Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/12/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3715206838
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3715206838.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Ľ. L. XX/XX, P., proti žalovanému: T., B., v konaní o určenie dedičského práva, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 13. októbra 2015, č.k. 4C/231/2015-37, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa
žalobkyňadomáhalaurčenia,žejezákonnoudedičkoupoporučiteľoviR.R.aotrováchkonaniarozhodol

tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že je zákonnou
dedičkou po poručiteľovi R. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M.R. L. XXXX/
XX, P. ako osoba, ktorá žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej
domácnosti, z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Žalobu odôvodnila tým, že v dedičskom
konaní po poručiteľovi R. R., bola odkázaná na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi
zo zákona v tretej skupine. Má za to, že je zákonnou dedičkou ako spolužijúca osoba, keďže s

poručiteľom žila a starala sa o neho 15 rokov, pričom nešlo výlučne o starostlivosť vyplývajúcu z
opatrovateľskej služby. Nepoprela, že neprespávala v dome poručiteľa, ktorý fakt však nemôže zakladať
záver o tom, že s ním nežila v spoločnej domácnosti. Spoločné bývanie s poručiteľom ani nebolo reálne
možné, keďže tento trpel veľkými bolesťami po amputácii nohy, tzv. fantómovými bolesťami, ktoré si
ventiloval tým, že silno kričal či cez deň, alebo v noci. Okrem nocí trávila v dome poručiteľa prevažnú
časť dňa, vrátane víkendov a sviatkov. Podľa jej názoru, pojmový znak spoločnej domácnosti je tak
splnený. Poručiteľ trval na tom, aby sa o neho starala, chodila k nemu nepretržite cez pracovné dni,

víkendy, sviatky. Bol samotár, s príbuznými neudržiaval kontakty a priateľov nemal. Jedinou jeho blízkou
osobou bola ona, pričom niekoľkokrát sa vyjadril, že by chcel, aby bola po jeho boku až do smrti, pretože
si vytvorili veľmi blízky vzťah a ona starostlivosť o neho nebrala ako povinnosť, ale ako bežnú súčasť
jej života. Poručiteľ sa niekoľkokrát vyjadril, že má v úmysle spísať závet, v ktorom ju určí ako jedinú
dedičku, avšak kvôli jeho náhlej smrti, k spísaniu závetu nedošlo. Úmysel zotrvať v spoločnej domácnosti
je zrejmý aj z toho, že poručiteľ opakovane odmietol ísť do domova dôchodcov, napokon v dôsledku
toho bol z evidencie uchádzačov vyradený.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že nie sú splnené podmienky na to,
aby žalobkyňa mohla dediť ako zákonná dedička po poručiteľovi v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, teda ako osoba, ktorá žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou vspoločnej domácnosti, z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť, alebo bola odkázaná výživou
na poručiteľa. V prípade uplatneného dedičského nároku žalobkyne, nie je splnený základný pojmový
znak žitia v spoločnej domácnosti tak, ako tento definuje Občiansky zákonník v ust. § 115 a § 475 ods. 1,

ktorým je trvalosť žitia v spoločnej domácnosti, predpokladajúca spravidla spoločné bývanie, nakoľko
žalobkyňa a poručiteľ nikdy nemali spoločné bývanie. Žalobkyňa v spoločnej domácnosti s poručiteľom
nikdynežila,nikdynevytvorilasnímskutočnéspotrebnéspoločenstvotrvalejpovahy.Dennesícechodila
k poručiteľovi, starala sa vzorne oňho a o jeho domácnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu ako
opatrovateľka, ktorý síce časom prerástol do vzťahu takmer rodinného, avšak poručiteľ stále býval

vo svojom dome a žalobkyňa mala stále svoje vlastné bydlisko, odlišné od poručiteľovho. Žalobkyňa
mala svoju vlastnú domácnosť, svoje vlastné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy so svojou vlastnou
rodinou, ona a poručiteľ, tak nikdy spotrebné spoločenstvo trvalej povahy vytvoriť nemohli.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Považská Bystrica
prebieha pod sp. zn. 14D/1156/2010 dedičské konanie po poručiteľovi R. R., nar. XX.XX.XXXX,

zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M.R. L. XXXX/XX, P.. Poručiteľ zomrel bez zanechania závetu,
slobodný, bezdetný, rodičia ho predzomreli, súrodencov nezanechal. V predmetnom dedičskom konaní
žalobkyňa uviedla, že je dedičkou po poručiteľovi ako spolužijúca osoba, nakoľko sa o poručiteľa
starala 15 rokov. Dedičské právo žalobkyne však bolo spochybnené zástupcom štátu, preto Okresný
súd Považská Bystrica uznesením zo dňa 03.06.2015 sp. zn. 14D/1156/2010-138 odkázal žalobkyňu

na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou zo zákona v tretej skupine. Z vykonaného dokazovania a
to z výsluchu svedkov R. Q., K. T., a F. Y. mal súd za preukázané, že žalobkyňa poskytovala neb R. R.
starostlivosť najmenej 15 rokov. Aj ďalší svedkovia a to L. L. a I. X. starostlivosť žalobkyne o neb. R. R.
potvrdili. Poručiteľ bol od 21.08.2000 občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, býval sám v rodinnom
dome. Žalobkyňa poručiteľa navštevovala v jeho domácnosti takmer každý deň počas týždňa, ako

aj cez víkendy a sviatky. V čase jeho zhoršeného zdravotného stavu mu poskytovala ošetrovateľskú
pomoc, sprevádzala ho na lekárske vyšetrenia, prípadne mu zabezpečila odvoz autom za pomoci svojho
manžela, nosilamujedlo,upratovalamu,prala,spolusmanželomsastaraliodom,vktoromporučiteľžil,
akoajozáhradu.Starostlivosťoporučiteľapreukazovalatiež tým,žemuvybavilazavedeniepevnejlinky
pre telefonické spojenie s ním, ktoré po jeho smrti zrušila, zmluvou o osobnom účte poručiteľa v Y. P., kde

bola ako spoludisponent. Po smrti poručiteľa zabezpečila zrušenie zmluvy o dodávke elektrickej energie,
zastavenie dodávky vody, vrátenie preukazu ZŤP, ako aj zmluvou o nájme hrobového miesta zo dňa
5.6.2013, ktorú uzatvorila ako nájomca hrobového miesta pre poručiteľa s Obcou P. ako prenajímateľom.
Od 01.10.2004 do 29.10.2010 žalobkyňa pracovala v Obci P. ako opatrovateľka poručiteľa, čo potvrdila
Obec P. v potvrdení zo dňa 28.10.2011, pričom zároveň potvrdila vzornú starostlivosť žalobkyne aj

nad rámec pracovných povinností. K výkonu opatrovateľskej starostlivosti poskytovanej v domácnosti a
zariadeniachsociálnejstarostlivostižalobkyňaabsolvovalaplatenérekvalifikačnéškolenievposkytovaní
opatrovateľskej starostlivosti, za čo získala osvedčenie č. XXXX/XXXX zo dňa 21.05.2002. Žalobkyňa
je vydatá, spolu s manželom býva v trojizbovom byte v P., má dve dospelé deti. S manželom žijú
usporiadaným spôsobom života, spoločne hospodária.

5. Súd prvej inštancie na danú vec aplikoval ust. § 474 ods. 1, § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 175k ods. 1, § 175k ods. 2 O.s.p., s odkazom na ktoré dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Poručiteľ R. R. zomrel dňa XX.XX.XXXX bez zanechania závetu, alebo listiny o vydedení. Zomrel
slobodný bezdetný, rodičia ho predzomreli, súrodencov nemal. Nárok na dedičstvo po poručiteľovi si

v dedičskom konaní uplatnila žalobkyňa z titulu, že sa o poručiteľa starala pred jeho smrťou 15 rokov.
Nebolo sporné, že žalobkyňa poskytovala poručiteľovi potrebnú starostlivosť po dobu najmenej 1 rok
pre jeho smrťou, či už po stránke ošetrovateľskej, návštev lekárov, pranie, varenie, nosila mu jedlo,
starala sa o záhradu a dom, v ktorom poručiteľ žil. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že
žalobkyňa žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti

a z toho dôvodu a starala o spoločnú domácnosť tak, ako to predpokladá ustanovenie § 474 ods. 1
Občianskeho zákonníka, prípadne ustanovenie § 475 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nepoprela,
žesporučiteľomnežilavjednejdomácnosti,čoodôvodňovalaže,žetoneboloreálneanimožné,pretože
poručiteľ trpel veľkými bolesťami hlavne po amputácii nohy , ktoré si ventiloval tým, že silno kričal, či cez
deň, alebo v noci. To, že žalobkyňa nežila s poručiteľom R. R. v jednej domácnosti, potvrdili aj svedkovia

I. X. a R. Q.. Samotná žalobkyňa uviedla, že je vydatá, s manželom žijú usporiadaným spôsobom života
v jednej domácnosti a hospodária spolu. Uvedená skutočnosť, pokiaľ teda manželstvo trvá a manželia
sa podieľajú na úhrade spoločných potrieb, a teda žijú v trvalom spotrebnom spoločenstve vylučuje,
aby jeden z príslušníkov domácnosti bol súčasne príslušníkom dvoch, alebo viacerých domácností t.j.žalobkyňa nemohla byť členkou domácnosti so svojim manželom a zároveň členom domácnosti s
poručiteľom. Skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala opatrovateľskú činnosť ako zamestnanec Obce P.
a takto sa starala o poručiteľa, ešte sama o sebe síce nevylučuje, aby sa stala spolužijúcou osobou,

avšak za predpokladu splnenia podmienok, ktoré zákon pre spolužijúcu osobu vyžaduje. Preto, pokiaľ by
žalobkyňa splnila zákonom stanovené predpoklady spolužijúcej osoby, výkon opatrovateľskej činnosti
by nebol prekážkou pre to, aby sa stala dedičkou po poručiteľovi, ako spolužijúca osoba. Podľa názoru
súdu v prípade žalobkyne išlo síce o niekoľkoročnú starostlivosť o poručiteľa a jeho domácnosť pred
jeho smrťou, avšak Občiansky zákonník vyžaduje aj splnenie ďalšej podmienky spočívajúcej v tom, že

spolužijúca osoba musí žiť s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka v spoločnej domácnosti, čo u
žalobkyne jednoznačne splnené nebolo. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pretože žalobkyňa nesplnila
zákonné predpoklady na to, aby mohla dediť zo zákona ako spoložijúca osoba podľa § 475 ods. 1
Občianskeho zákonníka , súd žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý má

vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie, alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaný bol síce v konaní plne úspešný, ale nakoľko si
trovy konania neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal.

7.Rozsudoksúduprvejinštancievzákonomstanovenejlehoteodvolanímnapadlažalobkyňa,navrhujúc

odvolaciemu súdu jeho zrušenie, dôvodiac neúplne zisteným skutkovým stavom veci a z toho plynúcimi
nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi, čím uplatnila dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205
ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.. Trvala na tom, že je dedičkou po poručiteľovi zo zákona v tretej skupine,
keďže s týmto žila a starala sa o neho nepretržite 15 rokov, nielen v pracovné dni, ako jej to nariaďoval
zamestnávateľ, ale po ústnej dohode, že bude jeho dedičkou, k tomuto chodila a starala sa o neho

nepretržite aj cez sviatky, soboty a nedele v priebehu celého roka. Nepoprela, že neprespávala v dome
poručiteľa, ktorý fakt však nemôže zakladať záver o tom, že nežila s ním v spoločnej domácnosti.
Pre spoločné bývanie neboli vytvorené podmienky, poručiteľ obýval len jednu miestnosť z dôvodu
vykurovania a mobility, mal veľmi zlý zdravotný stav, v dôsledku ktorého mával najmä v noci veľké
bolesti, čo neumožňovalo spolužitie s ním, tento si vyslovene z tohto dôvodu neprial, aby ona bola

tohto svedkom. Na základe každodenného opatrovania a starania sa o domácnosť si želal, aby si v noci
oddýchlavosvojombyte,preprípadpotrebysizabezpečilazavedeniepevnejtelefonickejlinkyzdôvodu,
aby jej mohol zavolať, či už v neskorých večerných, alebo skorých ranných hodinách. Poukázala na
komentárkObčianskemuzákonníku,akoajdôvodovúsprávuarozhodovaciučinnosťsúdov,podľaktorej
nie je potrebné, aby osoby, ktoré majú spoločnú domácnosť, bývali v jednom byte, ani sa nevyžaduje,

aby medzi nimi existovali nejaké ďalšie vzťahy. Pri posudzovaní otázky, či ide o spoločnú domácnosť,
je potrebné vysporiadať sa s hlavnými znakmi pojmu spoločná domácnosť, a to spolužitie, vo vzťahu
ku ktorému, ako uviedla, nie je potrebné, aby osoby bývali v jednom dome, pričom každý jednotlivý
prípad treba posudzovať individuálne, s poukazom na konkrétne okolnosti a keďže odôvodnila, prečo
spoločné bývanie nebolo možné, má za to, že pojmový znak spoločnej domácnosti je na jej strane

naplnený. Pokiaľ ide o trvalé spolužitie, rozhodujúci je úmysel jeho príslušníkov, aby spoločenstvo bolo
trvalé, ktorý pojmový znak domácnosti je v jej prípade preukázaný či už výpoveďami svedkov, alebo
faktom, že k poručiteľovi chodila nielen v pracovné dni, ale počas celého roka každý deň, upratovala mu,
dezinfikovala, likvidovala telesný odpad. Poručiteľ mal možnosť päťkrát nastúpiť do domova dôchodcov,
čo odmietol, ale to už medzi nimi existovala dohoda, že ho doopatruje a bude jeho dedičkou, o ktorej

dohode medzi nimi má vedomosť aj R. Q.. Podľa jej názoru, týmto je úmysel jej, ako aj poručiteľov,
zotrvať v tomto spoločenstve preukázaný. Pokiaľ ide o spoločné uhrádzanie nákladov, podľa jej názoru
nemusí ísť len o finančné prispievanie na spoločné potreby domácnosti, ona pre potreby domácnosti
robila všetko, čo bolo potrebné. Dom udržiavala v stave na bývanie, uskutočňovala drobné aj väčšie
opravy, starala sa o záhradu a dvor, cez sviatky, soboty, nedele poručiteľovi nosila jedlo, absolvovala

rekvalifikačnéškolenieoposkytovaníopatrovateľskejstarostlivosti,ktorésihradilasama,zčohovyplýva,
že prispievala na spoločnú domácnosť aj finančne, najmä však svojou starostlivosťou a faktickým
obstarávaním všetkých vecí, ktoré boli potrebné. V konečnom dôsledku poukázala na to, že súd by mal
vziať na zreteľ skutočnosť, že plní poslednú vôľu poručiteľa, ako jeho dlhoročná opatrovateľka a blízka
osoba. Vyslovila presvedčenie, že súd rozhodne spravodlivo a potvrdí, že je dedičkou po poručiteľovi

za 15-ročné opatrovanie ako osoba, ktorá s ním žila najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou
v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu, sa o spoločnú domácnosť aj starala. Podľa jej názoru, ak by
získal dedičstvo štát, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi.8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu, navrhoval odvolaciemu súdu
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, iba
opakuje tie, ktoré uviedla už vo svojej žalobe a s ktorými sa súd vysporiadal. Tak ako žalovaný

uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v písomných vyjadreniach, má za to,
že u žalobkyne nie sú splnené základné podmienky na to, aby mohla ako zákonná dedička dediť po
poručiteľovi ako osoba, ktorá s ním žila najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej
domácnosti, o túto sa starala, alebo bola výživou na poručiteľa odkázaná. Žalobkyňa, vychádzajúc z
výsledkov vykonaného dokazovania, s poručiteľom nikdy nežila, netvorila s ním skutočné spotrebné

spoločenstvo trvalej povahy. Aj keď denne chodila k poručiteľovi, starala sa vzorne o neho a jeho
domácnosť ako opatrovateľka na základe pracovno-právneho vzťahu, ktorý časom prerástol takmer do
vzťahu rodinného, poručiteľ stále býval vo svojom vlastnom dome a žalobkyňa mala stále svoje vlastné
bydlisko odlišné od poručiteľovho, z čoho je zrejmé, že obaja mali svoje vlastné domácnosti. Svoje
vlastné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy, teda spoločnú domácnosť predpokladajúcu spoločné
hospodárenie všetkých jej členov poručiteľ a žalobkyňa nikdy nemali a spotrebné spoločenstvo trvalej

povahy nikdy spoločne nevytvorili.

9. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385

ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

14. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade

s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti

skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

15. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na nesplnenie zákonných podmienok predpokladaných
v ust. § 474 ods. 1 a § 475 Občianskeho zákonníka (spolužitie žalobkyne s poručiteľom v spoločnej
domácnosti-§115OZminimálnejedenrokpredsmrťouporučiteľaastarostlivosťospoločnúdomácnosť)
žalobe o určenie jej dedičského práva nevyhovel a žalovanému, ako úspešnej strane sporu, nepriznal
náhradu trov konania, keďže si tento žiadne neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil

v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s podrobným a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozsudku a
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).16. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy.

17. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od
1.7.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im
patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Pokiaľ ide o uplatnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP (súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností), uplatnenie ktorého vyplýva z obsahu podaného odvolania, tento
odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilý k dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže
žalobkyňa v odvolaní neoznačila žiaden konkrétny, ňou pred súdom prvej inštancie navrhovaný dôkaz,
nevykonanie ktorého mohlo mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu.

19. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie
námietky žalobkyne a to tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku (ne)splnenia
zákonných predpokladov na to, aby jej ako spolužijúcej osobe, prináležalo zo zákona dedičské právo
po dotknutom poručiteľovi, pretože o tohto sa starala nepretržite 15 rokov, po dohode s ním, že bude

jeho dedičkou, chodila k poručiteľovi nepretržite tiež cez sviatky a víkendy, pričom dôvod pre ktorý u
nehoneprespávala,spočívalv nepriaznivomzdravotnomstaveporučiteľa,ktoréskutočnostiodôvodňujú
záver o trvalom spolužití s poručiteľom.

20. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Tieto odvolacie námietky sú totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa prezentovala už v konaní
pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení
svojho rozsudku. Súd prvej inštancie správne predovšetkým posúdil, že spor o to, či určitá osoba spĺňala
podmienky spoločnej domácnosti, ktoré zakladajú jej dedičské právo (t.j. či žila s poručiteľom v spoločnej

domácnosti najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou a či z tohto dôvodu sa starala o spoločnú
domácnosť), je skutkovým sporom a v dedičskom konaní po osobách, ktoré zomreli, môže byť riešený
len postupom podľa § 175k ods. 2 O.s.p., pretože súd, ktorý vedie konanie o dedičstve, nie je o tejto
otázke oprávnený sám rozhodovať, v dôsledku čoho si osoba, v preskúmavanej veci žalobkyňa, musela
svoje (ňou tvrdené) dedičské právo uplatniť žalobou na súde.

21. Ustanovenie § 474 OZ upravuje zloženie druhej skupiny dedičov, ktorá nastupuje v prípade, že
nie je dedičom žiaden potomok poručiteľa, teda ak týchto osôb v čase smrti poručiteľa niet, nastupujú
dedičia druhej skupiny, ktorí po manželovi a poručiteľových rodičoch tvoria tí, ktorí po dobu jedného
roka pred smrťou poručiteľa žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti a starali sa preto o spoločnú

domácnosť, či osoby, ktoré boli odkázané výživou na poručiteľa. Pre zaradenie do druhej skupiny osôb
(tiež do tretej - § 475 OZ), ktoré s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti alebo boli odkázané na
neho výživou, sa nevyžaduje existencia príbuzenského pomeru. Stačí, ak žili v spoločnej domácnosti
a starali sa o spoločnú domácnosť, alebo boli odkázaní na výživu poručiteľa po dobu jedného roka
pred jeho smrťou. V porovnaní s pojmom „domácnosť“, použitom v ust. § 115 OZ pre naplnenie

predpokladov ust. § 474 (tiež § 475) OZ sa vyžaduje, aby sa dedič nielen podieľal na uhrádzaní
nákladov na domácnosť, ale aby sa staral o spoločnú domácnosť, a to nielen úhradou nákladov na
túto domácnosť, ale poskytoval na tejto starostlivosti všestrannú činnosť, akú je možné predpokladať
v bežnom rodinnom spotrebnom spoločenstve. Spoločnou domácnosťou sa v zmysle ust. § 115, §
474 ods. 1 a § 475 Občianskeho zákona rozumie, ako vyvodila tiež aj ustálená judikatúra súdov,

spolužitie dvoch, alebo viacerých fyzických osôb, ktoré spolu žijú trvale a ktoré spoločne uhrádzajú
náklady na svoje potreby. Spoločná domácnosť spravidla predpokladá spoločné bývanie v jednom,
alebo viacerých bytoch, alebo domoch (k naplneniu jej znakov nepostačujú návštevy); výnimka z tohto
pravidla je možná len vtedy, ak ide o dočasný alebo prechodný pobyt inde z dôvodu liečenia, činávštevy príbuzných, výkonu práce a podobne. Ide teda o spotrebné spoločenstvo trvalého charakteru,
a preto spoločnú domácnosť predstavuje len také skutočné a trvalé spolužitie, v ktorom jej členovia
prispievajú k úhrade a zaobstarávaniu spoločných potrieb a v ktorom spoločne a bez rozlišovania

hospodária so svojimi príjmami. Spolužijúca fyzická osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak, ako by
bola členom rodiny. Povaha spoločnej domácnosti ako skutočného (faktického) a trvalého spotrebného
spoločenstva dvoch, alebo viacerých fyzických osôb vylučuje, aby spoločnú domácnosť tvorili fyzické
osoby, ktoré spolu nechcú byť členmi toho istého spotrebného spoločenstva a aby tá istá fyzická
osoba bola súčasne dvoch, alebo viacerých spoločných domácností. Nemožno síce úplne vylúčiť

naplnenie znakov vedenia spoločnej domácnosti v konkrétnom prípade aj bez spoločného bývania,
pretože podstatnou je okolnosť, že je vedená len jediná domácnosť v zmysle spotrebného spoločenstva,
napĺňajúceho znaky spoločného hospodárenia a to bez akéhokoľvek rozlišovania so svojimi príjmami
členmi tohto spotrebného spoločenstva. Osoba, ktorá sa síce starala o poručiteľa, či už osamelého,
alebo nevládneho, ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, netvorila s ním spotrebné spoločenstvo,
nemôže byť dedičom po ňom zo zákona podľa ust. § 474, resp. § 475 OZ.

22. Súd prvej inštancie z hľadiska vyššie uvedených zákonných kritérií, vychádzajúc z výsledkov
vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že žalobkyňa si svoje dedičské právo, vyplývajúce z ust.
§ 474 ods. 1 OZ, uplatnila žalobou nedôvodne, pretože v konaní nebolo preukázané, že táto žila s
poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu

sa tiež o spoločnú domácnosť starala tak, ako to predpokladá ust. § 474 ods. 1 Obč. zákonníka, to
znamená, nebolo preukázané, že by s poručiteľom po uvedenú dobu pred jeho smrťou, tvorila trvalé
spotrebné spoločenstvo.

23. Súd prvej inštancie nespochybnil a rovnako to nespochybňuje ani odvolací súd, že žalobkyňa

sa počas života poručiteľa o tohto starala, priebežne tiež vykonávala opatrovateľskú činnosť ako
zamestnanec Obce P., ktoré okolnosti samotné o sebe nevylučujú, aby bola považovaná za spolužijúcu
osobu, pretože výkon opatrovateľskej činnosti by skutočne prekážkou pre to, aby sa dedičkou po
poručiteľovi ako spolužijúca osoba stala, nie je. I keď je pravdou, že vo výnimočných prípadoch,
s prihliadnutím na okolnosti, je možné akceptovať z hľadiska uplatneného dedičského nároku tiež

také usporiadanie, že poručiteľ za svojho života po zmienenú dobu nežil v jednom dome s osobou
uplatňujúcou si dedičské právo, nevyhnutným predpokladom pre záver o dôvodnosti jeho uplatnenia je
však zistenie, že tieto osoby spolu tvorili trvalé spotrebné spoločenstvo čo znamená, že sa spoločne
podieľali na úhrade nákladov na spoločnú domácnosť a že ich financie boli vzájomne a bez akéhokoľvek
rozlišovania prepojené. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nešlo. Skutočnosť, že žalobkyňa

počas života poručiteľa tohto každodenne navštevovala, príležitostne mu nosila jedlo, či sa o neho
vzhľadom na jeho zdravotný stav starala, nenapĺňa pojmové znaky trvalého spotrebného spoločenstva
vo vyššie uvedenom zmysle. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je vydatá, s manželom žije
usporiadaným spôsobom života v jednej domácnosti a spoločne hospodária. Odvolací súd zhodne so
súdom prvej inštancie uvádza, že táto skutočnosť (t.j. že s manželom spoločne užívajú byt, spoločne

platia úhradu za užívanie bytu a služby s tým spojené, žijú v spoločnej domácnosti a spoločne
hospodária), vylučuje možnosť právneho uznania založenia zo strany žalobkyne ďalšej spoločnej
domácnosti v inom spotrebnom spoločenstve z hľadiska ust. § 115 Obč. zákonníka.

24. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, tak ani odvolacie námietky žalobkyne spočívajúce

v tom, že súd by pri rozhodovaní mal vziať zreteľ na to, že týmto spôsobom plní poslednú vôľu
poručiteľa, ktorý za života prejavil, že chce, aby bola jeho dedičkou ako jeho dlhoročná opatrovateľka,
či blízka osoba, nemajú dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pretože existencia týchto
skutočností, aj keby boli v spore preukázané, nemôže mať za následok záver o konvalidácii nesplnenia
zákonných predpokladov z hľadiska ust. § 474 ods. 1, či § 475 OZ Obč. zákonníka pre priznanie

uplatneného dedičského práva po poručiteľovi v prospech žalobkyne. Pokiaľ poručiteľ za svojho života
mal vôľu, aby jeho majetok po jeho smrti zdedila žalobkyňa, bolo na ňom, aby využil dostupné právne
prostriedky (napr. závet), ktorými by dedičský nárok žalobkyne bol zabezpečil. Existencia takejto jeho
vôle, pokiaľ túto za života nezrealizoval, nie je spôsobilou k odlišnému záveru ako tomu, ktorý v
preskúmavanej veci súd prvej inštancie v celom rozsahu vecne správne vyvodil.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak vo výroku vecne správny. Odvolací súd v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy vo vzťahu ku všetkým odvolacím
námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancieneuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli
predmetom jeho posudzovania.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný napriek jeho úspechu v spore nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, keďže tomuto trovy vzniknuté v odvolacom konaní z obsahu spisového materiálu
nevyplynuli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).