Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. apríl 2017

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 6C/142/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217351
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Kohútová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2017:3812217351.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza, sudkyňou JUDr. Miriam Kohútovou PhD., v právnej veci žalobkyne: R. K., nar.

XX.XX.XXXX, bytom G., N. XXX/XX, zast. advokátom JUDr. Igor Gažík so sídlom Prievidza, Bojnická
cesta 7 proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.646,14 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

II. V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 55,64%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podaným návrhom dňa 24.9.2012 domáhala proti žalovanej Slovenská republika, 1/
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava a 2/ Ministerstvo vnútra SR, Pribinova
2, Bratislava, náhrady škody, nemajetkovej ujmy vo výške 4685,85 eur a náhrady trov konania na tom
základe, že uznesením zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP 1559/1-OSV-PD-2009 bolo voči žalobkyni začaté
stíhanie z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona z dôvodu údajného
protiprávneho užívania bytu iného odo dňa 16.2.2009. Išlo o byt nachádzajúci sa na ul. N. v G. č.
XXX/XX. V rámci trestného stíhania žalobkyni hrozila ujma, od ktorej sa upustilo pre jej zlý zdravotný

stav. Vyšetrovanie skončilo podaním obžaloby na OS Prievidza z dôvodu, že sa dopustila prečinu
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zák.
V trestnej veci 2T 271/2009 vydal OS v Prievidzi dňa 31.12.2009 trestný rozkaz, voči ktorému podala
žalobkyňa odpor. OS v Prievidzi svojim rozhodnutím zo dňa 14.5.2010 žalobkyňu uznal za vinnú. Voči
tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie a zároveň aj sťažnosť na postup prokurátora. Krajský
súd v Trenčíne v konaní 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 napadnutý rozsudok Okresného súdu v
Prievidzi zrušil z dôvodu porušenia § 218 ods. 1 Tr. poriadku a zároveň žalobkyňu oslobodil spod

obžaloby, nakoľko skutok nebol trestným činom. žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody odvodzuje
od nesprávneho úradného postupu a od nezákonných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní
a súdu t.j. najmä Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi a Okresného súdu v Prievidzi. Nezákonné
rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľka považuje uznesenie zo dňa 23.9.2009
ČVS: ORP 1559/1-OSV-PD-2009, na základe ktorého začalo celé trestné stíhanie voči nej, jeho
nezákonnosť je daná tým, že práve v dôsledku rozhodnutia KS v Trenčíne zo dňa 25.11.2010 došlo k
zrušeniu napadnutého rozhodnutia nielen OS Prievidza, ale v konečnom dôsledku viedlo k nenaplneniu

opodstatnenosti (zrušeniu) právoplatného uznesenia ORPZ v Prievidzi o začatí trestného stíhania. Na
základeuvedenéhomážalobkyňa zato,žeorgánčinnývtrestnomkonanívydalnezákonnérozhodnutie.
Vzhľadom na tvrdené skutočnosti žalobkyňou mohol OS Prievidza rozhodnúť inak (tak ako to nakoniec
urobil KS v Trenčíne pod č. 23To 104/2010). ORPZ a OS Prievidza svojim nezákonným rozhodnutíma nesprávnym úradným postupom porušili ústavné práva žalobkyne a to právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR a
právo na nespravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Z uvedeného dôvodu v zmysle Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa domáha svojho nároku. V dôsledku celého trestného
konania, ktoré sa voči žalobkyni viedlo bola vystavená nadmernému tlaku a stretu z dôvodu, že ju
niekoľkokrát navštívila polícia v byte, ľudia sa začali na ňu pozerať ako na nejakého zločinca a ukazovali
na ňu prstom. Rovnako tak nemala pocit, že krik a arogantné správanie sudcu voči nej na jednotlivých

pojednávaniach OS Prievidza bolo adekvátne k jeho postaveniu. Z chovania súdu voči jej osobe sa
úplne vytratilo rešpektovanie základnej zásady trestného konania prezumpcie neviny. Psychicky celú
situáciu veľmi zle znášala a pre svoj zhoršený zdravotný stav bola liečená lekárkou a psychiatrom.
Uvedené krivé obvinenie jej zhoršilo postavenie aj ako rodiča vo vzťahu jej k dvom deťom, ba o to viac,
keď poškodený mal byť ich vlastný otec. V zmysle § 15 zák.č. 514/2003 Z.z. žiadala o prerokovanie
jej nároku na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom a nezákonným

rozhodnutím orgánov verejnej moci na Ministerstve vnútra a Ministerstve spravodlivosti SR. Zástupca
žalobkyne uviedol, že žaloba bola podaná dôvodne. Za zásadnú vec z hľadiska oprávnenosti nároku
pokladá rozsudok KS v TN z 25.11.2010, ktorým súd došiel k záveru, že čin, za ktorý bola odsúdená
OS v PD a predtým stíhaná, nie je vôbec tr. činom. Z rozsudku vyplýva, že od počiatku sú vo vyš.
spise založené listiny, ktoré preukazovali vl. právo žalobkyne k bytu, v súvislosti ktorým sa mala dopustiť

prečinu neoprávneného zásahu do práva domu, bytu alebo nebyt. priestoru podľa § 218 ods. 1 TZ. Z
uvedenéhoKSmalzapreukázané,žesanemohlojednaťoporušovanieprávkinémubytu,nakoľkotento
byt bol vo vlastníctve žalobkyne. Dôležitou skutočnosťou bola aj tá skutočnosť, že v priebehu konania
sa vyšetrovatelia snažili uvaliť väzbu na žalovanú, táto potom počas celého konania bola pod veľkým
psychickým tlakom, jej nekomfort spočíval i v tom, že z dôvodu tr. stíhania a hrozby odsúdenia sa musela

z bytu odsťahovať. Napriek tomu vyš. orgány ustálili, že sa v byte zdržuje. O tom aké mala konkrétne
problémy vypovedali svedkovia, že v tom čase zároveň musela zabezpečovať svoje deti, pričom jeden
synbolmaloletý,nielenpostránkehmotnej,finančnej,aleajnaturálnymplnením.Bolopreukázanéakým
komplikovaným spôsobom musela si plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Takisto jej postavenie ako matky
bolo ohrozené, chodili k nej i sociálne pracovníčky, ktoré skúmali akým spôsobom sa stará o svoje deti,

keď vlastne v ich prirodzenom bydlisku sa zdržiavať nemohla. Uvedené na žalobkyňu negatívne vplývalo
po stránke psychickej, musela navštevovať lekára. Malo to vplyv na ľudské vzťahy v rámci jej rodiny ale
aj k okoliu. Čo sa týka poukazovania na predchádzajúce odsúdenie v tr. konaní z r. 2007, o tomto konaní
dokonca nevedel ani jej syn. Jednalo sa o to, že tr.čin, za ktorý bola odsúdená mal byť spáchaný tak,
že defacto vymkla svojho manžela a vymenila fabku. Vzhľadom k týmto vzťahom, ktoré boli medzi ňou

a bývalým manželom, keď u nich bola polícia, keď bola fyzicky ním napádaná, uvedené bolo len nejaká
skratováreakciaaobranaprotimanželovi.Istednesbypostupovalainak,nakoľkosúužinéustanovenia,
občianske, trestného zákona. Vtedy inú možnosť obrany nemala. Aj z výpovede posledného svedka
je zrejmé, že on nepociťoval žiaden rozdiel vo vzťahoch pri stíhaní a odsúdení jeho matky v r. 2007,
nakoľko to bol len vrchol zlých vzťahov, ktoré mala so svojim manželom. Žiadny nejaký fyzický dopad z

uvedeného tr. stíhania a tr. činu nemala. Z toho dôvodu o tomto rozsudku ani syna neinformovala. Na
rozdiel od predchádzajúceho odsúdenia v r. 2007, konanie v r. 2009 malo závažné následky. Má za to,
že sa jednalo o hrubé porušenie povinnosti štátu a št. orgánov. Veď orgány štátu určite na poli tr. práva
majú vystupovať ako profesionáli a je absurdné keď bola žalobkyňa odsúdená za tr. čin, ktorý vôbec
nie je tr. činom a všetky skutkové okolnosti boli známe vyšetrovacím orgánom už pri začatí tr. stíhania.

Z tohto dôvodu si myslí, že sa jedná o závažné porušenie povinnosti štátu, ktoré by sa malo prejaviť
i vo výške nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobkyni vznikla závažná škoda. Je pravda, že požadovaná
suma za úhradu nemajetkove ujmy nie je veľmi vysoká a práve z toho dôvodu žalobkyňa spravodlivo
očakáva, že jej bude priznaná v celosti. Čo sa týka ďalších náhrad v súvislosti s tr. stíhaním, do spisu
sme založili doklady k priznaniu náhrady škody za stratu na zárobku a doklady k úhrade nákladov práv.

zastúpenia a poradenstva v tr. veci. Má za to, že aspoň časť týchto náhrad by mala byť uhradená, lebo
táto škoda jej nielen vznikla, ale určite v minimálnej časti bola riadne preukázaná. To, že niektoré dôkazy,
vzhľadom k postoju AK, sa jej nepodarilo zabezpečiť, nie je celkom jej vina. Iste každý predpokladá, že
AK nezastupuje roky v tr. konaní zadarmo. Na základe toho navrhujem nášmu návrhu vyhovieť.

2. Žalovaný MS SR vo svojom vyjadrení zo dňa 12.11.2012 uviedol, že pokiaľ by mala žalobkyni
vzniknúť škoda v trestnom konaní, do úvahy prichádza príslušnosť celkom troch orgánov konajúcich v
mene štátu v závislosti od toho, ktorý orgán mal nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím spôsobiť škodu. V prípade pochybenia orgánu PZ SR resp. vyšetrovateľa PZ za nímspôsobenú škodu zodpovedá MV SR, za pochybenie prokuratúry zodpovedá GP SR. Ministerstvo
spravodlivosti SR môže preto zodpovedať za škodu spôsobenú súdmi. Žalovaný zdôraznil, že nárok na
náhradu škody odôvodnení od nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia s ňou nikdy prerokovaní

nebol, žalobkyňa si na MS SR uplatnila len nedôvodný nárok odvodený od nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia súdu. Nárok odvodený od rozhodnutia o obvinení preto nemôže
byť pred súdom uplatnený voči SR zast. Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ však žalobkyňa odvíja
vzniksvojhonárokuodnesprávnehoúradnéhopostuputakodvíjanárokbezoporyvprávnomporiadkuči
judikatúre. Na základe vyššie uvedeného MS SR trvá na tom, že nie je orgánom oprávneným zastupovať

SR v tomto konaní a žiada súd, aby konanie vo vzťahu k SR zast. MS SR zastavil, alebo aby MS
SR nepovažoval za zástupcu SR a ďalej konal len s MV SR ako zástupcom štátu. Z petitu žaloby
podľa odporcu v 1.rade vyplýva, že žalobkyňa zatiaľ v neznámej sume uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalovaný v 1.rade je presvedčený, že žiadny právny predpis nespája s nezákonným
rozhodnutím (resp. nesprávnym úradným postupom) akúsi prezumpciu vzniku ujmy; existujú preto aj
také pochybenia orgánov štátu, kde jednoducho žiadna ujma nevznikne. Pre úspešné uplatnenie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy by bolo nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím(prípadnenesprávnymúradnýmpostupom)avprípadepreukázaniajejexistenciejemožné
priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba za tých podmienok, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Zástupca žalovanej strany na
pojednávaní dňa 19.10.2016 uviedol, že intenciách usmernenia odvolacieho súdu, ktorým má súd v

prejednávanej veci zvážiť príslušnosť MS SR ako orgánu príslušného konať za štát žalovaná uviedla
nasledovné: v predmetnej veci je zrejmé, že žalobkyňa namieta jednak nezákonné rozhodnutie a to
konkrétne uznesenie o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia ako aj rozhodnutie súdu, ktorým bola
uznaná vinnou v označenej tr. veci. Odvolací súd konštatoval vo svojom rozhodnutí, že za nezákonné
rozhodnutie možno označiť iba uznesenie o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia voči žalobkyni. V

takomto prípade neexistuje vo veci nezákonné rozhodnutie súdu. Zo skutkových okolností je zrejmé, že
žalobkyňa podala voči uzneseniu o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia sťažnosť, čo vyplýva jednak
z príslušného tr. spisu ako aj z odpovede MV SR o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody.
Uvedenú sťažnosť žalobkyne voči tvrdenému nezákonnému rozhodnutiu dozorujúci prokurátor OP v
Prievidzi ako nedôvodnú zamietol. Následne podal voči žalobkyni obžalobu. Žalovaná zdôrazňuje, že v

tr. veci nebol voči žalobkyni spracovaný návrh na vzatie do väzby. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. b/
a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení novely zák. č.. 412/2012 Z. z. je určená príslušnosť jednak Generálnej
prokuratúry SR ako aj MV SR konať za štát. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia je žalovaná,
zastúpená MS, toho názoru, že orgánom príslušným konať za štát je GP SR a preto s týmto orgánom
by mal ďalej súd konať ako so zástupcom štátu. Na uvedenú zmenu príslušného orgánu konajúceho za

štát by mal súd prihliadnuť z úradnej povinnosti. Na podporu svojej argumentácie žalovaná predkladá
súdu rozsudok NS SR z 14.10.2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014. že uplatnený nárok nemôže byť žalobkyni
priznaný, keďže MS SR prerokovalo iba nárok odôvodený od rozhodovacej činnosti súdu, avšak žiadne
nezákonné rozhodnutie súdu v uvedenom tr. konaní vydané nebolo. S poukazom na ust. § 4 ods.
1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z. z. má žalovaná za to, že príslušným orgánom na konanie v

mene štátu na strane žalovanej je Generálna prokuratúra SR. Zo skutkových okolností vyplýva, že
namietané nezákonné rozhodnutie, t.j. uznesenie o vznesení obvinenia vydal orgán činný v tr. konaní,
pričom túto situáciu nezhojil ani prokurátor OP, ktorý sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu o vznesení
obvineniaakonedôvodnúzamietol,apodalobžalobu.Čosatýkasamotnejvecisamejžalovanázotrváva
na nedôvodnosti žaloby v celom rozsahu z dôvodu kumulatívneho nenaplnenia podmienok vzniku

zodpovednostizaškoduvzmyslezák.č.514/2003Z.z..Ajkeďjudikatúravniektorýchprípadochodvodila
nárok na náhradu škody z titulu rozhodnutia o obvinení, podľa žalovanej nie je možné každé vznesené
obvinenie, ktoré nevyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok považovať automaticky za nezákonné,
ale je potrebné v konkrétnej veci prihliadnuť na osobitné okolnosti prípadu. Čo sa týka podmienky
preukázania existencie škody a príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a touto

škodou, túto žalobkyňa nepreukázala. Podľa žalovanej žalobkyňa neosvedčila a nepreukázala istotu, že
pri pravidelnom behu veci mohla dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku o žalovanú sumu ušlého
zárobku. Výšku požadovanej nemajetkovej ujmy považuje žalovaná za neprimeranú aj vzhľadom na
dĺžku prebiehajúceho tr.stíhania, ktoré trvalo zhruba 14 mesiacov. Žalobkyňa nepreukázala okolnosti
pre priznanie nemajetkovej ujmy v sume 4000 eur, nakoľko nepreukázala značnú mieru zásahu do jej

osobnostných práv dôsledkom označeného tr.stíhania. V súvislosti s tým žalovaná uvádza, že žalobkyňa
užbolavminulostiprávoplatneodsúdenáatedanemožnonaňuvtomtokonanícelkovonahliadaťakona
bezúhonnú osobu. Žalobkyňa takisto nepreukázala nemajetkovú ujmu v príčinnej súvislosti s tr. stíhaním
na základe zhoršenia zdrav. stavu, nakoľko zdrav. problémy mala už pred vznesením obvinenia, tak akotovpriebehukonaniavyplynuloajzvýpovedejejlekárkyMUDr.N.,ktoráodvodzovalajejzdrav.problémy
najmä z nehôd s manželom, a v dôsledku problémov s užívaním bytu, na to nadväzujúcich súdnych
konaní. Žalobkyňa nepreukázala zhoršenie vzťahov v rodine, nakoľko v súčasnosti aj z výpovede

svedka, jej syna C. vyplynulo, že majú medzi sebou dobrý vzťah. V tejto situácii nie je možné osvojiť si
záveropreukázanípoškodeniazdraviaanarušeniarod.vzťahovprávevsúvislostistr.konaním.Kvýške
nemajetkovej ujmy žalovaná uvádza, že túto považuje za neprimeranú aj s poukazom na prípad, ktorý
bol prejednávaný Európskym súdom pre ľudské práva - prípad T. proti SR, kde sťažovateľ bol konkrétne
vo väzbe 2 roky, v súvislosti s čím došlo k porušeniu jeho práv a na to mu tento súd priznal nemajetkovú

ujmu 6000 eur s poukazom, že žalobca bol vo väzbe neprimerane 2 roky. Žalovaná zdôrazňuje, že
žalobkyňa v predmetnej veci nebola vo väzbe a bola stíhaná na slobode, čím boli na ňu kladené o to
väčšie požiadavky preukázať značnú mieru zásahu do jej osobnostných práv. Záverom žiada žalovaná,
aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, zároveň si uplatňuje náhradu TK.

3. Žalovaný MV SR vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.10.2012 navrhuje návrh v celom rozsahu

zamietnuť z toho dôvodu, že nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia,
ktoré vyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok obvineného alebo každej trestnej veci, je potrebné
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z
hľadiska vývoja dôkaznej situácie ako aj základných zásad trestného konania (tento názor vyplýva aj
z nálezu ÚS ČR sp. zn. III US 162/02). Z trestného poriadku vyplýva, že všetky strany sú si rovné zo

zákonného textu, že strany sú si v konaní pred súdom rovné možno vyvodiť, že strany vystupujú až
v konaní pred súdom. Trestné stíhanie pred súdmi sa koná len na podklade obžaloby alebo návrhu
na dohodu o vine a treste, ktorú podáva prokurátor, v tomto smere je „pánom sporu“ vždy až do
podania obžaloby, či návrhu na dohodu o vine a treste prokurátor. Až po podaní obžaloby povinnosť
rozhodovať samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním prechádza na súd. Vyšetrovateľ PZ

nemal inú zákonnú možnosť na postup v predmetnej trestnej veci ak nechcel postupovať v rozpore s
Trestným poriadkom a tým sa sám vystaviť nebezpečenstvu možného trestného stíhania pre trestný čin
zneužívania právomocí verejného činiteľa prípadne marenia úlohy verejného činiteľa. V predmetnej veci
žalovaný v 2.rade má za to, že konaním vyšetrovateľa nedošlo k žiadnemu porušeniu základných zásad
trestného konania. V danej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré by potvrdzovali resp. preukazovali

nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, dôsledkom ktorého bolo vydané predmetné rozhodnutie v
zmysle Tr. poriadku § 230 ods. 1 vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonností pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní prokurátor. Nakoľko v predmetnej veci nebolo zrušené uznesenie
vyšetrovateľa ako nezákonné nadriadeným orgánom žalovaný v 2.rade zastáva názor, že nedošlo k
žiadnemu porušeniu zákona zo strany policajných orgánov PZ.

4. Okresný súd písomným vyjadrením zo dňa 18.10.2013 adresovaným Ministerstvu vnútra SR oznámil,
že na danú spornú vec sa vzťahuje § 4 ods. 1 písm. a/ Zák.č. 514/2003 Z.z. v platnom znení o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moc a o zmene niektorých zákonov, podľa
ktorého v mene štátu koná MS SR a teda ďalej súd bude vo veci konať len s MS SR ako zástupcom štátu.

5. Súd vo veci rozhodol rozsudkom 6C 142/2012-113 zo dňa 16 apríla 2014, tak že návrh zamietol,
voči uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením 19C
565/2014-133 zo dňa 30.6.2016 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Súd vo veci vykonal doplnené dokazovanie a to výsluchom účastníkov konania, písomným vyjadrením
žalovaného v 2.rade č.l. 16, písomným vyjadrením žalovaného v 1. rade č.l. 21, oznámenie o výsledku
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody MS SR č.l. 46, predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškodyMVSRč.l.47,lekárskasprávaMUDr.J.č.l.65,rozkazouloženísankciezapriestupokč.l.
72, rozhodnutie Obvodného úradu Prievidza č.l. 74, mailová korešpondencia s JUDr. C. č.l. 96, príjmové

doklady č.l. 98, pripojenými spismi OS Prievidza č.k. 15Er 357/09, 13P 694/09, 2T 271/09, ČVS: ORP
401/03 ,výsluchom svedka MUDr. N. E., Mgr. X. A., E. C., G. K. , C. K. a potvrdením o náhrade škody
čl 152-154 na základe čoho mal zistený tento skutkový a právny stav:

7. Uznesením ČVS: ORP 1559/1/OSV-PD/09 zo dňa 23.9.2009 bolo voči žalobkyni začaté stíhanie z

prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, vo veci bola podaná obžaloba, OS
Prievidza vydalvoveci2T271/09Trestnýrozkazdňa 31.12.2009,vočiktorémužalobkyňapodalaodpor.
Rozsudkom OS Prievidza 2T 271/09 zo dňa 14.5.2010 bola žalobkyňa uznaná za vinnú. RozsudkomKS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu
a žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby pretože skutok nie je trestným činom.

8. Súd z výpovede svedkyne MUDr. N. E. mal zistené, že žalobkyňa je jej pacientka od r. 1999. Od
r. 2000 opakovane ju navštívila s problémami, ktoré vyúsťovali z konfliktov v manželstve, v dôsledku
čoho jej bola nasadená liečba a doporučená psychologická a psychiatrická konzultácia. Následne na
doporučenie psychológa bola navrhnutá PN. V r. 2009 v čase keď navrhovateľka bola PN z dôvodu
pracovného úrazu, bola svedkyňa dotazovaná pracovníkmi polície, či je navrhovateľka schopná prevozu

a výsluchu. Svedkyňa má za to, že problémy, ktoré so žalobkyňou riešila vyplývali z nezhôd medzi
manželmi, neskôr z nezhôd, ktoré vyplývali s užívaním bytu.

9. Z výsluchu svedka Mgr. X. A. súd mal zistené, že žalobkyňu poznal v súvislosti s trestným konaním
a to keď sa dlhodobo nedostavovala na výsluch z dôvodu PN. Túto situáciu chcel odkonzultovať s jej
ošetrujúcou lekárkou MUDr. N., ktorá uviedla, že žalobkyňa je výsluchu schopná, ktorý sa následne

realizoval a je pravda, že v tom čase z dôvodu zabezpečenia výsluchu uvažoval aj o väzbe. Nepamätal
si akým spôsobom bola dopravená žalobkyňa do ambulancie MUDr. N.. K ostatným veciam, z dôvodu
že išlo o 4 roky starú vec, si nevedel spomenúť.

10. Z výsluchu svedka E. C., kamaráta žalobkyne mal súd zistené, že vedel o jej problémoch s bývalým

manželom a preto, že v r. 2009 počas 8 mesiacov nemala kde bývať, tak jej poskytol ubytovanie v jeho
trojizbovom byte, v ktorom býval on a jeho dve deti. V tom čase vedel o jej problémoch intenzívnejšie.
Synom sa venovala tak ,že im prala , varila, nosila stravu. Deti za ňou do jeho bytu nechodili, pretože
nechcela aby synovia a jej bývalý manžel vedel, kde ona býva. Potom si našla bývanie. Čas, ktorý prežila
u neho hodnotí ako obdobie, v ktorom prežívala psychickú traumu a to preto, že sa nemohla starať

o svoje deti. Obaja jej synovia navštevovali strednú školu, potrebovali lepšiu starostlivosť, psychické
problémy vyúsťovali do toho, že jej začali vypadávať vlasy. Počas tohto obdobia svedok s ňou strávil
jednu dovolenku v Q.. Svedok potvrdil skutočnosť, že vyhľadala odbornú pomoc. Potom ako sa z jeho
bytu odsťahovala nevedel uviesť ako sa s ňou situácia vyvíjala aj keď boli v telefonickom kontakte riešili
iné veci, nie jej problémy, ktoré mala s bývalým manželom a jej deťmi. Situáciu ohľadom návštevy polície

znášala zle, prejavovalo sa to tak, že mala hlavu smútku, plakala.

11. Z výsluhu svedka G. K. syna žalobkyne mal súd zistené, že na základe dohody sa žalobkyňa
odsťahovala, keď sa z bytu odsťahovala zabezpečovala jeho starostlivosť tak, že mu nosila stravu a
čisté prádlo. V byte kde bývala ju nenavštevoval, lebo tam býval cudzí muž s deťmi. Svedok potvrdil, že

žalobkyňa mala zdravotné problémy v súvislosti s rozvodovým konaním.

12. Z výsluchu svedka MUDr. P. J. mal súd zistené, že si nepamätá konkrétnejšie na vyšetrenie
žalobkyne vzhľadom k tomu, že ide o lekársky nález starý 3 roky, a denne vyšetrí 20-30 ľudí. Nevedel
uviesť ani z čoho vyplývali psychické problémy žalobkyne nakoľko on vo svojej praxi diagnostikuje

ochorenie a neskúma jeho príčinu. Znalec uviedol, že za psychosociálny fakt možno pokladať aj trestné
konanie.

13. Z výsluchu svedka C. K. syna žalobkyne mal zistené, že od času kedy bola podaná obžaloba a
žalovaná bola odsúdená, tak sa v byte nezdržiavala od roku 2009 - asi, vtedy nastúpil na VŠ, v byte

trávil čas v týždni od štvrtka do nedele, keď tam bol napr. v piatok klopali opakovane policajti na dvere, či
tam matka nie je. Ona sa tam nezdržiavala. Stretával sa s ňou len vtedy, keď priniesla jedlo pred vchod
resp. oblečenie na opratie. Žalobkyňa sa v byte nezdržiavala z dôvodu trestného stíhania. Táto situácia
bola od rozvodu, kedy sa neznášali s otcom, neznášajú sa doteraz. Otec tam býval na striedačku, raz
bol raz nebol. Keby takáto situácia nebola, mama by deti nebola dobrovoľne opustila. Ľudia sa o nich

zaujímali z toho dôvodu, že často tam chodili policajti. Konštatovali, že policajti chodia k ním častejšie
ako poštár. Cítil sa nepríjemne, keď mu kamaráti ukazovali klepetá rukami, t.z. že už mamu berú - v
tom zmysle, že už si idú po ňu. Rovnako tak otec, keď prišla sociálna pracovníčka do bytu, povedal,
že matka je odsúdená a nemá na deti nárok. Od žalobkyne vie , že v čase keď bola PN ju policajti
chceli zobrať do Žiliny do väzby. Bol z toho rozčarovaný, rozhnevaný, pretože nevedel , či konkrétne

toto je prípad na väzbu. Žalobkyňa sa o deti starala poskytovala stravu, oblečenie, posielala peniaze,
výživné a hlavne ho hnevalo to, že sa s ňou stretával vonku mimo bytu, v ktorom vyrastal. V tom čase
matka bývala unavená, mávala migrénu, brala ibuprofén. Keď prišiel podací lístok zo súdu videl na
jej tvári, že ide o správu, ktorá ju nie veľmi potešila. Bola to pre ňu stresujúca vec. Bola utrápená ztoho všetkého, nešťastná, že nemôže byť s deťmi. V tom čase bývala u kamaráta, svedok tam za ňou
nechodil. Išlo o p. E. C.. Domnieva sa, že u neho bývala. Fungovali s bratom ako normálna rodina. Keď
prišiel zo školy bolo navarené, spoločne sa najedli. Rozprávali sa, prípadne večer si pozreli spolu film.

Keď nastala táto situácia tak sme vlastne zostali s bratom sami, ja ako plnoletý a brat ešte ako maloletý.
Matka má priateľskú, veselú, kamarátsku povahu, dá sa jej zdôveriť. V súdenom čase už nebola taká
kamarátska, energická, bolo vidno, že ju tá situácia s otcom vyčerpáva. Menej sa rozprávala, viac spala,
bola unavená. Svedok mal vedomosť, že matka bola právoplatne odsúdená. Situácia keď matka bola
právoplatne odsúdená sa ich dotkla. Tým, že musela opustiť byt, kde zostal on s bratom. Nepríjemná

bola aj reakcia susedov. má za to, že tieto veci odsúdenia sa s ním aj s matkou stále nesú. Svedok
nevnímal obdobie rozdielne medzi tým, kedy bola právoplatne odsúdená a kedy bola oslobodená spod
obžaloby. On to vníma ako celé jedno obdobie. Matka odišla z bytu nie z dôvodu civilného rozhodnutia
o vyprataní bytu, ale z dôvodu trestného stíhania. Myslel si, že mama aj napriek zákazu tam bude s nimi
môcť bývať, lebo takáto situácia bola aj obrátene voči otcovi a ten s nimi v byte býval, preto si myslel, že
to bude umožnené aj mame. Vie, že mama bola právoplatne v trestnom konaní odsúdená, avšak nevie

za aký trestný čin, bolo to v r. 2009.

14. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 23.2.2012 požiadala
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorého sa
domáhal v tomto konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste adresovanom právnemu

zástupcovi navrhovateľa dňa 20.7.2012 uviedlo, že žiadosť žalobkyne bola predbežne prerokovaná v
zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo
preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

15. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorého sa domáhal v tomto konaní. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky v liste adresovanom právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 30.10.2012
uviedlo, že žiadosť žalobkyne bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že ju považuje za nedôvodnú.

16. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., písm. b) a písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom

konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru a Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

18. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.21. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

23. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody

alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

24. Žalobkyňa protiprávne konanie štátu videla v tom, že orgán činný v trestnom konaní vydal nezákonné
rozhodnutie - uznesenie zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-PD-2009, ktorým začalo trestné

stíhanie navrhovateľky a v tom, že Rozsudkom OS Prievidza 2T 271/09 bola žalobkyňa uznaná za vinnú.
Rozsudkom KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v
celom rozsahu a navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom.
Zároveň žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní pretože
sa voči nej viedlo trestné konanie a v tom čase chýbal základný znak trestného činu- protiprávnosť jej

konania.

25. Vo vzťahu k náhrade k škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku
nároku na náhrady škody stanovuje § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. a to jednak tým ,že stanovuje
ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho

zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto
zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)
zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o začatí stíhania pre jeho nezákonnosť resp.
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby resp. zrušiť rozsudok OS môže iba súd alebo orgán činný v

trestnom konaní.

26. Rozhodovacia prax súdov už opakovane vyjadrila, že zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje
nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad
zodpovednosti zaškodu spôsobenúzačatímavedením trestnéhostíhania,pri ktorom treba vychádzať

z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov

činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

27. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že namietaná nezákonnosť rozhodnutí sa týka
len rozhodovania súdu ako orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania
po podaní obžaloby. Vzhľadom na mimoriadne zložitú skutkovú situáciu vo veci oprávnenosti a

neoprávnenosti užívania bytu žalobkyňou v Prievidzi, ul. N. č. XX od momentu vznesenia obvinenia
až po rozhodnutie súdu, ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, je potrebné sa zaoberať z
hľadiska času v akom stave boli predovšetkým občianskoprávne a exekučné konania, ktoré sa týkali
tejto veci, pretože tieto mali zásadný vplyv na činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Podľa
názoru súdu je potrebné brať práve v tejto veci mimoriadny zreteľ na okolnosti trestnej veci, pretože

právny záver, podľa ktorého zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré skončilo
oslobodením spod obžaloby štát, za ktorý koná GP /viď rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014 zo
dňa 14.10. 2015/, nemôže platiť absolútne bez zreteľa na okolnosti každej jednotlivej veci. Z obsahu
pripojeného trestného spisu je zrejmé, že v čase, keď bolo vydané uznesenie o vznesení obvineniaobvinenej R., dňa 23.9. 2009 bol skutočne právoplatný rozsudok súdu OS Prievidza 12C 65/2004 zo
dňa 29.4.2008, právoplatný dňa 15.1.2009 a vykonateľným dňa 16.2.2009 v spojitosti s rozsudkom
KS Trenčín sp. zn. 17Co 148/2008 zo dňa 16.12.2008, ktorým bola obvinená zaviazaná sa vysťahovať

bez poskytnutia bytovej náhrady. V tomto čase bolo podľa názoru súdu dôvodné začatie trestného
stíhaniaaaj vznesenie obvineniapokiaľsažalobkyňavbytezdržiavala,čohodôkazomjeiprebiehajúce
exekučné konanie o to viac, že prvostupňovým rozsudkom došlo k zmene skoršieho rozhodnutia,
ktoré žalobkyňu oprávňovalo byt užívať. Je to preto, že súdne rozhodnutie vo veci 12C 65/2004 zo
dňa 29.4.2008 bolo vydané až po tom /v dôsledku povolenej obnovy konania/, čo práve na základe

predchádzajúceho súdneho rozhodnutia v tej istej veci 12C 65/2004 zo dňa 21.9.2005, právoplatným
v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín zo dňa 13.4.2006 sa stala nájomkyňou bytu žalobkyňa a práve na
základe tohto práva nadobudla aj vlastníctvo k bytu zmluvou o prevode vlastníctva k bytu dňa 25.10.
2006. Išlo o zložitý právny stav, keď aj po 16.2.2009 v prospech žalobkyni svedčalo jednak vlastnícke
právo na základe kúpnej zmluvy a na druhej strane ju zaväzovalo súdne rozhodnutie o vyprataní bytu.
Bolo preto dôvodné sa domnievať, že žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do

práv k predmetnému bytu, ktorý skutok bol správne ohraničený časovým obdobím do 4.12.2009, kedy
bol povolený odklad exekúcie. Ak dňa 4.12.2009 bolo právoplatne rozhodnuté o odklade exekúcie
a v tomto rozhodnutí bola jednoznačne spochybnená povinnosť žalobkyni ako obvinenej vypratať
predmetný byt a to aj za obžalované obdobie , a ktoré rozhodnutie upozorňovalo aj na prebiehajúce
súdne konanie o neplatnosť zmluvy o nadobudnutí vlastníctva žalobkyni k predmetnému bytu, vyšli

najavo také okolnosti, ktoré bránili súdu rozhodnúť vo veci vydaním trestného rozkazu dňa 31.12.2009
a následne vydaním odsudzujúceho rozsudku dňa 14.5.2010. Kým od začiatku exekučného konania po
rozhodnutie súdu o odklade exekúcie mohli vyšetrovacie orgány a prokuratúra uzavrieť, že žalobkyňa
sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv bytu, vzhľadom na všetky okolnosti, a
predovšetkým stále trvajúci a právoplatný rozsudok civilného súdu, ktorý ju zaväzoval byt vypratať,

po tomto čase, teda po 4.12.2009, už trestný súd musel mať pochybnosti o dôvodnosti trestného
stíhania, teda o tom, či žalobkyňa v súbehu s jej vlastníckym právom bola povinná byt aj za žalované
obdobie vypratať alebo nie. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobkyňa sa ako obžalovaná
bránila práve týmito skutočnosťami, podporenými aj tým, že konanie, ktorým sa jej bývalý manžel
domáhal neplatnosti zmluvy, ktorou nadobudla vlastníctvo k bytu bolo ukončené zamietnutím žaloby

avšak z dôvodu procesných nedostatkov - viď rozsudok OS Prievidza sp.zn. 5Co 32/2009, právoplatný
28.10.2009.Správnepotomodvolacísúdprizrušeníprvostupňovéhorozsudkutentozrušilakonštatoval,
že obvinená bola stále vlastníkom bytu. Uvedené však mohol konštatovať odvolací súd až po tom, čo
došlo k právoplatnému odkladu exekúcie do skončenia konania prebiehajúceho vo veci 9C 206/2009,
kdeažrozsudkomzodňa15.6.2010,právoplatným18.8.2010bolorozhodnuté,že kúpnazmluva,ktorou

žalobkyňa nadobudla vlastníctvo k bytu je neplatná. Do tejto doby svedčalo v prospech žalobkyni jej
vlastnícke právo, ktoré ju mohlo oprávňovať byt užívať, pretože účinky neplatnosti zmluvy nastali až
právoplatnosťou tohto rozsudku. Práve vo vydaní odsudzujúceho rozsudku tak ako správne namietala
žalobkyňa v konaní došlo k pochybeniu zo strany súdu a k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré
bolo následne ako nezákonne zrušené. Žalobkyňa sa v konaní pred súdom uvedeným bránila, čo

vyplýva i z podaného odporu a priložených listinných dôkazov. Vzhľadom na uvedené preto súd dospel
k záveru, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo až v procesnom štádiu trestného stíhania pred
súdom, preto za zodpovedný orgán konajúci za štát v tejto veci považoval Ministerstvo spravodlivosti
SR. Súd ďalej konštatuje, že žalobkyňa uplatnila svoj nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku aj na MS SR, z odpovede na žiadosť nevyplýva námietka tohto orgánu, že je nárok uplatnený

u nesprávneho štátneho orgánu, preto sa javí obrana žalovaného v tom, že nie je zodpovedný za
nárok žalobkyni, ako nedôvodná. Ak žalovaný nepostupoval vo veci tak, že túto žiadosť nepostúpil
príslušnému orgánu tak, ako predpokladá § 15 ods. 2 zákona č. 513/2004 Z.z. v platnom znení,
žalobkyňa dôvodne uplatnila nárok na súde voči tomuto orgánu /viď rozhodnutie NS SR 3Cdo 194/2010/.

28. S poukazom na citované ustanovenie zákona dospel súd v priebehu konania a aj v čase svojho
rozhodovania k záveru, že v danej veci vzhľadom na okolnosti trestného stíhania je zodpovedným
za uplatnenú škodu žalobkyne štát, za ktorého v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. koná Ministerstvo
spravodlivosti SR.

29. Vychádzajúc z uvedeného súd po doplnení dokazovania a rešpektujúc právny názor odvolacieho
súdu dospel k záveru, že štát voči žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zák.č.
514/2003 Z.z. a preto žalobkyni vzniká nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 Zák.č.
514/2003. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala znákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených AK Dr. C., avšak súd mal preukázané z
vyjadrení JUDr. C. zo dňa 5.3.2013, že v trestnom konaní, v ktorom zastupovala žalobkyňu žalobkyňa
jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu

vyplatených trov právneho zastúpenia JUDr. C. nevznikla. Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v
príčinnej súvislosti s hore uvedeným nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka uplatnenej sumy 150 eur,
ktorú mala zaplatiť firme Rokko Invest s.r.o. za spracovanie odvolania, súd ani v tejto časti uplatnený
nárok žalobkyni nepriznal z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať právne služby,

prípadne zaplatená odmena nemôže byť trovami konania. Z uvedeného preto súd v časti nároku na
náhradu škody považoval návrh za nedôvodný a zamietol ho.

30. Žalobkyňou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda žalobkyni súdom bola priznaná,
pretože žalobkyňa preukázala ušlý zárobok za účasť na šiestich úkonoch po 24,36 eur - priemerný
zárobok z HBP a.s. Prievidza / výsluch na polícii 3x, 1x preštudovanie vyšetrovacieho spisu, účasť na

pojednávaní 1x OS Prievidza, 1x KS Trenčín/. Z tohto dôvodu preto súd v časti nároku na náhradu
škody považoval návrh za dôvodný a v tejto časti uplatnený nárok priznal.

31. Žalobkyňa sa okrem náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, nákladov za spracovanie
odvolania a ušlej mzdy domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4000 eur, ktorej dôvodnosť

odvodzovala od toho, že počas celého trestného konania žila v strese. Ďalej tvrdila, že napriek zásade
prezumpcie neviny väčšina obyvateľov sa touto zásadou neriadi a boli náchylní veriť, že trestný čin
spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a to preto, že v čase ich dospievania netrávila spolu s nimi
čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu OS Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé tak to
riešil posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila

návštevou psychiatrickej ambulancie, psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že
ju chcú zobrať do väzby. Z hľadiska posúdenia uvedených tvrdení navrhovateľky bolo predovšetkým
podstatné vyriešiť otázku vyplývajúcu z § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého predpokladom na
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenie práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd

pri posudzovaní tohto nároku vychádzal zo záveru nadriadeného súdu, ktorý v zrušujúcom uznesení
uviedol, že rozhodnutie KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 v zásade nie je možné
vnímať ako dostatočné zadosťučinenie. Preto sa súd vzhľadom k záverom nadriadeného súdu opätovne
zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na spôsobenú ujmu, následky a dĺžku a
okolnosti trestného stíhania, z dôvodu, že žalobkyňa bola počas celého trestného konania vystavená

stresu, úzkosti a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo vyplýva zo svedeckých výpovedí a z
lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalobkyne. A preto súd v tejto časti rozhodol tak, že
navrhovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3500 eur a to aj z dôvodu, že žalobkyňa v
konaní súdu aj ďalšou výpoveďou svedka Mareka Dediča syna žalobkyne preukázala, že ujma, ktorú
súdu zdokumentovala jej vznikla v prevažnej časti v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním

resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe. Žalobkyňa preukázala príčinnú súvislosť medzi časťou
nemajetkovej ujmy s trestným stíhaním, pretože sama vo svojej výpovedi uviedla, čo potvrdili aj jej
synovia, že sa stretli s negatívnymi reakciami susedov. Vzťahy s deťmi boli dobré, napokon momentálne
bývasosynomavšakvčasekeďjedenzosynov bolmaloletýadruhýplnoletýnemohlaimzabezpečovať
celodennú osobnú starostlivosť a stráviť s nimi obdobie ich dospievania. Rovnako tak súdu preukázala,

že mala psychické problémy aj v súvislosti s trestným stíhaním bola vystavená stresu úzkosti. V konaní
bolo preukázané, že týmito psychickými problémami trpela aj pred obvinením, ale zhoršila sa situácia
od podania obžaloby, t.j. od 23.9.2009 do oslobodzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 25.11.2010 toto obdobie bolo časovo trvalo viac ako jeden rok.

32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa sa domáhala
zaplatenia sumy 4685,85 eur, priznaná jej bola suma 3646,14 eur. Úspech žalobkyne v konaní teda
predstavuje 77,82%, úspech žalovanej v konaní bol 22,18%. Súd vzhľadom k tomu, že čistý úspech
žalobkyne bol vo výške 55,64%, preto teda žalobkyni náhradu trov konania priznal v rozsahu 55,64%.
V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Krajský súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v troch vyhotoveniach (§ 357

písm. d) CSP v spojení s § 362 ods. 1 CSP). Odvolanie musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí
(označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisovú značku
konania, podpis) označenie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami uvedenými v
§ 365 ods. 1, 2 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu(§ 370 CMP).