Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/87/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115221720
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115221720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca), v
právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti
žalovanému J. L., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. B. B., B. B., štátny občan SR, o zaplatenie
90,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
14C/348/2015-43 zo dňa 13. 10. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 14C/348/2015-43 zo dňa 13. 10. 2016 vo výroku,
ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu vo zvyšku zamietol (druhý výrok), p o t v r d z u j e.

II. V ostatnej odvolaním nenapadnutej časti (prvý a tretí výrok) zostáva rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.
III. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
90,26 Eur, v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (prvý
výrok). Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca dňa 04. 04. 2012 uzavrel so žalovaným
Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej pre žalovaného
zriadil a viedol účet č. 1264731004, s ktorým sa žalovaný dostal do nepovoleného debetu vo výške
90,26 Eur. Túto dlžnú sumu aj napriek výzve žalovaný žalobcovi neuhradil a po doručení opisu návrhu
zo strany súdu výšku dlžnej sumy žiadnym spôsobom nespochybnil. Vzhľadom k tomu, že žalovaný

skutkové tvrdenia a výšku dlžnej sumy uvedené v žalobe nepoprel, súd prvej inštancie v zmysle § 151
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“) považoval zaplatenie
sumy 90,26 Eur za nesporné, a preto v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na
zaplatenie sumy 90,26 Eur. Žalobca sa zároveň domáhal zaplatenia úroku vo výške 28 % ročne v zmysle
Všeobecných obchodných podmienok za nepovolené prečerpanie od 15. 07. 2015 až do zaplatenia,
t.j. po internej účtovnej transakcii, ktorou žalobca debetný zostatok na účte žalovaného previedol na
svoj vnútorný pohľadávkový účet. Súd prvej inštancie však v tejto časti žalobe nevyhovel a žalovaného

nezaviazal na zaplatenie úroku vo výške 28 %, nakoľko zatvorenie účtu žalovaného a vykonanie
účtovnej transakcie prevodom debetného zostatku na vnútorný pohľadávkový účet žalobcu vykazuje
znaky zosplatnenia úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS476/2012-14 zo dňa 18. 09. 2012, v zmysle ktorých dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria
len do splatnosti dlhu. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015, ktorý uviedol, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa

dochádza konaním veriteľa a predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité
vrátenie celej požičanej istiny. Veriteľ týmto svojím právnym úkonom navodil stav, podľa ktorého by sa
popreliúčinkyveriteľomvyvolanejzmenyobsahuzáväzkuaveriteľbyúrokyinkasoval,akokebykzmene
záväzku nedošlo a spotrebiteľovi by tak neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred

veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav je neprípustný a bol by hrubou nadvládou dodávateľa
voči spotrebiteľovi. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu
ochranu, a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po lehote splatnosti. Vzhľadom na
skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu nevyhovel, súd prvej inštancie žalobu vo
zvyšku zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo
veci. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 90,26 Eur, ktorú mu súd prvej inštancie
priznal. Súd prvej inštancie žalobu zamietol len v nepatrnej časti príslušenstva - dohodnutého úroku vo
výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny od 15. 07. 2015 až do zaplatenia. Preto súd prvej inštancie v
danom prípade žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovanému.

4. Proti zamietavej časti predmetného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti, považuje ho za
nesprávne a odvolanie odôvodňuje tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

5. Podľa jeho názoru, nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia finančných prostriedkov až do ich
vrátenia, teda aj po predčasnom zosplatnení. Citoval právnu úpravu v ustanoveniach § 502 ods. 1 a §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka a komentár k týmto ustanovenia z IURA EDITION. „Z podstaty úroku
ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až

do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3. Vzhľadom
na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej
má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.“

6. „Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť

poskytnutépeňažnéprostriedky(úver)vdohodnutejlehote,akoajzaplatiťpožadovanéúroky.Akdlžníkv
oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru
a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania ako aj z úroku z úveru je

podporná (má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce, ako sa strany dohodli v
zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade.“

7. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.

8. Žalobca ďalej uviedol, že samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané
prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a
nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Na záver žalobca poznamenal, že rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. sn. 6Co/190/2014 na ktorý poukázal vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie je

rozhodnutím v jednotlivej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov. Ďalej uviedol, že
rozhodnutie ani Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, sa
netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po
zosplatnení úveru.

9. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.11. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 165 CSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1
CSP s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380
ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať,

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
(druhý výrok) ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd správne postupoval, keď návrh žalobu vo zvyšku
zamietol. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho
rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne
odkazuje.

15. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k podanému
odvolaniu krajský súd naviac dodáva:

16. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

17. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (výroku, ktorým

žalobu vo zvyšku zamietol) odvolací súd uvádza, že úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a
produkovať zisk a práve absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru
v režime dojednaného záväzku.

18. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov
za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala,
napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 143/98, v ktorom konštatoval,
„že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s

tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania
označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
6Co/182/2011).

19. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si
peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27. 06. 2007, sp.zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských
právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

20. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. Súdny dvor ďalej uviedol, že na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe
„napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad), treba preveriť, či predajca alebo
dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by
tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

21. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., vykonanej Nariadením vlády č. 586/2008 Z. z. vyplýva, že ,,Cieľom predkladaného
návrhu je docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných

praktík v spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné
praktiky, pri ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez
množstvo zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky.
Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany

spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale
predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď
spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

22. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie

finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri

úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po
splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá
konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej

kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

23. Uplatnený úrok 28 % ročne prevyšuje zákonný úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch
popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku
poskytnutého úveru v rozpore s ust. § 3a ods. 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., pričom od každého

veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové
obdobie do splatnosti pohľadávky, a preto aj práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru
vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením
dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za
neplnenie povinností, riešia krízu spojenú s omeškaním.

24. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru
spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí
veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť
sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvýmdňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úver s tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú

spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za
poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým,
že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po
splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov

za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus
úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

25. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia §
497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné

prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom,
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na
priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku
po zosplatnení úveru

26. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné a rozsudok súdu
prvejinštancievnapadnutomdruhomvýrokuvsúlades§387ods.1a2CSPakovecnesprávnypotvrdil.

27. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a tretom výroku, ponechal nedotknutý bez preskúmavania
v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovanému

žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto mu odvolací súd nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).