Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Trenčín
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Tatiana Porubänová
Oblasť právnej úpravy – Občianske právo – Ostatné
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 21C/222/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115212449
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2018:3115212449.12
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu REALITY-VĚŘITEL
CZ s.r.o. so sídlom v Českej republike, Nám. 1. máje 1605, Uherský Brod, IČ 277 25 537, právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o.,
so sídlom v Trenčíne - Opatovej, Potočná 650/135B, IČO 36 857 882, proti žalovanej Slovenská
republika, zastúpenej 1/ Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, 2/ Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 3, o
náhradu škody takto
r o z h o d o l :
I. Žaloba sa z a m i e t a .
II. Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva náhrada trov konania rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom 18.472.415,85 eur.
2. Aktívnu vecnú legitimáciu odôvodnil žalobca tým, že ako postupník uzavrel so slovenskou
spoločnosťou REALITY a.s., ako postupcom, zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013,
predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky postupcu na náhradu škody spôsobenej tejto spoločnosti
nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci Slovenskej republiky v súvislosti s vyhlásením a
vedením konkurzu na majetok spoločnosti REALITY a.s., ako úpadcom v konkurznom konaní, vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 28K 24/2008, kde k vyhláseniu konkurzu a jeho následnému
trvaniu až do jeho zrušenia došlo k škode v dôsledku nesprávneho úradného postupu konajúceho
konkurzného súdu a v dôsledku nesprávneho úradného potupu správcu dane, Daňového úrad Dubnica
nad Váhom. Postúpená pohľadávka na náhradu škody vo výške 18 472 415,85 eur predstavuje škodu
na ušlom zisku, ktorý spoločnosť REALITY a.s. mohla dosiahnuť podnikateľskou činnosťou, zmarenou
konkurzným konaním.
3. Základom uplatneného nároku na náhradu škody je nesprávny úradný postup, ku ktorému došlo
v rámci konkurzného konania konkurzným súdom a v rámci daňových konaní správcom dane, v
ktorých boli vydané platobné výmery na daňovníka (úpadcu) pod č. 668/230/8458/08/Kor zo dňa 13.
3. 2008 na sumu 5.266.598,-Sk, č. 668/230/8476/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 7.900.386,-Sk,
č. 668/230/8572/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 17.009.691,-Sk, č. 668/230/8511/08/Kor zo dňa
13.3.2008 na sumu 6.382.658,-Sk, č. 668/230/8530/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 3.795.872,-
Sk a č. 668/230/8553/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 489.331,-Sk, v rámci postupu správcu dane
pri prihlasovaní pohľadávok na základe týchto platobných výmerov v konkurznom konaní a v rámci
celkového postupu správcu dane v konkurznom konaní. Na základe uvedených platobných výmerov
bol vyhlásený na úpadcu spoločnosti REALITY a.s. konkurz, a to aj napriek tomu, že úpadca, resp.
dlžník namietal obsah týchto platobných výmerov, ktoré boli neskôr v dôsledku týchto námietok zrušené.
Konkurz bol vyhlásený aj napriek tomu, že obsah platobných výmerov bol namietaný, bolo teda
povinnosťou správkyne konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprieť, to sa nestalo. Ďalšia pohľadávka,
do konkurzu uplatnená po vyhlásení konkurzu veriteľom Mesto Banská Bystrica v sume 454 899,- Sk
bola po vyhlásení konkurzu zaplatená, rovnako ako pohľadávka veriteľa, navrhovateľa konkurzného
konania, v rozsahu 1 116 689,- Sk, preto bolo možné konanie zastaviť. Konkurzný súd takto nerozhodol,
pretože úhrady boli realizované z finančných prostriedkov tretej osoby, V. F. resp. Q. A., navyše celková
pohľadávka uplatnená veriteľom, správcom dane bola 48 499 507,71 Sk. Za stavu, keď veriteľom dlžníka
nebolo plnené z finančných prostriedkov dlžníka, súd nepovažoval vykonané úhrady pohľadávok za
osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, a tiež poukázal na to, že keď dlžník nepredložil listiny, ktorými
by preukázal právny dôvod takejto úhrady tretími osobami, súd nemal bez pochybností za preukázané,
že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a nevytvoril sa nimi stav bezdôvodného obohatenia.
Odvolací konkurzný súd skúmal, či ku dňu rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka (teda
ku dňu 11.9.2008) boli splnené formálne a materiálne podmienky na vyhlásenie konkurzu, ktorými sú
úpadok, pluralita veriteľov a dostatok majetku úpadcu. Poukázal na to, že od navrhovateľa, správcu
dane, zabezpečil dôkaz, z ktorého vyplynulo, že tento eviduje vo svojom účtovníctve pohľadávky na DPH
voči úpadcovi ako dlžníkovi vo výške 40.844.537,- Sk. Ohľadne druhého veriteľa Mesta Banská Bystrica
odvolací súd uviedol, že dlžník predložením kópie vkladového lístku tretej osoby, Q. A. nepreukázal,
že dlh voči tomuto veriteľovi mu zanikol a vyslovil názor, že prvostupňový súd nemohol akceptovať ako
doklad preukazujúci zaplatenie dlhu jeho fotokópiu bez úradného overenia s originálom. Preto nemal súd
ku dňu vyhlásenia konkurzu za preukázané, že by Mestu Banská Bystrica v dôsledku plnenia tretej osoby
- Q. A. zaniklo jeho postavenie veriteľa voči dlžníkovi. Tiež odvolací konkurzný súd poukázal na to, že
dlžník rovnako neidentifikoval právny vzťah k Q. A., pričom účel platby tejto tretej osoby zostal neznámy
a s pohľadávkou dlžníka mal spoločnú len výšku poskytnutého plnenia. Z toho odvolací súd vyvodil
záver, že súd mohol dôvodne vychádzať z toho, že ku dňu rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok
dlžníka bola splnená podmienka plurality veriteľov. Napokon poukázal odvolací konkurzný súd na to, že
rovnako ako konkurzný súd nepovažoval vykonanú čiastočnú úhradu pohľadávok navrhovateľa - veriteľa
za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, keďže nebolo sporné, že tieto úhrady neboli vykonané z
finančných prostriedkov patriacich dlžníkovi.
4. Keďže úpadca považoval rozhodnutie o vyhlásení konkurzu za nezákonné vzhľadom na to, že
už v čase rozhodovania konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, ako aj v čase
rozhodovania odvolacieho konkurzného súdu o odvolaní
dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu na jeho majetok, neboli splnené základné zákonné
podmienky na vyhlásenie konkurzu, podal úpadca návrh na zastavenie konkurzného konania. Na
zdôvodnenie podaného návrhu úpadcu na zastavenie konkurzného konania úpadca uviedol, že návrh
na vyhlásenie konkurzu podal ako veriteľ Daňové
riaditeľstvo SR Banská Bystrica, tak, že tento doručil súdu 20.6.2008 a uviedol, že voči dlžníkovi má
jednu daňovú pohľadávku, ktorá mu vznikla na základe rozhodnutia č. 694/230/41734/07/Jan zo dňa
9. 5. 2007 vo výške 1.116.689,-Sk, a že dlžník mešká s úhradou takto špecifikovanej pohľadávky viac
ako 30 dní, splnenie podmienky plurality veriteľov správca dane preukázal fotokópiou rozhodnutia č.
239892/1 zo dňa 13.10.2006 a fotokópiou platobného výmeru č. 239892/2006/1 zo dňa 22.3.2006,
podľa ktorých mal mať ďalší veriteľ (Mesto Banská Bystrica) peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi vo
výške celkom 454.899,-Sk, pričom omeškanie dlžníka trvalo viac ako 30 dní. Správca dane podal
návrh na vyhlásenie konkurzu len 4 dni po uplynutí 30 dňovej lehoty. Dňa 23.07.2008 dlžník zaplatil
v celej výške pohľadávku správcu dane označenú v návrhu na vyhlásenie konkurzu a rovnako dňa
23.7.2008 bola zaplatená v celej výške aj pohľadávka ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica, a to
prostredníctvom tretej osoby - Q. A.. Sám dlžník v odvolaní proti rozhodnutiu konkurzného súdu o
vyhlásení konkurzu uviedol, že peňažná suma na zaplatenie pohľadávky správcu dane, bola zaplatená
z peňažných prostriedkov tretej osoby - štatutárneho zástupcu dlžníka V. F.. T. V. F. zabezpečil zaplatenie
pohľadávky ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica prostredníctvom Q. A., ktorý len uskutočnil vklad
peňažných prostriedkov patriacich V. F. v banke na účet tohto ďalšieho veriteľa. Dlžník dostatočne
vysvetlil a dokladoval, že splnenie týchto pohľadávok bolo realizované inou osobou na základe zmluvy
uzavretej ešte pred vyhlásením konkurzu, podstatou ktorej bol záväzok tretej osoby (V. F.) poskytnúť
peňažné prostriedky na úhradu týchto pohľadávok voči dlžníkovi, a preto za splnenia zákonných
podmienok došlo k zániku uplatnených pohľadávok. U pohľadávok správcu dane a ďalšieho veriteľa
Mesta Banská Bystrica sa jednalo výhradne o daňové pohľadávky, kde správca dane je povinný prijať
každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým subjektom, a zaobchádzať s ňou rovnakým
spôsobom, akoby ju zaplatil daňový subjekt, pričom vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt
zaplatil, nie je prípustné. Na základe toho bolo nepochybné, že došlo jednoznačne k zániku týchto
pohľadávok bez toho, aby bolo vôbec potrebné zaoberať sa tým, že k ich zaplateniu došlo treťou osobou.
Keďže žiaden iný veriteľ v tom čase nebol účastníkom konkurzného konania, bolo zákonnou povinnosťou
konkurzného súdu bezodkladne konkurzné konanie zastaviť. Pokiaľ konkurzný súd tak neurobil a za
daného skutkového a právneho stavu rozhodol o vyhlásení konkurzu, postupoval nesprávne a porušil
zákon, pretože zaplatením všetkých pohľadávok správcu dane a ďalšieho veriteľa označených v návrhu
na vyhlásenie konkurzu, došlo k zániku týchto pohľadávok a tým aj k zániku postavenia týchto veriteľov
ako účastníkov konkurzného konania. Teda konkurzný súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu
rozhodol o vyhlásení konkurzu v čase, kedy nielenže neboli splnené špeciálne zákonné podmienky na
vyhlásenie konkurzu v zmysle ustanovení Zákona o konkurze a vyrovnaní (ZoKR), (existencia aspoň
dvoch veriteľov s peňažnými pohľadávkami, s úhradou ktorých je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní
napriek tomu, že bol veriteľmi pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie), ale aj v čase kedy
neboli splnené ani všeobecné zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu v zmysle ustanovení O.
s. p. ako všeobecného procesnoprávneho predpisu upravujúceho postup súdu v konaní (existencia
účastníka konania, bez ktorého nemôže konanie ďalej prebiehať a ktorým boli v tomto prípade aspoň
dvaja veritelia). Konkurzné konanie sa začína zverejnením uznesenia súdu o začatí konkurzného
konania v Obchodnom vestníku. V tomto prípade konkurzný súd rozhodol o začatí konkurzného konania
uznesením sp. zn. 28K24/2008 zo dňa
4. 7. 2008, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňom 10. 7. 2008. Týmto dňom teda začalo
konkurzné konanie a teda ak už počas začatého konkurzného konania došlo ku zániku pohľadávok
správcu dane a ďalšieho veriteľa ako jediných, ktoré boli do rozhodnutia súdu o vyhlásení konkurzu
tvrdené a preukazované a ktoré zakladali vôbec existenciu veriteľov ako účastníkov konkurzného
konania, nebolo možné ďalej v konkurznom konaní pokračovať a toto bolo potrebné neodkladne zastaviť.
Nestalo sa tak a v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu pri ďalšom vedení
konkurzného konania došlo k tomu, že konkurzný súd rozhodol o vyhlásení konkurzu v čase, kedy vôbec
neboli splnené základné zákonné podmienky na jeho vyhlásenie. Podľa ustanovenia § 196 Zo KR sa na
začatie konkurzného konania ako i na konkurzné konanie primerane použijú ustanovenia O. s. p. pokiaľ
tento zákon neustanovuje inak. Z toho plynie, že je povinnosťou súdu aj v konkurznom konaní na základe
§ 103 O. s. p. kedykoľvek prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci a
na základe § 104 ods.1 O. s. p. konanie zastaviť, ak zistí taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť. Skutočnosť, že už v čase vyhlásenia konkurzu neboli splnené zákonné podmienky
na jeho vyhlásenie, zakladala neodstrániteľný nedostatok podmienky na ďalšie trvanie konkurzného
konania. Ak neboli splnené podmienky konania v čase rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, nemohol
byť zákonný a právne účinný ani ďalší postup v konkurznom konaní. Ďalšieho nesprávneho úradného
postupu sa dopustil konkurzný súd aj v štádiu po vyhlásení konkurzu, kedy bolo jeho povinnosťou skúmať
či sú splnené podmienky na ďalšie vedenie konkurzného konania a či tieto nepominuli a nevznikol tak
dôvod konkurzné konanie zastaviť. Práve v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo k tomu,
že po vyhlásení konkurzu boli prihlásené pohľadávky ďalších veriteľov v zmysle § 28 a nasl. ZoKR. Aj
vo vzťahu k týmto pohľadávkam, prihláseným po vyhlásení konkurzu však k tomu, že z prihlásených
pohľadávok boli zaplatené všetky tie, ktoré boli správcom zistené a dokonca aj časť z tých, ktoré boli
správcom popreté a teda aj u veriteľov takto prihlásených pohľadávok po vyhlásení konkurzu došlo k
zániku ich postavenia účastníka konkurzného konania. Konkurzný súd, ktorý tak bol povinný urobiť z
moci úradnej, tak neurobil, a to dokonca ani na základe návrhu úpadcu na zastavenie konkurzného
konania, v ktorom úpadca vyššie uvedené skutočnosti o úhrade prihlásených pohľadávok preukázal a
riadne zdokladoval.
5. Zásadným problémom, s ktorým sa konkurzný súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu v
konkurznom konaní nevysporiadal zákonným spôsobom, bola tá skutočnosť, že správca dane po úhrade
jeho pohľadávky označenej v návrhu na vyhlásenie konkurzu až po vyhlásení konkurzu prihlásil ďalšie
svoje pohľadávky voči úpadcovi, kde sa jednalo aj o pohľadávky vyplývajúce z prvotných platobných
výmerov, ktoré v čase ich prihlásenia správcom dane neboli vôbec právoplatné a boli následne,
dokonca ešte pred uplynutím lehoty na ich popretie správkyňou, zrušené nadriadeným daňovým
orgánom. Správkyňa mala o tejto skutočnosti vedomosť ešte pred uplynutím lehoty na popretie takýchto
pohľadávok, a to z písomného oznámenia úpadcu doručeného správkyni, napriek tomu tieto pohľadávky
správkyňa nepoprela, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou v zmysle § 32 ods. 3 ZoKR. Konkurzný
súd v dôsledku svojho nesprávneho úradného postupu ani na túto skutočnosť neprihliadol a zároveň
nevyvodil voči správkyni, ktorá porušila výslovne zákonnú povinnosť poprieť prihlásenú pohľadávku v
spornom rozsahu, žiadnu zodpovednosť a dôsledky. Pritom ak by bola správkyňa splnila svoju zákonnú
povinnosť a takto prihlásené pohľadávky správcu dane, ktoré v dôsledku zrušenia platobných výmerov
nadriadeným daňovým orgánom boli v celom rozsahu jednoznačne sporné a celkom nepodložené, nebol
by existoval v konkurznom konaní ďalší veriteľ a nebola by splnená podmienka plurality veriteľov ako
jedna zo základných podmienok ďalšieho trvania konkurzného konania. Úpadca
po zistení takéhoto hrubého porušenia zákona zo strany správkyne podal na konkurzný súd návrh
na odvolanie ustanovenej správkyne z funkcie správcu úpadcu. Konkurzný súd sa dopustil ďalšieho
nesprávneho úradného postupu, keď po zistení uvedenej skutočnosti správkyňu z jej funkcie neodvolal
a túto nechal pokračovať vo výkone tejto funkcie napriek tomu, že bolo zjavné, že správkyňa hrubo
porušovala svoje povinnosti v neprospech úpadcu. Konkurzný súd svojim nesprávnym úradným
postupom umožnil to, že napriek nesplneniu zákonných podmienok na ďalšie trvanie konkurzného
konania, toto konanie pokračovalo a dokonca umožnil, aby funkciu správcu vykonávala naďalej
správkyňa, ktorá hrubo porušovala svoje povinnosti správcu a ktorá dokonca potom umožnila svojim
protiprávnym postupom dosiahnuť správcovi dane to, že tento po zrušení prvotných platobných výmerov
nadriadeným daňovým orgánom, vydal nové platobné výmery, v ktorých nekonal ako s daňovým
subjektom so správkyňou, hoci tak bol povinný v zmysle § 95a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. platnom v
danom čase, ale konal s úpadcom, a tieto platobné výmery len doručil správkyni, ktorá potom, zrejme
v zjavnej snahe zakryť svoje hrubé pochybenie, už tieto nové platobné výmery nenapadla žiadnym
opravným prostriedkom napriek riadne zdôvodneným písomným podnetom úpadcu na takýto postup.
Správkyňa svojim protiprávnym postupom vytvorila v konkurznom konaní dokonca celkom absurdný
stav, kedy existovali prakticky dve skupiny pohľadávok vychádzajúce z toho istého základu, a to jednak
prihlásené a nepopreté pohľadávky na základe zrušených prvotných platobných výmerov, ktoré bolo
potrebné považovať za pohľadávky spred vyhlásenia konkurzu v zmysle § 28 ods.1 ZoKR a jednak
pohľadávky proti podstate založené novými platobnými výmermi vydanými správcom dane na tú istú
sumu po vyhlásení konkurzu, ktoré bolo potrebné považovať za pohľadávky proti podstate v zmysle § 87
ods.2 ZoKR. Konkurzný súd ani na túto absurdnú situáciu vytvorenú správkyňou neprihliadol v dôsledku
svojho nesprávneho úradného postupu v konkurznom konaní, čím umožnil ďalšie trvanie konkurzného
konania prebiehajúceho zjavne v celkom protiprávnom režime.
6. Žalobca poukázal na to, že správca dane, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, prihlásil po
vyhlásení konkurzu mnohé pohľadávky proti úpadcovi a medzi nimi aj pohľadávky v zmysle prvotných
platobných výmerov. Úpadca zabezpečil úhradu všetkých pohľadávok správcu dane okrem pohľadávky
v súhrne 40.844.536,-Sk, vyplývajúcej z týchto platobných výmerov, ktorými bol určený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl až december 2005 na základe § 29 ods.6 zák. č. 511/1992
Zb., teda na základe použitia pomôcok, pretože tieto platobné výmery považoval za nezákonné, v
dôsledku čoho podal proti ním aj príslušné opravné prostriedky. Túto sumu 40.844.536,-Sk správca dane
oznámil ako pohľadávku voči úpadcovi na dopyt odvolaciemu konkurznému súdu, ktorý rozhodoval o
odvolaní úpadcu proti uzneseniu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu, pričom táto skutočnosť podľa
odôvodnenia uznesenia odvolacieho konkurzného súdu bola rozhodujúcou pre posúdenie splnenia
jednej zo základných zákonných podmienok na vyhlásenie konkurzu, a to plurality veriteľov. Všetky
prvotné platobné výmery správcu dane, zakladajúce v súhrne jeho pohľadávku proti úpadcovi vo výške
40.844.536,- Sk, boli ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušené rozhodnutiami
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/226/13307 -791 OS/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008,
č. I/226/13311-79106/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008, č. 1/226/13312- 79109/2008/990618-r zo dňa 8.
10. 2008, č. I/226/13313-79110/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, č. I/226/13314-79111/2008/990618-
r zo dňa 8.10.2008 a č. I/226/13315- 79112/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, ktoré boli úpadcovi
doručené 22.10.2008 a ktoré úpadca hneď nasledujúci deň odovzdal správkyni. Správkyňa sa teda
dňa 23.10.2008 dozvedela, že všetky platobné výmery, od ktorých správca dane odvodzoval prihlásenú
pohľadávku v súhrne vo výške 40.844.536,-Sk
boli dňa 8.10.2008 v celom rozsahu zrušené nadriadeným daňovým orgánom, no napriek tomu
túto pohľadávku nepoprela. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, pritom nastali dňom
18.9.2008, čo znamená, že 45-dňová lehota na prihlasovanie pohľadávok veriteľov v zmysle § 28 ods.
5 ZoKR začala plynúť dňom 19. 9. 2008 a uplynula dňom 2. 11. 2008. V nadväznosti na to lehota
30 dní, v ktorej bola správkyňa povinná poprieť prihlásené pohľadávky, ktoré boli sporné v zmysle
§ 32 ods. 3 ZoKR, začala plynúť dňom 3.11.2008 a uplynula dňom 2.12.2008. Z uvedeného teda
jednoznačne vyplýva, že správkyňa sa najneskôr dňa 23.10. 2008 dozvedela o zrušení platobných
výmerov správcu dane určujúcich úpadcovi daňovú povinnosť vo výške celkom 40.844.536,-Sk, pričom
zrušenie platobných výmerov, zakladajúcich túto prihlásenú pohľadávku správcu dane voči úpadcovi
bolo takou skutočnosťou, ktorá mala za následok prinajmenej spornosť tejto celkovej pohľadávky a
bolo preto zákonnou povinnosťou správkyne v zmysle § 32 ods. 1 a 3 ZoKR pohľadávku v zákonnej
lehote poprieť. Pokiaľ tak správkyňa neurobila, jedinou možnosťou ochrany úpadcu proti takémuto
protiprávnemu stavu bol postup konkurzného súdu, ktorý bol povinný na túto situáciu reagovať.
Konkurzný súd však napriek podnetom úpadcu na odvolanie správcu vôbec žiadnym spôsobom na
túto situáciu nereagoval, čím svojim nesprávnym úradným postupom umožnil pretrvávanie takéhoto
protiprávneho stavu v konkurznom konaní a teda umožnil priebeh konkurzného konania v hrubom
rozpore so zákonom.
7. Správkyňa sa v nadväznosti na uvedené dopustila pri výkone činnosti správcu aj ďalšieho hrubého
porušenia zákona. Po tom, čo sa vyhlásením konkurzu stala v zmysle § 95a ods. 5 zák. č.
511/1992 Zb. namiesto úpadcu účastníkom daňových konaní ako daňový subjekt, aj vo veciach vyššie
uvedených zrušených prvotných platobných výmerov, jej boli doručené v týchto daňových konaniach
nové rozhodnutia, platobné výmery č. 668/230/737/09/Kor zo dňa 21.1.2009 na sumu 174.819,03 €
(5.266.598,-Sk), č. 668/230/1099/09/Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 262.244,77 € (7.900.386,-Sk), č.
668/230/1115/09/Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 564.618,30 € (17.009.691,-Sk), č. 668/230/1143/09/
Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 211.865,43 € (6.382.658,-Sk), č. 668/230/1166/09/Kor zo dňa 23.1.2009
na sumu 125.999,87 € (3.795.872,-Sk) a č. 668/230/1195/09/Kor zo dňa 23. 1. 2009 na sumu
16.242,81 € (489.331 ,-Sk), spolu vo výške 1.355.790,21 € (40.844.536,-Sk), ďalej aj ako "neskoršie
platobné výmery". Správkyňa nepodala opravný prostriedok napriek podnetu zo strany úpadcu a
vôbec nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď ako účastník daňového konania, vystupujúci v
konaniach namiesto úpadcu, nepostupovala v súlade s ustanoveniami zák. č. 511/1992 Zb. a vôbec
nenamietala rozpornosť týchto nových platobných výmerov so zákonom, ktorá bola pritom daná. Týmito
platobnými výmermi správca dane totiž v podstate v úplne rovnakej výške vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl - december 2005, tak ako prvotnými platobnými výmermi, ktoré boli
pre nezákonnosť nadriadeným daňovým orgánom zrušené po vyhlásení konkurzu. Z obsahu všetkých
označených platobných výmerov jednoznačne vyplývalo, že správca dane konal ako s účastníkom
daňovým subjektom s úpadcom a nie so správkyňou úpadcu ako daňovým subjektom namiesto
úpadcu. Ako účastník konania bol na všetkých označených platobných výmeroch uvedený úpadca a
len pod jeho označením boli konštatované údaje správkyne. Zároveň zhodne z obsahu všetkých týchto
platobných výmerov vôbec nevyplývalo dodržanie zákonného postupu pre určenie daňovej povinnosti
podľa pomôcok. Ak správkyňa za tejto situácie nepodala po prevzatí označených platobných výmerov
proti týmto opravné prostriedky, tak tiež nekonala s odbornou starostlivosťou a postupovala v rozpore
s ustanovením § 7 ZoKR, a to navyše za situácie, kedy musela vedieť, že išlo o platobné výmery
zakladajúce tú istú pohľadávku správcu dane, ako bola už predtým po vyhlásení konkurzu v zmysle §
28 ods.1 ZoKR
prihlásená na základe neprávoplatných platobných výmerov, ktoré boli následne nadriadeným daňovým
orgánom zrušené.
8. Za takéhoto stavu bolo napokon konkurzné konanie ukončené uznesením konkurzného súdu zo dňa
5.9.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.9.2013, ktorým súd konkurz vyhlásený na majetok úpadcu
zrušil pre nedostatok majetku v zmysle § 102 ods. 1 ZoKR, pričom tak urobil na návrh správkyne. Takéto
rozhodnutie konkurzného súdu malo za následok vynútený zánik úpadcu a jeho výmaz z obchodného
registra, ku ktorému došlo ku dňu 11.2.2014. V dôsledku vyššie popísaného nesprávneho úradného
postupu konkurzného súdu v konkurznom konaní, vedenom na majetok úpadcu, došlo k úplnej likvidácii
a zániku tohto podnikateľského subjektu, ktorý inak mohol riadne v nasledujúcom období vykonávať
svoju podnikateľskú činnosti a dosahovať tak z tejto príjem a zisk. Tým došlo nesprávnym úradným
postupom konkurzného súdu k nezákonnému zásahu do práv spoločnosti úpadcu ako právnickej osoby,
predovšetkým práva vlastniť majetok a podnikať, ktoré sú základnými právami chránenými aj Ústavou
Slovenskej republiky (čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods.1).
9. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup správcu dane, tak tento okrem pohľadávky označenej v
samotnom návrhu, ktorá bola ešte pred vyhlásením konkurzu v celom rozsahu uspokojená, prihlásil
po vyhlásení konkurzu aj ďalšie svoje pohľadávky proti úpadcovi, medzi nimi aj pohľadávky v zmysle
prvotných platobných výmerov. Všetky ostatné prihlásené pohľadávky správcu dane, okrem pohľadávky
vyplývajúcej z prvotných platobných výmerov, boli zaplatené. Správca dane pritom vedel, s poukazom
na už vyššie uvedené skutočnosti, že všetky označené platobné výmery v čase, kedy na základe
nich prihlasoval pohľadávku, boli napadnuté opravným prostriedkom daňovníka (úpadcu) a teda neboli
právoplatné. Navyše správca dane sa po prihlásení pohľadávky na základe prvotných platobných
výmerov dozvedel, že všetky tieto platobné výmery boli v celom rozsahu zrušené rozhodnutiami
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 8.10.2008, a preto bolo jeho povinnosťou na
túto skutočnosť reagovať späťvzatím prihlášky pohľadávok, založených takto zrušenými platobnými
výmermi v celovej výške 40.844,536,-Sk. Správca dane nielenže takto vôbec nepostupoval a podstatnú
skutočnosť zrušenia platobných výmerov neoznámil ihneď správkyni ani konkurznému súdu (ktorým
prihlášky aj týchto pohľadávok doručil), ale dokonca na dopyt odvolacieho konkurzného súdu oznámil,
že má voči úpadcovi pohľadávku vo výške 40.844.536,-Sk v zmysle už v tom čase zrušených platobných
výmerov, čím spôsobil, že odvolací súd nemohol na túto skutočnosť reagovať a ešte aspoň v štádiu
rozhodovania o odvolaní úpadcu proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu odvrátiť protiprávne vyhlásenie
konkurzu. K zrušeniu vyššie označených platobných výmerov nadriadeným daňovým orgánom došlo
v čase viac ako 1 mesiac predtým, než rozhodol odvolací konkurzný súd a práve z odôvodnenia
uznesenia tohto súdu zo dňa 11.11.2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie konkurzného súdu o
vyhlásení konkurzu, vyplýva, že rozhodujúcou pre posúdenie splnenia jednej zo základných zákonných
podmienok na vyhlásenie konkurzu (plurality veriteľov) bola pohľadávka správcu dane prihlásená vo
výške spolu vo výške 40.844.536,-Sk, teda na základe prvotných platobných výmerov, ktoré boli zrušené
nadriadeným daňovým orgánom. K ďalšiemu nesprávnemu úradnému postupu správcu dane došlo v
priebehu pokračujúceho daňového konania po zrušení uvedených platobných výmerov, kedy správca
dane mal konať ako s daňovým subjektom so správkyňou úpadcu a nie so samotným úpadcom, avšak
správca dane konal ako s daňovým subjektom aj po vyhlásení konkurzu s úpadcom a správkyni úpadcu
len doručoval písomnosti v konaní, vrátane nových neskorších platobných výmerov, ktoré v tejto veci
vydal. Tým vytvoril stav, kedy označené platobné výmery úpadcovi nedoručil a odňal mu tak možnosť
uplatniť proti
nim opravné prostriedky, a zároveň tieto doručil správkyni úpadcu, ktorá žiadne opravné prostriedky
nepodala. V neposlednom rade tento nesprávny úradný postup správcu dane viedol k tomu, za
súčasného nezákonného postupu správkyne, že správca dane sa stal jednak veriteľom prihlásených
pohľadávok v zmysle § 28 ods.1 ZoKR vo výške celkom 40.844,536,-Sk, ktoré neboli aj vinou správkyne
popreté a jednak veriteľom pohľadávok proti podstate v zmysle § 87 ods.2 ZoKR v tej istej výške v zmysle
nových neskorších platobných výmerov vydaných v tej istej veci po vyhlásení konkurzu. Dôsledkom
takéhoto nesprávneho úradného postupu správcu dane bolo zároveň vytvorenie existencie ďalšieho
veriteľa v konkurznom konaní, bez existencie ktorého by nebola splnená jedna zo základných podmienok
(pluralita veriteľov) najskôr na vyhlásenie konkurzu a následne na ďalšie trvanie konkurzu a konanie
by muselo byť zastavené. Teda aj nesprávny úradný postup správcu dane v kontexte s nesprávnym
úradným postupom konkurzného súdu viedol k likvidácii a zániku úpadcu ako podnikateľského subjektu,
ktorý by inak, nebyť tohto nesprávneho úradného postupu tak súdu ako aj správcu dane, mohol ďalej
existovať a vykonávať svoju podnikateľskú činnosť a v rámci nej dosahovať príjem a zisk.
10. Pokiaľ ide výšku uplatneného nároku na náhradu škody, túto vo výške 18.472.415,85 € žalobca
odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel ako postupník s postupcom Reality a. s.
dňa 24.10.2013, pričom postúpená pohľadávka predstavuje škodu na ušlom zisku, ktorú by postupca
pri riadnom výkone podnikateľskej činnosti mohol dosiahnuť na základe mandátnej zmluvy zo dňa
25.6.2008, ktorú táto spoločnosť uzavrela ako mandant s viacerými obchodnými spoločnosťami ako
mandantmi, a z ktorej mohla pri riadnom slede udalostí dosahovať ročnú odmenu vo výške 26.500.000,-
Sk, pričom táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.1.2009 do 31.12.2030.
11. Záverom žaloby žalobca uviedol, že žiadosťou zo dňa 29.9.2014 požiadal Ministerstvo spravodlivosti
SR a Ministerstvo financií SR o predbežné prerokovanie žalobou uplatneného nároku v zmysle § 21
ods. 4 O. s. p. v spojení s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. a písm. d) zák. č. 514/2003 Z.
z.. Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo nárok uplatňovaný žalobou ako nedôvodný o čom písomne
vyrozumelo žalobcu listom zo dňa 20. 1. 2015. Ministerstvo financií SR posúdilo nárok uplatňovaný
žalobou ako nedôvodný o čom písomne vyrozumelo žalobcu listom zo dňa 30. 3. 2015.
12. Žalovaná, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky , navrhla žalobu
zamietnuť. Uviedla, že žalobca sa domáha nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorý je, v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv
a slobôd, osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri
výkone verejnej moci. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že objektívna zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je zodpovednosťou absolútnou, ale podlieha určitým zákonným
kritériám, ktoré musia byť splnené na to, aby na základe vzniku tejto zodpovednosti mohlo dôjsť k
splneniu materiálnej povinnosti štátu poskytnúť poškodenému náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy.
Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje základné všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, pričom sú nimi 1/ existencia
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto
podmienky musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o
ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie
podmienok vzniku zodpovednosti štátu
vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku na náhradu škody nemožno vyhovieť
bez ohľadu na to, že sú splnené podmienky ostatné. Zdôraznila, že práve žalobca v konaní o nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nesie dôkazné bremeno, keďže je povinný preukázať
všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody, t. j. preukázať splnenie zákonných
podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Definícia nesprávneho úradného postupu, uvedená v
zákone č. 514/2003 Z. z. je stručná, nepodáva dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, čo
nesprávny úradný postup v skutočnosti je. Podľa zákonodarcu by ani pri vynaložení maximálneho
úsilia nebolo možné podať dostatočne vyčerpávajúcu definíciu uvedeného pojmu, a to z dôvodu
jeho mnohotvárnosti. I napriek tomu, že v uvedenom odseku (§ 9 ods. 1 citovaného zákona) sú
demonštratívnym spôsobom uvedené najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia konania orgánov
verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany, zákonodarca zakončil
uvedený text pred bodkočiarkou slovami "... alebo iný nezákonný zásah ... . ", ktoré pripúšťajú
rôznorodú interpretáciu, a to v závislosti od toho, ktorý subjekt ju podáva. Pod pojem nesprávny
úradný postup teda možno zaradiť takmer akékoľvek konanie orgánu verejnej moci, ktoré odporuje
platným právnym predpisom. Pokiaľ nesprávny úradný postup má predstavovať porušenie zákonom
ustanovených pravidiel, žalobca si v tomto smere nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, keď neuviedol,
ktoré ustanovenie akého právneho predpisu konkurzný súd namietaným postupom porušil. Pri výklade
pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oprieť sa o výklady tohto pojmu podávané právnou teóriou a
o závery rozhodovacej praxe súdov, ktoré vychádzajú z toho, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli
vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov ako činnosťou rozhodovacou. Toto tvrdenie má oporu jednak
v odborných publikáciách právnych teoretikov, ale i v judikatúre súdov či už Českej alebo Slovenskej
republiky. Podľa nich je nesprávnym úradným postupom porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pri činnosti štátneho orgánu, a to obzvlášť také, ktoré nevedie k vydaniu rozhodnutia. Aj keď
nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá, bola spôsobená i nesprávnym úradným postupom v
rámci rozhodovacej činnosti, je pre tuto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu
samy osobe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho
obsahu neodrazí. Pokiaľ orgán štátu zisťuje či posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje
podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne posudzuje a pod., ide o
činnosti priamo smerujúci k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa potom
prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uvedený názor potvrdzuje i rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/2004 uverejnený pod publikačným číslom 23/2011, v ktorom sa
uvádza, že "všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť
tak, že ide oporušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp.
o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí." Na inom
mieste tiež uvádza, že "nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie
sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí.
Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí štátneho
orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami
pre správanie sa štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu."
Obsahovo zhodný názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 2 Cdo 205/2009,
keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal s definíciou dotknutého pojmu. "Nesprávnym úradným postupom
môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. Zákon
však rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú k vzniku škody, a to nezákonné rozhodnutie
a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje, treba ho však vykladať
ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu
rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenia zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemožno
kvalifikovať ako rozhodnutie (či opomenutie rozhodnutia)."
13. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, týkajúceho sa vyhlásenia konkurzu, napriek skutočnosti, že údajne
neboli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu uviedla, že o vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu bolo rozhodnuté uznesením konkurzného súdu dňa 11. 9. 2008, ktoré bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 19. 9. 2008. Nakoľko úpadca využil svoje zákonné
právo a podal proti citovanému rozhodnutiu odvolanie, o predmetnom odvolaní rozhodol odvolací
konkurzný súd, ktorý uznesením č. k. 1CoKR 13/2008-529 zo dňa 11.11.2008, uznesenie konkurzného
súdu ako vecne správne potvrdil. V predmetných rozhodnutiach sa príslušné súdy v rámci odôvodnenia
vysporiadali aj s argumentmi uvádzanými súčasným žalobcom v samotnom žalobnom návrhu, tzn.,
že odvolací súd riadne skúmal, či ku dňu vyhlásenia konkurzu boli splnené zákonné podmienky
potrebné na vyhlásenie konkurzu. Prvostupňový, ako aj druhostupňový súd totožne vyhodnotili platobnú
neschopnosť na strane úpadcu, keď z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že dlžníkom čiastočne
vykonaná úhrada pohľadávok navrhovateľov bola vykonaná z finančných prostriedkov patriacich tretej
osobe odlišnej od dlžníka. Ako nedôvodné sa preukázalo aj tvrdenie dlžníka, že po začatí konkurzného
konania uhradil v celom rozsahu pohľadávky navrhovateľov - Daňového riaditeľstva a Mesta Banská
Bystrica, keď Daňový úrad Dubnica nad Váhom neakceptoval zánik záväzku dlžníka jednostranným
započítaním jeho pohľadávky a súčasne pokračujúcou evidenciou pohľadávky na dani z pridanej
hodnoty dlžníka vo svojom účtovníctve. Vo vzťahu k druhému veriteľovi - Mestu Banská Bystrica dlžník
splnenie dlhu preukázal len predložením fotokópie vkladového lístka Dexia banky a. s., vložiteľom,
ktorým bola tretia osoba - Q. A., avšak nijakým právne relevantným spôsobom následne nepreukázal,
že jeho dlh voči predmetnému veriteľovi mu skutočne aj zanikol bez prípadného úradného overenia,
že kópia dokladu súhlasí s originálom. Naviac dlžník žiadnym spôsobom neidentifikoval právny vzťah
k Q. A., pričom účel platby tohto tretieho subjektu pre príslušné súdy ostal neznámy a s pohľadávkou
veriteľa ho spájala len výška tretím subjektom (Q. A.) poskytnutého plnenia. Vo vzťahu k poslednej
podmienke - nedostatku majetku úpadcu, práve dlžník svojím konaním, konkrétne neposkytnutím
súčinnosti predbežnému správcovi konkurznej podstaty, neumožnil preskúmať zoznam majetku a
zoznam záväzkov ako aj ďalšej nevyhnutnej dokumentácie preukazujúcej okrem iného i nakladanie s
majetkom dlžníka počas predchádzajúceho obdobia, a to aj vo vzťahu k prípadnej odporovateľnosti
právnych úkonov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti predbežný správca konkurznej podstaty
dôvodne predpokladal, že dovtedy zistený majetok úpadcu by postačoval na úhradu nákladov konkurzu,
a preto následne navrhol, aby súd na majetok dlžníka vyhlásil konkurz.
14. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu týkajúceho sa neexistencie podmienok konania v čase rozhodovania
o vyhlásení konkurzu, ktorá zakladala neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a okamžité
zastavenie konkurzného konania, zástupca 1/ žalovanej uviedol, že o návrhu úpadcu na zrušenie
konkurzného konania rozhodoval konkurzný súd uznesením zo dňa 26.10.2009, ktorým predmetný
návrh zamietol. V citovanom rozhodnutí sa zaoberal i otázkou splnenia zákonných podmienok
konkurzného konania, pričom dospel k záveru, že podmienky konkurzného konania spočívajúce v
majetku úpadcu a existencie veriteľov boli splnené. Súd ustálil, že nebola splnená ani jedna z podmienok
ustanovená v § 102 ZoKR o zrušení konkurzu. Súd splnenie predmetných podmienok skúmal aj v
intenciách ustanovení O. s. p., konkrétne v intenciách § 103 O. s. p. - a to existenciu majetku dlžníka a
pluralitu veriteľov. Z predložených správ predbežného správcu konkurznej podstaty o majetnosti dlžníka
mal konkurzný súd za preukázané, že majetok dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu
a vo vzťahu k existencii plurality veriteľov jednotlivých veriteľov vyzval, aby súdu oznámili stav nimi
prihlásených pohľadávok, a teda či veriteľmi prihlásené pohľadávky stále existujú, prípadne, či a z akého
dôvodu došlo k ich zániku. Po vykonanom dokazovaní mal konkurzný súd pluralitu veriteľov preukázanú.
Uznesenie riadne a v súlade so zákonom uverejnil v Obchodnom vestníku s účinkami uverejnenia ku
dňu 29.10.2009. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009, nakoľko úpadca nevyužil
svoje zákonné právo podať proti predmetnému uzneseniu odvolanie.
15. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu konkurzného súdu pre neodvolanie
konkurznej správkyne, ktorá údajne hrubo porušovala svoje zákonné povinnosti, je nutné poukázať
na ustanovenie § 42 ods. 2 ZoKR. V zmysle tohto ustanovenia návrh na odvolanie správcu je
oprávnený podať veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. Z
dôvodov ustanovených osobitným predpisom, je oprávnený podať návrh na svoje odvolanie aj správca;
ak súd dôvody správcu uzná, bezodkladne správcu z funkcie odvolá. Konkurzný súd sa návrhom
úpadcu na odvolanie z funkcie správcu zaoberal v uznesení č. k. 28K 24/2008-914 zo dňa 26. 10.
2009, pričom predmetný návrh bol zamietnutý s odôvodnením a poukazom na vyššie uvedené znenie
ustanovenia § 42 ods. 2 ZoKR, kedy právo na odvolanie správcu konkurznej podstaty môžu podať len v
zákone taxatívnym spôsobom vymenované subjekty, medzi ktoré úpadca nepatrí a nie je tak oprávnenou
osobou na realizáciu predmetného právneho úkonu. Nakoľko úpadca svoje zákonné právo podať proti
vyššie citovanému rozhodnutiu odvolanie, nevyužil, predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 17.11.2009.
16. Žalovaná teda poukázala na to, že postup konkurzného súdu v konkurznom konaní bol v plnom
rozsahu v súlade so zákonom a bol vecne správny, pričom ním vydané rozhodnutia neboli žiadnym
právne relevantným spôsobom spochybnené, o čom svedčí aj potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho
konkurzného súdu sp. zn. 1 CoKR 13/2008 zo dňa 11. 11. 2008. Pritom treba podotknúť, že voči
uzneseniam konkurzného súdu č. k. 28K 24/2008-916 a uzneseniu č. k. 28K 24/2008-914 úpadca
nevyužil svoje právo priznané mu zákonom a voči predmetným rozhodnutiam nepodal v zákonom
ustanovenej lehote opravný prostriedok. Postupom konkurzného súdu v konkurznom konaní vedenom
pod sp. zn. 28K 24/2008 nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako je tento špecifikovaný v
ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Na základe uvedeného možno preto tvrdenia žalobcu v žalobe
považovať za absolútne neopodstatnené.
17. V hypotetickej rovine, žalobcom namietaný postup konkurzného súdu by za splnenia predpokladov
ustanovených v § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo možné podradiť pod nezákonné rozhodnutie.
Avšak ani aplikácia postupu podľa týchto ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonnom rozhodnutí,
nie je možná, nakoľko rozhodnutia - a to uznesenie č. k. 28K 24/2008-916 zo dňa 26.10.2009, ako
aj uznesenie č. k. 28K 24/2008-914 zo dňa 26.10.2009 neboli po nadobudnutí svojej právoplatnosti
(obe) dňa 17.11.2009 zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Vo vzťahu k
uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28K 24/2008 zo dňa 11.9.2008, ktoré rozhodnutie bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 19.9.2008 nemožno predmetné
ustanovenia totožne aplikovať, nakoľko odvolací konkurzný súd, uznesením č. k. 1CoKR 13/2008-529
zo dňa 11.11.2008 uznesenie ako vecne správne potvrdil, a preto rovnako ani v tomto prípade nie sú
splnené podmienky pre aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. upravujúcu podmienky vzniku
nezákonného rozhodnutia.
18. Žalobca teda nesplnil hneď prvú podmienku priznania práva na náhradu škody, a tou je existencia
titulu pre jej uplatnenie, či už v podobe nesprávneho úradného postupu (nakoľko vo vzťahu k údajnému
nesprávnemu postupu len hodnotí rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Trenčín v konkurznom konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28K 24/2008), avšak ani v podobe nezákonného rozhodnutia, a
už z tohto dôvodu je potrebné považovať žalobný návrh za nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietnuť.
19. Vo vzťahu k uplatnenej škode zástupca 1/ žalovanej uviedol, že predmetnú škodu je nutné
posudzovať podľa kritérií určených pre existenciu škody a jej výšky podľa ustálenej súdnej judikatúry,
podľa ktorej sa škodou rozumie majetková ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného v
dôsledku škodovej udalosti, t. j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením
škody a po spôsobení škody na majetku. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou teda
rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové
hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Vznik škody a jej
rozsah je v civilnom konaní žalobca povinný preukázať (nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno),
pričom toto dôkazné bremeno je povinný uniesť najneskôr do času, kým súd o uplatnenom nároku
rozhoduje, t. j. vznik a rozsah škody je povinný relevantne preukázať v čase rozhodovania súdu o
jeho nároku na náhradu škody. Ako vyplýva zo skutkového stavu veci, žalobca uzavrel ako postupník
s postupcom Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013, ktorej obsahom bolo v zmysle
ustanovenia bodu 1.2 nasledovné: "Uznesením Okresného súdu Trenčín č. 28K 24/2008-103 zo dňa
11.9.2008 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka REALITY, a. s. v likvidácii, IČO: 36305961 (ďalej v
texte ako len "úpadca"). Konkurz na úpadcu bol vyhlásený na základe nesprávneho úradného postupu
a v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu stratili hodnotu listinné akcie úpadcu tak, že
ich hodnota je žiadna. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá Slovenská republika za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Postupcovi bola nesprávnym úradným postupom, ktorým bol nesprávne a nezákonne vyhlásený konkurz
na majetok úpadcu spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá Slovenská republika a táto predstavuje ušlý
zisk z odmeny z mandátnej zmluvy, uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy, nebyť nezákonne a nesprávne
vyhláseného konkurzu, kvôli ktorému túto činnosť vykonávať nemohol a táto škoda na ušlom zisku
predstavuje za celé obdobie, po ktoré mal úpadca vykonávať činnosť ako mandatár podľa mandátnej
zmluvy uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy sumu 18.472.415,85€. Postupca je tak veriteľom dlžníka,
ktorým je Slovenská republika a voči tomuto dlžníkovi má postupca ku dňu uzavretia tejto zmluvy
peňažnú pohľadávku vo výške 18.472.415,85€." Definícia pohľadávky vyplýva z ustanovenia § 488
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie, pohľadávka od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Postúpenie
pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším
veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ
svoju pohľadávku voči dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne.
Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý
záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla (Rozsudok Najvyššie súdu sp. zn. 3 Obdo 7/2009 zo dňa
14. 10. 2010). Základnou otázkou postúpenia pohľadávky, s ktorou je potrebné sa vysporiadať, je otázka,
či to, čo bolo predmetom zmluvy spĺňalo náležitosti pojmu pohľadávka alebo išlo len o požiadavku, resp.
nárok, ktorý nemožno pod tento pojem zaradiť. Pohľadávka vyplýva totiž zo záväzkového právneho
vzťahu, ktorého účastníci vystupujú navzájom ako nositelia práv a povinností, pričom povinnosť jednej
strany zodpovedá právu druhej strany vzťahu. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka; nemôže
byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka, ktorá nevznikla alebo zanikla (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo V 9/2007 zo dňa 30. 4. 2009). Zákon nepozná
postúpenie nároku. Pohľadávka je právnym potvrdením nároku, nárok je základom pohľadávky, ale
opačne to neplatí. Aj v takomto prípade, keď bezproblémovo dôjde k postúpeniu pohľadávky, ktorú aj
postupník považuje za nespornú aj keď sa u dlžníka o tom nepresvedčil, dlžníkovi nemožno uprieť právo
poprieť nárok veriteľa na existenciu tejto pohľadávky a postupník pri jej uplatňovaní nemôže postupcu
(veriteľa) nahradiť pri posudzovaní nároku. V nadväznosti na vyššie uvedené má žalovaná za to, že v
prípade žalobcu došlo medzi ním ako postupníkom a postupcom Zmluvou o postúpení pohľadávky zo
dňa 24. 10. 2013 k neplatnému postúpeniu pohľadávky, čo logicky zakladá nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v tomto konaní.
20. Vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 je nutné konštatovať,
že k predmetnému dátumu si žalobca musel byť vedomý toho, že uznesením konkurzného súdu č.
k. 28K 24/2008-1480 zo dňa 5.9.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.9.2013, bol zrušený
konkurz na úpadcu pre nedostatok majetku. Žalovanej sa javilo nepochopiteľné, aby žalobca ako
podnikateľský subjekt, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorej primárnym účelom je dosiahnutie
zisku, pristúpil k zmluve o postúpení pohľadávky spoločnosti, ktorá zanikla v konkurznom konaní z
dôvodu jej nemajetnosti. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, a ani nie je v jeho schopnostiach predložiť
ho, preukazujúci predpokladané dosiahnutie zisku.
21. Ďalej žalovaná upriamila pozornosť súdu na Zmluvu o postúpení pohľadávky v tom smere, že
predmetnú považuje o. i. za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka : "výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi". Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy
možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu
právnej normy. Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa
viacero pružných pojmov (napr. "zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť",
"keď právo možno vykonať po prvýkrát", "núdza", atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť
interpretačné pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 3. Za v rozpore s dobrými mravmi považuje žalovaná
ustanovenia článku II., bod 2.4 Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 týkajúce sa odplaty
vo výške 1,00€ za pohľadávku dlžníka 18.472.415,85€. Žalovaná uvedené konanie žalobcu považovala
za špekulatívne, účelové, s cieľom dosiahnutia finančných prostriedkov a obohatenia sa na úkor štátu.
22. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné
okrem existencie nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia a vzniku škody,
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie,
medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná
súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne)
sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných
súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R
21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a
každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých
významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé
zváženie všetkých okolností.
23. Zástupca 2/ žalovanej navrhol žalobu zamietnuť. K postupu správcu dane, ktorý žalobca považoval
za nesprávny úradný postup, uviedol, že v zmysle ZoKR je úlohou správcu konkurznej podstaty
každú prihlásenú pohľadávku s odbornou starostlivosťou porovnať s účtovnou evidenciou a inou
dokumentáciou úpadcu a zoznamu záväzkov úpadcu. Správca pritom prihliadne aj na vyjadrenie úpadcu
a iných osôb a vykoná vlastné šetrenie. Žiadna z prihlásených pohľadávok nebola správcom konkurznej
podstaty popretá. Odvolací konkurzný súd konštatoval, že čiastočná úhrada pohľadávok voči správcovi
dane z finančných prostriedkov, ktoré nepatrili úpadcovi, nemožno považovať za osvedčenie platobnej
schopnosti dlžníka. Všetkých šesť rozhodnutí, ktoré boli základom prihlásených pohľadávok, nadobudlo
právoplatnosť 18.4.2008. Dňa 7.7.2008 úpadca navrhol ich preskúmanie mimo odvolacieho konania
a zároveň podal aj návrh na obnovu konania. Správca dane rozhodnutiami zo dňa 8.10.2008 šesť
prvostupňových rozhodnutí zrušil, veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 21.1.2009 bolo
vydaných šesť platobných výmerov v rovnakej výške ako pôvodné rozhodnutia, správcovi konkurznej
podstaty boli doručené 23.1.2009, odvolaním napadnuté neboli, neboli popreté a stali sa právoplatnými
9.2.2009. K nesprávnemu úradnému postupu správcu dane teda nedošlo. Mandátna zmluva, z ktorej
mal vychádzať ušlý zisk, bola podľa žalovanej uzavretá účelovo, s cieľom obohatiť sa na úkor štátu.
24. V priebehu konania žalobca navrhol, aby v súlade so zásadou hospodárnosti civilného sporového
konania súd rozhodol o základe žaloby medzitýmnym rozsudkom, teda či vôbec existuje zodpovednosť
žalovanej na náhradu škody a v závislosti od tohto rozhodnutia by lepšie odôvodnil a navrhol ďalšie
dokazovanie v časti výšky uplatnenej škody.
Ďalej zotrval na tom, že podanou žalobou žalobca tvrdí nesprávny úradný postup, ktorý spočíva v inom
konaní ako vo vydávaní rozhodnutí konkurzného súdu. Namietal nesprávny úradný postup, spočívajúci
v činnosti správcu konkurznej podstaty, dohliadajúceho konkurzného súdu a správcu dane, ako bol
popísaný v písomnej žalobe.
25. Skutkový stav zistený súdom z predložených listinných dôkazov a spisu tunajšieho súdu sp. zn.
28K/24/2008 v zásade nebol medzi stranami sporný, sporným zostalo jeho právne zhodnotenie.
26. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 úpadca postúpil na žalobcu pohľadávku v
sume 18.472.415,85 € ako právo na náhradu škody, predstavujúcu ušlý zisk z odmeny z mandátnej
zmluvy, ktorý by úpadca ako mandatár získal svojou činnosťou, nebyť nesprávne vedeného konkurzného
konania. Táto zmluva síce ako listinný dôkaz súdu predložená nebola, ale stranami tvrdený obsah nebol
sporný. Dňa 25.6.2008 bola uzavretá mandátna zmluva medzi celkom 51 obchodnými spoločnosťami
ako mandátmi a spoločnosťou Reality a.s. ako mandatárom. Podľa bodu 1.1 zmluvy sa mandatár
zaviazal, že bude pre všetkých mandantov v ich mene a na ich účet podľa ich pokynov nepretržite
zabezpečovať obchodné záležitosti, ktoré vyplývajú z obchodných skúseností mandatára v realitnej
oblasti - poskytovanie odborného poradenstva pri analýze kúpy nehnuteľností, a to vypracovaním
projektov pre obchodných partnerov mandantov a bankové inštitúcie, aktívne vyhľadávanie a rokovanie
so záujemcami o kúpu a predaj nehnuteľností, aktívne vyhľadávanie a rokovanie so záujemcami o
kúpu a predaj nehnuteľností, prieskum realitného trhu, účasť na podnikových konaniach a dražbách
nehnuteľností, účasť na hnuteľných prevodoch a tiež nákup a predaj podnikov. Podľa bodu 3.1 sa
zmluvné strany dohodli, že mandatárovi z a výkon činnosti uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy vzniká nárok
na odmenu vo výške 26.500.000,- Sk ročne. Odmena je splatná vždy najneskôr do konca príslušného
kalendárneho roka počas trvania tejto zmluvy. V bode 3.2 zmluvy sa dohodli, že každý z mandantov
zaplatí mandatárovi na jeho účet podiel na dohodnutej odplate vo výške 500.000 Sk, a to v lehote vždy
najneskôr do konca príslušného kalendárneho roka počas trvania tejto zmluvy. Za 49 mandantov konal
V., za 2 mandantov konal V. F. s ďalším konateľom. Za mandatára konal Miroslav Dokupil.
27. Uznesením konkurzného súdu zo dňa 4.7.2008, právoplatným dňa 10.7.2008, sa začalo konkurzné
konanie voči dlžníkovi (úpadcovi). Uznesením konkurzného súdu zo dňa 6. 8. 2008, právoplatným dňa
13. 8. 2008, bola ustanovená Q.. V. A. za predbežnú správkyňu úpadcu. Uznesením konkurzného
súdu zo dňa 11. 9. 2008, právoplatným dňa 8. 1. 2009 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a
bola ustanovená Q.. V. A. za správkyňu úpadcu. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že súd vyzval
dlžníka, aby sa vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť s poučením, že inak bude na jeho
majetok vyhlásený konkurz. Dlžníkovi bola výzva doručená dňa 22.7.2008. Dlžník v určenej lehote súdu
písomne oznámil, že v celom rozsahu uhradil pohľadávky navrhovateľa uvedené v návrhu na vyhlásenie
konkurzu, ako aj pohľadávku Mesta Banská Bystrica, ktoré bolo v návrhu označené ako jeho ďalší
veriteľ. Podľa oznámenia navrhovateľa - veriteľa bola dňa 23. 7. 2008 uhradená jeho pohľadávka voči
dlžníkovi vo výške 1.116.689,- Sk, avšak celková suma jeho splatných pohľadávok voči tomuto dlžníkovi
je 48.499.507,71 Sk. Z uvedeného vyplýva, že dlžník neuhradil všetky splatné pohľadávky podľa § 17
ods. 1 ZoKR a teda nie je možné zastaviť konanie pre zaplatenie pohľadávky. Z vyjadrenia samotného
dlžníka taktiež vyplynulo, že pohľadávka navrhovateľa bola zaplatená z finančných prostriedkov tretej
osoby, a to V.a F.. Z predloženého vkladového lístka Dexia banky, a.s. bolo
zistené, že pohľadávku ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica v celkovej výške 454.899,- Sk uhradila
taktiež tretia osoba, a to Q. A.. Za stavu keď veriteľom dlžníka nebolo plnené z finančných prostriedkov
dlžníka súd nepovažoval vykonané úhrady pohľadávok za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka.
Dlžník taktiež nepredložil listiny, ktorými by preukázal právny dôvod takejto úhrady tretími osobami, a
preto súd nemal bez pochybností za preukázané, že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a
nevytvoril sa nimi stav bezdôvodného obohatenia. Takisto bolo v odôvodnení tohto uznesenia uvedené,
že dlžník má vedené účty v Slovenskej sporiteľni, a.s. na ktorom bol ku dňu 13.8.2008 zostatok vo výške
1.030,27 Sk a účet č. 0273413337/0900 so zostatkom ku dňu 13.8.2008 je 44,24 €. Ďalej účet v Poštovej
banke, a.s. na ktorom zostatok ku dňu 20. 8. 2008 je 3.025,81 Sk, na uvedenom účte je vinkulovaná
suma vo výške 15.676.894,96 Sk. Dlžník má zakázané disponovať finančnými prostriedkami na svojich
účtov z dôvodu prebiehajúcich exekučných konaní. Je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti ?
k pozemku registra "C" parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 860 m2 zapísaného na
LV č. XXXX, k.ú. A. A., a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 2/8 k pozemku registra "C" parc. č. XXXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 610 m2, zapísanom na LV č. XXXX, k.ú. D.. Ku dňu 04.07.2005
bol registrovaný ako majiteľ listinných akcií na meno emitenta N. T., a.s.. Nemá evidované žiadne
motorové vozidlo v okrese jeho sídla. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 1.10.2008 úpadca zastúpený
likvidátorom V. F. odvolanie, ktoré doplnil podaniami zo dňa 7. 10. 2008, zo dňa 24.10.2008 a zo dňa
4. 11. 2008.
28. Rozhodnutím č. I/226/11757-75492/2008/990618-r zo dňa 24.9.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo
SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/4673/08 Kor z 8.2.2008, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie proti platobnému výmeru č. 668/230/1357/08 Kor z 16.1.2008 a platobnému
výmeru č. 668/230/1422/08 Kor z 16. 1. 2008. Rozhodnutím č. I/226/13313-79110/2008/990618-r zo
dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č.
668/230/8511/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Rozhodnutím č. I/226/13313-79106/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8476/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer)
a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13312-79109/2008/990618-r zo
dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č.
668/230/8572/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Rozhodnutím č. I/226/13307-79105/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8458/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer)
a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13314-79111/2008/990618-r zo
dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č.
668/230/8530/08 Kor z 13.03.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Rozhodnutím č. I/226/13315-79112/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8553/08 Kor z 13.03.2008 (platobný
výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Listom zo dňa 4.11.2008 oznámil V.l, ako akcionár
úpadcu správkyni zrušenie prvotných platobných výmerov.
29. Uznesením zo dňa 11.11.2008 odvolací konkurzný súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu z
11.9.2008 o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. V odôvodnení tohto
rozhodnutia odvolací konkurzný súd uviedol, že rovnako ako konkurzný súd nepovažoval vykonanú
čiastočnú úhradu pohľadávok navrhovateľa - veriteľa za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka,
keďže nie je sporné, že tieto neboli vykonané z finančných prostriedkov dlžníka. Súhrnne skonštatoval
správnosť rozhodnutia konkurzného súdu.
30. Listom zo dňa 9.12.2008 informovala správkyňa konkurzný súd o stave zisťovania a zabezpečenia
majetku a vykonaných úkonoch a o stave súpise majetku a zoznamu pohľadávok. Listom zo dňa
12.12.2008 úpadca oznámil správkyni zaplatenie prihlásených pohľadávok Daňového úradu Dubnica
nad Váhom, ktoré vykonal Miroslav Dokupil - REALITY X. Listom zo dňa 19.12.2008 navrhol úpadca
odvolanie správkyne z funkcie správcu úpadcu, z dôvodu hrubého porušenia jej povinností, pretože
nepostupovala s odbornou starostlivosťou, ak nepoprela prihlásené pohľadávky, ktoré neexistovali a
poprela pohľadávku žalobcu. Rovnaký návrh podal aj dňa 30.12.2008, ktorý doplnil dňa 12.2.2009 a
dňa 14.5.2009. Dňa 25.6.2009 podal podnet na odvolanie správkyne, ktorý doplnil podaním zo dňa
29.7.2009 a zo dňa 4.8.2009. Dňa 22.12.2008 doručil úpadca konkurznému súdu návrh na zrušenie
konkurzu, pretože došlo k zániku postavenia účastníkov konkurzného konania a úpadca nie je v
predlžení. Rovnaký návrh podal aj dňa 30.12.2008. Listom zo dňa 16.2.2009 konkurzný súd vyzval
správkyňu na vyjadrenie sa k vyjadreniu úpadcu k prihláseným pohľadávkam, oznámeniu o zaplatení
pohľadávok, výzve na zastavenie konkurzného konania zo dňa 15.12.2008, návrhom na odvolanie
správkyne zo dňa 19.12.2008 a zo dňa 29. 12. 2008, návrhu na zrušenie konkurzného konania zo dňa
29.12.2008, vyjadreniu úpadcu k návrhu správkyne o uložení pokuty, žiadosti o odpustenie pokuty zo dňa
20.1.2009 a doplneniam návrhov. Listom zo dňa 6. 5. 2009 vyzval právny zástupca úpadcu správkyňu
na preskúmanie právoplatných neskorších platobných výmerov. Listom zo dňa 14. 5. 2009 opätovne
vyzval žalobca správkyňu na uznanie ním uplatnených pohľadávok. Dňa 25. 6. 2009 doručil právny
zástupca úpadcu konkurznému súdu návrh na zastavenie konkurzného konania. Listom zo dňa 3. 9.
2009 oznámil Daňový úrad Dubnica nad Váhom konkurznému súdu okrem iného aj to, že tam uvedené
pohľadávky prihlásené do konkurzu na majetok úpadcu boli uhradené, s výnimkou časti pohľadávky č.
32, pri ktorej je neuhradená časť 199.469,- Sk. Takisto oznámil, že pohľadávky č. 3 až 7 zanikli z dôvodu
zrušenia dodatočných platobných výmerov.
31. Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu úpadcu na odvolanie správkyne
tak, že ho zamietol. Úpadca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009.
Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu žalobcu na odvolanie správkyne
tak, že ho zamietol. Žalobca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009.
Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu úpadcu na zrušenie konkurzu tak,
že ho zamietol. Úpadca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009.
Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu žalobcu na zrušenie konkurzu tak, že
ho zamietol. Žalobca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009. Listom
zo dňa 11.3.2011, doručeným konkurznému súdu dňa 16. 3. 2011 požiadal MJ.il ako bývalý predseda
predstavenstva úpadcu a zároveň likvidátor úpadcu o preskúmanie postupu správkyne v konkurznom
konaní v súvislosti s jej výzvou jemu na predloženie potrebných dokumentov, listín. Uznesením zo dňa
19. 4. 2011 konkurzný súd zamietol návrh správkyne na uloženie pokuty V.i, predsedovi predstavenstva
úpadcu a zároveň likvidátorovi úpadcu. Dôvodom bolo čiastočné poskytnutie súčinnosti správkyni a
zároveň objektívna nemožnosť tejto osoby poskytnúť súčinnosť vo
väčšom rozsahu. Uznesením zo dňa 5.9.2013 konkurzný súd na návrh správkyne konkurz na majetok
úpadcu zrušil pre nedostatok majetku.
32. Listom zo dňa 29.9.2014 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu žalobou uplatnenej škody, pričom táto žiadosť bola posúdená s negatívnym
výsledkom (ako neopodstatnená), o čom bol žalobca informovaný písomne, listom zo dňa 20.1.2015.
Listom zo dňa 30.3.2015 oznámilo Ministerstvo financií SR žalobcovi, že jeho žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu žalobou uplatnenej škody, bola posúdená ako neopodstatnená.
33. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
34. Podľa § 4 ods.1 písm. a), d), m) ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená
na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l),
u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti
verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na
viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. (3) Ak bol nárok na
náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento
orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa.
Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
35. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa
odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné
osobitného zreteľa.
36. Podľa § 9 ods. 1, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86
písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
37. Podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Podľa § 16
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr. Podľa § 25 ods.1 zák .č. 514/2003 Z. z. ak § 26 neustanovuje inak,
právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym
zákonníkom.
38. Podľa § 41 ZoKR súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu.
Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu
konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Podľa § 12 ods. 1,
3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, správca zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Na zodpovednosť správcu sa
vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak. Správca zodpovedá aj za škodu, ktorú v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti spôsobí
jeho zamestnanec alebo osoba, ktorú poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti;
zodpovednosť zamestnanca alebo osoby poverenej vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej
činnosti podľa osobitných predpisov tým nie je dotknutá. Štát nezodpovedá za škodu spôsobenú
správcom.
39. Na námietku zástupcu 1/ žalovanej sa súd v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou
žalobcu.
40. Podľa § 566 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre
mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov
v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.
Ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata
bola dohodnutá. Podľa § 571
ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť
mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú
mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti. Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi
nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla
očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú
mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.
41. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa §
35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore
s jazykovým prejavom. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
42. Mandátna zmluva zakladá relatívny obchodný záväzkový vzťah, čím je aplikácia tohto zmluvného
typu obmedzená na vzťahy medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Mandátnu zmluvu nie je
možné dojednať bezodplatne. Na to, aby strany uzavreli mandátnu zmluvu musí existovať dohoda o jej
podstatných náležitostiach, ktorými sú určenie zmluvných strán identifikáciou mandanta a mandatára,
určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená a spôsob jej
zariadenia a dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Formálne je zmluva uzavretá
už dohodou o všetkých podstatných náležitostiach, písomná forma nie je potrebná. Je možné, aby si
zmluvné strany dohodli dva spôsoby zariadenia dohodnutej obchodnej činnosti, uskutočnením právnych
úkonov v mene mandanta, alebo uskutočnením inej činnosti, ktorá nemá náležitosti právneho úkonu.
Mandátna zmluva zakladá medzi zmluvnými stranami právny vzťah a v prípade, ak zo zmluvy vyplýva
záväzok mandatára vykonať v mene mandanta vymedzené právne úkony, nenahradzuje vo vzťahu k
tretím osobám plnú moc.
43 Súd Dospel k záveru, že predmetná mandátna zmluva nemala jednu z jej podstatných náležitostí
vymedzenú dostatočne určitým spôsobom. Nebolo určitým spôsobom vymedzené určenie obchodnej
záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená a nebpl určený spôsob jej zariadenia.
Predmet zmluvy, ako je popísaný vyššie, bol vymedzený extrémne všeobecným spôsobom. Pri počte
51 mandantov so zrejme nie totožnou podnikateľskou činnosťou nie je možné určiť, čo konkrétne
pre konkrétneho mandanta má mandatár urobiť. Formulácia "prieskum realitného trhu! A ďalšie
neidentifikujú dostatočne určito a zrozumiteľne, za vybavenie akej konkrétnej obchodnej záležitosti má
každý z mandantov zaplatiť odplatu 500.000,- Sk ročne. Spôsob zariadenia konkrétnej obchodnej
záležitosti pre konkrétneho mandanta predmetná zmluva neobsahuje vôbec. Súd preto dospel k
záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej neurčitosť v jednej z jej
podstatných náležitostí.
44. Z obsahu mandátnej zmluvy a okolností, za akých bola uzavretá , je ďalej možné dovodiť, že jej
cieľom nebol záväzok mandatára vykonávať pre konkrétneho mandanta konkrétnu obchodnú činnosť,
ale vzhľadom na časové obdobie skôr umelo vytvoriť pohľadávku, ktorá by snáď mohla byť vymáhateľná,
aj v podobe škody, ako bola uplatnená v tomto konaní. Všetci mandanti aj mandatár boli zastupovaní
jedným človekom, V. a konateľom žalobcu je rovnaká osoba. Nárok na začatie konkurzného konania
bol podaný súdu 20.6.2008, mandátna zmluva bola uzavretá 25.6.2008, pričom už v tejto dobe
bol mandatár spoločnosťou v likvidácii, záväzok vykonávať konkrétnu činnosť pre 51 zmluvných
partnerov do 31.12.2030 je prinajmenšom vzhľadom na situáciu mandatára pochybný, navyše keď
10.7.2008 bolo na neho ako úpadcu začaté konkurzné konanie. Úpadca pritom pri dokumentovaní
svojej solventnosti nepredložil správkyni konkurznej podstaty nikdy mandátnu zmluvu ako podklad
k vymáhaniu pohľadávok, ktoré údajne mal v konkurznom konaní. Súd preto dospel k záveru, že
predmetná mandátna zmluva bola uzavretá účelovo a so záujmom obohatiť sa na úkor štátu v
budúcnosti vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie. Neurčitosť vymedzenia predmetu mandátnej
zmluvy, množstvo mandantov a mandatár zastúpený rovnakou osobou a prebiehajúce konkurzné
konanie dávajú možnosť konštatovať, že išlo o simulovaný právny úkon, ktorý vznikol zo špekulatívnych
dôvodov, čo je ďalším dôvodom jeho absolútnej neplatnosti.
45. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému.
46. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy, ktorou dochádza k zmene
v osobe veriteľa. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného
veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil. Pohľadávka prechádza v stave, v akom
existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný
subjekt postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Ide o dvojstranný právny úkon bez
účasti dlžníka, pretože zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinností dlžníka zo záväzkového
vzťahu. Čas, miesto, predmet plnenia i ďalšie podmienky zostávajú nezmenené. Predmetom postúpenia
môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z
ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv
a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných
strán.( Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 7/2009.)
47.Žalovaná strana vyslovila názor, že v danom prípade nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky s
poukazom na to, že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, a nie pohľadávka, ktorá nevznikla
alebo zanikla. Môže ísť iba určitú pohľadávku, teda o právo na plnenie od dlžníka, pričom predmetom
postúpenia nemôže byť celý záväzkový vzťah. Za predpokladu, že by mandátna zmluva bola platným
právnym úkonom, mal by mandatár pohľadávku voči mandantom, ktorá by bola spôsobilá k postúpeniu,
a to aj vtedy, ak by sa v budúcnosti ukázalo v prípadnom súdnom konaní, že nie je v celom rozsahu
dôvodná. Existencia a určitosť pohľadávky vyplýva zo záväzkového vzťahu, nie je teda podmienkou jej
existencie jej potvrdenie, resp. judikovanie súdnym rozhodnutím. V tomto prípade ale nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, pretože na základe neplatného právneho úkonu nemohla vzniknúť.
48. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 je uvedené nasledovné: "Na to, aby sa
niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní
ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná
žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či
je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy,
ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide." V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného
povinnosťou žalobcu preukázať, že bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný
žalobou uplatnený nárok.
49. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.
50. Žalobca ustálil svoj nárok na náhradu škody tým, že došlo zo strany konkurzného súdu a správcu
dane k nesprávnemu úradnému postupu, majúcemu za následok vznik škody. Aj keď súd žalobu zamietol
z vyššie uvedeného dôvodu, je potrebné dodať, že v tomto bode sa súd stotožnil s argumentáciou
žalovanej strany, prednesenej na svoju obranu.
51. Definícia nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepodáva dostatočne
vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, čo nesprávny úradný postup v skutočnosti je. V zmysle existujúcej
judikatúry ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov
ako činnosťou rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pri činnosti štátneho orgánu, a to obzvlášť takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia.
Aj keď nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá, bola spôsobená i nesprávnym úradným
postupom v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony
tzv. úradného postupu samy osobe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje, či posudzuje predpoklady
pre rozhodnutie, zhromažďuje podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne
posudzuje a pod., ide o činnosti priamo smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti či vady
tohto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované jedine z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, možno všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou
nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou
činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho
orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Takisto
podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 205/2009 sa nesprávnym úradným
postupom rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri
tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi.
Zákon však rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú k vzniku škody, a to nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje, treba ho však
vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k
vydaniu rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenia zodpovednosti štátu za
úkony, ktoré nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie. Zhrnúc odôvodnenie žaloby, žalobca sa jednoducho
povedané domáha od konajúceho súdu posúdenia správnosti postupu konkurzného súdu v konkurznom
konaní mimo inštitútu opravných prostriedkov, resp. iných foriem nápravy nezákonnosti vyvolanej
vydaným rozhodnutím (napr. ústavná sťažnosť). Tým by sa z neho stal v danom prípade akýsi
nadriadený súd vo vzťahu ku konkurznému súdu a odvolaciemu konkurznému súdu. Práve preto, aby
takýto stav nenastal (že by súd v konaní o náhradu škody znovu posudzoval správnosť rozhodnutí iného
orgánu verejnej moci), zákonodarca zakotvil potrebu zrušenia nezákonného rozhodnutia orgánom, ktorý
má právomoc zrušiť nezákonné rozhodnutie.
52. Súd uvádza, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané pochybenie konkurzného
súdu v predmetnom konkurznom konaní. Naopak, vyplýva z neho, že konkurzný súd sa zaoberal
všetkými návrhmi a podaniami úpadcu, resp. žalobcu (akcionára úpadcu) a nebol v konaní nečinným.
Nemá význam sa zaoberať správnosťou rozhodnutia konkurzného súdu, ktorým vyhlásil konkurz
na majetok úpadcu, ale súd poukazuje na skutočnosť, že konkurzný súd vyzýval úpadcu na
preukázanie právneho dôvodu úhrady prihlásenej pohľadávky tretími osobami, na čo však úpadca
riadne nereagoval. Preto konkurzný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nemal
bez pochybností preukázané, že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a nevytvoril sa
nimi stav bezdôvodného obohatenia. Správnosť tohto postupu bola potvrdená rozhodnutím odvolacieho
konkurzného súdu. Konkurzný súd takisto riadne rozhodol o návrhu na zastavenie konkurzného konania,
návrhu na odvolanie správkyne a návrhu na zrušenie konkurzu. Pritom proti zamietavému rozhodnutiu
konkurzného súdu o návrhu úpadcu na odvolanie správkyne, o návrhu úpadcu na zrušenie konkurzu, o
návrhu žalobcu na zrušenie konkurzu, sa úpadca ani žalobca ani neodvolali, pričom mali právo tak urobiť.
Takisto sa konkurzný súd zaoberal návrhom na preskúmanie postupu správkyne v konkurze a o výsledku
informoval právneho zástupcu úpadcu (č.l. 1370 konkurzného spisu). Nemožno teda konštatovať, že
konkurzný súd nevykonával dohľad nad činnosťou správkyne.
53. Za nesprávny úradný postup konkurzného súdu tak podľa teórie ako aj podľa posúdenia úkonov
súdu nebolo možné považovať konanie konkurzného súdu, smerujúce ku konkrétnym rozhodnutiam.
Nesprávny postup súdu nespočíval ani v tom, že nedohliadol dostatočne na činnosť správkyne
konkurznej podstaty, v zákonnom rámci tak robil. Pokiaľ by svojou činnosťou spôsobila škodu samotná
správkyňa, zodpovedá za ňu podľa vyššie citovaného ustanovenia. Správca dane vystupoval v
konkurznom konaní ako veriteľ, nie ako orgán verejnej moci, preto jeho postup nie je možné posudzovať
v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak chcel žalobca namietať zákonnosť rozhodnutí, ktoré
vydal, bola možnosť domáhať sa zodpovednosti za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, to sa
nestalo.
54. V priebehu konania namietali zhodne zástupcovia žalovanej, že nie je prípustné, aby v konaní bola
Slovenská republika zastúpená dvoma zástupcami. Súd konal s dvoma orgánmi, zastupujúcimi štát,
vychádzal z toho, ako stranu a jej zástupcov označil žalobca, a tiež z obsahu žaloby, podľa ktorej
jednoznačne žalobca namietal nesprávny úradný postup konkurzného súdu a tiež nesprávny úradný
postup príslušného daňového úradu, teda správcu dane. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. vyplýva, že v prvom prípade zastupuje štát Ministerstvo spravodlivosti SR, v druhom
prípade Ministerstvo financií SR ( § 4 ods. 1 písm. a, d).
55. Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.
56. Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože
žalovaná bola v konaní plne úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu písomne trojmo.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.