Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 6C/142/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217351
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Kohútová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812217351.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Miriam Kohútovou PhD. v právnej veci navrhovateľa: R. K., nar.

XX.XX.XXXX, bytom G., N. XXX/XX, zast. advokátom JUDr. Igor Gažík so sídlom Prievidza, Bojnická
cesta 7 proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody. takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

O trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa podaným návrhom dňa 24.9.2012 domáhala proti odporcovi Slovenská republika, 1/

Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava a 2/ Ministerstvo vnútra SR, Pribinova
2, Bratislava, náhrady škody, nemajetkovej ujmy vo výške 4685,85 eur a náhrady trov konania na tom
základe, že uznesením zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP 1559/1-OSV-PD-2009 bolo voči navrhovateľke
začatéstíhaniezprečinuporušovaniadomovejslobodypodľa§194ods.1Tr.zákonazdôvoduúdajného
protiprávneho užívania bytu iného odo dňa 16.2.2009. Išlo o byt nachádzajúci sa na ul. N. v G. č. XXX/
XX. V rámci trestného stíhania navrhovateľke hrozila ujma, od ktorej sa upustilo pre jej zlý zdravotný
stav. Vyšetrovanie skončilo podaním obžaloby na OS Prievidza z dôvodu, že sa dopustila prečinu

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr.
zák. V trestnej veci 2T 271/2009 vydal OS v Prievidzi dňa 31.12.2009 trestný rozkaz, voči ktorému
podala navrhovateľka odpor. OS v Prievidzi svojim rozhodnutím zo dňa 14.5.2010 navrhovateľku uznal
za vinnú. Voči tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka odvolanie a zároveň aj sťažnosť na postup
prokurátora. Krajský súd v Trenčíne v konaní 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 napadnutý rozsudok
Okresného súdu v Prievidzi zrušil z dôvodu porušenia § 218 ods. 1 Tr.poriadku a zároveň navrhovateľku
oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nebol trestným činom. Navrhovateľka svoj nárok na náhradu

škody odvodzuje od nesprávneho úradného postupu a od nezákonných rozhodnutí orgánov činných v
trestnom konaní a súdu t.j. najmä Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi a Okresného súdu v Prievidzi.
Nezákonné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľka považuje uznesenie zo dňa
23.9.2009 ČVS: ORP 1559/1-OSV-PD-2009, na základe ktorého začalo celé trestné stíhanie voči nej,
jeho nezákonnosť je daná tým, že práve v dôsledku rozhodnutia KS v Trenčíne zo dňa 25.11.2010 došlo
kzrušeniunapadnutéhorozhodnutianielenOSPrievidza,alevkonečnomdôsledkuviedloknenaplneniu
opodstatnenosti (zrušeniu) právoplatného uznesenia ORPZ v Prievidzi o začatí trestného stíhania.

Na základe uvedeného má navrhovateľka za to, že orgán činný v trestnom konaní vydal nezákonné
rozhodnutie. Vzhľadom na tvrdené skutočnosti navrhovateľkou mohol OS Prievidza rozhodnúť inak (tak
ako to nakoniec urobil KS v Trenčíne pod č. 23To 104/2010). ORPZ a OS Prievidza svojim nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom porušili ústavné práva navrhovateľky a to právo nasúdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu majetku podľa článku
20ÚstavySRaprávonanespravodlivésúdnekonanievyplývajúcezčlánku6ods.1Dohovoruoochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôd.ZuvedenéhodôvoduvzmysleZák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa domáha svojho nároku. V dôsledku celého trestného
konania, ktoré sa voči navrhovateľke viedlo bola vystavená nadmernému tlaku a stretu z dôvodu, že ju
niekoľkokrát navštívila polícia v byte, ľudia sa začali na ňu pozerať ako na nejakého zločinca a ukazovali
na ňu prstom. Rovnako tak nemala pocit, že krik a arogantné správanie sudcu voči nej na jednotlivých
pojednávaniach OS Prievidza bolo adekvátne k jeho postaveniu. Z chovania súdu voči jej osobe sa úplne

vytratilo rešpektovanie základnej zásady trestného konania prezumpcie neviny. Psychicky celú situáciu
veľmi zle znášala a pre svoj zhoršený zdravotný stav bola liečená lekárkou a psychiatrom. Uvedené krivé
obvinenie jej zhoršilo postavenie aj ako rodiča vo vzťahu jej k dvom deťom, ba o to viac, keď poškodený
malbyťichvlastnýotec.Vzmysle§15zák.č.514/2003Z.z.žiadalaoprerokovaniejejnárokunanáhradu
škody, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánov
verejnej moci na Ministerstve vnútra a Ministerstve spravodlivosti SR.

Odporca MS SR vo svojom vyjadrení zo dňa 12.11.2012 uviedol, že pokiaľ by mala navrhovateľke
vzniknúť škoda v trestnom konaní, do úvahy prichádza príslušnosť celkom troch orgánov konajúcich v
mene štátu v závislosti od toho, ktorý orgán mal nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím spôsobiť škodu. V prípade pochybenia orgánu PZ SR resp. vyšetrovateľa PZ za ním

spôsobenú škodu zodpovedá MV SR, za pochybenie prokuratúry zodpovedá GP SR. Ministerstvo
spravodlivosti SR môže preto zodpovedať za škodu spôsobenú súdmi. Odporca zdôraznil, že nárok na
náhradu škody odôvodnení od nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia s ňou nikdy prerokovaní
nebol, navrhovateľka si na MS SR uplatnila len nedôvodný nárok odvodený od nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia súdu. Nárok odvodený od rozhodnutia o obvinení preto nemôže

byť pred súdom uplatnený voči SR zast. Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ však navrhovateľka
odvíja vznik svojho nároku od nesprávneho úradného postupu tak odvíja nárok bez opory v právnom
poriadku či judikatúre. Na základe vyššie uvedeného MS SR trvá na tom, že nie je orgánom oprávneným
zastupovať SR v tomto konaní a žiada súd, aby konanie vo vzťahu k SR zast. MS SR zastavil, alebo aby
MS SR nepovažoval za zástupcu SR a ďalej konal len s MV SR ako zástupcom štátu. Z petitu žaloby

podľa odporcu v 1.rade vyplýva, že navrhovateľka zatiaľ v neznámej sume uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Odporca v 1.rade je presvedčený, že žiadny právny predpis nespája s nezákonným
rozhodnutím (resp. nesprávnym úradným postupom) akúsi prezumpciu vzniku ujmy; existujú preto aj
také pochybenia orgánov štátu, kde jednoducho žiadna ujma nevznikne. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy by bolo nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola spôsobená nezákonným

rozhodnutím(prípadnenesprávnymúradnýmpostupom)avprípadepreukázaniajejexistenciejemožné
priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba za tých podmienok, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

Odporca MV SR vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.10.2012 navrhuje návrh v celom rozsahu

zamietnuť z toho dôvodu, že nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia,
ktoré vyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok obvineného alebo každej trestnej veci, je potrebné
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z
hľadiska vývoja dôkaznej situácie ako aj základných zásad trestného konania (tento názor vyplýva aj
z nálezu ÚS ČR sp. zn. III US 162/02). Z trestného poriadku vyplýva, že všetky strany sú si rovné zo

zákonného textu, že strany sú si v konaní pred súdom rovné možno vyvodiť, že strany vystupujú až
v konaní pred súdom. Trestné stíhanie pred súdmi sa koná len na podklade obžaloby alebo návrhu
na dohodu o vine a treste, ktorú podáva prokurátor, v tomto smere je „pánom sporu“ vždy až do
podania obžaloby, či návrhu na dohodu o vine a treste prokurátor. Až po podaní obžaloby povinnosť
rozhodovať samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním prechádza na súd. Vyšetrovateľ PZ

nemal inú zákonnú možnosť na postup v predmetnej trestnej veci ak nechcel postupovať v rozpore s
Trestným poriadkom a tým sa sám vystaviť nebezpečenstvu možného trestného stíhania pre trestný čin
zneužívania právomocí verejného činiteľa prípadne marenia úlohy verejného činiteľa. V predmetnej veci
odporca v 2.rade má za to, že konaním vyšetrovateľa nedošlo k žiadnemu porušeniu základných zásad
trestného konania. V danej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré by potvrdzovali resp. preukazovali

nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, dôsledkom ktorého bolo vydané predmetné rozhodnutie v
zmysle Tr. poriadku § 230 ods. 1 vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonností pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní prokurátor. Nakoľko v predmetnej veci nebolo zrušené uznesenievyšetrovateľa ako nezákonné nadriadeným orgánom odporca v 2.rade zastáva názor, že nedošlo k
žiadnemu porušeniu zákona zo strany policajných orgánov PZ.

Okresný súd písomným vyjadrením zo dňa 18.10.2013 adresovaným Ministerstvu vnútra SR oznámil,
že na danú spornú vec sa vzťahuje § 4 ods. 1 písm. a/ Zák.č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, podľa
ktorého v mene štátu koná MS SR a teda ďalej súd bude vo veci konať len s MS SR ako zástupcom štátu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to výsluchom účastníkov konania, písomným vyjadrením odporcu

v 2.rade č.l. 16, písomným vyjadrením odporcu v 1. rade č.l. 21, oznámenie o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody MS SR č.l. 46, predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody MV SR č.l. 47, lekárska správa MUDr. J. č.l. 65, rozkaz o uložení sankcie za priestupok č.l. 72,
rozhodnutie Obvodného úradu Prievidza č.l. 74, mailová korešpondencia s JUDr. C. č.l. 96, príjmové
doklady č.l. 98, pripojenými spismi OS Prievidza č.k. 15Er 357/09, 13P 694/09, 2T 271/09, ČVS: ORP
401/03 ,výsluchom svedka MUDr. N. E.Í., Mgr. X. A., Š. C., G. K. na základe čoho mal zistený tento

skutkový a právny stav:

Uznesením ČVS: ORP 1559/1/OSV-PD/09 zo dňa 23.9.2009 bolo voči navrhovateľke začaté stíhanie
z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, vo veci bola podaná obžaloba,
OS Prievidza vydal vo veci 2T 271/09 Trestný rozkaz dňa 31.12.2009, voči ktorému navrhovateľka

podala odpor. Rozsudkom OS Prievidza 2T 271/09 bola navrhovateľka uznaná za vinnú. Rozsudkom
KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu
a navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby pretože skutok nie je trestným činom.

Súd z výpovede svedkyne MUDr. N. E. mal zistené, že navrhovateľka je jej pacientka od r. 1999. Od
r. 2000 opakovane ju navštívila s problémami, ktoré vyúsťovali z konfliktov v manželstve, v dôsledku
čoho jej bola nasadená liečba a doporučená psychologická a psychiatrická konzultácia. Následne na
doporučenie psychológa bola navrhnutá PN. V r. 2009 v čase keď navrhovateľka bola PN z dôvodu
pracovného úrazu, bola svedkyňa dotazovaná pracovníkmi polície, či je navrhovateľka schopná prevozu

a výsluchu. Svedkyňa má za to, že problémy, ktoré s navrhovateľkou riešila vyplývali z nezhôd medzi
manželmi, neskôr z nezhôd, ktoré vyplývali s užívaním bytu.

Z výsluchu svedka Mgr. X. A. súd mal zistené, že navrhovateľku poznal v súvislosti s trestným konaním
a to keď sa dlhodobo nedostavovala na výsluch z dôvodu PN. Túto situáciu chcel odkonzultovať s jej

ošetrujúcou lekárkou MUDr. N., ktorá uviedla, že navrhovateľka je výsluchu schopná, ktorý sa následne
realizoval a je pravda, že v tom čase z dôvodu zabezpečenia výsluchu uvažoval aj o väzbe. Nepamätal si
akým spôsobom bola dopravená navrhovateľka do ambulancie MUDr. N.. K ostatným veciam, z dôvodu
že išlo o 4 roky starú vec, si nevedel spomenúť.

Z výsluchu svedka Š. C., kamaráta navrhovateľky mal súd zistené, že vedel o jej problémoch s bývalým
manželom a preto, že v r. 2009 počas 8 mesiacov nemala kde bývať, tak jej poskytol ubytovanie v jeho
trojizbovom byte, v ktorom býval on a jeho dve deti. V tom čase vedel o jej problémoch intenzívnejšie.
Synom sa venovala tak ,že im prala , varila, nosila stravu. Deti za ňou do jeho bytu nechodili, pretože
nechcela aby synovia a jej bývalý manžel vedel, kde ona býva. Potom si našla bývanie. Čas, ktorý prežila

u neho hodnotí ako obdobie, v ktorom prežívala psychickú traumu a to preto, že sa nemohla starať
o svoje deti. Obaja jej synovia navštevovali strednú školu, potrebovali lepšiu starostlivosť, psychické
problémy vyúsťovali do toho, že jej začali vypadávať vlasy. Počas tohto obdobia svedok s ňou strávil
jednu dovolenku v Chorvátsku. Svedok potvrdil skutočnosť, že vyhľadala odbornú pomoc. Potom ako sa
z jeho bytu odsťahovala nevedel uviesť ako sa s ňou situácia vyvíjala aj keď boli v telefonickom kontakte

riešili iné veci, nie jej problémy, ktoré mala s bývalým manželom a jej deťmi. Situáciu ohľadom návštevy
polície znášala zle, prejavovalo sa to tak, že mala hlavu smútku, plakala.

Z výsluhu svedka G. K. syna navrhovateľky mal súd zistené, že na základe dohody navrhovateľka, keď
sa z bytu odsťahovala zabezpečovala jeho starostlivosť tak, že mu nosila stravu a čisté prádlo. V byte

kde bývala ju nenavštevoval, lebo tam býval cudzí muž s deťmi. Svedok potvrdil, že navrhovateľka mala
zdravotné problémy v súvislosti s rozvodovým konaním.Z výsluchu svedka MUDr. P. J.S. mal súd zistené, že si nepamätá konkrétnejšie na vyšetrenie
navrhovateľky vzhľadom k tomu, že ide o lekársky nález starý 3 roky, a denne vyšetrí 20-30 ľudí. Nevedel
uviesť ani z čoho vyplývali psychické problémy navrhovateľky nakoľko on vo svojej praxi diagnostikuje

ochorenie a neskúma jeho príčinu. Znalec uviedol, že za psychosociálny fakt možno pokladať aj trestné
konanie.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 23.2.2012 požiadal
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorého sa

domáhal v tomto konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste adresovanom právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 20.7.2012 uviedlo, že žiadosť navrhovateľa bola predbežne prerokovaná
v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo
preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorého sa domáhal v tomto konaní. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky v liste adresovanom právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30.10.2012
uviedlo, že žiadosť navrhovateľa bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že ju považuje za nedôvodnú.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., písm. b) a písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento

zákon neustanovuje inak, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Navrhovateľkaprotiprávnekonanieštátuvidelavtom,žeorgánčinnývtrestnomkonanívydalnezákonné

rozhodnutie - uznesenie zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-PD-2009, ktorým začalo trestné
stíhanie navrhovateľky a v tom, že Rozsudkom OS Prievidza 2T 271/09 bola navrhovateľka uznaná za
vinnú. Rozsudkom KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený
v celom rozsahu a navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom.
Zároveň navrhovateľka namietala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní pretože
sa voči nej viedlo trestné konanie a v tom čase chýbal základný znak trestného činu- protiprávnosť jej

konania.

Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že boli vydané nezákonné rozhodnutia a to- uznesenie
zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-PD-2009, ktorým začalo trestné stíhanie navrhovateľky a
Rozsudok OS Prievidza 2T 271/09 zo dňa 14.5.2010, ktorým bola navrhovateľka uznaná za vinnú,

ktorých nezákonnosť vyplývala z Rozsudku KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 ktorým
bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby,
pretože skutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu štát voči navrhovateľovi zodpovedá za
nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tak, ako to vo svojom právnom
posúdení tvrdil navrhovateľ.

Vo vzťahu k náhrade k škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku
nároku na náhrady škody stanovuje § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. a to jednak tým ,že stanovuje
ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho
zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy ak je vydané

rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto
zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)
zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o začatí stíhania pre jeho nezákonnosť resp.
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby resp. zrušiť rozsudok OS môže iba súd alebo orgán činný
v trestnom konaní. Podľa nálezu ÚS SR II US 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011 ÚS zastáva názor,

že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní tr. činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
tr. stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. tak ako bolo
judikované všeobecnými súdmi /napr. uznesenie NS SR 4Mcdo 15/2009/ ,že sa nenaplnil predpoklad

o spáchaní trestného činu. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného pragmatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej
normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ
citovaného ust. § 18 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo 4 časti označené ako spoločné

ustanovenia prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli
i v konaní , v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona.
Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je
v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nemožno lipnúť
na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia ale je potrebné splnenie tejto
podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého
v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu

obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania. To znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a teda nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a následného odsúdenia.Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že štát voči navrhovateľke zodpovedá za nezákonné
rozhodnutie podľa § 6 zák.č. 514/2003 Z.z. a preto navrhovateľke vzniká nárok na náhradu škody

podľa ustanovenia § 18 ods. 1 Zák.č. 514/2003. Navrhovateľka si v konaní uplatnila náhradu škody
vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených
AK Dr. C., avšak súd mal preukázané z vyjadrení JUDr. C. zo dňa 5.3.2013, že v trestnom konaní, v
ktorom zastupovala navrhovateľku navrhovateľka jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že
navrhovateľke žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov právneho zastúpenia JUDr. C. nevznikla.

Navrhovateľka preto neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho
nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s horeuvedeným nezákonným
rozhodnutím. Čo sa týka uplatnenej sumy 150,- eur, ktorú mala zaplatiť firme Rokko Invest s.r.o. za
spracovanie odvolania, súd ani v tejto časti uplatnený nárok navrhovateľke nepriznal z dôvodu, že
uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať právne služby, prípadne zaplatená odmena nemôže
byť trovami konania. Navrhovateľkou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda navrhovateľke

súdom nebola priznaná, pretože navrhovateľka nepreukázala ušlý zárobok v uvedenej výške, súd mal
za to, že bol navrhovateľkou nesprávne vyúčtovaný ako celodenný ušlý zárobok v prípade účasti na
akomkoľvek dlhom úkone, navyše účasť na úkone neznamená, že navrhovateľke ušiel zárobok počas
celého dňa a nemala možnosť v danom čase čerpať aj dovolenku, resp. mohlo jej byť poskytnuté
náhradné voľno s náhradou mzdy. Z uvedeného preto súd v časti nároku na náhradu škody považoval

návrh za nedôvodný a zamietol ho.

Navrhovateľka sa okrem náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, nákladov za spracovanie
odvolania a ušlej mzdy domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur, ktorej dôvodnosť
odvodzovala od toho, že počas celého trestného konania žila v strese. Ďalej tvrdila, že napriek zásade

prezumpcie neviny väčšina obyvateľov sa touto zásadou neriadi a boli náchylní veriť, že trestný čin
spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a to preto, že v čase ich dospievania netrávila spolu s nimi
čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu OS Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé tak to
riešil posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila
návštevou psychiatrickej ambulancie, psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že

ju chcú zobrať do väzby. Z hľadiska posúdenia uvedených tvrdení navrhovateľky bolo predovšetkým
podstatné vyriešiť otázku vyplývajúcu z § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého predpokladom
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenie práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Súd mal za to, že rozhodnutie KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 v zásade je možné
vnímať ako dostatočné zadosťučinenie a preto súd v tejto časti rozhodol tak, že navrhovateľke nepriznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur a to aj z toho dôvodu, že navrhovateľka v konaní
ďalej súdu nepreukázala, že by ujma, ktorú súdu zdokumentovala by jej bola vznikla v prevažnej
časti v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe.

Navrhovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou s trestným stíhaním, pretože
sama vo svojej výpovedi uviedla, že sa nestretla s negatívnymi reakciami susedov, tí prejavili iba
zvedavosť a vzťahy s bývalým manželom boli rozvrátené dávno pred začatím trestného konania. Vzťahy
s deťmi boli dobré, napokon momentálne býva so synom. V čase keď uvádzala navrhovateľka, že
obdobie ich dospievania netrávila s ním bolo na základe jej rozhodnutia resp. dohody, že sa vysťahovala

z bytu a adresu na ktorej bývala neoznámila ani deťom ani bývalému manželovi. Rovnako tak súdu
nepreukázala, že by mala psychické problémy len v súvislosti s trestným stíhaním. V konaní bolo
preukázané, že týmito psychickými problémami trpela dávno pred obvinením a pramenili z nezhôd
v manželstve, pretože u navrhovateľky existovalo veľké množstvo stresových faktorov odlišných od
trestného konania, ktoré boli spôsobené rôznymi civilnými a exekučnými konaniami.

Súd o náhrade trov konania rozhodne podľa § 151 ods. 2 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch

vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Prievidza na Krajský súd v Trenčíne.V zmysle § 205 ods. 1 a 2 OSP, sa v odvolaní má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.