Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/347/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111215092
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3111215092.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudcov
Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu X. proti žalovanému G., o neplatnosť
výpovede a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
15. marca 2017, č.k. 26C/141/2011-716, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie i náhradu
trov odvolacieho konania.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol, že štát má proti žalovanému právo na
náhradu trov konania vo výške 100 % , z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 15. marca 2017, č.k. 26C/141/2011-716 súd prvej inštancie určil, že výpoveď
žalovaného z pracovného pomeru zo dňa 07.02.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
ktorá bola doručená žalobcovi dňa 08.02.2011, je neplatná. Žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy
vylúčil na samostatné konanie. Rozhodol, že žalobca a štát majú proti žalovanému právo na náhradu
trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že pracovnoprávny vzťah
strán sporu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2008. Podľa písomnej dohody o zmene

pracovnej zmluvy bol žalobca zaradený na pracovné miesto docent v študijnom odbore priemyselné
inžinierstvo a pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.12.2014. Žalobca v spore tvrdil,
že reálne bol zaradený na pracovné miesto docent v študijnom odbore kvalita produkcie na J.. Pracovný
pomer so žalobcom ukončil žalovaný v zastúpení rektorom výpoveďou zo dňa 07.02.2011, doručenou
žalobcovi dňa 08.02.2011. Výpoveď bola žalobcovi daná podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z
dôvodu nadbytočnosti. Výpovedná doba začala plynúť dňa 01.03.2011. Žalobca s
výpoveďou nesúhlasil a listom zo dňa 13.05.2011 rektorovi oznámil, že ju považuje za neplatnú. Žalobou

doručenou súdu dňa 28.06.2011 v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce uplatnil žalobca svoje právo
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Výpovedi predchádzalo rozhodnutie
rektora žalovaného o zavedení mimoriadneho opatrenia - krízového manažmentu podľa čl. 10 ods. 5
štatútu univerzity účinného v čase jeho zavedenia, v zmysle ktorého mal právo v prípade porušenia
rozpočtových pravidiel niektorou zo súčastí zaviesť mimoriadne opatrenie (krízový manažment). Rektor
žalovaného v oznámení o zavedení mimoriadneho opatrenia - krízového

manažmentu rozhodol o jeho prebratí rozhodovacích právomocí dekana J. v ekonomickej, organizačnej
a personálnej oblasti s účinnosťou od 16.12.2010. Štatút G. účinný v čase vyhlásenia krízového
manažmentu neupravoval, a teda neumožňoval prechod práva rozhodovať vpracovnoprávnych vzťahoch so zamestnancami zaradenými na fakulte z dekana fakulty na rektora
univerzity, nakoľko oprávnenia rektora a dekana v týchto vzťahoch upravovali čl. 10 ods. 12 a čl.
16 ods. 1 štatútu G. a čl. 21 Štatútu J.. Rektor žalovaného preto vydal rozhodnutie č. X/XX/XXXX

zo dňa 19.01.2011 o zrušení sedemnástich funkčných miest na J. ako neoprávnená osoba, nakoľko
rozhodnúť o zrušení miest mal právomoc v zmysle čl. 16 ods. 1 Štatútu G. a čl. XX ods. 1 Štatútu J.
dekan fakulty. Rovnako žiadosť o prerokovanie výpovedí zamestnancov zo dňa
21.01.2011 (vrátane výpovede žalobcovi danej žalovaným zastúpeným rektorom univerzity v zmysle
organizačných zmien) podal rektor univerzity ako neoprávnená osoba, nakoľko túto právomoc v zmysle

čl. 16 ods. 1 Štatútu žalovaného a čl. 21 Štatútu J. mal dekan fakulty. V predmetnej veci súd zastáva
názor, že posúdením právomoci rektora univerzity konať v pracovnoprávnych vzťahov týkajúcich sa
J. ako súčasti univerzity nedošlo k preskúmavaniu postupu zákonnosti rozhodnutia rektora podľa §
6 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku. Rozhodnutie o organizačnej zmene nie je individuálnym
správnym aktom, ale ide o individuálny akt riadenia, ktorý súd posudzuje v rámci konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa v dôsledku

rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene. Rektor verejnej vysokej školy navrhuje konkrétne
individuálne akty riadenia, ktoré podľa § 27 ods. 1 v spojení s ust. § 33 ods. 2 písm. b) ZoVŠ, čl. 20
ods. 1, čl. 27 ods. 1 Štatútu J. podliehajú schváleniu akademického senátu verejnej vysokej školy. Z
výsledkov dokazovania je zrejmé, že rozhodnutiu rektora nepredchádzal takýto zákonný postup, a teda
nemohol takýto administratívny akt riadenia nadobudnúť účinky, t. j. nemohlo dôjsť k zníženiu počtu

zamestnancov na J., čo je hmotnoprávnym predpokladom pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
ZP. Na podporu svojich tvrdení súd poukazuje na dôvodovú správu k § 21 a § 22 zákona č. 131/2002
Z.z. o vysokých školách. Ďalej súd prvej inštancie považoval za nesplnenú podmienku prerokovania
výpovede so zástupcom zamestnancov. Za prerokovanie sa podľa jeho názoru nemôže považovať iba
jednostranné oznámenie rektora univerzity o zamýšľanom rozhodnutí tak, ako sa to v prejednávanej

veci udialo, čo je zrejmé zo zápisnice z rokovania odborovej organizácie žalovaného konaného dňa
26.01.2011, z ktorej vyplýva, že prítomní na zasadnutí boli len členovia výboru odborového orgánu
podľa prezenčnej listiny zo dňa 26.01.2011. Navyše súd nepovažoval zápisnicu z rokovania výboru
odborovej organizácie zo dňa 26.01.2011 za dôkaz o prerokovaní výpovede danej žalovaným žalobcovi
aj s poukazom na to, že z jej obsahu vyplýva len konštatovanie, že vzhľadom na skutočnosti uvedené v

predmetnejžiadosti,akoajnazákladespoločnýchrokovanísvedenímG.arokovaniamivAkademickom
senáte G. výbor plne rešpektuje obsah uvedenej žiadosti rektora a súhlasí s ním, pričom z uvedeného
vôbec nie je zrejmé, čo bolo predmetnom uvedených rokovaní a kto sa ich zúčastnil. Žalobca považoval
výpoveď zo strany žalovaného za neplatnú i z dôvodu, že jeho pracovné miesto nebolo žalovaným
zrušené. Súd prvej inštancie však nemal v spore preukázané iné pracovné zaradenie žalobcu ako

uvedené v pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2008 a jej dodatku zo dňa 31.10.2010. Žalobca v konaní
namietal neplatnosť výpovede aj z dôvodu, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle §
63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal, že v
čase doručenia výpovede žalobcovi dňa 08.02.2011 nedisponoval vhodným pracovným miestom pre
žalobcu i s poukazom na to, že žalovaný zisťoval voľné pracovné miesta ešte v januári 2011 a žalobcovi

bola daná výpoveď dňa 08.02.2011 a aj s poukazom na uzatvorenie nových pracovných zmlúv s X.
X., H.., X... Potvrdenie zo dňa 25.01.2016 podpísané V. Z. T. o tom, že v čase doručenia výpovede
žalobcovi dňa 08.02.2011 nebolo u žalovaného nové výberové konanie a k tomuto dátumu nemali pre
menovaného inú vhodnú prácu považoval súd za účelové. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia a
právne zdôvodnenie považoval žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u

žalovaného za dôvodnú, a preto jej vyhovel. Súd mal pochybnosti o vierohodnosti svedkov R. a R., W.
a preto na ich výpovede neprihliadal. V zmysle ustanovenia § 166 ods. 2 Civilného sporového poriadku
žalobu o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok

tak, že žalobu zamietne. Namietal, že rozhodnutie orgánu akademickej samosprávy o zavedení
mimoriadnych opatrení - krízového manažmentu, ktorými rektor G. odňal rozhodovacie právomoci
dekana J. G. v ekonomickej, organizačnej a personálnej oblasti, nebol oprávnený preskúmavať okresný
súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Rovnaký právny názor zaujal aj
Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/124/2009 v rozsudku č.k. 21C/124/2009-203

zo dňa 27.03.2013 aj Krajský súd v Trenčíne, ktorý rozsudok Okresného súdu č.k. 21C/124/2009-203
zo dňa 27.03.2013 ako vecne správny potvrdil. Vecne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci
preskúmania zákonnosti rozhodnutia rektora bol krajský súd a nie okresný súd. Postup Okresného
súdu Trenčín, ktorý preskúmaval zákonnosť rozhodnutia rektora o zavedení mimoriadnych opatrení -krízového manažmentu na J., je porušením ústavného práva t.j. práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi. Namietal poukaz súdu na ustanovenia Súdneho právneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť
od 01.07.2016, t.j. viac ako 5 rokov po uvedenom rozhodnutí rektora G.. V čase vydania rozhodnutia

rektora G.. X/XX/XXXX zo dňa 19.01.2011 o zrušení funkčných miest na J., ako aj v čase doručenia
výpovede žalobcovi, t.j. dňa 08.02.2011 dekan J. G. nemal kompetencie v oblasti personálnej,
organizačnej a ekonomickej, a teda nebol oprávnený konať vo vzťahu k žalobcovi v pracovnoprávnych
vzťahoch a konať mohol jedine rektor G.. Poukázal na § 9 ods. 1 Zákonníka práce, § 10 ods. 1 ZoVŠ ,
čl. 2 pracovného poriadku žalovaného účinného od 01.01.2004 Nie je pravdou, že by rozhodnutie

rektora o organizačnej zmene podliehalo schváleniu akademickým senátom verejnej vysokej školy.
Takýto právny názor nevyplýva ani z ustanovení zákona o vysokých školách ani z vykonaného
dokazovania. V právomoci akademického senátu nebolo rozhodovať o organizačných zmenách. Takáto
povinnosť nebola uvedená ani v štatúte žalovaného, ani v novom, ani v predchádzajúcom. Súd prvej
inštancievodseku81odôvodneniarozsudkunerozlišujemedziorganizačnýmizmenamiaorganizačným
poriadkom (súd prvej inštancie odkazuje na § 33 ods. 2 písm. b/ Zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých

školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V súvislosti s ďalším dôvodom neplatnosti výpovede
konštatovaným súdom prvej inštancie uviedol, že je toho názoru, že k prerokovaniu výpovede
žalobcu došlo. Skutočnosť, že výpoveď bola odborovou organizáciou prerokovaná, potvrdila aj samotná
odborová organizácia v zápisnici z rokovania výboru E. G. zo dňa 26.01.2011. Svedkyňa R. vo svojej
svedeckej výpovedi pred súdom prvej inštancie dňa 07.03. uviedla, že odborová organizácia si nie

vždy pozvala zástupcu zamestnávateľa na prerokovanie výpovede. Bolo to na jej zvážení, a to z toho
dôvodu, že predseda odborovej organizácie je členom vedenia G. a vždy je informovaný o všetkých
krokoch, plánoch, zámeroch a podobne. Svedok R. vo svojej svedeckej výpovedi na súde prvej inštancie
uviedol, že na základe poverenia rektora predložil odborovej organizácii G.iadosti o prerokovanie
výpovedí a rokovaní sa aj osobne zúčastnil. Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania. Takýto

právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 M Cdo 21/2009
zo dňa 30.03.2010. Dokonca sa uskutočnilo spoločné rokovanie odborovej organizácie s vedením
G.. Súd prvej inštancie uviedol, že neprihliadal na výpoveď svedkyne R. pretože bola manželkou
rektora G., čo údajne znižuje jej vierohodnosť. Výpoveď tejto svedkyne bola plynulá a konzistentná a
korešpondovala s listinnými dôkazmi. Nebola zistená žiadna taká skutočnosť, ktorá by nasvedčovala

účelovosti alebo tendenčnosti výpovede svedkyne R.j, pričom ani motív takéhoto jej konania nebol
z vykonaného dokazovania zrejmý. Podľa súdu prvej inštancie dôkazné bremeno inej vhodnej práci
zaťažuje žalovaného. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje. Tvrdenie i
preukazovanie, že ku dňu výpovede mal voľné pracovné miesta, je procesnou povinnosťou žalobcu. Pre
žalobcu vhodné pracovné miesto nemal a preto mu ho nemohol ponúknuť. Žalobca poukazoval na to,

že na takéto, pre neho vhodné pracovné miesta, boli prijatí X., X., H.., X.., X.. Na výzvu súdu predložil
pracovné zmluvy uvedených zamestnancov, z ktorých vyplýva, že títo uzatvorili pracovnú zmluvu až
niekoľko mesiacov po tom, čo bola žalobcovi doručená výpoveď. Žalobca nepreukázal akým iným pre
neho vhodným miestom mal disponovať v čase doručenia výpovede žalobcovi, t.j. dňa 08.02.2011.
Žalobca aj súd prvej inštancie len paušálne a nenáležite poukazujú na to, že žalovaný žalobcovi

neponúkol pre neho iné vhodné miesto, ale ktoré konkrétne miesto to malo byť, to už súd prvej inštancie
neuvádza. Pretože právne účinky výpovede z pracovného pomeru nastávajú okamžikom, kedy bola
výpoveď doručená druhému účastníkovi, k tomuto okamžiku (t.j. ku dňu, kedy bola žalobcovi doručená
výpoveď) musí byť zistené, či žalovaný dodržal postup podľa § 63 ods. 2 ZP. Rovnaký právny názor
vyplýva aj z ustálenej judikatúry, podľa ktorej splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa §

63 ods. 2 ZP súd skúma podľa stavu v dobe výpovede. Z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti je
významná len tá skutočnosť, či zamestnávateľ disponuje voľnými pracovnými miestami v okamihu, keď
je zamestnancovi dávaná výpoveď, resp. splnenie ponukovej povinnosti sa skúma vždy podľa stavu
v dobe výpovede. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, vzájomne si odporujúce a
nelogické. Uviedol, že už pred súdom prvej inštancie poukázal a tiež predložil rozhodnutie Okresného

súdu Trenčín vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 21C/142/2011 v skutkovo rovnakej právnej
veci, kde bola dňa 08.02.2011 doručená výpoveď zamestnancovi J. G. B., pričom v konaní žalobkyne
B. o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy vyslovil Okresný súd Trenčín dňa 21.10.2013
presne opačný právny názor, ako uvádza žalobca v podanej žalobe a žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietol.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Uviedol, že žalovaný operuje spochybňovaním rozhodnutia súdu v súvislosti s posudzovaním
kompetencií, čo súd nečinil, iba konštatoval a podložil o vysokoškolskú legislatívu, ktorá presneidentifikuje miesto samosprávnych orgánov v organizačnej štruktúre každej verejnej vysokej školy,
pričom zákon určuje aj jej kompetencie úplne jednoznačne. Teda tento spor nie je kompetenčný a tak
náleží do pôsobnosti všeobecných súdov. Konanie G. a jej vedenia bolo mocenským, zákonom ani

právom nepodloženým aktom, účelovým konaním. Zmeny vykonané na J. rektorom G. boli svojvoľné
a jednoznačne účelové. Takéto rozhodnutie nebolo potvrdené schválením v žiadnom kolektívnom
samosprávnom orgáne univerzity či fakulty. Žalovaný nemá pravdu ani v tom, že najvyšším orgánom
akademickej samosprávy je rektor, lebo najvyšším samosprávnym orgánom je senát. Na univerzitách
je takýto štatutárny orgán viazaný pri závažných rozhodnutiach požiadať o schválenie svojich návrhov

najvyššiemu samosprávnemu orgánu inštitúcie. Rektor G. takýto návrh nikdy nepredložil na schválenie
ba ani na vedomie Senátu G. ani M. J., ktoré ako jediné rozhodujú o organizačnej štruktúre univerzity
a fakulty. Uvedená výpoveď X. ako predsedu Akademického senátu G. je účelová a tendenčná. Nie
je pravdou ani vyjadrenie žalovaného, že nemal žiadne voľné miesto v čase podania výpovede a v
čase plynutia výpovednej lehoty a skúmal to údajne dôsledne a detailne. Nebolo to ani detailne, ani
dôsledne, ani zodpovedne, ani pravdivo, nakoľko 27.04.2011 uzatvoril zmluvy s X. a X. na pripravovaný

študijný odbor z oblasti jeho odbornosti. Keďže nový študijný program sa pripravuje prinajmenšom pol
roka až rok predtým, než sa požiada o jeho akreditáciu, a kľúčoví zamestnanci musia byť pracovníkmi
na plný pracovný úväzok, všetkým zainteresovaným muselo byť jasné, že také pracovné miesta sú a
budú k dispozícii. Ešte 11.07.2011 boli prijatí na podobné pracovné miesta ďalších dvaja pracovníci
X. a X.. Teda jednoznačne a v súlade s hmotným právom mal zamestnávateľ vedomosť o voľných

pracovných miestach Nikdy neboli naplnené podmienky zavedenia krízového manažmentu na J., teda z
podstaty logiky veci bolo jej zavedenie protiprávnym svojvoľným a účelovým aktom. K uvádzaniu sporov
o rovnakej právnej veci uviedol, že sa nejedná o rovnakú právnu podstatu sporu a preto poukazuje na
relevantné spory voči osobám zamestnancov najmä v prípade zamestnancov J. menovite X., B., R..

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je
potrebné podľa 388 C.s.p. zmeniť z týchto dôvodov:

5. Žalobca v závere svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného na podporu svojich tvrdení poukazoval
na podľa jeho názoru právoplatné rozhodnutia v sporoch proti žalovanému, v ktorých boli úspešní
žalobcovia, medzi iným i B.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 25. septembra 2017 č.k. 8Cdo/156/2016-625 vydané v právnej veci žalobcu B.. proti
žalovanému. Citovaným uznesením Najvyšší súd SR na základe dovolania žalovaného zrušil rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. apríla 2016 č.k. 6Co/764/2015-555, ktorý potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trenčín č.k. 26C/145/12011-486 vo výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou z rovnakých skutkových a právnych dôvodov ako v tomto spore, a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo, že sa odvolací súd v odôvodnení nezaoberal
odvolacou argumentáciou žalovaného, konkrétne námietkou žalovaného, že, ak jedným rozhodnutím

žalovaného o organizačnej zmene zo dňa 19.01.2011 došlo k zrušeniu 17 funkčných miest na J. G.
a ak všetky tieto výpovede boli spolu prerokované odborovou organizáciou dňa 26.01.2011, tak je
vylúčené, aby v jednom prípade právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu prvej inštancie ako
aj odvolacieho súdu platil právny názor, že rektor bol oprávnený rozhodnúť o organizačnej zmene a
výpovede boli riadne prerokované odborovou organizáciou, a v prípade iného zamestnanca, ktorého

funkčné miesto bolo zrušené rovnakým spôsobom, v rovnaký deň, z rovnakého dôvodu a rovnako
bola jeho výpoveď prerokovaná odborovou organizáciou v ten istý deň, platil iný právny názor. V tejto
súvislosti žalovaný poukazoval na iné rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v obdobných
veciach (konania vedené pod sp.zn. 21C/124/2009 a sp.zn. 21C/142/2011), osobitne na právoplatný
a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.03.2013 č.k. 21C/142/2011-190, ktorý

bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/132/2014-243 zo dňa 23.04.2015. V
uvedenej veci súdy rozhodli opačne, teda súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy voči žalovanému zamietol, pričom odvolací súd tento
výrok rozsudku potvrdil. Iný senát toho istého odvolacieho súdu mal v uvedenej veci (obdobnej, ako
je prejednávaná vec) za to, že rektor žalovaného bol oprávnený konať v pracovnoprávnych vzťahoch,

teda bol oprávnený dať zamestnancom výpoveď pracovného pomeru a taktiež mal odvolací súd za
preukázané, že výpoveď bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. V tomto obdobnom
spore odvolací súd uviedol, že v čase dania výpovedi inej zamestnankyni podľa článku 29 ods. 1
písm. d) Štatútu žalovaného, účinného od 26.01.2011, bol rektor žalovaného oprávnenou osobou daťvýpoveď zamestnankyni, nakoľko v tomto čase bola kompetencia dekana vykonávať právne úkony v
pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov verejnej vysokej školy zaradených na fakulte obmedzená v
zmysle podmienok, ktoré určil Štatút žalovaného. Vo vzťahu k otázke riadneho prerokovania výpovede z

pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov mal odvolací súd v tomto inom prípade za to, že dňa
26.01.2011 zasadalaodborováorganizáciazriadenáužalovaného,ktorejpredmetomboloprerokovanie
výpovedí zamestnancov v zmysle organizačných zmien realizovaných u žalovaného. V prejednávanej
veci však dospel odvolací súd k úplne odlišným záverom. Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení
označil skutkové a právne závery odvolacieho súdu v predmetnej veci za zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR.

6. V odkazovanom rozsudku zo dňa 23.04.2015 č.k. 4Co/132/2014-243 sa Krajský súd v Trenčíne
ako odvolací súd zaoberal rozhodnutím rektora univerzity č. X/XXXX zo dňa 19.01.2011 v súvislosti
s námietkou odvolateľky obdobnou, ako je námietka žalobcu v tomto spore a síce, že zavedenie

mimoriadnych opatrení zo dňa 15.12.2010 a následné právne úkony v pracovnoprávnej oblasti voči
zamestnancom zaradeným na J.y uskutočnil rektor univerzity v rozpore s platným štatútom univerzity a
bez opory v zákone, či vo vnútornom predpise žalovaného. Krajský súd vo veci sp.zn. 4Co/132/2014
dospel k záveru, že „rozhodnutie rektora univerzity o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, jedná
salenoskutočnosť,ktorábolahmotnoprávnympredpokladomprepodanievýpovedežalobkynizdôvodu

nadbytočnosti a ktorá nespôsobila následky v pracovnoprávnych vzťahoch strán sporu. Ani zavedenie
mimoriadnych opatrení, ktoré vyplývalo pre rektora zo Štatútu univerzity účinného od 13.03.2009 (čl. 10
bod 5), nie je právnym úkonom, nakoľko ide o rozhodnutie vydané podľa zákona o vysokých školách a
podľa štatútu žalovaného. Dodatok k Štatútu univerzity účinného od 26.01.2011 - bod 15, doplnil článok
29 ods. 1 písm. d) pôvodného Štatútu tak, že v prípade zavedenia mimoriadnych opatrení na danú

súčasť univerzity podľa čl. 10 bod 5 prechádzajú kompetencie v pracovnoprávnych vzťahoch v
plnom rozsahu na rektora. Znamená to, že v čase dania výpovede žalobkyni v zmysle čl. 29 ods. 1
písm.d)Štatútuuniverzityúčinnéhood26.01.2011bolrektoruniverzityoprávnenouosoboudaťvýpoveď
žalobkyni, nakoľko v tomto čase bola kompetencia dekana vykonávať právne úkony v pracovnoprávnych
vzťahoch u zamestnancov verejnej vysokej školy zaradených na fakulte tak, ako to správne konštatoval

súd prvej inštancie, obmedzená v zmysle podmienok, ktoré určil Štatút univerzity. “

7. So záverom krajského súdu, že rektor univerzity bol v rozhodnom čase osobou oprávnenou
skončiť pracovný pomer so zamestnancami fakulty mechatroniky, odvolací súd v tejto obdobne
veci vychádzajúcej z rovnakého skutkového stavu súhlasí. Z hľadiska právnej povahy rozhodnutia o

organizačnej zmene toto rozhodnutie v zmysle ustálenej judikatúry nemá povahu právneho úkonu, z
čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôže na súde
žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti. Z dôvodu, že rozhodnutie o organizačnej zmene
nie je právnym úkonom, tak ho nemožno samo osebe skúmať z hľadiska platnosti v zmysle zásad
uvedených v Zákonníku práce; nemožno ani skúmať, či zmena organizačnej štruktúry bola dôvodná

alebo nie (rozhodnutie sp.zn. Cdo 1494/2014 zo 6. novembra 2015).

8. V súvislosti s vysporiadaním sa s námietkou žalovaného voči právnym záverom súdu prvej inštancie o
nedostatku právomoci rektora v oblasti pracovnoprávnych vzťahov odvolací súd poukazuje na skutkové
zistenia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

9. Súd prvej inštancie zistil, že podľa článku 10 ods. 5 veta posledná štatútu G. v znení
účinnomod13.03.2009malrektorvprípadeporušeniarozpočtovýchpravidielniektorouzosúčastíprávo
zaviesť mimoriadne opatrenie (krízový manažment). Súd prvej inštancie súčasne skonštatoval, že v
spore nebolo preukázané, že by iný vnútorný predpis upravoval podmienky, dôsledky a prechod práv a

povinností z dekana fakulty na rektora univerzity v prípade zavedenia mimoriadneho opatrenia.

10.Nazákladeprávaupravenéhocitovanýmčlánkomrektoržalovanéhodňa15.12.2010 poprerokovaní
v kolégiu rektora rozhodol o zavedení mimoriadneho opatrenia - krízového manažmentu. V rámci
krízového manažmentu rozhodol o prebratí rozhodovacích právomocí dekana J. v ekonomickej,

organizačnej a personálnej oblasti s účinnosťou od 16.12.2010 (oznámenie rektora dekanovi J. zo dňa
15.12.2010).11. V tomto čase bol už prijatý a akademickým senátom G. schválený dodatok č. 1 štatútu G.
(26.11.2010), ktorý doplnil článok 29 ods. 1 písm. d) štatútu G. o vetu za bodkočiarkou, podľa
ktorej v prípade zavedenia mimoriadnych opatrení na danú súčasť podľa čl. 10 ods. 5 prechádzajú

kompetencie v pracovno-právnych vzťahoch v plnom rozsahu na rektora. Uvedený dodatok č. 1 štatútu
bol Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky registrovaný dňa 21.12.2010
(č.l.312 spisu).

12. Podľa § 103 ods. 6 veta prvá, ods. 7 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách štatút nadobúda

platnosť odo dňa registrácie a je účinný najskôr odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o jeho
registrácii. Ustanovenia tohto paragrafu sa vzťahujú aj na zmeny štatútu.

13. Rektor rozhodol o organizačnej zmene dňa 19.01.2011, žiadosť o prerokovanie rozhodnutia o
organizačnej zmene zástupcami zamestnancov podal 19.01.2011 a žiadosť o prerokovanie výpovedí
zástupcami zamestnancov podal dňa 21.01.2011, teda v čase, kedy už bol akademickým senátom

G. schválený a ministerstvom registrovaný dodatok štatútu výslovne upravujúci dôsledky zavedenia
mimoriadnych opatrení vrátane prechodu kompetencií v pracovnoprávnych vzťahoch z dekana na
rektora. Rektor teda rozhodné úkony voči žalobcovi vykonal na základe platného štatútu (§ 103 ods.
6 veta prvá zákona o vysokých školách). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že ministerstvo
nezaregistruje štatút, ktorý by odporoval zákonu alebo inému všeobecne záväznému predpisu (§ 103

ods. 3 zákona o vysokých školách). Z toho vyplýva, že štatútom upravený prechod kompetencií v
pracovnoprávnych vzťahoch z dekana na rektora v prípade zavedenia mimoriadnych opatrení podľa
záveru ministerstva ako kompetentného štátneho orgánu zákonu ani inému všeobecne záväznému
predpisu neodporuje.

14. Výpoveď dal resp. doručil žalovaný žalobcovi dňa 07.02.2011 resp. 08.02.2011 teda v čase, kedy
už rozhodnutie ministerstva o registrácii dodatku došlo žalovanému a od ktorého dňa je dodatok štatútu
nielen platný ale aj účinný ( od 26.01.2011).

15. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v spore nebolo preukázané, že by iný

vnútorný predpis upravoval podmienky, dôsledky a prechod práv a povinností z dekana
fakulty na rektora univerzity v prípade zavedenia mimoriadneho opatrenia. Tento záver je pravdivý,
pokiaľ ide o stav do doby registrácie dodatku č.1 štatútu žalovaného (do 21.12.2010), ktorým dňom v
zmysle § 103 ods. 6 veta prvá zákona o vysokých školách nadobudol platnosť dodatok štatútu, ktorý
prechod kompetencií pri zavedení mimoriadneho opatrenia upravoval. Odvolací súd však dodáva,

že skutočnosť, že dovtedy platné a účinné vnútorné predpisy konkrétne mimoriadne opatrenia počas
krízového manažmentu výslovne neupravovali, ešte neznamená, že k spornému prechodu kompetencií
z dekana na rektora na danej súčasti nemohlo dôjsť (najmä za zohľadnenia, že v tomto čase už
bola akademickým senátom G. schválená úprava prechodu týchto kompetencií v prípade zavedenia
krízového manažmentu v Dodatku č. 1).

16. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie
vyjadrenom v napadnutom rozsudku o nedostatku právomoci rektora konať za žalovaného v rozhodnom
období v pracovnoprávnych vzťahov so zamestnancami J. ako súčasti žalovaného.

17. K neplatnosti výpovede z dôvodu nesplnenej podmienky prerokovania výpovede odvolací súd
poukazuje na záver vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.04.2015 č.k.
4Co/132/2014-243, ktorého predmetom bolo vysporiadanie sa s rovnakou námietkou, že žalovaný
ako zamestnávateľ riadne neprerokoval výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov,
pričom predmetom skúmania bolo to isté rokovanie zástupcov zamestnancov žalovaného zo dňa

26.01.2011 na základe žiadosti rektora. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí skonštatoval, že
„účinky riadneho prerokovania nenastávajú len vtedy, ak je vedené formou výmeny názorov (dialógu)
medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, ale aj v prípade, ak zástupca zamestnancov
prerokuje výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru do 10 kalendárnych dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa (druhá veta § 74 ZP). Ustanovenie § 74 Zákonníka práce

v tretej vete obsahuje aj nevyvrátiteľnú domnienku danosti prerokovania a skončenia pracovného
pomeru v prípade, ak do 10 kalendárnych dní od doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa vôbec
nedôjde k prerokovaniu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pritom nie je
rozhodné, či zástupca zamestnancov vyjadril kladný alebo záporný postoj, alebo vzal výpoveď alebookamžité skončenie pracovného pomeru len na vedomie. K účinnému prerokovaniu výpovede v zmysle
§ 74 Zákonníka práce postačuje, ak sa s ním zástupcovia zamestnancov oboznámia a vezmú ho na
vedomie, teda k splneniu hmotnoprávnej podmienky tohto právneho úkonu zamestnávateľa dochádza

aj bez prerokovania vedeného formou výmeny názorov a dialógu medzi zástupcami zamestnancov a
zamestnávateľom v zmysle § 237 ods. 1 Zákonníka práce. ...V danom prípade žalovaný
pred súdom prvej inštancie produkoval listinné dôkazy na potvrdenie skutočnosti, že výpoveď bola
prerokovaná s odborovou organizáciou Z listinných dôkazov je jednoznačne zrejmé, že
26.01.2011 zasadala odborová organizácia zriadená u žalovaného, ktorej predmetom bolo prerokovanie

výpovedí zamestnancov v zmysle organizačných zmien realizovaných na univerzite. Výbor uznesením
zodňa26.01.2011zobralnavedomieaschválilžiadosťoprerokovanievýpovedízamestnancovvzmysle
organizačných zmien realizovaných u žalovaného, keď z prílohy k žiadosti žalovaného o
prerokovaní organizačných zmien vyplýva, o ktorých zamestnancov.“

18. S uvedenými úvahami Krajského súdu v Trenčíne sa odvolací súd v tejto (rovnakej veci) stotožňuje

a preto na ne odkazuje. Dopĺňa, že, keďže Zákonník práce formu prerokovania neupravuje, je prípustné
využiť akúkoľvek formu, ktorá nevzbudí pochybnosť o tom, že k prerokovaniu došlo. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že zástupcovia zamestnancov mali počas rokovania konkrétnu vedomosť o
dôvodoch skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice
z predchádzajúceho rokovania ZO OZ zo dňa 19.01.2011, prezenčnej listiny zo dňa 19.01.2011,

programu rokovania výboru, uznesenia z rokovania výboru zo dňa 19.01.2011, ktorého predmetom bolo
prerokovanie rozhodnutia rektora č. X/XX/XXXX zo dňa 19.01.2011 o zrušení sedemnásť funkčných
miest na J., medzi ktorými bolo zrušené jedno funkčné miesto docent v odbore B.L. na N. (N.), s
ktorým odborová organizácia súhlasila. Zástupcom zamestnancov bol teda dôvod výpovede žalobcu v
čase rokovania o výpovediach konkrétnych zamestnancov dňa 26.01.2011 celkom zrejmý. Skutočnosť,

že výpoveď bola odborovou organizáciou prerokovaná, potvrdila aj samotná odborová organizácia v
zápisnici z rokovania výboru E. zo dňa 26.01.2011, keď uvádza, že k prerokovaniu došlo a dokonca
sa uskutočnilo spoločné rokovanie odborovej organizácie s vedením G. (použité slová „na základe
spoločných rokovaní s vedením G. a rokovaní v AS G.“). Splnenie podmienky stanovenej v § 74 ods.
1 Zákonníka práce nie je podmienené osobným stretnutím zamestnávateľa a zástupcov odborového

orgánu. V danom prípade odborová organizáciu po doručení žiadosti o prerokovanie výpovede žalobcu
nemala žiadne ďalšie požiadavky voči žalovanému, nežiadala napr. žalovaného o doplnenie podkladov,
ale zobrala na vedomie, rešpektovala a súhlasila s obsahom žiadosti rektora. Preto záver súdu prvej
inštancie o nesplnení tejto hmotnoprávnej podmienky považuje odvolací súd za nesprávny. Je toho
názoru, že uvedená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede podľa § 74 Zákonníka práce bola

splnená.

19. So záverom súdu prvej inštancie o ďalšom dôvode neplatnosti výpovede a to nesplnení
hmotnoprávnej podmienky podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce (nepreukázanej nemožnosti
ďalšieho zamestnávania žalobcu) odvolací súd nesúhlasí.

20. K otázke dôkazného bremena tej- ktorej strany sporu v súvislosti s preukazovaním splnenia
podmienky podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 261/2007, podľa ktorého „nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu

nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi
ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce
pôvodnejpracovnejzmluve,prípadnejehokvalifikácii.Rozhodnutie,čitútoponukuzamestnanecvyužije,
je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka
práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť

zamestnancaďalejzamestnávaťpreto,žetakútoprácupreňhonemá,pretoževtakomprípadeponuková
povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ,
naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta,
je procesná obrana zamestnanca.“

21. Odvolací súd súhlasí s námietkou odvolateľa o rozhodnom čase disponovania voľným pracovným
miestom. Poukazuje pritom na viaceré rozhodnutia súdov. Splnenie povinnosti zamestnávateľa
spočívajúce v zabezpečení nového vhodného zamestnania zamestnancovi, s ktorým rozviazal pracovný
pomer z dôvodu organizačných zmien podľa § 46 ods. 1 písm. c) [teraz § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníkapráce] treba posudzovať podľa stavu existujúceho v čase dania výpovede (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 54/03 -61/2003). Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo
strany zamestnávateľa, t. j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať,

treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4?M Cdo 5/2010). Tiež česká judikatúra R 54/1998: Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa
podľa § 46 ods. 2 (v SR podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce) ako predpokladu na podanie platnej
výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede.

22. Odvolací súd preto súhlasí aj s námietkou žalovaného, týkajúcou sa pracovnoprávnych vzťahov,
na ktoré poukazoval v rámci svojej procesnej obrany žalobca za účelom preukázania, že žalovaný mal
ku dňu výpovede pre neho voľné pracovné miesta, a ktoré boli preukázateľne s novými zamestnancami
uzatvorené dňa 27.07.2011 a 11.07.2011 t.j. viac ako dva resp. päť mesiacov po daní výpovede
žalobcovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21
Cdo 369/2000, podľa ktorého z hľadiska ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2

Zákonníka práce (v SR § 63 ods. 2) možno považovať za významné len to, či zamestnávateľ disponuje
voľnými pracovnými miestami v okamihu, keď je zamestnancovi dávaná výpoveď. Ku skutočnosti, že
zamestnávateľ prijal v inom časovom rozmedzí (predtým alebo potom) iného zamestnanca na prácu,
ktorú by mohol zamestnanec vykonávať, nemožno prihliadnuť. Preto žalobcov poukaz na uvedené nové
pracovnoprávne vzťahy je nedôvodný a pokiaľ ho súd prvej inštancie vyhodnotil opačne, jeho právny

záver je nesprávny.

23. Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že v čase dania výpovede prácu pre žalobcu nemal,
predložil vyjadrenia súčastí univerzity (J., J., J., J.) z 24.01.2011 a 25.01.2011. Súd prvej inštancie v ods.
85 odôvodnenia sám skonštatoval, že z vyjadrení je zrejmé, že žalovaný nemal možnosť zamestnávať

žalobcu na inom, pre neho vhodnom pracovnom mieste. Napriek tomu však dospel k záveru, že
podmienka ponukovej povinnosti žalovaného nebola splnená, zrejme z dôvodu dátumu vyjadrení. K
tomuto právnemu posúdeniu odvolací súd poukazuje, že ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ
splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi (teda predtým, než zamestnávateľ dáva/doručuje výpoveď).
V danej veci žalovaný dal výpoveď dňa 07.02.2011, ktorú žalobcovi doručil dňa 08.02.2018. Ak žalovaný

bol povinný ponúknuť žalobcovi voľné miesto pred daním výpovede, potom zisťovanie existencie
voľného pracovného miesta na ostatných súčastiach univerzity v období necelých dvoch týždňov pred
daním výpovede, nie je možné považovať za nedôvodný dôkaz o nedisponovaní voľným miestom
v čase výpovede. Práve naopak je potrebné vziať do úvahy, že v prípade žalovaného ide o zložitú
inštitúciu, zloženú z rôznych súčastí, ktoré sú v personálnej oblasti do istej miery samostatné. Preto

zisťovanie voľných miest vyžaduje istú časovú náročnosť.

24. Osobitne treba tiež zohľadniť, že pracovnoprávne vzťahy vysokoškolských učiteľov a funkcií
profesorov a docentov, najmä ich uzatváranie je predmetom špeciálnej právnej úpravy, zákona o
vysokých školách, ktorú je potrebné rešpektovať.

25. Podľa § 77 ods. 1 zákona o vysokých školách obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských
učiteľov a obsadzovanie funkcií profesorov a docentov sa uskutočňuje výberovým konaním v súlade s
§ 15 ods. 1 písm. c). Výberové konanie na obsadenie funkcie profesora a funkcie docenta je zároveň
výberovým konaním na obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa. Vypísanie výberového

konania vysoká škola zverejňuje na webovom sídle určenom ministerstvom a na svojej úradnej výveske
alebo úradnej výveske fakulty, ak ide o pracovné miesto alebo funkciu zaradenú na fakulte.

26. Z citovaného ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o vysokých školách a z dôvodovej správy k
nemu vyplýva, že základným nástrojom na zabezpečenie fungovania vysokého školstva a naplnenia

požiadavky trvalej aktivity vysokoškolských učiteľov je zákonom stanovené povinné výberové konanie
pri obsadzovaní miest a ustanovovaní do funkcií profesorov a docentov. Je preto skutočne pochybné,
či pracovné miesta, na ktoré poukazoval žalobca, mohol žalovaný žalobcovi ponúknuť a žalobcom ich
obsadiť (dohodnúť zmenu pracovnej zmluvy) bez predchádzajúceho výberového konania. Odvolací súd
sa však vzhľadom na postačujúce právne posúdenie ponukovej povinnosti touto pochybnosťou bližšie

nezaoberal.

27. Žalovaný v spore predložil i potvrdenie žalovaného zo dňa 25.01.2016 podpísané V. Z. T. o tom,
že v čase doručenia výpovede žalobcovi dňa 08.02.2011 nebolo u žalovaného nové výberové konaniea k tomuto dátumu nemali pre menovaného inú vhodnú prácu. Uvedené vyjadrenie súd prvej inštancie
vyhodnotil ako účelové s odôvodnením, že žalovaný v spore žiadnym spôsobom nepreukázal zisťovanie
voľných pracovných miest v čase doručenia výpovede dňa 08.02.2011. Z vyššie uvedených skutočností

však vyplýva, že žalovaný zisťovanie voľných miest preukázal vyjadreniami súčastí univerzity na základe
jeho výzvy pred daním výpovede, aby tak splnil svoju ponukovú povinnosť. Predmetné potvrdenie
preto korešponduje s ostatnými listinnými dôkazmi (vyjadreniami, pracovnými zmluvami ostatných
vysokoškolských učiteľov) a nebola zistená žiadna taká skutočnosť, ktorá by nasvedčovala účelovosti
potvrdenia.

28. Odvolací súd z vyššieuvedených dôvodov dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný mal možnosť žalovaného ďalej zamestnávať. V takom prípade ponuková povinnosť
zamestnávateľa odpadá, preto nie je daný dôvod neplatnosti výpovede pre nesplnenie hmotnoprávnej
podmienky podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Iný záver súdu prvej inštancie nepovažuje
odvolací súd za správny.

29. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že výpoveď žalovaného z pracovného
pomeru zo dňa 07.02.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá bola doručená žalobcovi
dňa 08.02.2011, je neplatná, nepovažuje odvolací súd z uvedených dôvodov za správny a súčasne
nejestvujú dôvody pre jeho zrušenie. Potom nie sú dané ani dôvody pre vylúčenie žaloby o zaplatenie

náhrady mzdy na samostatné konanie.

30. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom
rozsahu (o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy) zamietol (§ 388 C.s.p.).

32. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1. Z
výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255

ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Z dôvodu, že výrok rozsudku o práve štátu na náhradu trov konania nie je určitý, pokiaľ ide o presné

označenie oprávneného subjektu, a z dôvodu, že z odôvodnenia výroku nie je zrejmé, aké výdavky pri
dokazovaní tomuto subjektu v konaní vznikli, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec v tejto časti vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).