Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/74/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216210638
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216210638.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35
831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpený: JUDr. Ján
Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: U. N., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXX, o zaplatenie 806,29 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredač.k.15Csp/18/2016-29zodňa23.11.2016,vzamietajúcemu
výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom

výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 548,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 548,17 Eur od
29.07.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 35,98%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 657, § 658, § 52 ods. 1, § 54 ods.
1, 2, § 39, § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11
ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že v danom prípade žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu

o spotrebiteľskom úvere. Žalobca sa domáha svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou boli žalovanej
poskytnuté peňažné prostriedky za účelom financovania ňou vybraného spotrebného tovaru a táto sa
zaviazala vrátiť ich zvýšené o úrok. Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania a žalovaná ho neprijímala na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v
zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, a zmluva z 31.07.2012 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) cit.
zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že obsahom úverovej zmluvy je okrem iného dohodnutá sadzba úroku (ročná úroková sadzba) vo výške
39,71%. Podľa názoru súdu však takáto výška úroku (odmeny za prenechanie peňažných prostriedkov)
odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je
zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takžeaj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (uzn. NS SR 6 M Obdo 5/2009).
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej
pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na

to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je
preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa
nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba

(odmena) 39,71% istiny v priebehu jedného roka je podľa názoru súdu neprijateľná, pretože predstavuje
takmer polovičné zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze. V relevantnom čase sa pritom
podľa všeobecne dostupných údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni
(1-3% ročne). Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi
kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Okrem toho
je v predmetnej sporovej veci úrok vypočítavaný z celej istiny vopred a následne splácaný v jednotlivých

splátkach, teda efektívna úroková sadzba (zohľadňujúca postupne sa amortizujúcu istinu) je reálne
vyššia a blíži sa výške RMPN. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej
sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 OZ neplatná.
Vyhodnotením dojednania o úroku a odmene ako neplatného dojednania však dochádza k situácii, že
v zmluve o spotrebiteľskom úvere tak úplne absentuje dojednanie o akejkoľvek úrokovej sadzbe. Podľa

ustanovenia § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. sa však úver pre absenciu úrokovej sadzby považuje za
bezúročnýabezpoplatkov.Neplatnosťdohodyoúrokovejsadzbevúverovejzmluvetakmázanásledok,
že veriteľ nemôže požadovať odplatu (úrok, odmenu) z poskytnutého úveru. Súd dospel k záveru, že
predmetný spotrebiteľský úver je potrebné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. Vzhľadom
k tomu má žalobca právo len na zaplatenie, resp. na vrátenie len sumy poskytnutého spotrebiteľského

úveru (poskytnutý úver = 1.097,- Eur [akontácia: 145,34 Eur + pôžička: 951,66 Eur]). Zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že žalovaná splatila 548,83 Eur, preto súd žalobcovi mohol priznať len
sumu 548,17 Eur (1.097,- Eur mínus 548,83 Eur). Omeškaním žalovanej s platením celej dlžnej sumy
vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania a to vo výške 8,5% ročne od 29.07.2013, t.j. odo dňa
nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na úhradu všetkých splátok jednorazovo v zmysle výzvy z

20.07.2013. Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel len čiastočne (výrok I.), vo zvyšku ju zamietol (výrok
II.). Pokiaľ sa týka ostatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tie súd považoval sa dodržané,
a to aj s poukazom na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 2 C.s.p. pričom dospel k
záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania v 34,01%, t.j. čistý úspech žalobcu predstavuje

35,98% (výrok III.). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 C.s.p.).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania
podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie,
že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov nie je správny. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 258,12 Eur s príslušenstvom. Podľa odvolateľa odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru
je vyjadrená v RPMN vo výške 39,71% zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou, pričom zverejnená

výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery do výšky 1.500,- Eur bola v rozhodnom čase 46,52%.
Výška dojednanej odplaty za poskytnutie úveru 39,71% tak neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ a je v súlade so
zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi
podľa ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Výška zmluvne dohodnutej úrokovej sadzby je

preto primeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu
(§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie

je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku
II. a v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, aj keď
pri inom právnom posúdení.

8. Už právoplatným prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného
sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 548,17 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 548,17 Eur od 29.07.2013 do zaplatenia.
Keďže žalovaná proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodala, vo vyhovujúcom výroku I.
rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal

zamietajúci výrok II. a výrok III. o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na
rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.

9. Odvolací súd vyzval žalobcu v zmysle § 382 CSP, aby sa vyjadril k použitiu ustanovení § 9 ods. 2 písm.

k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre
rozhodnutie veci rozhodujúce. K výzve sa žalobca nevyjadril.

10.Zobsahuspisuvyplýva,žeprávnypredchodcažalobcubolspoločnosť,ktorejpredmetompodnikania

je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Žalovaná nekonala v predmetnej sporovej
veci v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Právny predchodca žalobcu a žalovaná dňa
31.07.2012 podpísali zmluvu o pôžičke č. 20259964 na formulári pripravenom právnym predchodcom
žalobcu. Zo zmluvy vyplýva, že žalovanej bola poskytnutá pôžička na kúpu tovaru - 3 kusov bielej
techniky a ďalej tieto údaje: kúpna cena: 1.097,- Eur, akontácia: 145,34 Eur, splátka: 56,83 Eur, ročná

úroková sadzba: 39,71%, pôžička (finančné plnenie): 951,66 Eur, celková suma pôžičky bez poistenia:
1.307,09 Eur, počet splátok: 23, priemerná RPMN: 46,52%, RPMN (X): 39,71%, celkové náklady
spotrebiteľa: 355,43 Eur, termín konečnej splatnosti: 6/2014 a forma splácania: poštovou poukážkou.
Podľabodu6.2„PodmienokkZmluveopôžičke“(ďalejlen„VOP“)bolasplatnosťsplátokstanovenávždy
do 20. dňa v mesiaci. Dlžník (žalovaná) podpisom zmluvy potvrdila prevzatie v zmluve špecifikovaného

tovaru ako aj návodu na jeho použitie. Žalovaná zaplatila celkovo 548,83 Eur, ďalšie splátky nevykonala.
Žalobca predžalobnou upomienkou z 20.07.2013 oznámil žalovanej, že záväzok splatiť celú pôžičku
bol zosplatnený s povinnosťou úhrady všetkých splátok jednorazovo do 3 dní odo dňa doručenia tejto
upomienky. Žalovaná však svoje záväzky nesplnila ani potom.

11. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d)), keď
poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré

upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2).

12. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie istiny v sume 548,17 Eur vypočítanej ako
rozdiel poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov v sume 1.097,- Eur a zaplatených splátok úveru vsume 548,83 Eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,5% ročne. Vo zvyšku žalobu
zamietol dôvodiac, že zmluva o pôžičke neobsahuje platné dojednanie o výške úrokov, pričom v takomto
prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods.

1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Odvolací súd sa s právnym posúdením súdom prvej inštancie v časti, v ktorej skonštatoval neplatné
dojednanie o výške úrokov, nestotožnil, akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobcu, podľa ktorého
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola vyjadrená v RPMN vo výške 39,71% zhodne s

dojednanou úrokovou sadzbou, pričom zverejnená výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery do výšky
1.500,- Eur bola v rozhodnom čase 46,52%. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie úveru 39,71%
tak neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri
poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.,
výška zmluvne dohodnutej úrokovej sadzby je preto primeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi.

14. Odvolací súd však dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
zákonnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je potrebné poskytnutý
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

15. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -

"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

16. Uzavretú zmluvu o poskytnutí pôžičky odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú v
zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej
inštancie, a nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci

svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru, teda poskytnutie
peňažných prostriedkov bez dohodnutého účelu ich použitia. Ide o štandardnú formulárovú zmluvu
uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľom, pričom
predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

17. V predmetnej veci bolo potrebné vysloviť bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru s
odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď bolo preukázané

z obsahu zmluvy o poskytnutí pôžičky, že v zmluve o poskytnutí pôžičky je výška mesačnej splátky
uvedená údajom 56,83 Eur, čiže nie je presne špecifikovaná spôsobom, ktorý vyplýva z ustanovenia §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom

nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii

je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový

stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný opodmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa

preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.

19. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver na
rozdielodúverubežnéhozákonč.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochainýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie
formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri

bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného
zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje prípady, kedy sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 citovaného zákona
musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých

obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11
ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov.

20. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku
úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za

účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i
na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak
aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ

bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru.
Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ
mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť
primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré
spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci

jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve
stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v
neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej
normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je
svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať

v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré
nemá právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo
obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú
tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením

istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho
účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v
rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k
jednotlivýmsplátkamtak,abyspotrebiteľmalmožnosťkontrolovaťstavsvojhonesplatenéhoúverupodľa

týchto položiek. Konkretizácia celkového počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí
nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.21. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení

vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

22. K opačnému záveru nemožno dospieť ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej
aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

23. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad
práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

24. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

25. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne

požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami
rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o

spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.

1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode
s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 01.01.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

26. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že

žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.27. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby

vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

28. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom

na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej
istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania
splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné

znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

29. Odvolací súd je preto názoru, že napriek zneniu smernice a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci

C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v
ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré

budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd pri svojom rozhodovaní
postupuje v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1
Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

30. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i

proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným
spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z
tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

31. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku

a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z
dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v

odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
nebolo preukázané, že by jej nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).