Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 28, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/154/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817204987
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817204987.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.

Aleny Záhumenskej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne: U.. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.,
J.XXX/X,právnezastúpenejProsmanaPavlovičadvokátskakancelária,s.r.o.,sosídlom91701Trnava,
Hlavná 31, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
811 04 Bratislava, Kubániho 13, o zaplatenie 1.167,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20.februára 2018, č.k. 14Csp/48/2017-59, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.167,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
100,- eur od 31.5.2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.067,75 eur
od 25.1.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a súčasne výrokom II.
uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 100% trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že so žalobcom uzatvorila Zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8500037946 zo dňa 17.12.2013 (Zmluva III.), č. 8500030707 a 8500030708 (Zmluvy I. a II.),
obe zo dňa 2.9.2013. Žalobkyňa v zmluvách vystupuje ako spotrebiteľ, keďže ich uzatvorila ako
fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo
inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej,
alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný pred uzatvorením zmlúv žalobkyni neposkytol informácie

vyžadované zákonodarcom v zmysle § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. V Zmluvách I. a II.
absentujú zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru, sú v nich obsiahnuté neprijateľné zmluvné
podmienky. Žalobkyňa úvery splatila, vzniklo jej však právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré nároky z týchto zmlúv uplatňuje v samostatných súdnych konaniach. Zo zmluvy číslo 8500037946
(Zmluva III.) zo dňa 17.12.2013 bol žalobkyni poskytnutý úver s nasledovnou špecifikáciou: celková
výška úveru: 1.500,- eur, výška mesačnej splátky: 80,37 eur, reálne poskytnutá istina zo strany
žalovaného 1.284,25 eur. Žalobkyňa riadne plnila svoje záväzky zo zmluvy, pričom mimoriadnou

splátkou zo dňa 31.12.2015 vo výške 2.452,- eur uhradila žalovanému všetky záväzky vyplývajúce z
predmetnej zmluvy. Z dôvodu, že sa dozvedela o nezákonnosti Zmlúv I. a II. nadobudla podozrenie
o nezákonnosti aj Zmluvy III, preto žiadala žalovaného o poskytnutie predmetnej Zmluvy III., kedže
touto nedisponuje. Žalovaný na túto žiadosť nereagoval, preto požiadala súd, aby žalovanéhovyzval na predloženie Zmluvy III. Uviedla, že až následne bude možné okrem ustálenie existencie
neprijateľných zmluvných podmienok, absencie zákonných náležitostí v Zmluve III. deklarovať nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Žalovaný vo vyjadrení k

žalobe uviedol, že objektívne neexistuje právna norma, na základe ktorej by sa žalobkyňa mohla
domáhať rozhodnutia uvedeného v petite žaloby. Tvrdenie o porušení informačnej povinnosti žalovaným
nezodpovedá skutočnosti. Formulár Štandardné európske informácie o spotrebiteľských úveroch pred
uzatvorením zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni v prípade všetkých zmluvných vzťahov, pričom jej
bol poskytnutý dostatočný časový priestor pre oboznámenie sa s jeho obsahom. Tento predzmluvný

dokument zároveň obsahuje podpis žalobkyne, ktorý je totožný s podpisom na zmluve. Žalobkyňa svoje
tvrdenia v žalobe o predpoklade prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok nepodporila žiadnymi
bližšími skutočnosťami. Jadro argumentácie tvoria paušalizované tvrdenia, ktoré sú nezrozumiteľné,
neurčité a nejasné. Žalovaný predmetné tvrdenia odmieta. Žiadny zákonný predpis nevyžaduje osobitné
podpísanie zmluvných dojednaní. Žalovaný popiera úmysel bezdôvodne sa obohatiť na úkor účastníka
zmluvného vzťahu. Navrhol žalobu zamietnuť. Na výzvu súdu predložil Zmluvu číslo 8500037946 zo

dňa 17.12.2013 (Zmluva III.). Dňa 3.1.2018 bolo súdu doručené podanie žalobkyne, ktoré obsahovalo
reakciu na vyjadrenie žalovaného a rozšírenie žalobného návrhu. Žalobkyňa v ňom uviedla, že formulár
Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere bol zo strany žalobkyne
podpísaný a vyplnený v ten istý deň ako bol podpísaný a vyplnený návrh na uzatvorenie Zmluvy III.
Žalobkyňa tak nemala dostatok časového priestoru na porovnanie úveru poskytovaného žalovaným

s konkurenčnými ponukami na úverovom trhu. Aj keby bol predmetný formulár žalobkyni poskytnutý
v dostatočnom časovom predstihu pred uskutočnením návrhu zo strany žalobkyne, nebolo by možné
informácie vpísané do formuláru použiť na komparáciu ponúk na úverovom trhu, nakoľko vo formulári
je uvedená celková výška úveru vo výške sumy 1.500,- eur, a to napriek tomu, že žalobkyňa reálne
dostala od žalovaného plnenie zo Zmluvy III. vo výške sumy 1.284,25 eur. Z predmetného formuláru

priloženého k Zmluve III. však jednoznačne vyplýva, že celková čiastka, ktorú bude musieť spotrebiteľ
zaplatiťje3.375,54 eur,výškaročnejúrokovejsadzbyúveruje70,01%,hodnotaRPMNje70,01%,výška
úrokovej sadzby úveru uvedená v zmluve je 70,01%. Záväzok žalobkyne zaplatiť žalovanému údajnú
istinu úveru vo výške sumy 1.500,- eur by sa pri riadnom splácaní úveru zvýšil za 42 mesiacov na sumu
vo výške 3.375,54 eur, teda o sumu 1.875,54 eur. Výška úrokovej sadzby uvedená v predmetnej zmluve

nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa) výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov
v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných
bánk uverejnenej na internetovej stránke Národnej banky Slovenska (http://www.nbs.sk/sk/statisticke-
udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby) bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 11,02
% pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci december 2013. Dohoda

o výške úrokov musí byť v súlade § 39 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa
nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Dohodnutá výška úrokovej
sadzby výrazne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda
ide o neplatný právny úkon. Je nesporné, že odplata za úver, ktorá predstavuje 70,01% ročný úrok
zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné. Spotrebiteľský úver

poskytnutý zo Zmluvy III. možno považovať za bezúročný a bez poplatkov. Obohatenie žalovaného,
ktoré predstavuje rozdiel medzi peňažnou čiastkou reálne poskytnutou žalovaným, t.j. sumou 1.284,25
eur a sumou, ktorú žalobkyňa zaplatila, t.j. 2.452 eur, t.j. sumu vo výške 1.167,75 eur, bolo tak získané
prijímaním plnenia z neplatného právneho úkonu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zotrváva naďalej na
pôvodnom nároku na zaplatenie sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 100,- eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100,- eur od doručenia žalobného návrhu žalovanému
až do zaplatenia, a zároveň žalobný návrh rozšírila o povinnosť žalovaného vydať žalobkyni sumu
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.067,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 1.067,75 eur odo dňa doručenia vyjadrenia žalobkyne zo dňa 28.12.2017 žalovanému až do
zaplatenia. Súd uznesením zo dňa 18.1.2018 pripustil zmenu žaloby.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný ako veriteľ uzavrel so žalobkyňou ako
dlžníkom „Zmluvu revolvingovom úvere číslo 850003794601“. Žalobkyňa vystupovala v tomto vzťahu
ako fyzická osoba. Náležitosti zmluvy o úvere sú nasledovné: celková suma spotrebiteľského úveru
1.500,- eur, počet splátok 42, výška mesačnej splátky vrátane úrokov 80,37 eur, celková čiastka,

ktorú bude musieť dlžník zaplatiť 3.375,54 eur, RPMN za úver 70,01%, ročná úroková sadzba úveru
70,01%, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník
zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.928,88 eur. Predpokladaná RPMN
úveru po poskytnutí revolvingu 63,32 eur, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Súčasťouzmluvného formulára je v bode 8. aj „Dohoda o poskytnutí služby“, predmetom ktorej je záväzok
veriteľa (žalovaného) poskytnúť dlžníkovi (žalobkyni) na jeho žiadosť a po splnení podmienok službu
spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru a záväzok dlžníka zaplatiť

zatoveriteľoviodplatuvovýške215,75eur.Žalovanýžalobkyninazákladezmluvyposkytolvskutočnosti
iba sumu 1.284,25 eur. Žalobkyňa na základe tejto zmluvy uhradila žalovanému sumu 2.452,- eur.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 39, § 451 ods. 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1 veta prvá, §
517 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že v zmysle bodov 5.
a 6. zmluvy č. 850003746 uzavretej medzi stranami sporu sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť
žalobkyni ako dlžníkovi úver vo výške 1.500,- eur, v skutočnosti jej však poskytol len sumu 1.284,25

eur. Z bodu 8. uvedenej zmluvy vyplýva, že žalovaný znížil poskytnutú sumu úveru o poplatok 215,75
eur za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru.
Podľa názoru súdu je takýto postup v rozpore s dobrými mravmi. V skutočnosti je totiž dlžníkovi
poskytovaný nižší úver, ako bol dohodnutý, pričom veriteľ mu paušálne sťahuje poplatok za službu, o
ktorú dlžník samostatne nepožiadal. Veriteľ mu poskytnutie takejto „služby“ v podstate vnucuje. Veriteľ

v zmluve sám uvádza podmienky, za ktorých by mal túto službu poskytovať, je to napr. choroba dlžníka.
Dlžník je pritom podľa zmluvy oprávnený požiadať o odklad splátok najskôr po tom, čo splatí prvé tri
splátky úveru. Napriek tomu, že dlžník túto službu nemôže využiť hneď po uzavretí zmluvy, dokonca
ju nemusí v priebehu splácania využiť vôbec, je odplata za poskytnutie tejto služby povinne splatná už
dňom uzavretia Dohody o poskytnutí služby, pričom táto Dohoda je inkorporovaná do obsahu samotnej

úverovej zmluvy. Veriteľ si teda takúto odplatu automaticky sťahuje zo sumy poskytovaného úveru.
Dlžník je ale povinný platiť splátky, ako keby mu bol poskytnutý úver v plnej sume 1.500,- eur. Zmluva
zároveň obchádza zákon (konkrétne § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch),
pretože pokiaľ je dlžníkovi reálne poskytnutá nižšia suma ako bola dohodnutá v zmluve, nemôžu
byť pravdivý ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedený v zmluve, keďže navýšenie

poskytnutého úveru je pri jeho splácaní v skutočnosti vyššie a vyššie sú teda aj náklady spojené s
úverom. V rozpore s dobrými mravmi je aj výška úroku dohodnutá v zmluve. Podľa názoru súdu, úrok
spotrebiteľského úveru vo výške 70,01% ročne má charakter úžery a preto nemôže byť v súlade s
dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami
sporu je v rozpore s dobrými mravmi a zároveň obchádza zákon, preto je ako právny úkon v zmysle

ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Žalovaný poskytol žalobkyni peňažné
prostriedky v sume 1.284,25 eur. Keďže zmluva uzavretá medzi nimi bola neplatná, žalobkyňa bola
povinná vrátiť tieto prostriedky z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa uhradila žalovanému
sumu vo výške 2.452,- eur, poskytnutú sumu teda preplatila o 1.167,75 eur. Žalovaný bol preto
v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka povinný vrátiť žalobkyni uvedenú (preplatenú) sumu

1.167,75 eur. Povinnosť vrátiť takto nadobudnuté prostriedky mal žalovaný už okamihom ich získania.
Pokiaľ tak neurobil, dostal sa do omeškania. Žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania zo
žalovanej sumy (najprv zo 100,- eur, po zmene žaloby z 1.167,75 eur) a to odo dňa doručenia žalobného
návrhu žalovanému (čo bolo v zmysle doručenky v súdnom spise dňa 31.5.2017) až do zaplatenia.
Vzhľadom na uvedené, považoval súd žalobu za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel.

5. O trovách konania rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, s odkazom na ktoré
uviedol, že žalobkyňa mala v spore plný úspech, z ktorého dôvodu má nárok na plnú náhradu účelne
vynaložených trov konania. Súd jej tento nárok priznal s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania
rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník až po právoplatnosti rozsudku.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba
bude ako nedôvodná zamietnutá a žalovanému bude priznané právo na náhradu trov konania

vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní v rozsahu 100%. Uplatňujúc
dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery) a vychádzajúc z obsahu odvolania tiež v ust. § 365 ods. 1 b/ CSP (porušenie práva na
spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie - vo vzťahuk námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti úroku z omeškania), namietal predovšetkým
nesprávnu aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka na daný úverový vzťah, ktorý podľa
jeho názoru je s poukazom na ust. § 497 Obchodného zákonníka potrebné posudzovať podľa tohto

právneho predpisu rovnako ako aj výšku úrokov (§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka). Namietal záver
súdu prvej inštancie o neplatnosti celej úverovej zmluvy pre platné nedojednanie úpravy výšky úrokovej
sadzby, poukazujúc na ust. § 41 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z obsahu ktorého aj v prípade, ak
by odvolací súd dospel k záveru o správnosti aplikácie Občianskeho zákonníka, tak posúdenie úverovej
zmluvy neobstojí ani podľa tohto predpisu, keďže všeobecným a ustáleným pravidlom výkladu právnych

predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť taký
prístup, ktorý ponecháva platný právny úkon aspoň v časti, ako by mal byť právny úkon posúdený za
neplatný v celosti. Naviac, ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s
dobrými mravmi, nemohlo to mať za následok záver o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len záver,
že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej v zmysle zákona, teda
súd musel vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor s dobrými mravmi už je pokiaľ ide o výšku úroku, a kde

už nie je. Takéto určenie logicky spĺňa podmienku oddeliteľnosti tejto časti zmluvy od ostatného obsahu.
Keďže vyššie uvedenú otázku súd prvej inštancie neposúdil správne, nemôže byť správny ani jeho
záver o neplatnosti celej úverovej zmluvy a vzniku bezdôvodného obohatenia. Aj súdna prax dospela
k záveru, že absencia platného dojednania o úroku, nemá vplyv na platnosť celej úverovej zmluvy,
pričom poukázal na rozsudok KS Trenčín, č.k. 6Co/97/2014 zo dňa 25.02.2014 a tiež na rozsudok NS

ČR, sp.zn. 32I Cdo 45/2013 zo dňa 26.10.2015. V konečnom dôsledku namietal nepreskúmateľnosť
rozhodnutia v časti týkajúcej sa priznaného úroku z omeškania.
7. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho
zástupcu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zásadu prednostnej
aplikability občianskoprávnej normy v prospech spotrebiteľa už pred novelizáciou ust. § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka potvrdila aj ustálená rozhodovacia prax súdov, pričom poukázala na
rozhodnutie NS SR z 21.04.2015, sp.zn. 3Mcdo 14/2014 a tiež na rozhodnutie KS Košice sp.zn. 6Co
139/2013. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď s poukazom na skutočnosť, že účastníkom
zmluvného vzťahu je spotrebiteľ, teda žalobkyňa, prednostne použil ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva. S poukazom na uvedené, aplikácia

žalovaným požadovaného ust. § 502 Obchodného zákonníka, je pre rozpor so zásadou ochrany
spotrebiteľa, ako aj zásady prednostnej aplikability občianskoprávnej normy v prospech spotrebiteľa
vylúčená. Pokiaľ žalovaný namieta neplatnosť zmluvy s poukazom na výšku úrokovej sadzby úveru,
žalobkyňa poukázala na uznesenie NS SR 1Mcdo 1/2009, z ktorého vyplýva, že dohoda o výške úrokov
musí byť v súlade s ust. § 39 OZ, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, pričom právny úkon postihnutý

takouto vadou je absolútne neplatný, o ktorý stav ide spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu
mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Podľa tabuľky priemerných
úrokových mier uverejnenej na internetovej stránke NBS bola priemerná ročnej úrokovej sadzby 11,02%
pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci december 2013, pričom
výška úroku vychádzajúc z zmluvy bola stanovená na 70,01%, čo výrazne prevyšuje mieru obdobných

úverov. Obdobný prípad úžerníckych úrokov v kontexte s ich rozpornosťou s dobrými mravmi riešil
aj KS Prešov v rozsudku, pod sp.zn. 7Co 79/2016. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný
dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách, zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý
aj v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ust. § 3 OZ je určené práve na situácie, kedy
výkon práva vyplývajúci zo všeobecne záväzných právnych predpisov je v rozpore s neformálnym

normatívnym systémom dobrých mravov. V uvedenom rozsudku sa tiež uvádza, že zároveň, keďže
zmluvné dojednanie o výške ročnej úrokovej sadzby úveru je neplatné, nemôže byť platné potom
ani zmluvné dojednanie o výške RPMN za úver, keďže tieto dva údaje sú na sebe závislé. Z vyššie
uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalovaným v úverovej zmluve
uvedenú RPMN vyhodnotil s ohľadom na všetky okolnosti ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými

mravmi a tiež, ak vyhodnotil inkorporovanie dohody o poskytnutí služby v úverovej zmluve za daných
podmienok ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi obchádzajúce zákon, v súvislosti s
čím poukázal na právny názor KS Prešov v rozsudku pod sp.zn. 6Co 102/2016 zo dňa 25.07.2017,
z ktorého ďalej vo vyjadrení cituje a ktoré podľa jeho názoru je v plnej miere aplikovateľné na prípad
žalobkyne. Naviac, súd prvej inštancie nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy len z dôvodu úžerníckej

výšky úrokov, ale aj z dôvodov uvedených v bode č. 22 rozsudku, t.j. z dôvodu nesprávne vypočítanej
RPMN, neposkytnutia celej výšky dohodnutej sumy úveru, dohody o poskytnutí služby, ktoré posúdil
tiež ako rozporné s dobrými mravmi a obchádzajúce zákon. Až následne v bode č. 24 odkazuje súd prvej
inštancie na rozpor výšky úroku dohodnutej v úverovej zmluve s dobrými mravmi, na ktoré dôvody jepotrebné prihliadať ako na celok a nie ich účelovo vytrhávať z kontextu, ako to v odvolaní urobil žalovaný.
S poukazom na viaceré dojednania, ktoré bolo potrebné vyhodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi súd
prvej inštancie postupoval správne, rešpektujúc zásadu ochrany spotrebiteľa zmluvných vzťahov ako

slabšej zmluvnej strany, ak poskytol ochranu žalobkyni pred nezákonnými praktikami žalovaného.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením
dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu

predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako v celom rozsahu vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389

ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.
11. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ťažiskové odvolacie námietky odvolateľa
smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých
založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
Domáhal sa aplikácie Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) na dotknutý právny vzťah založený

medzi stranami zmluvou o úvere v režime ktorého, požadoval posúdiť tiež reguláciu dohodnutého úroku
(§ 497 a § 502 ods. 1 ObchZ), namietal záver o neplatnosti zmluvy pre rozpor výšky úroku s dobrými
mravmi(§39a§41Občianskehozákonník-ďalejlen„OZ“)spoukazomnadeliteľnosťtejtočastizmluvy,
nemoderovanie výšky úroku súdom a v konečnom dôsledku nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia
v časti úrokov z omeškania (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP).

12. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).
14. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené,
bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie zo zisteného

skutkového stavu vyvodil správny právny záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere zo dňa 17.12.2013 medzi žalobkyňou a žalovaným (§ 52 OZ), ktorú
je potrebné posudzovať (a nároky z nej) podľa noriem spotrebiteľského práva ( tiež zák. č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia) a preskúmaním ktorej obsahu správne posúdil, že táto je
neplatnou v celom rozsahu pre jej rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona v jej viacerých

častiach (dojednanie o poskytnutí služby o odklade splátok, úžernícky úrok a s ním spojená nesprávna
RPMN v neprospech spotrebiteľa), pričom po zistení, že žalobkyňa zaplatila žalovanému o 1.167,75 eur
viac, ako jej žalovaný v skutočnosti poskytol (1.284,25 eur), titulom vydania bezdôvodného obohatenia
(§451,ods.1,2, § 456, § 457 a § 458 OZ) v uvedenom rozsahu žalovaného voči žalobkyni s príslušnýmúrokom z omeškania v zákonnej výške (§ 517, ods. 2 OZ, § 3 nar. vlády č.87/1995 z.z.) zaviazal, čím
žalobe plne vyhovel. Vzhľadom na plný úspech žalobkyne, správne rozhodol súd prvej inštancie tiež
o náhrade trov konania, keď žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100

% (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP) s tým, že o ich výške po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením rozhodne vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa
stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Na zdôraznenie správnosti a s prihliadnutím na vymedzené dôvody odvolania žalovaného, uvádza
odvolací súd nasledovné skutočnosti:
16.ŽalovanýpredovšetkýmnamietalnesprávnuaplikáciuObčianskehozákonníkanadanýprávnyvzťah
(dožadoval sa aplikácie Obchodného zákonníka).
17. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho
vzťahu (a v odvolaní to nespochybňuje ani samotný žalovaný), založeného žalobkyňou a žalovaným

predmetnou zmluvou o úvere. Odvolací súd nespochybňuje, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol
právny vzťah zo zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Na základe tejto zmluvy sa
žalovaný v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti zaviazal poskytnúť žalobkyni ako fyzickej
osobe - nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalobkyňa sa tieto zaviazala splácať v pravidelných
splátkach, pričom pri uzatváraní zmluvy nevystupovala v rámci svojej podnikateľskej, alebo obchodnej

činnosti. Ako správne tiež uviedol súd prvej inštancie, uvedená zmluva vzhľadom na povahu účastníkov
právneho vzťahu (žalovaný - dodávateľ, žalobca - spotrebiteľ) je teda zároveň i spotrebiteľskou zmluvou
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podriadenou tiež
režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
18. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní

uplatňovaný nárok voči žalovanému, súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom,
vychádzajúczprincípuochranyspotrebiteľavspotrebiteľskomprávnomvzťahuposúdil,ženaňdopadajú
normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď na danú vec aplikoval
ustanoveniaObčianskehozákonníka. Takétopravidlojeustálenévaplikačnejpraxisúdov,ktorériešenie
odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10

v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.
19. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. však definitívne expressis
verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalovaný (doplnením ust. § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové
problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi
súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky

právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita
Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj
keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie
zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo

prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Z uvedeného dôvodu
je námietka žalobcu o aplikácii Obchodného zákonníka na daný právny vzťah (menovite tiež vo vzťahu
k úrokom) nedôvodnodnou.
20. Nespôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia je tiež námietka žalovaného spočívajúca v tom,
že záver o neplatnosti zmluvy v časti dohodnutej výšky úrokov má za následok neplatnosť celej

zmluvy, keďže podľa žalovanej túto časť jednoznačne možno od zostávajúceho obsahu oddeliť (§ 41
OZ), pretože na takomto závere vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd prvej
inštancie neplatnosť zmluvy ako celku nezaložil. Ťažiskovým dôvodom, vychádzajúc z bodu 23.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, je totiž dojednanie a následný postup žalovaného vyplývajúce
z bodu 8. dotknutej zmluvy v tom, že žalovaný znížil poskytnutú sumu úveru o poplatok 215,75 eur

za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu maximálne troch akýkoľvek splátok úveru, teda
v skutočnosti poskytol žalobkyni úver nižší, ako bol dohodnutý, ponížiac tento paušálne o poplatok
za službu, o ktorú dlžník ani samostatne nežiadal a ako uvádza správne súd prvej inštancie, táto
„služba“ mu v rámci formulárovej zmluvy bola v podstate vnútená. Takto dohodnutá odplata za službu,ktorá vlastne v čase uzatvorenia zmluvy, ani žalobkyni poskytnutá nebola, napriek tomu sa už stala
splatnou dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby inkorporovanej do obsahu samotnej úverovej
zmluvy, jednoznačne indikuje v prospech správnosti záveru o absolútnej neplatnosti a to celej úverovej

zmluvy, pre jej rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ), pretože postup veriteľa spočívajúci v takomto
automatickom zúčtovaní poplatku bez toho, aby spotrebiteľ vôbec túto službu od veriteľa využil, je
absolútne neprijateľný, neprimerane zaťažujúci spotrebiteľa a výslovne v jeho neprospech, čím je v
zásade zavádzajúce aj ustanovenie zmluvy o poskytnutí úveru vo výške 1.500,- eur, pričom však
fyzicky bola žalobkyni poskytnutá len suma 1.284,25 eur a to v dôsledku bez využitia služby sa k

tomu vzťahujúcej, stiahnutého objemu poplatku, čo má za následok tiež nesprávnosť údaju o ročnej
percentuálnej miere nákladov uvedenej v zmluve a to v neprospech spotrebiteľa, keďže ako správne
uvádza súd prvej inštancie, navýšenie poskytnutého úveru je pri jeho splácaní vyššie a vyššie sú teda aj
náklady spojené s úverom. Správnosť týchto ťažiskových dôvodov, na ktorých založil súd prvej inštancie
svoj záver o absolútnej neplatnosti zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi, však odvolateľ vychádzajúc z
obsahuodvolanianespochybnil,aleakodôvodnepoukazujevovyjadreníkodvolaniužalobkyňa,účelovo

z kontextu odôvodnenia vyňal jemu sa hodiacu časť.

21. Už len v kumulatíve s vyššie uvedenými ťažiskovými dôvodmi, na ktorých a to v celom rozsahu
dôvodne a správne založil súd prvej inštancie svoj záver o neplatnosti celej úverovej zmluvy, naviac
posúdil aj samostatne ako absolútne neplatné, aj dohodnuté úroky spotrebiteľského úveru vo výške

70,01% ročne, vykazujúce podľa jeho názoru, s ktorým sa odvolací súd plne identifikuje, charakter
úžery. Nemožno pochybovať, že v dôsledku kumulácie všetkých dôvodov, vyznievajúcich jednoznačne
v neprospech žalobkyne, ako spotrebiteľa, je dotknutá zmluva z hľadiska platnosti neudržateľnou.

22. Žalovaný v podanom odvolaní namieta tiež osobitne aj nesprávny právny záver súdu prvej inštancie

o absolútnej neplatnosti zmluvy v časti úrokov z úveru tvrdiac, že pokiaľ súd prvej inštancie bol schopný
určiť, že výška úroku je v rozpore s dobrými mravmi, mal oddeliť do akej výšky (a len čo do tejto časti
zmluvné dojednanie posúdiť ako neplatné § 41 OZ) a vo zvyšku mal žalovanému právo na zaplatenie
úroku priznať, domáha sa teda v tomto smere uplatnenia moderačného práva súdom. Vyššie uvedenú
odvolaciu námietku rovnako vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

23. Odvolací súd na internetovej stránke NBS preveroval priemerné úrokové miery obdobného
úveru poskytovaného bankami v rozhodnom období a zistil, že pri novo poskytnutých spotrebiteľských
úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov so začiatočnou fixáciou v decembri 2013, činila priemerná
úroková sadzba 11,04 % p.a., z čoho je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi

účastníkmi zmluvného vzťahu v danom prípade (70,01%,), viac ako šesťnásobne prevyšuje mieru
úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

24. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté

úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

25. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných
zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie

bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Keďže v
posudzovanej veci ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore dobrými mravmi, je
s poukazom na ust. § 39 OZ (Občianskeho zákonníka) zmluva o úvere v tejto časti neplatným právnym
úkonom a v kumulatíve s ostatnými vyššie zistenými skutočnosťami, neplatnou v celom rozsahu.

26. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo
dňa 25. septembra 2013 č. k. 3Co 151/2013 v ktorom sa uvádza, že „Odvolací súd považuje za
rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 100% priemernú
cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho
neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide

o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu.
Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny
prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske záujmy spotrebiteľov;
čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) “ a tiež rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014 v ktorom tento uvádza „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje
dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami

je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal
žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky
neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať, a preto súd prvého stupňa nesprávne
postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov nad 12,67 % ročne za absolútne neplatnú. Správne

mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu
v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za
týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ .

27. Ako v konečnom dôsledku uviedol tiež Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka
až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo

štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým
mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19).

28. Odvolací súd sa plne identifikuje s vyššie uvedenými závermi, pričom žalovaný v odvolaní

nevyprodukoval žiadnu námietku, ktorá by bola spôsobilou k odklonu od nich. Pokiaľ teda súd prvej
inštancie považovalzarozpornésdobrýmimravmiposkytnutieúveruspotrebiteľovizacenuprevyšujúcu
o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami, o ktorý prípad preukázateľne
v posudzovanej veci išlo a v dôsledku toho posúdil zmluvu aj v časti týkajúcej sa výšky úrokov ako
absolútne neplatnú (§ 41 Občianskeho zákonníka), a v kumulatíve s ďalšími dôvodmi, na ktoré odvolací

súd poukazoval vyššie za v celom rozsahu neplatnú, nemožno mu z hľadiska vecnej správnosti
vyvodeného záveru nič vytknúť, pretože moderovať výšku úrokov z úveru, čoho sa odvolaním domáha
žalovaný, aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno.

29. Vychádzajúc bez ďalšieho zo správnosti vyššieho uvedeného záveru o absolútnej neplatnosti

celej zmluvy, v dôsledku ktorého má žalovaný nárok len na zaplatenie čiastky, ktorú skutočne
žalobkyni poskytol (1.284,25 eur), ktorú však žalobkyňa preukázateľne preplatila o sumu 1.167,75 eur,
keď žalovanému zaplatila sumu 2.452,- eur, je správnym záver o vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovaného na ťarchu žalobkyne s povinnosťou jeho vydania.

30. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd tiež zovšeobecňujúcu námietku
žalovaného o nepreskúmateľnosti dôvodov rozhodnutia vzťahujúceho sa k priznanému úroku z
omeškania. Skutkové a právne závery k tejto otázke sa vzťahujúce, sú obsiahnuté v bodoch 27/,
aplikované právne predpisy k tejto otázke sú citované v bodoch 20/ a 21/ odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, pričom vychádzajúc z jeho obsahu v kumulatíve podľa názoru odvolacieho súdu,

odôvodnenie rozhodnutia (aj) v tejto časti spĺňa parametre dané ust. § 220 ods. 2 CSP. Vyplýva z
neho dôvod omeškania, spôsob určenia jeho počiatku a v kumulatíve s výrokovou časťou rozhodnutia
správnosť stanovenej výšky úrokovej sadzby. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa s ním neidentifikuje,
resp. ho považuje za nedostatočné (i keď nešpecifikuje v čom, teda akú rozhodnú skutočnosť
nepovažuje vo vzťahu k úrokom za zodpovedanú), nezakladá záver o jeho nepreskúmateľnosti.

31. Odvolací súd teda nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho
potvrdenie v celom rozsahu, za vecnej správnosti rozhodnutia tiež v častiach úroku z omeškania

a náhrady trov konania medzi stranami sporu. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne rozhodujúce
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal a ktoré by neboli predmetom jeho
posudzovania.

32. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok nie

je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.33. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ako úspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

(100%).

34. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).