Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. jún 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3615203654
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3615203654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., veľké Q. XXX, o
zaplatenie 2 240,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín

č.k. 11C/334/2015-119 zo dňa 30. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie
547,69 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne o sumy 49,79 eur od 11.08.2011 do 23.02.2013 vo výške

6,71 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.09.2011 do 23.02.2013 vo výške 6,34 eur, 8,75 % zo sumy
49,79 eur od 11.10.2011 do 23.02.2013 vo výške 5,98 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.11.2011
do 23.02.2013 vo výške 5,61 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.12.2011 do 23.02.2013 vo výške
5,25 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.01.2012 do 23.02.2013 vo výške 4,88 eur, 8,75 % zo sumy
49,79 eur od 11.02.2012 do 23.02.2013 vo výške 4,51 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.03.2012 do
23.02.2013 vo výške 4,17 eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.04.2012 do 23.02.2013 vo výške 3,80

eur, 8,75 % zo sumy 49,79 eur od 11.05.2012 do 23.02.2013 vo výške 3,44 eur, 8,75 % zo sumy 49,79
eur od 11.06.2012 do 23.02.2013 vo výške 3,07 eur Žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov
dokazovania.

3. Slovenská sporiteľňa a.s. (banka) dňa 27.01.2006 uzatvorila so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere
č. 362936543 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala
poskytnúť žalovanej úver vo výške 3 319,39 eur a žalovaná sa ako dlžník zaviazala úver vrátiť za
podmienok dohodnutých v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach v 111 mesačných
splátkach po 49,79 Eur, vždy k 10. dňu v mesiaci pri premenlivej úrokovej sadzbe vo výške 11,10%
ročne (v deň podpisu zmluvy), pričom prvá splátka bola zročná dňa 10.02.2006, posledná splátka

bola zročná dňa 10.04.2015. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky veriteľa účinné od
01.08.2002. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 prejavili Slovenská sporiteľňa, a.s.
ako postupca a žalobca ako postupník vôľu postúpiť pohľadávku voči žalovaným, ktorá je predmetomtohto konania, na žalobcu. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, postupca na žalobcu
postúpilpohľadávkuzpredmetnejzmluvyoúvere.Listomzodňa18.12.2012právnypredchodcažalobcu
oznámil písomne žalovanej postúpenie pohľadávky s tým, že od okamihu doručenia tohto oznámenia

je možné tento záväzok uhradiť výlučne plnením žalobcovi. Doklad o doručení predložený nebol. Z
výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti datovanej dňa 04.02.2013 adresovanej
žalovanej (označenej ako spis 2.598.693) vyplynulo, že žalobca ju vyzval na okamžité uhradenie dlžnej
čiastky celkom v sume 4.230,40 eur najneskôr do 19.02.2013. Z listu č. 46/78 podacieho hárku č.
EPH000248696 o odoslaní písomnosti označenej 2598693 "zosplatnenie" žalovanej deň, kedy bolo

uvedené žalovanej odoslané nevyplynul, nebol zistený. Žalobca predložil i list banky, označený ako
výzva zo dňa 22.03.2010 v ktorom banka. oznámila žalovanej, že splácanie predmetnej pohľadávky
je v omeškaní ku dňu 28.02.2010 vo výške 196,38 eur a vyzvala ju na zaplatenie dlhu v lehote 10 dní
od doručenia výzvy. Doklad o doručení uvedeného resp. odoslaní žalovanej súdu predložený nebol.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa z úradnej

povinnosti zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný. Aktívna vecná legitimácia v
občianskom súdnom konaní znamená oprávnenie účastníka vyplývajúce mu z hmotného práva. Pasívne
legitimovaný je v konaní nositeľ subjektívnej povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva, splnenia ktorej
povinnosti sa žalobca domáha. Žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby od
zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., na základe ktorej

Slovenskásporiteľňa,a.s.akoveriteľ(postupca)postúpilasvojupohľadávkuvočižalovanejakodlžníkom
na žalobcu (postupníka). Vzhľadom na skutočnosť, že postupcom bola banka, postupníkom bol žalobca,
ktorý nemá postavenie banky a nemá povolenie na vykonávanie bankovej činnosti a dlžníkom bol
klientom banky, vzťahujú sa na postúpenie pohľadávky nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka (§
524 a nasl.), ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 92 ods. 8). Pre platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky, ktorou sa postupuje pohľadávka z nezosplatneného úveru z banky na tretí
subjekt, je v zmysle tohto zákona vyžadované splnenie ďalších predpokladov, pričom nesplnenie čo i
len jedného z nich spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy v časti postúpenia predmetnej pohľadávky.
Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a jej "postúpenie" je svojím
obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť
pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient,
teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných
splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Písomnú

výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky
banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa
29.5.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.1.2016, ktoré súdy
zároveň konštatovali, že banka môže postúpiť na tretiu osobu len splatnú pohľadávku. Žalobca v konaní
síce predložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovanej zo dňa

22.03.2010,alenepredložilakýkoľvekdôkazotom,žetátolistinaboladoručenážalovanej,resp.žebyjej
bola (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr.
doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými
médiami. Bolo pritom v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkovi takým spôsobom,
aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. o doručení výzvy

(doručenku) dlžníkovi uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti.Keďže žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie
peňažnéhozáväzku, žetútovýzvuodoslal,adoručil,zmluvaopostúpenípohľadávokzodňa13.12.2012
je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanej absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka
pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

5. Na uvedenom závere nezmení nič ani bod 19.16 VOP, keďže na uvedené nemožno prihliadať
ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom. Nachádza sa vo vopred
naformulovaných všeobecných obchodných podmienkach veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník určite

žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú vopred dané veriteľom, dokonca ich veriteľ
môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším znením od dlžníkov nevyžaduje. Naviac takéto
znenie VOP je v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dlžník ako spotrebiteľ
nebol bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku a naopakprávny predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka vytvára
hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami dvoch zmluvných strán, pretože výrazným spôsobom
obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potencionálne môže vzniknúť proti

veriteľovi a nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky
odoprieť a ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa. Navyše ust. § 525 ods.1 Občianskeho
zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok.
S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a

požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom
- postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom.
Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie ust. § 525 ods.1 Občianskeho zákonníka bráni

postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť
jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.

6. Ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne

účinky. Žalobca argumentoval, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Tento záver konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01. Súdna
prax sa však už odklonila od tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo vyplýva napríklad z rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení,
resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej
povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o
postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník

by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil, ale
postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka
nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov

obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009 sa priklonil aj
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012.

7. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1,2, § 524 ods. 1,2, § 525 ods.
1, § 526 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách. Konanie v časti o zaplatenie 547,69 eur s príslušenstvom zastavil pred späťvzatie tejto časti
žaloby podľa § 145 CSP.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, preto by jej
patrila náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila, zo spisu nevyplýva, že by jej
v konaní nejaké trovy vznikli, súd prvej inštancie jej náhradu trov konania nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku v časti vo výrokoch II. a III. žalobca podal včas odvolanie. V odvolaní namietal

nesprávne právne posúdenie veci ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Poukázal na to, že v bode 19.16
Všeobecných obchodných podmienok bola dojednaná možnosť banky postúpiť akékoľvek pohľadávky
banky, pričom ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách umožňuje úpravu vzťahov medzi bankou a klientom
odchylne od ustanovení zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Jeho účelom je úprava výnimiek z

bankového tajomstva, ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach za splnenia, ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva,
že by podmienky v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podaním hárkom preukazujúcimodoslanie oznámenia bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003
a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/133/2013 zo dňa 27.06.2014. Uplatnil si aj trovy

odvolacieho konania.

10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v §
470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného
predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle
uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania
žalobcu nariaďovať pojednávanie.

12. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti
vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

13. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

15. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

17. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom závere
súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými

podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní, s ktorým odôvodnením
v týchto častiach, sa odvolací súd v plnom rozsahu identifikuje (§ 387 ods. 2 CSP).

21. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím
na rozsah odvolania žalobcu, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti.

22. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu ( § 92 ods. 8 zákona o bankách).23. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo
pasívnej,existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného,jeimanentnousúčasťousúdnehokonania
(viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd skúma vecnú legitimáciu sám, z úradnej
povinnosti, a to i bez toho, aby to strany navrhli a v tomto smere je nedôvodná odvolacia námietka
žalobcu, že súd prvej inštancie mal vychádzať z jeho tvrdení, ktoré žalovaní nespochybnili, ako z tzv.

nesporných skutkových tvrdení.

24. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme
medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi
pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo
bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami

s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami
s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

25. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť.
Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne

postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok.

26. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinnom v čase
cesie (postúpenia) pohľadávky.

27. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej
časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.)
omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

28. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky,

ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

29. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka
alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej
rozpor so zákonom (§ 39). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo
ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o
cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Postupca zostáva veriteľom svojej

pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

30. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona
o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových
činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a

klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepreukázal zaslanie či doručenie takejto
výzvy banky klientovi, žalovaným. Preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku
kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z..

31. Písomné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky nie je výzvou, ako má na mysli
citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza. K tomu je potrebné dodať, že dôvodom, pre ktorý je
možné skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky napriek inak dostatočnému oznámeniu o
postúpení pohľadávky zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod
č. R 119/2003, je spotrebiteľská povaha sporu.

32. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaná s postúpením pohľadávky bankou na tretiu osobu súhlasila,
ktorý súhlas je obsiahnutý v čl. 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, odvolací súd konštatoval,
že takýto prípadný súhlas dlžníka v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu nemôže byť obsiahnutýlen vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú zo svojej podstaty stanovené všeobecne vo
vzťahu k neurčitému počtu spotrebiteľov a nie individuálne pre daný prípad, ale v zmluve samotnej.

33. Vo všeobecnosti platí, že si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa budú
riadiť. Tieto bývajú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, čím ale nie je vylúčená aplikácia všeobecných
či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uplatnenie obchodných podmienok
ale nie je neobmedzené, naopak právna úprava stanovuje základné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy
napríklad platí, že nesmú pred hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Samotná ochrana spotrebiteľa sa však nepohybuje len na úrovni
podústavného práva, ale má dopad aj do ústavnej roviny. Konkrétne ochranu spotrebiteľa možno
podradiť pod ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý sa premieta aj do
súkromného práva. Princíp autonómie vôle zmluvných strán a princíp rovnosti sú zároveň doplňované
princípom equity či spravodlivosti. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom

postavení ako spotrebiteľ, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby
poskytuje. Ochrana spotrebiteľa spadá medzi jednu z politík Európskej únie, a preto posudzujúc vec z
hľadiska unijného práva, systém ochrany spotrebiteľa, zavedený predovšetkým smernicou Rady č. 93/
13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza
z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi

( viď napr. rozsudok zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Efitores, C-240v /98 až
C-244/98). Z tohto dôvodu, okrem obmedzení vyplývajúcich z ústavnoprávneho princípu rovnosti,
možno od dodávateľa očakávať a vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať poctivo.
Zásada poctivostí sa prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logický usporiadaný. Táto zásada nepochybne dopadá aj

na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky v náleze
zo dňa 11.11.2013 sp.zn. I. ÚS 3512/2011, treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách - na rozdiel od obchodných zmlúv - majú slúžiť predovšetkým tomu, aby nebolo nevyhnutné
do každej zmluvy predpisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú
slúžiť tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme,

skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

34. Žalobca v danom prípade tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením od banky, má riadne

preukázať splnenie podmienok platného postúpenia, že predpokladom na preukázanie jeho aktívnej
vecnej legitimácie. Rozsah dôkazných povinností je v sporovom konaní zásadne určovaný rozsahom
povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju
najprv tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodné skutočnosti,

významné pre rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech.
Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a predložiť
dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, účastník uniesol
dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa
prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno v týchto smeroch

neuniesol.

35. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných
predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a
postupca (banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy

neprešla. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo
možné považovať za opodstatnené.

36. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, preto ho v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

37. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP. Nárok na ich náhradu, vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, by patril žalovanej,ktorá si však trovy odvolacieho konania neuplatnila a preukázateľne jej ani žiadne trovy nevznikli, a preto
jej odvolací súd nárok nepriznal.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).