Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/25/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104119965
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:8104119965.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členov

senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa v 1. rade:
ALCAST, a.s., Staničná 7, Snina, IČO: 36 458 538, v 2. rade: Y.. A. I., M. XXX, O. a v 3. rade: B. I., O. X,
O. všetci zast. JUDr. Daniel Fink, advokát, Laborecká 80, Humenné proti odporcovi v 1. rade: Národná
banka Slovenska, ul. Imricha Karvaša 1, Bratislava, odporcovi v 2. rade: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša 1, Bratislava a odporcovi v 3. rade: JUDr. Radoslav
Hajdúch, Nám. Martina Benku 10, Bratislava správca konkurznej podstaty úpadcu DEVÍN BANKA, a.s.,
Františkánske námestie 8, Bratislava IČO: 31 326 331, zast. Mgr. Katarínou Baďurovou, advokátkou,

Budatínska12,Bratislavaonáhraduškodyainéaoodvolanínavrhovateľovv1.až3.radeprotirozsudku
Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb 104/2005-672 zo dňa 29.9.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb 104/2005-672 zo dňa
29.9.2014 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi v 1. rade, navrhovateľovi v 2. rade a
navrhovateľovi v 3. rade nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania, t.j. v treťom a štvrtom výrokuz r

u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporcovi v 1. až 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov v 1. až 3. rade v celom rozsahu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi v 1. a v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a
súčasne navrhovateľovi v 1. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 109.128,89
EUR, navrhovateľovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania vo výške
7.530,25 EUR a navrhovateľovi v 3. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania vo

výške 7.530,25 EUR a navrhovateľovi v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
odporcovi v 3. rade trovy konania vo výške 100,74 EUR.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrhom zo dňa 4.6.2004 žiadali
navrhovatelia, aby odporca v 1. rade uviedol údaje vedené v Registri bankových úverov a záruk
( ďalej len RBÚZ ) o navrhovateľovi v 1. rade do súladu so skutočným stavom. Ďalej žiadali určiť
odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 50.000.000,-

Sk a nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 70.000.000,- Sk a navrhovateľom v 2.
a 3. rade zaplatiť nemajetkovú ujmu v sume 15.000.000,- Sk každému. Návrhom zo dňa 30.12.2005
požiadali navrhovatelia o pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu. Krajský súd v Bratislave na
základe odvolania navrhovateľov uznesením sp. zn. 1Cob 123/2006 zo dňa 25.9.2006 zmenil uznesenieOkresného súdu Bratislava I tak, že pripustil, aby do konania pristúpila ako odporca v 2. rade Slovenská
republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, Bratislava. Návrhom zo dňa 23.3.2007 navrhovatelia
požiadali o pripustenie zmeny petitu tak, že žiadali odporcom v 1. a 2. rade určiť povinnosť zaplatiť:

- navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 120.000.000,- Sk
- navrhovateľovi v 1. rade nemajetkovú ujmu v sume 70.000.000,- Sk
- navrhovateľom v 2. a 3. rade 15.000.000,- Sk.

Uznesením zo dňa 23.3.2007 súd pripustil zmenu návrhu v zmysle podania navrhovateľov.

Návrhom zo dňa 22.6.2010 požiadal navrhovateľ v 1. rade o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na
strane odporcov. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21.9.2010 pripustil, aby do konania na strane
odporcov vstúpil odporca v 3. rade.

Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom dňa 11.7.2011 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol,

odporcom v 1. a 2. rade nepriznal náhradu trov konania a zaviazal navrhovateľov uhradiť odporcovi v
3. rade náhradu trov konania.

Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave uznesením 1Cob/52/2013-495 zo dňa 28.6.2013
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: návrh
vo veci samej, úverová zmluva č. LD 0029800070 zo dňa 25.10.2000, dohoda o urovnaní zo dňa
15.1.2002, dodatok č. 1 k úverovej zmluve zo dňa 27.6.2002, reklamácia stavu na úverových účtoch
zo dňa 22.4.2002, výpis z istinového účtu zo dňa 15.3.2002, oznámenie stavu úveru zo dňa 26.1.2004,

vyjadrenie zo dňa 30.11.2005, výzva zo dňa 9.4.2003, výzva zo dňa 28.4.2004, odpoveď zo dňa
6.5.2004, odpoveď zo dňa 27.4.2004, rozhodnutie NBS zo dňa 23.8.2002, oznámenie o ukončení
zmluvných vzťahov zo dňa 7.9.2004, výzva zo dňa 22.6.2004, odborné stanovisko zo dňa 3.6.2003,
upravený záznam, žiadosť zo dňa 14.4.2004, odpoveď zo dňa 3.6.2004, stanovisko zo dňa 22.6.2004,
žiadosť o zaslanie stanoviska zo dňa 14.6.2004, úverová zmluva č. UR 004323-2000 zo dňa 27.10.2000,

rozsudok NS SR sp. zn. 6ObO 219/2006 zo dňa 27.11.2007 a ostatné listinné dôkazy v spise, z ktorého
ustálil nasledujúci skutkový stav:

Z úverovej zmluvy č. LD 0029800070 zo dňa 25.10.2000 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade uzatvoril ako
dlžník s DEVÍN BANKOU, a.s. zmluvu o poskytnutí dlhodobého úveru v celkovej výške 39.000.000,- Sk.

Z dohody o urovnaní zo dňa 15.1.2002 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade ako konečný dlžník uzatvoril so
Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou ( ďalej len SZRB ) dohodu o urovnaní záväzkového vzťahu
vyplývajúceho z prechodu úverovej pohľadávky z programu ROZVOJ z DEVÍN BANKY, a.s. na SZRB. Z
dohody súd zistil, že obe strany dohody skonštatovali jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok

navrhovateľa v 1. rade a pôvodného veriteľa DEVÍN BANKA, a.s. v celkovej výške 25.152.440,69 Sk a
považujú ho za splnený v tejto výške.

Z dodatku č. 1 k úverovej zmluve zo dňa 27.6.2002 súd zistil, že SZRB a navrhovateľ v 1. rade sa
dohodli na vrátení finančných prostriedkov v celkovej sume 11.079.199,38 Sk ako zostatku úveru č. LD

0029800070.

Z reklamácia stavu na úverových účtoch zo dňa 22.4.2002 súd zistil, že osobitný správca úpadcu DB
oznámil navrhovateľovi, že deň prechodu zostatku úveru na SZRB bude 28.9.2001.

Z výpisu z istinového účtu zo dňa 15.3.2002, že ako konečný zostatok úveru navrhovateľa v 1. rade
úpadca DB vedie k tomuto dátumu sumu 11.079.199,38 Sk a na úrokovom účte k úveru navrhovateľa
v 1. rade vedie 0.

Z oznámenia stavu úveru zo dňa 26.1.2004 súd zistil, že k dátumu 31.12.2003 viedla SZRB voči

navrhovateľovi v 1. rade ako zostatok nesplatenej pohľadávky z úverovej zmluvy LD 0029800070 sumu
7.097.199,38 Sk istiny a sumu 1.799.225,63 Sk úrokov.Z vyjadrenia zo dňa 30.11.2005 súd zistil, že DB v konkurze oznámila odporcovi v 1. rade, že napriek
skutočnosti,ženavrhovateľv1.radezapočítalvočiúpadcovipohľadávkyvcelkovejsume25.260.800,62
Sk a zostatok po započítaní predstavoval sumu 11.079.199,38 Sk SZRB si do konkurzu úpadcu uplatnila

pohľadávku vo výške 37.192.763,34 Sk ( nárok pred započítaním). SKP na základe uvedeného poprel
pohľadávku SZRB v celej výške a SZRB z toho dôvodu podala voči SKP návrh na určenie pravosti
pohľadávky. Súčasne SKP oznámil odporcovi v 1. rade, že zostatok úveru voči navrhovateľovi v 1. rade
vovýške11.079.199,38Skzaradildopodstatynakoľkojepresvedčenýoneplatnostiustanoveniazmluvy
oautomatickomprechodezostatkuúverunavrhovateľav1.radenaSZRBvprípadevyhláseniakonkurzu

na banku. SKP oznámil odporcovi v 1. rade, že ku dňu vyhlásenia konkurzu na DB ( ku 28.9.2001 )
RBÚZ evidoval stav úveru navrhovateľa v 1. rade vo výške 37.192.000,- Sk a tento stav bol vykazovaný v
RBÚZ aj ku dňu 4.6.2004 nakoľko súdne spory so SZRB neboli k tomuto dátumu právoplatne ukončené.
Započítanie navrhovateľa v 1. rade v sume 25.260.800,62 Sk nebolo v RBÚZ zohľadnené nakoľko
SZRB si voči úpadcovi prihlásila do konkurznej podstaty pohľadávku pred započítaním. SKP oznámil
navrhovateľovi v 1. rade, že dňa 27.4.2004, že k aktualizácii jeho zápisu v RBÚZ môže dôjsť až

po právoplatnom ukončení súdnych sporov medzi SKP a SZRB. Zároveň SKP oznámil, že záznam
navrhovateľa v 1. rade ukončil k 30.6.2004.

Z výzvy zo dňa 9.4.2003 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzýval DB, aby bez zbytočného odkladu uviedla
do súladu so skutočnosťou zápisy v RBÚZ nakoľko zistil, že údaje ním poskytnuté nezodpovedajú

skutočnosti.

Z výzvy zo dňa 28.4.2004 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade, aby preveril správnosť
a úplnosť zápisu navrhovateľa v 1. rade do RBÚZ a jeho aktualizáciu v čo najkratšom termíne.

Z odpovede zo dňa 6.5.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil odporcovi v 1. rade, že údaje o
navrhovateľovi v 1. rade zodpovedajú skutkovému stavu nakoľko ide o prípady, ktoré sú predmetom
súdneho konania a ak z výsledku týchto konaní vyplynie potreba údaje v registri zmeniť bez meškania
ich upraví.

Z odpovede zo dňa 27.4.2004 súd zistil, že odporca v rade 3 oznámil navrhovateľovi v 1. rade, že
voči nemu eviduje zostatok úveru 37.192.000,- Sk aj formou zápisu v RBÚZ z dôvodu, že SZRB si
do konkurzného konania voči úpadcovi prihlásila pohľadávku v tejto výške. Po skončení incidenčného
konania údaje v RBÚZ upraví podľa jeho výsledku.

Zrozhodnutia NBSzodňa23.8.2002súdzistil,žetýmtodňomodporcav1.radeodobralDEVÍNBANKE,
a.s. povolenie pôsobiť ako banka. Z pečiatky právoplatnosti súd zistil, že toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.4.2004.

Z oznámenia o ukončení zmluvných vzťahov zo dňa 7.9.2004 súd zistil, že SZRB, a.s. oznámila

navrhovateľovi v 1. rade, že uhradil celkovú výšku svojich pohľadávok a jeho záväzok z úverovej zmluvy
zanikol.

Z výzvy zo dňa 22.6.2004 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade na uzatvorenie
aktívnych záznamov v RBÚZ a zabezpečenie záverečnej kontroly správnosti a úplnosti operácií.

Z odborného stanoviska zo dňa 3.6.2003 súd zistil, že znalecké organizácia CORPORA, a.s. odhadla
spôsobenú škodu a ušlý zisk navrhovateľovi v 1. rade v intervale 50-55 mil. Sk.

Z upraveného záznamu súd zistil, že odporcovi zaniklo povolenie zápisu do RBÚZ dňa 23.4.2004.

Zo žiadosti zo dňa 14.4.2004 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade o zaslanie
komplexnej informácie o údajoch v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade z dôvodu zistenia nezrovnalostí
v registri.

Z odpovede zo dňa 3.6.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil navrhovateľovi v 1. rade, že k
úprave záznamu dôjde až v súlade s právoplatným rozhodnutím súdu.Zo stanoviska zo dňa 22.6.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil SZRB, že nebude žiadnym
spôsobom vstupovať do vzťahov SZRB a navrhovateľa v 1. rade vo veci predčasného splatenia úveru
nakoľko nie je právoplatne skončený spor, ktorého výsledkov v prípade úspechu odporcu v 3. rade bude

vydanie všetkého, čo SZRB získala od navrhovateľa do podstaty úpadcu.

Zo žiadosti o zaslanie stanoviska zo dňa 14.6.2004 súd zistil, že SZRB vyzvala odporcu v 3. rade na
zaslanie stanoviska k možnosti predčasného splatenia úveru navrhovateľom v 1. rade.

Z úverovej zmluvy č. UR 004323-2000 zo dňa 27.10.2000 súd zistil, že SZRB poskytla ako financujúci
subjekt DEVÍN BANKE, a.s. prostriedky na úver pre navrhovateľa v 1. rade ako konečného dlžníka. V
ust. čl. 7.3 sa dohodli na tom, že pohľadávky z úveru poskytnutého konečnému dlžníkovi z poskytnutia
úveruspolusozárukamikonečnéhodlžníkaprechádzajúihneďbezďalšiehovysvetľovaniazrealizujúcej
banky na SZRB akonáhle sna realizujúcu banku bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu.

Z rozsudku NS SR sp. zn. 6ObO 219/2006 zo dňa 27.11.2007 súd zistil, že NS SR uložilo odporcovi v 3.
rade povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu pohľadávku úpadcu voči navrhovateľovi
v 1. rade ako konečnému dlžníkovi vo výške 11.079.199,38 Sk.

Zo svedeckej výpovede Y.. Y. Ď., zamestnankyne odporcu v 3. rade súd zistil, že bola jedinou

oprávnenou osobou po vyhlásení konkurzu na DB so vstupom do RBÚZ za DB. Svedkyňa potvrdila, že
v celom rozsahu bola zodpovedná za správnosť údajov zadaných DB po vyhlásení konkurzu v RBÚZ.
Zamestnanci odporcu v 1. rade poskytovali pri zápisoch v RBÚZ len technickú asistenciu bez možnosti
akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zápisov. Uviedla, že všetky úvery DB boli do RBÚZ zapísané
pred vyhlásením konkurzu a po vyhlásení konkurzu svedkyňa do RBÚZ zapisovala už len splátky úverov.

Na vysvetlenie dôvodov postupu odporcu v 3. rade pri zápise navrhovateľa v 1. rade uviedla, že síce
vedela o existencii zápočtu a dohody avšak odporca v 3. rade neuznal (napriek predchádzajúcemu
uznaniu zápočtu a podpisu dohody) oprávnenosť započítania nakoľko mal za to, že zápočet bolo možné
uskutočniť len do dňa podania návrhu na konkurz DB (21.9.2001) a týmto dňom mal úver odísť do SZRB
vo výške 36.751.656,- Sk. Napriek tomu navrhovateľ v 1. rade až dňa 24.9.2001 započítal voči úveru

sumu 25.260.800,62 Sk v čase kedy už úpadca nebol veriteľom úveru. Navyše si SZRB v konkurze
uplatnila pohľadávku v celej výške 36.751.656,- Sk čím vznikol právny rozpor o vlastníctvo pohľadávky,
vyňatie pohľadávky z konkurznej podstaty a určenie pravosti pohľadávky. V tom zmysle odporca v 3.
rade informoval navrhovateľa v 1. rade, že nemôže inak postupovať. Potvrdila, že odporca v 3. rade
vedome udržiaval zápis navrhovateľa v spornom stave nakoľko do právoplatného skončenia súdnych

sporov nemohol zadať do RBÚZ záznam o splatení úveru z dôvodu, že by sa konkurzná podstata znížila
o 36.000.000,- Sk. Uviedla, že k výmazu zápisu navrhovateľa v rade 1 z RBÚZ prišlo pravdepodobne
na pokyn SZRB alebo navrhovateľa v 1. rade.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 20a zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 38 zák. č. 483/2001

Zb. o bankách, § 65 ods. 3 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 116 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách,
§ 120 ods. 1 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 42 ods. 2 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 3 ods. 1
Opatrenia NBS č. 12/1996, § 3 ods. 2 Opatrenia NBS č. 12/1996, § 4 ods. 1 Opatrenia NBS
č. 12/1996, § 40 zák. č. 21/1992 o bankách, § 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 3 ods. 1 zák.
č. 21/1992 Zb. o bankách, § 34 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 524 ods. 2 Obč. zák., § 106

ods. 1 a 2 Obč. zák., § 420 ods. 1 Obč. zák., § 442 ods. 1 Obč. zák., § 415 Obč. zák., § 19b ods. 2 a 3
Obč. zák., § 529 Obč. zák., § 18 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 9 zák. č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 35 ods. 2 a 3 zák. č. 278/1998
Z.z. o bankách, § 31 zák. č. 278/1998 Z.z. o bankách, § 68 ods. 3 Obch. zák., § 132 O.s.p., § 153 ods.

1 O.s.p., § 155 ods. 1 O.s.p..

Zo žalobného návrhu súd zistil, že navrhovatelia svoj nárok odôvodnili tak, že navrhovateľ v 1. rade
dňa 25.10.2000 uzatvoril s DEVÍN BANKOU, a.s. úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie
úveru zo strany DEVÍN BANKY, a.s. (ďalej len DB) v celkovej sume 39.000.000,-Sk s úrokom 13,5%

ročne v rámci úverového programu SZRB na podporu malého a stredného podnikania. Dňa 21.9.2001
bol na DB podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Následne bola medzi SZRB a navrhovateľom v 1. rade
uzatvorená dohoda o urovnaní záväzkového vzťahu vyplývajúceho z prechodu úverovej pohľadávky z
DB na SZRB. V mesiaci september 2001 vykonal navrhovateľ v 1. rade viacero úkonov smerujúcichk jednostrannému započítaniu pohľadávok voči DB. Na základe týchto úkonov navrhovateľa v 1. rade
považovali účastníci dohody záväzok navrhovateľa splatiť úver za splnený vo výške 25.152.440,69 EUR.
DBvkonkurzeakceptovalajednostrannézapočítaniepohľadávoknavrhovateľav1.radelistomSKPÚzo

dňa28.1.2002.Nazákladeuvedenéhosanavrhovateľv1. radezaviazalvdohodesplatiťSZRBzostatok
úveru v celkovej výške 11.079.199,38 Sk. Podľa tvrdenia navrhovateľov v čase podania žalobného
návrhu predstavoval dlh navrhovateľa v 1. rade voči SZRB sumu neprevyšujúcu 7.000.000,-Sk. Napriek
tejto skutočnosti v RBÚZ bol vedený dlh navrhovateľa voči bankám a pobočkám zahraničných bánk na
území SR ako celkové zaťaženie dlžníka vo výške 46 miliónov, celková hodnota omeškaných splátok

38 miliónov ( údaj k 22.4.2004 ) pri počte úverov 2.

Z dôvodu tohto zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ, nesprávnej výšky celkového zaťaženia
navrhovateľa v 1. rade, celkového počtu omeškaných splátok a celkovej hodnoty omeškaných splátok
nemohol navrhovateľ v rade 1 získať úver, ktorý je nevyhnutne potrebný pre jeho náležité fungovanie ako
obchodnej spoločnosti. Týmto konaním odporcu v 1. rade ako subjekt zodpovedný za vedenie RBÚZ

nesprávnym zápisom výšky celkového zaťaženia navrhovateľa v 1. rade, celkového počtu omeškaných
splátok a celkovej hodnoty omeškaných splátok a jeho poskytovaním bankám a pobočkám zahraničných
bánk pôsobiacich na území SR poskytoval nepravdivé údaje, ktoré vykresľovali navrhovateľa v 1.
rade ako nebonitnú obchodnú spoločnosť, ktorej platobná disciplína je katastrofálna. Týmto konaním
odporcu v 1. rade bolo poškodené dobré meno navrhovateľa v 1. rade, ktorého ochrana dobrej povesti

si okrem odstránenia závadného stavu vyžadovala aj náhradu nemajetkovej ujmy a škody z dôvodu
obmedzenia možnosti podnikania. Nemajetková ujma navrhovateľov v 2. a 3. rade vznikla tým, že ako
štatutári navrhovateľa v 1. rade boli dotknutí nesprávnym zápisom v RBÚZ. Na základe uvedeného
žiadali navrhovatelia určiť odporcovi v 1. rade povinnosť uviesť údaje navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ
do súladu so skutočným stavom a priznať navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 50.000.000,-

Sk a priznať mu nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 70.000.000,-Sk. Súčasne
žiadali priznať navrhovateľom v 2. a 3. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15.000.000,-Sk každému.
Podaním zo dňa 30.12.2005 požiadali navrhovatelia o pripustenie SR zastúpenej odporcom v 1. rade
ako odporcu v 2. rade z dôvodu vyvodenia zodpovednosti v zmysle ustanovenia §18 zákona č. 58/1969
Zb. titulom nesprávneho úradného postupu a následnej prísne objektívnej zodpovednosti pri výkone

právomoci štátneho orgánu. Návrhom zo dňa 23.3.2007 požiadali navrhovatelia o pripustenie zmeny
žalobného návrhu tak, že žiadali určiť odporcom v 1. a 2. rade spoločnú a nerozdielnu povinnosť
uhradiť navrhovateľovi v rade 1 náhradu škody v sume 120.000.000,-Sk a navrhovateľom v 2. a 3.
rade náhradu za poškodenie dobrej povesti nemajetkovú újmu vo výške 15.000.000,-Sk každému z
dôvodu, že k uvedenému dňu bol z RBÚZ vymazaný záznam navrhovateľa v 1. rade o tom, že je

dlžníkom resp. nesplatil svoj úver. Navrhovatelia mali za to, že odporca v 1. rade zodpovedá za
spracovanie a poskytovanie informácií z RBÚZ. Podľa tvrdenia navrhovateľov odporca v 1. rade mal
dať pri strete záujmov navrhovateľov a DB na ústavne chránené a dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd garantované záujmy navrhovateľov. Navrhovatelia uviedli, že vstupom DB do
konkurzu prestala spĺňať predpoklady zápisu skutočností do RBÚZ nakoľko základným predpokladom

zápisu je existencia úveru, ktorých veriteľom je banka. Za banku sa považuje v zmysle zákonnej úpravy
akciová spoločnosť, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery na základe bankového povolenia. Z dôvodu,
ževrámcikonkurznéhokonanianaDBbolorozhodnutéozastaveníprevádzkovaniapodnikuaukončení
bankových činností a teda aj prijímania vkladov a poskytovania úverov. Z toho dôvodu od 7.12.2001
nebolo možné považovať pohľadávky z úverov, ktorých veriteľom bola DB za bankové úvery. Na základe

skutočnosti, že odporca v 1. rade má zákonnú povinnosť viesť RBÚZ má tým aj zodpovednosť za
daný register a jeho obsah nakoľko zodpovedá za spracovanie a poskytovanie informácií z RBÚZ a mal
zabezpečiť aby do RBÚZ boli zapísané len správne údaje

Po vykonanom dokazovaní navrhovatelia ustálili svoju argumentáciu o zodpovednosti odporcu v 1.

rade tak, že umožnil vadou systému RBÚZ spočívajúcou v umožnení odporcovi v 3. rade zápis do
RBÚZ ako neoprávnenej osobe, po dobu viac ako 33 mesiacov vykazovanie nesprávneho údaju pri
navrhovateľovi v 1. rade, ktorý bol v príkrom rozpore so skutočným stavom, čím spôsobil ujmu v
majetkovej a nemajetkovej sfére navrhovateľov.

Podľa názoru navrhovateľov sa vyhlásením konkurzu na DB táto stratila oprávnenie pôsobiť ako banka
aj napriek skutočnosti, že k právoplatnosti rozhodnutia o odobratí bankovej licencie prišlo až 23.4.2004
nakoľko zákazom prijímania vkladov a poskytovania úverov prišlo k zániku bankového povolenia DB
z iného dôvodu podľa ust. § 34a, písm. a Zákona o bankách. Vyhlásením konkurzu na DB sa totižzmenili bankové úvery DB na pohľadávky a ako také boli nespôsobilé zápisu do RBÚZ. Odporca v 1.
rade tak tým, že nevykonal potrebné kroky k odobratiu povolenia DB na vstup do RBÚZ, ktorým v čase
po vyhlásení konkurzu disponoval SKPÚ DB, umožnila neoprávnenému subjektu vyvolať závadný stav

nesprávneho zápisu navrhovateľa v 1. rade. Navrhovatelia mali za to, že odporca v 1. rade ako gestor
RBÚZ je zodpovedný za jeho vecný obsah. Argumentovali aj skutočnosťou, že odporcovi v 1. rade na
základe skutočnosti, že je prevádzkovateľom RBÚZ vznikla zodpovednosť za škodu v zmysle ust. §
420, ods. 1 OZ, nakoľko po zmene právnej kvalifikácie úverov na pohľadávky z účtovníctva úpadcu po
vyhlásení konkurzu umožnil SKPÚ zapisovať do RBÚZ aj sporné alebo domnelé pohľadávky.

PosvedeckejvýpovedisvedkaĎ.(osobyvykonávajúcejzápisyvRBÚZzaDBvkonkurze)navrhovatelia
pripustili spoluzodpovednosť odporcu v 3. rade za vykonávanie zápisov navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ
pri zachovaní zodpovednosti odporcu v 1. rade na úrovni podzákonných noriem nereagujúcich na
meniacu sa právnu úpravu momentu zániku bankovej licencie v rozhodnom období a navrhol pristúpenie
odporcu v 3. rade do konania.

Odporca v 1. rade vo svojich vyjadreniach uviedol, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno
preukázania porušenia konkrétnej právnej povinnosti odporcom v 1. rade ako základný predpoklad
úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody. Uviedol, že v zmysle ust,. § 4, ods. 1 opatrenia č.
12 banky a pobočky zahraničných bánk zodpovedajú za správnosť údajov v RBÚZ. Súčasne v zmysle

uvedeného opatrenia majú banky povinnosť každý mesiac aktualizovať zápisy v RBÚZ a zosúladiť
údaje vedené v registri so skutočným stavom. Z uvedených dôvodov mal odporca v 1. rade za to,
že nie je subjektom zodpovedným za správnosť údajov v RBÚZ. Údaje o navrhovateľovi v 1. rade v
RBÚZ boli vždy plne zhodné s údajmi pravidelne nahlasovanými DB a tá nesie plnú zodpovednosť za
správnosť a aktuálnosť týchto údajov a odporca zabezpečuje len technickú prevádzku a správu RBÚZ.

Na potvrdenie svojich tvrdení uviedol, že na základe výzvy odporcu v 1. rade odporca v 3. rade písomne
uviedol, že údaje o výške zostatku úveru navrhovateľa v 1. rade ku dňu 4.6.2004 zodpovedajú údajom
evidovaným veriteľom DB. Uviedol, že zákony č. 21/1992 Zb. a 483/2001 Z.z. priamo ukladajú bankám
povinnosť poskytovať odporcovi v 1. rade údaje, ktoré musia byť správne, zodpovedajúce skutočnosti,
teda pravdivé. Odporca v 1. rade o týchto údajoch len vedie register, t.j. poskytnuté údaje stanoveným

spôsobom eviduje a zatrieďuje. Z toho dôvodu nie je možné na neho prenášať zodpovednosť za
správnosť údajov v RBÚZ. Podľa názoru odporcu v 1. rade v zmysle pracovnej inštrukcie NBS 10/2000
je odňatie licencie na vstup do RBÚZ priamo závislé od odňatia bankovej licencie. Z toho vyplýva, že
odporca v 1. rade mohol DB odňať právo vstupu do RBÚZ až po právoplatnom odňatí bankovej licencie,
t.j. odo dňa 23.4.2004. Vo veci argumentácie navrhovateľov, že k zrušeniu bankovej licencie prišlo podľa

ust. § 34a ZoB z iného dôvodu v súlade s ust. § 68, ods. 3, písm. f ObZ zrušením DB vyhlásením
konkurzu tak ako sa tomu stalo v prípade Slovenskej kreditnej banky uviedol, že konkurz na SKB bol
vyhlásený 4.7.2000 v čase platnosti ustanovenia § 68, ods. 3, písm. f. V čase vyhlásenia konkurzu na DB
dňa 28.9.2001 však už bol platný a účinný novelizovaný § 68, ktorý ustanovil, že obchodná spoločnosť
sa zrušuje zrušením konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu,

že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny SKP, alebo zamietnutím návrhu na
vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Preto zákonným dôsledkom vyhlásenia konkurzu na DB
už nebolo jej zrušenie a ani zánik povolenia pôsobiť ako banka. Odporca v 1. rade preukázal súdu, že po
vyhlásení konkurzu na DB požiadal ustanovený správca Mgr. Pavol Görner odporcu v 1. rade o zrušenie
prístupových práv pre všetkých dovtedajších užívateľov v DB a požiadal v ten istý deň o vytvorenie

prístupových práv do RBÚZ pre Y.. Y. Ď., ktorá bola od uvedeného dňa jediným oprávneným užívateľom
RBÚZ v DB. Oprávnenie Y.. Ď. bolo zrušené na základe žiadosti odporcu v 3. rade zo dňa 6.8.2004.
V argumentácii navrhovateľov o vzniku zodpovednosti v zmysle ust. § 420a, že škoda navrhovateľom
bola spôsobená prevádzkovou činnosťou odporcu v 1. rade uviedol, že ju v celom rozsahu odmieta.
Prevádzkovanie RBÚZ na základe zákona nezodpovedá definícii pojmu prevádzková činnosť nakoľko

odporca v zmysle zákonnej úpravy nemohol žiadnym spôsobom modifikovať údaje v RBÚZ a táto služba
nebola nikdy spoplatňovaná a preto nebola zameraná na dosiahnutie hospodárskeho výsledku. Na
základe týchto vyjadrení má odporca v 1. rade za to, že zodpovednosť za prípadnú škodu navrhovateľov
uplatnenú v tomto konaní znášajú v celom rozsahu odporca v 3. rade ( ktorý napriek preukázanej
vedomosti o započítaní a prechode úverovej pohľadávky na SZRB v roku 2001 do júna roku 2004

viedol o navrhovateľovi záznam v rozpore s týmito skutočnosťami ) a prípadne aj SZRB, ktorá si napriek
preukázanému skutkovému stavu uplatnila v súvislosti s úverom navrhovateľa u odporcu v 3. rade v
konkurze DB pohľadávku vo výške nezohľadňujúcej zápočet a uzatvorenie dohody.Odporca v 3. rade po pristúpení do konania uviedol, že po akceptácii započítania evidoval ku dňu
vyhlásenia konkurzu na DB zostatok nesplateného úveru navrhovateľa v 1. rade vo výške 11.079.199,38
Sk, ktorý sa stal splatným dňom vykonateľnosti uznesenia KS v Bratislave o ukončení prevádzkovania

podniku. Potvrdil existenciu zmluvného ustanovenia úverovej zmluvy, na základe ktorého dňom
vyhlásenia konkurzu na DB prešiel celý zostatok úveru navrhovateľa v rade 1 na SZRB a z toho dôvodu
uzatvorili osobitní správcovia DB dohodu zo SZRB o urovnaní vzťahov vyplývajúcich z postúpenia
pohľadávky na SZRB. Na základe uvedeného odporca v 3. rade zaradil pohľadávku úpadcu vo
voči navrhovateľovi v 1. rade vo výške 11.079.199,38 Sk do majetku konkurznej podstaty úpadcu

spolu s poznámkou o nárokoch SZRB voči predmetnej pohľadávke. SZRB podala v roku 2004 voči
odporcovi v 3. rade návrh na vylúčenie pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade z konkurznej podstaty
úpadcu. Právoplatným rozsudkom NS SR zo dňa 27.11.2007 bola odporcovi uložená povinnosť vylúčiť
pohľadávku voči navrhovateľovi z konkurznej podstaty. Zo skutočnosti, že podľa jeho názoru dňom
7.12.2001 (ukončením prevádzky podniku ) prešla zostávajúca časť úveru navrhovateľa v 1. rade na
SZRB, týmto dňom úpadca ani SKP úpadcu neboli povinní podávať odporcovi v 1. rade informácie

k úverom a zárukám do RBÚZ. Z uvedeného dôvodu namietol dostatok pasívnej legitimácie odporcu
v 3. rade. V ďalšom vyjadrení odporca v 3. rade uviedol, že k platnému postúpeniu nesplateného
zostatku úveru navrhovateľa v 1. rade na SZRB prišlo dňom 21.9.2001 a z toho dôvodu nemal odporca
v 3. rade žiadne informácie o spôsobe, rozsahu a výške splácania zostatkovej časti, nebol veriteľom
uvedenej pohľadávky na základe čoho nemohol poskytovať a aktualizovať informácie o úvere do

RBÚZ a preto nemohol zodpovedať za ich správnosť. Stotožnil sa s argumentáciou navrhovateľov, že
dňom právoplatnosti rozhodnutia o ukončení prevádzkovania podniku prestala mať pohľadávka voči
navrhovateľovi v 1. rade štatút úveru a stala sa pohľadávkou. Z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov
o vylúčenie pohľadávky vo výške 11.079.199,38 Sk z podstaty a incidenčnej žaloby SZRB o popretie
pohľadávky SZRB vo výške 37.192.000,-Sk nemohol odporca v 3. rade meniť zápis navrhovateľa v 1.

rade v RBÚZ nakoľko už nebol veriteľom pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade. Ďalej uviedol, že
predchádzajúciSKPúpadcusapokúsilvrátiťodporcoviv1.radepovolenienavýkonbankovýchčinností,
čo by malo za následok zánik povolenia DB pôsobiť ako banka už koncom roka 2001 a nie až v roku
2004. Ďalej uviedol, že k uzatvoreniu a vymazaniu aktívnych záznamov v RBÚZ pristúpil nie z vlastného
uváženia ale z dôvodu žiadosti u uskutočnenie takýchto úkonov zo strany odporcu v 1. rade. Na záver

odporca v 3. rade uplatnil námietku premlčania nároku navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade z dôvodu,
že návrh vo veci samej podali 4.6.2004 a návrh na rozšírenie účastníkov na strane odporcov o odporcu
v 3. rade v júli 2010 napriek skutočnosti, že objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 106, ods. 3 OZ
uplynula najneskôr 4.6.2007.

Navrhovatelia po úpravách návrhu a rozsahu účastníkov skonsolidovali svoj žalobný návrh ako nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa v 1. rade a nárok na náhradu škody navrhovateľov v 2.
a 3. rade titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťou, že v období od 21.9.2001 do 30.6.2004
bol v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade v rozpore so skutkovým stavom evidovaný zápis o nesplatenom
úvere s príslušenstvom voči DB vo výške viac ako 37 miliónov Sk, ktorý znemožnil navrhovateľovi v 1.

rade a navrhovateľom v 2. a 3. rade ako členom štatutárneho orgánu navrhovateľa v 1. rade úspešne
požiadať o akýkoľvek bankový úver.

Ako nesporné v pôvodnom konaní súd po vykonaní dokazovania a vyjadrení účastníkov konštatoval
tieto skutočnosti:

- konkurz na DB vyhlásený dňom 21.9.2001 ( týmto dňom v súlade s ustanovením úverovej zmluvy
prešla úverová pohľadávka navrhovateľa v 1. rade na SZRB vo výške nesplatenej časti )
- dohoda DB a SZRB zo dňa 27.4.2002 o prechode pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade na SZRB
vo výške nesplatenej istiny 11.079.199,38 Sk
- dňom 23.4.2004 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia DB pôsobiť ako banka

-dňom22.11.2001nadobudlovykonateľnosťuznesenieKSvBratislaveč.k.3K297/2000-64oukončení
prevádzkovania podniku
-navrhovateľv1.radevykonalvmesiaciseptember2001viaceroúkonovsmerujúcichkjednostrannému
započítaniu pohľadávok vo vzťahu k DB v celkovej výške 25.152.440,69 Sk ( uvedenú výšku vrátane
platnosti zápočtu uznal odporca v 3. rade v Dohode o urovnaní )

- dňa 30.6.2004 odporca v 3. rade deaktivoval záznam navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ
- dňom 23.4.2001 prišlo k zániku oprávnenie odporcu v 3. rade vykonávať zápisy v RBÚZ
- k fyzickému zrušeniu oprávnenia Y.. Ď. prišlo na základe písomnej žiadosti odporcu v 3. rade zo dňa
6.8.2004- oprávnenie vstupu banky do RBÚZ je viazané na platnosť bankovej licencie

Základným predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným je preukázanie

porušenia povinnosti (spolu s preukázaním vzťahu medzi porušením povinnosti a vznikom škody a
výšky škody ). Súd skúmal porušenie povinnosti vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade samostatne a
vo vzťahu k odporcovi v 3. rade samostatne nakoľko aj argumentácia navrhovateľov bola vo vzťahu k
týmto odporcom rozdielna.

Vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade navrhovatelia argumentovali zodpovednosťou týchto odporcov za
správnosť údajov v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade tým, že umožnili odporcovi v 3. rade zapisovať
( formou aktualizácie zápisov ) údaje do RBÚZ napriek tomu, že bol na DB vyhlásený konkurz.

V zmysle právnej úpravy odporca v 1. rade má zodpovednosť za správu a technické prevádzkovanie
RBÚZ, t.j. spracovanie a poskytovanie záznamov z RBÚZ bankám a pobočkám zahraničných bánk

pôsobiacichnaúzemíSR.Ďalejodporcav1.radespravovaloprávneniavstupuzodpovednýchsubjektov
do RBÚZ. Odporca v 1. rade v zmysle uvedenej úpravy zodpovedal len za to, aby poskytol údaj vedený
DB a neskôr odporcom v 3. rade oprávneným subjektom vo forme, v akej ho DB a odporca v 3. rade
viedli v RBÚZ. Podľa názoru súdu nemožno vykladať zodpovednosť odporcu v 1. rade tak široko ako ju
koncipovali navrhovatelia. Výkladom podzákonných noriem v súvislosti s RBÚZ súd ustálil, že odporca

v 1. rade vytváral len technický rámec formou zabezpečenia prevádzky registra na to, aby si komerčné
banky pôsobiace na území SR mohli inštitucionalizovanou a zákonom upravenou formou „vymieňať“
medzi sebou informácie o platobnej schopnosti žiadateľov o úver.

Odporca v 1. rade nemal v zmysle vykonaného dokazovania žiadnu možnosť ovplyvňovať obsah zápisu

dlžníka. Odporca v 1. rade mal len možnosť vyzývať odporcu v 3. rade na preskúmanie aktualizácie
zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ, čo aj ( napriek tomu, že platná právna úprava mu túto povinnosť
priamo neurčovala ani neurčuje ) robil na základe podnetov navrhovateľa v 1. rade.

Y.. Ď. nad všetky pochybnosti potvrdila, že odporca v 1. rade poskytoval odporcovi v 3. rade pri

aktualizácii záznamov v RBÚZ len technickú spoluprácu tým, že zamestnanec odporcu v 1. rade len
zamestnancom DB s oprávnením otvoril vstup do RBÚZ bez akejkoľvek možnosti zasahovať do obsahu
záznamov.

Súd konštatoval, že v zmysle zákonnej úpravy sa nároku na náhradu škody voči odporcovi v rade 1

vyplývajúceho z jeho povinností vo vzťahu k RBÚZ môže domáhať len banka alebo pobočka zahraničnej
banky. Podľa názoru súdu zodpovednosť odporcu v 1. rade za správu a vedenie RBÚZ mohol odporca
v 1. rade porušiť a založiť tak prípadný nárok na náhradu škody len tým, že by oprávnenému subjektu
neumožnil vstup do RBÚZ alebo by spôsobil nefunkčnosť registra ako takého a znemožnil by tak
oprávnenému subjektu získať adekvátne údaje z RBÚZ a tým mu spôsobil škodu. Na základe toho

má súd za to, že odporca v 1. rade bol a je povinný len prevádzkovať systém zhromažďujúci údaje
bánk o svojich úverových dlžníkoch, ich platobnej disciplíne a umožňujúci vstup zo zákona oprávnených
subjektov do systému za účelom získania informácií.

Ak by odporca v 1. rade v zmysle argumentácie navrhovateľov akýmkoľvek spôsobom zasiahol do

obsahu zápisu subjektu v RBÚZ niesol by plnú zodpovednosť nakoľko by prekročil rozsah oprávnení vo
vzťahu k RBÚZ. Túto zodpovednosť by niesol jednak vo vzťahu k banke, ktorá zápis uskutočnila ako aj
vo vzťahu k bankám, ktoré by na základe tohto zápisu konali ( poskytli ďalší úver zadĺženému subjektu
s úverovou delikvenciou ).

O tom, že odporca v 1. rade nemá žiadnu zákonnú možnosť ovplyvňovať zápisy v RBÚZ svedčí
aj skutočnosť, že podzákonné normy ani pri automatickom zákonnom zániku bankovej licencie a
následnom zániku oprávnenia vstupu do RBÚZ neumožňujú odporcovi v 1. rade výmaz zápisov úpadcu
ale túto povinnosť má priamo banka respektíve SKPÚ.

V ďalšej argumentácii navrhovateľov voči odporcom v 1. a 2. rade títo uvádzali, že odporca v 1. rade
porušil svoje povinnosti tým, že napriek vyhlásenému konkurzu umožnil odporcovi v 3. rade vstup do
RBÚZ.Súd preskúmaním zákonných úprav predchádzajúcich vyhláseniu konkurzu na DB, platnej v čase
vyhlásenia konkurzu a následnej zistil, že v zmysle úpravy platnej do 30.7.2000 k zániku bankovej
licencie prichádzalo vyhlásením konkurzu na banku nakoľko právnická osoba zanikla vyhlásením

konkurzu. Právna úprava platná od 1.1.2002 ustanovila, že k zániku bankovej licencie prichádza dňom
vyhlásenia konkurzu na banku. Na základe toho súd konštatoval že v období od 1.8.2000 do 31.12.2001
( teda v čase vyhlásenia konkurzu na DB ) zákon nepoznal automatický zánik bankovej licencie ako
následok vyhlásenia konkurzu na banku a preto odporca v 1. rade musel postupovať vo vzťahu k DB vo
veci zániku bankovej licencie tak ako postupoval a k zániku licencie ( a súčasnému zániku oprávnenia

na vstup do RBÚZ ) prišlo až právoplatnosťou rozhodnutia o odňatí licencie.

Súd konštatoval rozdiel medzi právoplatným odobratím bankovej licencie DB a zákazom prijímať vklady
a poskytovať úvery.

Vstup do RBÚZ formou existujúceho šifrovacieho kľúča bol v rozhodnom období ( a je doposiaľ )

viazaný na existenciu bankovej licencie. V rozhodnom období bol proces odobratia bankovej licencie
komplikovaným procesom umožňujúcim správcovi konkurznej podstaty využitie opravných prostriedkov,
ktoré odporca v rade 3 preukázateľne využil, čím spôsobil, že rozhodnutie o odobratí bankovej licencie
bolo odporcom v 1. rade vydané dňa 23.8.2002 a právoplatnosť nadobudlo dňa 23.4.2004.

Ako účelové a nepreukázané súd vyhodnotil aj tvrdenie navrhovateľov, že k zániku bankovej licencie
DB prišlo iným spôsobom ako odobratím bankovej licencie a síce zánikom oprávnenia prijímať vklady a
poskytovať úvery nakoľko v tomto prípade by určite nebol zákonne upravený postup odobratia licencie
pretože by každá banka, na ktorú by bol vyhlásený konkurz by automaticky stratila bankovú licenciu.

Odporca v 1. rade zakázal odporcovi v 3. rade prijímanie vkladov a poskytovanie úverov po vyhlásení
konkurzunaDB(vzmyslezákonnejúpravy)lenpredbežnýmopatrenímdočasnedodobyprávoplatného
rozhodnutia o odobratí bankovej licencie. K právnemu zániku oprávnenia DB prijímať vklady a
poskytovať úvery prišlo až právoplatným odobratím bankovej licencie, kedy DB prestala byť bankou.
Ak by odporca v 1. rade nenariadil predbežné opatrenie k zániku oprávnenia DB prijímať vklady a

poskytovať úvery by prišlo až právoplatnosťou rozhodnutia o odobratí bankovej licencie DB nakoľko až
do tohto momentu by DB bola bankou so všetkými právami a povinnosťami.

Zákonná povinnosť správcu konkurznej podstaty banky po zániku bankového povolenia vymazať zápisy
v RBÚZ preukazuje, že len SKPÚ je osobou oprávnenou a povinnou vykonať tieto zápisy ( ich výmaz )

nakoľko len SKPÚ vedie zoznam pohľadávok a podľa toho do doby zániku bankovej licencie upravuje
obsah zápisov.

Subjektom oprávneným aktualizovať prípadne vymazať obsah zápisu dlžníka do RBÚZ bol a je len
subjekt, ktorý zápis vykonal ( t.j. banka ).

V poslednom rade navrhovatelia na preukázanie porušenia povinností odporcov v 1. a 2. rade
argumentovali objektívnou zodpovednosťou v zmysle ust. § 420a OZ. Súd má za to, že konanie odporcu
v 1. rade vo vzťahu k RBÚZ nemá pojmové predpoklady prevádzkovej činnosti v zmysle zodpovednosti
podľa ust. § 420a OZ nakoľko odporca v 1. rade v zmysle zákonnej úpravy nemohol žiadnym spôsobom

modifikovať údaje v RBÚZ a táto služba nebola nikdy spoplatňovaná a preto nebola zameraná na
dosiahnutie hospodárskeho výsledku, čo je základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkovou činnosťou.

Povinnosti vo vzťahu k zápisom navrhovateľa v 1. rade vo vzťahu k RBÚZ porušil len odporca v 3. rade

tým, že porušil povinnosť aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ v zmysle uskutočneného
rozsahu splatenia pohľadávky, čím neposkytoval pravdivý obraz o úverovej disciplíne navrhovateľa v
1. rade pri odôvodnenom predpoklade dostatku odbornej spôsobilosti odporcu v 3. rade na posúdenie
dopadu takéhoto konania.

Odporca v 3. rade v konaní viackrát uznal, že prestal byť veriteľom pohľadávky navrhovateľa v 1. rade
momentom prechodu pohľadávky v zmysle úverovej zmluvy na SZRB, najneskôr však uzatvorením
dohody o urovnaní.Odporca v 3. rade mal vzhľadom na povinnosti ustanovené v § 7 Opatrenia č. 12 povinnosť najneskôr
do 15.10.2001 aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade na nulový zostatok.

Na základe vyjadrení odporcu v 3. rade založených v spise súd zistil, že odporca v 3. rade úmyselne
udržiaval zápis navrhovateľa v 1. rade v spornom znení z opatrnosti ( aby predišiel vzniku prípadnej
škody vo vzťahu ku konkurznej podstate úpadcu ) tak, aby nestratil právny titul vymáhania pohľadávky
voči navrhovateľovi v 1. rade v prípade úspechu SZRB v incidenčnom konaní určenie pravosti popretej
pohľadávky vo výške 37 miliónov voči podstate a z dôvodu, že SZRB pri prihlasovaní pohľadávky titulom

úveru navrhovateľa v rade nezohľadnila zápočet v zmysle dohody o urovnaní.

Odporca v 3. rade pravidelne aktualizoval zápisy iných subjektov v RBÚZ, čím sa preukázalo aktívne
využívanie oprávnenia vstupu do RBÚZ.

Krajský súd v Bratislave v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil rozsudok uviedol, že v ďalšom konaní

súd prvého stupňa s prihliadnutím na všetky okolnosti a relevantnú zákonnú úpravu posúdi, či žalobcom
vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej poskytovaním záznamov z úverového registra,
pričom zohľadní okruh subjektov, ktorým žalovaní poskytovali záznamy o úverových záväzkov žalobcu v
1rade,pričomsvojezáverynáležiteodôvodnípodľaust.§157ods.2O.s.p.Vkonaníbudenažalobcoch,
aby tvrdili a preukazovali okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom súd

prvého stupňa bude povinný náležite sa s týmito okolnosťami ako aj so všetkým, čo vyjde počas konania
najavo, vysporiadať. Z hľadiska posúdenia potencionálneho zásahu do osobnej sféry žalobcov, tak ako
tento žalobcovia vymedzili v návrhu, považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
za nepreskúmateľné a aj preto bolo potrebné odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vrátiť mu na ďalšie konanie.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že „súd prvého stupňa správne ustálil, že licencia
banky na vstup do RBÚZ je závislá a zaniká zánikom bankovej licencie banky. Po tejto konštatácii
správnosti záveru súdu sporové strany ako sporný v konaní zhodne označili moment zániku bankovej
licencie DB.

Navrhovatelia v ďalšom konaní vo svojich vyjadreniach uviedli, že odporcovia v 1. a 2. rade pri určení
momentu zániku bankovej licencie DB pochybili nakoľko DB v období od 29.9.2001 do 30.4.2004
nespĺňala viacero zákonných predpokladov existencie banky v súlade s právnymi predpismi, napr.:
- DB nezachovávala ustanovený pomer kapitálu a rezerv k aktívam

- DB nedodržiavala primeranosť vlastných zdrojov najmenej 8%
- DB neudržiavala trvale svoju platobnú schopnosť
- DB neviedla riadne svoje účtovníctvo
- DB nedisponovala povolením na príjem vkladov a neposkytovala úvery

Navrhovatelia ďalej uviedli, že odporca v 1. rade porušil svoje zákonné povinnosti nakoľko nezabezpečil
riadne fungovanie RBÚZ a umožnil existenciu nesprávnych zápisov úverových zostatkov navrhovateľa
v 1. rade. Ponechanie oprávnení odporcu v 3. rade na vstup do RBÚZ tomuto umožnilo viesť v RBÚZ
aj pochybné a domnelé pohľadávky ( ktoré tento v súlade s právnou úpravou evidoval vo svojom
účtovníctve)čomalomimoriadnezávažnédôsledkypresubjekty,ktorýchsatýkalo.Podľanavrhovateľov

mal teda odporca v 1. rade zabezpečiť aby banky v konkurze mali znemožnený prístup do RBÚZ
najneskôr ku dňu otvorenia účtovných kníh v konkurze. Navrhovatelia majú za nesporné, že v zmysle v
tom čase platnej právnej úpravy došlo k zrušeniu DB rozhodnutím KS BA o zastavení prevádzkovania
podniku zo dňa 22.11.2001. Navrhovatelia ďalej uviedli, že ak by banková licencia DB nezanikla na
základe uvedeného tak zanikla vrátením licencie odporcom v 3. rade listom odporcovi v 1. rade v zmysle

ust. § 34a, ods. c zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v platnom znení. Mali teda za preukázané, že listom
odporcu v 3. rade zo dňa 7.12.2011 bola banková licencia písomne vrátená odporcovi v 1. rade a teda
došlo k naplneniu zákonných podmienok týkajúcich sa jej zániku.

Odporcovia v 1. a 2. rade ku stanoveniu momentu zániku povolenia DB pôsobiť ako banka uviedli, že

v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy ( § 68, ods. 3 písm. f ObZ ) sa spoločnosť zrušuje zrušením
konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu
nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu konkurznej podstaty, alebo zamietnutím návrhu
na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že zákonnýmdôsledkom vyhlásenia konkurzu nebolo zrušenie banky a preto nemohlo zaniknúť povolenie pôsobiť
ako banka. Z toho dôvodu až do právoplatnosti rozhodnutia o odobratí povolenia pôsobiť ako banka
mala DB povinnosť poskytovať do RBÚZ aktuálne a pravdivé údaje o úverových zostatkoch. Opätovne

popreli tvrdenie navrhovateľov, že údaje v RBÚZ sa aktualizovali automaticky a v zmysle výpovede Ing.
Ďurišovej v konaní mali za preukázané, že zostatky úverov vytváral odporca v 3. rade ako účastník
RBÚZ. Odporcovia v 1. a 2. rade uviedli, že rozhodnutie odporcu v 1. rade zo dňa 3.10.2001 malo
charakter predbežného opatrenia podľa ust. § 40ch zákona o bankách a malo zabrániť vzniku nových
pohľadávok a záväzkov DB do doby odobratia bankovej licencie a v žiadnom prípade si ho nemožno

zamieňať s rozhodnutím o zrušení banky. Mali tiež za nesporné, že v zmysle ust. § 119, ods. 1 zákona č.
483/2001 išlo v konaní o odobratie licencie o konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou
tohto zákona a malo sa teda dokončiť podľa dovtedajších predpisov.

Odporca v 3. rade vo vyjadrení uviedol, že predchádzajúci SKPÚ DB listom zo dňa 7.12.2001 odovzdal
odporcovi v 1. rade v zmysle ust. § 34a, ods. 1, písm. c zákona o bankách povolenie na výkon

bankových činností úpadcu. Týmto okamihom malo zaniknúť aj oprávnenie odporcu v 3. rade na vstup
do RBÚZ nakoľko činnosti vo vzťahu k RBÚZ nie sú činnosťami, ktoré sú nevyhnutné na vyrovnanie
pohľadávokazáväzkovúpadcu.Malzato,žeodporcav1.raderozhodnutímoodobratíbankovejlicencie
zo dňa 23.8.2002, právoplatným 23.4.2004 len deklaratórne potvrdil už existujúci stav. Odporca v 3.
rade ďalej uviedol, že dňom 21.9.2001 ( deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na DB ) prešla

pohľadávka úpadcu voči navrhovateľovi v 1. rade na SZRB, a.s. a odporca nemal žiadne oprávnenie
na uskutočňovanie registrácie údajov o úverovej pohľadávke voči navrhovateľovi v 1. rade a nemohol
disponovať aktuálnymi údajmi o stave jeho pohľadávky nakoľko nebol jej veriteľom.

Súd konštatoval, že sporným po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave bol moment zániku

bankovej licencie DB. Právna úprava v rozhodnom čase upravovala tieto možné spôsoby zániku
bankovej licencie:
- Zánik subjektu
- Vrátenie licencie v zmysle ust. § 34a
- Odobratie licencie právoplatným rozhodnutím odporcu v 1. rade

Zánik subjektu po vyhlásení konkurzu na jeho majetok v zmysle ust. § 68, ods. 3 ObZ nastane
zrušením konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok
úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty, alebo zamietnutím
návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, alebo zastavením konkurzného konania pre

nedostatok majetku alebo zrušením konkurzu pre nedostatok majetku alebo zrušením konkurzu po
splnení konečného rozvrhu výťažku. Ako nespornú súd vyhodnotil skutočnosť, že žiadny z uvedených
spôsobov zániku DB nenastal. Predbežným opatrením NBS č. UBD-1689/2001 zo dňa 3.10.2001
odporca v 1. rade len zamedzil DB nakladať s jeho aktívami a pasívami. Toto rozhodnutie však
nebolo rozhodnutím o odobratí licencie pôsobiť ako banka a nemožno z neho vyvodzovať záver, že

nariadením predbežného opatrenia došlo k zrušeniu DB. Z rovnakých dôvodov nemalo vplyv na určenie
momentu zániku bankovej licencie DB ani rozhodnutie KS v Bratislave zo dňa 22.11.2001 o skončení
prevádzkovania podniku. Pre určenie zániku licencie je rozhodujúci zánik subjektu ( právnickej osoby )
a nie skončenie prevádzkovania podniku.

Vrátenie licencie v zmysle ust. § 34a. ods. 1, písm. c zákona o bankách predpokladá platný právny úkon
banky ( v prejednávanej veci odporcu v 3. rade) smerujúci k vráteniu bankového povolenia. Odporca v
3. rade listom zo dňa 7.12.2001 vrátil odporcovi v 1. rade bankové povolenie. Súd však konštatoval, že
tomuto úkonu úpadcu v 3. rade chýbal prejav vôle smerujúci k zániku oprávnenia pôsobiť ako banka
v zmysle ustanovenia § 34 OZ nakoľko je nesporné, že po tomto dátume sa odporca v 3. rade ďalej

správal ako držiteľ bankovej licencie. Je nesporné, že minimálne vo vzťahu k oprávneniu na vstup do
RBÚZ sa odporca v 3. rade ďalšie tri roky správal ako jeho držiteľ a aktívne využíval svoje oprávnenie
vstupu ( v neposlednom rade je dôležitá aj skutočnosť, že o vrátenie oprávnenia na vstup do RBÚZ
sa ani nepokúsil ) a tým mohol spôsobiť navrhovateľom žalovanú nemajetkovú ujmu. Je tiež nesporné,
že ani vo vzťahu k bankovému povoleniu sa odporca v 3. rade nesprával ako jeho nedržiteľ nakoľko je

nesporné, že sa aktívne zúčastňoval konania o jeho odobratí, využíval svoje zákonné práva vo vzťahu
k povoleniu. Súd má za to, že ak odporca v 3. rade mal za to, že platne bankové povolenie v zmysle ust.
§ 34a odporcovi v 1. rade vrátil ( čo v záverečnej fáze konania opakovane tvrdil ) mal sa vo vzťahu k
povoleniu správať ako subjekt, ktorý ním nedisponuje. Súd má teda za to, že medzi odporcom v 1. radea odporcom v 3. rade muselo dôjsť k dohode o späťvzatí vrátenia povolenia v zmysle § 34 a ( právny
dôvod je irelevantný ) a teda odporca v 3. rade musel súhlasiť s neakceptáciou vrátenia povolenia a byť
si vedomý, že bude odobraté až právoplatným rozhodnutím o jeho odobratí.

Súd súčasne ako účelové vyhodnotil tvrdenie navrhovateľov a odporcu v 3. rade, že konanie o odobratí
bankového povolenia bolo len formálnym potvrdením stavu vzniknutého vrátením bankového povolenia
podľa ust. § 34a. Žiadny z v tom čase platných právnych predpisov nestanovoval konaniu o odobratí
bankového povolenia deklaratórny charakter a z toho dôvodu má súd za to, že toto konanie ma

konštitutívny charakter a k odobratiu bankového povolenia (a povolenia na vstup do RBÚZ ) prišlo až
právoplatnosťou rozhodnutia o odobratí povolenia dňa 23.4.2004. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že
ako deň právoplatnosti rozhodnutia o odobratí bankového povolenia je uvedený deň ukončenia konania
o odobratí povolenia (nestalo sa právoplatným spätne ku dňu začatia konania a v žiadnom prípade nie
ku dňu vrátenia povolenia odporcom v 3. rade).

K odobratiu licencie právoplatným rozhodnutím odporcu v 1. rade teda v zmysle horeuvedeného prišlo
dňa23.4.2004aažuvedenýmdňommoholodporcav1.radezačaťvočiDBkonanieoodobratípovolenia
vstupu do RBÚZ. Je nesporné, že odporca v zmysle svojich povinností po zistení, že DB vyhlásením
konkurzu o.i.
- nezachovávala ustanovený pomer kapitálu a rezerv k aktívam

- nedodržiavala primeranosť vlastných zdrojov najmenej 8%
- neudržiavala trvale svoju platobnú schopnosť
- neviedla riadne svoje účtovníctvo
- nedisponovala povolením na príjem vkladov a neposkytovala úvery
inicioval voči DB konanie o odobratí bankového povolenia, umožnil všetkým účastníkom konania využitie

ich zákonných práv v konaní a následne o odobratí povolenia rozhodol právoplatným rozhodnutím.
Odporca v 1. rade naviac využil voči DB svoje oprávnenie predbežným opatrením jej zabrániť prijímať
vklady, nakladať s vkladmi, poskytovať úvery a vykonávať ďalšie činnosti podľa bankového povolenia.
Toto rozhodnutie odporcu v 1. rade malo však preukázateľne charakter predbežného opatrenia s
platnosťou do právoplatného rozhodnutia vo veci samej (do právoplatnosti rozhodnutia o odobratí

bankovej licencie) a v žiadnom prípade nemohlo spôsobiť zánik DB.

Z listinných dôkazov súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie odporcu v 3. rade, že sa snažil vrátiť oprávnenie
vstupu do RBÚZ nakoľko z listu adresovaného odporcovi v 1. rade je preukázane zistené, že len požiadal
o zánik oprávnení osôb dovtedy zapisujúcich údaje do RBÚZ a zriadenie nového prístupu pre Y.. Ď. za

odporcu v 3. rade, ktorá ním disponovala až do doby odobratia bankovej licencie a zániku práva vstupu
pre DB ako takého. Ako účelové súd súčasne vyhodnotil tvrdenie odporcu v 3. rade, že odporca v 1.
rade mal povinnosť uzatvoriť záznamy v RBÚZ už v roku 2001 nakoľko jediným subjektom oprávneným
a súčasne povinným uzatvoriť záznamy v RBÚZ bol odporca v 3. rade.

Odporca v 3. rade nesprávne tvrdil, že po prechode pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade na
SZRB mala táto povinnosť aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ nakoľko ako jediná mala
relevantné informácie o stave pohľadávky. Je nesporné, že protiprávny stav vo vzťahu k zápisu o
úverovom zostatku navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ spôsobil a udržiaval zápismi odporca v 3. rade. Súd
bral do úvahy aj preukázanú skutočnosť, že odporca v 3. rade ešte listom dňa 6.5.2004 výslovne uviedol,

že zápis úverových zostatkov navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ „vedie, zodpovedá skutkovému stavu“ a ide
o prípad, ktorý je predmetom súdneho konania a že tento zápis upraví až na základe výsledku konania.

Výškou škody sa súd v konaní nezaoberal vzhľadom na nepreukázanú existenciu porušenie povinnosti
zo strany odporcov v 1 .a 2. rade a úspešne uplatnenej námietke premlčania odporcom v 3. rade.

Nakoľko súd nevyvodil možnosť úspešne uplatniť žalovaný nárok voči žiadnemu z odporcov v tomto
konaní tak neposudzoval potencionálny zásah do osobnej sféry navrhovateľov a výšku nemajetkovej
ujmy navrhovateľov. Súčasne však súd konštatoval, že navrhovateľmi predložené zamietnuté žiadosti o
bankové úvery boli z obdobia po výmaze zápisu navrhovateľa v rade 1 z RBÚZ.

Zákonným predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 13, ods. 2 OZ ako aj nároku na
primerané zadosťučinenie pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby podľa ust. § 19b,ods. 2 a 3 OZ je porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávne konanie subjektu zodpovedného za
neoprávnený zásah.

Údaje zapísané v RBÚZ sa prostredníctvom aplikačného systému RBÚZ poskytujú iba bankám a
pobočkám zahraničných bánk, pričom slúžia výlučne pre vnútornú potrebu týchto bánk a tieto údaje sú
predmetom bankového tajomstva v zmysle ust. § 38 zákona o bankách a teda údaje zapísané v RBÚZ
neboli v rozhodnom období a nie sú ani v súčasnosti prístupné verejnosti, ale iba okruhu oprávnených
subjektov.

Súd návrh navrhovateľov voči odporcom v 1. a 2. rade zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že
navrhovatelia v konaní nepreukázali, že by odporcovia v 1. a 2. rade akýmkoľvek spôsobom porušili
právnu povinnosť v súvislosti s ktorou by prišlo k vzniku škody uplatnenej v tomto konaní. Naopak
odporca v 1. rade preukázal, že konal striktne v zmysle platnej právnej úpravy a až nad rámec svojich
povinností, keď pred právoplatným odobratím licencie DB zasahoval na základe urgencií navrhovateľa

v 1. rade do obsahu zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ tak, že vyzýval odporcu v 3. rade na
preskúmanieaktuálnostitohtozápisu.Odporcav1.radepreukázal,ženeniesolžiadnuzodpovednosťza
obsah zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ a oprávnenie vstupu odobral odporcovi v 3. rade až vtedy,
kedy mu to zákonná úprava v rozhodnom čase umožnila, t.j. až po právoplatnom odobratí bankovej
licencie DB.

Súd v zmysle horeuvedeného konštatoval len porušenie zákonných povinností odporcu v 3. rade, ktoré
mohli spôsobiť škodu navrhovateľom uplatnenú v tomto konaní avšak odporca v 3. rade vzniesol voči
uplatneným nárokom námietku premlčania.

Vo veci vznesenej námietky premlčania sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu v 3. rade a
konštatoval, že k vzniku uplatnenej škody v tomto konaní muselo prísť najneskôr dňom podania
žalobného návrhu ( 4.6.2004 ), kedy navrhovatelia škodu definovali a vyčíslili vo výške, ktorú už
v priebehu konania nemenili. Najneskôr týmto dňom začala plynúť objektívna premlčacia doba v
zmysle ustanovenia § 106, ods. 2 OZ v trvaní 3 rokov, ktorá tak uplynula najneskôr 4.6.2007. Návrh

na pristúpenie odporcu v 3. rade zo dňa 22.6.2010 doručili navrhovatelia súdu krátkou cestou dňa
26.7.2010. Týmto návrhom navrhovatelia uplatnili škodu voči odporcovi preukázateľne po uplynutí
objektívnej premlčacej doby. Súd súčasne konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali úmysel v zmysle
ust. § 106, ods. 2 OZ nakoľko nepreukázali, že odporca v 3. rade udržiaval zápis v RBÚZ s úmyslom
spôsobiť navrhovateľom uplatnenú škodu pretože v konaní sa preukázalo, že odporca v 3. rade zápis

udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným veriteľom DB tým, že po
prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech SZRB by došlo k zníženiu konkurznej
podstaty o cca. 36 miliónov Sk.

Proti vznesenej námietke premlčania nárokov voči odporcovi v 3. rade navrhovatelia uviedli, že podľa ich

názoru prišlo podaním návrhu k pretrhnutiu premlčacej doby z dôvodu, že samotný reparačný nárok si
navrhovatelia uplatnili v roku 2004 a až v konaní (z dôvodu mimoriadnej náročnosti získavania dôkazov
kvôli bankovému tajomstvu) vyšli najavo skutočnosti oprávňujúce uplatnenie nároku aj voči odporcovi v
3. rade. Ďalej uviedli, že v zmysle platnej judikatúry NS SR (5Cdo/265/2009 z 17.2.2011) nedochádza k
premlčaniu osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej finančným zadosťučinením.

Z týchto dôvodov preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, keď mal za to,
že títo neuniesli dôkazné bremeno preukázania porušenia právnej odporcami v 1. a 2. rade zakladajúce
právo na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči odporcovi v 1. a 2. rade a samostatné a
nenamietané premlčanie nárokov navrhovateľa v 1. rade voči odporcovi v 1. rade a premlčaniaschopné

nároky voči navrhovateľom v 2. a 3. rade voči odporcovi v 3. rade vyhodnotil ako premlčané.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 O.s.p. tak, ako je vyššie uvedené.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolali navrhovatelia v 1. až 3. rade, ktorí

v odvolaní uvádzajú nasledovné:

Súd prvého stupňa podľa ich názoru neúplne zistil skutkový stav veci a vyčítajú niektoré vady
napadnutého rozsudku a to nepreskúmateľnosť, neurčitosť, čo v konečnom dôsledku má za následoknezákonnosť tohto rozhodnutia. Poukázali na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a uvádzajú, že napadnuté
rozhodnutie nie je vyhotovené v súlade s uvedeným ustanovením. Poukazujú na zrušujúce uznesenie
Krajského súdu v Bratislave, ktorý podľa názoru navrhovateľov v 1. až 3. rade vo svojom zrušujúcom

uznesení jednoznačne vyjadril svoj právny názor, že licencia banky na vstup do RBÚZ je závislá od
existencie a zaniká zánikom bankovej licencie. Z toho dôvodu bolo preto v ďalšom konaní nevyhnutné
nad všetky pochybnosti vyriešiť otázku momentu zániku bankovej licencie, teda momentu, ktorým
dochádza zároveň aj k zániku prístupu subjektov do RBÚZ. Z vykonaného dokazovania bolo zistené,
že v systéme RBÚZ sa nachádzali nielen nesprávne, ale aj duplicitné údaje o výške úverového

zaťaženia navrhovateľa v 1. rade. Túto skutočnosť nepovažoval za spornú ani sám súd. Podľa názoru
navrhovateľov v 1. až 3. rade sa tieto údaje vôbec nemali do systému RBÚZ dostať, pokiaľ sa tam však
tieto údaje o úverovej delikvencii navrhovateľa v 1. rade dostali, mali byť z tohto systému vymazané
bezodkladne najneskôr ku dňu zániku bankovej licencie odporcu v 3. rade. Nesúhlasia so záverom súdu
prvého stupňa, ktorý prijal záver o zániku bankovej licencie dňom 23.4.2004. Poukázali na vyjadrenie
odporcu v 3. rade, ktorý uviedol, že dňa 7.12.2001, teda v deň, kedy nadobudlo vykonateľnosť uznesenie

Krajského súdu v Bratislave č.k. 3K 297/2000-64 zo dňa 22.11.2001 o ukončení prevádzkovania
podniku, listom vrátil NBS povolenie na výkon bankových činností udelené DEVÍN BANKE, a.s.. V
tejto súvislosti poukázal na ust. § 34a ods. c/ zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy povolenie pôsobiť ako
banka zaniká dňom vrátenia povolenia pôsobiť ako banka bankou alebo pobočkou zahraničnej banky,
povolenie možno vrátiť len písomne. Navrhovatelia majú za to, že práve týmto dňom došlo k zániku

bankového povolenia. Pokiaľ Národná banka Slovenska, tak ako vyplynulo z vyjadrenia odporcu v 3.
rade, neakceptovala vrátenie tohto povolenia, podľa názorov navrhovateľov nepostupovala v súlade so
zákonom.Následnetedakuzatvoreniuaktívnychzáznamov ovšetkýchúverovýchklientochbytakdošlo
už koncom roka 2001 a nie až v roku 2004. Navrhovatelia majú za to, že zákonodarca v paragrafovom
znení bez ďalšieho spojil moment vrátenia bankovej licencie k momentu zániku povolenia pôsobiť ako

banka. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k inému záveru, považujú tento za nesprávny. Navrhovatelia
poukázali na príslušné ust. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2002
a uvádzajú, že aj ak teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že aj po 1.1.2002 bol odporca v 3. rade
„bankou“, podľa názoru navrhovateľov odporca v 1. rade jednoznačne porušil svoje právne povinnosti
a v rozpore s platnou právnou úpravou neodobral bankové povolenie.

Taktiež nesúhlasia so záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade len vytváral technický rámec
RBÚZ a teda nie je spoluzodpovedný za obsah údajov tam sa nachádzajúcich. Navrhovatelia uvádzajú,
že práve tvorba týchto podzákonných právnych noriem ako opatrenia a pracovné inštrukcie sú v plnej
kompetencii odporcu v 1. rade. Tieto normy je preto povinný vydať tak, aby zabezpečil zákonom kladené

požiadavky na funkčnosť a správnosť vedenia RBÚZ. Sám odporca v 1. rade vo svojom opatrení č.
12 zo dňa 22.8.1996 uvádza zodpovednosť za poskytovanie informácii z tohto registra. Poukázali na
článok s názvom: „Jubileum registra bankových úverov a záruk v SR“ kde okrem iného bolo uvedené,
že bolo poukázané na niektoré nedostatky systému, či už metodické (problémy s nejednoznačnosťou
identifikácie klienta), programovo - technické (pomalosť, ťažkopádnosť) alebo organizačné problémy.

Navrhovatelia majú za to, že aj sám odporca v 1. rade priznáva chyby systému RBÚZ.

Podľa názoru odvolateľov odporca v 1. rade mal zabezpečiť, aby do systému RBÚZ nemohli byť
zapísané pohľadávky, pokiaľ tieto nezodpovedajú skutočnému stavu.

Navrhovatelia sa nestotožňujú ani s ďalším právnym názorom súdu prvého stupňa a to tým, že
zodpovednosť za správu a vedenie RBÚZ mohol odporca v 1. rade porušiť a založiť tak prípadný nárok
na náhradu škody len tým, že by oprávnenému subjektu neumožnil vstup do RBÚZ alebo by spôsobil
nefunkčnosť registra ako takého, z dôvodu znemožnenia oprávneným subjektom získať adekvátne
údaje. Záver súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade nemá žiadnu zákonnú možnosť ovplyvňovať

zápisy do RBÚZ je preto absolútne neprijateľný.

Poukázali na § 25 ods. 1 zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy činnosť bánk a pobočiek zahraničných
bánk podlieha bankovému dohľadu, vykonávanému Národnou bankou Slovenska. Podľa názoru
navrhovateľov pri výklade uvedeného ustanovenia odporca v 1. rade dohliada nad bezpečným

fungovaním bankového systému a nad vykonávaním bankových činností.

V ďalšom sa navrhovatelia nestotožňujú so záverom súdu prvého stupňa, v ktorom vymedzil
zodpovednosť odporcu v 1. rade za prevádzku keď podľa ich názoru pojem prevádzka vyjadrilmimoriadne reštriktívne a nestotožňujú sa so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade sa
nejedná o prevádzkovú činnosť, ak navyše aj samotná inštrukcia NBS č. 10/2000 z 11.5.2000 pojednáva
o vydaní prevádzkového poriadku RBÚZ. Opätovne zdôraznili, že i samotný odporca v 1. rade pripúšťa

nedokonalosť a závadnosť systému prevádzky registra bankových úverov a záruk.

Navrhovatelia sa ani v ďalšom nestotožňujú s právnym posúdením námietky premlčania tak ako ju
uplatnil odporca v 3. rade a majú za to, že súd pochybil, pokiaľ skonštatoval premlčanie nároku
navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade. Podľa názoru navrhovateľov súd nesprávne dospel k záveru o

trojročnej objektívnej premlčacej dobe, nakoľko z obsahu spisového materiálu je zrejmé vyvodiť záver,
že v danom prípade j potrebné aplikovať ustanovenie o desaťročnej premlčacej dobe v prípade škody
spôsobenej úmyselne. Majú za to, že odporca v 3. rade úmyselne udržiaval zápis navrhovateľa v 1. rade
v spornom znení z opatrnosti, aby predišiel vzniku prípadnej škody vo vzťahu ku konkurznej podstate
úpadcu. Z týchto dôvodov majú za to, že je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu.

Navrhovatelia tiež namietajú nepremlčateľnosť osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej
finančným zadosťučinením, keď majú za to, že nedochádza k premlčaniu osobnostných práv
nemajetkovej povahy vyjadrených finančným zadosťučinením. Keďže predmetom žaloby je aj
poškodenie dobrého mena navrhovateľov, bezpochyby sa jedná o ich osobné a osobnostné práva, ktoré
by v zmysle platnej judikatúry nemali byť premlčaním dotknuté. Majú za to, že aj v tejto časti rozhodnutia

je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný.

V závere odvolania navrhovatelia namietajú aj výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade
trov konania, keď podľa ich názoru neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie trov právneho
zastúpenia odporcovi v uvedenej výške. Poukazujú na účelnosť uplatňovania alebo bránenie práva

najmä v súvislosti so skutočnosťou, že správca konkurznej podstaty odporcu v 3. rade nemusel na
bránenie práva využiť služby externého advokáta, keď sám má nepochybne právnické a odborné
vzdelanie. Namietajú aj porušenie zásady primeranosti náhrady výšky trov právneho zastúpenia a
namietajú aj dôvodnosť niektorých úkonov priznaných súdom prvého stupňa. Poukazujú aj na možnú
aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p..

Z týchto dôvodov preto navrhujú odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľov sa dňa 11.3.2015 písomne vyjadril odporca v 3. rade, ktorý uviedol

nasledovné:

Má za to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil otázku vznesenej námietky premlčania tak v
rámci náhrady škody ako aj v rámci náhrady nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch. Poukázal
na ust. § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák., kde v odseku 1 je definovaná tzv. subjektívna premlčacia doba

a v zmysle ods. 2 je definovaná tzv. objektívna premlčacia doba. Uviedol, že navrhovatelia podali
žalobný návrh ešte v roku 2004, týmto dňom musela začať plynúť objektívna premlčacia doba pre
uplatnenie žalovaných nárokov. Navrhovatelia podali návrh na rozšírenie okruhu účastníkov konania
na strane odporcov o odporcu v 3. rade až 26.7.2010. Z dôvodu, že až vtedy malo dôjsť k naplneniu
zákonných predpokladov na ich strane pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko až

vtedy sa mali dozvedieť, že za škodu zodpovedá odporca v 3. rade. Objektívna premlčacia doba pre
uplatneniežalobnýchnárokovvočiodporcoviv3.radeuplynulanajneskôruž4.6.2007,kedyajneskoršie
začatieplynutiasubjektívnejpremlčacejdobynemohlopresiahnuťuplynutieobjektívnejpremlčacejdoby,
nakoľko subjektívna premlčacia doba nemôže uplynúť neskôr ako objektívna premlčacia doba.

Navrhovatelia majú za to, že nakoľko ku škode malo dôjsť úmyselným konaním na strane odporcu v 3.
rade,objektívnapremlčaciadobavtomtoprípadeje10rokov,atonajmäzdôvodovporušeniapovinností
odporcu v 3. rade vo vzťahu k zápisu údajov o navrhovateľovi v 1. rade do RBÚZ konštatovaných súdom
na strane 18 a 19 pôvodného prvostupňového rozsudku.

Odporca v 3. rade má za to, že z konštatovaní súdu o porušení povinností odporcu v 3. rade vo vzťahu k
vedeniu evidencie úveru navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ o úmyselnom udržiavaní neaktuálnych údajov
ohľadne výšky nesplatenej časti úveru navrhovateľa v 1. rade v žiadnom prípade nevyplýva súčasne
aj preukázanie úmyslu odporcu v 3. rade takýmto konaním spôsobiť škodu na strane navrhovateľov,teda absentuje úmysel, ako základný pojmový znak pre naplnenie existencie nároku na náhradu škody,
spôsobnej úmyselne na strane odporcu v 3. rade, a to najmä z nasledovných dôvodov:

Konanie odporcu v 3. rade, ktoré bolo vyhodnotené súdom ako protiprávne, smerovalo k splneniu
si prevenčnej zákonnej povinnosti predchádzania prípadného vzniku škody na konkurznej podstate
úpadcu DEVÍN BANKA, a.s. z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov so SZRB, a.s. o vylúčenie
pohľadávky predstavujúcej zostávajúcu nesplatenú časť úveru navrhovateľa v 1. rade z podstaty DEVÍN
BANKY, a.s., súčasne incidenčnej žaloby vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke SZRB, a.s. do konkurzu

DEVÍNBANKY,a.s.,vovýškenesplatenejčastiúverunavrhovateľav1.radekudňuvyhláseniakonkurzu
na majetok DEVÍN BANKY, a.s.. V tejto súvislosti odporca v 3. rade uvádza, že takéto konanie nebolo
konaním, s úmyslom spôsobiť navrhovateľom takýmto konaním škodu. Konanie odporcu v 3. rade s
úmyslom spôsobiť navrhovateľom škodu nebolo zo strany navrhovateľov v konaní žiadnym spôsobom
preukázané. Poukazuje taktiež na tento právny záver súdu prvého stupňa, ktorý obsahuje aj rozsudok
na strane 22, keď súd prvého stupňa prijal záver, že v konaní sa naopak preukázalo, že odporca v 3.

rade zápis udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným veriteľom DEVÍN
BANKY, a.s. tým, že po prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech SZRB by došlo
k zníženiu konkurznej podstaty o cca 36.mil. Sk.

Poukazuje aj na tú skutočnosť, že otázku prípadných pochybností a rozporov ohľadne premlčania

nárokov navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade z titulu ním uplatnených námietok premlčania mal
už zodpovedanú a vyriešenú aj samotný odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) v rámci odvolacieho
konania voči pôvodnému prvostupňovému rozsudku, nakoľko tento uvedenú oblasť neposudzoval v
rámci odvolacieho konania a teda odporca v 3. rade má za to, že sa stotožnil s právnym názorom súdu
prvého stupňa o premlčaní nárokov navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade na náhradu škody.

K otázke nemajetkovej ujmy a zadosťučinenia v peniazoch poukázal na ust. § 100 ods. 2 a § 101
Obč. zák., podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v peniazoch zo strany navrhovateľov ako jeden z relatívne
samostatných prostriedkov ochrany osobnosti, je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu,

a to aj napriek skutočnosti, že osobné, resp. osobnostné práva sú nepremlčateľné. Nakoľko obsahom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je peňažná náhrada/plnenie, tak princíp právnej istoty vylučuje,
aby plynutiu času pre účely premlčania v takomto prípade neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto
súvislosti poukazuje i na rozsiahlu judikatúru, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 278/2007, rozsudok
NS ČR sp. zn. 31Cdo 3161/2008, rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 a rozsudok NS SR sp. zn.

2Cdo 194/2011.

Navrhovateľmi uplatnené nároky na zadosťučinenie v peniazoch, z dôvodu neoprávneného zásahu
do dobrej povesti sú taktiež nárokmi majetkovoprávnej povahy, ktoré podliehajú premlčaniu. Tieto boli
premlčané z dôvodu uplynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby v čase, kedy odporca v 3. rade

vstúpil do konania na strane odporcov a kedy objektívna premlčacia doba pre uplatnenie žalobných
nárokov voči odporcovi v 3. rade uplynula najneskôr už 4.6.2007. V tejto časti sa stotožňuje s právnym
názorom súdu prvého stupňa.

Z týchto dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa voči odporcovi v 3. rade potvrdiť a zaviazať

navrhovateľov na náhradu trov konania. Trovy odvolacieho konania však odporca v 3. rade nevyčíslil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľov v 1. až
3.radepodľa§212ods.1O.s.p.vspojenís§214ods.2O.s.p.beznariadeniaodvolaciehopojednávania
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia vo veci samej, v ktorej návrh

navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, odvolanie nie je dôvodné. V časti, v ktorej súd prvého stupňa
rozhodolotrováchprvostupňovéhokonaniajerozhodnutiesúduprvéhostupňanepreskúmateľnéapreto
je v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa potrebné zrušiť
a to z týchto dôvodov:

Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa v časti rozhodnutia vo
veci samej zistil dostatočným spôsobom skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa (v časti vo
veci samej), ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:

Zo skutkového stavu uvedeného v žalobe vyplýva, že navrhovatelia opierajú svoje nároky uvedené v
žalobe voči odporcom o skutočnosť, že odporca v 1. rade podával bankám a pobočkám zahraničných
bánk nesprávne údaje o navrhovateľovi v 1. rade vedené v RBÚZ. Základným predpokladom úspešného

uplatnenia nárokov navrhovateľov uvedených v petite žaloby je preukázanie porušenia právnej
povinnosti odporcu v 1. rade. V tomto prípade navrhovatelia znášajú dôkazné bremeno, spočívajúce
v preukázaní konkrétneho porušenia právnej povinnosti zo strany odporcu v 1. rade. Navrhovateľmi
citované ustanovenie Opatrenia č. 12 NBS obsahuje ustanovenie, z ktorého vyplýva, že Národná banka
Slovenska vedie register (§ 3 ods. 1). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia „banky a pobočky zahraničných

bánk sú povinné predkladať NBS údaje podľa § 4 ods. 1 na zápis do registra a zodpovedajú za ich
správnosť“. Ďalej podľa ods. 3 tohto ustanovenia „NBS zodpovedá za spracovanie a poskytovanie
informácií“.

Ako teda z uvedeného ustanovenia Opatrenia vyplýva, jediným subjektom zodpovedným za správnosť

údajov vedených v registri môžu byť len banky a pobočky zahraničných bánk. Preto odporca v 1. rade
vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu nemôže zodpovedať za správnosť ním vedených údajov v
registri. Tento záver potvrdzuje aj § 7 ods. 1 citovaného Opatrenia, podľa ktorého všetky údaje registra
sa aktualizujú raz za mesiac formou hlásení. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia banka a pobočka
zahraničnej banky vypracuje k poslednému dňu každého mesiaca hlásenia o nových poskytnutých

úveroch, zárukách a iných prijatých záväzkoch podľa § 1 a zmenách už zapísaných údajov v registri.
Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že len banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné pravidelne
aktualizovať údaje zapísané v registri a preto je v záujme bánk zosúladiť údaje vedené v registri so
skutočným stavom.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade nie je povinný
zosúladiť údaje vedené v registri so skutočným stavom a ani nie je subjektom zodpovedným za
nesprávne údaje vedené v registri.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, že NBS vedie register a zodpovedá za spracovanie a

poskytovanie informácií z tohto registra. A pokiaľ aj sám odporca v 1. rade potvrdil, že má zodpovednosť
za poskytovanie informácií z tohto registra, tak táto skutočnosť je nesporná. Tiež odvolací súd
pripúšťa aj vyjadrenie navrhovateľov, že odporca v 1. rade pripustil niektoré nedostatky systému, či už
metodické, napr. problémy s nejednoznačnosťou identifikácie klientov, programovo-technickú pomalosť,
ťažkopádnosť a iné technické nedostatky. Tieto skutočnosti však v žiadnom prípade nenasvedčujú

tvrdeniam navrhovateľov, že NBS teda odporca v 1. rade zodpovedá za správnosť údajov ohľadom
napr. zapísanej výšky pohľadávky a jej totožnosť so skutočným stavom. Odporca v 1. rade zodpovedá
za správnosť poskytovania informácii z registra t.z., že poskytuje informácie, ktoré sú zapísané a
zaevidované v predmetnom registri, ale v žiadnom prípade nemôže zodpovedať už za ten konkrétny
samotný údaj, ktorý poskytne banka, tak ako jej ukladá zákon, a ktorá jediná je zodpovedná za správnosť

ňou uvedeného údaju v registri. Tieto povinnosti banky voči NBS a povinnosť NBS voči tretím osobám
nie je možné stotožňovať a zamieňať. Jedná sa o úplne dva odlišné zodpovednostné systémy.

K samotnej námietke navrhovateľov k otázke zániku povolenia pôsobiť ako banka odvolací súd rovnako
ako súd prvého stupňa prijal záver, že k odobratiu licencie došlo právoplatným rozhodnutím odporcu v

1. rade dňa 23.4.2004 a až uvedeným dňom mohol odporca v 1. rade začať voči odporcovi v 3. rade
konanie o odobratí povolenia vstupu do RBÚZ. Súd prvého stupňa sa veľmi podrobne k tejto otázke
vyjadril, navrhovatelia v 1. až 3. rade neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa dostatočným
spôsobom nevysporiadal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, pričom nie je pravdou, žerozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti postráda aspekty riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľov v podanom odvolaní a to poukázanie na ust. § 25 ods. 1
zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy činnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk podlieha bankovému
dohľadu, vykonávanému Národnou bankou Slovenka, že Národná banka Slovenska si zanedbala
povinný dohľad nad činnosťou predmetných bánk vyhodnotil odvolací súd taktiež za irelevantné, berúc

do úvahy horeuvedené skutočnosti, že navrhovatelia nepreukázali porušenie tejto povinnosti. Národná
banka Slovenska môže aj bez súhlasu klienta využívať údaje z registra pri výkone svojej činnosti a
pôsobnosti podľa tohto zákona a osobitného zákona o Národnej banke Slovenska a aj bez súhlasu
klienta poskytuje údaje a údaje z registra banky a pobočky zahraničnej banky. Údaje poskytované
zo strany odporcu v 1. rade však zostávajú aj v takom prípade predmetom bankového tajomstva a z
registra ich nemožno poskytovať iným osobám ako bankám, pobočkám zahraničných bánk a Národnej

banke Slovenska. Odporca v 1. rade poskytuje údaje z registra banke a pobočke zahraničnej banky
aj bez súhlasu klienta avšak vždy sa jedná o poskytovanie údajov obsiahnutých v registri úverov a
záruk len zákonom určeným subjektom. Odporca v 1. rade zabezpečuje technickú prevádzku a správu
aplikačného systému registra, všetky údaje o úveroch do registra bankových úverov a záruk oznamujú
vkladaním aktualizáciou a ukončením evidovaných údajov a zodpovedajú za obsah oznamovaných

údajov len banky a pobočky zahraničných bánk. Navrhovatelia nepreukázali v danom prípade voči
odporcovi v 1. rade žiadne porušenie povinnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť aj ďalšie prípadné
nároky navrhovateľov.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj otázku prevádzky odporcu v 1. rade, kedy odvolací súd v celom

rozsahu aj v tejto časti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, vzhľadom k tomu,
že ani v tejto časti navrhovatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa
dostatočne nevysporiadal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí.

Súd prvého stupňa návrh navrhovateľov voči odporcom 1. a 2. rade zamietol v celom rozsahu z

dôvodunepreukázania,žebyodporcoviav1.a2.radeakýmkoľvekspôsobomporušiliprávnupovinnosť,
v súvislosti s ktorou by prišlo k vzniku škody uplatnenej v tomto konaní, naopak odporca v 1. rade
preukázal, že konal striktne v zmysle platnej právnej úpravy a až nad rámec svojich povinností, keď pred
právoplatným odobratím licencie DEVÍN BANKY, a.s. zasahoval na základe urgencií navrhovateľa v 1.
rade do obsahu zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ tak, že vyzýval odporcu v 3. rade na preskúmanie

aktuálnostitohtozápisu.Odporcav1.radeneniesolžiadnuzodpovednosťzaobsahzápisunavrhovateľa
v 1. rade v RBÚZ a taktiež oprávnenie vstupu do registra odobral odporcovi v 3. rade vtedy, keď mu to
zákonná úprava v rozhodnom čase umožnila. S týmto záverom sa v plnom rozsahu stotožňuje i odvolací
súd.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj otázku premlčania nárokov voči odporcovi v 3. rade a to
jednak k uplatnenému nároku na náhradu škody ako aj uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu a
zadosťučinenie, keď vyhodnotil tieto nároky vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania za premlčané.
Navrhovatelia v podanom odvolaní zdôrazňujú skutočnosť, že nárok navrhovateľov v súvislosti s
premlčacou lehotou je potrebné posudzovať v objektívnej 10-ročnej lehote, nakoľko majú za to, že

odporca v 3. rade konal úmyselne na škodu navrhovateľov pri zadávaní údajov do RBÚZ. S týmto
záverom navrhovateľov odvolací súd nesúhlasí a poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovatelia nepreukázali, že odporca v 3. rade udržiaval
zápis v RBÚZ s úmyslom spôsobiť navrhovateľom uplatnenú škodu, pretože v konaní sa preukázalo,
že odporca v 3. rade zápis udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným

veriteľom DEVÍN BANKY tým, že po prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech
SZRB by došlo k zníženiu konkurznej podstaty o cca. 36 miliónov Sk. S týmto záverom sa jednoznačne
stotožnil aj odvolací súd. Správaniu odporcu v 3. rade jednoznačne absentuje úmysel ako základný
pojmový znak pre naplnenie existencie nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselne.

Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné zaoberať sa samostatným uplatneným nárokom navrhovateľa v
1.radenanáhraduškody,keďženebolpreukázanýprvýpredpokladpreúspešnosťkonaníatoporušenie
povinností.K námietke nepremlčateľnosti osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej finančným
zadosťučinením, ktorú namieta navrhovateľ v 1. až 3. rade v podanom odvolaní uvádza odvolací súd,
že aj v tejto časti sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a uvádza, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Námietka premlčania
uplatnená odporcom v konaní má za následok, že premlčaním síce právo nezaniká iba sa závažne
oslabuje. Vznesená námietka premlčania spôsobí zánik súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho súd
premlčané právo nemôže priznať. Tento záver bol prijatý napr. rozsudkom NS SR dňa 27.11.2012 sp.
zn. 2Cdo 194/2011, ktorý bol občiansko-právnym kolégiom NS SR dňa 29.mája 2013 prijatý v zbierke

stanovísk NS SR.

Z týchto dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ktorý
rozhodnutie veľmi podrobne rozpracoval v zmysle zásad ustanovených v § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací
súd sa v ďalšom obmedzil už len na skonštatovanie vecnej správnosti časti napadnutého rozhodnutia
vo veci samej a preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

V časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o trovách prvostupňového konania odvolací súd dospel k
záveru, že v tejto časti je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Je potrebné uviesť, že navrhovateľa v 1. až 3. rade si uplatnili v

tomto konaní jednak právo na náhradu škody a jednak právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Predmetné
nároky majú osobitný právny režim pri zisťovaní výšky jednotlivého úkonu za poskytnutú právnu službu.
Súd prvého stupňa však nedostatočne odôvodnil rozhodnutie keď neuviedol, podľa akých zákonných
ustanovení jednotlivé úkony právnej pomoci priznal, z akého základu, preto odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa v napadnutej časti v treťom a štvrtom výroku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že odporcovia v 1. až 3. rade boli v odvolacom konaní plne
úspešní, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak odporcovi v 1. a 2. rade žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli, títo si ich ani neuplatnili a odporca v 3. rade si síce náhradu trov

odvolacieho konania uplatnil, avšak tieto v lehote, podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, preto odvolací
súdotrováchodvolaciehokonaniarozhodoltak,žeodporcoviv1.až3.radesanáhradatrovodvolacieho
konania nepriznáva.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.