Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312216170
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8312216170.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.

Martina Barana a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobkyne B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, P.,
zastúpenej Mgr. Janou Šepeľovou, advokátkou, Štefánikova 17, Humenné, proti žalovanému H. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, R., o zaplatenie 2.152,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11C/65/2013-347 zo dňa 09.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 136,21 eur.

Zrušuje rozsudok Okresného súdu Humenné č.k. 11C/65/2013-347 vo výroku o zamietnutí žaloby v časti

týkajúcej sa zaplatenia 136,21 eur a konanie v tejto časti zastavuje.

V prevyšujúcej časti rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 667,67 eur s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne od 18.05.2013 do zaplatenia, v časti nad zaplatenie 208,22 eur s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne od 05.10.2013 tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

V prevyšujúcej časti rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 667,67 eur spolu s
8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2013 do zaplatenia potvrdzuje.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 80 %, pričom o výške týchto trov
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 667,67 eur
spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobou v časti o zaplatenie 816,98 eur s príslušenstvom zamietol, konanie v časti o
zaplatenie sumy 668,23 eur s príslušenstvom zastavil. Priznal žalovanému náhradu trov konania
vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 38 %. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala zaplatenia sumy 2.152,88 eur s 9 % úrokom z omeškania. Uviedla, že spolu
so žalovaným boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX v P., žalobkyňa sa domáhala vydania

bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že žalovaný sa nijakým spôsobom nepodieľal na
platbách súvisiacich so spoločným bytom. Súd zistil skutkový stav, podľa ktorého manželstvo strán sporu
bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Humenné, ktorý nadobudol právoplatnosť 01.07.2010.Rozsudkom Okresného súdu Humenné 10C/11/2011 bolo vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo
strán sporu a rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.07.2013.

2. V období od 01.07.2010 do 30.11.2010 bývali strany sporu spoločne. Nájomné za toto obdobie
predstavuje 804,40 eur, poplatky za elektrinu predstavujú 5 x 27,80 eur, teda 139 eur. Poplatky za plyn
sú 7 eur x 5 mesiacov = 35 eur a koncesionárske poplatky 5 x 4,64 eur, teda 23,20 eur. Spolu sa
jedná o sumu 1.001,60 eur. V tomto období strany sporu užívali byt spoločne, preto každý z nich má
zaplatiť polovicu, čo predstavuje sumu 500,80 eur. Žalovaný však uhradil sumu 804,40 eur, žalobkyňa

zaplatila 197,20 eur za elektrinu, plyn a koncesionárske poplatky. Za toto obdobie by teda žalobkyňa
mala zaplatiť žalovanému 303,60 eur. Za toto obdobie bol nedoplatok za plyn 10,83 eur a polovicu má
zaplatiť žalovaný, čo je 5,41 eur. Za obdobie od 01.07.2010 do 30.11.2010 má teda žalobkyňa zaplatiť
žalovanému 298,19 eur.

3. Druhým obdobím bolo obdobie od 01.12.2010 do 30.05.2011. V tomto období byt užíval žalovaný

výlučne sám. Žalobkyňa uhradila namiesto žalovaného poplatky za elektrinu 162 eur, za plyn 37,20
eur a koncesionárske poplatky 27,84 eur, spolu 227,04 eur. Žalovaný na fixných poplatkoch uhradil
98,77 eur, 376,35 eur, čo je spolu 475,12 eur a na tejto sume by sa mala žalobkyňa podieľať polovicou,
teda 237,56 eur. Žalobkyňa uhradila nedoplatok za plyn za rok 2010 vo výške 26 eur, z čoho alikvotná
časť za december 2010, kedy žalovaný v byte býval sám, predstavuje 2,17 eur. Žalovaný uhradil daň z

nehnuteľnosti za rok 2011 vo výške 25,81 eur, pričom za obdobie od 01.06.2011 do 31.12.2011 má platiť
žalobkyňa za 7 mesiacov po 2,15 eur, čo činí 15,06 eur. Za toto obdobie od 01.12.2010 do 30.05.2011
by žalobkyňa mala doplatiť žalovanému sumu 23,41 eur.

4. Tretím obdobím je obdobie od 01.06.2011 do 13.07.2013, kedy byt užívala výlučne žalobkyňa. V tomto

období fixné náklady súvisiace s bytom boli za rok 2011 vo výške 526,89 eur, za rok 2012 vo výške
943,60 eur a za prvých 7 mesiacov roka 2013 508,04 eur, teda spolu 1.978,53 eur. Tieto náklady vo
výške polovice má znášať aj žalovaný, aj keď v byte nebýval, a to predstavuje sumu 989,27 eur. Od tejto
sumy je potrebné odpočítať 298,19 eur za prvé obdobie a 23,41 eur za druhé obdobie, a tak vyšiel rozdiel
vo výške 667,67 eur. Preto súd žalobe vyhovel iba do výšky 667,67 eur a v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Súd priznal žalobkyni aj uplatnený úrok z omeškania, pretože žalovaný sa dostal do omeškania
s plnením tohto peňažného dlhu. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa
bola úspešná v 31 %, žalovaný v 69 %. Výrok o zastavení konania odôvodnil ust. § 145 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby bol

zaviazaný zaplatiť žalobkyni nie 667,67 eur, ale 208,22 eur. Odvolanie odôvodnil tým, že súd vec
nesprávne posúdil tým, že k fixným položkám zahrnul aj 40 % zo základnej zložky vyúčtovania za teplo
a 10 % základnej zložky nákladov za ohrev TÚV, opravu a údržbu výťahu a poplatok za TKR. Uviedol,
že fixná položka 40 % základnej zložky vyúčtovania za teplo a 10 % základnej zložky nákladov za
ohrev TÚV nie sú fixnými nákladmi, ale nákladmi, ktoré súvisia s odplatou za spotrebované teplo a

teplú vodu, ktoré sú predmetom konečného vyúčtovania nákladov za byt. O jeho povinnosti podieľať
sa na týchto nákladoch by bolo možné uvažovať len za predpokladu, že predmetný byt nebol obývaný
vôbec, v skutočnosti však byt obývaný celý čas bol. Náklady súvisiace so spotrebou tepla a teplej vody
má znášať tá zo strán, ktorá z týchto plnení mala prospech, teda žalobkyňa za obdobie od 01.06.2011
do 13.07.2013 a žalobca za obdobie od 01.12.2010 do 30.05.2011. Predmetné fixné položky sú iba

spôsobom konečného vyúčtovania za dodávku tepla a vody. Fixná položka za opravu, údržbu výťahov je
určenávzávislostiodpočtuosôb,ktorýpredmetnýbytskutočneužívajú.Žalobcapredmetnýbytvobdobí
od 01.06.2011 do 13.07.2013 vôbec neužíval. Táto položka nie je viazaná k vlastníctvu bytu, nedošlo
na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Poplatok za TKR nemal byť započítaný
do celkových fixných poplatkov za byt, nakoľko služby neprijímal, televízny signál je možné dohodnúť

s ktorýmkoľvek iným poskytovateľom. Uviedol, že až rozhodnutím súdu ukladajúci mu povinnosť vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie nadobúda táto suma charakter peňažného dlhu a až týmto okamihom
je povinný platiť úrok z omeškania. Súd nesprávne priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8 %
ročne od 18.05.2013, teda so začiatkom v čase, kedy jeho dlh voči žalobkyni neexistoval.

6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

7. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj žalobkyňa. Uviedla, že v konaní
predložila prehľad nákladov za požadované obdobie za uvedený byt, z ktorého vyplýva, že celková sumabez ohľadu na užívanie bytu osobami predstavuje 2.499,60 eur, pričom polovica tejto sumy, ktorú jej je
povinnýžalovanýzaplatiťje1.249,80eur.Týmtodôkazomatvrdenímsaprvoinštančnýsúdnezaoberala
tým bolo porušené právo na spravodlivý proces. Žalovaný si nárokuje aj zaplatenie dane z nehnuteľnosti

za rok 2010, pričom predložil doklad o úhrade 28,81 eur a nie 25,81 eur, pričom táto daň platí za dva
byty a garáž. Súhlasí, aby bola zaviazaná zaplatiť žalovanému z tejto sumy 16,80 eur. Sumarizáciou
týchto súm jej žalovaný dlhuje 1.348,44 eur (1.840,24 - 491,80 eur). Navrhla, aby žalovaný bol zaviazaný
zaplatiť jej 1.348,44 eur s úrokom z omeškania od 14.11.2012, teda od podania žaloby na súd a aby
konanie v časti o zaplatenie sumy 804,44 eur bolo zastavené, pretože v tejto časti na žalobe netrvá.

Žiadala priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol jej odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

9. Žalobkyňa v podanom odvolaní zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie 804,44 eur. Z obsahu podania
vyplýva, že sa jedná o späťvzatie sumy 804,44 eur z celej pôvodne žalovanej sumy 2.152,88 eur.

Keďže rozsudkom súdu prvej inštancie bola zastavená žaloba v časti o zaplatenie 668,23 eur, späťvzatie
žalobkyne, ktoré je obsahom odvolania, sa týka len sumy 136,21 eur ako rozdielu medzi sumou 668,23
eur, o ktorej zastavení súd rozhodol v rozsudku a späťvzatím o 804,44 eur, ktoré je obsahom odvolania.
Odvolací súd vyzval žalovaného, aby oznámil, či so späťvzatím v tejto časti súhlasí. Keďže žalovaný
nevyjadril svoj nesúhlas so späťvzatím, odvolací súd v tejto časti späťvzatie pripustil a rozsudok v tejto

časti zrušil a konanie zastavil postupom podľa § 370 CSP.

10. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
odvolanie žalovaného je dôvodné. Odôvodnené sú odvolacie námietky žalovaného v tom, že súd prvej
inštancie nesprávne ako náklady, ktoré by vlastník bytu musel zaplatiť bez ohľadu na spôsob užívania

bytu, zahrnul aj fixné položky súvisiace s vyúčtovaním tepla a teplej vody, teda sumy 297,14 eur, 33,14
eur, 316,82 eur, 36,58 eur, 196,34 eur a 22,50 eur. Možno súhlasiť so žalovaným, že tieto položky má
znášať tá zo strán sporu, ktorá teplo a teplú vodu užívala, teda v období od 01.07.2010 do 30.11.2010
obe strany, od 01.12.2010 do 30.05.2011 žalovaný a v období od 01.06.2011 do 13.07.2013 žalobkyňa.
S prihliadnutím na nesprávne zohľadnenie týchto súm sú teda nesprávne skutkové závery súdu prvej

inštancie o tom, že v období od 01.06.2011 do 13.07.2013 boli fixné náklady vo výške 1.978,53 eur.
V skutočnosti tieto fixné náklady boli len vo výške 1.076,01 eur a žalobkyňa má z nich právo na 1,
teda na 533,01 eur. Správne sú závery súdu prvej inštancie o tom, že v období od 01.07.2013 do
30.11.2010 má žalobkyňa zaplatiť žalovanému 303,60 eur a za obdobie od 01.12.2010 do 30.05.2011
mu má zaplatiť 23,41 eur. Skutkové aj právne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa týchto období

sú vecne správne. Pohľadávka žalobkyne teda činí 538,01 eur - 303,60 eur - 23,41 eur, čo je 201
eur. Žalovaný však odvolanie podal len v časti nad sumu 208,22 eur, a preto odvolací súd viazaný
rozsahom odvolania zmenil rozsudok len v časti nad zaplatenie 208,22 eur tak, že žalobu v tejto časti ako
nedôvodnú zamietol. Čo sa týka úroku z omeškania, aj tu je odvolanie žalovaného čiastočne dôvodné.
V čase odkedy súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania, pohľadávka proti žalovanému ešte nebola

splatná. Žalobkyňa sa domáha pohľadávky z bezdôvodného obohatenia, ktorá nemá splatnosť určenú
zákonom alebo dohodou účastníkov, a preto na privodenie splatnosti takejto pohľadávky je potrebná
výzva (§ 563 OZ). Skoršia výzva v konaní nebola preukázaná, a preto za prvú výzvu možno považovať
žalobu doručenú žalovanému na vyjadrenie. V danom prípade súd na pojednávaní dňa 03.10.2013
pripustil zmenu žaloby a odvtedy sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 2.152,88 eur. Nasledujúci deň,

teda 04.10.2013 bola pohľadávka splatná a od 05.10.2013 je žalovaný v omeškaní. Preto odvolací súd
priznal úrok z omeškania od 05.10.2013. Nie je správna argumentácia žalovaného, že až od rozhodnutia
súdu vzniká pohľadávka. V danom prípade súd priznáva pohľadávku existujúcu pred vydaním rozsudku,
rozsudok nie je konštitutívny, ale deklaratórny.
11. Aj keď žalobu podala žalobkyňa, ktorá sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ale žalovaný

započítaval proti jej pohľadávke sumu 609,59 eur, a preto súd prvej inštancie mohol odpočítať aj platby
a sumu bezdôvodného obohatenia, ktorou sa žalobkyňa obohatila na úkor žalovaného.

12. Čo sa týka odvolania žalobkyne odvolací súd poukazuje na predtým vyslovený právny názor a
uvádza, že samotná skutočnosť, že celková suma za užívanie bytu osobami bez ohľadu na to, či byt

je užívaný alebo nie, predstavuje 2.499,60 eur, táto skutočnosť automaticky neznamená, že žalovaný
jej má zaplatiť polovicu z tejto sumy, teda 1.249,80 eur. Bolo potrebné ešte zohľadniť skutočnosti, ktoré
súd prvej inštancie zohľadnil, teda aké sumy jednotlivé strany v tomto období zaplatili a kto v ktorom
období byt užíval.13. Odvolací súd rozhodol aj o trovách prvoinštančného konania postupom podľa § 396 ods. 2 CSP,
keďže menil rozsudok súdu prvej inštancie. S ohľadom na konečný výsledok sporu žalobkyňa bola v

konaní úspešná v rozsahu cca 10 %, žalovaný v rozsahu cca 90 %, a preto žalovaný má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 80 %.

14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný v nepatrnej časti úroku z omeškania, a preto

má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovanému trovy odvolacieho konania
nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.