Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/40/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201021
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017201021.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") sudcom JUDr. Milanom Končekom v právnej
veci žalobcu: N. Z., D. XX, E., práv. zast.: JUDr. Jozef Koľ, advokát, Hutnícka 1, Košice, proti žalovanému:
Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 50490-2/2017-BA z 08.09.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku odvolanie žalobcu,
podané prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Jozefa Koľa, advokáta, proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 07.07.2017, vo veci priznania nároku na úrazovú rentu
v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24.10.2008 u žalobcu, zamietol v celom rozsahu a potvrdil
toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. Žalovaný citujúc ust. § 218 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „I. Choroba z
povolania zistená dňa 1. marca 2004 (dlhodobé, nadmerné, jednostranné zaťaženie končatín). Sociálna
poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie“), na základe žiadosti pána N. Z., rodné číslo XXXXXXXXXX,
bytom D. XX,XXX XX E. (ďalej len „poškodený“) doručenej Sociálnej poisťovni, pobočka Košice (ďalej len
„pobočka“) dňa 21. apríla 2006, o priznanie úrazovej renty v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa
1. marca 2004, vydala dňa 23. augusta 2006 rozhodnutie č. XXX-XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie
zo dňa 23. augusta 2006“), ktorým poškodenému priznala podľa § 88 a § 89 zákona nárok na úrazovú
rentu odo dňa 1. marca 2004 v sume 6 364 Sk, následne valorizovanú a upravenú v zmysle príslušných
ustanovení zákona, a to z dôvodu určenej miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 45 % a zároveň
rozhodla, že poškodenému v zmysle § 109 ods. 2 zákona odo dňa 28. apríla 2006 zanikol nárok na
výplatu úrazovej renty z dôvodu, že suma priznanej úrazovej renty po jej znížení o poškodenému
priznanú sumu invalidného dôchodku, nepresiahla nulu. Rozhodnutie zo dňa 23. augusta 2006 sa stalo
právoplatným dňa 13. októbra 2006. Ústredie na základe žiadosti o priznanie úrazovej renty v dôsledku
choroby z povolania zistenej dňa 1. marca 2004 doručenej pobočke dňa 23. marca 2009, dňa 3. júna
2009 rozhodnutím číslo XXX-XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 3. júna 2009“) rozhodlo, že
poškodený nemá nárok na zmenu sumy úrazovej renty z dôvodu opätovného určenia miery poklesu
pracovnej schopnosti v rozsahu 45 %. Rozhodnutie zo dňa 3. júna 2009 nadobudlo právoplatnosť
dňa 23. júla 2009. Poškodený požiadal o priznanie úrazovej renty v dôsledku choroby z povolania
zistenej dňa 1. marca 2004 žiadosťou doručenou pobočke dňa 6. februára 2017. Ústredie dňa 1. marca
2017 rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-C. (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 1. marca 2017“) podľa §
194 ods. 1 písm. a) zákona zastavilo konanie o úrazovej rente poškodeného z dôvodu, že poškodený
prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Jozefa Koľa, advokát, so sídlom Hutnícka 1, 040 01 Košice

(ďalej len „právny zástupca“) listom zo dňa 8. februára 2017 vzal späť predmetnú žiadosť a požiadal o
zastavenie konania v tejto veci. Rozhodnutie zo dňa 1. marca 2017 sa stalo právoplatným dňa 11. apríla
2017. II. Choroba z povolania zistená dňa 24. októbra 2008 (porucha sluchu z hluku). Ústredie na základe
žiadosti poškodeného doručenej pobočke dňa 23. marca 2009, o priznanie úrazovej renty v dôsledku
choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008, vydalo dňa 13. augusta 2009 rozhodnutie č. XXX-
XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 13. augusta 2009“), ktorým poškodenému priznalo podľa §
88 a § 89 zákona nárok na úrazovú rentu odo dňa 24. októbra 2008 z dôvodu určenej miery poklesu
pracovnej schopnosti v rozsahu 41 %. Nárok poškodeného na výplatu úrazovej renty však nevznikol z
dôvodu, že suma úrazovej renty po jej znížení o poškodenému priznanú sumu invalidného dôchodku,
nepresiahla nulu. Rozhodnutie zo dňa 13. augusta 2009 sa stalo právoplatným dňa 29. septembra 2009.
Poškodený požiadal o priznanie úrazovej renty v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra
2008 žiadosťou doručenou pobočke dňa 6. februára 2017. Ústredie dňa 6. marca 2017 rozhodnutím číslo
XXXXX-X/XXXX-C. (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 6. marca 2017“) podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona
zastavilo konanie o úrazovej rente poškodeného z dôvodu, že poškodený prostredníctvom právneho
zástupcu listom zo dňa 8. februára 2017 vzal späť predmetnú žiadosť a požiadal o zastavenie konania v
tejto veci. Rozhodnutie zo dňa 6. marca 2017 sa stalo právoplatným dňa 11. apríla 2017. Pobočke bola
dňa 28. februára 2017 doručená žiadosť poškodeného o prehodnotenie úrazovej renty z dôvodu zmeny
poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008 zo dňa
28. februára 2017 (ďalej len „žiadosť zo dňa 28. februára 2017“). Posudková lekárka pobočky následne
posúdila zdravotný stav poškodeného a v Lekárskej správe zo dňa 12. apríla 2017 uviedla, že poškodený
bol odo dňa 12. februára 2017 do dňa 21. februára 2017 hospitalizovaný v V. H. F.. S. N. E., so sídlom
R. K. X, E. (ďalej len „V. E.“) za účelom prešetrenia a posúdenia dynamiky choroby z povolania zistenej
dňa 24. októbra 2008. Audiometrickým vyšetrením bola verifikovaná celková strata sluchu v rozsahu 88
%, pri kontrolných vyšetreniach v rozsahu 86,9 % a 94,8 %. Zároveň bol objektivizovaný tinitus vo výške
6000 Hz na 90dB. Zdravotný stav poškodeného podľa názoru posudkovej lekárky pobočky odôvodňuje
zvýšenie miery poklesu pracovnej schopnosti poškodeného z pôvodného rozsahu 41 % na rozsah 60%
pre ťažkú poruchu sluchu komplikovanú výrazným tinitom, a to odo dňa 21. februára 2017, teda odo
dňa objektivizácie tinitu v V. E.. Na základe takto zisteného skutkového stavu ústredie rozhodnutím
číslo XXXXX- X/XXXX-C. zo dňa 7. júla 2017 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 7. júla 2017“) priznalo
poškodenému nárok na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008
v sume 19,50 EUR mesačne odo dňa 21. februára 2017 do 28. februára 2017 a v sume 68,10 EUR
mesačne odo dňa 1. marca 2017, následne valorizovanú a upravenú v zmysle príslušných ustanovení
zákona. III. Odvolanie. Poškodený proti rozhodnutiu zo dňa 7. júla 2017, ktoré bolo právnemu zástupcovi
doručené dňa 13. júla 2017, podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom právneho zástupcu
odvolanie doručené ústrediu dňa 3. augusta 2017. Poškodený v odvolaní nesúhlasí s rozhodnutím zo
dňa 7. júla 2017 a považuje ho za v rozpore s ustanovením § 89 ods. 3 zákona. Žiada, aby odvolací
orgán rozhodnutie zo dňa 7. júla 2017 zmenil tak, že odvolaniu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil
prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Uvádza, že prvostupňový orgán pri výpočte sumy úrazovej
renty vychádzal zo súčtu poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 1.
marca 2004 a poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra
2008, t.j. 100 %, a táto suma bola znížená o výšku invalidného dôchodku, ktorý bol poškodenému
vyplácaný ku dňu 21. februára 2017 (t.j. vo výške 599,00 EUR). Poukazuje na ustanovenie § 89 ods.
3 zákona, z ktorého znenia usudzuje, že suma úrazovej renty poškodeného mala byť znížená o sumu
invalidného dôchodku vo výške, ktorú poškodený poberal v čase prvého priznania nároku na úrazovú
rentu, t.j. v sume 287,55 EUR v prípade choroby z povolania zistenej dňa 1. marca 2004 a 339,93 EUR v
prípade choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008. Ďalej zdôrazňuje, že rozhodnutie zo dňa 7.
júla 2017 nie je rozhodnutím o novom nároku na úrazovú rentu ale rozhodnutím o zmene už existujúceho
nároku na úrazovú rentu v zmysle § 89 ods. 4 zákona. Uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia zo dňa
13. augusta 2009 je zrejmé, že výpočet nároku poškodeného na úrazovú rentu nevychádzal zo súčtu
poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 1. marca 2004 a poklesu
pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008, t.j. spolu v tom
čase 86 %. Žiada, aby Sociálna poisťovňa prepočítala úrazovú rentu poškodeného za obdobie troch
rokov spätne, nakoľko pri vydaní rozhodnutia zo dňa 13. augusta 2009 nebolo postupované v súlade s
ustanovením § 89 ods. 7 zákona, teda podľa postupu v prípade dvoch chorôb z povolania v súbehu s
invalidným dôchodkom. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán preskúmal napadnuté
rozhodnutie zo dňa 7. júla 2017 a priloženú spisovú dokumentáciu poškodeného v celom rozsahu,
pričom zo zisteného skutočného stavu veci v nadväznosti na príslušné ustanovenia zákona dospel k
záveru, že postup ústredia pri priznaní nároku na úrazovú rentu bol správny. Poškodený bol v čase

zistenia choroby z povolania, t.j. dňa 24. októbra 2008, zamestnaný u zamestnávateľa Q. K..Q..X..,
so sídlom N. B. V.. K.. K., XXX XX E. (ďalej len „zamestnávateľ“) v pracovnom zaradení - obsluha
tlakových nádob - výmenníková stanica. Podľa Hlásenia choroby z povolania z mesiaca január 2009 bola
poškodenému priznaná dňa 9. januára 2009 choroba z povolania - porucha sluchu z hluku, s dátumom
prvého zistenia dňa 24. októbra 2008. Na základe žiadosti zo dňa 28. februára 2017 bol zdravotný stav
poškodeného v súlade s § 153 ods. 4 písm. a) zákona posúdený posudkovou lekárkou pobočky dňa
12. apríla 2017 so záverom, že miera poklesu pracovnej schopnosti poškodeného je 60 % odo dňa
21. februára 2017. Proti tomuto záveru poškodený námietky nevzniesol, čo potvrdil svojím podpisom
vo vyhotovenej Lekárskej správe zo dňa 12. apríla 2017 na strane 2.“ Žalovaný ďalej citujúc ust. § 88
ods. 1 a 3, § 89 ods. 1 až 3, 4 a 7 zákona ďalej uviedol, že: „K námietke poškodeného, že suma jeho
úrazovej renty mala byť v zmysle § 89 ods. 3 zákona znížená o sumu jeho invalidného dôchodku vo
výške, ktorú poberal v čase prvého priznania nároku na úrazovú rentu je potrebné uviesť, že takýto
výklad ustanovenia § 89 ods. 3 zákona nie je správny. V zmysle § 89 ods. 3 zákona na zníženie úrazovej
renty podľa odseku 2 je rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania
úrazovej renty. Dňom priznania úrazovej renty poškodenému vo výške, ktorá je spôsobilá k zníženiu
podľa § 89 ods. 2 zákona a následnej realizácii vyplácania, je deň objektivizácie tinitu na V. E., teda 21.
februára 2017. Táto skutočnosť vyplýva z Lekárskej správy zo dňa 12. apríla 2017, s ktorej obsahom
poškodený bez výhrad súhlasil, čo potvrdzuje jeho vlastnoručný podpis. Preto je pri výpočte úrazovej
renty potrebné vychádzať zo sumy invalidného dôchodku, na vyplácanie ktorého mal poškodený nárok
dňa 21. februára 2017. Aj v zmysle § 89 ods. 4 zákona, ak u poškodeného došlo k zmene poklesu
pracovnej schopnosti z dôvodu tej istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví
odo dňa zmeny poklesu pracovnej schopnosti. Postup ústredia, keď zmenenú sumu úrazovej renty
znížilo o aktuálnu sumu invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému ku dňu priznania zmeny
sumy úrazovej renty, je vzhľadom na uvedené potrebné považovať za logický a v súlade so zákonom.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že rovnako by ústredie postupovalo v opačnom prípade, ak
by suma invalidného dôchodku poškodeného ku dňu priznania zmeny sumy úrazovej renty bola nižšia,
ako v čase prvého priznania nároku na úrazovú rentu. V nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť,
že ústredie pri výpočte sumy úrazovej renty poškodeného postupovalo v prospech poškodeného, čo
preukazuje skutočnosť, že pri výpočte sumy úrazovej renty poškodeného sčítalo pokles pracovnej
schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 1. marca 2004 a pokles pracovnej schopnosti
v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008, čím poškodený dosiahol maximálne
možnú stopercentnú hranicu poklesu pracovnej schopnosti. Ďalej pri aplikácii ustanovenia § 89 ods. 1
zákona, použilo najvyšší vymeriavací základ poškodeného a preto suma úrazovej renty poškodeného
je určená v najvyššej možnej zákonnej výške. Námietky poškodeného sa preto zdajú ako nelogické
a neopodstatnené.“ Žalovaný poukazujúc na ust. § 112 ods. 1 zákona ďalej uviedol, že: „K námietke
poškodeného, že žiada o prepočet nároku na úrazovú rentu za obdobie troch rokov spätne z dôvodu, že
pri vydaní rozhodnutia zo dňa 13. augusta 2009 nebolo postupované v súlade s ustanovením § 89 ods. 7
zákona je potrebné uviesť, že poškodenému by nevznikol nárok na výplatu úrazovej renty ani v prípade,
ak by ústredie pri výpočte úrazovej renty poškodeného v čase prvého priznania nároku vychádzalo v
zmysle § 89 ods. 7 zákona zo súčtu poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania
zistenej dňa 1. marca 2004 určeného v Lekárskej správe zo dňa 11. júla 2006 a Lekárskej správe zo dňa
12. mája 2009 v rozsahu 45 % a poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku choroby z povolania zistenej
dňa 24. októbra 2008 určeného v Lekárskej správe zo dňa 19. mája 2009 v rozsahu 41 % (spolu by bol
pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 86 %), čo preukazuje nasledovné: Úrazová renta = 30,4167 x 80
% z 482,4472 SKK x 0,86 = 10 097 SKK. Suma invalidného dôchodku, na ktorý mal poškodený nárok
ku dňu 24. októbra 2008, teda ku dňu vzniku nároku na úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania
zistenej dňa 24. októbra 2008, predstavovala sumu 10 241 SKK. Konečná suma úrazovej renty by
teda nepresahovala nulu. Námietky poškodeného z odvolania nie je možné akceptovať, nakoľko vyššie
uvedená argumentácia preukazuje, že sú v rozpore so zákonom.“ Žalovaný v závere svojho rozhodnutia
s poukazom na ust. § 196 ods. 6 a 7 zákona uzavrel, že: „V nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia
je potrebné konštatovať, že poškodený nepredložil do odvolacieho konania žiadne nové dôkazy, ktoré
by potvrdzovali správnosť jeho argumentácie z odvolania, a preto generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne
konštatuje, že námietky uvedené v odvolaní boli vyhodnotené ako nedôvodné, odvolaniu poškodeného
nie je možné vyhovieť a napadnuté rozhodnutie zo dňa 7. júla 2017 je potrebné potvrdiť ako vecne
správne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako odvolací orgán,
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené
žalobcovi dňa 22.09.2017.

2. Žalobca dňa 21.11.2017, včas, v zákonom stanovenej lehote podal proti predmetnému rozhodnutiu
žalovaného správnu žalobu podľa § 177 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015
Z.z. Správneho súdneho poriadku, v ktorej argumentoval, že: „Prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej
poisťovne - ústredie zo dňa 07.07.2017 č. XXXXX- X/XXXX-C., bola navrhovateľovi priznaná úrazová
renta od 21.02.2017 do 28.02.2017 v sume 19,50 EUR a od 01.03.2017 v sume 68,10 EUR mesačne.
U navrhovateľa boli zistené a hlásené dve ochorenia chorobami z povolania:
- ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín zistenej dňa 1.3.2004 („choroba DNJZ“) so vznikom
nároku na úrazovú rentu od 1.3.2004
od 28.04.2006 nemá nárok na výplatu úrazovej renty z dôvodu § 89 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“). Invalidný dôchodok k uvedenému dňu poberal žalobca vo
vyššej sume ako suma renty).
- strata sluchu z hluku zistenej 24.10.2008
so vznikom nároku na úrazovú rentu od 24.10.2008, bez nároku na výplatu úrazovej renty z dôvodu §
89 ods. 1 až 3 zákona.
Žalobca namieta správnosť postupu žalovanej pri výpočte sumy úrazovej renty. Žalovaná v prípade
žalobcu považuje za deň priznania úrazovej renty deň 21.02.2017, t.j. deň objektivizácie tinitu na E. S. F.
B. E. R. V. F.. S. N. E.. S týmto záverom, resp. právnym názorom žalobca nesúhlasí. Nárok na úrazovú
rentu u žalobcu vznikol v prípade prvej choroby z povolania dňom 1.3.2004 a v prípade druhej choroby z
povolania dňom 24.10.2008. Tieto dátumy pokladá žalobca za rozhodujúce pre nárok na úrazovú rentu a
pokladá ich za deň priznania úrazovej renty. Podľa žalobcu deň 21.02.2017 je rozhodujúci iba pre nárok
na výplatu úrazovej renty, resp. obnovenie tohto nároku. Zákon priamo neupravuje postup v prípade ak
dôjde, resp. má dôjsť k obnoveniu nároku na výplatu úrazovej renty, ako je tomu u žalobcu v prípade
zmeny poklesu zárobkovej činnosti, ak poberá súčasne invalidný dôchodok. Podľa § 89 ods. 3 zákona
na zníženie úrazovej renty o sumu invalidného dôchodku je rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú má
poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty. Žalobca je toho názoru, že v jeho prípade ku dňu
21.02.2017 malo dôjsť podľa § 89 ods. 4, s použitím § 89 ods. 6 a ods. 7 zákona k výpočtu úrazovej renty
samostatne, resp. oddelene u obidvoch chorôb z povolania s poklesom pracovnej schopnosti vo výške
100 % (z tohto dôvodu žalobca u posudkovej lekárky nenamietal výšku poklesu, nakoľko mu bolo známe,
že maximálne môže pokles predstavovať 100 %) s pôvodným vymeriavacím základom u obidvoch a
následnou valorizáciou podľa všeobecných predpisov. Od takto vypočítanej úrazovej renty v jednom aj
druhom prípade by malo dôjsť k zníženiu o sumu invalidného dôchodku podľa § 89 ods. 3 zákona.“ Ďalej
namietal citujúc ust. § 218 ods. 1 zákona, že: „Odvolací orgán podľa názoru žalobcu si uvedenú zákonnú
povinnosť nesplnil v celom rozsahu. V prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 7.7.2017 č. XXXXX-X/XXXX-
C. v odôvodnení rozhodnutia pri výpočte úrazovej renty v prípade choroby DNJZ vychádza z denného
vymeriavacieho základu v sume 581,1793 Sk (19,2917 EUR), určeného z rozhodujúceho obdobia za
rok 2003. Následne aplikoval ustanovenie § 89 ods. 5 zákona, ktorý rieši situáciu pri opätovnom vzniku
nároku na úrazovú rentu. Pri aplikácii tohto ustanovenia však došlo k pochybeniu, keď prepočítací
koeficient už nebol v súlade s § 89 ods. 5 zákona, nakoľko tento bol určený ako podiel všeobecného
vymeriavacieho základu (VVZ) z roku 2015 a VVZ z roku 2006. Úrazová renta bola v prípade choroby
z JNDZ prvýkrát priznaná 1.3.2004. Podľa názoru žalobcu, ak pri výpočte má dôjsť k aplikácii § 89 ods.
5 zákona, potom mal byť prepočítací koeficient určený ako podiel VVZ z roku 2015 a VVZ z roku 2002.
Prepočítací denný vymeriavací základ = 19,2917 x (10596,00 EUR : 5.381,80) = 37,9827 EUR. Úrazová
renta = 30,4167 x 80 % z 37,9827 x 1 = 924,25 EUR. Úrazová renta po znížení o sumu invalidného
dôchodku = 924,25 EUR - 599,00 EUR = 325,25 EUR. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
sa nezaoberá správnosťou výpočtu úrazovej renty v prípade choroby z JNDZ k 21.02.2017 pri stanovení
miery poklesu pracovnej schopnosti 100 %, ale iba výpočtom úrazovej renty v prípade choroby - strata
sluchu z hluku. Z tohto dôvodu žalobca je toho názoru, že došlo v odvolacom konaní k porušeniu §
218 ods. 1 zákona. Postup odporkyne pri vydaní napádaného rozhodnutia zo dňa 08.09.2017 pokladá
žalobca za porušenie § 89 ods. 3 až ods. 5 a § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a § 191 ods.
1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku.“ Z uvedených dôvodov navrhol „...aby súd po preskúmaní
rozhodnutia vydal tento rozsudok: zrušuje rozhodnutie žalovanej zo dňa 08.09.2017 č. 50490-2/2017-
BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa 07.07.2017 č. XXXXX-X/XXXX-C. podľa § 191
ods. 1, písm. c) a písm. f) zák. č. 162/2015 Z. z., a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná
je povinná nahradiť trovy konania v celej výške.“

3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 21.12.2017, v ktorom uviedol:
„Dňa 29. novembra 2017 bola do Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „ústredie“), zaručenými
elektronickými prostriedkami doručená výzva Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „KS KE“) sp.

zn. 1 Sa/40/2017-19 zo dňa 29. novembra 2017 na vyjadrenie sa k správnej žalobe v sociálnych
veciach zo dňa 20. novembra 2017 (ďalej len „žaloba“) žalobcu pána N. Z., rodné číslo XXXXXXXXXX,
bytom D. XX,XXX XX E. (ďalej len „žalobca“), podanej prostredníctvom právneho zástupcu JUDr.
Jozefa Koľa, advokát, so sídlom Hutnícka 1, 040 01 Košice (ďalej len „právny zástupca“), proti
rozhodnutiu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (ďalej len „žalovaný“) č. 50490-2/2017-BA zo dňa
8. septembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 8. septembra 2017“), vo veci priznania nároku na
úrazovú rentu v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 24. októbra 2008. Podľa § 215 ods. 4 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) o odvolaní proti rozhodnutiu ústredia rozhoduje
generálny riaditeľ. V zmysle § 180 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Na základe predmetnej
výzvy KS KE podáva žalovaný k žalobe nasledovné vyjadrenie. I. Choroba z povolania zistená dňa 1.
marca 2004 - dlhodobé, nadmerné, jednostranné zaťaženie končatín (ďalej len „1ChzP“). Ústredie na
základe žiadosti žalobcu o priznanie úrazovej renty v dôsledku 1. ChzP, vydalo dňa 23. augusta 2006
rozhodnutie č. XXX-XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 23. augusta 2006“), ktorým žalobcovi
priznalo podľa § 88 a § 89 zákona nárok na úrazovú rentu odo dňa 1. marca 2004 v sume 6 364 Sk,
následne valorizovanú a upravenú v zmysle príslušných ustanovení zákona, a to z dôvodu určenej
miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 45 % a zároveň rozhodlo, že žalobcovi v zmysle § 109
ods. 2 zákona odo dňa 28. apríla 2006 zanikol nárok na výplatu úrazovej renty z dôvodu, že suma
priznanej úrazovej renty po jej znížení o žalobcovi priznanú sumu invalidného dôchodku, nepresiahla
nulu. Rozhodnutie zo dňa 23. augusta 2006 sa stalo právoplatným dňa 13. októbra 2006. Ústredie na
základe žiadosti o priznanie úrazovej renty v dôsledku 1. ChzP, dňa 3. júna 2009 rozhodnutím číslo XXX-
XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 3. júna 2009“) rozhodlo, že žalobca nemá nárok na zmenu
sumy úrazovej renty z dôvodu opätovného určenia miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 45 %.
Rozhodnutie zo dňa 3. júna 2009 nadobudlo právoplatnosť dňa 23. júla 2009. Žalobca tretíkrát požiadal
o priznanie úrazovej renty v dôsledku l. ChzP žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Košice
(ďalej len „pobočka“) dňa 6. februára 2017. Ústredie dňa 1. marca 2017 rozhodnutím číslo XXXXX-X/
XXXX-C. (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 1. marca 2017“) podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona zastavilo
konanie o úrazovej rente z dôvodu, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vzal späť predmetnú
žiadosť a požiadal o zastavenie konania v tejto veci. Rozhodnutie zo dňa 1. marca 2017 sa stalo
právoplatným dňa 11. apríla 2017. II. Choroba z povolania zistená dňa 24. októbra 2008 - porucha
sluchu z hluku (ďalej len „2. ChzP“). Ústredie na základe žiadosti žalobcu doručenej pobočke dňa 23.
marca 2009, o priznanie úrazovej renty v dôsledku 2. ChzP, vydalo dňa 13. augusta 2009 rozhodnutie
č. XXX-XXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 13. augusta 2009“), ktorým žalobcovi priznalo podľa
§ 88 a § 89 zákona nárok na úrazovú rentu odo dňa 24. októbra 2008 z dôvodu určenej miery poklesu
pracovnej schopnosti v rozsahu 41 %. Nárok žalobcu na výplatu úrazovej renty však nevznikol z dôvodu,
že suma úrazovej renty po jej znížení o žalobcovi priznanú sumu invalidného dôchodku, nepresiahla
nulu. Rozhodnutie zo dňa 13. augusta 2009 sa stalo právoplatným dňa 29. septembra 2009. Žalobca
požiadal o priznanie úrazovej renty v dôsledku 2. ChzP žiadosťou doručenou pobočke dňa 6. februára
2017. Ústredie dňa 6. marca 2017 rozhodnutím číslo XXXXX- X/XXXX-C. (ďalej len „rozhodnutie zo
dňa 6. marca 2017“) podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona zastavilo konanie o úrazovej rente z dôvodu,
že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vzal späť predmetnú žiadosť a požiadal o zastavenie
konania v tejto veci. Rozhodnutie zo dňa 6. marca 2017 sa stalo právoplatným dňa 11. apríla 2017.
Pobočke bola dňa 28. februára 2017 doručená ďalšia žiadosť žalobcu o prehodnotenie úrazovej renty
z dôvodu zmeny poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku 2. ChzP zo dňa 28. februára 2017 (ďalej
len „žiadosť zo dňa 28. februára 2017“). Posudková lekárka pobočky následne posúdila zdravotný
stav žalobcu a v Lekárskej správe zo dňa 12. apríla 2017 uviedla, že audiometrickým vyšetrením bola
žalobcovi verifikovaná celková strata sluchu v rozsahu 88 %, pri kontrolných vyšetreniach v rozsahu
86,9 % a 94,8 %. Zároveň bol objektivizovaný tinitus vo výške 6000 Hz na 90dB. Zdravotný stav žalobcu
odôvodňoval zvýšenie miery poklesu pracovnej schopnosti z pôvodného rozsahu 41 % na rozsah 60
% pre ťažkú poruchu sluchu komplikovanú výrazným tinitom, a to odo dňa 21. februára 2017, teda
odo dňa objektivizácie tinitu. Na základe takto zisteného skutkového stavu ústredie aplikovalo § 89
ods. 7 zákona a sčítalo percentuálne poklesy pracovnej schopnosti v dôsledku 1. ChzP a 2. ChzP
(spolu 100 %) a rozhodnutím číslo XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 7. júla 2017 (ďalej len „rozhodnutie zo
dňa 7. júla 2017“) priznalo žalobcovi nárok na úrazovú rentu v dôsledku 2. ChzP v sume 19,50 EUR
mesačne odo dňa 21. februára 2017 do 28. februára 2017 a v sume 68,10 EUR mesačne odo dňa
1. marca 2017, následne valorizovanú a upravenú v zmysle príslušných ustanovení zákona. Tento
postup ústredia, ako aj určená miera poklesu pracovnej schopnosti žalobcu, nie sú sporné. III. Žalobca
proti rozhodnutiu zo dňa 7. júla 2017 podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom právneho

zástupcu odvolanie. Žalovaný ako odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie zo dňa 7. júla 2017
a priloženú spisovú dokumentáciu žalobcu v celom rozsahu, pričom zo zisteného skutočného stavu
veci v nadväznosti na príslušné ustanovenia zákona dospel k záveru, že postup ústredia pri priznaní
nároku na úrazovú rentu bol správny a preto rozhodnutím zo dňa 8. septembra 2017 zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie ústredia zo dňa 7. júla 2017. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
podal dňa 21. novembra 2017 na KS KE žalobu, v ktorej namieta správnosť postupu žalovaného pri
výpočte sumy úrazovej renty žalobcu, keď považoval za deň priznania úrazovej renty žalobcovi deň
21. februára 2017, t. j. deň objektivizácie tinitu u žalobcu. Žalobca považuje za deň priznania úrazovej
renty (pre výpočet sumy úrazovej renty žalobcu na základe podanej žiadosti zo dňa 28. februára 2017)
deň prvého zistenia chorôb z povolania žalobcu (teda 1. marca 2004 a 24. októbra 2008). Žalobca
ďalej namieta spôsob výpočtu koeficientu pri výpočte sumy úrazovej renty, keď bol koeficient určený
ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2015 v sume 10 596,00 EUR a všeobecného
vymeriavacieho základu z roku 2006 v sume 7 473,02 EUR. Podľa názoru žalobcu mal byť v zmysle §
89 ods. 5 zákona koeficient vypočítaný ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2015 v
sume 10 596,00 EUR a všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2002 v sume 5 381,80 EUR. IV.
Vecná a právna argumentácia. Žalovaný zotrváva na svojej argumentácii prezentovanej v odôvodnení
rozhodnutia zo dňa 8. septembra 2017, ktoré považuje za zákonné a vecne správne. V rámci odvolacieho
konania bolo preukázané, že žalobcovi bola priznaná úrazová renta v najvyššej možnej zákonnej sume.“
Žalovaný ďalej poukazujúc na zmysel ust. § 88 ods. 1 a § 89 ods. 1 zákona a citujúc ust. § 89 ods.
2 až ods. 5 a ods. 7 zákona k námietke žalobcu, že ústredie v prvostupňovom konaní nepostupovalo
správne pri výpočte denného vymeriavacieho základu žalovaný uvádza, že „...zákon v § 89 ods. 7
neupravuje konkrétny spôsob výpočtu sumy úrazovej renty pri jeho aplikácii. Ústredie pri výpočte sumy
úrazovej renty žalobcu postupovalo nasledovne: Ústredie rozhodovalo na základe žiadosti zo dňa 28.
februára 2017, ktorú žalobca podal v dôsledku 2. ChzP zistenej dňa 24. októbra 2008. Rozhodujúcim
obdobím pre určenie denného vymeriavacieho základu (ďalej len „DVZ“) bol preto rok 2007 (§ 84 ods.
1 zákona). Zamestnávateľ určil DVZ za rok 2007 v sume 482,4472 SKK (16,0144 EUR). V zmysle §
89 ods. 5 zákona ústredie pri určení DVZ pre výpočet sumy úrazovej renty žalobcu, DVZ za rok 2007
(482,4472 SKK) vynásobilo koeficientom určeným ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu
za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádzal kalendárnemu roku, v ktorom znovu vznikol nárok na
úrazovú rentu (teda rok 2015), a všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý dva roky predchádzal
kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú rentu prvýkrát (teda rok 2006). Po uplatnení §
89 ods. 7 zákona, teda po sčítaní oboch mier poklesu pracovnej schopnosti, teda v dôsledku 1. ChzP
a 2. ChzP (spolu 100 %), vznikol žalobcovi nárok na úrazovú rentu v nasledovnej sume: Úrazová renta
= 30,4167 x 80 % z 22,7085 EUR x 1,00 = 552,60 EUR. Nakoľko žalobca v čase priznania nároku
na úrazovú rentu poberal invalidný dôchodok vo výške 599,00 EUR, poškodenému by v zmysle § 89
ods. 2 zákona nevznikol nárok na výplatu úrazovej renty z dôvodu, že suma úrazovej renty nepresiahla
nulu. Ústredie následne postupovalo v prospech žalobcu a pre výpočet sumy úrazovej renty použilo
DVZ za rok 2003 v sume 581,1793 SKK (19,2917 EUR), teda najvyšší DVZ žalobcu. Po uplatnení §
89 ods. 5 zákona a § 89 ods. 7 zákona (tak, ako je uvedené vyššie) ústredie vypočítalo sumu úrazovej
renty žalobcu nasledovne: Úrazová renta = 30,4167 x 80 % z 27,3557 EUR x 1,00 = 665,70 EUR.
Po odpočítaní sumy žalobcovi priznaného invalidného dôchodku, vznikol žalobcovi nárok na úrazovú
rentu v sume 66,70 EUR, valorizovanej v zmysle príslušných právnych predpisov. Žalovaný považuje
uvedený postup ústredia za zákonný a správny. Ústredie navyše postupovalo v prospech žalobcu tak,
aby mu vznikol nárok na výplatu úrazovej renty. Námietky žalobcu preto žalovaný považuje za nelogické.
Názor žalobcu, že ústredie malo použiť pre výpočet koeficientu (§ 89 ods. 5 zákona) podiel všeobecného
vymeriavacieho základu z roku 2015 a všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2002, žalovaný
považuje za v rozpore so zákonom, čo potvrdzuje vyššie uvedená argumentácia. Aj námietka žalobcu,
že sa žalovaný v rozhodnutí zo dňa 8. septembra 2017 nezaoberal správnosťou výpočtu sumy úrazovej
renty v prípade 1. ChzP sa javí ako nelogická a zmätočná, nakoľko ústredie v prvom stupni, ako aj
žalovaný ako odvolací orgán, posudzovali nárok na úrazovú rentu žalobcu v súvislosti s 2. ChzP (na
základe podanej žiadosti zo dňa 28. februára 2017). K námietke žalobcu, že suma jeho úrazovej renty
mala byť v zmysle § 89 ods. 3 zákona znížená o sumu jeho invalidného dôchodku vo výške, ktorú poberal
v čase prvého priznania nároku na úrazovú rentu je potrebné uviesť, že takýto výklad ustanovenia §
89 ods. 3 zákona podľa žalovaného nie je správny. V zmysle § 89 ods. 3 zákona na zníženie úrazovej
renty podľa odseku 2 bola rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú mal žalobca nárok ku dňu priznania
úrazovej renty. Dňom priznania úrazovej renty žalobcovi vo výške, ktorá je spôsobilá k zníženiu podľa
§ 89 ods. 2 zákona a následnej realizácii vyplácania, je deň objektivizácie tinitu, teda 21. február 2017.
Táto skutočnosť vyplýva z Lekárskej správy zo dňa 12. apríla 2017, s ktorej obsahom žalobca bez výhrad

súhlasil, čo potvrdzuje jeho vlastnoručný podpis. Preto je pri výpočte úrazovej renty potrebné vychádzať
zo sumy invalidného dôchodku, na vyplácanie ktorého mal žalobca nárok dňa 21. februára 2017. Aj v
zmysle § 89 ods. 4 zákona, ak u žalobcu došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu tej
istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví odo dňa zmeny poklesu pracovnej
schopnosti. Postup ústredia, keď zmenenú sumu úrazovej renty znížilo o aktuálnu sumu invalidného
dôchodku vyplácaného žalobcovi ku dňu priznania zmeny sumy úrazovej renty, je vzhľadom na uvedené
potrebné považovať za logický a v súlade so zákonom. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že
rovnako by žalovaný postupoval v opačnom prípade, ak by suma invalidného dôchodku žalobcu ku
dňu priznania zmeny sumy úrazovej renty bola nižšia, ako v čase prvého priznania nároku na úrazovú
rentu. Vo všeobecnosti žalobca namieta postup, ktorým Sociálna poisťovňa sčítala poklesy pracovnej
schopnosti z 1. ChzP a 2. ChzP. Podľa jeho názoru malo dôjsť „k výpočtu úrazovej renty samostatne,
resp. oddelene u obidvoch chorôb z povolania...“ a v nadväznosti na uvedené stanoviť samostatne dátum
vzniku nároku na úrazovú rentu pre 1. CHzP a 2. CHzP, ako aj samostatne odčítať invalidný dôchodok.
Uvedené naznačuje takisto postup rozporný so zákonom, nakoľko zákon v § 89 ods. 7 uvádza, že
ak sú splnené podmienky nároku na výplatu úrazovej renty z dôvodu viacerých chorôb z povolania...
zníži sa suma úrazovej renty určenej ako súčet percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti... o
sumu invalidného dôchodku. Preto konštatácia a postup naznačený žalobcom považuje žalovaný za
nezákonný. V nadväznosti na vyššie uvedené má žalovaný za to, že neexistujú dôvodné pochybnosti
o správnosti postupu pri výpočte sumy úrazovej renty žalobcu. Naopak je preukázané, že žalovaný
postupoval v prospech žalobcu a rozhodnutie zo dňa 8. septembra 2017, ktorým žalovaný potvrdil
správnosť rozhodnutia ústredia zo dňa 7. júla 2017, je zákonné a vecne správne, a preto žalovaný
považuje žalobu a námietky v nej obsiahnuté za nedôvodné.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia zo dňa
08.09.2017 žalobu rozsudkom zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Zároveň žalovaný
oznamuje svoj nesúhlas s tým, aby súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

4. K vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13.03.2018, sa žalobca už nevyjadril.

5. Súd v konaní podľa ust. § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej
len „SSP“), po vypočutí účastníkov konania, resp. ich zástupcov na pojednávaní súdu, za splnenia
zákonných podmienok podľa ust. § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP a po oboznámení sa so spisovou
dokumentáciou žalovaného, dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej
uvedených dôvodov.

6. Na pojednávaní súdu dňa 28.09.2018 účastníci konania predniesli svoje návrhy, pričom právny
zástupca žalobcu uviedol, že: „Podanú žalobu považujeme za dôvodnú hlavne z toho dôvodu, že ide
o právne posúdenie veci, keď žalobca trpí dvoma chorobami z povolania, ktoré boli priznané v rôznom
čase, a zároveň od určitého času je poberateľom invalidného dôchodku. Zákon v § 89 presne neurčuje
postup, avšak chcem podotknúť, že už pri vydaní rozhodnutia žalovanej z roku 2009, kedy bolo vydané
rozhodnutie týkajúce sa druhej choroby z povolania, žalovaná postupovala v rozpore so zákonom,
nakoľko v tom čase nevykonala súčet poklesu pracovnej schopnosti z obidvoch chorôb, ktorá v tom
čase predstavovala už 86 %, a odpočítala od takto vypočítanej renty poberaný invalidný dôchodok, z
tohto dôvodu nevznikol nárok na výplatu úrazovej renty. Môžem súdu predložiť rozhodnutie v podobnej
veci, kde žalovaná postupovala takto prvýkrát, kde takisto predchádzalo tomuto rozhodnutiu vydanie
rozhodnutia, podľa ktorého bol vykonaný výpočet úrazovej renty len z obidvoch chorôb z povolania bez
súčtu poklesu. Čo považujem za podstatné, je skutočnosť, že podľa názoru žalobcu nárok vznikol v
prípade prvej choroby z povolania na základe rozhodnutia z 23.08.2006 dňom 01.03.2004 a na základe
druhej choroby z povolania vznikol nárok na úrazovú rentu od 24.10.2008. Skutočnosť, že nevznikol
nárok na výplatu po priznaní invalidného dôchodku, resp. po odpočte invalidného dôchodku, podľa
názoru žalobcu neznamená zánik nároku na úrazovú rentu. Z toho dôvodu vychádzame z názoru, že
pri odpočte invalidného dôchodku mal byť tento podľa § 89 ods. 3 zákona odpočítaný vo výške, na ktorý
mal poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, to znamená v prvom prípade k 01.03.2004 nebol
poberateľom, ale až v roku 2006 mu bol prvýkrát priznaný invalidný dôchodok, ten bol priznaný vo výške
287,55 eur a v druhom prípade k 24.10.2008 to bol dôchodok vo výške 339,93 eur, čiže ak žalovaná
pri výpočte postupovala tým spôsobom, že vykonala ten súčet poklesu na 100 %, podľa názoru žalobcu
postupovala nesprávne, ak odpočítala dôchodok, ktorý bol poberaný vo výške v roku 2017. To znamená
znížila rentu o sumu 599,- eur. Zrejme tak pristupovala k tomu z toho dôvodu, že to považovala za
nový vznik nároku a takto potom vlastne, aj čo sa týka použitia prepočítacieho koeficientu, máme za to,

že postupovala nesprávne. To je všetko, je to otázka právneho posúdenia, ktoré nech vyhodnotí súd.
Vzhľadom na to, v podstate to je všetko.“

7. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „Sociálna poisťovňa, ústredie -
žalovaná trvá na svojom písomnom podaní zo dňa 19.12.2017, v ktorom obšírne popísala postup
pri výpočte úrazovej renty, dávame do pozornosti súdu, že poukazovanie na rozhodnutie právnym
zástupcom z roku 2008 neobstojí, nakoľko toto rozhodnutie bolo právoplatné, nebolo napadnuté. Ďalej
chceme poukázať na skutočnosť, že v konaní sa posudzovala druhá choroba z povolania, ktorá bola
zistená 24.10.2008 a nie choroba z povolania zistená 01.03.2004, čiže vznikol nový nárok a nový nárok
na výplatu. Na základe uvedeného sme toho názoru, že postup žalovanej bol správny. Čiže toľko.“

8. Právny zástupca žalobcu ešte dodal: „Chcel by som ešte povedať, že nesúhlasím s názorom, že
predmetom konania je len druhá choroba z povolania, nakoľko to vlastne súvisiaca vec s prvou chorobou
z povolania z hľadiska úrazovej renty podľa § 89 ods. 5, 6 a 7 zákona. To znamená, že došlo k zmene
poklesu schopnosti z dôvodu zmeny zdravotného stavu v roku 2017, tak sa to dotýka aj toho nároku z
titulu prvej choroby z povolania. Tu sa jedná o to, že nie je dôvod použiť výšku invalidného dôchodku
z roku 2017, nakoľko vždy platilo pravidlo tzv. stop výšky invalidného dôchodku. A § 89 ods. 3 hovorí,
ktorý invalidný dôchodok a aká výška sa zohľadňuje pri odpočte, a to je v čase vzniku nároku. Nárok
vznikol nie v roku 2017. Len to som chcel poznamenať, je to otázka posúdenia súdom.“

9. Poverená zástupkyňa žalovaného ešte k tomu uviedla, že: „Žiadosť si podal poškodený, teda žalobca,
tak si ju podal na základe zistenej a priznanej choroby z povolania, druhej choroby z povolania, čiže keby
nebola zistená priznaná choroba z povolania z roku 2008, tak by v dávkovom konaní sa ani neposudzoval
pokles pracovnej schopnosti, preto my sme toho názoru, aj keď sa aplikovali príslušné ustanovenia v
sčítaní poklesu a súm úrazovej renty, nárok, nový nárok, a teda aj nárok na výplatu vznikol na základe
žiadosti a druhej choroby z povolania v roku 2017.“

10. Podľa ust. § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“ v
príslušnom slovnom tvare), ktorý upravuje denný vymeriavací základ na určenie sumy úrazových dávok,
denný vymeriavací základ zamestnanca na určenie sumy úrazových dávok uvedených v § 13 ods.
3 písm. a) až e) a na určenie sumy rehabilitačného a rekvalifikačného je podiel súčtu vymeriavacích
základov zamestnanca, ktorý dosiahol u zamestnávateľa zodpovedného za škodu pri pracovnom úraze
a chorobe z povolania neobmedzených podľa § 138 ods. 6 dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu
kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia a zaokrúhľuje sa na štyri desatinné miesta nahor. Rozhodujúce
obdobie na určenie denného vymeriavacieho základu zamestnanca, ktorý utrpel pracovný úraz alebo
sa u neho zistila choroba z povolania v období, v ktorom nedosiahol 90 dní nemocenského poistenia
zamestnanca, za ktoré sa platí poistné na nemocenské poistenie, pred dňom, v ktorom utrpel pracovný
úraz alebo pred dňom, od ktorého bola zistená choroba z povolania, je obdobie od vzniku nemocenského
poistenia do dňa predchádzajúceho dňu, v ktorom utrpel pracovný úraz alebo od ktorého bola zistená
choroba z povolania. Na určenie rozhodujúceho obdobia platí § 54 ods. 1, 2, 9 a 10 rovnako; skutočnosť
rozhodujúca na určenie rozhodujúceho obdobia je deň utrpenia pracovného úrazu alebo deň, od ktorého
sa zistila choroba z povolania.

Podľa ust. § 88 ods. 1 zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu
alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť
zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a
nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti
s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo
v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles
pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti.
Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli
zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu.

Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167-násobku sumy
zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel
čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100.

Podľa ust. § 89 ods. 2 zákona, ak sa poškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži sa suma úrazovej
renty určená podľa odseku 1 o sumu tohto dôchodku. Úrazová renta sa vypláca v sume zníženej podľa
prvej vety aj vtedy, ak zanikol nárok na výplatu dôchodkovej dávky.

Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona na zníženie úrazovej renty podľa odseku 2 je rozhodujúca suma dôchodku,
na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok uvedený v odseku
2 priznaný po priznaní úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má nárok ku dňu jeho
priznania.

Podľa ust. § 89 ods. 4 zákona, ak u poškodeného došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu
toho istého pracovného úrazu alebo tej istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa
upraví v pomere novej percentuálnej miery poklesu pracovnej schopnosti k doterajšej percentuálnej
miere poklesu pracovnej schopnosti odo dňa zmeny poklesu pracovnej schopnosti.

Podľa ust. § 89 ods. 5 pri opätovnom vzniku nároku na úrazovú rentu z dôvodu toho istého pracovného
úrazu alebo tej istej choroby z povolania sa suma úrazovej renty určí z denného vymeriavacieho základu,
z ktorého bola určená jej suma pri prvom vzniku nároku vynásobená koeficientom určeným ako podiel
všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu
roku, v ktorom znovu vznikol nárok na úrazovú rentu, a všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý dva
roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú rentu prvýkrát.

Podľa ust. § 89 ods. 7 zákona, ak sú splnené podmienky nároku na výplatu úrazovej renty z dôvodu
viacerých pracovných úrazov alebo chorôb z povolania, zníži sa suma úrazovej renty určenej ako súčet
percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu viacerých pracovných úrazov alebo chorôb z
povolania o sumu invalidného dôchodku. Úrazová renta sa vypláca v sume zníženej o sumu invalidného
dôchodku aj vtedy, ak zanikol nárok na jeho výplatu. Suma úrazovej renty vypočítaná podľa prvej vety
nesmie byt' vyššia ako suma zodpovedajúca 100-percentnému poklesu pracovnej schopnosti.

Podľa ust. § 196 ods. 6 prvá veta zákona účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení.

Podľa ust. § 196 ods. 7 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

11. V preskúmavanom prípade skutkový stav veci medzi účastníkmi konania nebol sporný, sporné bolo
len právne posúdenie veci.

12. K námietke žalobcu, že ústredie v prvostupňovom konaní nepostupovalo správne pri výpočte
denného vymeriavacieho základu, súd zhodne s prejavmi účastníkov konania uvádza, že zákon v §
89 ods. 7 neupravuje konkrétny spôsob výpočtu sumy úrazovej renty pri jeho aplikácii. Preto pokiaľ
ústredie pri výpočte sumy úrazovej renty žalobcu postupovalo tak, že ak ústredie rozhodovalo na základe
žiadosti zo dňa 28.02.2017, ktorú žalobca podal v dôsledku 2. ChzP zistenej dňa 24.10.2008, potom
rozhodujúcim obdobím pre určenie denného vymeriavacieho základu (ďalej len „DVZ“) bol rok 2007 v
zmysle vyššie citovaného ust. § 84 ods. 1 zákona. A keďže zamestnávateľ žalobcu určil DVZ za rok
2007 v sume 482,4472 SKK (16,0144 eur), tak potom v zmysle ust. § 89 ods. 5 zákona ústredie pri
určení DVZ pre výpočet sumy úrazovej renty žalobcu, DVZ za rok 2007 (482,4472 SKK) vynásobilo
koeficientom určeným ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva
roky predchádzal kalendárnemu roku, v ktorom znovu vznikol nárok na úrazovú rentu, a teda rok 2015, a
všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý dva roky predchádzal kalendárnemu roku, v ktorom vznikol
nárok na úrazovú rentu prvýkrát, teda rok 2006, potom po použití ust. § 89 ods. 7 zákona, teda po
sčítaní oboch mier poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku 1. ChzP a 2. ChzP (spolu 100 %), vznikol
žalobcovi nárok na úrazovú rentu v sume: Úrazová renta = 30,4167 x 80 % z 22,7085 eur x 1,00 =
552,60 eur. Pretože žalobca v čase priznania nároku na úrazovú rentu poberal invalidný dôchodok vo
výške 599,00 eur, žalobcovi by v zmysle ust. § 89 ods. 2 zákona nevznikol nárok na výplatu úrazovej
renty z dôvodu, že suma úrazovej renty nepresiahla nulu. Ak potom ústredie následne postupovalo tak,
že pre výpočet sumy úrazovej renty použilo DVZ za rok 2003 v sume 581,1793 SKK (19,2917 eur), teda
najvyšší DVZ žalobcu, potom správne po uplatnení ust. § 89 ods. 5 zákona a ust. § 89 ods. 7 zákona, tak

ako je uvedené vyššie, ústredie vypočítalo sumu úrazovej renty žalobcu nasledovne: Úrazová renta =
30,4167 x 80 % z 27,3557 eur x 1,00 = 665,70 eur. Po odpočítaní sumy žalobcovi priznaného invalidného
dôchodku v sume 599,00 eur, vznikol žalobcovi nárok na úrazovú rentu v sume 66,70 eur, valorizovanej
v zmysle príslušných právnych predpisov. Preto súd považuje postup ústredia, s ktorým sa stotožnil
aj žalovaný, za zákonný, a preto súladný so zákonom, a teda správny. Námietky žalobcu preto aj súd
považuje za nedôvodné.

13. Názor žalobcu, že ústredie malo použiť pre výpočet koeficientu v zmysle ust. § 89 ods. 5 zákona
podiel všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2015 a všeobecného vymeriavacieho základu z
roku 2002, súd považuje, vzhľadom na v bode 12 tohto rozsudku uvedenú argumentáciu, za nesúladný
so zákonom.

14. Taktiež námietku žalobcu, že sa žalovaný v rozhodnutí zo dňa 08.09.2017 nezaoberal správnosťou
výpočtu sumy úrazovej renty v prípade 1. ChzP, súd považuje za nedôvodnú, pretože ústredie ako
správny orgán v prvom stupni, ako aj žalovaný ako odvolací orgán posudzovali nárok na úrazovú rentu
žalobcu v súvislosti s 2. ChzP, a to na základe podanej žiadosti zo dňa 28.02.2017, ako to vyplýva
zo spisovej dokumentácie žalovaného, na čo poukázala aj na pojednávaní súdu poverená zástupkyňa
žalovaného.

15. K námietke žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že suma jeho úrazovej renty mala byť v zmysle ust. §
89 ods. 3 zákona znížená o sumu jeho invalidného dôchodku vo výške, ktorú poberal v čase prvého
priznania nároku na úrazovú rentu, je potrebné uviesť, že takýto výklad ust. § 89 ods. 3 zákona podľa
právneho názoru súdu nie je správny, pretože z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že na zníženie
úrazovej renty podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia bola rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú
mal žalobca nárok ku dňu priznania úrazovej renty. Dňom priznania úrazovej renty žalobcovi vo výške,
ktorá je spôsobilá k zníženiu podľa vyššie, v bode 10 tohto rozsudku, citovaného ust. § 89 ods. 2
zákona a následnej realizácii vyplácania, je deň objektivizácie tinitu, deň 21.02.2017. Táto skutočnosť
vyplýva z Lekárskej správy zo dňa 12.04.2017. Preto je logické, že pri výpočte úrazovej renty je potrebné
vychádzať zo sumy invalidného dôchodku, na vyplácanie ktorého mal žalobca nárok dňa 21.02.2017.
Aj v zmysle vyššie citovaného ust. § 89 ods. 4 zákona, ak u žalobcu došlo k zmene poklesu pracovnej
schopnosti z dôvodu tej istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví odo dňa
zmeny poklesu pracovnej schopnosti. Preto postup ústredia a žalovaného, keď zmenenú sumu úrazovej
renty ústredie znížilo o aktuálnu sumu invalidného dôchodku vyplácaného žalobcovi ku dňu priznania
zmeny sumy úrazovej renty, je vzhľadom na uvedené potrebné považovať za logický a súladný so
zákonom.

16. Námietka žalobcu, v zmysle ktorej namieta postup prvostupňového správneho orgánu a v zmysle
ktorej tvrdí, že malo dôjsť „k výpočtu úrazovej renty samostatne, resp. oddelene u obidvoch chorôb z
povolania...“ a v nadväznosti na uvedené mal prvostupňový správny orgán stanoviť samostatne dátum
vzniku nároku na úrazovú rentu pre 1. CHzP a 2. CHzP, ako aj samostatne odčítať invalidný dôchodok,
nie je dôvodná, pretože takýto postup, vyplývajúci z názoru žalobcu, by nebol v súlade so zákonom,
vzhľadom na to, že zákon v ust. § 89 ods. 7 zakotvuje, že ak sú splnené podmienky nároku na výplatu
úrazovej renty z dôvodu viacerých chorôb z povolania, zníži sa suma úrazovej renty určenej ako súčet
percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti o sumu invalidného dôchodku.

17. Z uvedených dôvodov, podľa právneho názoru súdu, postup prvostupňového správneho orgánu a
žalovaného, týkajúci sa namietaného výpočtu sumy úrazovej renty žalobcu, použitia koeficientu podielu
všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2015 a všeobecného vymeriavacieho základu z roku 2002,
zníženia o sumu jeho invalidného dôchodku vo výške, ktorú poberal v čase prvého priznania nároku na
úrazovú rentu, namietaného samostatného výpočtu úrazovej renty, bol správny a súladný so zákonom.
Žalovaný, podľa názoru súdu, si pritom splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ust. § 218 ods. 1 zákona.

18. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP
zamietol.

19. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§
167 ods. 1 SSP) a žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil (§ 168 SSP), preto súd vo
výroku rozsudku vyriekol, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 odseku 2 písm. c) a d) alebo
ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 10. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.