Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 8Cpr/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215200001
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jaďuďová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2017:4215200001.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Ivanou Jaďuďovou v právnej veci žalobcu: H. V., nar.

XX.XX.XXXX, bytom L. ul. XXXX/XX, V., občan SR v konaní zastúpený advokátom JUDr. Matinom
Bajužíkom, so sídlom Krasovského 13, Bratislava, IČO: 50 183 621, proti žalovanému: VO-TRADE
s.r.o., so sídlom Topoľčianska ul. 1624/8, Komárno, IČO: 46 885 773, v konaní zastúpený Advokátska
kancelária JUDr. Natália Borsosová, s.r.o., so sídlom Ul. biskupa Királya 6, Komárno, IČO: 47 251 395,
o zaplatenie 4 813,48 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 027,67 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo z tejto sumy od 31.12.2014 do zaplatenia všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Komárno dňa 2.1.2015, doplnenou dňa 20.2.2015
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 4813,48 Eur s príslušenstvom, ktorá suma
pozostáva 1. zo mzdy za obdobie od 30.9.2014 do 30.11.2014 vo výške 804,74 Eur, 2. z cestovných
náhrad za mesiac jún - október 2014 vo výške 3204 Eur a zo sumy 804,74 Eur ako 3. náhrady mzdy

za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalobca uviedol, že u žalovaného bol zamestnaný na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 11.6.2014 do 4.12.2014 ako vodič s miestom výkonu práce v EU s dojednanou
mesačnou mzdou vo výške 422,40 Eur. Nakoľko mu žalovaný nevyplatil mzdu a cestovné náhrady tak
listom zo dňa 4.12.2014 dal okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 Zák. práce.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že poprel všetky skutočnosti uvádzané žalobcom. Uviedol, že
žalobcovi riadne vyplatil čistú mzdu za mesiac jún 2014 v sume 226,48 Eur a cestovné náhrady 452,52

Eur, za mesiac júl 2014 mzda v sume 356,54 Eur a cestovné náhrady 170,46 Eur, za mesiac august
2014 mzda v sume 356,54 Eur a cestovné náhrady 452,52 Eur, za mesiac september 2014 mzda v
sume 356,54 Eur a cestovné náhrady 212,45 Eur, za mesiac október 2014 mzda v sume 358,31 Eur
a cestovné náhrady 34,69 Eur. V mesiaci november 2014 prináležala žalobcovi čistá mzda v sume
222,93 Eur, ktorá mu však vyplatená nebola z dôvodu jednostrannej kompenzácie z dôvodu, že žalobca
mu spôsobil škodu 300 Eur pri pracovnej ceste v Portugalsku, keď vybral z firemného bankového
účtu. Žalobca odmietol podpísať prevzatie mzdy za mesiac október a november 2014. Listom zo dňa

9.12.2014 oznámil žalobcovi, že sa oboznámil s obsahom okamžitého skončenia pracovného pomeru
a súhlasí s tým, aby jeho pracovný pomer skončil ku dňu 4.12.2014, nesúhlasí však s jej dôvodmi, že
mu nebola vyplatená mzda a cestovné náhrady.3. Podľa § 150 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok) strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu. Podľa§151ods.1CSPskutkovétvrdenia
strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

4. Okrem výsluchu strán sporu súd vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s celým spisovým
materiálom, výsluchom svedkov: K.. M. U., F. W., Y. J., výzvou na zaplatenie, pracovnou zmluvou,
okamžitým skončením pracovného pomeru, odpoveďou Inšpektorátu práce, hlavnou knihou analytickej
evidencie, výplatnými lístkami, výplatnými listinami miezd, cestovnými príkazmi, podaním správy OR

PZ zo dňa 4.1.2016, rozhodnutím Národného inšpektorátu práce, čestnými vyhláseniami, vyšetrovacím
spisom ORP-208/KN-KN-2015 a ostatnými listinami nachádzajúcimi sa v spise.

5. Podľa § 69 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak
b) zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15

dní po uplynutí ich splatnosti. Podľa ods. 3 zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v
lehotejednéhomesiacaododňa,keďsaodôvodenaokamžitéskončeniepracovnéhopomerudozvedel.
Podľa ods. 4 zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume
svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 77 zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

skončením pracovného pomeru, atď. môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

6. Z pracovnej zmluvy žalobcu zo dňa 11.6.2014 súd zistil, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného
od 12.6.2014 ako vodič. Dohodnutá mzda bola 422,40 Eur a výplatný termín do 30. nasledujúceho

mesiaca. Dňa 4.12.2014 podal žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 Zák. práce.
Žalovaný súhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom, avšak nie z tých dôvodov,
ktoré žalobca uviedol. Keďže žalovaný svoje námietky neuplatnil na súde v zákonom stanovenej lehote,
súd mal za to, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil na základe jeho oznámenia zo dňa
4.12.2014 k tomuto dňu.

7. K prvému nároku žalobcu náhrady mzdy za obdobie od 30.9.2014 do 30.11.2014 vo výške 804,74
Eur, t.j. 2 x 402,37 Eur (čistá mzda z hrubej mzdy 422,40 Eur). Súd mal za to, že žalobca nevyplatenie
náhrady mzdy za mesiac október 2014 vo výške 358,31 Eur zo strany žalovaného nepreukázal, pretože
z výpovede A. B., K.. M. U. vyplýva, že táto mzda mu bola riadne vyplatená. Sám žalobca v zápisnici

o trestnom oznámení dňa 30.3.2015 uviedol: „ Neviem potvrdiť, že či som prevzal v októbri 2014 tri
zálohové platby na výplatu za mesiac október 2014, naozaj neviem, nepamätám si“. Je síce pravdou,
že výplatná listina za mesiac 10/2014 (čl. 73 v spise) nie je podpísaná žalobcom. Ale podľa vyjadrenia
konateľov žalovaného ako aj svedkyne F. W. (účtovníčky žalovaného) vodiči boli vyplácaní (mzda a
cestovné) vždy po ukončení tej- ktorej pracovnej cesty a to najneskôr do 2 dní od odovzdania podkladov

na ich výpočet. Tieto skutočnosti boli potvrdené aj čestnými vyhláseniami súčasnými ako aj bývalými
zamestnancami žalovaného (C. D., X. V., T. U.). Túto skutočnosť potvrdila aj družka žalobcu, hoci
nevedela uviesť, aké čiastky boli žalobcovi odovzdávané. Keď ona bola pre tieto čiastky so žalobcom tak
bolo všetko v poriadku. Dodala, že prítomný pri odovzdávaní peňazí nikdy nebol druhý konateľ, avšak
táto sa mohla vyjadriť len k tým skutočnostiam, pri ktorých bola, teda niekedy v lete 2014 a v mesiaci

september. Táto jej výpoveď však nepreukázala, že pri ostatných odovzdávaniach mzdy ako aj náhrady
cestovného žalobcovi by neboli prítomní obaja konatelia žalovaného. Súd má za to, že s poukazom na
vyššie uvedené, tvrdenie žalobcu o nevyplatení mzdy za mesiac október 2014 je účelové. Súd mal za
zo, že mzda za mesiac október 2014 vo výške 358,31 mu vyplatená zo strany žalovaného bola tak ako
to bolo u žalovaného obvyklé. Samotná skutočnosť, že výplatná páska za mesiac október 2014 nebola

podpísaná žalobcom nie je dôkazom, že mu mzda, náhrada mzdy, či cestovné náhrady neboli vyplatené
a to s poukazom na výpoveď žalobcu v trestnom oznámení.
Čo sa týka mesiaca november 2014 nebolo sporné medzi stranami, že prináležala žalobcovi čistá
mzda v sume 222,93 Eur, ktorá mu však vyplatená nebola z dôvodu jednostrannej kompenzácie z
dôvodu, že žalobca mu spôsobil škodu 300 Eur pri pracovnej ceste v Portugalsku. Tu mal súd za to,

že žalovaný nespochybnil žalovanú sumu, ale si ju kompenzoval z dôvodu spôsobenej škody žalobcom
vo výške 300 Eur. Podľa názoru súdu započítanie v pracovnoprávnych vzťahoch nie je možné nakoľko
práva a povinnosti v takýchto právnych vzťahoch zanikajú spôsobmi uvedenými v Zákonníku práce a to
dohodou o sporných nárokoch ako aj uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené,smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Takýto spôsob
zániku pracovnoprávnych práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že
iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov

nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu.
Zákonník práce tiež nepozná inštitút započítania (kompenzácie) ako je upravený v § 580 O.z. a preto
si zamestnávateľ svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie
započítacou námietkou. Súd tiež poukazuje na rozhodnutie NS SR č. 2Cdo 103/2008 zo dňa 29.9.2009,
ktoré vylučuje započítanie pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahoch. Vzhľadom na vyššie uvedené

preto súd náhradu mzdy za mesiac november 2014 vo výške 222,93 Eur žalobcovi priznal.
Súd poznamenáva, že žalobca pri svojich tvrdeniach a nárokoch poukazoval na opatrenia inšpektorátu
práce a na protokol INA-7-13-2.3/P-E24, A22,25-15 zo dňa 17.2.2015, avšak toto opatrenie bolo
zrušené Národným inšpektorátom práce rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/5428 zo dňa 8.1.2016 s tým,
že z rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom mal žalovaný porušiť povinnosti a za čo je ukladaná
sankcia. Napadnuté rozhodnutie vykazuje podstatné vady, správny orgán má posúdiť všetky relevantné

skutočnosti vo vzájomných súvislostiach.

8. K druhému nároku žalobcu a to cestovných náhrad za mesiac jún - október 2014 vo výške 3204 Eur
súd mal za to, že tieto boli žalobcovi vyplatené. Žalobca v trestnom oznámení zo dňa 30.3.2015 uvádza,
že mzdy dostal všetky vyplatené po častiach a to až do konca septembra 2014. Nikde neuvádza, že by

mu cestovné náhrady neboli vyplatené. To, že si žalovaný plnil všetky povinnosti voči zamestnancom
potvrdili súčasní ako aj bývalí zamestnancami žalovaného (C.U., X. V., T. U.). Dokonca F. R. pri výsluchu
na polícii dňa 9.4.2015 uviedol, že: „ žalobca je jeho bratrancom a keď žalobca nemal prácu tak mu u
žalovaného zohnal prácu. Niekedy v priebehu mesiaca 2015, kedy už žalobca nepracoval u žalovaného
prirozhovoremedzirečoužalobcauviedol,žemávšetkycestyvyplatené“.Vzhľadomnatietoskutočnosti

súd mal za to, že tvrdenie žalobcu o nevyplatených cestovných náhradách je účelové a zavádzajúce.
Súd poznamenáva, že ak by žalobcovi od počiatku jeho pracovného pomeru (tak ako to tvrdí), teda od
júna 2014 neboli vyplácené cestovné náhrady tak by nečakal do decembra 2014, aby si tieto uplatnil a
ukončil by pracovný pomer tak ako to učinil dňa 4.12.2014 v zmysle § 69 Zák. práce. Žalobca predložil
aj výdavkový pokladničný doklad č. PCESTK06 zo dňa 30.6.2014 ako cest. náhrady - žalobca na sumu

452,52 Eur (čl. 40), pokladničný doklad č. PCESTK07 zo dňa 31.7.2014 ako cest. náhrady - žalobca
na sumu 170,46 Eur (čl. 49), pokladničný doklad č. PCESTK08 zo dňa 31.8.2014 ako cest. náhrady -
žalobca na sumu 271,46 Eur (čl. 58), pokladničný doklad č. PCESTK10 zo dňa 31.10.2014 ako cest.
náhrady - žalobca na sumu 247,15 Eur (čl. 74). Žalobca zavádzal aj Úrad práce, soc. vecí a rodiny-
oddelenie kontroly, keď dňa 7.1.2015 v zázname o ústnom podaní uviedol, že nemá vyplatenú mzdu

ako aj cestovné náhrady od septembra 2014 a následne pri výsluchu na polícii dňa 9.7.2015 uviedol, že
sa asi pomýlil, pretože mzdu za september 2014 mal v plnej výške uhradenú, s tou nemá problém. V
novembri 2014 bol približne dva týždne na PN. Ani v tejto svojej výpovedi nespomína, že by mu cestovné
náhrady vyplatené neboli. Stále vo svojich výpovediach spomína len mzdu.

9. K tretiemu nároku žalobcu náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov tu mal súd za to,
že v tejto časti je žaloba dôvodná a to s poukazom na tú skutočnosť, že podľa § 69 ods. 4 Zákonníka
práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalobca ukončil pracovný pomer
u žalovaného, preto má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za

výpovednú dobu dvoch mesiacov. Čistá mzda 402,37 Eur z hrubej mzdy žalobcu (422,40 Eur mínus
zohľadnená odvodová výnimka pre dlhodobo nezamestnaného) x 2 mesiace = 804,74 Eur. Túto výšku
nenamietal žalovaný a preto súd mu túto sumu priznal a rozhodol tak jako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Priznaná suma 1027,67 Eur tvorí súčet sumy 222,93 Eur plus suma 804,74 Eur (časť nároku
pod bodom 1 a nárok pod bodom 3).

10. Podľa §-u 517 ods. 2 Obč. Zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z.z., ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa §-u 3 vyhl. č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej
Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. S poukazom
na nar. vl. 20/2013 veriteľ si môže od dlžníka nárokovať úroky z omeškania v sadzbe 5 percentuálnychbodov + základná úroková sadzba ECB. Žalobca si výšku úrokov z omeškania uplat§oval v správnej
výške a od obdobia splatnosti mzdy za mesiac november 2014.

11. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca mal úspech 21,35 % a v 78,65% bol neúspešný. Od
78,65% úspechu žalovaného je potrebné odpočítať úspech žalobcu 21,35% = 57,30%. Takže úspech

oboch strán bol takmer polovičný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
- Okresný súd Komárno, Pohraničná 6, 945 01 Komárno - na Krajský súd v Nitre.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.