členom urbárskych lesných spoločenstiev. Členovia zrušených útvarov,
ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov, v pomere podľa svojich podielov. Pokiaľ spoločné lesy
vlastnil zrušený útvar, prechádza vlastníctvo na členov zrušeného útvaru, podľa zásad vyslovených
v predchádzajúcom odseku. Ak sa veľkosť podielov jednotlivých členov, nedala zistiť platí, že sú

spoluvlastníkmi každý rovnakým podielom.

Existencia pozemkových spoločenstiev, bola obnovená zák. č. 181/995 Z.z. (účinným aj v súčasnosti),
pričom pozemkovým spoločenstvom, podľa tohto zákona, rozumelo sa aj lesné a pasienkové
spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy

o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov (urbárníkov) a jeho členmi, sa mohli
stať a môžu stať len tie fyzické osoby a právnické osoby, ktoré sú vlastníkmi podielu na spoločnej
nehnuteľnosti, takže za členov pozemkového spoločenstva, sú považovaní všetci spoluvlastníci
spoločnej nehnuteľnosti, ktorých podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti, bolo a je
nedeliteľné.

V danom prípade nie je sporným, že navrhovateľ vznikol ako pozemkové spoločenstvo s právnou
subjektivitou podľa zák. č. 181/95 Z.z..

Ako už bolo vyššie uvedené, pozemkové spoločenstvá, teda urbáre spravujúce pasienkové pozemky

podľa zákonného čl. X/XXXX, boli zrušené zákonom SNR č. 81/49 a urbárske spoločenstvá spravujúce
spoločné lesné pozemky, boli zrušené zákonom č. 2/58 Zb., pričom navrhovateľ vznikol ako subjekt
práva, až na základe zákona č. 181/95 Z.z.. Nejde tu teda o obnovenie niekdajšieho spoločenstva
bývalých urbárnikov a teda je nesprávny záver okresného súdu, že subjektom aktívne vecne
legitimovaným, domáhať sa určenia vlastníctva k tejto spoločnej nehnuteľnosti, resp. nehnuteľností,

ktoré boli z tejto pôvodnej spoločnej nehnuteľnosti vytvorené, môže byť navrhovateľ, pretože nie je
právnym nástupcom, po bývalých urbárnikoch v W.. Nositeľmi aktívnej vecnej legitimácie, vo vzťahu
k nároku - domáhaniu sa určenia vlastníckeho práva k takejto spoločnej nehnuteľnosti, môžu byť len
jednotliví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti, rozhodne však nie navrhovateľ.

Charakteristika pozemkového spoločenstva, založeného podľa zák. č. 181/95 Z.z. (podľa ktorého
nespochybniteľne vznikol aj navrhovateľ), je definovaná priamo v tomto zákone. Z ust. § 2 ods. 1 písm.
a/ zo zák. č. 181/95 Z.z. vyplýva, že pozemkovým spoločenstvom, sa rozumie lesné a pasienkové
spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti. Členom spoločenstva podľa ods. 1, sú
všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2 cit. zákona). Z ust. § 3 zák. č. 181/95 Z.z.

vyplýva, že cieľom pozemkového spoločenstva, je racionálne hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti
a obstarávať spoločné veci, vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej, pričom za týmto cieľom, môže
pozemkové spoločenstvo vykonávať poľnohospodársku prvovýrobu a s tým súvisiace spracovanie,
alebo úpravu poľnohospodárskych produktov, alebo hospodáriť v lesoch a na vodných plochách. Ak tútočinnosť upravujú osobitné predpisy, spoločenstvo vykonáva túto činnosť v súlade s týmito osobitnými
predpismi. Z uvedeného teda vyplýva, že pozemkové spoločenstvo ako také, nie je vlastníkom spoločnej
nehnuteľnosti. Nemôže byť zapísané v katastri nehnuteľnosti ako vlastník, ale iba obhospodaruje a

zveľaďuje už existujúci majetok v správe, ktorý však aj naďalej ostáva v podielovom spoluvlastníctve
jeho jednotlivých členov. Priamo zo zákona, ako ani zo žiadneho ustanovenia zakladajúcej zmluvy, ktorá
je súčasťou spisového materiálu nevyplýva, že by navrhovateľ mal generálne splnomocnenie, domáhať
sa vlastníckeho práva k majetku namiesto, alebo v mene jeho členov, resp. že by disponoval takýmto
oprávnením bez splnomocnenia svojich členov, čo by však samozrejme bolo v rozpore so zákonom,

vo vzťahu k cieľu, existencii a fungovania pozemkových spoločenstiev, ktoré sú zakladané na báze
spolčovania sa majetku jednotlivcov, na účely jeho spoločného obhospodarovania, s cieľom zachovať
jeho strategickú hospodársku integritu. Pokiaľ sa v § 13 ods. 1 zák. č. 181/95 Z.z. uvádza, že majetkom
spoločenstva, je súhrn majetkových hodnôt, ktoré vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na
spoločnej nehnuteľnosti a ktoré spoločenstvo vlastní a ktoré sú určené na plnenie úloh spoločenstva,
je potrebné diferencovať slovné spojenie "majetok spoločenstva", ktorého nadobudnutie je závislé od

nakladania, alebo od hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento majetok,
je vo vlastníctve spoločenstva, avšak spoločná nehnuteľnosť pozemkového spoločenstva ako taká, nie
je vlastníctvom spoločenstva, ale ostáva vo vlastníctve jednotlivých členov pozemkového spoločenstva,
ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda okresným súdom vyslovený záver, že navrhovateľ je subjektom
aktívne vecne legitimovaným, domáhať sa či už určenia vlastníckeho práva, ktorých vlastníkmi boli
bývalí urbárnici Obce W., je nesprávny, pretože len jednotliví podieloví spoluvlastníci, resp. ich právni
nástupcovia, sú nositeľmi takejto aktívnej vecnej legitimácie v súdnom konaní, teda im prináleží právo
domáhať sa určenia vlastníckeho práva vo vzťahu k nim.

Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu k otázke posudzovania aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa,
okresný súd vec nesprávne právne posúdil, a preto sa z uvedených právnych aspektov dôsledne
nezaoberal aktívnou legitimáciou navrhovateľa na využitie právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho
práva. S poukazom na vyššie uvedené dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, bude úlohou okresného

súdu sa zaoberať aktívnou legitimáciou navrhovateľa z hľadiska uvedenej právnej úpravy.

Až po posúdení otázky aktívnej legitimácie navrhovateľa, zistení otázky procesného charakteru, teda
podmienky na konanie o merite veci, bude môcť okresný súd posudzovať samotný uplatnený nárok
navrhovateľa z vecného aspektu.

S poukazom na uvedené, bolo potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, v ktorom je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .