Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 16, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115213412
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115213412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu
FERCAM Slovakia, s.r.o., IČO: 35901110, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 135, zastúpeného Mgr.
Ing. Mariánom Galbavým, advokátom so sídlom v Trnave, Piešťanská č. 3, proti žalovanému D. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v R. R., A. č. XX, zastúpenému JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom
v Banskej Bystrici, Československej armády č. 25, o zaplatenie 7.405,20 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10Cpr/3/2015-122 zo dňa
28.06.2016, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok)
p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (tretí výrok) m e n í tak, že žalovanému
p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,68 %.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.027,48 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 29.07.2014 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok)
a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého žalovaný pracoval u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06.03.2012 ako vodič
nákladného cestného motorového vozidla pre medzinárodnú nákladnú cestnú dopravu; v období
14.10.2013 až 15.10.2013 vykonával žalovaný ako vodič na príkaz žalobcu prepravu tovaru do H. R.;
dňa 15.10.2013 zistila britská hraničná služba pri kontrole vo vozidle žalobcu vedenom žalovaným 14
ilegálnych prisťahovalcov; listom zo dňa 11.06.2014 bola žalobcovi ako zamestnávateľovi žalovaného
potvrdená pokuta v sume 4.200,- britských libier a ako prepravnej spoločnosti pokuta v sume 5.600,-

britských libier; žalobca uhradil obidve pokuty dňa 28.07.2014.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je žaloba žalobcu čiastočne dôvodná;
žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal zaplateniasumy 2.027,79 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody a súčasne zaplatenia sumy 5.377,72 € s
príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia; súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný
porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnej zmluvy (nezastaviť na rizikovom mieste a viesť záznam

o kontrole transportu) a preto je zodpovedný za škodu, ktorá žalobcovi vznikla jeho konaním; za škodu
považoval súd obidve pokuty spolu v sume 12.548,01 €, ktoré žalobca zaplatil; nakoľko zodpovednosť
žalovaného za škodu bola limitovaná štvornásobkom jeho priemerného mesačného zárobku pred
porušením povinnosti, t.j. štvornásobkom sumy 506,87 €; preto súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.027,48 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody; v prevyšujúcej

časti žalobu žalobcu zamietol, pretože dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol voči žalovanému nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia; konštatoval, že „aj keď je nepochybné, že za výskyt nelegálnych
imigrantov v transporte boli uložené pokuty, jedna priamo žalobcovi a jedna žalovanému, je zrejmé,
že žalovanému bola uložená pokuta ako zamestnancovi žalobcu; o tom svedčí nielen to, že i o tejto
pokute komunikovali britské orgány so žalobcom, ale ich tvrdenie samotného žalobcu, že pokutu
za žalovaného uhradil, lebo inak by mu hrozili ďalšie sankcie a preprava do Veľkej Británie by mu

mohla byť znemožnená“; pri právnom posúdení vychádzal z názoru, že „v prípade pracovnoprávneho
vzťahu účastníkov treba prednostne aplikovať Zákonník práce ako lex specialis, všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka ako lex generalis možno aplikovať len ak Zákonník práce v prvej časti
(všeobecné ustanovenia) neustanovuje inak; pretože inštitút bezdôvodného obohatenia je upravený
v Zákonníku práce a jeho konkrétna úprava v Občianskom zákonníku nie je systematicky zaradená

medzi všeobecné ustanovenia v prvej časti, je aplikácia bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka ako to navrhoval žalobca v prejednávanej veci vylúčená“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, 4 a 5, § 179 ods. 1, § 186 ods.
1 a 2 a § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania, pretože ani jedna strana spore neuspela v celom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas
odvolanie zo dňa 08.07.2016 (č.l. 129-131 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie vo výroku
o trovách konania. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok strán na náhradu
trov konania. Vyjadril názor, že v prejednávanom spore bol podľa výsledku konania procesne úspešnejší

vo väčšom rozsahu ako žalobca; argumentoval, že nakoľko žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia
sumy 7.170,29 € z titulu náhrady škody a sumy 5.377.72 € z titulu bezdôvodného obohatenia a neskôr
vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie sumy 5.142,81 €, keď v tejto časti zavinil zastavenie
konania a súd mu prisúdil sumu 2.027,48 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol,
jeho procesný úspech predstavuje 67,68 % (pomer jeho úspechu 83,84 % a neúspechu 16,16 %); na

základe uvedeného sa domáhal zmeny napadnutého výroku o trovách konania a priznania náhrady trov
konania v rozsahu 67,68 %.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 21.07.2016 (č.l. 132-134 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie vo

výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f/C.s.p.)ajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Argumentoval,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne uloženia pokuty v sume
4.200,- britských libier, pretože mu bola uložená len pokuta v sume 5.600,- britských libier a pokuta v

sume 4.200,- britských libier bola uložená žalovanému, čo vyplýva zo skutočnosti, že voči žalovanému
bolo začaté konanie o uložení pokuty a žalobca by nebol sankcionovaný dvakrát za ten istý skutok.
Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, vyjadril názor, že v prejednávanom spore si uplatnil
nároky z titulu náhrady škody a z titulu bezdôvodného obohatenia; nárok na náhradu škody odôvodňuje
preukázaná skutočnosť, že mu bola za porušenie povinnosti žalovaným uložená sankcia v sume 5.600,-

britských libier, pričom nárok na náhradu škody uplatnil v súlade s § 177 a nasledujúce Zákonníka práce;
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia oprel o príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka;
súd prvej inštancie dospel k záveru, že aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení je v prejednávanom pracovnoprávnom spore vylúčená s čím žalobca nesúhlasil; pokutav sume 4.200,- britských libier preukázateľne uložená žalovanému za preukázané porušenie jeho
povinností je sankciou za individuálne porušenie povinností vodiča bez ohľadu na pracovný pomer
alebo „súkromné“ vedenie vozidla; vodič je vždy individuálne zodpovedný za porušenie právnych

predpisov, pričom v prejednávanom spore je nesporné, že žalovaný britské právne predpisy porušil, za
čo bola voči nemu vyvodená individuálna deliktuálnu zodpovednosť; v tejto súvislosti nemožno hovoriť
o pracovnoprávnom prvku, pretože je irelevantné, či žalovaný porušil právne predpisy ako vodič v
zamestnaneckom pomere alebo pri súkromnom vedení vozidla; pracovnoprávny prvok je zohľadnený
britskými právnymi predpismi v uložení pokuty priamo žalobcovi (v sume 5.600,- britských libier), ale

pokuta uložená žalovanému sa už neviaže na jeho pracovný pomer, ale je sankciou za jeho delikt;
skutočnosť, že bol informovaný o uložení pokuty žalovanému, komunikoval s príslušnými britskými
orgánmi vyplýva z toho, že žalobca by bol v prípade neuhradenia pokuty žalovaným vystavený riziku
opatrení hraničnej služby, napr. zaisteniu nákladu alebo vozidla, čím by vznikla ďalšia priama i nepriama
škoda; zdôraznil, že pokuta uložená žalovanému nie je pokutou uloženou v súvislosti s pracovným
pomerom, resp. v súvislosti s porušením pracovnoprávnych povinností, ale pokutou za individuálne

porušenie právnych predpisov žalovaným; pokutu však uhradil za žalovaného žalobca, ktorý tak konal
na základe vyššie popísaného nepriameho tlaku britskej hraničnej služby, čím sa žalovaný bezdôvodne
obohatil; suma 4.200,- britských libier nepredstavuje škodu spôsobenú žalobcovi, ale je bezdôvodným
obohatením žalovaného, ktoré je žalovaný povinný vydať; súd prvej inštancie nesprávne vec právne
posúdil, keď pokutu uloženú žalovanému považoval za škodu spôsobenú žalobcovi, za ktorú žalovaný

zodpovedá v zmysle Zákonníka práce; vyjadril názor, že deliktuálnu zodpovednosť páchateľov deliktov
predchádza právnu ochranu zamestnanca, t.j. ochrana zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a
teda aj uplatnenie ustanovení Zákonníka práce je limitovaná deliktuálnou zodpovednosťou každej
osoby individuálne; bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré vzniklo na základe jeho
vlastnej deliktuálnej zodpovednosti za spáchanie deliktu, ktorý bol príslušným správnym postupom aj

potrestaný, nemôže byť chránený ustanoveniami pracovného práva, ktoré zužujú rozsah práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu ochrany zamestnanca; bezdôvodné obohatenie nevzniklo
v pracovnej sfére (aj keď medzi žalobcom a žalovaným bol pracovnoprávny vzťah); konanie (delikt)
žalovaného by bol rovnako potrestaný bez ohľadu na jeho pracovnoprávny vzťah a žalobca by bol v
hrozbeobmedzeniaprepravydozahraničia,ajkebyvodičbolknemuvovzťahuprepravcu (živnostníka);

trval preto na tom, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a to plnením za iného,
konkrétne uhradením pokuty (sankcie), ktorá bola uložená osobne priamo žalovanému. Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom
rozsahu, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.3 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01.09.2016 (č.l. 147-149 spisu) k odvolaniu žalobcu prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť. Argumentoval, že z vykonaných listinných dôkazov, t.j. rozhodnutí o udelení pokút
jednoznačne vyplýva, že obidve boli uložené žalobcovi jednak ako zamestnávateľovi žalovaného a

jednak ako prepravnej spoločnosti; príslušný britský orgán v rozhodnutiach zdôraznil, že žalobca je
ako zamestnávateľ spoločne zodpovedný so žalovaným za pokutu, ktorá bola uložená žalovanému;
nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o
bezdôvodnom obohatení nie je v prejednávanom spore vylúčená; medzi žalobcom a žalovaným vznikol
pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06.03.2012; keďže medzi žalobcom a

žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah, nie je možné na daný prípad aplikovať iný právny predpis ako
Zákonník práce; v ustanovení § 1 ods. 4 Zákonníka práce je zakotvené, že ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka; vyjadril názor, že uložením pokuty žalobcovi vznikla škoda zaplatením pokuty v sume 4.200,-
britských libier ako aj v sume 5.600,- britských libier; titul na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia neobstojí, pretože oznámenie o uložení sankcie jednoznačne uvádza, že za pokutu je
zodpovedný spoločne so žalovaným aj žalobca ako zamestnávateľ žalovaného, takže nemožno hovoriť
o tom, že žalobca plnil za žalovaného, keďže ide o spoločnú zodpovednosť; v prejednávanom spore
je predmetom konania pracovnoprávny nárok žalobcu, ktorým je nárok na náhradu škody; žalobcom
prezentovaný právny názor, že si dôvodne uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v

zmysle Občianskeho zákonníka nie je správny, nakoľko pokuta zaplatená žalobcom v sume 4.200,-
britskýchlibiernebolauloženávýlučnežalovanému,alebolauloženáspoločnežalobcoviajžalovanému.2.4 Vyjadrenie žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 21.09.2016
prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 150 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa §
387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce

konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v
plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby v
časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, v tomto smere si osvojuje dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu
poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu

odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k
uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri
posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom

súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám,
ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal správne do úvahy, že
v čase splnenia podmienok na uloženie pokuty žalovanému bol tento v pracovnom pomere u žalobcu

a plnil pracovné úlohy v prospech žalobcu; na zistený skutkový stav tak súd prvej inštancie správne
aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktorý vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho
zákonníka o bezdôvodnom obohatení a súčasne ktorý vo vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca
neupravuje skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v plnení za iného (§ 222 ods. 1 a
3 Zákonníka práce); uplatnený nárok tak správne možno posúdiť len ako nárok na náhradu škody, ktorej

výška je však v prípade žalovaného limitovaná štvornásobkom priemerného mesačného zárobku v čase
vzniku škody; navyše z oznámenia o sankcii zo dňa 02.04.2014 (č.l. 70 spisu) vyplýva, že za pokutu v
sume 4.200,- britských libier uloženú žalovanému spoločne zodpovedá aj žalobca, t.j. ide o spoločnúzodpovednosť, preto aj keď pokutu zaplatil len žalobca, nemožno dospieť k záveru, že plnil za iného;
súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

4.7 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods.
1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 388 C.s.p.
zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.8 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.9 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie síce
aplikoval správne ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.06.2016, pri jeho aplikácii však nesprávne zohľadnil pomer úspechu a neúspechu strán v spore;
pri rozhodovaní o trovách konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa
výsledku konania bol žalovaný v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume
12.548,01 € (7.170,29 € plus 5.377,72 €) jeho úspech predstavuje 83,84 % (zamietnutá suma 5.378,03
€ a zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 5.142,50 €, pretože zavinenie

na zastavení konania sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech)
a úspech žalobcu predstavuje 16,16 % (prisúdená suma 2.027,48 €), pretože neúspech žalobcu,
resp. jeho zavinenie na zastavení konania, je súčasne v rovnakom rozsahu úspechom žalovaného;
pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska
pomeruúspechustránvkonaníboltakžalovanývsporepomerneúspešnejšíavznikolmuprotižalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,68 % (83,84 % mínus 16,16 %). Preto odvolací súd zmenil
napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 256 ods. 1 C.s.p. a s § 262 ods. 1 C.s.p. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 67,68 %. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nevysporiadal. Navyše za účelom zamedzenia prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu
by nepochybne muselo ísť o vyjadrenia strán, ktoré majú vzťah k uplatneným odvolacím dôvodom.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.);
vzhľadom na vyššie uvedené (body 4.5 až 4.6 odôvodnenia) je však napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vecne správny a vytýkané vady odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neidentifikoval.

6.2 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); odvolací súd sa s
týmto názorom stotožnil (bod 4.9 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) ako vecne správne potvrdil a vo výroku o trovách
konania (tretí výrok) zmenil.8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).