Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 20, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/79/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816216281
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816216281.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so
sídlom Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká republika, IČ 24785199, zastúpeného
JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, ŠMÍDA advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka,
IČO 47 255773, so sídlom Ul. Svornosti 43, Bratislava proti žalovanému E. E., nar. XX.X.XXXX, bytom

P. XXX/XX, XXX XX P. pod R., zastúpenému JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom
Dobrovičova 13, Bratislava o zaplatenie 7 646,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 16Csp/104/2016-89 zo dňa 07. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktorú
náhradu trov konania j e p o v i n n ý zaplatiť žalobca žalovanému vo výške určenej súdom prvej

inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia
uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia 7646,86 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne z uvedenej sumy od 9.2.2016 do zaplatenia s odôvodnením, že
pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej

bol žalovanému poskytnutý bezúčelový úver vo výške 5000,- eur, ktorý však žalovaný nesplácal podľa
dohodnutých podmienok a preto Slovenská sporiteľňa, a.s. úver zosplatnila. Predmetná pohľadávka
bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z
ktorého zistil, že dňa 29.5.2012 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným uzatvorená
zmluva o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebného úveru na Čokoľvek vo
výške 5000,- eur, pri fixnej úrokovej sadzbe 17,90% ročne, úroku z omeškania 8% ročne, ktorý úver
sa žalovaný zaviazal splácať v 120 mesačných splátkach, po 100,20 eur mesačne s tým, že splatnosť

prvej splátky sa dohodla 25.7.2012 a konečná splatnosť úveru 25.6.2022, RPMN 21,46% a celková
čiastka spojená s úverom 11.609,02 eur. Žalovaný sa zaviazal za podmienok dohodnutých v zmluve
poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. V článku
III bod 6 sa zmluvné strany dohodli, že všetky právne vzťahy výslovne neupravené v úverovej zmluve
a ak je k úverovej zmluve dohodnuté poistenie k úveru a súčasťou dokumentu je časť II, tiež bod 4
a 5 v časti II tohto dokumentu, sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok, VOP,

Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí. V časti II bod 2 si požiadal
dlžník, teda žalovaný o poistenie v rozsahu rozšírený súbor poistenia. Z bodu 19.16 Všeobecných
obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. /ďalej len VOP/, predložených žalobcom, a to z jehoúplného znenia vrátane dodatkov č. 1 až 16 účinného od 1.7.2014 súd zistil, že klient súhlasil s tým,
že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi,
a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané,

ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi. Zároveň sa dohodlo, že klient
je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej len s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky, predchádzajúci písomný súhlas banky nie je potrebný,
pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta ako záložcu voči banke v prospech banky ako
záložného veriteľa. V prípade, že klient je spotrebiteľom v zmysle osobitného právneho predpisu, tak

banka nebude bezdôvodne súhlas odopierať. Z bodu 7.6.1 písm. a) uvedených VOP súd zistil, že ak
dôjde k porušeniu zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta alebo a/ ak je klient
v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako tri mesiace,... banka je oprávnená a/ vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požiadať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný
splatiť pohľadávky zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Z
prehľadu vystaveného Slovenskou sporiteľňou a.s. ku dňu 4.11.2015 súd zistil, že žalovaný čerpal úver

vo výške 5000,- eur dňa 29.5.2012, pričom z titulu úveru zaplatil v dňoch 25.7.2012 a 26.7.2012 spolu
86,79 eur, žiadne iné splátky úveru nevykonal. Z listu z 19.11.2012 mal súd preukázané, že v uvedenom
liste Slovenská sporiteľňa, a.s. zaslala žalovanému oznámenie, výzvu na zaplatenie pohľadávky, s
ktorou bol žalovaný v omeškaní ku dňu 31.10.2012 vo výške 314,01 eur s príslušenstvom a to v lehote
10 dní od doručenia uvedenej výzvy. Podací lístok ani doručenku žalovanému uvedeného listu žalobca

súdu nepredložil. Z listu z 8.9.2014 mal súd preukázané, že v uvedenom liste Slovenská sporiteľňa, a.s.
zaslala žalovanému výzvu na zaplatenie pohľadávky z titulu uvedenej úverovej zmluvy s tým, že ku dňu
7.9.2014 nezaplatil 2.547,12 eur, vyzvaný bol na zaplatenie v lehote 15 dní od doručenia uvedenej výzvy
s tým, že inak Slovenská sporiteľňa a.s. pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Podací
lístok ani doručenku žalovanému uvedeného listu žalobca súdu nepredložil. Z listu z 6.10.2014 mal súd

preukázané, že v uvedenom liste Slovenská sporiteľňa, a.s. zaslala žalovanému oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti z dôvodu nesplácania úveru, a to v zmysle bodu 7.6.1 VOP ku dňu 3.10.2014, z
dôvodu uvedeného v bode 7.6.1 písm. a) VOP, t.j. omeškania so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac
ako tri mesiace. Zároveň bol vyzvaný na úhradu pohľadávky vo výške 7587,46 eur v lehote 15 dní od
prevzatia uvedeného oznámenia. Uvedené oznámenie bolo doručené žalovanému 13.10.2014, čo mal

súd preukázané z doručenky. Z oznámenia o postúpení pohľadávky z 11.11.2014 mal súd preukázané,
že Slovenská sporiteľňa, a.s. uvedeným listom zaslala žalovanému oznámenie o postúpení pohľadávky
na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 29.10.2014 s tým, že uvedený záväzok vo
výške 7681,85 eur má uhradiť výlučne plnením postupníkovi, t.j. žalobcovi. Zo splátkovej dohody z
5.1.2016 podpísanej žalovaným 5.1.2016 a žalobcom 23.12.2015 súd zistil, že žalobca so žalovaným

uzavrel splátkovú dohodu, kde sa v bode 1 dohodlo, že doterajší vyššie uvedený záväzok žalovaného
vo výške 7965,48 eur voči Slovenskej sporiteľni a.s. na základe zmluvy č. 5029111049 sa v zmysle
ustanovenia § 570 Občianskeho zákonníka nahrádza záväzkom novým s tým, že doterajší záväzok v
celom rozsahu zaniká a klient je povinný plniť nový záväzok, a to záväzok peňažný vo výške stanovenej
v bode 3 písm. a) uvedenej dohody, t.j. vo výške 7646,86 eur. V bode 3 sa zmluvné strany dohodli, že

na základe tejto dohody sa klient zaväzuje uhradiť čiastku 10.088,06 eur, ktorá sa skladá z čiastky a)
vo výške 7646,86 eur z titulu pohľadávky uvedenej v bode 1 posledná veta dohody, b) čiastky vo výške
2441,20 eur z titulu zmluvných úrokov zodpovedajúcich úrokovej sadzbe uvedenej v bode 4 a 5 dohody.
V bode 4 sa žalovaný ako klient zaviazal uhradiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 6 % ročne s tým, že v
bode 5 sa dohodlo, že RPMN činí 6,17%. V bode 6 uvedenej dohody sa dohodlo, že uvedený dlh bude

uhradený pravidelnými mesačnými splátkami splatnými s účinnosťou od 8.1.2016 do 8.7.2025, a to v
šiestich splátkach po 50,- eur a 7. - 114. splátku po 90,- eur mesačne a 115. splátku vo výške 68,06
eur. Z listu z 14.9.2016 mal súd preukázané, že v uvedenom liste bol žalovaný upozornený žalobcom
na možnosť zosplatnenia záväzku zo splátkovej dohody, a to v prípade, ak dlžnú sumu vo výške 577,85
eur neuhradí v lehote 15 dní od doručenia uvedenej výzvy, uvedená zásielka bola podaná na poštovú

prepravu 14.9.2016. Z listu z 10.11.2016 mal súd preukázané, že v uvedenom liste žalobca zaslal
žalovanému zosplatnenie dlhu vo výške 7646,- eur z dôvodu neuhradenia záväzku tak ako sa zaviazal
v zmluve s tým, že sa dostal do omeškania so splátkou splatnou 8.2.2016. Uvedená zásielka bola daná
na poštovú prepravu 11.11.2016, čo mal súd preukázané z podacieho hárku. Z výsluchu žalovaného
v tomto konaní súd zistil, že podľa vyjadrenia žalovaného, zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. mu

najskôr bola predložená zmluva o splátkovom úvere, ktorú podpísal priamo v Slovenskej sporiteľni, a.s.
a až potom mu boli predložené VOP, s ktorými sa neoboznámil. Uviedol, že si myslí, že podpisoval i
tieto VOP, ale až po podpise úverovej zmluvy. Potvrdil, že v roku 2012 prestal predmetný úver riadne
splácať. Uviedol, že výzva na zaplatenie z novembra 2012 mu nebola doučená, následne uviedol, žesi to už nepamätá presne. Uviedol, že mu bola doručená až výzva nazvaná Zaplatenie celého dlhu zo
zmluvy o úvere, čo bolo v oznámení o mimoriadnej splatnosti zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s.. K
uzavretiu splátkovej dohody so žalobcom, ktorá bola podpísaná žalovaným 5.1.2016, žalovaný uviedol,

že po telefonickom rozhovore mu žalobca zaslal návrh splátkovej dohody, pričom uviedol, že sa zľakol,
pretože po telefóne mu už hrozili exekúciou, a že to bude musieť zaplatiť naraz, že sa to navýši o
trovy konania. Následne mu bola doručená poštou splátková dohoda, ktorú nepodpísal. Potom prišiel
za ním jeden pán, kedy následne podpísal uvedenú splátkovú dohodu. Uviedol, že na prvý pohľad táto
splátková dohoda bola totožná s tou, ktorá mu bola zaslaná písomne. Následne doplnil, že písomne

mu bola zaslaná len splátková dohoda, tabuľka, kde boli len splátky, pričom listina, ktorú podpísal, už
mala viac strán a viac dojednaní, pričom vtedy len vybehol z práce a rýchlo to podpísal bez toho, že by
sa so zmluvou oboznámil. Uviedol, že nevie koľko z predmetného úveru splatil, pretože pár mesiacov
po uzavretí zmluvy stratil prácu, môže byť, že splatil len 3-4 splátky. Uviedol, že si nepamätá, či mu
bolo doručené zosplatnenie dlhu zo strany žalobcu v liste z 10.11.2016 uviedol, že už piaty rok žije
v Bratislave a v mieste trvalého bydliska sa zdržiava len veľmi málo. Domov chodieva len raz za tri

mesiace, kedy preberá veľa pošty, preto si nepamätá, ktoré listiny mu boli presne doručené a ktoré
nie. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 53 ods. 9, § 39 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom od 1.1.2009, § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení platnom do 31.12.2014. Uviedol, že po zhodnotení vyššie uvedeného skutkového
stavu v zmysle uvedených zákonných ustanovení s prihliadnutím k tomu, že v konaní bola zo strany

zástupcu žalovaného vznesená námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie
predmetnej žaloby, súd ako prvoradú riešil v konaní otázku, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na
uplatňovanie predmetnej pohľadávky v konaní voči žalovanému. V konaní bolo nesporne preukázané,
že na základe uzavretej zmluvy o splátkovom úvere z 29.5.2012 bol poskytnutý žalovanému úver,
na základe čoho predmetná zmluva vzhľadom na jej obsahové náležitosti je spotrebiteľským úverom

v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) a § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v
znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže pôvodný veriteľ ako dodávateľ poskytol žalovanému, ktorý
nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti /teda v postavení spotrebiteľa/ finančné prostriedky, ktoré
sa žalovaný zaviazal splácať v splátkach. Podporne platí na daný vzťah aj úprava § 52 a nasl. ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V súvislosti s riešením otázky , či v danom

prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky je potrebné uviesť, že na postúpenie pohľadávky vo
všeobecnosti je potrebné aplikovať § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch
je podľa názoru súdu potrebné rešpektovať i § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom od 1.1.2009
v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo právnom

vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca v tomto
konaní nepreukázal, že žalovanému bola zo strany banky skutočne zaslaná a doručená písomná výzva
zo dňa 8.9.2014 , resp. výzva zo dňa 19.11.2012, a napriek doručeniu tejto výzvy bol žalovaní nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku.

Toto ustanovenie umožňuje banke postúpiť písomnou zmluvou pohľadávku inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd dospel k záveru, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka

alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými, ako to vyplýva z citovaného ustanovenia zákona, na ktoré
poukázal. I z dôvodovej správy k Zákonu o bankách (§ 92 ods. 8) vyplýva, že sa upravuje možnosť
použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie
je bankou. Podľa názoru súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.

Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože
zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je
dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku
treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pristúpením k argumentácii, že banka je oprávnená postúpiť
celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka splácať zročné splátky, by bolo nevyhnutné dospieť k

záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej
doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, a to na akýkoľvek subjekt,
ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, čo by
bolo v rozpore s účelom Zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného vzťahu, kedyby sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s
iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania
náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých

obchodných praktikách. Súd žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z
celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom
a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť
predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie
môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. I keď v tomto konaní z predložených listín

žalobcom vyplýva, že v liste z 6.10.2014 Slovenská sporiteľňa, a.s. zaslala žalovanému oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti ku dňu 3.10.2014, žalobca v konaní nepreukázal ani zaslanie
ani doručenie výziev žalovanému zo dňa 19.11.2012 ako i z 8.9.2014. Dňa 29.10.2014 došlo na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom
a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu predmetnej pohľadávky na žalobcu, a to bez dodržania
lehoty 90 kalendárnych dní od zaslania výzvy v liste z 8.9.2014. K dodržaniu lehoty 90 dní by v danom

prípade došlo iba v prípade, ak bola žalobcovi zaslaná výzva v liste z 9.11.2012, kedy bol v omeškaní so
zaplatením sumy 314,01 eur s príslušenstvom. Avšak v takom prípade by došlo k platnému postúpeniu
len pohľadávky vo výške 314,01 eur s príslušenstvom, nárok na zaplatenie ktorej pohľadávky je však
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka premlčaný, keďže žaloba bola podaná na súd až 20.12.2016.
Žalobca však v konaní ničím nepreukázal ani zaslanie uvedenej výzvy z 8.9.2014 ani z 9.11.2012, na

základe čoho súd vyvodil, že pred postúpením pohľadávky žalobcovi pôvodný veriteľ, a to Slovenská
sporiteľňa, a.s., nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to zaslať písomnú
výzvu dlžníkovi, ktorý by následne bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, a preto podľa názoru súdu nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky zo strany pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka. Preto súd žalobu vo vzťahu k žalovanému zamietol pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu. Čo sa týka tvrdení žalobcu, že v danom prípade došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, a to s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách v znení platnom
do 31.12.2014, v zmysle ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojím klientom môžu
zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to

zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od
nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou
účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v
listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie
a ochranu podľa § 42 ods. 1. V súvislosti s uvedeným ustanovením súd poukazuje na tú skutočnosť,

že v danom prípade síce v bode 19.16 predložených VOP došlo k dojednaniu, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, avšak hneď v ďalšej
vete uvedeného dojednania sa dohodlo, že klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebo previesť svoje záväzky voči nej len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. V tej súvislosti
súd poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ( ďalej len neprijateľná podmienka). Keďže sa jedná o
všeobecné obchodné podmienky, ktorých znenie pripravil veriteľ, je zrejmé, že v danom prípade nejde
o podmienku individuálne dojednanú, pričom podľa názoru súdu, dojednanie uvedené v bode 19.16
uvedených VOP, kedy klient, t.j. žalovaný dal vopred súhlas s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek

postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, pričom klient je oprávnený postúpiť
svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky len s predchádzajúcim písomným súhlasom
banky, v danom prípade ide o nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalovaného ako spotrebiteľa, a preto je uvedené dojednanie v zmysle § 53 ods. 5 neplatné. Uvedené
dojednanie je neplatné podľa názoru súdu i v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle

ktorého dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
V danom prípade sa žalovaný vzdal práva byť vyzvaný na zaplatenie dlžnej pohľadávky pred jej
postúpením, preto súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade malo byť dodržané
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, a keďže tomu tak nebolo, v danom prípade nedošlo k
platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok z 29.10.2014. Keďže

v zmysle vyššie uvedeného na žalobcu nebola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. zo zmluvy z
29.5.2012 voči žalovanému platne postúpená, nemohol žalobca uzavrieť platne so žalovaným ani
splátkovú dohodu z 5.1.2016, predmetom ktorej bola nielen dohoda o splátkach úveru, ale aj dohoda o
novácii v zmysle § 570 Občianskeho zákonníka. Predpokladom platnej dohody o novácii je, že sa veriteľdohodne s dlžníkom, že sa doterajší záväzok nahrádza novým záväzkom s následkom, že doterajší
záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok, a keďže žalobca nebol veriteľom uvedenej
pohľadávky, je uvedená splátková dohoda neplatná, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, preto súd

nemohol priznať plnenie ani na základe uvedenej splátkovej dohody a podanú žalobu v celom rozsahu
z uvedených dôvodov zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1
a 2, § 262 ods. 1 v spojení s § 218 ods. 1 veta druhá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /
ďalej len CSP/ s tým, že v predmetnej veci bol žalovaný v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal
plnú náhradu trov konania voči žalobcovi , pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. účinného ku dňu postúpenia pohľadávky v predmetnom právnom vzťahu medzi
stranami sporu a uviedol, že žalovaný celkovo na úver zaplatil sumu vo výške 86,79 eur, čo vyplýva aj
z platobnej histórie aj z odôvodnenia súdu prvého stupňa. Je tak zrejmé, že žalovaný neuhradil v celku

ani jednu splátku úveru. Splatnosť prvej splátky bola 25.7.2012. Žalovaný sa tak dostal do omeškaní už
s prvou splátkou. Keďže úver nebol riadne splácaný tak, ako sa žalovaný zmluvne zaviazal, pôvodný
veriteľ, Slovenská sporiteľňa a.s. vyhlásila dňa 3.10.2015 mimoriadnu splatnosť úveru. V zmysle §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníku je podstatné, či bol zákazník v omeškaní so splátkou viacej ako
3 mesiace a zároveň či bol vyzvaný na úhradu v lehote nie kratší, ako 15 dní. Výzva dlhší ako 15

dní pred zosplatnený úveru bola váženému súdu doložená spolu s žalobou. Podľa názoru súdu prvej
inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom ochranu v tom smere, že pre
platné postúpení pohľadávky vyžaduje výzvu banky voči klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i len do časti svojho peňažného záväzku. Podľa názoru
žalobcu však nie je možné spájať uvedené ustanovenie s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka

pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia nie je úprava postúpení pohľadávok ako taká, avšak toto
ustanovenie má za cieľ upravenie výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie nehovorí o platnosti
alebo neplatnosti postúpení pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza pri
k porušeniu bankového tajomstva. Aj dôvodová sprava tohto ustanovenia zákona o bankách hovorí o
tom, že hlavným účelom predmetného ustanovenia sú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva

a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Ďalej ide o úpravu možnosti, aby banky bez porušenia
bankového tajomstva poskytli svojim právnym zástupcom informácie o tých záväzkoch klientov, ktoré si
klientibánkapobočiekzahraničnýchbánkriadneavčasneplnia,atonaúčelyvymáhaniasplneniatýchto
záväzkov klientov. Zo zákona o bankách ako ani z Občianskeho zákonníku nevyplýva, že podmienky
uvedené v ustanovení § 92zákona o bankách by podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia

pohľadávky. Podľa názoru žalobcu je oznámenie o postúpenie pohľadávky, ktoré bolo odoslané zo
strany postupcu, spolu s podacím hárkom dostatočným preukázaním postúpení pohľadávky a práve
toto oznámenie o postúpení pohľadávky zakladá bez ďalšieho aktívnu vecnú legitimáciu postupníka
na vymáhanie predmetnej pohľadávky. Dané tvrdenie naznačuje aj fakt, vyjadrený v ustanovení § 526
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ,,ak postúpení pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca,

nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení“. Podľa názoru žalobcu by mal
súd vychádzať z tohto oznámenia bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Ďalej žalobca poukázal na § 89 ods. 1 tretej vety zákona o bankách, podľa ktorého
si banka so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy

ich ustanovení vyplýva, že sa on nich odchýliť nemožno. V tomto zmysle odkazujeme na čl. 7.6.1 písm.
a) VOP, ktoré sú súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá s žalovaným, ktorý
upravuje práve možnosť pôvodného veriteľa, Slovenskej sporiteľni a.s. postúpiť pohľadávku bez toho,
aby stanovovala, že toto postúpenie musí nastať až po troch mesiacoch od výzvy dlžníkovi. Postúpenie
pohľadávky tak neodporovalo dohode medzi bankou a dlžníkom a žalovaný výslovne súhlasil s tým, že

banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť pohľadávku na tretiu osobu (čl. 7.6.1 písm. a) VOP). Klient je
síce oprávnený previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim súhlasom
banky ale takáto dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti. Toto tvrdenie má základ v ochrane veriteľa,
lebo dlh by mohol prevziať taký dlžník, ktorého majetkové pomery by mohli zhoršiť alebo znemožniť
vymáhateľnosť pohľadávky a uspokojenie práv veriteľa. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody je

žalobca toho názoru, že je aktívne vecne legitimovaní aj bez toho, aby predložil výzvu v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 7 646,86 eur spolu so zákonným úrokom z
omeškania vo výške 5,05% p.a. zo sumy 7 646,86 eur od 9.2.2016 do zaplatenia.3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Podľa jeho názoru sa súd správne vysporiadal s
nedostatkom aktívnej legitimácie na strane žalobcu a správne z tohto dôvodu žalobu zamietol. Poukázal
na znenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj na § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka

upravujúcich postúpenie pohľadávky. Žalobca podľa neho nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne voči žalovanému postúpená na neho, boli podmienky postúpenia
tak, ako ich vyžaduje zákon, splnené. Napriek výzve právneho predchodcu žalobcu, predloženej
žalobcom nie je preukázané, že výzva bola aj skutočne zaslaná pred postúpením pohľadávky. Existuje
dôvodná obava, že právny predchodca žalobcu vygeneroval zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní.

Žalovaný má preto za to, že neboli splnené podmienky postúpenia pohľadávky vyplývajúce zo zákona.
K samotnému § 92 ods. 8 zákona o bankách žalovaný uviedol, že tento nie je len úpravou o prelomení
bankového tajomstva ale upravuje aj možnosti použitia inštitútu postúpenia pohľadávky osobe, ktorá
nie je bankou. Žalovaný sa tiež domnieva, že podľa tohto zákonného ustanovenia nemožno postúpiť
pohľadávku, ktorá nie je splatná. Banka je oprávnená postúpiť aj pohľadávku z celého úverového
vzťahu, ale pred takýmto postupom musí v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pristúpiť k

vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru, prípadne úverový vzťah ukončiť odstúpením od zmluvy
ale jej výpoveďou. Čo sa týka oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré podľa žalobcu zakladá bez
ďalšieho jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore, žalovaný s týmto nesúhlasí. Poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých z
Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky, ak toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie dlžníkovi postupca síce neoznámil, avšak
postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal. Pre takéto rozlišovanie /dualitu/ v postavení
dlžníka nemožno nájsť v ustanovení § 526 Ods. 2 Občianskeho zákonníka oporu. Nakoniec žalovaný
uviedol, že žalobca sa nemôže v spore dovolávať ani ustanovenia bodu 7.6.1 všeobecných obchodných

podmienok, podľa ktorého klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu
osobu pohľadávky voči klientovi. Toto ustanovenie je pre rozpor s kogentným ustanovením § 92 ods. 8
zákona o bankách neplatné. Vzhľadom na uvedené navrhol žalovaný napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP v rozsahu a z

dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP.
5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby
žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúdprvejinštanciepoužilsprávnyprávnypredpis,správneho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého

rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
6. Dôvody odvolania, ktoré žalobca uviedol sú len opakovaním jeho argumentácie v konaní pred súdom
prvej inštancie. Na všetky argumenty žalobcu súd prvej inštancie dôsledne, jasne a zrozumiteľne v
napadnutom rozhodnutí reagoval, odvolací súd sa v plnej miere s jeho závermi zhoduje a nepovažuje
za potrebné k týmto nič dodávať.

7. Len pre úplnosť poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
poslednej doby, ktoré sa týka problematiky postupovania bankovej pohľadávky na tretiu osobu a teda
výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018 podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o
bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci

podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§
39 O. z.).,
8. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov
konania je žalobca povinný žalovanému zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej
inštancie /§ 262 ods. 2 CSP/.10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).