Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 6, 2017

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 18Cpr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316203014
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2017:8316203014.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Mariannou Hirkovou v spore žalobcu: X.. X. I., nar. XX.X.XXXX,

bytom A. XXX/XXX, K., právne zastúpený: JUDr. Zuzana Fabianová, PhD., advokátka so sídlom Štúrova
27, Košice, proti žalovanému: Mesto Medzilaborce, so sídlom Mierová 326/4, Medzilaborce, IČO: 00 323
233, právne zastúpenému: JUDr. Jozef Bujdoš, advokát so sídlom Hlinky 262/6, Stropkov, o náhradu
za nevyčerpanú dovolenku takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný vo veci vednej na tunajšom súde pod sp. zn. 11Cpr/4/2015 v postavení žalobcu sa proti

žalovanému v predmetnom konaní žalobcovi domáhal zaplatenia 1875,51 eur s príslušenstvom titulom
nesprávne vyplateného platu.

2. Vo vyššie uvedenom konaní si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku
proti žalovanému vzájomnou žalobou. Uviedol, že počas svojho funkčného obdobia primátora mesta
K. nevyčerpal celú zákonnú výmeru dovolenky za rok 2014, pričom podľa vedomosti mu ostalo 25
dní nevyčerpanej dovolenky. Nebola mu poskytnutá náhrada platu za nevyčerpanú dovolenku. Jeho

peňažný nárok - náhrada platu za nevyčerpanú dovolenku predstavuje podstatne vyššiu sumu ako si
žalovaný uplatnil svojou žalobou vo veci 11Cpr/4/2015.

3. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 11Cpr/4/2015-31 zo dňa 1.2.2016 súd konanie zastavil, vzájomnú
žalobu žalovaného vylúčil na samostatné konanie s tým, že v tomto konaní rozhodne aj o trovách
konania.

4. V podaní doručenom súdu dňa 13.12.2016 žalobca uviedol, že dňa 27.12.2010 zložil zákonom
predpísaný sľub primátora mesta a v nasledovnom funkčnom a volebnom období pôsobil ako primátor
mesta K.. Dňa 15.12.2014 mu skončilo funkčné obdobie a to v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1
v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení zložením sľubu
novozvoleného primátora mesta. Žalobca počas svojho funkčného obdobia nevyčerpal celu zákonnú
výmeru dovolenky. Zo mzdového listu za obdobie od januára/2014 do decembra /2014 vyplýva, že
žalobca v rámci dovolenky za obdobie od januára/2013 do decembra/2013 (označenej v predmetnom

mzdovom liste ako stará dovolenka), ktorú si v roku 2013 vôbec nevyčerpal, v roku 2014 vyčerpal 165,00
hodín, čo predstavuje pri 7,5 hodinovom pracovnom čase 22 dní, a teda ostali mu nevyčerpané 3 dni
dovolenky za rok 2013. Pomerná časť zákonnej výmery dovolenky, ktorá pripadala na obdobie od 1.
januára 2014 do 15. decembra 2014 predstavovala v zmysle ust. § 102 Zákonníka práce za každýkalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jednu dvanástinu dovolenky za
kalendárny rok, a teda za vyše 11 mesiacov pracovného pomeru 23 dní dovolenky, ktorá za obdobie od
januára/2014 do decembra/2014 ostala žalobcom nevyčerpaná v celom rozsahu. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že žalobcovi sumárne za rok 2013 a rok 2014 ostalo 26 dni nevyčerpanej dovolenky. V
zmysle vyššie uvedeného na základe zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových
pomeroch starostov obcí a primátorov miest v spojení so Zákonníkom práce vznikol žalobcovi nárok
za nevyčerpané štyri týždne základnej dovolenky, ktoré si nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia
funkčného obdobia primátora mesta na náhradu platu v sume jeho priemerného zárobku, a teda

náhrada platu za nevyčerpanú dovolenku žalobcu v rozsahu 26 dní za rok 2013 a rok 2014 predstavuje
sumu vo výške 3.696,64 EUR. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. patrila
žalobcovi počas funkčného obdobia dovolenka na zotavenie v zmysle Zákonníka práce, podľa ktorého
sa primerane určuje rozsah a čerpanie dovolenky. Poukázal na ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce a
uviedol, že citované ustanovenie zakladá výnimku, kedy možno zamestnancovi vyplatiť náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu štyroch týždňov základnej výmery a je ho potrebné primerane

použiť aj v súvislosti so skončením funkčného obdobia žalobcu. Dňa 30.12.2014 sa konalo zasadnutie
MestskéhozastupiteľstvamestaK.,súčasťouktoréhoboloajprerokovaniežiadostižalobcuopreplatenie
nevyčerpanej dovolenky žalobcu za rok 2013 a 2014. Z Uznesenia Mestského zastupiteľstva č. XX/
XXXX zo dňa 30.12.2014 vyplýva, že mestské zastupiteľstvo nesúhlasí s preplatením nevyčerpanej
dovolenky žalobcovi. Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta K. č. XX/XXXX zo dňa 30.12.2014

je podľa názoru žalobcu v rozpore s ust. § 7 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a
platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest, podľa ktorého starosta nesmie byť pre výkon
svojej funkcie ukrátený na právach ani nárokoch vyplývajúcich z pracovného alebo obdobného pomeru.
Žalobca má totiž za to, že Mestské zastupiteľstvo svojím nesúhlasným rozhodnutím ukrátilo žalobcu na
jeho nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2013 a 2014, nakoľko má žalobca nárok na

jej preplatenie v zmysle Zákonníka práce. Žalobca si zároveň uplatnil aj úroky z omeškania a uviedol, že
žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu deň nasledujúci po dni 30.12.2014, kedy sa konalo
zasadnutie mestského zastupiteľstva mesta K., na ktorom prijalo uznesenie č. XX/XXXX. Žalobca dal
súdu do pozornosti, že výkon verejnej funkcie je veľmi časovo náročný a spojený so zabezpečovaním
veľmi dôležitých a časovo rozsiahlych úloh týkajúcich sa výkonu samosprávy mesta, ako aj plnenia úloh

štátnej správy, z dôvodu ktorých žalobca nemohol vyčerpať dovolenku. Poukázal na to, že uznesenie
č. 73/2014 zo dňa 30.12.2014 je v rozpore s článkom 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, ktorý ustanovuje právo zamestnanca na primeranú mzdu, ako aj na
platenú dovolenku. Predmetné uznesenie nebolo odôvodnené, a teda nie je zrejmý dôvod, na základe
ktorého mestské zastupiteľstvo rozhodlo tak, že nesúhlasilo s preplatením nevyčerpanej dovolenky.

Navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3696,64 eur spolu s 8,05 %
ročným úrokom z omeškania od 31.12.2014 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 6.4.2017 uviedol že žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu

týkajúceho nezákonnosti a svojvoľnosti a neodôvoditeľnosti uznesenia č. XX/XXXX a poukázal na to,
že zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších zmien exaktne neustanovuje žiadne
presné náležitosti uznesenia obecného resp. mestského zastupiteľstva a mal za to, že uznesenie č.
XX/XXXX má zásadné prvky uznesenia, ktoré ho jasne a zrozumiteľne odlišujú a individualizujú od
ostatných uznesení mestského zastupiteľstva a toto uznesenie č. XX/XXXX čo sa týka obsahu je jasné

a zrozumiteľné a je z neho zrejmé a určité čoho sa toto uznesenie týka a čo sa ním sleduje. Podľa § 2
ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov
miest platnému k 30.12.2014 je možné, aby bola preplatená primátorovi mesta nevyčerpaná dovolenka
v priebehu jeho funkčného obdobia, avšak túto možnosť zákon obmedzuje kumulatívnym splnením
týchto podmienok: 1. vznik nároku na dovolenku, 2. primátor mesta nemohol vyčerpať dovolenku ani do

konca budúceho kalendárneho roka, 3. o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku rozhodlo mestské
zastupiteľstvo. Absencia jednej z nich má za následok nemožnosť preplatenia dovolenky. Poukázal za
to, že napriek pracovnému vyťaženiu bývalého primátora mesta bývalý primátor mesta mal možnosť
tak v roku 2013 ako aj v roku 2014 vyčerpať dovolenku na zotavenie za rok 2013 v roku 2013 a tiež
dovolenku na zotavenie za rok 2014 v roku 2014 a to do konca jeho funkčného obdobia, pretože o jej

čerpaní rozhodoval sám a on určoval aj jej čerpanie tak zo svojej pozície ako žiadateľa o dovolenku
ako aj z pozície schvaľovateľa čerpania dovolenky. Účelom dovolenky na zotavenie je v prvom rade
regenerácia pracovnej sily primátora mesta v tom ktorom kalendárnom roku a preto sa možnosti na
poskytnutie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v prípade starostov a primátorov miest výrazneredukujú a to najmä z tohto dôvodu, že oni sami rozhodujú o čerpaní resp. nečerpaní dovolenky a toto ich
rozhodovanie a schvaľovanie čerpania dovolenky nepodlieha žiadnemu inému schvaľovaciemu úkonu
a ani žiadnemu súhlasu, ako je to napríklad u iných zamestnancov. Tiež v prípade žalobcu je to tak,

že aj on sám, ako primátor mesta, si určoval podmienky a termíny čerpania dovolenky a dovolenku za
roky 2013 a 2014 si mohol vyčerpať riadne v termínoch ním určených v rokoch 2013 a 2014. Poukázal
tiež na to, že voľby do orgánov samosprávy obcí a miest sa v roku 2014 konali dňa 15.11.2014 a
zasadnutie zastupiteľstva, na ktorom zložili sľub nový primátor a poslanci zastupiteľstva zvolal žalobca,
ako bývalý primátor, až na deň 15.12.2014 t.j. viac ako po 20 pracovných dňoch, pričom uviedol, že aj

v tomto období od 15.11.2014 do 15.12.2014 mohlo dôjsť k čerpaniu dovolenky, ale zároveň poukázal
na to, že v tomto období žalobca nečerpal žiadnu dovolenku, ani jeden deň a tiež na to, že v období
posledných 4 mesiacov svojho funkčného obdobia čerpal žalobca, bývalý primátor mesta, spolu len
5 dní dovolenky a to v dňoch od 3.11.2014 až 6.11.2014 a zároveň poukázal aj na to, že v období
posledných 4 mesiacov svojho funkčného obdobia neplnil žalobca, ako primátor mesta, také dôležité
pracovné povinnosti, ktoré by mu neumožňovali túto dovolenku včas vyčerpať. Tvrdenie žalobcu o tom,

že „výkon verejnej funkcie je veľmi časovo náročný a spojený so zabezpečovaním veľmi dôležitých a
časovo rozsiahlych úloh týkajúcich sa výkonu samosprávy mesta, ako aj plnenia úloh štátnej správy“,
a preto z tohto dôvodu nemohol žalobca vyčerpať dovolenku, by musel najskôr sám preukázať, je to
jeho dôkaznou povinnosťou. Mal za to, že uznesením Mestského zastupiteľstva v K. č. XX/XXXX zo dňa
30.12.2014 nedošlo k porušeniu § 7 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových

pomeroch starostov obcí a primátorov miest platnému k 30.12.2014 a uznesenie č. XX/XXXX zo dňa
30.12.2014niejeaniprotizákonneaniejeanidiskriminačné,pretožemestskézastupiteľstvorozhodlovo
veci na základe jemu zákonom udelenej právomoci podľa § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom
postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest. Zo strany Mestského zastupiteľstva
v K., ale ani zo strany Mesta K. nebol porušený žiadny zákon a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý by odôvodňoval žalobcu na podanie takejto žaloby a žalobca nebol ukrátený rozhodnutím
Mestského zastupiteľstva v K. na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za roky 2013 a 2014. Navrhol
žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania vo výške 100 %.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to mzdovým listom

za obdobie 1/2014-12/2014, mzdovým listom za obdobie 1/2013-12/2013, mzdovým listom za
obdobie 1/2012-12/2012, uznesením mestského zastupiteľstva mesta K. z 8. zasadnutia mestského
zastupiteľstva mesta K. zo dňa 30.12.2014, uznesením č. XX/XXXX z 8. zasadnutia mestského
zastupiteľstva mesta K. zo dňa 30.12.2014, uznesením č. X/XXXX z ustanovujúceho zasadnutia
mestského zastupiteľstva mesta K. zo dňa 15.12.2014, uznesením č. XX/XXXX zo 6. zasadnutia

mestského zastupiteľstva mesta K. zo dňa 9.12.2013 a zistil nasledovný skutkový stav veci:

7. Žalobca bol v období rokov 2010 - 2014 primátorom mesta K.. V r. 2013 si žalobca nevyčerpal 3 dni
dovolenky za rok 2013. V roku 2014 si žalobca nevyčerpal pomernú časť dovolenky - 23 dní dovolenky.
Spolu teda žalobcovi zostalo 26 dní nevyčerpanej dovolenky.

8. Mestské zastupiteľstvo mesta K. na 8. zasadnutí dňa 30.12.2014 uznesením č. XX/XXXX nesúhlasilo
s preplatením nevyčerpanej dovolenky žalobcovi.

9. Tieto vyššie uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.

10. Medzi stranami sporu bol sporný výklad ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z.

11. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí
a primátorov miest v znení účinnom k 31.12.2015 starostovi počas výkonu funkcie patrí dovolenka na

zotavenie; na jej účely sa primerane použije osobitný predpis. Náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku
možno starostovi poskytnúť, len ak nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho
roku a ak o tom rozhodlo obecné zastupiteľstvo.

12. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. stanovuje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok

na poskytnutie náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku starostovi, a to že dovolenku nemohol
vyčerpať ani do konca budúceho kalendárneho roku a zároveň ak o poskytnutí náhrady platu za
nevyčerpanú dovolenku rozhodlo obecné zastupiteľstvo. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994
Z.z. je jednoznačné a nepripúšťa iný výklad. Vzhľadom k tomu, že vyžaduje splnenie podmienokkumulatívne, pri nesplnení čo i len jednej z nich, náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku nemožno
starostovi poskytnúť.

13. Mestské zastupiteľstvo mesta K. na 8.zasadnutí dňa 30.12.2014 uznesením č. XX/XXXX nesúhlasilo
s preplatením nevyčerpanej dovolenky žalobcovi.

14. V danom prípade mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo s preplatením nevyčerpanej dovolenky
žalobcovi, a teda nebola splnená jedna z dvoch podmienok, ktorú zákon vyžaduje na poskytnutie

náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku starostovi, preto súd žalobu zamietol.

15. Žalobca mal za to, že takýmto postupom, pokiaľ mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo s poskytnutím
náhrady za nevyčerpanú dovolenku, bol ukrátený na svojich právach.
16. Súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 587/2017
zo dňa 28. septembra 2017, v ktorom ústavný súd uvádza:

,,Zákon o platových pomeroch starostov v § 2 ods. 2 druhej vete pripúšťa možnosť nahradiť plat za
nevyčerpanú dovolenku starostovi obce, ktorý si nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho
kalendárneho roku, ale len za podmienky, že o tom rozhodne obecné zastupiteľstvo. Objektívne právo
teda uznáva právo starostu obce na náhradu platu na nevyčerpanú dovolenku, jeho nárokovateľnosť a

uplatniteľnosť však podmieňuje rozhodnutím obecného zastupiteľstva. Do podoby súdne uplatniteľného
nároku sa tak právo na náhradu platu starostu obce dostáva až po zodpovedajúcom rozhodnutí
obecného zastupiteľstva. Ak uznesenie podľa § 2 ods. 2 druhej vety zákona o platových pomeroch
starostov obecné zastupiteľstvo neschváli, nie je právo na náhradu platu dotknutým subjektom súdne
uplatniteľné. Akceptácia formulovaného záveru podľa názoru ústavného súdu vyplýva zo špecifického

postavenia starostu obce, ktorý síce nie je zamestnancom obce (§ 2 ods. 1 zákona o platových
pomeroch starostov), no dovolenka mu patrí v rozsahu stanovenom pracovno-právnymi predpismi (§
2 ods. 2 prvá veta zákona o platových pomeroch starostov). Súčasne je starosta obce štatutárnym
orgánom obce (§ 13 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov), a preto dôvodová správa k § 2 ods. 2 zákona o platových pomeroch

starostov výstižne objasňuje, že „vzhľadom na to, že funkcia starostu sa nevykonáva v pracovnom
pomere a starostovi v zmysle Zákonníka práce nemá kto určiť dobu čerpania dovolenky, ustanovuje sa,
že o preplatení nevyčerpanej dovolenky rozhodne zastupiteľstvo obce“. Starosta obce ako štatutárny
orgán obce nie je v postavení „štandardného“ zamestnanca, ktorému je zamestnávateľ povinný
určiť čerpanie dovolenky s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti patrí zamestnancovi nárok

na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Preto, ak starosta obce nevyčerpá dovolenku ani
do konca nasledujúceho kalendárneho roka, vystavuje sa riziku, že mu za nevyčerpanú dovolenku
nebude poskytnutá náhrada platu. Popísané riziko sa v právnej rovine prejavuje práve absenciou
nárokovateľnosti práva regulovaného § 2 ods. 2 druhou vetou zákona o platových pomeroch starostov,
ktorá je spätá so širokou diskréciou obecného zastupiteľstva pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie

náhrady platu.

Zákonom o platových pomeroch starostov objektívne regulované právo na náhradu platu za
nevyčerpanú dovolenku nemá bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva podobu právneho nároku
konkrétneho dotknutého (ex)starostu. Preto sa takáto osoba ani nemôže domáhať súdnej ochrany

uvedeného práva, a to bez zreteľa na to, či ide o návrh na začatie civilného súdneho konania (o
zaplatenie sumy náhrady platu), alebo o návrh na súdny prieskum postupu alebo rozhodnutia obecného
zastupiteľstva založený na argumentácii o povinnosti rozhodnúť v prospech žiadateľa (tak postupoval
aj sťažovateľ, ktorým žalobou adresovanou krajskému súdu explicitne navrhol uloženie povinnosti obci
„schváliť nárok žalobcu na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku...“). Sťažovateľ teda správne vo

svojej žalobe vyhodnotil, že obecné zastupiteľstvo „mu odoprelo právo na náhradu platu za nevyčerpanú
dovolenku“, pomýlil sa však, ak vychádzal z nárokovateľnosti tohto práva, teda z predpokladu, podľa
ktorého je obecné zastupiteľstvo (za splnenia ostatných zákonných podmienok) povinné rozhodnúť o
poskytnutí požadovanej náhrady platu.

Zrejme uvedomujúc si nenárokovateľnosť práva na náhradu platu prostredníctvom civilnej žaloby sa
sťažovateľ pokúsil zvrátiť výsledok rozhodovania obecného zastupiteľstva návrhom podľa piatej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. No aj správne súdnictvo je z hľadiska svojho účelu primárneprostriedkom ochrany nárokovateľných subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb (m. m.
III. ÚS 502/2015).“

17. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí jasne zaujal stanovisko k výkladu ust. § 2 ods. 2 zákona č.
253/1994 Z.z. a uviedol, že bez súhlasného rozhodnutia obecného zastupiteľstva sa starosta ani
nemôže domáhať súdnej ochrany, a to aj pokiaľ ide o návrh na začatie civilného sporového konania
(žaloba v predmetnej veci). Právo starostu na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku bez rozhodnutia
obecného zastupiteľstva nie je nárokovateľne.

18. Starosta obce ako štatutárny orgán obce nie je zamestnancom, ktorému je zamestnávateľ
povinný určiť čerpanie dovolenky s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti patrí zamestnancovi
nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce čerpanie
dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného
s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku

vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Starostovi nikto iný čerpanie dovolenky
neurčuje, je to iba on sám, a sám sa rozhoduje o tom, kedy na dovolenku nastúpi.

19. Súd je toho názoru, že ak by nebol potrebný súhlas obecného zastupiteľstva s poskytnutím
náhrady za nevyčerpanú dovolenku, bol by to práve starosta, ktorý by bol neprimerane zvýhodnený

oproti ostatným zamestnancom, pretože sám starosta rozhoduje o čerpaní dovolenky, a nie je
obmedzovaný ako bežný zamestnanec tak, že mu čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ. Podľa
výkladu prezentovaného žalobcom by v konečnom dôsledku mohla nastať situácia, že starosta ak by
si sám nevyčerpal dovolenku, neexistuje orgán, ktorý by mu určil čerpanie, mal by vždy nárok na jej
preplatenie. Práve z uvedených dôvodov, vzhľadom k tomu, že starosta nie je obmedzený v čerpaní

dovolenky žiadnym subjektom, sám si určuje jej čerpanie, je tu orgán, ktorým je obecné zastupiteľstvo,
a ktorý má určité oprávnenie, udeľuje súhlas s poskytnutím náhrady, a teda určitým spôsobom reguluje
právo starostu na preplatenie dovolenky.

20. Súd zamietol návrh žalobu na jeho výsluch a to jednak z dôvodu, že sa na pojednávanie, na ktoré

bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia nedostavil a zároveň vzhľadom na vyššie uvedené,
keď bolo jednoznačne preukázané a nesporné, že mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo s preplatením
nevyčerpanej dovolenky, a ktorý súhlas je jednou z kumulatívnych podmienok na priznanie náhrady,
súd nepovažoval jeho výsluch ani za potrebný pokiaľ by mal objasniť to, z akých dôvod si dovolenku
nevyčerpal. Pretože ak by aj tieto existovali, nebola splnená druhá podmienka na poskytnutie náhrady

mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca v žalobe ani v svojich
vyjadreniach žiadne konkrétne dôvody ani len netvrdil.

21. Pokiaľ žalobca namietal, že uznesenie mestského zastupiteľstva, nie je odôvodnené a nie je zrejmý
dôvod prečo nesúhlasilo s preplatením náhrady mzdy, súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať

zákonnosť mestského zastupiteľstva, preskúmania zákonnosti mestského zastupiteľstva sa žalobca
mohol domáhať inými právnymi prostriedkami, napr. podaním žaloby v správnom súdnictve.

22. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. V predmetom konaní súd žalobe
vyhovel, čo predstavuje úspech žalovaného na jednej strane a neúspech žalobcu na druhej strane. V

konaní vedenom pod sp. zn. 11Cpr/4/2015 súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby a vzájomnú
žalobu vylúčil na samostatné konanie. Späťvzatie žaloby súd považoval za zavinenie žalovaného podľa
§ 256 C.s.p., pretože žalobu vo veci sp. zn. 11Cpr/4/2015 vzal späť bez uvedenia dôvodu, a teda zavinil,
že konanie sa muselo zastaviť. Z uvedeného vyplýva, že vo veci nemala žiadna zo strán plný úspech,
žalobca bol úspešný v konaní sp. zn. 11Cpr/4/2015 a žalovaný v predmetnej veci, preto súd rozhodol

tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.