Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 24, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/65/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314213869
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8314213869.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobkyne: N.Á. Š., P.. XX.XX.XXXX, Y. E. XXX,
U. P. W., právne zastúpeného JUDr. Štefan Práznovský, advokát, Ul. 26. novembra 1, Humenné, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
15C/312/2014-60 zo dňa 3.12.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) určil, že Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorená dňa 15.2.2013 medzi účastníkmi je neplatná a
žalovaný je z titulu bezdôvodného obohatenia povinný vydať žalobkyni 2.491,48 eur. Zároveň zaviazal
žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 538,96 eur v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou na

súde dňa 4.12.2014 domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa 15.2.2013, vrátenia vzájomne
poskytnutých plnení a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žalovaný poskytuje ako
podnikateľ služby aj spotrebiteľom, ktorou bola aj žalobkyňa, s ktorou uzavrel úver vo výške 2.700,-
eur, pričom zmluva bola žalovaným vopred naformulovaná a žalobkyňa vôbec nemohla ovplyvniť jej
obsah. Podľa žalobkyne, zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje tie náležitosti, ktoré podľa ust. §
4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy musela
obsahovať, aby mohla byť považovaná za úver s poplatkami a úrokmi a teda výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve podľa žalobkyne absentuje výška splátok istiny úveru,
výška splátok úrokov z úveru a výška splátok iných poplatkov. Absencia týchto náležitosti v zmluve
o spotrebiteľskom úvere podľa žalobkyne spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver je zo zákona
bezúročný a bez poplatkov. Odplata poskytnutého úveru podstatne prevyšuje obvyklú odplatu v bankách
s tým, že žalobkyňa poukázala na judikatúru súdov v spotrebiteľských veciach.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

umožňuje určiť za neplatné jednotlivé neprijateľné podmienky, avšak toto ustanovenie neumožňuje súdu
určiť neplatnosť celej zmluvy pre existenciu neprijateľných podmienok. Z hľadiska výkladu právneho
úkonu je v zmysle judikatúry Ústavného súdu potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť
právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Úmyslom zmluvných stránkaždej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel je potrebné pri výklade právneho úkonu
chrániť. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-453/10 a uviedol, že jasne
a jednoznačne potvrdil, že cieľom čl. 6 ods. 1 Smernice nie je povinnosť členských štátov nariadiť

neplatnosť celej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia §§ 3 ods. 1, 39, 52 ods. 1, 3 a 4, 53 ods. 1 a 5,
všetko Občianskeho zákonníka, v spojení s § 1 ods. 2 a § 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských
úveroch uzavrel, že v danom prípade mala žalobkyňa naliehavý právny záujem na požadovanom určení

neplatnosti právneho úkonu, nakoľko tento určením môže dosiahnuť priaznivejšie právne postavenie, a
to s poukazom na ďalší nárok uplatnený žalobou, teda vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi účastníkmi
konania bol založený záväzkový vzťah, a to na základe zmluvy o úvere č. 803103895 zo dňa 15.2.2013,
na základe ktorej žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 2.700,- eur za poplatok 2.340,- eur,

ktorý mala splatiť jednorázovo vo výške 5.040,- eur. Poplatok dlžníka spojený s úverom je tvorený
súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 1.057,05
eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou vo výške 1.282,95 eur. Výška RPMN bola vo výške 86,67 %. V
danom prípade je podľa súdu prvej inštancie nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto

zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaný ako dodávateľ pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu
so žalobkyňou, ktorá je fyzickou osobou - nepodnikateľom. Preto na uvedený zmluvný vzťah súd prvej
inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

6. V prejednávanej veci poplatok za poskytnutie úveru predstavuje 87 % zo sumy poskytnutého úveru.
Poplatok v takejto výške súd prvej inštancie považoval za rozporný s dobrými mravmi podľa § 39
Občianskeho zákonníka a v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa takto absolútne neplatne
dojednaným právam neposkytuje právna ochrana. Neprimerane dohodnuté úroky, či celková odplata za

úver, sú v rozpore s pravidlami správania sa, a teda aj s dobrými mravmi a ide o absolútne neplatný
právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

7. O zjavnej neprimeranosti ceny úveru v prejednávanej veci nemožno podľa súdu prvej inštancie
pochybovať, keď neprimeraná hodnota protiplnenia predstavuje podľa súdu prvej inštancie konanie v

rozpore s dobrými mravmi. Súd preto túto extrémnu, až úžernú odplatu za úver, považoval za dôvod
absolútnej neplatnosti úveru bez ďalšieho pre rozpor s dobrými mravmi.

8. Pokiaľ žalovaný namietal nemožnosť vyhlásenia zmluvy za neplatnú ako celok, súd prvej inštancie
uviedol, že ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nebráni súdu vyhlásiť spotrebiteľskú zmluvu za

neplatnú podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch. Taktiež takáto nemožnosť nevyplýva ani
z uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ.

9. Citujúc ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že z príkazu
na úhradu zo dňa 3.4.2014 mal preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému 5.191,48 eur, pričom

reálne jej žalovaný poskytol iba 2.700,- eur, preto je povinný z titulu bezdôvodného obohatenia vydať
žalobkyni 2.491,48 eur.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej O.s.p.) a žalobkyni ako plne úspešnej účastníčke priznal právo na náhradu účelne

vynaložených trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 538,96 eur.

11. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalovaný včas odvolanie, keď mal za to, že zmluva o
úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka, že ich vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva

sa podľa žalovaného uzatvárala podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná
zmluva, kedy účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy.
Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských úveroch nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom, a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, jepodľa žalovaného nevyhnutné ju skutkovo v relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je
relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah, alebo
fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.

12. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobkyňou tvrdenú neprijateľnosť poplatku, nie je
možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď podľa článku 9 ods.
10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa totiž veriteľovi zakazuje požadovať od
spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu

spotrebiteľského úveru alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a
ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo poskytnutia
spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715
Obchodného zákonníka, alebo osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok
alebonáhradunákladovlenzavedenieevidenciu,správuúveru,resp.účtu,alebojehozrušenie,nievšak

poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario podľa žalovaného
vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.

13. Podľa aktuálnej rozhodovacej praxe, u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku
odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových

subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery
osobám, ktoré by pôžičku alebo úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka.
Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s
bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavené omnoho pružnejšie, ako tomu býva
u konzervatívnych bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s

ohľadomnavýraznevyššiepodnikateľskérizikosúúrokypožadovanénebankovýmiveriteľmitiežvyššie,
ako obvykle bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká
výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej
pôžičke a úvere v určitom období. Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie
peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste

uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných
inýmisubjektmiposkytujúcimifinancovaniezvlastnýchprostriedkov.Je tedazrejmé,žeslovensképrávo
a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza.
Žalovaný si dovolil poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne
najvyššie postaveného súdu v NSR, v ktorom výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o

stavebnom sporení je prípustný.

14. Žalovaný bol tiež toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovil zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere,
predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod

na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých
zdrojov.

15. Poukazujúc na uvedené žalovaný v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

16. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

17. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalovaného
ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a
teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolania prejednať podľa
právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu

majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právnypredpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval

a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
jeho odvolanie nie je dôvodné.

18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.
Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 213 ods. 1, 3, 4fa § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok
vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku zverejnený v
zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmaní

napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal
preskúmania napadnutého rozsudku a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako

vecne správny.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v podrobnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol.

20. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

21. Podľa § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

22. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzavretia predmetnej zmluvy medzi účastníkmi, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženie platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

23. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o

tom, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere pod č. XXXXXXXXX
zo dňa 15.2.2013, je vzťahom spotrebiteľským v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení,
pretože nepochybne ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko ide o
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Nemožno teda akceptovať argumentáciu
žalovaného, uvedenú v jeho odvolaní spočívajúcu v tom, že predmetný právny vzťah by sa mal

posudzovať len ako vzťah obchodnoprávnej povahy, založený zmluvou o úvere v zmysle § 497 a násl.
Obchodného zákonníka.

24. Odvolací súd okrem dôvodov uvedených súdom prvej inštancie musí konštatovať, že z obsahu spisu
vyplýva, že v predmetnej zmluve nie je jasne uvedená ročná percentuálna miera nákladov predmetného

spotrebiteľského úveru (RPMN), keď jednak je v zmluve uvedené „dlžník berie na vedomie, že výška
ročnej percentuálne miery nákladov (RPMN) sa vypočítava v zmysle zákona a je vo výške 86,67 %“,
ale rovnako v tej istej zmluve je uvedené, že „dlžník berie na vedomie, že výška percentuálnej hodnoty
ročnej RPMN za poskytnutý úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o úvere, je vo výške 21 %“, čo v
zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., účinného v čase od uzatvorenia predmetnej zmluvy medzi

účastníkmi spôsobuje, že takýto úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.

25. Pokiaľ ide o samotný poplatok za poskytnutie úveru, je potrebné súhlasiť so súdom prvej inštancie,
že tento vo výške 87 % zo sumy poskytnutého úveru, je neúmerne vysoký v rozpore s dobrými mravmi,a to aj napriek tomu, že sú v ňom zahrnuté všetky náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere,
ako aj je do neho zahrnutý poplatok spojený s úverom, ktorý je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15
% ročne z poskytnutého úveru. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké činnosti ide,

resp. o aké položky ide, pričom v porovnaní s praktikami bánk, ktoré požadujú za všetku administratívnu
činnosť 1 až 2 % zo spracovania úveru, je takýto poplatok neúmerne vysoký a v tomto zmysle je ako
taký v rozpore s dobrými mravmi.

26. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu absencie RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom

úvere, resp. absencie jasného a určitého stanovenia výšky tejto RPMN, keď v zmluve sú uvedené
dve rozdielne RPMN, ako aj z dôvodu vzťahujúceho sa na poplatok v celkovej výške 87 %, v ktorom
sú zahrnuté neúmerne vysoké a nešpecifikované administratívne náklady na spracovanie úveru, ako
aj kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, je predmetný
poplatok v celosti (vrátane úroku z omeškania, ktorý je jeho súčasťou), neakceptovateľný a predstavuje
bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka tak, ako to konštatuje správne

aj súd prvej inštancie.

27. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné súhlasiť aj s určením absolútnej neplatnosti predmetnej
zmluvy o úvere, z ktorej žalobkyňa nebola povinná plniť svoje záväzky voči žalovanému v rozsahu
úrokov a poplatkov a predmetnú zmluvu je nielenže potrebné považovať bez ďalšieho za bezúročnú

a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože nie sú v nich uvedené viaceré zákonom
predpísané obligatórne náležitosti stanovené v § 4 ods. 2 citovaného zákona a pre takýto záver súdu
je postačujúce, že v zmluve chýba čo i len jedna z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.Poukazujúcnauvedenéjepretonesporné,žezvyšovanieúverovejsumy,ažnacelkovúzaplatenú

čiastku žalobkyňou vo výške 5.191,48 eur, znamená bezdôvodné obohatenie na strane úverovej
spoločnosti. Rozdiel medzi žalobkyňou poukázanou sumou vo výške 5.191,48 eur a reálne žalovaným
poskytnutej sumy žalobkyni vo výške 2.700,- eur, na zaplatenie ktorej vo výške 2.491,48 eur správne súd
prvej inštancie zaviazal žalovaného titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom bezdôvodným
obohatením je aj majetkový prospech získaný s plnením neplatného právneho úkonu - úverovej zmluvy.

28. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko
o nich bolo rozhodnuté správne podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešná žalobkyňa má
právo na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. Výpočet trov právneho zastúpenia
podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorej výpočet odplaty advokáta žalobkyne bol urobený správne a vo

vzťahu k výpočtu náhrady trov prvoinštančným súdom neboli zo strany odvolateľa podané námietky,
preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, nemal dôvod výšku trov určených súdom
prvej inštancie preskúmavať.

29. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s§ 262

ods. 1 CSP a § 25 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalobkyne v tomto štádiu konania,
jej odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O konečnej/konkrétnej výške prisúdených trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle hľadísk
uvedených v § 251 CSP), rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie prostredníctvom
vyššieho súdneho úradníka.

30. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).