Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 10, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225347
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3112225347.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu A., proti žalovanému Z., o
zaplatenie 667,28 eur a iné s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 04. júna 2015, č.k. 15C/61/2012-154, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrhy na prerušenie konania,
výrokom II. žalobu zamietol, výrokom III. žalovanému nepriznal náhradu trov konania a výrokom IV.
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
§ 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 44 ods. 1, ods. 2, § 45 ods.
1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, ods. 3
O.s.p., ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor M..
F. G. podal dňa 19.07.2011 súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vo veci oprávneného A.. proti povinnej G. N., bytom O. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Z. sp. zn. Z. zo dňa 23.03.2011. Okresný súd Trenčín uznesením
zo dňa 20.03.2012 č.k. 61Er/2129/2011-11 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní
zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené
plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich
zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. Od podania predmetnej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania predmetného

uznesenia exekučným súdom uplynulo 245 dní. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané
predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 a z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová
lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v
15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky

a takýto postup vyplýval aj zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že postup súdu nemožno označiť za rozporný so
zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciuvydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul, že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich

práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na
skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a predpismi, ako
aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym

poriadkom platným na území SR. Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný
rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia.
Takýmto postupom podľa jeho názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý
exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou

na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu
a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. V danej súvislosti zdôraznil,
že v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si
z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými

súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy
postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a
žiadosťopoverenienaexekúciuzamietnuť.Ztýchtodôvodovdospelkzáveru,žepostupomexekučného
súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Žalobca tiež
nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy), keď v konaní požadoval od žalovaného náhradu istiny
s príslušenstvom, pričom nepreukázal a ani preukázať nemôže, že by mu súd bez akýchkoľvek

pochybností priznal takto požadovaný nárok od dlžníka, ak by si ho uplatňoval v občianskom súdnom
konaní (a teda nie v rozhodcovskom konaní). Súd prvej inštancie tiež zastával názor, že konaním
exekučného súdu nedošlo k vytvoreniu prekážky res iudicata. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy,
ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká majetková (morálna) ujmy mu vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobcu, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť následkov, a preto súd prvej

inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaného, súd
prvej inštancie poznamenal, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade
nárok žalobcu na náhradu škody nebol preukázaný, preto na námietku premlčania súd prvej inštancie
neprihliadal. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1

O.s.p. nevyčíslil. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal súd prvej inštancie náhradu trov
odvolacieho konania, pretože žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods.

2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal v
neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
žalobcariadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania.Žalobcauskutočnilpodanie,ktorýmupovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolaciehosúdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho

súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal

na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd

vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla

v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a

skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o

výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci

dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a
tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy,
ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014.Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a

vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa

01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“, ktorý
okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak
nie je ustanovené inak, platí tento CSP aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

6. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

7. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 18.04.2012, pričom konanie začalo dňa
13.05.2011,t.z.žekrozhodnutiuožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciedošlopouplynutí
zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 341 dní.

8. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.

9. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, súdny exekútor podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd
Trenčín dňa 19.07.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dochádza
uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 20.03.2012, č.k. 61Er/2129/2011-11.

10. Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

11. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia
Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

12. Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických
a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

13. Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnémupostuputak,akotopredpokladá§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, by v prvom rade muselo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci

zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.

15. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
vyhodnotením návrhu žalobcu na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol
návrhžalobcunaprerušeniekonania,riadnevodôvodneníuviedol,zakýchdôvodovtentonávrhžalobcu
zamietol.

16. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 11.02.2015 č.k. 5NcC/3/2015-123, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného

súdu Trenčín M.. S. G. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd tiež
poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil
všetkých sudcov súdov prvej inštancie, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvej
inštancie.

17. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu a
žalovaného a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 04.06.2015, žalobca predvolanie
na pojednávanie prevzal dňa 20.05.2015, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie

možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné.
Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia žalovaného k
návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu
nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola
súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Súd prvej inštancie

postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, sa riadne zaoberal z akého dôvodu
pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

18. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie

na konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým,
že na pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu
súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúťďalšiedôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,takýmtopostupomsúduprvejinštancienedošlok

porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťoupráva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných
dôkazovvzmyslečl.48ods.1ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnostivykonávanýchdôkazov

a kontradiktórnosti sporového konania.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

21. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).