Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, January 15, 2018

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13Csp/30/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617202150
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2018:6617202150.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom spore žalobcu: F. A., D. XX.XX.XXXX, H. N. Š.
XXX, XXX XX Š., zastúpeným JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, IČO: 37 756 508, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821
09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom
Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo

výške 804,68 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 804,68 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne od 30.01.2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti, vo výške ako
bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom osobitným uznesením.

III. Žaloba o určenie, že zmluvné podmienky uvedené

v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobcom ako dlžníkom dňa 20.09.2013, v znení:
Celkové náklady Zákazníka podľa § 2 písm. g) Zákona (ďalej len „celkové náklady“) sú tvorené súčtom
úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom poplatok za garantovanú službu je vyjadrený pevnou

sumou 185,74 EUR.

v Zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 20.09.2013 uzatvorenej medzi žalovaným a žalobcom
v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.09.2013, v čl. I. bod 1.2,
v znení:
Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí Poskytovateľovi celkovú
odmenu vo výške 416,50 EUR. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 100 pravidelných splátkach

atov99týždennýchsplátkach(okremposlednejsplátky)vovýške4,16EURaposlednúsplátkuvovýške
4,66 EUR počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva
7. kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre Poskytovateľa
za to, že Zákazník bude môcť spotrebiteľský úver splácať v hotovosti priamo v mieste svojho trvalého
bydliska alebo na inom mieste podľa zmluvy, ktoré mu práve vyhovuje a Poskytovateľ zabezpečí

prevzatie a doručenie peňažnej hotovosti na účely splácania spotrebiteľského úveru, pričom suma
celkovej odmeny slúži Poskytovateľovi na úhradu nákladov vzniknutých pri poskytovaní služby, ktorými
sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena pre poverených pracovníkov a tvorí vlastný
príjem Poskytovateľa.

v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobcom ako dlžníkom dňa 28.12.2013, v znení:Celkové náklady Zákazníka podľa § 2 písm. g) Zákona (ďalej len „celkové náklady“) sú tvorené súčtom
úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom poplatok za garantovanú službu je vyjadrený pevnou
sumou 32,16 EUR.

v Zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 28.12.2013 uzatvorenej medzi žalovaným a žalobcom
v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.12.2013, v čl. I. bod 1.2,
v znení:
Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí Poskytovateľovi celkovú

odmenu vo výške 82,40 EUR. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a
to v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 1,37 EUR a poslednú splátku vo výške
1,57 EUR počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva
7. kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre Poskytovateľa
za to, že Zákazník bude môcť spotrebiteľský úver splácať v hotovosti priamo v mieste svojho trvalého

bydliska alebo na inom mieste podľa zmluvy, ktoré mu práve vyhovuje a Poskytovateľ zabezpečí
prevzatie a doručenie peňažnej hotovosti na účely splácania spotrebiteľského úveru, pričom suma
celkovej odmeny slúži Poskytovateľovi na úhradu nákladov vzniknutých pri poskytovaní služby, ktorými
sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena pre poverených pracovníkov a tvorí vlastný
príjem Poskytovateľa.

sú pre svoju neprijateľnosť neplatné sa z a m i e t a .

IV. Žalovanému sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalobkyne v celosti, vo výške
ako bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom osobitným uznesením.

V. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 48,00 €, v lehote
troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.02.2017, súdu doručenou dňa 15.02.2017, domáhal od žalovaného

vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 804,68 € s príslušenstvom, pričom uviedol, že dňa
20.09.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej
len „zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1“). Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 poskytol
žalovaný žalobcovi úver vo výške 700,00 €. Súčasne uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o
zabezpečení splátok úveru zo dňa 20.09.2013 (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe č.1“), spočívajúcu

v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobcu na účely úhrady splátok spotrebiteľského
úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1. Ďalej žalobca uzatvoril
dňa 28.12.2013 so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. 2“). Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2 poskytol žalovaný
žalobcovi úver vo výške 160,00 €. Súčasne uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o zabezpečení

splátok úveru zo dňa 28.12.2013 (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe č. 2“), spočívajúcu v preberaní
peňažnej hotovosti žalovaného od žalobcu na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol
poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2.

2. Právna stránka zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zmlúv o doplnkovej službe:

Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 (ďalej len „zmluvy o spotrebiteľskom úvere“) a zmluva o
doplnkovej službe č. 1 a č. 2 (ďalej len „zmluvy o doplnkovej službe“), označené vyššie, od ktorých
žalobca odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky a obsahujú ustanovenia v rozpore
so zákonom, v dôsledku čoho je zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne
neplatné právne úkony.

3. Neplatnosť zmlúv o doplnkovej službe:
Žalobca má za to, že zmluvy o doplnkovej službe majú k zmluvám o spotrebiteľskom úvere akcesorickú
povahu aj keď sú tieto zmluvy uzatvorené na osobitnej listine. Žalovanému nič nebránilo v tom,
aby dojednanie o spoplatnení hotovostného inkasovania splátok bolo zahrnuté priamo v zmluve o

spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobcu žalovaný práve takýmto spôsobom obchádzal zákon tým, žedojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale
zahrnul tento poplatok do splátky úveru.
Odmena za doplnkovú službu (hotovostné inkasovanie splátok v domácnosti spotrebiteľa), ktorá bola

predmetomzmlúvodoplnkovejslužbe,bolapercentuálnevovýške59,50%(zmluvaodoplnkovejslužbe
č. 1) a 51,50 % (zmluva o doplnkovej službe č. 2) z istiny poskytnutého úveru.
Žalobca má za to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere a s nimi súvisiace zmluvy o doplnkovej službe,
by sa mali posudzovať ako jeden celok.
Akcesorický charakter vyššie uvedených zmlúv možno priamo dôvodiť aj z bodu 1.1 zmlúv o doplnkovej

službe, v ktorom sa nachádza odkaz na číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca poukazuje na to, že zmluvy o doplnkovej službe nie sú samostatne označené číslom.
§ 52a Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“): ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom
rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z
povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od
seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej

z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik
ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.
Žalobca zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že predmetná zmluva o doplnkovej službe bola
nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby žalobca
z vlastnej vôle požadoval uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe, čím sa poskytnutý úver predraží,

nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru u
neho v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobcu, ale bola daná ako
podmienka poskytnutia úveru.
Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č.
129/2010 Z.z.“) platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala byť odmena

zadoplnkovúslužbuzahrnutádocelkovýchnákladovspotrebiteľaspojenýchsospotrebiteľskýmúverom,
a teda aj do RPMN. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvádza nesprávny údaj RPMN, keďže skutočná RPMN po započítaní odmena zo zmluvy o doplnkovej
službe, je niekoľkonásobne vyššia. V skutočnosti teda spotrebiteľ za úver zaplatí celkom 109,81 % (zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1) a 86,00 % (zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2) odplatu zo

sumy poskytnutého úveru, čo je doslova úžernícke plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.
Z toho vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ako celku. Ak zákonu alebo dobrým mravom
odporuje zmluva o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty, je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na
zmluvu ako celok.

4. Absentujúce náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere:
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere špecifikované v bode I. žaloby, na základe ktorých boli žalobcovi
poskytnuté peňažné prostriedky, neobsahujú náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. a
súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, musí zmluva

o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru - vyžaduje sa dátumová konkretizácia náležitosti „termín konečnej splatnosti“.
Uvedená náležitosť v zmluve absentuje. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise
zmluvy informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného

úveru. V prípade, že údaj o konečnej splatnosti v zmluve absentuje, považuje sa poskytnutý úver za
bezúročný a bez poplatkov.
- v súlade s písm. l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve požadovaná náležitosť absentuje, čo má

taktiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. S dôrazom na tzv.
legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise
zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné
poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky
bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje žalobca aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline
spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených
v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, akáčasť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v
danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou
naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené

nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška
úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa,
ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa.
Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru.

Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia
vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi
zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom
svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy
vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné

zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky
istiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“
Súčasne dáva do pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu Žilina, spis. zn.
9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014, uznesenie KS Trnava, sp. zn.: 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011,

rozsudok KS Trnava, sp. zn.: 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, rozsudok KS Žilina 11Co/256/2013
zo dňa 25.11.2013.

5. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu:
V rámci predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere (jej lícnej časti) nie je nijakým spôsobom

špecifikované, aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu tohto poplatku.
Z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene
považovať poplatok za garantovanú službu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. za neplatný, keďže
dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v predmetnom úverovom vzťahu.

6. Zhrnutie článku II žaloby:
Na základe vyššie uvedeného možno konanie žalovaného označiť ako úžernícke konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi, a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako celku. V danom
prípade ide aj o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri

sumy, a to na:
- zdanlivo primeraný úrok
- poplatok za garantovanú službu
- poplatok za výber splátok úveru
Žalobcamázato,žežalovanýpostupovalvočižalobcovibezodbornejstarostlivostiavrozporesdobrými

mravmi. Žalovaný spotrebiteľské práva žalobcu porušil tým, že použil neprijateľné zmluvné podmienky
a nekalé obchodné praktiky, najmä:
a) obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením zmluvy o doplnkovej službe
b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol skutočnú RPMN
Ďalej má žalobca za to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za absolútne neplatné

právne úkony.
Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je, že žalovaný mal nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého
úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola žalobcovi reálne poskytnutá na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.
Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobcu, prijímané

žalovaným nad rámec istiny poskytnutého úveru, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie,
nakoľko došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobcu bez právneho
titulu.

7. Prejudiciálne posúdenie neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zmlúv o doplnkovej službe:

Žalobca má za to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o doplnkovej službe, sú z dôvodov
špecifikovaných v bode. II žaloby, absolútne neplatné. Žalobca navrhuje, aby sa súd zaoberal
prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka porušovania práv
spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda aj klamaniaspotrebiteľa - žalobcu, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V neposlednom rade bude mať posúdenie označených zmlúv za neplatné za následok,
že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie na základe zmluvy, ktorá neobsahuje údaj RPMN v

správnej výške, a v ktorej zmluve má byť po správnosti uvedený údaj RPMN vo výške niekoľkonásobne
prevyšujúcej výšku pôvodne udaného údaju RPMN. V tejto súvislosti žalobca dáva do pozornosti aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008.

8. Poukaz žalobcu na niektoré rozhodnutia súdov v súvislosti s argumentáciou v článkoch II. a III. žaloby:

V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra
2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru
týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná.
K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka

(administratívnypoplatok)netýkajúcasahlavnéhopredmetuplneniaaodmenyzatotoplnenie(odmenou
je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa,
keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok,
ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento
bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.

Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber
splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď
za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom
pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac

ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za
osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti
s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o
spotrebiteľskom úvere“.

Tiež dáva do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp. zn.:
12C/63/2013:Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli
uzatvorenévtenistýdeňakoZmluvyospotrebiteľskýchúverochmedziúčastníkmikonaniazadoplnkovú
službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení
splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru,

mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy
o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by
zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam
žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ

nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou
uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku
znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet,
ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca
žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto

spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby
spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude
vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom
čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet v

banke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je
nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému
zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v
domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale
bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného

zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť
zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného
zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd pretoZmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských
úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp. zn.:
41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie
poplatkuvúverovejzmluve,ktorýtvorípodstatnúčasťodplatyzaposkytnutýúverccavovýške5násobku
úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu

funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ.
Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku,
kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť
ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru
súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako
spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku

je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o
časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku
z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z
úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým,
že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom,

je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.

9. Identifikácia bezdôvodného obohatenia:
Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane
spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 457 OZ ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal“.
Bezdôvodné obohatenie predstavuje suma uhradená zo strany žalobcu, ktorá presahuje reálne
poskytnuté finančné prostriedky.
Na základe predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 a „Duplikátu Karty splátok“, je zrejmé, že:

- žalobcovi bola poskytnutá celková čiastka úveru 700,00 € (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 1)
- žalobca uhradil žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 1.377,29 € (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v Duplikáte Karty splátok).
Žalovaný si v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou č. 569769837 uplatňuje nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 667,08 € (súčet úhrad žalobcu za obdobie od 16.09.2014 do
10.08.2015).
Na základe predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2 a „Duplikátu Karty splátok“, je zrejmé, že:
- žalobcovi bola poskytnutá celková čiastka úveru 160,00 € (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 2)

- žalobca uhradil žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 297,60 € (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v Duplikáte Karty splátok).
Žalovaný si v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou č. 570927187 uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 137,60 € (súčet úhrad žalobcu za obdobie od 28.10.2014 do
09.05.2015, z úhrady zo dňa 28.10.2014 je bezdôvodné obohatenie vo výške 1,00 €).

Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie celkovo vo výške 804,68 € (667,08 € +
137,60 €).
O skutočnosti, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, sa žalobca dozvedel v priebehu
mesiaca január 2017, od svojho právneho zástupcu.

10. Úroky z omeškania:
Na základe predžalobnej výzvy (prostredníctvom e-mailu) zo dňa 25.01.2017, bol žalovaný vyzvaný na
úhradu dlžnej sumy do 30.01.2017. Žalobca má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomtodni, teda odo dňa 31.01.2017, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobcovi.
Žalobca si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 31.01.2017 do zaplatenia.

11. Uznesením č.k. 13Csp/30/2017-29 zo dňa 16.02.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k
žalobe. Uznesenie sa stalo právoplatným dňa 20.02.2017 a vykonateľným dňa 03.03.2017.

12. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 02.03.2017, v ktorom uviedol, že žaloba je v
celom rozsahu nedôvodná a špekulatívna. Žalovaný popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené

v žalobe pretože sú nepravdivé, navyše tieto žalobca ničím nepreukazuje. Žalovaný trvá na tom, že
ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti
a neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalovaný namieta, že nepoužíva nekalé obchodné praktiky a
žalobca všetky zmluvy so žalovaným uzavrel dobrovoľne. Žalovaný namieta, že žalobný návrh na
plnenie uvedený v žalobe je neprípustný už len z hľadiska toho, že v ňom absentuje vyjadrenie
synalagmatickej reštitúcie. Toto vecné odôvodnenie žalovaný bližšie odôvodňuje s uvedením vlastných

tvrdení o skutkových okolnostiach nižšie v texte tohto podania.

13. Skutkový stav:
Medzi stranami došlo okrem iného aj k uzavretiu:
(i) Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. septembra 2013 (ďalej len „Zmluva

o úvere 1/“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver v sume 700,- EUR a
žalobcovi po poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri
predpoklade riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume 1052,14 EUR. Jednotlivé náležitosti Zmluvy
o úvere 1/ sú jasne, zrozumiteľne a určito uvedené v jej texte.

Až po uzavretí Zmluvy o úvere 1/ strany spolu uzavreli Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 20.
septembra 2013 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 1/“). Na základe Zmluvy o doplnkovej službe
1/ sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi nadštandardnú doplnkovú službu a žalobca sa zaviazal
žalovanému za jej poskytovanie zaplatiť celkovú odmenu v sume 416,50 EUR.

Žalovaný popiera, že by mu žalobca z oboch uvedených zmlúv plnil nad rámec istiny.

(ii) Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28. decembra 2013 (ďalej len „Zmluva
o úvere 2/“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 160,- EUR a
žalobkyni po poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri

predpoklade riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume 215,20 EUR. Jednotlivé náležitosti Zmluvy o
úvere 2/ sú jasne, zrozumiteľne a určito uvedené v jej texte.

Až po uzavretí Zmluvy o úvere 2/ strany spolu uzavreli Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 28.
decembra 2013 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 2/“). Na základe Zmluvy o doplnkovej službe 2/

sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni nadštandardnú doplnkovú službu a žalobkyňa sa zaviazala
žalovanému za jej poskytovanie zaplatiť celkovú odmenu v sume 82,40 EUR. Žalovaný popiera, že by
mu žalobca z oboch uvedených zmlúv plnil nad rámec istiny. Uvedená skutočnosť bude predmetom
dokazovania. Žalovaný navrhuje preto vypočuť žalobcu.

14. Nepoužiteľnosť súdnych rozhodnutí, na ktoré odkazuje žalobca:
Žalobca v časti IV žaloby bez bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych
rozhodnutí prevažne okresných súdov súvisiacich zo zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Keďže nadpis
časti IV žaloby naznačuje, že sa žalobca uvedenými súdnymi rozhodnutiami snaží dôvodiť údajný
žalovaný nárok, žalovaný sa voči takejto snahe žalobcu ohradzuje z viacerých dôvodov.

Po prvé, predmetom súdneho konania na základe žalobcom podanej žaloby sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych
rozhodnutiach na ktoré žalobca v žalobe len odkazuje. Táto zásada vyplýva okrem iného aj z toho,
že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1
CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich skutočností

nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“. Má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu
rozlišovania či existuje prekážka litispendencie alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a
hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danejzásady automaticky dochádza k znemožnenou žalovanému vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a
teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Po druhé, žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka v

ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách.
Po tretie, pokiaľ ide o konkrétne žalobcom spomínané súdne rozhodnutia, žalovaný si tieto dovoľuje
súdu bližšie priblížiť:

(i) išlo o výnimočné odchýlky z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktorá žalovanému dáva za pravdu,
a to spravidla z dôvodu, že v daných konaniach bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý
proces (napr. pri rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013
je nepochybne zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobca inak odvoláva, v ktorej
konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov“, nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
lebo tieto tvrdenia preukázané neboli);

(ii) ostatné skutkové okolnosti za ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané sú značne odlišné, išlo
napríklad o formuláre zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré
žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy o doplnkovej službe už nepoužíval, alebo sa týkali
administratívneho poplatku, ktorý žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere už nepoužíval, alebo išlo
napríklad o obchodnoprávny spor s obchodnými zástupcami žalovaného o náhradu škody, žalovaný

preto nevidí žiadnu paralelu daných rozhodnutí s touto vecou;
(iii) tieto rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené alebo sú žalobcom nesprávne interpretované. In
concreto,
a. rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,

b. rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013, a
c. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol
vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými
mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich

zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda nemajú žiaden súvis s týmto konaním.

15. Zmluva o doplnkovej službe:
Žalovaný trvá na tom, že Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobcom individuálne dojednaná,
je uzavretá platne a neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný vždy postupuje s odbornou

starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný nepoužíva voči spotrebiteľom nekalé obchodné
praktiky, teda ani pri uzatvorení Zmluvy o doplnkovej službe, nekalé obchodné praktiky voči žalobcovi
nepoužil. Žalovaný Zmluvou o doplnkovej službe neobchádza zákon. Žalovaný tak popiera aj všetky
tomuto odporujúce tvrdenia žalobcu.

16. Dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe:
Žalovaný v celom rozsahu popiera tvrdenie žalobcu, že údajne uzavretie Zmluvy o doplnkovej službe
so žalovaným bolo „nevyhnutnou podmienkou na uzavretie“ Zmluvy o úvere. Rovnako žalovaný popiera
tvrdenie žalobcu, že údajne „obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením“
Zmluvy o doplnkovej službe. Žalobca v žalobe tieto svoje nepravdivé tvrdenie neopiera o žiadne iné

skutkové tvrdenia súvisiace s uzavieraním zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania a už vôbec
takéto tvrdenia nepreukazuje relevantnými dôkazmi. Naopak z ďalších častí žaloby je celkom zjavné,
že takéto tvrdenia žalobcu sú vo svojej podstate založené iba na jej hodnotiacom úsudku, že vraj je
„nelogické, aby žalobca, z vlastnej vôle pristupoval a požadoval“ uzavretie Zmluvy o doplnkovej službe.
Žalovaný nižšie v tejto časti podania vysvetľuje, že žalobca uzavrel Zmluvu o doplnkovej službe

dobrovoľne, pričom v bezprostredne nadväzujúcej časti tohto podania vysvetľuje aj to, že išlo vždy o jej
logické a racionálne rozhodnutie.
Skutočnosť, že žalobca uzavrela Zmluvu o doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou a slobodou
vôľou, nie v tiesni) preukazuje okrem iného aj to, že:
(i) nie každý spotrebiteľ zmluvu o doplnkovej službe so žalovaným uzavrie;

(ii) Zmluva o úvere je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu Zmluvy o
doplnkovej službe so spotrebiteľom;(iii) Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobcom osobitne uzavretá až po uzavretí Zmluvy o úvere.
Nemohla teda podmieňovať uzavretie Zmluvy o úvere, keďže táto bola v čase podpisu Zmluvy o
doplnkovej službe už uzavretá;

(iv) žalovaný svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľnej povahe Zmluvy o doplnkovej službe,
ktorí spotrebiteľov na túto skutočnosť upozorňujú;
(v) Zmluva o doplnkovej službe je veľmi stručná zmluva s textom iba na jednom liste, pričom bola
osobitne uzavretá a podpísaná stranami (žalobca ju podpísal dokonca až na troch miestach);
(vi) žalobca mal záujem na uzavretí Zmluvy o doplnkovej službe, pretože keby mal záujem realizovať

platby splátok dlžnej sumy bezhotovostne na bankový účet žalovaného, robil by tak aj pokiaľ by mala
uzavretú Zmluvu o doplnkovej službe, žalobca však preferoval osobný výber dlžnej sumy v mieste jeho
pobytu. Žalobca zjavne uzatvoril Zmluvu o doplnkovej službe pretože nemala zriadený bankový účet.

17. Všeobecne k Zmluve o doplnkovej službe:
Zmluvaodoplnkovejslužbejesamostatneuzavretouinominátnouspotrebiteľskouzmluvouobsahujúcou

ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena
platí, t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o doplnkovej službe strany osobitne podpísali.
Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k Zmluve o úvere, no nie je podmienkou poskytnutia
spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, čo

potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie.
Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytovať nadštandardnú doplnkovú
službu spočívajúcu predovšetkým v pravidelnom preberaní peňažných súm na úhrady splátok
spotrebiteľského úveru v hotovosti v mieste určenom žalobcom - v meste alebo obci, kde má pobyt,
a žalobca sa zaviazala žalovanému zaplatiť za túto službu dohodnutú celkovú odmenu. Tieto hlavné

zmluvné podmienky, teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové
dojednanie sú explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky
zákonník“). Právo EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu, že priemerný
spotrebiteľ si vie ustrážiť hlavné zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým tým, či zmluvu

uzavrie alebo nie, aj z toho dôvodu sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti vylúčené zo
súdneho prieskumu skúmania ich prijateľnosti.
Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých zákazníkov, ktorí nemajú zriadený bankový
účet v banke (aj z toho dôvodu preferovali daní zákazníci režim „Hotovostný režim“ v zmluve o
spotrebiteľskom úvere). Práve v portfóliu nízkych úverov sa nachádzali častokrát zákazníci, ktorí nemali

zriadený bankový účet v banke (čerpali úver hotovostne) a zároveň sa nachádzali v obciach, kde im
nebola dostupná pobočka banky v ktorej by mohli realizovať vklad na účet žalovaného (preto sa rozhodli
využiť doplnkovú službu). Títo zákazníci nemali záujem platiť poplatky za hotovostné vklady na účet
žalovaného vyberané bankami ani cestovať k najbližším pobočkám bánk, aby splácali splátky úveru, a
preto sa rozhodli, uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe, kde potom náklady v súvislosti s pravidelným

preberaním hotovosti, častokrát aj na samotách, a poplatky za hotovostný vklad na bankový účet
žalovaného, zaťažovali žalovaného. Kauzou uzavretia zmlúv o doplnkovej službe je tak pri väčšine
zákazníkov snaha o minimalizáciu nákladov, ktoré tieto osoby vynakladali na splácanie úveru v podobe
najmä bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného (60-, resp. 100-krát) a na cestovné
náklady v súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (60-, resp. 100-krát).

Žalobca pritom preferoval výber hotovosti priamo na mieste ňou určenom pred platením vkladom na
účet žalovaného alebo bezhotovostným spôsobom. Zrejmou kauzou (ekonomickým dôvodom) uzavretia
Zmluvy o doplnkovej službe zo strany žalobcu tak bola zjavne tá istá kauza ako pre cieľovú skupinu
zákazníkov, na ktorú je daná služba orientovaná. Jej snahou tak bolo znížiť svoje náklady, ktoré by
musela vynakladať na splácanie úveru, keby úhrady splátok nerealizovala bezhotovostne, teda jej

snahou bolo najmä vyhnúť sa plateniu bankových poplatkov za hotovostný vklad na účet žalovaného
(60-, resp. 100-krát) a na cestovné náklady v súvislosti s opakovanými cestami do najbližšej banky (60-,
resp. 100-krát). Ako z uvedeného vyplýva, nešlo o neracionálne rozhodnutie, ale zjavne išlo naopak
o racionálne rozhodnutie žalobcu. Napokon žalovaný pripomína, že nie je na ňom, aby bránil svojim
zákazníkom využívať jeho nadštandardné doplnkové služby.

Súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dohoda o spôsobe splácania poskytnutého úveru.
Táto je v Zmluve o úvere obsiahnutá v bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždenné splátky
celkovej dlžnej sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu.“ a pri zvolenom režime. V Zmluve
o úvere si žalobca zvolila režim „Hotovostný režim“. V uvedenom prípade tak Zmluva o úvere upravujespôsob platenia dlžnej sumy nasledovne: „Splátka sa považuje za uhradenú dňom jej pripísania na
bankový účet Providentu. Platobné údaje na poukazovanie splátok: Číslo účtu: ...“. V súhrnnej skratke,
žalobca je podľa Zmluvy o úvere povinná platiť splátky na bankový účet žalovaného a nie inak.

Uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na bankový
účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje fyzicky sa dostaviť na
miesto určené žalobcom a prevziať od žalobcu hotovosť, ktorú po jej prevzatí použije na splnenie
povinnosti žalobcu z príslušnej Zmluvy o úvere. Žalobca, ako aj každý iný zákazník, sa preto môže
dobrovoľne rozhodnúť, že buď bude splácať splátky na bankový účet žalovaného priamo alebo uzavrie

so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe, ktorý od zákazníka bude preberať hotovosť na rôznorodých
miestach odlišných od pobočiek žalovaného (ak sa napríklad klient banky rozhodne namiesto použitia
internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí predsa banka platiť takéto cestovné za klienta).
Žalovaný zdôrazňuje, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť, a to ani na základe Zmluvy o úvere, ktorá
by žalovanému prikazovala preberať splátky od svojich zákazníkov osobne na ktoromkoľvek mieste,
ktoré si zvolia. Neexistuje ani žiaden legitímny dôvod, aby takéto ekonomicky náročné plnenie vykonával

žalovaný bezodplatne. Je predsa legitímnym právom žalovaného snažiť sa pri svojej podnikateľskej
činnosti dosahovať v medziach stanovených právnymi predpismi zisk. Ako žalovaný uvádza nižšie,
celková odmena za doplnkovú službu je však primeraná a vzhľadom na žalovaným skutočne vynaložené
náklady pomerne nízka.
V skratke, Zmluva o úvere samostatne stanovuje spôsob splácania úveru, tento sa uzavretím Zmluvy

o doplnkovej službe nemení, avšak Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaväzuje poskytovať
žalobcovinadštandardnúdoplnkovúslužbu,ktorejčasťzahŕňavykonávaniečinnosti,ktorúbyrealizovala
žalobca, pokiaľ by sa nerozhodla platiť žalovanému priamo na bankový účet žalovaného. Záväzok
žalovaného poskytovať doplnkovú službu preto nie je súčasťou záväzku žalovaného zo Zmluvy o úvere,
nakoľko zo Zmluvy o úvere napríklad nevyplýva povinnosť žalovaného pravidelne cestovať za žalobcom.

Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola pritom určená dohodou
strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem
inéhoobchodnýzástupcasaspravidla60-,resp.100-krátmusídostaviťdomiestaurčenéhožalobcomza
účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady
spočívajúce predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu

tam a späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaní
úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Žalovaný tak žalobcovi poskytoval
na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale žalovaný
dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Pokiaľ aj tak žalobca v konaní namieta
údajný rozpor výšky celkovej odmeny s dobrými mravmi, keď celková odmena pripadajúca v prepočte na

jeden výber predstavuje približne len cenu obojsmerného autobusového cestovného lístka, tak žalovaný
považuje tento hodnotiaci úsudok žalobcu za celkom mylný. Žalovaný pripomína, že keby žalobca
túto doplnkovú službu realizovala návštevami svojho advokáta za obdobných podmienok, jeho tarifná
odmena by mnohonásobne presiahla celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, isto by však
neposkytoval túto službu zadarmo, ako teraz požaduje žalobca.

Vzhľadom na uvedené, doplnková služba je poskytovaná nad rámec Zmluvy o úvere až potom, ako sa
žalobca dobrovoľne rozhodla uzavrieť so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe. Žalovaný zdôrazňuje,
že žalobca si túto doplnkovú službu v minulosti vyžiadala od žalovaného (aj od iných spoločností) už
viackrát, a to preto lebo doplnková služba bola pre neho výhodná.

18. Odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe nemá dopad na Zmluvu o úvere:
Žalobca na viacerých miestach žaloby nesprávne tvrdí, že odmena podľa každej Zmluvy o doplnkovej
službe by sa mala započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
zo Zmluvy o úvere, a preto podľa nesprávneho názoru žalobcu je v Zmluve o úvere uvedená nesprávne
výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v takej miere, že vraj ide až o úžeru. Žalovaný tieto

tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera.
Kľúčovou chybou na ktorej spočívajú žalobcu nesprávne výpočty (odhliadnuc od chybovej aplikácie na
webovej stránke, ktorú žalobca na výpočet použil) sú predovšetkým vstupné údaje s ktorými žalobca
pracuje. Ide predovšetkým o to, že nie je na vôli žalobcu, ale ani žalovaného, ktoré náklady tvoria celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú potom vstupným údajom pre výpočet

RPMN.
Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú vymedzené v § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č.129/2010 Z. z.“) nasledovne: „celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych

poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“.
Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi
doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše

uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými,
ktoréniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľskéhoúveruaniesúpodmienkouzískaniaspotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok.
Žalovanýtrvánatom,žežalobcanemuseluzavrieťZmluvuodoplnkovejslužbe,abynazákladeZmluvyo
úverezískalaspotrebiteľskýúver,aleboabyhozískalazaponúkanýchpodmienok,tedacelkováodmena
podľa Zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do:

(i) určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata aj celková odmena sú tak súlade
s právnymi predpismi a dobrými mravmi;
(ii) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z.; údaje v Zmluve o úvere o celkových nákladoch žalobcu sú tak správne;
(iii) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v Zmluve o úvere o celkovej čiastke, ktorú

musí žalobca zaplatiť, sú tak správne;
(iv) výpočtu RPMN; údaje v Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne.
Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani
pri celkových nákladoch či RPMN v Zmluve o úvere a ohradzuje sa voči nepravdivému difamačnému
tvrdeniužalobcuoúdajnejúžere.Zuvedenéhodôvodužalovanýpovažujevšetkyvtomtosúdnomkonaní

spomínané ním uzavreté zmluvy za platné a plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky,
s čím sa opakovane stotožnili aj všeobecné súdy vo viacerých konaniach, iniciovaných zákazníkmi
žalovaného v právne obdobných veciach, kde aj bolo rozhodnuté v prospech žalovaného, pričom viaceré
z týchto rozhodnutí sú už aj právoplatné (napr. rozsudok Okresného súdu Michalovce z 27.6.2012, spis.
zn. 19C/164/2010; rozsudok Okresného súdu Martin z 19.1.2015, spis. zn. 15C/244/2014; rozsudok

Okresného súdu Žiar nad Hronom z 18.9.2013, spis. zn. 5C/114/2011; rozsudok Okresného súdu
Prievidza z 10.4.2015, spis. zn. 8C/183/2014; rozsudok Okresného súdu Topoľčany z 25.3.2015, spis.
zn. 7C/138/2014, rozsudok Okresného súdu Košice II z 19.3.2015, spis. zn. 17C/73/2014).
Bremenotvrdeniaopakuasúvisiacedôkaznébremenovkonkrétnomprípadevšakspočívanažalobcovi.
Žalovaný pritom dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe ako aj nadštandardnosť na jej

základe poskytovanej doplnkovej služby bližšie vysvetlil vyššie v texte tohto podania. Žalobca tak
dôkazné bremeno v konaní neuniesol.

19. Všeobecne k Zmluve o úvere:
Žalovaný v súvislosti s uzavieraním a realizovaním každej Zmluvy o úvere postupoval dôsledne podľa

zákonač.129/2010Z.z.azákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších
predpisov. Žalovaný okrem iného s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver a splnil si svoje informačné povinnosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z..
Každá Zmluva o úvere bola uzavretá platne v písomnej forme, obsahujúc všetky všeobecné aj osobitné

náležitosti, ktoré sa na ňu vzťahujú podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v
okamihu jej uzavretia. Zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovaný voči žalobcovi
nepoužil nekalé obchodné praktiky (ani zo strany obchodných zástupcov žalovaného k použitiu nekalých
obchodných praktík nedošlo). Na Zmluvu o úvere sa teda nepoužije ani sankcia bezúročnosti a bez
poplatkovosti spotrebiteľského úveru.

20. K odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov:
Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť spotrebiteľských úverov terminus
technicus pre označenie odplaty - ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom“. Podľa tohto ustanovenia tieto náklady sú „všetky náklady vrátane úrokov,

provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získalspotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,“. V danom prípade ide o špeciálnu
právnu úpravu definujúcu odplatu/cenu za úver. Inak povedané, odplatou za spotrebiteľský úver sú
úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb). Medzi

týmito zložkami odplaty za úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V konkrétnom prípade
to znamená, že celkové náklady žalobcu zo Zmluvy o úvere tvorili len úrok a poplatok za garantovanú
službu.
Podľa § 53 ods. 1 OZ: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“.
Citované ustanovenie tak neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové
dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet
plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia.

Cenové plnenia sa preto nemôžu „deliť“ napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové
dojednania, čo súčasne vylučuje aj to, aby súd mohol niektoré z týchto „čiastkových“ cenových
plnení skúmať samostatne z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok (viď Hellner, Steuer:
BankrechtundBankpraxis, Stand 01/2005, bod 18/53). Inými slovami, citovaný zákon vylučuje možnosť
zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a

vedľajšímicenovýmidojednaniamivylučujeajmožnosťzaoberaťsaneprijateľnosťoujednotlivýchzložiek
cenového dojednania, ktorými sú v konkrétnom prípade úrok a poplatok za garantovanú službu.
Ani čl. 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“) nepozná pojem hlavné alebo vedľajšie cenové
dojednanie, pretože pozná len pojem cena: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k

definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo
služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“.
Dokonca aj Európska komisia zastáva názor, že nie je akceptovateľné rozdeľovanie cenových dojednaní
na hlavné a vedľajšie (viď. Správa Európskej komisie z 27. apríla 2000 o aplikácii Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM/2000/0248).

Hlavným dôvodom, prečo znenie čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a Občianskeho zákonníka jednoznačne
stanovuje, že ceny nemajú byť predmetom súdneho prieskumu je skutočnosť, že:
(i) súdy nie sú v kontinentálnom právnom systéme kvalifikované posúdiť určenie cien, a to ani hlavné
ani vedľajšie cenové dojednania, pretože určenie cien nie je až na výnimky predmetom zákonných
ustanovení a chýba pre ne normatívne vyváženie jednotlivých záujmov adresátov právnej normy,

na základe ktorých by mohol byť súdny prieskum vykonaný (von Staudingers, J.: Kommentar zum
Bürgerlichen Gesetzbuch mit Einführungs gesetz und Nebengesetzen. Neubearbeitung, 2006, marg.
320); a

(ii) určenie cien je ústavne chránené z hľadiska zmluvnej voľnosti a to tak určenie ceny (viď nález

Ústavného súdu ČR z 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03 a uznesenie Ústavného súdu ČR z 22.
februára 2012, sp. zn. I. ÚS 1800/09), ako aj určenie tzv. cenového dôvodu, t. z. toho, za aké plnenie
sa cena dojednáva (napr. Horn, N.: DierichterlicheKontrolle von Enthetlklauseln nach dem AGB- Gesetz
am Beispiel der Kreditwirtschaft. WM, 1997. Osobitná príloha č. 1, s. 9).

V oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich
cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť
od nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny obsah plnení sa určuje naopak ako
„balík“rôznychjednotlivýchplnení,ktorémuzodpovedácelkomšpecifickákombináciaprotiplnení.Takéto
komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť uspokojivo popísané v rámci jediného

popisu „hlavného predmetu plnenia“ (Frank, R. a kol.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519).
Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú ucelené balíčky plnení, ktorých súčasťou
je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto balíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček
protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a
ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku.

V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne prepojené“ (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č.
13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka“ nie je možné určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä
v prípadoch „balíčkov“, pri ktorých je štandardné a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je
to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).V nadväznosti na to špecifikácia jednotlivých „súčastí balíka“ zvyšuje transparentnosť cenového
dojednania (porov. bod 12.5 rozsudku rakúskeho Najvyššieho súdu z 7. augusta 2008, sp. zn.
6Ob/253/07), čím sa však nevytvára samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových dojednaní,

pretože cena je jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného Írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading proti Abbey National plc & Others).
Je tiež dôležité, že úniový normotvorca za účelom jednotného posudzovania celkových nákladov
spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom

pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah
jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac
SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).
V skratke, dojednanie o poplatku za garantovanú službu a o výške úroku nepodlieha v zmysle § 53 ods. 1
OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry samostatnému súdnemu prieskumu prijateľnosti
ceny tohto poplatku a/alebo výšky tohto dohodnutého úroku, pretože ide vždy len o jednu „časť“ ceny

úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je síce vo všeobecnosti vylúčený ustanovením §
53 ods. 1 OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej odplate
za poskytnutie finančných prostriedkov sa však použije špeciálna úprava podľa § 53 ods. 6 OZ,
ktorá pripustila súdny prieskum prijateľnosti - primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných
prostriedkov, a to pokiaľ ide o Zmluvu o úvere, iba z pohľadu, či takáto celková odplata podstatne

neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.
Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere: „Ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri

posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“.
Zcitovanéhoustanoveniajezrejmé,žesúdnemuprieskumupodliehalencelkováodplatazaúver,pričom
nebolo preukázané, že by táto v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere podstatne prevyšovala odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

Žalovaný na preukázanie, že odplata za úver podľa Zmluvy o úvere podstatne neprevyšovala odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch poukazuje
na tabuľky vydané v zmysle nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., ktoré v minulosti (pred účinnosťou
zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval § 53 ods. 6 OZ na znenie, ktoré žalovaný cituje
vyššie) slúžili ako základ pre stanovovanie maximálnej prípustnej hodnoty ročnej percentuálnej miery

nákladov (RPMN) v spotrebiteľských úverov. RPMN vlastne vyjadruje v percentuálnom vyjadrení to,
aký je úver pre spotrebiteľa nákladný a vychádza pritom zo všetkých nákladov, ktoré spotrebiteľ
okrem istiny musí veriteľovi zaplatiť. Ide pritom o iný údaj, než je úroková sadzba a tieto dva údaje
nemožno zamieňať. Podľa týchto tabuliek sa v rokoch 2008 až 2010 pohybovala maximálna prípustná
hodnota RPMN medzi 76% až 112,52%. Keďže v Zmluve o úvere bola RPMN 70,38%, resp. 57,17%

(žiadnym dôkazom žalobcu opak preukázaný nebol), nemôže byť takáto RPMN v rozpore so všeobecne
akceptovaným hodnotovým poriadkom, keď v rokoch 2008 až 2010 bola priamo právnymi predpismi
stanovená výška RPMN až do 112,52% (http://www.mfsr.sk/Default.aspx?CatID=6865). Náklady na
úver, nedosahujúce ani dve tretiny zákonom povolenej výšky takýchto nákladov, jednoducho z povahy
veci nemôžu odporovať ani dobrým mravom a nemôžu byť úžerou.

Ani jedna zo Zmlúv o úvere teda nepresiahla najvyššiu prípustnú odplatu.

21. Poplatok za garantovanú službu:
Tvrdeniežalobcuoúdajnejneplatnostipoplatkuzdôvodu,ževraj„...vsamotnomtextezmluvyabsentuje
okruh plnení, ktoré majú byť spotrebiteľovi poskytované ako protiplnenie za poplatok ...“, žalovaný

popiera pre jeho nepravdivosť. Žalovaný vyššie vysvetlil, že poplatok za garantovanú službu je len
špecifikáciou cenového dojednania príslušnej Zmluvy o úvere, ktorou sa poskytuje finančná služba -
úver, a jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 6 OZ prípustný iba podľa
§ 53 ods. 6 OZ spolu s úrokom, teda pri posudzovaní celkovej odplaty za príslušný úver.
Poplatok za garantovanú službu je v Zmluve o úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, pričom bol v

časeuzatvoreniaZmluvyoúvereprípustnýmazákonomdovolenýmpoplatkom,pretožehopredpokladal
aj § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48“). Súdny dvor EÚ k uvedenému ustanoveniujudikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa typov poplatkov, ktoré môže
veriteľ vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank România SA, bod 65). Je teda
zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu

alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci poskytovania spotrebiteľských úverov.
Rovnako žalovaný pripomína, že žalobca v žalobe zjave tendenčne nerozlišuje medzi administratívnym
poplatkom, ktorý v minulosti používal žalovaný a poplatkom za garantovanú službu, ktorý je uvedený
v Zmluve o úvere. Protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je pritom výslovne špecifikované v
bode 4 Zmluvy o úvere nasledovne: „Za poplatok za garantovanú službu sa Provident zaväzuje pre

Zákazníka zabezpečovať nasledovné:
- službu prevencie kumulácie neuhradených splátok prostredníctvom telefonického upozornenia a/alebo
listového upozornenia na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa tejto Zmluvy,
- podporu prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky 0850111104 a kontaktných centier na
pobočkách Providentu, ktoré sú Zákazníkovi k dispozícií v úradných hodinách uvedených na webovom
sídle www.provident.sk, v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach

Zákazníka podľa tejto Zmluvy,
- službu vyhotovenia duplikátov dokumentov v súvislosti so Zmluvou v prípade ich straty alebo
poškodenia,
- službu poskytnutia Karty splátok Zákazníkovi, ako pomôcku na vedenie záznamov o platbách podľa
tejto Zmluvy,

- na základe písomnej žiadosti Zákazníka, ktorý je v omeškaní s úhradou sumy splatnej podľa tejto
Zmluvy najmenej štyri týždne, sa Provident zaväzuje akceptovať splácanie tejto sumy v osobitných
splátkach, rozdelených najviac na obdobie štyroch týždňov a zároveň si neuplatniť vo vzťahu k takejto
splatnej sume právo na odstúpenie od Zmluvy alebo na úroky z omeškania podľa čl. 10.“.

22. Úrok:
Dohodnutý úrok je v Zmluve o úvere uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou
sadzbou zo sumy úveru. Úrok vyjadrený prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej v Zmluve o
úvere je len špecifikáciou cenového dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Výška úrokovej
sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu,

že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa
nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o
spotrebiteľskomúvereuvádzaťročnúpercentuálnumierunákladov(RPMN),ktorávychádzazcelkových
nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho
a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMN

bolo zaviesť jednoduchý údaj pre spotrebiteľov podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať
jednotlivé ponúkané spotrebiteľské úvery z pohľadu ich výhodnosti, aj keď tieto obsahujú viacero
cenových dojednaní popri úroku. Priemerný spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva
RPMN ponúkaných spotrebiteľských úverov a nie úrokovú sadzbu.
Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty

za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu. Žalovaný
zdôrazňuje, že nekompenzuje nízky úrok vysokými poplatkami, ako je to bežnou praxou v bankovom
sektore a navyše, žalovaný pri poskytovaní spotrebiteľského úveru podstupuje podstatne vyššie riziko
ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver. Banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené aspoň
pohľadávkami z účtu zákazníka, vedeného v danej banke, čo žalovaný nemá.

In concreto, komerčné banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby (napr. Poštová banka, a. s.,
za 32,50% ročne, príp. OTP Banka, a. s. za 27,50% ročne) a napokon aj súdna prax považuje úroky
vo výške 25% ročne za primerané (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, str. 6).
Podľa Najvyššieho súdu SR „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom … treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov

vzájomných vzťahov medzi ľuďmi“ (rozsudok so sp. zn. 3 Cdo 137/2003, publikovaný v časopise Zo
súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna
prax uznáva úrokovú sadzbu 25% ročne, či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi
úroková sadzba podľa Zmluvy o úvere vo výške 21,50% ročne, resp. 22,38% ročne, pri dobe splatnosti
60-tich, resp. 100 týždňov.

Aj z týchto dôvodov žalovaný trvá na tom, že tak odplata - cena úveru, ako aj všetky jej zložky boli v
každej Zmluve o úvere dohodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi, v súlade s dobrými mravmi
a jednoznačne nejde o úžeru.Nakoľko žalobca „dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: spisová
značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008“, hoci neuvádza prečo a z akého dôvodu, žalovaný si dovoľuje
konajúcemu súdu z opatrnosti tieto rozhodnutia priblížiť:

(i) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/224/2008, zo dňa 23. apríla 2009 - žalovaný vôbec
nerozumie,včommôžemaťdanérozhodnutiesúvisstoutovecou.VkonaníNajvyššísúdSRrozhodoval
o dovolaní, pričom spor sa týkal určenia neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a Najvyšší súd SR sa
zaoberal právnym posúdením ne/existencie naliehavého právneho záujmu na danom určení;
(ii) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/1/2009, zo dňa 31. júla 2009 - Najvyšší súd SR sa

v danej veci zaoberal zmluvou o úvere uzavretou dňa 10. júna 2003 na ktorú sa ešte nevzťahoval toho
časuúčinnýzákonč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákonaSlovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, z čoho
tiež vyplýva, že v konkrétnom prípade sa na danú zmluvu nepoužilo špeciálne vymedzenie ceny/odplaty
- celkových nákladov spotrebiteľa, a toho času právny poriadok ani neupravoval najvyššiu prípustnú
odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 6 OZ. Najvyšší

súd SR vo veci zjednodušene konštatoval, že hoci v čase uzavretia danej zmluvy neexistuje zákonnom
stanovená výška odplaty (konkrétne v danom čase odplata predstavovala len úroky podľa danej zmluvy
o úvere), neznamená to že je ju možné dohodnúť v akejkoľvek výške pretože aj v týchto prípadoch bude
hornou hranicou súlad s dobrými mravmi.

Ako už z uvedeného vyplýva, spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je zaujímavé z pohľadu
limitácie dohodnutej odplaty, ktorá nemá právnymi predpismi stanovený limit, vo vzťahu k Zmluve o
úvere, ktorá je predmetom tohto konania je však nepoužiteľné pretože, táto má právnymi predpismi
stanovenú najvyššiu prípustnú odplatu. Je potrebné tiež zdôrazniť, že dané rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR nielenže stratilo vo vzťahu k zmluvám o spotrebiteľských úveroch právny základ v dôsledku

zmeny právnej regulácie definovaním celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom,
RPMN a najvyššej prípustnej odplaty, ale navyše nikdy nemalo za cieľ posudzovať iba primeranosť
niektorých zložiek odplaty, ale odplatu ako celok. Predsa ak výška dohodnutých úrokov k výhodnosti
spotrebiteľského úveru nemusí mať koreláciu, potom akékoľvek samostatné posudzovanie len úrokov
bez ďalších zložiek celkových nákladov stráca svoj pôvodný zmysel. Preto Najvyšší súd SR v

odôvodnení daného rozhodnutia operuje abstraktne s posúdením výšky „odplaty“ a až následne dosadí
svoj právny názor do konkrétneho skutkového stavu danej veci, kde odplata bola len úrok. Práve z toho
dôvodu došlo následne zákonodarcom k zavedeniu legálnej definície celkových nákladov spotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverom a k stanoveniu najvyššej prípustnej výšky odplaty pri poskytnutí
peňažných prostriedkov.

23. Prítomnosť náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.:
Žalobca v žalobe poukazuje na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe, že vraj v Zmluve
o úvere absentuje náležitosť „termín konečnej splatnosti“. Žalovaný takéto tvrdenie žalobcu popiera, pre

jeho nepravdivosť.
Žalobca sa pritom zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia od žalovaného,
dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci žalobca poznala termín konečnej splatnosti
Zmluvy o úvere, ale teraz sa jej zdá, že tento mal byť určený nie „termínom“ (hoci zákon č. 129/2010 Z.
z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“), ale „dátumom“ (hoci pojem „dátum“ zákon č. 129/2010

Z. z. z logických dôvodov nepožaduje). Žalovaný takúto argumentáciu žalobcu (ako aj výkon údajného
práva o ktoré sa takto pokúša), považuje za odporujúcu dobrým mravom.
Uvádzaný právny názor žalobcu je pritom nesprávny už len z toho dôvodu, že je bagateľný pre prehnaný
formalizmus, tak ako to má na mysli Ústavný súd SR: „prehnané formalistické požiadavky všeobecného
súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri

hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v
poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania” (napr. nález Ústavného súdu SR
z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Podľa Ústavného súdu SR sa porušenia základných práv
dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle

zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej
sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).
Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o
úvere: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníkamusí obsahovať tieto náležitosti: ... f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru,“.
Ako je z citovaného ustanovenia zrejmé, zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej

splatnosti“, nie „dátum“. V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo
„termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový
údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava:
Veda 2003. 985 s.). Napokon rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom
práve dlhodobú tradíciu a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si

zákonodarca osvojil práve pojem „termín“ a nie „dátum“.
V danom prípade preto pre splnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je
postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že: „Úver sa za podmienok podľa tejto
Zmluvy poskytuje na dobu 45 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti
úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 45. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“.
Žalovaný v súvislosti s touto náležitosťou zdôrazňuje, že nedávno vyhláseným rozsudkom Súdneho

dvora EÚ z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, a.s. proti G. N., C-42/15 (ďalej len „Rozsudok
HCS“) Súdny dvor vo svojom výroku záväzným spôsobom objasnil okrem iného aj článok 10 ods. 2
písm. h) smernice 2008/48, a to nasledovne:
„2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky

tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“.
Súdny dvor EÚ príslušné ustanovenie smernice 2008/48 jasne vyložil tak, že obsahom danej náležitosti
nie je nevyhnutne uvedenie konkrétneho dátumu (deň, mesiac, rok). Dôležitým pre tento spor je však
práve spôsob, akým Súdny dvor EÚ k takémuto záveru dospel. V bode 48 Rozsudku HCS, Súdny
dvor EÚ poukázal na cieľ daného ustanovenia, ktorý uvádza generálna advokátka E. Sharpston, a to

zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. Podľa Súdneho dvora EÚ
na naplnenie tohto cieľa postačí akákoľvek formulácia, ktorá umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy, veriteľovi sa však neukladá v zmluve uviesť presný dátum (deň, mesiac,
rok).
Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere podľa čl. 10 ods. 2 písm. h)

smernice 2008/48 so zameraním na pojem „frekvencia splátok“. Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku
HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48:
„dĺžku trvania zmluvy o úvere“, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná
práve § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,“. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť

nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienky
na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c)
smernice2008/48,atakjeprípustnévnútroštátnuprávnunormu§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.
z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku
uvádzať v zmluve o úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti.

24. Prítomnosť náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.:
Žalobca v žalobe poukazuje aj na údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere, konkrétne na tom základe, že vraj
v Zmluve o úvere absentuje náležitosť „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“.

Žalovaný takéto tvrdenie žalobcu popiera, pre jeho nepravdivosť. Uvedené tvrdenie je nepravdivé
tak z dôvodu nesprávneho právneho názoru na ktorom je založené, ako aj rovnako z dôvodu jeho
bagateľnosti, ktorú žalovaný vysvetlil už vyššie.
Žalobca sa aj v tomto prípade zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia od
žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci v Zmluve o úvere bola táto

náležitosť uvedená, odstupom času sa žalovanej zdá, že táto náležitosť mala byť uvedená v Zmluve o
úvere inak. Logicky aj túto argumentáciu žalobcu ako aj výkon údajného práva o ktoré sa takto pokúša)
žalovaný tak považuje za odporujúcu dobrým mravom.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o
úvere: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať tieto náležitosti: … k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,“.Podľa názoru žalovaného si žalobca uvedené ustanovenie nesprávne právne vyložila zrejme tak, že sa
mylne domnieva, že citované ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej jednotlivej
splátky na úrok, istinu a iné poplatky. Takýto „rozpis“ sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných

v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. z. nejde o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale o
formulovanie práva spotrebiteľa v priebehu doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú
bezplatne požadovať od veriteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky.
V danom prípade preto bolo postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že (i) počet
splátokje45,(ii)boladefinovanávýškakaždejsplátky,(iii)bolaurčenásplatnosťkaždejsplátky,pričomje

potrebné zohľadniť, že úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby
bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek
celkových nákladov žalobcu spojených s poskytnutým úverom.
Pokiaľ ide údajný „legálny výklad“, ktorý žalobca vraj vidí v dôvodovej správe, tu treba uviesť, že
ide o nepravdivé tendenčné tvrdenie, pretože v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z. nie je
žiadna zmienka o tom, že by sa podľa zákonodarcu mal § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.

z. vykladať ako vyžadujúci uvedenie rozpisu (amortizačnej tabuľky). Pokiaľ ide o niekoľko súdnych
rozhodnutí, na ktoré poukazuje v súvislosti s touto náležitosťou žalobca, tieto nikdy nepredstavovali
ustálenú rozhodovaciu prax súdov (nikdy nedošlo k ich jednoznačnému presadeniu ani na lokálnej
úrovni). Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované
v rámci konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s.

proti G. N.), kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „na rozdiel od tvrdení predkladajúceho
súdu,relevantnéznenieuvedenéhozákonanevyžaduje,abyzmluvaoúvereobsahovalapresnéurčenie,
aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a
poplatky.“ (bod 16).
Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl. 10 smernice

2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere.
Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva
o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES,
prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch
však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice
2008/48/ES „zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej

vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice
2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti
splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie
tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a

nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k
názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých
splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu
mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere“ (body 9 a 10).

Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.
septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne

výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov“,
rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (najmä SOI) či súdne rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali zmluvy o spotrebiteľskom úvere
používané žalovaným a nikdy nebolo žalovanému právoplatne vytknuté nesplnenie tejto zákonnej
náležitosti.

Ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,“
sa transponoval do vnútroštátneho právneho poriadku SR čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48:„výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“.
Zásadným a prelomovým vo vzťahu k objasneniu výkladu tejto náležitosti je preto aj v tomto prípade

nedávno vyhlásený Rozsudok HCS (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016, vo veci Home
Credit Slovakia, a.s. proti G. N., C-42/15) v ktorom Súdny dvor vo svojom výroku záväzným spôsobom
objasnil okrem iného aj článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48, a to nasledovne:
„3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme

amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.
Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere
musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods.
2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný

bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica
2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(body 52 až 54).
Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do

vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie
nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48,
a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010
Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje
požiadavku uvádzať v zmluve o úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t.

z. amortizačnú tabuľku).

25. Bližšie k niektorým aspektom Rozsudku HCS:
S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi v
rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú

mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia
úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9
preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné
vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.“). Smernica 2008/48 bola transponovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z..

Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ
ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v
danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské
štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.

Žalovaný zvlášť poukazuje na tú časť odôvodnenia Rozsudku HCS (bod 55), kde Súdny dvor EÚ
zotrváva na výklade podanom Súdnym dvorom EÚ v rozsudku SC Volksbank România, že smernica
2008/48 stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia
špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako
ona sama obsahuje. V Rozsudku HCS sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje povahe čl. 10 ods. 2 smernice

2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci čl. 10
ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere zrozumiteľne a stručne iné
zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské
štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné
náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48. Súdny dvor EÚ

tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice 2008/48 nesmie
požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48.
Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS podal
záväzný výklad náležitostí, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré žalovaný vysvetlil už vyššie.
Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, C-453/00, Kühne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho

judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské
štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku
Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor
rozhodol, je povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocízabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/
Komisia, C-8/88, Zb. s. I-2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny
dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje

význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod
16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C-50/96, Zb. s. I-743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že
správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať
aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na

základe žiadosti o výklad.“.
Súdny dvor EÚ teda dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy a
akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený
výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto
pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania potom

zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR, ktorý túto záväznosť vo svojich
rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12.
decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
(zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie
čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň

rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je
interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.“.
Žalovaný si preto dovoľuje vo veci konajúcemu súdu pripomenúť, že ak by sa v danej veci z akéhokoľvek
dôvodu chcel odchýliť od výkladu poskytnutého Súdnym dvorom EÚ (pritom nepostihnúť svoje
rozhodnutie vadou arbitrárnosti), mal by podať Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho

konania. Následne samotný Súdny dvor EÚ posúdi položené prejudiciálne otázky aj z pohľadu doktríny
acte éclairé a acte claire (vrátane jeho doterajšej judikatúry) a pre prípad, že dospeje k záveru, že (i)
položená prejudiciálna otázka je zhodná s otázkou o ktorej už rozhodol, (ii) možno odpoveď na takúto
otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, alebo (iii) odpoveď na položenú otázku nevyvoláva žiadne
dôvodné pochybnosti, Súdny dvor EÚ rozhodne podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v

znení neskorších predpisov.

26. Opomenutie synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 OZ:
Žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobcu o neplatnosti oboch spomínaných zmlúv, zdôrazňuje,
že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo

vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ: „Ak je zmluva neplatná alebo ak
bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.“. Z uvedeného
vyplýva, že sa v prípade aplikácie § 457 OZ v plnej miere aplikuje synalagma podľa § 560 OZ. In concreto
uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto (i)
sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený ho splniť oproti

plneniu protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a kol. Občiansky
zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ
sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný
synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak

zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej
peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia
plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.“.
Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy resp. niektorú z nik za neplatné/ú (hoci tieto zmluvy
sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú

podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V prípade žalovaného
by tak vrátenie plnenia doplnkovej služby nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhej vety
OZ, a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobcu peňažná náhrada za plnenie doplnkovej
služby poskytnuté žalobcovi.
Nakoľko žalobca takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadril, vzhľadom na

kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby v celom
rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).

27. Stručné zhrnutie:Zhrňujúco, žalobca hoci poukazuje na údajnú neplatnosť Zmluvy o doplnkovej službe k tomuto
nesprávnemu a nepravdivému tvrdeniu, ktoré žalovaný v celom rozsahu popiera, ani len neuviedol
žiadne skutkové okolnosti, ku ktorým by sa žalovaný mohol vyjadriť. Žalovaný tiež pripomína, že

bremeno tvrdenia a súvisiace dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Žalovaný zdôrazňuje,
že žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o doplnkovej službe na základe svojho slobodného, vážneho
a dobrovoľného rozhodnutia, pretože bola pre neho výhodná.
Slobodné, vážne a dobrovoľné rozhodnutie žalobcu uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe preukazuje
aj skutočnosť, že (i) Zmluva o doplnkovej službe je zo strany žalobcu osobitne podpísaná, (ii) takúto

zmluvu neuzatvárajú všetci zákazníci žalovaného, (iii) Zmluva o doplnkovej službe sa podpisuje až po
uzavretí Zmluvy o úvere a pod.
Výhodnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe pre žalobcu preukazuje aj skutočnosť, že (i) žalobca
o túto doplnkovú službu žalovaného v budúcnosti opakovane požiadal pri uzatvorení inej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ako aj to, že (ii) síce mu uzavretím ostala nezmenená možnosť splácať dlžnú
sumu z príslušnej Zmluvy o úvere bezhotovostne, vždy žiadal o prevzatie hotovosti na základe Zmluvy

o doplnkovej službe.
Žalovaný si voči žalobcovi splnil v súvislosti so Zmluvou o úvere a Zmluvou o doplnkovej službe všetky
povinnosti stanovené príslušnými právnymi predpismi, tieto zmluvy boli uzatvorené platne a obsahujú
všetky povinné náležitosti (aj s prihliadnutím na Rozsudok HCS) vyjadrené jasne, zrozumiteľne a určito.
Odplata podľa Zmluvy o úvere a všetky jej zložky sú v súlade s právnymi predpismi, primerané a v súlade

s dobrými mravmi. Tieto zložky cenového dojednania podľa § 53 ods. 1 OZ nepodliehajú samostatnému
súdnemu prieskumu ich prijateľnosti. Celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe je v súlade
s právnymi predpismi, primeraná vzhľadom na predpokladaných 60 osobných návštev u žalobcu, a je
v súlade s dobrými mravmi.
Žalobca plnenie svojich povinnosti zo Zmluvy o úvere a zo Zmluvy o doplnkovej službe v konaní naopak

nepreukázala. Právnym dôvodom takého plnenia by pritom boli práve príslušná Zmluva o úvere resp.
Zmluva o doplnkovej službe, žalovaný sa teda ani nemohol bezdôvodne obohatiť. Žalovaný tiež namieta,
že mu údajná výzva na dobrovoľné plnenie zo strany žalobcu nebola riadne doručená, pričom z jej
predloženého znenia nevyplýva, že by jej súčasťou bola plná moc na zastupovanie žalobcu. Žalovaný
namieta neprípustnosť žalobného návrhu tiež aj pre nezohľadnenie synalagmatickej reštitúcie.

28. Uznesením č.k. 13Csp/30/2017-102 zo dňa 13.03.2017 súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa
k vyjadreniu žalovaného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.03.2017 a vykonateľnosť dňa
27.03.2017.

29. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 24.03.2017, v ktorom uviedol,
že zotrváva na tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú v rozpore so zákonom. Poukazuje najmä na
rozpor s § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), §
4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 2 a § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010

Z.z.“).
Žalobca v žalobe dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere s poukazom
na § 39 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere sú logicky
neplatnými aj zmluvy o zabezpečení splátok úveru (ďalej len „zmluvy o doplnkovej službe“), ktoré sa
svojim trvaním viažu na hlavný záväzkový vzťah.

Naďalej má za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktoré mal žalobca platiť na základe zmlúv
o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“),
pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a
účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej

percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom
„celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v

hotovosti mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmlúv o
doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru.
Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme za
neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnuochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka z hľadiska toho, či odplata podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

Minulé skúsenosti s postupom žalovaného pri uzatváraní predmetnej zmluvy svedčia o tom, že žalovaný
výslovne inštruoval svojich obchodných zástupcov, aby klientom (spotrebiteľom) nedávali na výber v
otázke uzatvorenia či neuzatvorenia zmluvy o doplnkovej službe čím svojich klientov vystavoval situácii,
že buď podpíšu všetky na podpísanie predložené listiny, alebo úver poskytnutý nebude. Vzhľadom na
vyššie prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv

o spotrebiteľských úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme za to, že odmena
zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN. Len pre ilustráciu, skutočná
RPMN po zohľadnení odmeny zo zmlúv o doplnkových službách, by bola približne vo výške 142,10 %
(pri zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 569769837) resp. 228,66 % (pri zmluve o spotrebiteľskom úvere
č. 570927187).

Poukazuje napr. na rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 14C/92/2013 zo dňa 14.05.2014, rozsudok OS Prešov,
sp. zn.: 9C/94/2012 zo dňa 21.02.2013, rozsudok OS prešov, sp. zn.: 8C/4/2013 zo dňa 26.05.2014, v
ktorých súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru, je neprijateľná.
Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť ceny
spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ/G.). Nesprávna RPMN je zavádzaním v

podstatnejinformáciiprespotrebiteľaatakútopraxoznačilSúdnydvorEÚzaklamlivúobchodnúpraktiku
(nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 A.I.D./S.O.S. Financ.
Pokiaľbysižalobcaskutočnemoholdobrovoľnevybraťmedziúhradamisplátok„svojpomocne“-lacnejší
variant a prostredníctvom obchodného zástupcu - drahší variant, je zrejmé, že by sa pre uvedenú službu
sobchodnýmzástupcomnerozhodolataksiušetrilnákladyumelopredražujúceúver.Jeúplnenelogické

ba až absurdné, aby žalobca sám požadoval uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe resp. si túto službu
sám slobodne a vážne zvolil, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok obchodným zástupcom
žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver.
Ktorý klient banky resp. nebankovej spoločnosti by chcel zaplatiť za spotrebiteľský úver viac, keď má
možnosť zaplatiť menej.

Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane žalobcu,
za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul poplatok za výber do RPMN), slúžili
výlučne záujmom žalovaného. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na
zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov.
Je pozoruhodné, že množstvo klientov odkázaných práve na nebankové produkty žalovaného t.j.

skupina, ktorá nedisponuje nadbytkom peňazí resp. skupina charakteristická výslovným nedostatkom
peňazí, si dobrovoľne volila doplnkovú službu žalovaného, ktorá im za cenu niekoľko sto eur navyše
mala ušetriť ich čas s úhradou splátok (cez internet banking, alebo návštevu banky resp. pošty). Takéto
niečo si žiadny človek s nedostatkom peňazí samozrejme dobrovoľne nevyberie.
Žalobca nebol reálne oboznámený s dobrovoľným charakterom zmlúv o doplnkovej službe a zmluvy

o doplnkovej službe podpísal iba z dôvodu, že mu boli predložené ako povinná súčasťou zmluvnej
dokumentácie, bez ktorých podpisu by úver nedostal. Skutočný charakter zmlúv o doplnkovej službe mu
ostalutajený.Zuvedenéhoplynie,žeuzatvoreniezmlúvodoplnkovejslužbybolonespornenevyhnutnou
podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru žalovaným.
Žalobca predložil súdu rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo dňa 16.03.2016 a

rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré môžu byť pre
tunajší súd pri rozhodovaní výrazne nápomocné, keďže sa týkali priamo žalovaného.
Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016:
Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky,
ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto

ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“
Bod 38: „Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou
cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o
evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu
a účelu“

Bod 40: „Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú
úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za
plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie
služby“Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich
zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti
poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na

uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol
zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“
Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa,
prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním
zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané

úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“
V nadväznosti na vyššie citované pasáže z rozsudku Krajského súdu v Prešove, žalobca tunajšiemu
súdu zhrňujúco uvádza, že celková odplata požadovaná žalovaným, je jednoznačne v rozpore s dobrými
mravmi. Zároveň Krajský súd v Prešove potvrdil ten názor, že vedľajšie cenové dojednania podliehajú
(musia podliehať) súdnemu prieskumu (viď bod 40. rozsudku KS v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo
dňa 08.12.2016).

Z textu zmlúv o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaný niektoré z obligatórnych náležitostí zmluvy
ospotrebiteľskomúvere-výška,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov;termínkonečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, neuviedol spôsobom, ktorý ukladá zákon.
Žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú možno vyvodiť z výkladu ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch, a síce nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky

ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok.
Na tomto mieste poukazuje na: Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013: „Krajský
súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu o nedostatku podstatnej
náležitosti úverovej zmluvy uvedenej v § 4 ods. 2 pod písm. i), keď spotrebiteľská zmluva musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Logickým a teleologickým

výkladom Zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy
musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť
splatené jednorazovo. Z uzatvorených zmlúv síce vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však
uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov
jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej

zmluvyjenevyhnutnévedieť,koľkodlžníkvjednotlivýchsplátkachplnínaistinu,osobitneúrokaosobitne
na poplatky.“

Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015: „Účelom náležitostí ustanovených v
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť

splátkybudepoužitánaistinu,úrokaďalšiepoplatky,čomutiežumožňujezorientovaťsavdanejsituácii,
pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú
časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.“
Uznesenie KS Trnava spis. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011: „Primárnemu účelu právnej úpravy
normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) pritom

zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2007 vrátane, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet
a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.“
Ďalej je žalobca jednoznačne toho názoru, že výraz „termín“ v slovnom spojení „termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru“ je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený
uvedením dňa, mesiaca a roka.
V danom prípade ide o to, že žalovaný termín konečnej splatnosti vyjadril neurčito. Je neprípustné, aby
si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v zmluve
jednoducho uviesť, a naplniť tak dikciu zákona o spotrebiteľských úveroch.

Na tomto mieste poukazuje na: Rozsudok KS Banská Bystrica, spis. zn.: 16Co/267/2015 zo dňa
18.02.2016: „Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený tak, aby sa dal bez pochybnosti určiť odkazom na
dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti musí byť v
zmluve vyjadrený presným termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej

strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú
zákonom.
Výklad ponúkaný navrhovateľom, je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak
by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z j ktorých sa dajú informácie zistiťalebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ
predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru zmluvy.“
Rozsudok KS Trnava spis. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014: „Neobstojí argument žalobkyne

uvedený v odvolaní, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon
výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovená
nadbytočne. Výklad ponúkaný žalobkyňou je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy,
pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné

informácie zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,
ak žalobkyňa predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania
úveru výpočty.“
Rozsudok KS Banská Bystrica spis. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012: „O splnení náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru

vypočítať tak, ako na to v odvolaní poukazoval navrhovateľ. Významom ust. písm. g/ ods. 2 § 4
Zákona o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým
bolo toto ustanovenia do Zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol už
pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere.Vyžadujesatedačasová(dátumová)špecifikáciakonečnejsplatnostiúveru,ktorájedodávateľom
určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť
prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné
údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý
bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná Zmluva o úvere

a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že
tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve
dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do

úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi.“
Podľa článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“):
Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

c) dĺžku trvania zmluvy o úvere
h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
Hneď na úvod žalobca uvádza, že si je vedomý určitých rozdielností pri vymedzení obligatórnych
náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa smernice, avšak máme za to, že na riešenie
resp. odstránenie niektorých nezrovnalostí sú príslušné iné orgány, ktoré majú právomoc napr. zmeniť

znenie samotného zákona.
Súdny dvor EÚ je limitovaný vykladať výlučne právo EÚ. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha
národným súdom. Ak sa žalovaný odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa
09.11.2016, je potom potrebné mať uvedené na pamäti.
Súdny dvor EÚ odpovedal na jemu položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice, avšak

sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu, a ktoré musia vždy súlad jednotlivých
ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na spomenutej praxi nie je spôsobilý nič zmeniť ani rozsudok Súdneho dvoru
EÚ. V prospech takého záveru svedčí to, že smernici v sporoch medzi jednotlivcami zásadne nemožno
priznať priamy účinok. Pokiaľ nemožno uplatniť účinok priamy, potom je vnútroštátny súd povinný

skúmať, či smernici možno priznať aspoň účinok nepriamy, teda či možno vykladať vnútroštátne právo v
súlade so smernicou, pričom aj tento nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva) je limitovaný a má svoje hranice.
Nepriamy účinok smernice alebo inak, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, nemôže
vnútroštátny súd uplatniť za každú cenu. Eurokonformný výklad prichádza v úvahu vtedy, ak sa vo

vnútroštátnom právnom poriadku nachádzajú také výkladové metódy, za použitia ktorých možno dospieť
k výkladu súladnému so smernicou.
Medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch (ktorý vymedzuje obsah zmlúv o úvere
prísnejšie ako smernica), teda existuje určitý kvalitatívny rozdiel pri vymedzení niektorých obligatórnychnáležitostí (na čo sme poukázali už vyššie). Pokiaľ by vnútroštátne súdy začali automaticky vykladať
vnútroštátne právo v súlade so smernicou a v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, išlo
by zároveň o výklad contra legem, ktorý tvorí prekážku priznania nepriameho účinku smernice, čiže

prekážku eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit.
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, bez zváženia všetkých súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“,
hoci je naďalej platný a účinný ten istý zákon, išlo by jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty.
Poukazujeme na čl. 2 ods. 2 CSP, ktorý garantuje pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej
istoty, t.j. stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s

ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde uviedol: „povinnosť
vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou
a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“
Na záver žalobca zhŕňa, že na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v súvislosti s citovaným

rozsudkom Súdneho dvora EÚ ide o akýsi míľnik pri nazeraní na spotrebiteľsko-právnu oblasť. Je však
potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku na viacerých miestach prízvukuje a
pripomína požiadavky, ktoré dodávatelia vo veľkom rozsahu porušovali a porušujú. Konkrétne ide po
požiadavky určitosti, stručnosti, presnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, ktoré musia dodávatelia dodržiavať
v zmluvných vzťahoch so slabšou zmluvnou stranou.

Žalovaný sa nemôže dovolávať bagateľnosti dôvodov, pre ktoré žalobca považuje úver za bezúročný
a bez poplatkov, najmä pokiaľ žalobca okrem vyššie vytýkaných nedostatkov (výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, termín konečnej splatnosti) namieta aj nesprávne uvedenú
RPMN v zmluve, čo je bezpochyby nedostatok majúcimi schopnosť spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku.

Sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, s ohľadom na konkrétne
zákonné nedostatky, je plne v súlade s požiadavkou účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho efektu
sankcií za porušenie zákonných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
Podľa názoru žalobcu, podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona
o spotrebiteľských úveroch, bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov

úverov tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako
poplatky za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru.
Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na poplatok
za garantovanú službu) ako reakcia na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch od 10.06.2013.
Dáva do pozornosti, že plnenia, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľom za úhradu poplatku za

garantovanú službu, považujeme iba za silenú snahu dodávateľa zahmliť neopodstatnenosť, resp.
nezákonnosť tohto poplatku.
Žalobca nenachádza dôvod, prečo by malo byť žalovaným namietané „opomenutie synalagmatickej
reštitúcie“ dôvodom na zamietnutie žaloby. Uvedenú argumentáciu považujeme, vzhľadom k
uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, za bezpredmetnú.

Pokiaľ žalobca uváži, že žalovaný v dôsledku absentujúcich obligatórnych náležitostí v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, nemal a nemá nárok na odplatu zo spotrebiteľského úveru, zároveň konal
spôsobom obchádzajúcim zákon a v rozpore s dobrými mravmi, potom možno uzavrieť, že žalovaný
nemá nárok ani na náhradu v súvislosti so službami poskytovanými na základe zmluvy o doplnkovej
službe, o ktorých službách tvrdíme, že tieto boli iluzórne a nie v prospech spotrebiteľa.

Pokiaľ ide o časť vyjadrenia žalovaného, v rámci ktorej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355 zo dňa 04.10.2013 a rozhodnutie Okresného súdu
Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336 zo dňa 14.03.2013, boli zrušené, k tomu žalobca uvádza, že z
právneho názoru tam obsiahnutého možno vychádzať aj v prejednávanej veci. Uvedené rozhodnutia boli
zrušené a konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, ktorému späťvzatiu predchádzalo mimosúdne

vyrovnanie medzi účastníkmi uvedených konaní. Rozhodnutia, na ktoré teda žalobca poukázal v žalobe
neboli zrušené z dôvodu, že by ich Krajský súd v Banskej Bystrici resp. Krajský súd v Košiciach
považoval za právne nesprávne.

30. Uznesením č.k. 13Csp/30/2017-173 zo dňa 27.03.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie

sa k vyjadreniu žalobcu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2017 a vykonateľnosť dňa
18.04.2017.31. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril písomným podaním zo dňa 18.04.2017, v ktorom uviedol,
že žalovaný tak aj napriek Replike považuje žalobu za nedôvodnú a špekulatívnu. Žalovaný popiera
všetkytvrdeniažalobcuuvedenévžalobeakoajvšetkytvrdeniažalobcuuvedenévReplike,pretožetieto

sú nepravdivé. Dané tvrdenia žalobca nepreukazuje, a ani preukázať nemôže, pretože sú založené len
na hodnotiacich úsudkoch žalobcu vychádzajúcich nie zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ale
z pocitov a predsudkov vo vzťahu k podnikaniu žalovaného. Žalovaný pre doplnenie k Replike žalobcu
uvádza nasledovné: Predovšetkým treba uviesť, že rozhodovacia činnosť slovenských súdov vo vzťahu
k žalovanému aktuálne dáva za pravdu argumentácii žalovaného.

Uvedené potvrdzujú opakované právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už riešili rovnaké
návrhy zo strany iných navrhovateľov. Okrem uvedených právoplatných rozhodnutí bolo rozhodnuté v
prospech žalovaného aj v množstve ďalších konaní, napríklad rozsudok OS Bratislava II z 02.12.2013,
sp. zn. 8C/74/2012; rozsudok OS Nové Mesto nad Váhom z 29.03.2012, sp. zn. 3C/87/2011; rozsudok
OS Bratislava II z 30.05.2013, sp. zn. 17C/128/2011; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp. zn.
12C/299/2012; rozsudok OS Nitra z 29.01.2014, sp. zn. 12C/309/2012; rozsudok OS Nové Mesto nad

Váhom z 16.05.2013, sp. zn. 10C/102/2011; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 09.09.2013, sp. zn.
7C/162/2013; rozsudok OS Trenčín z 03.06.2013, sp. zn. 14C/22/2013; rozsudok OS Bratislava II z
09.12.2013, sp. zn. 14C/69/2012; rozsudok OS Nitra z 10.06.2014, sp. zn. 16C/70/2011; rozsudok OS
Žiar nad Hronom z 24.07.2014, sp. zn. 6C/150/2011; rozsudok OS Bratislava I z 18.09.2014, sp. zn.
32Cb/135/2010; rozsudok OS Spišská Nová Ves z 12.02.2014, sp. zn. 1C/160/2013; rozsudok OS

Prešov z 28.10.2014, sp. zn. 16C/51/2014; rozsudok OS Prešov z 28.10.2014, sp. zn. 16C/13/2011;
rozsudok OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/112/2014; rozsudok OS Prešov z 3.11.2014, sp. zn.
25C/160/2014; rozsudok OS Nové Zámky z 4.11.2014, sp. zn. 6C/171/2014; rozsudok OS Prievidza z
22.01.2015, sp. zn. 8C/55/2014; rozsudok OS Michalovce z 16.05.2014, sp. zn. 8C/88/2011; rozsudok
OS Spišská Nová Ves z 10.6.2015, sp. zn. 7C/111/2014; rozsudok OS Veľký Krtíš z 22.12.2016,

sp. zn. 12C/286/2016; rozsudky Okresného súdu Poprad z 19.12.2016, sp. zn. 20Csp/74/2016 a
20Csp/75/2016; rozsudok OS Zvolen z 7.3.2017, sp. zn. 12C/31/2016; rozsudok OS Spišská Nová Ves
z 8.3.2017, sp. zn. 7Csp/139/2016; a rozsudok OS Liptovský Mikuláš z 9.3.2017, sp. zn. 11C/16/2016.
Podľa čl. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) „ochrana ohrozených
alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty“ (ods. 1). „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo“ (ods. 2). „Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové
a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie

tohto odklonu“ (ods. 3). Podľa žalovaného a citovaných ustanovení CSP by preto daná vec mala byť
rozhodnutá v súlade s existujúcou súdnou praxou v prospech žalovaného, nakoľko nejde o žiadne
odlišné skutkové, či právne okolnosti ako vo vyššie uvedených veciach.
Nakoľko žalobca v Replike dopĺňa svoju pôvodnú argumentáciu, na ktorej založil žalobu, žalovaný sa k
týmto novým, no opätovne nedôvodným tvrdeniam vyjadruje nižšie v texte tohto podania.

Úvodom si žalovaný dovoľuje poznamenať, že všeobecné lamentácie žalobcu o tom, čo je
charakteristické pre dodávateľsko-spotrebiteľské vzťahy sú pre toto konanie absolútne nepoužiteľné,
pretože už len s ohľadom na obsah tohto súdneho spisu označovať žalobcu za neskúseného alebo
žalovaného za osobu, ktorá by využívala voči žalobcovi moment prekvapenia považujeme za skutkovo
neudržateľné, pretože žalobca je v spotrebiteľských úveroch ako aj v doplnkových službách mimoriadne

skúsený a sám sa opakovane sa vracal k produktom žalovaného, čo si vzhľadom na mimoriadnu
konkurenciu na trhu spotrebiteľských úverov nemožno vysvetliť inak ako jeho spokojnosťou s produktmi
žalovaného.
V súvislosti s poplatkom za garantovanú službu žalobca uvádza, že „podľa nášho názoru, podnetom
pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo

zneužívanie poplatkov za správu ......., ktoré sa „tvárili“ ako poplatky za správu úveru....“, avšak uvedená
argumentácia nemá žiadny súvis s poplatkom za garantovanú službu, ktorý nespadá medzi zakázané
poplatky uvedené v § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“).

Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu „Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene
pomenovania poplatku ....“, a to z toho dôvodu, že ide iba o dohady samotného žalobcu, ktoré nanajvýš
nie sú ničím podložené. Pretože aj zo samotných protiplnení, ktoré tvoria obsah poplatku za garantovanú
službu vyplýva, že nejde o žiadnu činnosť spojenú s administráciou resp. správou úveru.Poplatok za garantovanú službu, ak bol súčasťou adhéznej zmluvy o úvere používanej žalovaným bol
vždy súčasťou ceny spotrebiteľského úveru, pričom jeho výška je vždy aj jasne, nemenne a veľkým
písmom uvedená hneď na prvej strane zmluvy o úvere, pričom sám žalobca uvádza, že činnosti, ktoré

takýto poplatok pokrýva má dodávateľ poskytovať v rámci odbornej starostlivosti, čo presne žalovaný
aj robil. V tejto súvislosti si však žalobca očividne neuvedomuje tú skutočnosť, že všetky činnosti, ktoré
dodávatelia (napr. žalovaný) musí vykonávať, či už na základe zákonnej alebo zmluvnej povinnosti si
vyžadujúurčiténáklady,pričomčastojedinýmizdrojmidodávateľovsúpráveplatbyodichzákazníkov.Ak
sámžalobcatvrdí,žežalovanýjepovinnýposkytovaťprotiplneniavyplývajúcezpoplatkuzagarantovanú

službu v rámci svojej odbornej starostlivosti, mal by súčasne uviesť, čím majú byť tieto náklady pokryté a
tiež, že prečo by takéto náklady nemohli byť pokryté poplatkom, ktorý práve na to má na základe dohody
zmluvných strán (strán sporu) slúžiť.
Žalovaný sa všeobecne vyjadrí k „pohľadu“ žalobcu na protiplnenia vyplývajúce z poplatku za
garantovanú službu. V prvom rade ide opäť len o tvrdenia, resp. ako samotný žalobca uvádza o
„pohľad“, ktorý nemá žiadny súvis s predmetom konania. Žalobca odvodzuje svoj pohľad na obsah

jednotlivých protiplnení z domnienky, že keďže on samotný dané služby nevyužíval, ako tvrdí, tak ich
zrejme nevyužíva nikto, a preto je absurdné takéto služby vôbec ponúkať. K tomu žalovaný uvádza
práve opak, a to, že súvisiace protiplnenia ako aj ich formulácia vyvstali práve z požiadaviek samotných
klientov žalovaného.
Žalovaný si zároveň dovoľuje poznamenať, že „v oblasti finančných služieb neexistuje a ani sa nedá

špecifikovať ponuka týchto služieb, ani ich cena, jediným ustanovením s označením „hlavný predmet
plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť od nejakej skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny
obsah plnení sa určuje naopak ako „balík“ rôznych jednotlivých plnení, ktorému zodpovedá celkom
špecifická kombinácia protiplnení. Takéto komplexné spolupôsobenie niekoľkých faktorov nemôže byť
uspokojivo popísané v rámci jediného popisu „hlavného predmetu plnenia“ (Frank, R. a kol.: Právní

rozhledy, roč. 21, č. 15-16, 2013, s. 519). Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú
ucelené balíčky plnení, ktorých súčasťou je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto
balíčku plnení zodpovedá i ucelený balíček protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne
štruktúrovaný do rôznych poplatkov, úrokov a ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu
byť vytrhávané z kontextu oného celého balíčku. V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne

prepojené“ (Bejček, J.: Právní rozhledy, roč. 21, č. 13-14, 2013, s. 479). V rámci „balíčka“ nie je možné
určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä v prípadoch „balíčkov“, pri ktorých je štandardné
a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je to aj v prípade úverov od žalovaného (viď von
Staudingers, J., viď vyššie, marg. 329).
Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 2 písm. g) používa pre oblasť spotrebiteľských úverov

terminus technicus pre označenie ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom.“ Nevytvára sa žiadna samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových
dojednaní, pretože cena je pri spotrebiteľských úveroch jediná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z 25.11.2009, vec The Office of Fair Trading
proti Abbey National plc & Others).

Dôležitéje,žeúniovýnormotvorcazaúčelomjednotnéhoposudzovaniacelkovýchnákladovspotrebiteľa
na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN).
Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v jednotnom formáte, vypočítanom pomocou
matematického vzorca má zásadný význam, pretože umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho
záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok z 4. marca 2004, vec C-264/02, Cofinoga Mérignac

SA proti Sylvain Sachitha nathan, bod 26).
Žalovaný zastáva názor, že dojednanie o úroku a poplatku v zmluve o úvere nepodlieha v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry samostatnému
súdnemu prieskumu prijateľnosti ceny výšky tohto dohodnutého úroku alebo tohto poplatku, pretože
ide vždy len o jednu „časť“ ceny úveru. Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je síce vo

všeobecnosti vylúčený ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13
a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej odplate za poskytnutie finančných prostriedkov sa však
použije špeciálna úprava podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorá pripustila súdny prieskum
primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov z pohľadu či celková odplata pri
jednotlivých zmluvách o úvere podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu

za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.
Zmluvné dojednanie týkajúce sa poplatku za garantovanú službu je stanovené jasne a zrozumiteľne,
sú uvedené protiplnenia, ktoré sú jeho obsahom a žalobca v dobe jeho zjednávania vedel, k čomu sazaväzuje a naviac je uvedený poplatok podľa § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) z prieskumu prijateľnosti s ohľadom na autonómiu vôle zmluvných strán, vylúčený.
Žalobca prichádza vo svojej replike aj s novotou, že zmluva o úvere údajne neobsahuje dve zákonné

náležitostí, ku ktorým sa kvôli prehľadnosti žalovaný vyjadrí samostatne.
Vo vzťahu k náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch treba uviesť, že
v zmluve o úvere uzatváranej žalovaným sa vždy presne uvádza, že (i) úver sa “poskytuje na dobu
60 (resp. 100) týždňov” a (ii) termín konečnej splatnosti úveru je “7. deň 60. (resp. 100.) týždňa po
dni uzavretia Zmluvy (rozumej zmluvy o úvere).” Z uvedeného je zrejmé, že adhézne zmluvy o úvere

používané žalovaným obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň,
kedy dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si zákazník bude plniť svoje povinnosti
presne podľa príslušnej Zmluvy o úvere.
Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje uvedenie dátumu,
ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. V slovenskom jazyku pritom nie sú
pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Pojem „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť.

Pojem „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky slovník
slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.).
V súvislosti so snahou žalobcu nedôvodne stotožňovať dva rozdielne pojmy, používané dokonca
v rovnakom právnom predpise si žalovaný dovoľuje poukázať na konštantnú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR podľa ktorej sú “Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na

formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní
riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v
poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov

a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.” (napr. nález
Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).
Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný
formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku
určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej

náležitosti musí byť určité, a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov
u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť,
prehľadnosťadobrúčitateľnosťjehozmlúvatotakpoobsahovejakoajformálnejstránke,zvolilžalovaný
formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou
týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad

výplatný termín ako náležitosť tentokrát pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce,kdesapresnýdeňvýplatynaúzemíSlovenskejrepublikystanovujepomocoumesiacov,napríklad
ako 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza
podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace.
Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v každej zmluve o úvere uviedol termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného
zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov
najvhodnejší, pričom aj samotný Súdny dvor EÚ konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. novembra
2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť odkazom na konkrétny dátum“.
Zároveň treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit, či akúkoľvek úsporu s tým,

aký spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké
platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť,
či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože adhézne zmluvy žalovaného
sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za

spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho
záväzkový vzťah so žalovaným skončí.
Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, pretože každá adhézna zmluva o úvere používaná
žalovaným jednoznačne obsahuje aj všetky tieto náležitosti, keďže sa v každej z nich presne uvádza,
že (i) výška úveru je ...1 EUR, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou …1 % p. a. ako aj finančnou

kvantifikáciou úroku, ktorý predstavuje …1 EUR, (iii) výška jediného poplatku je …1 EUR, (iv) celková
dlžná suma, ktorú má žalobca žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov
je …1 EUR, (vi) počet splátok, ktorými žalobca splatí celkovú dlžnú sumu je …1 týždenných splátok, (vii)
výška jednotlivých týždenných splátok je …1 EUR, (viii) splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárnydeň po uzavretí zmluvy o úvere a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky.
Žalobca si uvedené ustanovenie ako aj citované súdne rozhodnutia nesprávne právne vyložil, a to tak, že

uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu“ každej jednotlivej splátky na úrok, istinu
a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis“ sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods.
3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v
takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť,

a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov
vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady.“
Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný už definitívne
ustálilSúdnydvorEÚsvojomrozsudkomzodňa9.novembra2016(HomeCreditSlovakia,a.s.,C-42/15,
ECLI:EU:C:2016:842), v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým sú vnútroštátne súdy
viazané pri výklade vnútroštátnych noriem:

• „… článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok“ (bod 50),
• „… iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy

odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 53), resp.: „vzhľadom na jasné znenie týchto
ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky“ (bod 54),
• „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje

harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank România,C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64)“ (bod 55),
• „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu,
pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere“ (bod 56),
• „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice“ (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť
iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48,
• „… tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením
skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri

rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 45 a citovanú
judikatúru)“ (bod 63),
• „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o

úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“ (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie“ veriteľa v
náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný
prípad.

Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluvy o
spotrebiteľskom úvere obsahujú vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určujú počet, výšku a
termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto
záver okrem Súdneho dvoru EÚ potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ustanovenie
v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ
v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok
istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok
iných poplatkov“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn.
17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne

rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o
spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj
náležitosti § 9 ods. 2 písm. f) aj k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté
nesplnenie tejto či inej zákonnej náležitosti.Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej
vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť.
Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES „keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia,

členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice”. Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne
stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza
žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú vyvodzuje žalobkyňa pri
svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade
s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok a
preto je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo
veci Seda Kücükdeveci, C-555/07, bod 45, podľa ktorého “pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v
konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava
je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu

ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť
jej uplatnenie v celom rozsahu.“
Okrem toho žalovaný považuje aj oba dôvody namietané žalobcom, ktoré by podľa neho mali
spôsobovaťbezúročnosťabezpoplatkovosť,zabagateľné,zhľadiskavôlezmluvnýchstránaakodôvod
pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je ďaleko za

hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem
vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného
súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných
práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu
vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej

sfére“ (nález sp. zn. I. ÚS 242/07).
Inými slovami, to o čom žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb vyložil Súdny dvor EÚ presne tak ako
uvádzal žalovaný, t. j. presne naopak ako si to predstavoval žalobca, pri svojom výklade, ktorý je ďaleko
za hranicou formálnosti, čo je už samé osebe neprípustné (napr. nález sp. zn. I. ÚS 242/07) a je tiež v
rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v

platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, tak
jeho jedinou snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných úkonov stali
pre žalobcu úkony bezodplatné. „Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne
nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv“ (nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012,
sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv dopustí súd vtedy

„ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán
dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére“ (nález sp. zn.
I. ÚS 242/07).
V tejto súvislosti a s ohľadom na vyčerpávajúci výpočet informácií obsiahnutých ako Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48“), tak aj zákonom o spotrebiteľských
úveroch je žalovaný toho názoru, že v prípade keby žalovaný vyhovel požiadavke žalobcu a zahrnul
tzv. rozpis splátok vo forme amortizačnej tabuľky do zmluvy o spotrebiteľskom úvere neodzrkadľovalo
by to kvalitatívne doplnenie všeobecných požiadaviek v prospech zrozumiteľnosti a určitosti právneho
jednania voči spotrebiteľovi, ale zbytočnú duplicitu údajov, ktoré sú proti zásade jasnosti a výstižnosti

s požiadavkou obmedzenia sa na stručný a rýchlo pochopiteľný text zmluvy (odstavec 32 preambuly
smernice2008/48).Vsúvislostisuvedeným,prehľadsplátok,ktorýbymaltvoriťimanentnúsúčasťzmlúv
o spotrebiteľskom úvere by bolo vyhotovenie uvedeného prehľadu možné veriteľom spracovať len na
základe údajov dostupných v čase uzatvorenia zmluvy, tzn. za „ideálnej situácie, keď spotrebiteľ bude
plniť riadne a včas“, čo by nemalo žiadnu podstatnú výpovednú hodnotu. Aj z uvedených dôvodov je

podľa žalovaného dostatočné, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje (i) výšku úveru, (ii) úrok
vyjadrený ročnou úrokovou sadzbou ako aj presnou finančnou kvantifikáciou úroku, (iii) výšku jediného
poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu, (iv) celkovú dlžnú sumu, ktorú má zákazník na základe
zmluvyospotrebiteľskomúverežalovanémuvrátiťaktorájetvorenásúčtomúveruacelkovýchnákladov,
(vi) počet týždenných splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu a (vii) výšku jednotlivých

týždenných splátok, a zároveň je možné si na základe § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch
vyžiadať kedykoľvek a bezplatne amortizačnú tabuľku.
Žalovaný považuje taktiež za nadbytočné vyjadrovať sa k rozhodnutiam krajských súdov, na ktoré sa
odvoláva žalobca, a to z prostého dôvodu, že všetky rozhodnutia menovite:- Rozsudok KS Žilina z 25. novembra 2013, sp. zn. 11Co/256/2013,
- Rozsudok KS Žilina z 20. apríla 2015, sp. zn. 11Co/127/2015,
- Rozsudok KS Trnava z 9. augusta 2011, sp. zn. 10CoE/313/2010,

- Rozsudok KS Trnava z 8. septembra 2014, sp. zn. 23Co/311/2013 a
- Rozsudok KS Banská Bystrica z 20. decembra 2012, sp. zn. 16Co/315/2012
sa netýkajú žalovaného, ale iných nebankových spoločností a nie sú pre žalovaného záväzné.
Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou akcesorickou zmluvou k zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Zmluvné strany si v nej presne dohodli okrem iného aj predmet plnenia (čl. I bod 1.1) a cenu

plnenia (čl. I bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne z čoho je zrejmé, že v
žiadnom prípade sa pri týchto položkách nemôže podľa § 53 ods. 1 druhá veta OZ jednať o neprijateľnú
podmienku. Čo jednotne aj potvrdili všetky rozhodnutia vydané v konaniach, kde bol stranou sporu
žalovaný (viď vyjadrenie k žalobe).
Taktiež pozoruhodne pôsobí snaha žalobcu stotožňovať poplatok a odmenu, na základe čoho následne
žalobca vyvodzuje, že poplatok a teda podľa neho aj odmena, nemôžu prevyšovať náklady s nimi

spojené. Inými slovami, žalovaný ako podnikateľ podľa predstáv žalobcu nemôže ani teoreticky
dosiahnuť zo svojej činnosti zisk, čo je nie len absurdné, ale aj bez akejkoľvek právnej opory. Zároveň
si žalovaný dovoľuje len poznamenať, že zmluvné strany sa v žiadnej zmluve o zabezpečení splátok
úveru nedohodli na úhrade akéhokoľvek poplatku. K rozhodnutiam OS Prešov, sp. zn. 14C/92/2013, sp.
zn. 9C/94/2012 a sp. zn. 8C/4/2013, na ktoré sa odvoláva žalobca si žalovaný dovolí uviesť, že

- rozhodnutie sp. zn. 14C/92/2013 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Prešove z 12. augusta
2014, č. k. 5Co/148/2014-311,
- rozsudok Okresného súdu Prešov so sp. zn. 9C/94/2012 bol zrušený uznesením Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30. januára 2015, č. k. 6Co/86/2013-364 a
- rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26. mája 2014, č. k. 8C/4/2013-244, bol zrušený uznesením

Krajského súdu v Prešove z 16. októbra 2014, č. k. 5Co/180/2014-293, pričom
k ostatným spomínaným rozhodnutiam sa žalovaný nevie vyjadriť, keďže aj pri vynaložení všetkého
úsilia sa k ich zneniam nedopátral a taktiež netvorili súčasť prílohy k tejto Replike žalobcu.
Treba tiež dodať, že v prípade daných rozhodnutí ide o rozhodnutia, na ktoré podľa žalovaného nie je
možné prihliadať pri súdení danej veci, pretože (i) ide o konania, ktorých účastníkom nebol žalovaný a

preto ho nezaväzujú ani vo výroku a tým menej vo vzťahu k odôvodneniu týchto rozhodnutí, (ii) žalovaný
odmieta, aby sa na neho aplikovali právne závery týkajúce sa zmlúv iných dodávateľov, obsah ktorých
žalovaný nepozná a tým, že nebol účastníkom uvedených konaní, nemohol proti argumentácii protistrán
ani nijako brojiť (inými slovami, ak by bol napr. v predmetných konaniach intervenientom (napr. podľa
§ 86 ods. 1 CSP), mohol by sa proti predmetnej argumentácii brániť už v súdnom konaní, no takúto

možnosť nemal.
Ide o vyjadrenie tradičnej zásady civilnej procesualistiky, podľa ktorej „právní moc je omezena i ve směru
podmětném; vztahuje se totiž jen na strany sporu, o nějž jde, nikoli i na osoby třetí. To je odůvodněno
tím, že jenom stranám byla poskytnuta plná možnost rozvinouti ve sporu svou činnost a tím působiti
i na obsah budoucího rozsudku. Právě proto ovšem musí také výsledek tohoto sporu vzíti na sebe.

Naproti tomu neměly třetí osoby této možnosti (nebo jen omezeně), pročež bylo by nespravedlivým
podrobovati je právní moci“ (Hora, V.: Československé civilní právo procesní. Díl II. 3. dopl. a opr. vyd.,
Praha, 1932, s. 414). Napokon, uvedené sa prejavuje aj v ustanovení § 228 ods. 1 CSP, podľa ktorého
„výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán
po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak“, pričom odôvodnenie nijako nezaväzuje strany

a už vôbec nie osoby, ktoré nie sú stranami sporu.
Vo vzťahu k ďalším citovaným rozhodnutiam, treba poukázať na to, že:
(i) nenadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Lučenec zo 14. marca 2013, č.
k. 12C/63/2012-336, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.
15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013. Napr. pri tomto rozsudku je nepochybne zaujímavou tá

príslušná časť odôvodnenia, v ktorej konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov“, nie
že tvrdenia žalobcov boli preukázané, lebo nenadobudol právoplatnosť - rozsudok Okresného súdu
Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013. Napr. pri tomto rozsudku je nepochybne
zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, v ktorej konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam

žalobcov“, nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané, lebo tieto tvrdenia preukázané neboli z dôvodu
porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces;
(ii) v prípade rozsudku Krajského súdu v Prešove so zp. zn. 19Co/142/2016 ide o ojedinelé rozhodnutie
vymykajúce sa z ustálenej súdnej praxe (viď právoplatné rozhodnutia v prospech žalovaného - str.2 vyššie), pričom ide o rozhodnutie, ktoré žalovaný napadol dovolaním z dôvodu jeho nezákonnosti.
Dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia vyplývajú z pripojeného znenia tohto dovolania.
Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je

nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odmeny z dobrovoľných doplnkových služby, či sankcie do RPMN
nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca sú v
priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, čo potvrdili nie len
orgány dozoru, ale aj súdna prax.
Žalobca nepravdivo tvrdí, že vraj zmluva o zabezpečení splátok úveru bola podmienkou uzavretia

Zmluvy o úvere, túto skutočnosť v konaní pritom ničím nepreukazuje (ako dôkazy v tomto smere nemôžu
slúžiť vyhlásenia tretích osôb, klientov právneho zástupcu žalobcu, ktorí si rovnako uplatňujú voči
žalovanému obdobné nároky ako žalobca a tieto vyjadrenia sú tak účelové - sú jednak totožné, čo je
zvláštne, a jednak ich autorom je zrejmé, že ak by tvrdili iné skutočnosti, neboli by v konaní úspešní).
Tieto tvrdenia žalovaný v celom rozsahu popiera. Žalovaný v podanom vyjadrení objasnil, že zmluva o
zabezpečení splátok úveru je uzatváraná spotrebiteľmi dobrovoľne, poskytuje sa nimi nadštandardná

doplnková služba, a ich uzavretie nie je, a ani nemôže byť podmienkou uzavretia Zmluvy o úvere.
Záver o tom, že v zmluve o úvere ako aj v zmluve o zabezpečení splátok úveru nie je žiadna
neprijateľná podmienka celkom jednoznačne potvrdzujú aj opakované rozhodnutia všeobecných súdov,
ktoré už riešili rovnaké návrhy zo strany iných žalobcov (vrátane námietok týkajúcich sa neprijateľnosti
podmienok).

Žalobca analyzuje použiteľnosť priameho účinku z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ, no na záver
pokiaľ ide o nepoužiteľnosť priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 namiesto §
9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z. z. nevysvetľuje prečo by podľa neho malo aj v konkrétnom
prípade ísť o zakázaný horizontálny priamy účinok, len ho predpokladá.
Možno súhlasiť, že horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu) je v zásade

neprípustný. Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho účinku, žalovaný je
toho názoru, že už len vzhľadom na spomínaný zákaz horizontálneho priameho účinku, nepriamy účinok
(eurokonformný výklad) by mal byť uprednostnený, pretože menej „poškodzuje“ vnútroštátne právo,
čo poskytuje vyššiu mieru právnej istoty dotknutým subjektom právnych vzťahov. Pokiaľ by však súdy
v horizontálnej rovine nepripustili ani nepriamy účinok smernice, musia veľmi dôsledne skúmať, či sú

naozaj splnené všetky podmienky zákazu horizontálneho priameho účinku, a že nemôže byť prípustná
výnimka, nakoľko nepripustením priameho ani nepriameho účinku sa znemožní dosiahnutie výsledku,
ktorý je cieľom smernice.
Pokiaľideospomínanéustanoveniačl.10ods.2písm.c)ah)smernice2008/48,tietonezakladajúpráva
a povinnosti jednotlivcom, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za predpokladu,

že by nedošlo k použitiu nepriameho účinku je potom otázne, či nemožno práve na tento prípad aplikovať
priamy účinok smerníc v horizontálnej rovine. Hoci judikatúra Súdneho dvora EÚ v tomto ohľade zatiaľ
mlčí, nemožno to vnímať tak, že ide jednoznačne o prípad zakázaného horizontálneho účinku, ale
naopak je na zvážení, či by v danej otázke nemal byť zo strany konajúceho súdu, ktorý by nepripustil
nepriamy účinok, podaný návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke prípustnosti priameho účinku

v tomto prípade.
Napriek tomu, žalobca aj tak len (tendenčne) bez ďalšieho konštatuje, že keďže sa bude jednať o spory
medzi jednotlivcami, nie je možné, aby súdy poskytli smernici 2008/48 priamy účinok. No nekonštatuje
prečo by malo ísť o právne normy zakladajúce práva a povinnosti v konkrétnom prípade, ani neuvádza
iný dôvod, pre ktorý by malo ísť o práve zakázaný horizontálny priamy účinok.

Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva je povinnosťou súdu, ktorý má podať jeho výklad, učiniť tak v
čo možno najväčšom rozsahu vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby sa dosiahol výsledok, ktorý
táto smernica sleduje. Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, (ii) nejde o
výklad contra legem a (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä

zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti.
Z rozsudku Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že doterajšia častá prax všeobecných súdov Slovenskej
republiky, vyžadujúca nielen uvedenie „termínu konečnej splatnosti“, ale dokonca jeho vyjadrenie
dátumom (deň, mesiac, rok) je nesprávna. Totiž samotná požiadavka uvedenia nad rámec doby/dĺžky
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj „termínu konečnej splatnosti“, je ako taká už v konflikte s

právom EÚ. V rozsudku Súdneho dvora EÚ však Súdny dvor navyše v súvislosti s náležitosťou podľa
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 („výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“) objasnil dokonca aj to, že hoci je cieľom daného ustanoveniazaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru, nie je nevyhnutné, aby zmluva
ospotrebiteľskomúvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok.
V prípade náležitosti „termín konečnej splatnosti“ je zrejmé, že slovo „termín“ a slovo „dátum“ majú rôzny
jazykový význam. Jazykový výklad slova „termín“ možno zistiť napríklad za pomoci Krátkeho slovníka
slovenského jazyka teda, že jeho významom je vymedzenie času, v ktorom treba splniť niečo, lehota.
Termín tak môže byť určený napríklad aj dátumom alebo iným spôsobom. Spomínané všeobecné súdy

SR tak nevyužívali jazykovú metódu výkladu, ale teleologickú metódu výkladu, pri ktorej za pomoci účelu
a zmyslu právnej normy dospeli k tomu, že jej zmyslom je, aby spotrebitelia poznali konkrétny deň, na
rozdiel od Súdneho dvora sa však domnievali, že tento deň musí byť vymedzený dátumom (deň, mesiac,
rok).
Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka

je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín“, čím sa vyhovuje právu EÚ;
(ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená. Ako uvádza Bobek v publikácií5: „Jinými slovy,
výsledkem interpretace právní normy nemůže být pravý opak toho, k čemu bychom došli za izolovaného
použití metody jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu předpisu (jeho gramatického a
sémantického významu).“. Keďže priamo jazykovou metódou výkladu možno zosúladiť právo EÚ s

vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem;
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.
Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že
ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov),

inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na
princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR sa preferovaním výkladu
smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický)
výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a
individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.

Ústavný súd SR pritom argumentáciu k právnej istote objasňuje vo svojom uznesení zo dňa 31. mája
2012, sp. zn. IV. ÚS. 270/2012-27: „Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je
pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov,
ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci

aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej
rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.“.
Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku
vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV limituje predovšetkým na trestnú zodpovednosť osôb. Naproti tomu
napríklad vo veci Kühne & Heitz NV Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia

právnej normy práva EÚ. Za daných okolností je žalovaný toho názoru, že zásada neretroaktivity nebráni
nepriamemu účinku.
Vzhľadom k vyššie uvedenému je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho účinku
čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere“ na § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru“ sú dané.
Náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ je transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku
§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
Z vyššie citovaných ustanovení upravujúcich tú istú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva,
že tieto používajú na jej vyjadrenie rôzne slovné vyjadrenie, ide teda tiež o konflikt medzi právom EÚ a
vnútroštátnym právom. Po zohľadnení kritérií na aplikáciu nepriameho účinku, pritom však dochádzame

k odlišným záverom. Konkrétne platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená.Medzi dostupné metódy vnútroštátneho výkladu práva pritom patria gramatická, logická, systematická,
historická, teleologická a komparatívna (komparatívna metóda je použiteľná predovšetkým pri výklade
práva EÚ, toto však v danom prípade objasnil Súdny dvor rozsudkom), pretože až rozsudkom Súdneho

dvora EÚ sa v skutočnosti prvýkrát vysvetlilo, čo je (resp. skôr nie je) obsahom danej náležitosti, do
toho času sa členské štáty mohli domnievať, že túto náležitosť vedia čiastočne odchylne upraviť cez
čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48, teda náležitosť „prípadne iné zmluvné podmienky“. A prioritne
vzhľadom na odkaz rozsudku vo veci Kühne & Heitz NV, kde Súdny dvor požaduje aj prípadnú zmenu
doposiaľ ustálenej rozhodovacej praxe. Teleologická metóda je preto použiteľná, ak sú splnené ostatné

podmienky prípustnosti nepriameho účinku smernice.
Teda ani existujúca rozhodovacia prax súdov nemôže byť prekážkou použitia teleologickej metódy
výkladu namiesto doterajšej gramatickej metódy výkladu. Je tomu tak preto, že pre splnenie tejto
podmienky nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej právnej normy doposiaľ používali
orgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by mohla byť použitá na
dosiahnutie zmluvy a účelu - resp. na dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 2008/48. Za daných

okolností sme toho názoru, že daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný teleologický
výklad vnútroštátnej právnej normy;

(ii) nejde o výklad contra legem - podmienku je pomerne náročné posúdiť, podľa názoru žalovaného je
však aj táto podmienka splnená.

Po prvé, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k non jazykovému výkladu. Teda po
použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sa nemalo dopracovať
k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej
právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nie je
výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy (je v niektorých

aspektoch širší - vyžaduje sa uvedenie celej splátky a v niektorých aspektoch užší, vyžaduje sa jej
členenie na niekoľko zložiek).
Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických
nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie.11
Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu, aj bez potreby

eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie“ právnej
normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť.
Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré
sa podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný výklad však
bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr. uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003
Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“ za použitia teleologického
výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného

rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému
orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia pre nezákonnosť.“;
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, je žalovaný toho názoru, že podmienky pre použitie nepriameho účinku
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“ na § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia,“ sú najskôr dané.

32. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkyne Anny Tóthovej č.l.
279-280, prečítaním kariet splátok č.l. 14, 17, predžalobnej výzvy č.l. 18, zmlúv o úvere č.l. 30, 38,
zmlúv o zabezpečení splátok úveru č.l. 37, 39, správy OTP, a.s. č.l. 83, správy Poštovej banky č.l.83a, rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Home Credit - G. N. č.l. 84, písomného vyjadrenia kancelárie
zástupca Slovenskej republiky č.l. 92, čestných prehlásení č.l. 115-137, výpisu z účtu VÚB, a.s. č.l.
263-264, informácie odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS č.l. 71, zápisnice Okresného súdu

Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 č.l. 285-299, vstupného školenia pre obchodných zástupcov č.l. 316,
čestného prehlásenia Valérie Kurucovej č.l. 249 a zistil tento skutkový stav:

33. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere dňa 20.09.2013 (č.l. 36), v zmysle ktorej mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 700,-

€, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou
sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 21,50
% ročne a sumou 166,40 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 185,74 €, teda celkové
náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 57,17 %.
Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobca bol povinný zaplatiť predstavuje 1 052,14 € pri priemernej
RPMN 46,06 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 100. týždenných splátkach, pričom výška

každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 10,53 € a poslednej dlžnej splátky 9,67 €. Úver
sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 100 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda
konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 100-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V zmluve
je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom V. H. s miestom podnikania Radzovce
pod IČO: 17 830 834.

34. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 20.09.2013 bola uzatvorená Zmluva o
zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej bodu I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkovi za
odmenu podľa odseku 1.2 vo výške 416,50 € bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službuspočívajúcuvprevzatípeňažnejsumyurčenejnaúhradusplátkyspotrebiteľskéhoúveru,ktorýbol

zákazníkovi poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi
zákazníkom a poskytovateľom a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského
úveru v mene zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná
na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v zmysle zmluvy o spotrebnom úvere žalobcovi bola poskytnutá

suma vo výške 700,- €, pričom uhradil celkovo 1 377,29 €, t.j. 677,29 € nad rámec poskytnutej istiny,
z ktorej si žalobca uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia sumu 667,08 € za platby od 16.09.2014
do 10.08.2014.

35. V zmysle článku I, bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1

(zmluvy o zabezpečení splátok úveru - č.l. 37) zaplatí poskytovateľovi pri zmluve č. XXXXXXXXX
celkovú odmenu vo výške 416,50 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 100. pravidelných
splátkach, a to v 99. týždenných splátkach vo výške 4,16 € a poslednú splátku vo výške 4,66 €. Splatnosť
prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje
odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky

spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie
tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

36. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere dňa 28.12.2013 (č.l. 38), v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 160,-

€, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou
sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 22,38
% ročne a sumou 23,84 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 32,16 €, teda celkové
náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 70,38 %.
Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobca bol povinný zaplatiť predstavujú 215,20 € pri priemernej

RPMN 45,94 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška
každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 3,59- € a poslednej dlžnej splátky 3,39 €. Úver
sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60. týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda
konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V zmluve
je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom V. H. s miestom podnikania Radzovce

pod IČO: 17 830 834.

37. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 28.12.2013 bola uzatvorená Zmluva o
zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej bodu I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkoviza odmenu podľa odseku 1.2 vo výške 82,40 € bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službuspočívajúcuvprevzatípeňažnejsumyurčenejnaúhradusplátkyspotrebiteľskéhoúveru,ktorýbol
zákazníkovi poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi

zákazníkom a poskytovateľom a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského
úveru v mene zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná
na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v zmysle zmluvy o spotrebnom úvere žalobcovi bola poskytnutá
suma vo výške 160,- €, pričom uhradil celkovo 297,60 €, t.j. 137,60 € nad rámec poskytnutej istiny, z

ktorej si žalobca uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia sumu 137,60 € za platby od 28.10.2014 do
09.05.2014 (z úhrady dňa 28.10.2014 je bezdôvodné obohatenie vo výške 1,- €).

38. V zmysle článku I, bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1
(zmluvy o zabezpečení splátok úveru - č.l. 39) zaplatí poskytovateľovi pri zmluve č. XXXXXXXXX
celkovú odmenu vo výške 82,40 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60. pravidelných

splátkach, a to v 59. týždenných splátkach vo výške 1,37 € a poslednú splátku vo výške 1,57 €. Splatnosť
prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje
odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky
spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie
tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

39. Zo svedeckej výpovede svedkyne V. H. (č.l. 279) vyplýva, že pôsobila ako obchodná zástupkyňa
firmy Provident Financial nejaké tri roky dozadu, v období rokov 2012-2014. K počtu uzatvorených
zmlúv sa vyjadriť nevedela, bolo to veľké množstvo, rádovo však gro týchto zmlúv tvorili refinancovania
existujúcich úverov, resp. tzv. súbežky, t.j. 2-3 zmluvy súčasne popri sebe dojednané. S pánom A.

uzatvárala dve zmluvy. Nevedela sa vyjadriť k tomu aký druh zmluvy s pánom A. uzatvárala, či to
bola nová zmluva alebo refinancovanie alebo podobne, už si to nespomína. Svedkyňa uviedla, že boli
poskytované bezhotovostné pôžičky, neskôr pôžičky na kartu a taktiež pôžičky bezhotovostné. Rozdiel
medzi zmluvami bola taký, že pri zmluvách hotovostných a neskôr na kartu peniaze dostali klienti fakticky
ihneď. Buď ich v hotovosti pri podpise zmluvy vyplácali, neskôr keď sa prešlo na systém bezhotovostný

a s kartou, tak pri podpise zmluvy klientom dali kartu, po odsúhlasení zmluvy fakticky okamžite call
centrum túto kartu „nabilo“ tak do polhodiny a peniaze mohol klient čerpať. V týchto prípadoch bol
výber finančných prostriedkov hotovostný. Pri bezhotovostnej pôžičke obchodní zástupcovia s týmto nič
nemali, pretože klient čerpal bezhotovostne pôžičku a platil ju do banky, teda klient platil do banky, oni
už výbery splátok nemohli realizovať. Keď bol klient nový, tak mal na výber pri podpise zmluvy či chce

bezhotovostnú pôžičku alebo pôžičku hotovostnú, keď však už bolo refinancovanie, tu už výber nebol,
listiny už prišli pripravené s tým, že výber sa realizoval osobne v hotovosti sa inkasovalo. Keď sa klient
pred podpisom zmluvy ako nový klient rozhodol, že chce peniaze v hotovosti alebo na kartu, tak už
výber nemal akým spôsobom bude pôžičku uhrádzať. Už bola možná len platba splátok hotovostná,
čo realizovali oni ako obchodní zástupcovia. Na to či klient mal právo si po podpise zmluvy, ak chcel

pôžičku hotovostne zmeniť spôsob platenia splátok z hotovostného na bezhotovostný, na toto si už
nespomína, viem, že bola lehota možno 10, 15 dní na odstúpenie od zmluvy, vtedy musel bezúročne
celú pôžičku poskytnutú klient vrátiť. Na otázku či by klientovi bola poskytnutá pôžička ak by chcel,
aby bola poskytnutá v hotovosti, resp. na kartu, nie teda bezhotovostne a nebol by chcel podpísať
zmluvu o doplnkovej službe spojené s hotovostným platením splátok, svedkyňa uviedla, že pôžička

by nebola poskytnutá. Svedkyňa uviedla, že v priebehu pôsobenia ako obchodná zástupkyňa firmy
Provident absolvovala niekoľko školení, kým boli tieto školenia realizované nevedela uviesť. Povinnosť
klientov podpisovať zároveň s úverovou zmluvou aj zmluvy o doplnkových službách bola obchodným
zástupcom takto prezentovaná, fakticky listiny dostali ku každej zmluve spojené a takto boli inštruovaní
na ich podpis.

40. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 vyplýva, že súd vyslúchol v konaní
žalobkyňu V.N. C., ktorá uviedla, že mala viacero pôžičiek od spoločnosti Provident, k podpisovaniu
zmluvy o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa, naposledy pani V. T..
Papiere vypĺňala vždy obchodná zástupkyňa, ktorá jej ukázala kde a čo má podpísať. Stretnutie keď sa

podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala doma v hotovosti. Obchodná zástupkyňa
nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a má ho aj doteraz. Peňažné prostriedky
vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej nebolo povedané, že môže platiť aj inou
formou, napr. poštou, len v hotovosti.41. Svedok V. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom zmluvy
o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom V. N. za spoločnosť Provident. Celkovo mal štyri

zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín a ukazoval mu
obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a obchodný zástupca
sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň v hotovosti doma do rúk
obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol. Svedok uviedol, že keby
mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by bol lacnejší ako oproti tomu, že

úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol,
že by si vybral lacnejšiu formu.

42. Svedkyňa O. S. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016uviedla, že rovnako ako manžel František Varga aj
ona mala úvery od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná
a vypisoval ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to V.

T., pani H. a pani D.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala
hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke,
ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne,
peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou
Provident Financial.

43. Svedok M. N. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom
viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín,
tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli
prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal

doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platí
obchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu
príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o
tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok
potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.

44. Svedkyňa R. Č. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala
od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má
podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani O. poodkrývala
tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov,

účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne
priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla,
že obchodná zástupkyňa pani O. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že
by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.

45. Svedkyňa V. N. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom
zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín,
nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej
ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky,
pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala

každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že
má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so
spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.

46. Svedok Š. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident,

pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo
sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňa
vziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu.
Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať
a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku

splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť
Provident žaluje.47. Svedok T. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral,
zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo
sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. Z Providentom

mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bola
podpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým
podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou
vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti
splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke

alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze
k nemu domov je cena rozdielna akokeby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore,
nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a
platí cez internet banking.

48. Svedkyňa V. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého mala

úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej zástupkyne
O. S.Ň.. Zmluvu podpisovala tak, že obchodná zástupkyňa jej ukázala čo má podpísať a trvalo to asi
hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa, ktorej
to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude platiť.
Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju nepoučila,

že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť poštou
alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa ako keby
to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej kancelária
JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.

49. Svedkyňa V. G. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident.
Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si to
nepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej ukázala
obchodná zástupkyňa I. T.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa ju
poučila koľko dostane, koľko má platiť a peniaze dostala v hotovosti. Podľa oboch zmlúv platila niekedy

týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr to
bola zástupkyňa G. Č. a na konci nejaká pani F.. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení prvej
zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má účet v
banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým, že bude
chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí inkasovať

obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.

50. Svedok A. N. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani V. T., obchodná
zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero.

Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to,
že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať,
peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne,
ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí
si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať

bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že
tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým
úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli
použiténarefinancovaniepredchádzajúcehoúveru.Terazpriposlednejzmluveužsplácalnaúčetbanky,
predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu

obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu,
napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že
je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pri
tejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za
túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi.

Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy
už nemá.51. Svedok Š. H. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident bral
v troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou
zmluvu uzatváral, išlo o pani G. Č.. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie. S

každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná
zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísať
a uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla
poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený.
Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma,

kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani Č. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do
rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si
pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil
hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký
je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o
rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver

lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.

52. Svedok W. N. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident,
zmluvu uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa V. T.,
podpisovalo sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a

zmluvy si nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát
dostal kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz
mesačne k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne
sa dozvedel pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme
najjednoduchšie.Nevedelotom,žemôžeplatiťnapr.prostredníctvompošty,anižejeinácenaúverukeď

bude chodiť pre peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident
nežaluje. Dohodol sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.

53. Svedkyňa V. T., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že
pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby

uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa
uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany
spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho
postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa
okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že

na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky.
Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela
spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie
služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné
splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to

bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero
listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín.
Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a
cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo
viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo,

že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do
banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti
by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov
poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej
doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov,

že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že
budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za
tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali
okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko mala
klientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní

aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková
služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa Alžbeta Horváthová chcela peniaze v
hotovosti, vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti
doplnkovej služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.54. Z predložených listinných dôkazov žalobcom, a to čestných prehlásení (č.l. 115-137 spisu) je zrejmé,
že sa jedná o čestné prehlásenia blanketné, rovnakého obsahu, v zmysle ktorých označené subjekty

menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom vyhlasujú, že v určitý konkrétny deň uzatvorili
so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 49, prostredníctvom jej
obchodného zástupcu, taktiež označeného menom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, číslo vypísané
v každom prípade vo vzťahu k tej ktorej zmluve. Osoby vyhlasujú, že potom ako si obchodný
zástupca overil, že spĺňajú podmienky na poskytnutie úveru, pripravil a predložil im k podpisu zmluvu

pozostávajúcu z viacerých formulárových listín. Pamätajú si, že k tomu, aby úver dostali, museli podpísať
viacero papierov, obchodný zástupca im nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako čerpať daný
spotrebiteľský úver ani im neponúkol lacnejšiu možnosť čerpania. Bola iba jedna možnosť, a to podpísať
všetky papiere a tak dostať pôžičku. Splátky úveru potom chodil osobne pravidelne vyberať obchodný
zástupca. Uvedené čestne prehlasujú podpísané osoby označené podpisom a vo Fiľakove s uvedením
konkrétneho dňa s tým, že tieto zodpovedajú skutočnosti a takto si ju pamätajú. Čestné prehlásenia sú

podpísané v slovenskom aj maďarskom jazyku osobami A. N., V. G., T. S., O. N., Š. H.Š., V. G., L. M.
H., V. M. H., F. S., T. G., V. C., W. N., I. A., M. N., V. C., O. S.Á., V. N., Š. C. V. M. N.. Z vyššie uvedených
osôb boli ako svedkovia vyslúchaní v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 nasledujúce osoby V. G., T. S.,
O. S., M. N., V. N., Š. C., T. G., V. C., V.Ž. G., A. N., Š. H., W. N..

55.ČestnéprehláseniabolipredloženéajuosôbR.Č.(č.l.121),ktoréčestnéprehláseniesaobsahovoaj
formou líši od vyššie uvedených čestných prehlásení. Menovaná uvádza, že dňa 03.10.2014 uzatvorila
s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., prostredníctvom jej obchodného zástupcu H. O.
zmluvu o úvere č. XXXXXXXX a to tým spôsobom, že na základe reklamnej ponuky požiadala o úver a
obchodná zástupkyňa prišla k nej domov, kde popisovali zmluvu. Obchodná zástupkyňa nevysvetľovala

čo sú jednotlivé listiny, ktoré treba podpísať, iba ukazovala „tu a tu sa to má podpísať“. Dokumenty boli
položené na seba, obchodná zástupkyňa len odkrývala. Obchodná zástupkyňa jej nedala na výber či
budú splátky týždenné alebo mesačné, ale rovno určila, že podľa výšky úveru, v konkrétnej výške bude
splátka a bude splatná týždenne. Inú možnosť splácania, ako splácať len doma, zástupkyňa nedala,
pričom nemala možnosť neuzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, listina ani jej obsah jej neboli

vysvetľované. Peniaze jej boli poskytované dávnejšie v hotovosti, neskôr na účet. V ten istý deň, keď
bola podpísaná zmluva u nej doma si obchodná zástupkyňa vypýtal aj prvú splátku úveru.

56. Z listinného dôkazu predloženého žalobcom „Vstupné školenie pre obchodných zástupcov“
spoločnosti Provident strana 9 Spôsoby vyplácania pôžičiek zákazníkov vyplýva, že spôsoby vyplácania

pôžičiek sú nasledovné:
- Hotovostná pôžička s výbermi v domácnosti (obchodný zástupca pôžičku vypláca v hotovosti v
domácnosti zákazníka a vyberá týždenné splátky v domácnosti zákazníka).
- Hotovostná pôžička vyplatená v domácnosti zákazníka, a splácaná osobne zákazníkom na pobočke
(zákazník spláca týždenne splátky osobne na pobočke).

- Bezhotovostná pôžička (zákazník spláca týždenné splátky prevodom na účet spoločnosti Provident).

57. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu
20.09.2013, 28.12.2013, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými

mravmi.

58. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

59.Podľa§52aods.1OZ,vzneníkudňu20.09.2013,28.12.2013, aksúuzavretéviaceréspotrebiteľské
zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv
samostatne.

60. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, ak však z povahy zmlúv alebo

stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy
sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik
jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje
zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.61. Podľa § 53 ods. 6 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle

požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní
obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

62. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, na
účely tohto zákona sa rozumie
g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä

poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

63. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 1 musí

obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

64. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

65. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, 04.05.2015,
Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené

so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie
akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej
ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to,
či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie

a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a
samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so
spotrebiteľom.

66. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.

67. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, bezdôvodným obohatením je
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.68. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, predmet bezdôvodného obohatenia sa
musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa
vydať štátu.

69. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, ak je zmluva neplatná alebo ak bola
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

70. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

71. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa

tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis.

72. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 20.09.2013, 28.12.2013, výška úrokov z omeškania je o päť

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

73. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných aspektov
pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť zmluvy podľa

§ 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

74. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový
vzťah(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na

úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako
predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu,
na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia
na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný

bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

75. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod

na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci
ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho
úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.

76. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

77. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (č.l. 36) jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ

za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 700,- € bol žalovanému povinný zaplatiť odmenu 768,64
€ (166,40 € predstavuje úrok; 185,74 € administratívny poplatok; 416,50 € za poskytnutie služby -
„zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie
úveru požadoval dosahuje až 109,81 % (768,64 € / 700,- €).

78. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 20.09.2013 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiež
Zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobcovi bol poskytnutýúver vo výške 700,- € a na tento úver postupne splátkami uhradil celkovo 1 377,29 €, teda sumu 677,29 €
zaplatil nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov, z ktorých požadoval vydať 667,08 €.

79. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (č.l. 38) jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ
za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 160,- € bol žalovanému povinný zaplatiť odmenu 138,10
€ (23,54 € predstavuje úrok; 32,16 € administratívny poplatok a 82,40 € za poskytnutie služby -
„zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie
úveru požadoval dosahuje až 86,31 % (138,10 € / 160,- €).

80. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 28.12.2013 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiež
Zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobcovi bol poskytnutý
úver vo výške 160,- € a na tento úver postupne splátkami uhradil celkovo 297,60 €, teda sumu 137,60
€ zaplatil nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

81. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo vzájomnej
súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o
doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobcu, ale najmä výpoveďou obchodných zástupcov
žalovaného - svedkýň V. H. V. V. T. a svedkov v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016, ktorých výpovede boli

prečítané ako listinný dôkaz. Za doplnkovú službu inkasovania splátok, ktorá bola medzi účastníkmi
zmluvného vzťahu dojednaná osobitnou zmluvou vrátane odmeny za takúto službu, bol žalobca povinný
platiť odmenu osobitne, avšak inkludovanú v jednotlivých splátkach úveru. Zmluva o dobrovoľnej
doplnkovej službe zabezpečenia splátok bola podmienkou poskytnutia úveru za podmienok uvedených
v úverovej zmluve, pokiaľ klient žiadal vyplatenie úveru v hotovosti, čo svedkyne potvrdili. Žalobcovi v

negociačnom procese iná možnosť inkasovania splátok úveru v zmysle úverovej zmluvy, ako osobné
inkasovanie s poukazom na zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ani daná
nebola. Rovnako obchodný zástupca Július Kovács vyjadril vo svojej výpovedi pochybnosť o tom, že
takýto úver by bol klientovi poskytnutý v prípade, žeby zmluvu o doplnkovej službe nebol podpísal. O tom
či takáto zmluva bude podpísaná podľa výpovede svedka Kovácsa rozhodovala manažérka spoločnosti

a takáto zmluva sa klientovi dávala podpísať, pričom nebolo preukázané, že by klient mal inú možnosť
ako túto zmluvu nepodpísať ak úver chcel dostať. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy
zmlúv, ako aj stranám známeho účelu týchto zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od
seba sú vzájomne závislé. Z výpovede svedka H. O. vyplynulo, že fakticky klientovi sa dávali podpisovať
jednotlivé listiny v počte približne päť kusov automaticky, ak klient chcel peniaze mať vyplatené ihneď

musel podpísať dohodu o doplnkovej službe. De facto zhodne vypovedajú aj svedkyne N., T., H. na
otázku, že v prípade, ak peniaze klient požadoval vyplatené ihneď, či už v hotovosti alebo neskôr na
kartu, ktorá mu bola pri podpise zmluvy odovzdaná, musel zmluvu o doplnkovej službe podpísať. Za
takéhoto stavu, podľa názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do
ročnej priemernej miery nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s

poskytnutým úverom.

82. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o garantovanej službe do RPMN
nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne
zo strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie

úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie
uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobkyne, ale aj ďalších spotrebiteľov
vyslúchaných ako svedkov v iných konaniach, ktorí unisono uvádzajú, že inú možnosť ako platiť v
splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemali, o inom spôsobe platieb ani poučovaní neboli,
jedná sa väčšinou o osoby, ktoré opakovane uzatvárali úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva,

že neoplývali prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek
priemernýspotrebiteľzasvojejzložitejfinančnejsituáciedobrovoľnevolilmožnosťpohodlnéhosplácania
splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo výške 59,50 % (416,50 / 700), resp.
51,50 % (82,40 / 160) poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu nepodpísať a
získať úver lacnejšie.

83. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy
pri inkasovaní poplatku vo výške 59,50 %, resp. 51,50 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný
do PRMN a týmto spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným sdobrými mravmi najmä z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal a bol popísaný jednak
žalobkyňou, vyplýva z výpovedí viacerých spotrebiteľov, ale aj z výpovedí samotných obchodných
zástupcov. Zmluvu v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s

dobrými mravmi, a teda aj zmluvu úverovú za zmluvu neplatnú.

84. Vyššie uvedený postup súd posudzuje jednak ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci
procesu uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav,
kedy cena tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom

získania úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu
určeniu príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že
žalovaný nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej
službe ešte nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí
obchodných zástupcov, najmä z výpovede obchodného zástupcu H. O., ale aj V. T. a nepriamo M. G.,
podmienkou získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda ak spotrebiteľ

požadoval peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že ak sa tieto
peniazetaktoposkytujú,následnesamusípodpísaťajzmluvaododatkovejslužbe,tedaotomtonáklade
v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená
nebola a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté. Uvedeným postupom sa zároveň obchádza
aj zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže náklady dojednanej dodatočnej služby nie sú zarátané do

nákladov spotrebiteľa a tým je vyvolaný stav numericky nižšej RPMN napriek tomu, že v skutočnosti pri
započítaní uvedenej dodatkovej služby by sa tieto náklady premietli do vyššej RPMN. Vyššie uvedený
postup pri uzatváraní zmlúv vo vzťahu k podpisu zmlúv o garantovanej službe, resp. zmluve komfort
súd považuje za postup bežný, keďže bol potvrdený viacerými obchodnými zástupcami. Obchodní
zástupcovia nepochybne konali v mene žalovaného, zmluvy o garantovanej službe preferovali, zrejme

aj z dôvodu, že sa od osobného výberu splátok odvíjala výška ich provízie. Žalovaný síce poukázal
na skutočnosť, že v zmysle žalobcom predloženého manuálu bolo možné poskytovať aj pôžičky bez
osobného výberu finančných prostriedkov, čo z manuálu nepochybne aj vyplýva, avšak postupom
obchodných zástupcov de facto pri hotovostných úveroch, resp. úveroch na kartu ak klient požadoval
peniaze ihneď takýto postup uplatňovaný nebol. Týmto postupom obchodných zástupcov kedy služba

osobného inkasovania splátok bola podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov, avšak jej cena
nebola zahrnutá do príslušnej RPMN, k čomu dochádzalo opakovane, súd považuje za postup rozporný
so zákonom umožňujúci obchádzanie zákona požadujúceho vyjadrenie RPMN v správnej výške a tým
navodzujúci stav nižšej nákladovosti úveru.

85. Keďže zmluvy o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, sú absolútne neplatnými zmluvami pre
rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ,
všetky plnenia z týchto zmlúv vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.

86. Vzhľadom na skutočnosť, že súd posúdil vyššie uvedené úverové zmluvy ako zmluvy v nadväznosti
na neplatnosť zmlúv o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ako neplatné v spojení s §
52aods.2OZvznikložalobcoviprávonavydaniebezdôvodnéhoobohateniavrozsahurozdieluprijatých
súm a skutočne zaplatených splátok vo 804,68 €, ktorú súd žalobcovi priznal.

87. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca
vyzval výzvou z 25.01.2017 s určením lehoty plnenia do 30.01.2017, a teda počnúc dňom 31.01.2017,
sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.

88. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanej neplatnosti poplatku za garantovanú službu uvedenú v zmluvách o
spotrebiteľskýchúverochmásúdzato,ževzhľadomkvyššieuvedenémujeprávneirelevantnézaoberať
sa platnosťou, resp. neplatnosťou predmetného poplatku, avšak je potrebné zdôrazniť, že predmetný
poplatok ako cenu úveru bolo možné v zmysle platnej legislatívy dojednať a takto bola aj v zmluve
úverovej do RPMN zahrnutý, teda dlžník vedel aká je celková cena úveru zahrňujúca aj tento poplatok

(súd uvádza, že je to poplatok uvedený v úverovej nejedná sa o poplatok za garantovanú službu výberu
splátok).89. Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu neplatnosti zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe
zabezpečenia splátok a následne neplatnosti úverovej zmluvy súd si dovoľuje poznamenať pre prípad,
žeby predmetné zmluvy boli zmluvami platnými, tak súd by skúmal, či zmluva o úvere uzatvorená medzi

žalobcom a žalovaným spĺňa požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych
náležitostí(zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd za
preukázané, že v úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje jej povinná náležitosť
v zmysle vyššie citovaných zákonov, a to správne vypočítaná RPMN, čoho dôsledkom by bol záver o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1
zákona č.129/2010 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver,
ktorý obsahuje platné úroky a poplatky a správne vypočítanú RPMN, čo však v danom prípade nie je
splnené. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetnej úverovej zmluvy a zmluvy o garantovanej
službe sú poplatky nezahrnuté do RPMN, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v
celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti

a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom
Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842,
v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úver
uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy

o úvere mali platné poplatky a úroky. Súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia
Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod50). V neposlednom rade
si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký

nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny
dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa
nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

90. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15

vo veci N.Á. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne
úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná.

91. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe
zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady

spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je
to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o
doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným
inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozporné
s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto

spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.

92. Žalobcom bola v priebehu konania doručená aj zmena žaloby - rozšírenie žaloby o určenie
neplatnosti zmluvných podmienok. Okresný súd Lučenec uznesením číslo konania 13Csp/30/2017-387
zo dňa 19.10.2017 pripustil zmenu žaloby, resp. rozšírenie žaloby o určenie neprijateľných podmienok.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.10.2017. Neprijateľná podmienka predstavuje ustanovenia
zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Súd je toho názoru, že, aby mohol skúmať neprijateľnosť nejakej zmluvnej podmienky,
ktorá sa nachádza v zmluve, táto zmluva by mala existovať a zaväzovať jej účastníkov, t. j. strany
sporu. V prejednávanej právnej veci má súd za to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj zmluvy

o poskytnutí služby komfort, resp. o zabezpečení splátok úveru sú zmluvami absolútne neplatnými.
Z uvedeného je zrejmé, keďže zmluvy sú absolútne neplatné, nespôsobujú práva a povinnosti medzi
stranami sporu a nijako ich nezaväzujú. Mimochodom súd poukazuje na samotné tvrdenie žalobcu, ktorý
sa práva na vydanie bezdôvodného obohatenia domáha práve namietanej absolútnej neplatnosti týchto
zmlúv. Posúdením neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluvách, ktoré nezaväzujú strany sporu

sa nemôže predísť protiprávnemu stavu a porušeniu práv spotrebiteľa. Súd je toho názoru, že nie je
prípustné určovať práva do minulosti, ak tieto z dôvodu absolútnej neplatnosti zmlúv ani nevznikli. Platí,
že rozsudkom sa má určiť existencia, resp. neexistencia práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217 CSP).93. Súd túto časť žaloby o určenie neprijateľných zmluvných podmienok posúdil ako návrh v zmysle §
137 písm. c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie, ak na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je

potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Súd s poukazom na článok 6 Smernice Rady
93/13/EHSmázato,žesíceideokonanie,kdejepotrebnépreukazovaťnaliehavýprávnyzáujem,avšak
spoukazomnauvedenúsmernicuspotrebiteľmávždynaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneprijateľných
podmienok. Účinná ochrana spotrebiteľa v danom prípade však nemôže byť dosiahnutá s poukazom na
zdôvodnenie žaloby v odseku 89, 90, keďže zmluvný vzťah medzi stranami sporu nevznikol a rozsudok

v danom prípade by bol záväzný len pre strany konania. Právne subjektívna záväznosť rozsudku
v individuálnom spotrebiteľskom spore bola dôvodom pre zavedenie osobitnej regulácie konania o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 až § 306 CSP). Rozsudok vydaný v konaní o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je záväzný pre každého. V danom prípade, keďže nešlo
o konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach by bol rozsudok záväzný len pre strany
sporu. Súd však opätovne poukazuje na tú skutočnosť, ktorú zdôvodnil v odseku 84, 85, že v danom

prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda zmluvné vzťahy medzi stranami sporu nevznikli, preto
podľa názoru súdu už v týchto zmluvných vzťahoch nemožno chrániť žalobcu ako spotrebiteľa, keďže
v čase vyhlásenia rozsudku zmluvné vzťahy medzi stranami sporu už neexistovali.

94. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

95. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

96.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

97. Žalobca bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O výške
náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

98.Podľa§2ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch,akjepoplatníkodpoplatkuoslobodený
a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú
časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný
alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie
manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred

správnym súdom.

99. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci
sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

100. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto
poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984

37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý

spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať

späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení

odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.