Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 17, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/396/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115207047
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115207047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr.IvetaJankovičováaJUDr.DašaKontríková,vprávnejvecižalobcu:Prvástavebnásporiteľňa,a.s.,
IČO: 31 335 004, Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, proti žalovaným: 1/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
XXX, XXX XX P., 2/ V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX P., 3/ N. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. XXX, XXX XX P., o zaplatenie 9.559,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava, č. k. 14C/147/2015-153 zo dňa 13. júna 2017, v zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 100 eur a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania r u š í a v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie o zaplatenie istiny vo výške 950
eur zastavil, výrokom II. zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaplatiť istinu 4.557,73 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 4.557,73 eur odo dňa 16.01.2014 do zaplatenia,
pričom žalovaným sa povoľuje mesačná splátka 130 eur mesačne a to ku 20. kalendárnemu dňu v
mesiaci pod hrozbou straty výhody splátok v prípade čiastočného nezaplatenia čo i len jednej splátky
riadne a včas s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných, výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol, výrokom IV. rozhodol o trovách konania tak, že

žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a výrokom V. žalobcovi vrátil súdny poplatok vo
výške 50,30 eur. Svoje rozhodnutie po citácii § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 48
ods. 1 a 2, § 457, § 488, § 489, § 517 ods. 1, 2, § 546 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 497,
Obchodného zákonník (ďalej len ObZ), skutkovo odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania
a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len čiastočne. Právny vzťah
medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ založený zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen

podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré
upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). K uvedenému záveru dospel súd
z dôvodu, že uvedená zmluva je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko text zmluvy bol vopred
pripravený, žalovaní ako spotrebitelia nemali možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej
obsahu. Žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol žalovaným spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia, pretože nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti, a úver bol žalovanému 1/ poskytnutý za iným účelom ako za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo
zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou,ktorou je Obchodný zákonník, súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanými, hoci je teda ako
zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku (§ 497 a nasl.) a predstavuje „absolútny obchod“, sa

ako spotrebiteľská zmluva spravuje aj ustanoveniami § 52 a nasl. OZ, keď zároveň vzhľadom na povahu
účastníkovzmluvy(podnikateľ-spotrebitelia)ananepodnikateľskýúčelzmluvy,vzniklimedziúčastníkmi
zmluvy typické občianskoprávne vzťahy. Na zmluvu preto dopadá i ustanovenie § 54 ods. 1 OZ. Z vyššie
citovaného ustanovenia § 54 ods. 1 OZ pritom vyplýva jednoznačný záver o tom, že práva a povinnosti
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech

spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedené
vedie následne k tomu, že dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú v takomto prípade použiteľné len
vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má prednosť, a teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku a na neho nadväzujúcich predpisoch. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie, sú dojednaniami v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, a ide teda o neplatné dojednania

podľa § 39 OZ, nakoľko sú v rozpore so zákonom. To znamená, že takým dojednaniam nemožno
pripisovať žiadny právny význam a je treba postupovať podľa príslušných ustanovení upravujúcich
občianskoprávne vzťahy. Normy obchodného práva sú potom použiteľné len vtedy, ak neodporujú
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, teda Obchodný zákonník sa môže uplatniť
len tam, kde nenarazí na obmedzenia v ustanoveniach spotrebiteľského charakteru, v tomto prípade

obsiahnutévObčianskomzákonníku.Vprejednávanejvecijenaodstúpenieodzmluvyakojednostranný
právny úkon žalobcu adresovaný žalovanému 1/ (a oznámené žalovanému 2/) preto potrebné použiť
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie ustanovenia Obchodného zákonníka. V zmysle § 48 ods.
2 OZ sa odstúpením od zmluvy zrušuje zmluva s účinkami ex tunc (od začiatku), pričom zo zrušenej
zmluvysúúčastnícivzmysle§457OZpovinnívrátiťsiposkytnutéplnenie.Inézmluvnédojednanie,ktoré

by zaväzovalo spotrebiteľa aj po odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými
nákladmi, t.j. ako keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s § 54 OZ. Také ustanovenie zmluvy o úvere,
podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené
nevýhodnejšie pre spotrebiteľa oproti úprave v § 48 a § 457 OZ, a preto je pre rozpor s § 54 OZ neplatné.

2. Súd zároveň poukázal na skutočnosť, že to bol dodávateľ, ktorý naformuloval text zmluvy a rozhodol
sa využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu
komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (výpoveď, strata výhody splátok). Zároveň mal
súd za to, že v prípade, že existuje duplicitná právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva
(v tomto prípade úprava odstúpenia od zmluvy) a zároveň boli následne do právneho poriadku SR

zavedené ustanovenia na ochranu spotrebiteľa (a to najmä ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a § 52 ods. 2
OZ), mal za to, že použitie právnej úpravy odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka nie je
namieste. Zastáva názor, že neskoršia právna úprava v rámci spotrebiteľského práva (§ 52 ods. 2, § 54
ods. 1 OZ) vylučuje odchýlenie sa od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo znamená,
žeajvprípadeotázkyodstúpeniaodzmluvysapoužijú„všetkyinéustanoveniaupravujúceprávevzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ“, t.j. ustanovenie § 48 ods. 2 OZ v spojení s ustanovením § 457 OZ.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že listom zo dňa 17.12.2013 žalobca odstúpil
od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 20.09.2006 a zároveň požadoval
okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému 1/

doručené dňa 08.01.2014 (deň kedy sa zásielka neprevzatá v odbernej lehote vrátila žalobcovi).
Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušila, čím zanikli práva a povinnosti účastníkov zo
zmluvy, pričom momentom odstúpenia od zmluvy mali účastníci zrušenej zmluvy povinnosť navzájom
si vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 OZ. Odstúpením od zmluvy vzniklo teda žalobcovi právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných, a to na vrátenie poskytnutej sumy vo výške 9.825,40

eur. Keďže žalovaný 1/ po tom, čo sa v uvedenom období bezdôvodne obohatili čerpaním sumy 9.825,40
eur (úver mal byť poskytnutý v zmysle zmluvy vo výške 9.958,18 eur, ale od tejto sumy odpočítal
žalobca poplatky vo výške 116,18 eur a 16,60 eur a reálne poskytol žalovanému 1/ len 9.825,40) vrátil
žalovanému čiastkovými vkladmi sumu 5.267,67 eur (vychádzajúc z výpisu z účtu na č. l. 73 a zhodných
tvrdenístrán),súduznalžalobnýnávrhžalobcuzadôvodnývsume4.557,73eur(9.825,40eur-5.267,67

eur) a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.

4. Žalovaný 1/ sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 16.01.2014, nakoľko
žalobca vyzval žalovaného 1/ na zaplatenie dlžnej sumy (čo možno považovať za výzvu na vydaniebezdôvodného obohatenia (§ 563 OZ) do 7 dní odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy zo dňa
08.01.2014.

5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. Žalobcovi bola zo žalovanej sumy
9.559,29 eur s príslušenstvom priznaná suma 4.557,73 eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý
úspech žalobcu 47,6 % a hrubý úspech žalovaných 52,4 %, a teda sporové strany boli úspešné v
podstate v rovnakom pomere, preto súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo.

6. Napokon súd rozhodol o vrátení alikvotnej časti súdneho poplatku žalobcovi v súlade s ustanovením §
11 ods. 3, ods. 4 a ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch, keď žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobný
návrh v sume 573,50 eur a k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo výške 950 eur došlo pred pojednávaním,
súd teda rozhodol o vrátení súdneho poplatku za späťvzatú časť 950 eur krátený o 6,70 eur, teda v sume
50,30 eur s tým, že tento bude zaslaný k rukám žalobcu cestou príslušného prevádzkovateľa systému

(centrálneho systému evidencie poplatkov), po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca proti výroku č. III., ktorým bola časť žaloby zamietnutá
(s výnimkou sumy 149,74 eur zodpovedajúcej v žalobe uplatneným poplatkom za vedenie účtu
účtovaným v rokoch 2006 až 2013, voči ktorých zamietnutiu sa žalobca neodvoláva) a proti výroku č.

IV. o náhrade trov konania, z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP že: konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie i napriek skutočnosti, že ide o
zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len "OBZ“ alebo

"Obchodný zákonník“), kedy sa bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy majú na daný právny vzťah
aplikovať ustanovenia OBZ (§ 261 ods. 6 písm. d) OBZ), t. j. ide o tzv. absolútny obchodný záväzok,
aplikoval pri posúdení inštitútu odstúpenia od zmluvy a jeho účinkov ustanovenia zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "OZ“ alebo "Občiansky zákonník“), teda nepríslušného právneho
predpisu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Zmluva bola v danom prípade uzatvorená

20.09.2006 a vtedy § 52 ods. 2 OZ uvádzal iba nasledovné: ,,Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti." Toto ustanovenie bolo novelizované až zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008
kedy sa doňho doplnila súdom citovaná veta. Prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka však
bola v skutočnosti zavedená až zákonom č. 104/2014 Z. z., ktorý do § 52 ods. 2 s účinnosťou od

01.04.2015 doplnil nasledovnú vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ; sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva." Takto novelizované znenie § 52 ods. 2 však v žiadnom prípade nie je možné
aplikovať na právny vzťah založený Zmluvou z 20.09.2006. Článok XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. (ktorým
bol v čl. II. bode l. novelizovaný práve § 52 ods. 2 OZ) upravuje jeho účinnosť nasledovne: "Tento zákon

nadobúda účinnosť 1. mája 2014 okrem čl. I čl. II bodov 2 až 8, čl. III čl. V bod 2, čl. VI, čl. VIII bodov 2, 4
až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5,12,15 a 16, ktoré nadobúdajú účinnosť 13. júna
2014 a čl. II bodu 1, ktorý nadobúda účinnosť 1. apríla 2015." Ústavne konformná interpretácia (zásada
zákazu retroaktivity) z každej normy robí normu pôsobiacu iba do budúcnosti. Pokiaľ zákonodarca
chce, aby norma pôsobila aj na vzťahy, ktoré vznikli v minulosti, musí tak učiniť dostatočne jasným

spôsobom, ideálne zavedením nového režimu a mechanizmu uplatnenia týchto práv. Toto upresňuje čl.
9 ods. 4 Legislatívnych pravidiel vlády, podľa ktorého "Vplyv navrhovaného zákona na právne vzťahy
upravené doterajším zákonom treba do návrhu zákona zaradiť do časti označenej nadpisom "Prechodné
ustanovenia“. To isté platí, ak časť ustanovení má časovo obmedzenú platnosť.“ Preto pokiaľ pre
dotknuté ustanovenie chýba takáto úprava časovej pôsobnosti, má za to, že uvedené ustanovenie sa

použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1. apríla 2015. Právne vzťahy vzniknuté pred 1.
aprílom 2015 sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov.

8. Požiadavka výlučnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené
zmluvou o úvere pred 01.04.2015 nevyplýva ani zo Smernice Rady z 22.12.1986, č. 87/102/EHS,

dokonca ani z neskoršej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, či z ustanovení § 52 a nasl.
OZ, ani zo žiadnych iných ustanovení upravujúcich právne vzťahy účastníkov, ktorých je spotrebiteľ.
Rovnako ani skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ ) sú začlenenépráve do Občianskeho zákonníka automaticky neznamená, že sa na právne vzťahy založené zmluvou
o úvere pred 01.04.2015, majú aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na Zmluvu, bez
ohľadu na povahu účastníkov, je preto nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Uvedené

vyplýva aj z Uznesenia NS SR, sp. zn. 6MCdo/4/2012. S poukazom na uvedené, žalobca je toho názoru,
že právny vzťah založený Zmluvou, ako aj nároky z neho vzniknuté by mali byť posudzované v zmysle
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka v rozsahu, v akom neodporujú úprave obsiahnutej v §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj príslušným ustanoveniam právnych predpisov upravujúcich
právne vzťahy účastníkom ktorých je spotrebiteľ, prijatých na ochranu spotrebiteľa. Výlučná aplikácia

OZ je však vylúčená.

9. Vychádzajúc z nesprávnej aplikácie Občianskeho zákonníka boli v danom prípade nesprávne
posúdené aj účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, keď súd prvej inštancie mal za to, že zmluva zanikla
so spätnými účinkami (podľa OZ) a nie až doručením odstúpenia žalovaným (podľa OBZ). Súd prvej
inštancie napriek komplexnej právnej úprave odstúpenia od zmluvy a nárokov vzniknutých z odstúpenia

odzmluvy(§344anasl.OBZa§506OBZ)vychádzalznepríslušnýchustanovení,atozustanovení§48
OZ, § 457 OZ, a teda vec nesprávne právne posúdil. Účinky odstúpenia od zmluvy, a teda zánik zmluvy,
nastáva ex nunc, od okamihu doručenia odstúpenia od zmluvy o úvere, nie od okamihu ex tunc. Zmluvné
strany si v čl. VII. bod 5. Zmluvy dohodli, že odstúpením od Zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne
ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva, na čo súd prvej inštancie, vychádzajúc z

odôvodnenia Rozsudku, zrejme neprihliadol. Navyše nároky z odstúpenia od zmluvy o úvere vyplývajú
priamo zo zákona (§ 506 OBZ). Uvedené potvrdzuje i rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Obo/283/2003.

10. Podľa § 497 OBZ platí: "Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jehoprospechpeňažnéprostriedkydourčitejsumy,adlžníksazaväzujeposkytnutépeňažnéprostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky." Citované ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň právo na úroky z úveru za stav nedostatku, absencie
požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nemá
skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Podľa § 506 OBZ: "Ak je dlžník v
omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je

veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpil' a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi." Predmetné
ustanovenie priznáva veriteľovi požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale aj
zaplatenie úrokov, ako odplaty za užívanie peňažných prostriedkov.

11. Skutočnosť, že nárok na zmluvný úrok patrí až do vrátenia finančných prostriedkov potvrdzujú i

mnohé súdne rozhodnutia krajských súdov. S názorom, podľa ktorého má platiť dlžník úroky za úver až
do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, sa stotožňuje i odborná literatúra, pričom vychádza
z ustanovení § 502 a 503 OBZ.

12. Ďalej poukazujeme na rozpor s ustanovením § 497 OBZ, ktoré vylučuje bezodplatné užívanie

poskytnutých peňažných prostriedkov, pričom bezodplatné užívanie peňažných prostriedkov vylučuje
i zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v platnom znení, nakoľko v zmysle ustanovenia § 27 ods. 12
citovaného zákona banka nesmie uzatvárať zmluvy, ktoré ju zaväzujú na hospodársky neodôvodnené
plnenie. Žalobca má za to, že jeho nárok na 7,49 % p. a. úrok zo sumy istiny mu prináleží od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia.

13. Nárok na úhradu súdom prvej inštancie zamietnutých poplatkov bol dohodnutý priamo v Zmluve,
pričom žalobca súdu doložil aj všetky príslušné Sadzobníky poplatkov.

14. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medziúver bol žalovaným poskytnutý iba vo výške 9.825,40

eur (a nie 9.958,18 eur), ako bolo v Zmluve dohodnuté a žalobcom tvrdené aj preukázané. Súd prvej
inštanciedosumyposkytnutéhomedziúverunezapočítalpoplatokzaspracovanieúveruvovýške116,18
eur a poplatok za biankozmenku vo výške 16,60 eur, ktoré boli, v súlade s čl. II Zmluvy, časť Mimoriadny
medziúver, zúčtované pri prvom čerpaní peňažných prostriedkov úveru tak, že suma poukazovaných
prostriedkov sa znížila o sumu týchto poplatkov. S poukazom na už odôvodnenú aplikáciu Obchodného

zákonníka na právny vzťah založený Zmluvou, nárok na úroky z omeškania vyplýva z ustanovenia §
369 ods. l OBZ. Žalobca je preto toho názoru, že úroky z omeškania vo výške 5 % p. a. mu prináležia
z celej nezaplatenej sumy. V prípade, ak odvolací súd dospeje k názoru, že nie sú splnené podmienky
pre zmenu Rozsudku, navrhuje, aby ho v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie. Žalobca zároveň navrhuje, aby odvolací súd zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

15. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, všetci žalovaný 1/ H. L., 2/ V. L.; 3/ N. L., sú
ochotní riadiť sa Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.06.2017 v konaní vedenom pod sp.
zn. 14C/147/2015.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné vyhovieť a dôvodným bolo odvolanie iba v časti 100 eur, v ktorej zobral žalobca

žalobu späť.

17. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou domáhal zaplatenia sumy 9.559,29 eur s príslušenstvom
titulom vrátenia poskytnutého úveru, ktorý súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že odstúpením
od zmluvy vznikol žalobcovi nárok iba na sumu, ktorá tvorí rozdiel medzi poskytnutými peňažnými

prostriedkami a vrátenými (titulom vydania bezdôvodného obohatenia).

18. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, nakoľko Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je upravená v § 497
Obchodného zákonníka a spravuje sa bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu

ustanoveniami Obchodného zákonníka, keď navyše pravidlo prednostnej aplikácie Občianskeho
zákonníka pred ust. Obchodného zákonníka bolo zavedené s účinnosťou od 01.04.2015. Tiež, že nárok
aj na úroky a poplatky v súvislosti s poskytnutím úveru.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, preto bolo v danej veci posúdiť, či súd prvej inštancie

postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že pri hodnotení zmluvného vzťahu
vychádzal z toho, že ide o spotrebiteľskú vec, kde treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
a nárok žalobcu vznikol ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 14.09.2006 žalobca ako veriteľ a žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaní 2/

a 3/ ako ručitelia uzatvorili Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej bol
žalovanému 1/ poskytnutý mimoriadny medziúver vo výške 300.000,- Sk (9.037,80 eur). Výška úrokovej
sadzby mimoriadneho medziúveru je 7,49 % p. a. Žalovaný 1/ sa zaviazal plnú výšku stavebného úveru
vrátane úrokov uhradiť vo výške 4,70 % p. a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 2.625,- Sk
(87,134 eur) Žalovaní 2/ a 3/ prevzali ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí

žalovaný 1/.

21. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy
podľa§52OZnespadala.Jealenesporné,žepredmetnázmluvajespotrebiteľskouzmluvoupodľa§23a

z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“), v znení platnom v čase uzavretia zmluvy,
keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len

a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru,
že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať
i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a ZoOS.22.Podľa§52ods.2OZ(vzneníúčinnomod01.04.2015)ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

23. V preskúmavanom prípade by mal súd zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.04.2015 a
právny predpis, ktorých je súčasťou, nemá prechodné ustanovenie. To znamená, že od ich účinnosti sa
vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, preto záver žalobcu v tom, že nie je možné
pravidlo prednostnej aplikácie občianskeho práva pred obchodným právom aplikovať spätne na vzťahy,
ktoré vznikli pred 01.04.2015, je nesprávny.

24. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia,

ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore priaznivejšie. Z uvedeného dôvodu má súd pri
posudzovaní každej spornej otázky aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako
spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a
žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o

osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

25. Je potrebné prihliadnuť aj na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je v danej veci nepochybne spotrebiteľskou

zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto sa v prospech spotrebiteľa použije pre neho priaznivejšia právna úprava.

26. Je preto možné uzavrieť, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere má síce

povahu absolútneho obchodu, na posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom
na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012). Napokon aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.
ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka
na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k
porušeniu ústavných práv veriteľa.

27.NovelaObčianskehozákonníkavykonanázákonomč.102/2014Z.z.definitívnenormatívnevyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky
premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny

režimmalapoužiťprávnaúpravaObZ.Hociúčinnosťtohtoustanoveniabolaposunutáažna01.04.2015,
predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj
doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky.

28. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok NS SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014,

podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd
SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postupprvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a
na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor vyslovil NS SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015

sp. zn. 4 MCdo 17/2014.

29. Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde
účinnýmodstúpenímsazrušujezmluvaodzačiatku(§48ods.2)saodstúpenímodzmluvyvobchodných
vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom

odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy,
preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 a nasl. Obč. zák. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1M Obdo V 2/2007, zo dňa 30.
septembra 2009).

30. Odstúpenie od zmluvy má za následok jej zrušenie od začiatku, zmluva stráca svoje právne účinky,

neposkytuje základ pre právne vzťahy účastníkov, čo sa prejavuje najmä v tom, že „od začiatku“ sa
obnovujúprávaapovinnostiúčastníkovvtejpodobe,vakejbolikpredmetuzmluvypredjejuzavretím.Ak
na základe zrušenej zmluvy bolo plnené, ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho
dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ), takže každý z účastníkov zrušenej zmluvy je povinný vrátiť druhému všetko,
čo podľa nej dostal. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že žalobca nemá nárok ani na úroky, ktoré mali

byť zmluvne dohodnuté, ale ani na poplatky, ktoré taktiež boli dohodnuté a konkretizované v cenníku.

31. V danom prípade, keďže zo strany žalobcu došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy (listom zo dňa
17.12.2013), ktorý bol žalovaným doručený 08.01.2014, žalobca mal nárok na vrátenie toho čo poskytol
žalovanému 1/ (samozrejme po odrátaní toho čo mu bolo už vrátené). Z uvedeného dôvodu preto záver

súdu prvej inštancie bol správny, pokiaľ žalobcovi priznal iba sumu, ktorú žalovaný 1/ obdržal po vrátení
čiastky, ktorú žalobcovi uhradil.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti (až na sumu 100 eur), v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. Nesprávne však súd postupoval, pokiaľ zamietol žalobu i v časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť
(istiny 100 eur). Správne mal súd prvej inštancie postupovať podľa ust. § 145 a nasl. CSP a v časti, kde
bola žaloba vzatá späť za predpokladu, že nebol vyslovený nesúhlas žalovaných so späťvzatím žaloby,
mal konanie zastaviť. Pre tento nesprávny procesný postup, odvolací súd preto v uvedenej časti, ako

aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súd prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Povinnosťou súdu
prvej inštancie bude vyzvať žalovaných, aby sa vyjadrili k späťvzatiu žaloby žalobcom v časti istiny 100
eur a následne rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí žaloby.

34. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie,rozhodneonáhradetrovsúdprvejinštancievnovomrozhodnutíoveci.Pretobudepovinnosťou
súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania.

35. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útokua prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).