Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12Csp/120/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116221148
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116221148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobkyne: X. Š., nar. XX. XX. XXXX,

bytom Č. Y. XX, XXX XX F., v konaní zast. JUDr. Ambróz Motyka, so sídlom Námestie SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO:
35805731, zastúpený De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO:
36868949, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 371,59 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov

konania, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17. 10. 2016 sa domáhala na žalovanom vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 371,59 EUR v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila dňa 10. 1. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 568499502. Žalovaný jej poskytol bezúčelový úver vo výške 560 EUR. V zmluve bola uvedená
ročná úroková sadzba vo výške 22,38 % a administratívny poplatok vo výške 112,56 EUR. Celková
suma, ktorú mala zaplatiť žalovanému, predstavovala 753,20 EUR. Súčasne došlo k uzatvoreniu zmluvy

o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mala zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní
splátok a odmenu vo výške 288,40 EUR. Spolu teda mala za sumu 560 EUR zaplatiť 1041,60 EUR (86
%). Žalovanému uhradila 931,59 EUR.

3. Vzhľadom k tomu, že sa jedná spotrebiteľský úver, poukázala na to, že zmluva mala obsahovať
náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného
a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. V zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere mala obsahovať podľa písm. f) - termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Podľa § 11 ods. 1 zákona spotrebiteľských úveroch - poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak písm. b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Čo sa týka konečnej splatnosti úveru formulácia
60 týždenných splátok, podľa jej názoru nespĺňa požiadavku vyjadrenú v zákone. V ďalšom poukázala
na to, že z predmetnej zmluvy nie je známe kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľského úveru,
tak ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zák. o spotrebiteľských úveroch. Význam vyššie

uvedeného ustanovenia je taký, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých
termínoch, respektíve kedy, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a
iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda časová (dátumová)
špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, týmitosú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok.
Je úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko - logicky premietol do konkrétneho
(jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ

teda samotná zmluva o úvere ani všeobecné úverové podmienky údaje o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru neobsahovali, nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť na
potencionálnou aktivitou spotrebiteľa vedúcou k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť určená konkrétnym časovým okamihom. V tejto
súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.

2012, Krajského súdu Žilina 5Co/286/2014 zo dňa 27. 5. 2014 a Krajského súdu Prešov 6Co/155/2014
zo dňa 25. 6. 2015.

4. Uviedla, že nakoľko predmetná zmluva o úvere údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
neobsahuje, možno konštatovať, že uvedený úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový, z toho
dôvodu žaluje bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi svojimi platbami, t. j. 931,59 EUR a

výškou úveru 560 EUR, teda 375,59 EUR. O tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, sa dozvedela
od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci marec 2015, kedy sa na neho obrátila so
žiadosťou o poradenstvo. Tam dostala informáciu o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahuje predpísané náležitosti,
sú v zmysle zákona bezúročné a bezpoplatkové. Vo vzťahu k objektívne premlčacej dobe uviedla, že

Krajský súd v Prešove a Žiline vo viacerých rozhodnutiach posúdil konanie dodávateľov ako úmyselné
konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu, tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu so zákonom
o spotrebiteľských úveroch.

5. Žalobkyňa súdu predložila zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10. 1. 2013, zmluvu o zabezpečení

splátok úveru zo dňa 10. 1. 2013, kartu splátok, protokol o platobnej histórii zákazníka.

6. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 24. 11. 2016 na základe výzvy
súdu formou uznesenia zo dňa 9. 11. 2016, ktoré mu bolo doručené dňa 14. 11. 2016.

7. Žalovaný k žalobe uviedol, že uplatnené nároky žalobkyňou v celom rozsahu neuznáva a poukázal na
to, že poskytol úver na základe žiadosti žalobkyne vo výške 560 EUR podľa zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. 568499502, ktorú uzavreli dňa 10. 1. 2013, pričom celková suma, ktorú mala žalobkyňa počas
doby splácania 60 týždňov splatiť, bola 753,20 EUR. Poukázal na to, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že
nie je splnená náležitosť zmluvy formuláciou 60 týždenných splátok a takýto nedostatok, že nemožno

nahradiť na základe iných náležitosti, je podľa žalovaného správne, avšak žalobkyňa tieto správne
východiska neaplikovala na daný skutkový stav. V zmluve na dvoch miestach sa nachádza zmluvné
ustanovenie, ktoré uvádza, že „konečným dňom splatnosti úveru a dlžnej sumy je deň splatnosti
poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“. Mal za to, že z uvedeného
ustanovenia tak bez pochybnosti vyplýva, že v zmluve o úvere sa nachádza presná časová špecifikácia

jedného konkrétneho dňa, kedy dôjde k konečnej splatnosti úveru. Mal za to, že je zásadný rozdiel,
kedy je uvedená formulácia „60 týždenných splátok“ a kedy je uvedená formulácia „7. deň 60 týždňa
po dni uzavretia zmluvy o úvere“. Keďže v slovenskom jazyku nie sú pojmy „termín“ a „dátumu“
synonymami. S prípadnou snahou žalobkyne nemožno stotožňovať dva rozdielne pojmy používané v
rovnakom právnom predpise. Žalovaný poukázal aj na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného

súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej sú „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na
formuláciu predmetu zmluvy“ ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia
v súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“
dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej
ochranyúčastníkomobčianskehosúdnehokonania.Tátomábyťzaloženáokreminéhoajnazohľadnení

a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencií
výkladu v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 1. 4. 2015 sp.zn. I. ÚS 640/2014).

8. V ďalšom poukázal na to, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým,

aký spôsob vyjadrenia zákonnej náležitosti zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnako
platia aj naopak, bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V ďalšom argumentoval, že nastavenie produktov
u žalovaného, preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrúčitateľnosť jeho zmlúv tak po obsahovej ako aj formálnej stránke, zvolil formát vyjadrenia konečnej
splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov podľa toho, ako
dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité, ako napríklad výplatný termín

ako náležitosť pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, kde presný deň
výplaty na území Slovenskej republiky sa stanovuje pomocou mesiacov, napríklad ako 15. deň
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad Veľká Británia, odkiaľ pochádza podnikateľský
model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace.

9. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentácia žalobkyne, mal za to, že je tiež v rozpore s Európskou právnou
úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 4. 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskomúvereaozrušenísmerniceRady87/102/EHS,narozdielodpredchádzajúcichsmernice
87/102/ EHS zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej
právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť, čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak,
ako prezentuje žalobca, neobstojí. Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES presne stanovuje, aké

náležitosti má mať zmluva o úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku
na náležitosť zmluvy o úvere, ako podľa žalobcu údajne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o
spotrebiteľských úveroch.

10. Žalovaný mal za to, že motivácia a dôvod žalobkyne uplatnený v žalobe nielen nemá oporu v zákone,

ale tiež je v priamom rozpore aj s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva,
konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

11. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobkyne žiadne plnenie,
ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode, a teda k relevantnému právnemu titulu je

vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Okrem toho, žalobkyňa zo zmluvy o úvere,
ktorá je predmetom tohto konania, nikdy neuhradila žalovanému sumu vo výške 931,59 EUR, ako to
uvádzala vo svojej žalobe, no z dôvodu procesnej ekonómie uviedol, že všetky plnenia žalobkyne v
prospech žalovaného sa uskutočnili viac ako 3 roky pred podaním žaloby a preto vzniesol námietku
premlčania.

12. Pokiaľ ide o úmysel, uviedol, že si splnil svoje zákonné povinnosti, ako je uvedené v čl. I., vzhľadom
na to, že predmetom konania sú adhézne zmluvy, je už z ich samotnej podstaty zrejmé, že sa takéto
formuláre používajú vo viacerých prípadoch, čo však nemá žiadny vplyv na úmysel. Zároveň žalovaný
poukázal na to, že úmysel sa nepreukazuje statusom zmluvnej strany v konkrétnom zmluvnom vzťahu.

Uviedol, že orgány dozoru, ako aj súdy, vykonali opakované kontroly adhéznych zmlúv žalovaného,
pričom neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie, ktoré by žalovanému stanovilo nejakú povinnosť či
obmedzenie, adhéznych zmlúv, práve naopak nekonštatovali žiadne pochybenia a preto žalovaný ani
nemal žiadnu povinnosť vykonať akúkoľvek úpravu na základe nejakých rozhodnutí. Z uvedeného nie
je zrejmé, akého úmyslu sa teda žalovaný mal dopustiť. Žalovaný si je vedomý, že je potrebné od neho

vyžadovať znalosť právnych predpisov, čomu sa žalovaný nikdy ani nevyhýbal, keď prispôsoboval svoju
činnosť a určitým slovenským a európskym právnym normám, vrátane aktuálnej judikatúry. Za tohto
stavu žalovaný poukázal aj na právoplatné rozsudky, napríklad Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.
3. 2014 sp.zn. 6Co 323/2012, Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 10.2.2013 sp.zn. 17Co/968/2013.
Uviedol, že si je vedomý viacerých súdnych rozhodnutí, ktoré stanovili 10 ročnú premlčaciu lehotu, avšak

v žiadne z týchto rozhodnutí sa netýkalo žalovaného a to práve pre to, že žalovaný sa nikdy nedopustil
tak elementárnej neznalosti zákonných povinnosti, ako niektorí poskytovatelia, ktorí, napríklad úplne
ignorovalipovinnostiuvádzaťvzmluváchospotrebiteľskýchúverochročnúpercentuálnumierunákladov
alebo ročnú úrokovú sadzbu. Poukázal na závery konštatované v právoplatne skončených veciach,
napríklad rozhodnutie Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 6. 2012 sp.zn. 19C/164/2010, Okresného

súdu v Martine zo dňa 19.1.2015 na sp.zn. 15C/244/2015, Okresného súdu v Žiari nad Hronom za
18. 9. 2013 sp.zn. 5C114/2011, Okresného súdu v Topoľčany zo dňa 25. 3. 2015 sp.zn. 7C/138/2014,
Okresného súdu v Prievidzi v rozhodnutí zo dňa 10. 4. 2015, sp.zn. 8C /183/2014 alebo rozsudok
Okresného súdu Košice II. zo dňa 19. 3.2015, sp.zn. 17C/73/2014 ako aj tým, že Národná banka
Slovenska vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu povolenie na poskytovanie

spotrebiteľských úverov a to na základe dôkladného rozboru zmlúv a všetkých procesov žalovaného
pri poskytovaní spotrebiteľských úverov a čo by nebolo možné, ak by jeho, adhézne zmluvy nesplnili
zákonné náležitosti či akokoľvek inak odporovali zákonom.13. Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 10.1.2013 vzhľadom na znenie žaloby
je zrejmé, že táto zmluva nemá v predmetnom konaní, tak ako to stanovila žalobkyňa žiadny súvis. Z
toho dôvodu žalovaný uviedol, že na základe zmluvy o doplnkovej službe, poskytol svojim zákazníkom,

ktorí sa rozhodli túto ponuku využiť, a to dobrovoľne ako doplnkovú službu výberu splátok úveru priamo
v domácnosti zákazníka a jej následnom bezodkladnom použití na účely úhrady splátok konkrétneho
spotrebiteľského úveru. V zmluva o doplnkovej službe je samostatnou akcesorickou zmluvou k zmluve
o úvere , no nie podmienkou získania úveru. Zmluva o doplnkovej službe obsahuje ustanovenia o
predmete plnenia a jeho cene, pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Doplnková služba

je nadštandardnou službou a je spoplatnená. Navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

14. Súd uznesením podľa ustanovenia § 167 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku vyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo žalovanej doručené
dňa 2.1.2017, na toto uznesenie v súdom ustanovenej lehote nereagovala.

15. Podaním doručeným súdu dňa 22. 8. 2017 sa žalobkyňa prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu vo veci vyjadrila poukázala na to, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach vo vzťahu
k zmluvnému vymedzeniu „7. deň 60 týždňa po dni uzavretia spotrebiteľskej zmluvy“ nepovažuje za
dostatočne konkrétne a zrozumiteľné. Konanie žalovanej z toho hľadiska môže označiť ako nekalú
obchodnú praktiku, pričom považuje za neprípustné, aby prenášal svoju zákonnú povinnosť priamo na

spotrebiteľa (samostatne vypočítať termín konečnej splatnosti na základe údajov uvedených v zmluve).
Uviedla, že spotrebiteľskej zmluve je uvedená RPMN miera nákladov na úrovni 70,38 % a žalovaný jej
poskytla takto nesprávnu výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, pretože do jej výpočtu nezarátala
aj poplatok sa zabezpečenie splátok úveru. V zmluve absentuje termín konečnej splatnosti a je uvedená
nesprávna RPMN je potrebné ho považovať za bezúročný a bez poplatkov, čím došlo k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovanej vo výške 371,59 EUR. Doplnila, že spotrebiteľská zmluva uzatvorená na
predtlači obmedzila jej zmluvnú voľnosť pozostávala len z dohody o výške poskytnutého úveru, pričom
všetky ostatné zmluvné podmienky ako aj dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou
predstavovali diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah a bolo jej povedané, že
ak chce získať úver musí ich podpísať. Uviedla, že zmluvu o zabezpečení splátok úveru, je potrebné

podrobiť súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok a namietala neprijateľnosť zmluvných
podmienok týkajúcich sa administratívneho poplatku a odmeny za službu zabezpečenia splátok úveru,
ktorésúsúčasťouzmluvyospotrebiteľskomúvereazmluvyozabezpečenísplátokúveruspoukazomna
to, že žalovaný neprijateľným spôsobom zakomponovala tieto zmluvné dojednania, v zmysle, ktorých je
povinná platiť predmetný poplatok a odmenu. Nesúhlasila s názorom žalovanej, že ňou uplatnený nárok

je premlčaný. Uviedla, že na predmetný právny vzťah je nutné aplikovať objektívnu 10 ročnú premlčaciu
lehotu v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O bezdôvodnom obohatení sa
dozvedela od združenia na ochranu občana spotrebitelia HOOS so sídlom v Prešove v mesiaci
marec 2015, kedy sa na spotrebiteľské združenie obrátila so žiadosťou o poradenstvo. Združenie ju
informovalo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti. Poukázala na, že

úmysel žalovanej je dosiahnuť bezdôvodné obohatenie uvedeným sofistikovaný spôsobom čo označil
aj Krajský súd v Prešove v aktuálnom rozsudku zo dňa 8.12.2016 č.k. 19Co/142/2016 - 328, kde
sa uvádza, že zo strany žalovanej (Providentu) sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu,
ktorá sleduje jediný cieľ a to dosiahnuť k vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov.
Uviedla, že aj keď sa na prvý pohľad javí služba hotovostného preberania splátok úveru, že nie je

podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy, realita je však iná. Táto zmluva jej bola podsunutá na podpis
spolu s úverovou zmluvou, pričom nemala možnosť odmietnuť podpísať predložené množstvo listiny (ak
chcela získať úver). Poukázala na to, že túto skutočnosť potvrdzuje aj výpoveď obchodných zástupcov
žalovanejvoviacerýchobdobnýchsúdnychkonaniachvočižalovanej.Vtýchtokonaniachsapreukázalo,
že, ak by spotrebiteľ odmietol službu hotovostného preberania splátok úveru, spotrebiteľský úver keby

nebol poskytnutý.
16. Žalobkyňa týmto podaním navrhla, aby súd postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 1 CSP pripustil
zmenu žaloby a okrem vydania bezdôvodného obohatenia, aby určil, že zmluvná podmienka v zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. 658499502 zo dňa 10. 1. 2013 - administratívny poplatok je neprijateľná a
že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o zabezpečení splátok úveru v bode 1. 2 je neprijateľná.

17. Čase predloženej zmeny návrhu žalobkyňa disponovala a predvolaním na pojednávanie a nielen
žalobkyňa, ale aj žalovaný. Súd vo veci nepripustil zmenu žaloby, ktorú odôvodňuje hospodárnosťou
konania. Žalobkyňa vo veci môže kedykoľvek podať samostatnú žalobu v rozsahu navrhovanéhorozšírenia, čím neutrpí ani ona sama, nakoľko ako spotrebiteľka je oslobodená od platenia súdnych
poplatkov. Súd bral na zreteľ hospodárnosť najmä z časového aspektu, teda od 22. 8. 2017 do 12.
9. 2017, kedy bol už vytýčený a dokonca doručený termín pojednávania obom stranám nebolo, by

možné zabezpečiť technický, aby žalovaný sa oboznámil so zmeneným návrhom, a teda termín 12. 9.
2017, by bolo potrebné odročiť v tak krátkom čase, navyše by bolo problematické nahradiť tento termín
prípadne iným pojednávaním tak, aby došlo k efektívnemu využitiu aj pojednávacieho času vyhradeného
pre zákonného sudcu. Nemožno navyše opomenuté samotná žaloba bola žalobkyňou podaná dňa 17.
10. 2016 a teda žalobkyňa mala dostatok (10 mesiacov) času na prípadnú zmenu žaloby. Z týchto

dôvodov súd zamietol navrhovanú zmenu žaloby.

18. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobkyne a to zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10. 1. 2013, zmluvou o zabezpečení splátok úveru, kartou splátok,
protokolom o platobnej histórii zákazníka (č. listu 6 až 7 ), prehlásením zo dňa 28. 3. 2017 a zistil tento
skutkový stav:

19. Žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 10. 1. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 560 EUR s administratívnym poplatkom vo
výške 212,56 L, s uvedenými celkovými nákladmi zákazníka uvádzanými, že sú tvorené súčtom úroku a
administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 22,38 % ročne zo sumy úveru

t. j. vo výške 80,84 EUR. Uvedenými celkovými nákladmi na základe údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy predstavujúcich ročnú percentuálnu mieru nákladov vo výške 70,38 %. S tým, že zákazník bol
povinný zaplatiť Providentu 753,20 EUR. Uvedenou priemernou hodnotou RPMN miera nákladov 46,35
%, v 60 týždenných splátkach a v termínoch splatnosti poslednej splátky (doslovne uvedené: „ ...... a
teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy......“ ) v 7. deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy.

20. V ten istý deň obe strany uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza,
že poskytovateľ (žalovaný) sa zaväzuje, že za odmenu bude počas platnosti danej zmluvy pravidelne
poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti učenej na úhradu splátky na základe
zmluvy uzavretej medzi stranami a to za celkovú odmenu vo výške 288,40 EUR. Žalobkyňa sa zaviazala

odmenu platiť 60 pravidelných splátkach a to 59 týždenných splátkach vo výške 4,80 EUR a poslednú
splátku vo výške 5,20 EUR a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru k uvedenej zmluve o
spotrebiteľskom úvere.

21. Žalobkyňa súdu predložila aj kartu splátok v zmysle ktorej zaplatila žalovanému 1041,60 EUR a

suma bola zaplatená dňa 9. 8. 2013 po zľave 110,01 EUR. Dňa 18. 1. 2013 bola realizovaná prvá splátka
vo výške 18 EUR. Žalobkyňa však v návrhu uviedla, že uhradila sumu 931,59 EUR.

22. Žalobkyňa bola vo veci výsluchnutá na pojednávaní konanom dňa 12. 9.2017 a uviedla to, že k
uzatvoreniu zmluvy ju viedla potreba nevyhnutne zabezpečiť finančné prostriedky. Následne jej finančné

prostriedky doniesli domov a oznámili, že budú chodiť pravidelne týždenne pre splátky potom všetko
poctivo platila. Uviedla, že v práci od kolegyne a spolupracovníčok sa dozvedela, že by mohla byť táto
zmluva problematická a, že niekomu sa vracajú peniaze, následne sa dočítala nejaké informácie na
internete, čo bolo koncom roka 2015. Žalobkyňa potvrdila, že podpísanú úverovú zmluvu mala dovtedy
k dispozícii doma.

23. Súd vec právne posúdil nasledovne:

24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd
predtým ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či

nárok žalobkyňa nie je premlčaný.

25. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.27. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v
zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

28. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

29. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď
k nemu došlo.

30. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by

aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa

povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

32. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka -
začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.

33. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení a začínajú spravidla
plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného
plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom

poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna
premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu
a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§
452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom
odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje

s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak
ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady
relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.

34. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od

okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel
druhému účastníkovi, právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti
právnehoúkonuzačínasúčastneplynúťajobjektívnapremlčaciadoba.Dočasudovolaniasaneplatnosti
takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka).

Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku.
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého
vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho
úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna
premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné

obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne
neplatného právneho úkonu respektíve vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu
súd poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku
(absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z
neplatnéhoprávnehoúkonu,t.j.bezdôvodnýmobohatenímatýmtookamžikomzačínaplynúťobjektívna

lehota na jeho vydanie“.35. V tejto právnej veci žalobkyňa odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov
a poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe týchto ustanovení
označila úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.

36. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

37. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene
získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť
oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške predstavuje vedomosť
o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobca tvrdil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od

združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bol informovaný o zákonných ustanoveniach a
o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované ale tiež verejnosti prístupné).

38.Podľa§2zákonač.1/1993Z.z.oZbierkezákonovSlovenskejrepubliky,ovšetkom,čobolovzbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to

týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

39. Žalobkyňa vo svojej výpovedi tvrdila to, že sa dozvedela v práci koncom roka 2015 o tom,
že predmetná zmluva môže byť problematická, podľa tvrdenia právneho zástupcu podporeného
prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 28.3.2017 (č.l.sp. 36) sa

žalobkyňa v mesiaci marec 2015 dostavila do sídla združenia a následne po zabezpečení dokladov sa
uskutočnilo stretnutie v mesiaci júl 2016 kde bola informovaná o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv a
o neprimeraných odplatách a úrokov za úvery abola informovaná aj o existencii Smernice Rady 93/13/
EHS a ďalšou súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

40. Vzhľadom na rozporné tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne a samotnej žalobkyne s prihliadnutím
na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z., nemožno im priznať právnu relevanciu. O prípadných
dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná, bezpoplatková vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku
znalosti právnych predpisov, mala žalobkyňa podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. potrebné
informácie k dispozícii už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mala vedomosť už pri podpise úverovej

zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca.
Žalobkyňa si sama prostredníctvom internetu a neskôr aj od združenia získala iba informácie o
predpokladanom právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich
skutkových okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedené znamená,
že mala vedomosť o skutkových okolnostiach a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo

vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd uzatvára, že subjektívna lehota na
vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad
rámec zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila dňa 9. 8.
2013, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr
dňa 9. 8. 2015, žaloba bola podaná dňa 17. 10. 2016.

41. Pre úplnosť súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS/143/2016,
ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 14Co/109/2014-236 zo dňa 23.
9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného
obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení

žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver krajského súdu nepovažuje za
svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle respektíve ako výsledok formalistického výkladu aplikovaných
právnych noriem.

42. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie

subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby, a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné.43. Vzhľadom na vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne pozostávajúceho najmä zo všeobecnej
argumentácie, že z výpovedí obchodných zástupcov žalovaného bolo zistené sofistikované rozkladanie
poplatkov, za čo je potrebné považovať aj službu o zabezpečení splátok úveru, súd poukazuje na to,

že účelom premlčania je stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv.
Inštitút premlčania je v súlade s požiadavkou právnej istoty a bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych
subjektívnych práv. Ak teda spoločenská situácia si vyžaduje zmeny v inštitúte premlčania, ak ide o
uplatnenie práv spotrebiteľom, nič nebráni tomu, aby došlo k zmene právnej úpravy tak, ako to bolo v
prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súčasná právna úprava však

nevytvára takzvanú osobitnú kategóriu posudzovania začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby,
prípadne prezumovaného úmyslu dodávateľa, o čom svedčí aj nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých
súdov a súd poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/1019/2015 - „V
zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia
oprávnení dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.,keďnadobudolvedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia

a osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal
už predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k
obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo

dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie,
žepredmetnúzmluvuoúvere,ktorúuzavrelasožalovanýmdňa1.3.2011,podpísala,jejtátoskutočnosť,
že má zaplatiť sumu istiny (200 EUR) zvýšenú o odplatu (160 EUR), ďalej že zmluva neobsahuje údaj
o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v čase podpisu, t. j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy.
Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že

zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na
prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.

44. Podľa KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo

k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela.
V danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o
tom, v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní),
kedy žalobkyňa splatila žalovanému úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia
pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa

skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov u úrokov a o tom, že sa
bezdôvodne obohacuje žalovaný. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že k
bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 2. 2007, ktorým dňom žalobkyňa splatila predmetný úver.
Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňom 14.
2. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 2. 2014, teda po uplynutí

tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval
prvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaníatýkajúcu
sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10 ročná z dôvodu, že ide o úmyselné konanie
žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo doložiť

relevantné dôkazy. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázala, čim
neuniesla dôkazné bremeno tohto jej tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

45. Navyše bolo vydané ďalšie rozhodnutia, ako napríklad rozhodnutie Krajského súdu Banskej

Bystrici č.k. 13Co/17/2015-99 zo dňa 24. 5. 2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
17Co/968/2013-192 zo dňa 10. 2. 2015.

46. Podľa § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), trovy konania
sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti

s uplatňovaním alebo bránením práva.47. Podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Podľa § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

49. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré
vydal vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Prešov.

Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.