Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/117/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116203771
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116203771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: Ing. Igor Choma, nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, X., právne zastúpený: Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova
28, Košice, IČO: 36 866 563, proti žalovanému: PUBLISHING HOUSE, a.s., so sídlom Jána Milca
6, Žilina, IČO: 46 495 959, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so
sídlom Sidónie Sakalovej 190, Bytča, IČO: 47 256 591, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17C/34/2016-137 zo dňa 23.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Dospel k záveru, že sa v zásade nejavia sporným medzi stranami skutkové okolnosti a názov
článkov s titulkom - riadne označeným komentárom („Rudiny", „Vidieť do hláv", „Suterén", „Barikáda",
„Realitný obchod", „Dajme im šancu", „Musia sa vysťahovať, hoci všetko zaplatili", „Cintorínska

lotéria" a „Umlčať"), kedy sa autor snažil vyjadriť svoj názor k témam týkajúcich sa verejného
záujmu a v spravodajských článkoch „Poslanci sa bránia proti obvineniu z korupcie" publikovaný
dňa 2.9.2015 na strane 5/spravodajstvo, v článku „Nabalí sa niekto na pozemkoch?" publikovaný
dňa 16.9.2015 na strane 1, v článku „Musia sa vysťahovať, hoci všetko zaplatili" publikovaný dňa
29.9.2015 na str. 5 čitateľom priblížiť vlastný názor na informácie uverejnené v spravodajstve, ktorého
úlohou je zaisťovať šírením informácii jednu zo základných podmienok rozvoja spoločenského života,
informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu. V regionálnom týždenníku ŽILINSKÝ Večerník bola

dňa 29.9.2015 na str. 3 vykonaná Oprava, kedy vo vydaní č. 38 dňa 16.9.2015 na str. č. 2 v komentári
s názvom „Realitný obchod" zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia a pravdivým skutkovým tvrdením
je fakt, že ocenenie pozemkov na Solinkách si mesto Žilina objednalo dňa 28.4.2014. O tom, že v
spoločnosti Žilina Invest s.r.o. mohlo dôjsť ku skutočnostiam, pre ktoré bol jej konateľ odvolaný, sa
mesto Žilina, ako i jeho primátor dozvedeli až dňa 6.11.2014 z týždenník Plus 7 dní. Z tohto časového
sledu je preto zrejmé, že znalecký posudok na ohodnotenie pozemkov na Solinkách bol objednaný vyše
šesť mesiacov predtým, ako mesto dostalo vedomosť o prípade predaja pozemkov ŽSR. Mesto Žilina

okamžite podalo trestné oznámenie, pričom nemalo vedomosť o personálnych prepojeniach, v tomto
prípade. Igor Choma primátor. V regionálnom týždenníku ŽILINSKÝ Večerník bola dňa 3.11.2015 na str.
5 vykonaná Oprava, kedy bol v č. 40 dňa 29.9.2015 na str. 5 v článku s názvom „Musia sa vysťahovať,
hoci všetko zaplatili" zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia a pravdivým skutkovým tvrdením je fakt,že ešte aj v liste zo dňa 9.3.2011 bola p. E. vyzvaná na to, aby si začala plniť svoje povinnosti a splácať
vzniknutý dlh, čo sa nakoniec konštatuje aj v ďalšom odseku článku. Ako konštatuje v rozsudku aj súd
ešte aj listom mesta Žilina zo dňa 29.3.2011 bola p. E. upozornená na skutočnosť, že k tomuto dňu má

stále dlžnú sumu v konkrétnej výške. Nakoniec aj sama p. E. uvádza v článku, že dlh bol vyrovnaný z
pôžičky syna, ktorý si ju zobral začiatkom júla 2011. Nie je preto pravdou, že už pred piatimi rokmi (teda
v r. 2010) bol dlh uhradený. Igor Choma.

3. To čo medzi stranami vedie k vzniku sporu je skôr právne posúdenie opodstatnenosti informácií

uverejnených tak v komentároch ako i v spravodajskom článku, ktoré v koncepcii všetkých
namietaných článkov žalobca pociťuje ako účelové očierňovanie, osočovanie a škandalizovanie svojej
osoby prostredníctvom uvádzania nepravdivých tvrdení a tendenčne vytváranej atmosféry článkov
navodzujúcich celkový dojem, že je osoba nesociálna a koná v rozpore so záujmami občanov (zásah
do cti a poškodenie dobrého mena) a žalovaný tvrdí, že obsah článkov je vyjadrením názoru ich autora,
ktorý nimi reagoval na v tom čase aktuálne udalosti verejného významu a nie sú výsledkom snahy ich

autora za každú cenu škandalizovať žalobcu ako osobu verejne činnú. Podstatou sporu bola otázka
vyváženosti pri strete práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu. V danej veci bolo
potrebné na základe konkrétnych okolností prípadu zvážiť, či žalobcom napádané výroky dosahujú takú
intenzitu, že zasahujú do práva na ochranu osobnosti žalobcu, či sú situácii primerané. Pri skúmaní
tejto otázky bolo v prvom rade rozhodné, či sa jedná o výkon práva žalovaného informovať verejnosť

vyplývajúceho zo slobody prejavu alebo nie. Skúmal teda mieru /intenzitu/ tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu osobnosti /osobnej cti a dobrej povesti/ v kontexte so slobodou prejavu a
s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

4. Žalobcom napádané výroky uvedené pod bodom 5.-17. napadnutého rozsudku sú súčasťou

publikovaných komentárov autora, v týždenníku s regionálnou pôsobnosťou, v ktorých autor zaujíma
vlastné stanovisko na vtedajšie aktuálne spoločenské dianie, informácie uverejnené v spravodajskom
materiáli s vyhodnocovaním faktov a o témach aktuálnych, zameraných na konanie primátora mesta,
mestského zastupiteľstva, pričom ich overovanie možno považovať za primerané charakteru informácie
a nemožno ho vnímať ako nedbalé. Z hľadiska zásahu do cti žalobcu nemožno tento vyvodzovať len z

týchto izolovaných výrokov (napádaných žalobcom), ale bolo potrebné prihliadať na to, že komentár
autora, ktorým v titulku upozorňoval a bez toho, že by si ich čitateľ neprečítal mu neposkytli žiadne
informácie.

5. Publikované výroky autora a riadne označené „Komentáre" nemožno považovať za objektívne

spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a je nevyhnutné konštatovať, že komentár možno
považovať za typický žáner analytickej publicistiky a išlo o komentárovú a nie spravodajskú časť
regionálneho týždenníka. Autor v ňom predovšetkým vysvetľuje aktuálny určitý závažný jav v meste,
rozoberá ho a zaujíma k nemu stanovisko a účinne reaguje na udalosti vo všetkých sférach verejného
záujmu mesta. Bežný čitateľ vo všeobecnosti k tejto časti „komentára" počíta s hodnotovo polemickým

textom, a preto komentár chápe ako prejav názoru jeho autora a k článku pristupuje obozretnejšie.
Komentár ak má upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si
urobí o nich vlastný úsudok. Subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu
intenzívnejšiu ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Všeobecne aplikovateľné
kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak ESĽP konštatoval, že

svoju úlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale
vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, pričom jeho úsilím je v dobrej viere informovať verejnosť o veci
všeobecného záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Andreescu vs. Rumunsko z 8.6.2010). Pri hodnotiacich
úsudkoch sa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa. Ako vyplýva z výpovede svedka (autora článku)
jednalo sa o vyjadrenie jeho stanoviska a vytvorenie si vlastného názoru bolo ponechané na úvahu

čitateľa. V jeho záujme a snahe nebolo žalobcu osočovať a poškodzovať jeho dobré meno, chcel len
informovať verejnosť a prinášať svoje názory na problémy mesta a jeho obyvateľov. Vychádzajúc z
perspektívy, podľa ktorej bol podstatou týchto publikovaných komentárov závažný jav v meste, kedy
autorhorozoberal,zovšeobecňovalazaujímalknemusvojestanoviskoanieskutočnosť,čo(ne)povedal
primátor mesta a z hľadiska nutnosti hľadania vyváženosti dvoch práv, uprednostnil slobodu prejavu s

požiadavkou na informovanie. Z judikatúry ESĽP zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska
ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlic v. Rakúsko z 26.4.1995 alebo rozsudok ESĽP Bladet
Tromso a Stensaas v. Nórsko z 20.5.1999).6. Žalobca pôsobí vo funkcii primátora mesta a v čase uverejňovania „komentárov" a článkov bol
poslancom Národnej rady SR, aj poslancom Žilinského samosprávneho kraja a dlhšiu dobu sa pohybuje

na politickej sfére a priamo sa tak podieľa na chode verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že z
pohľadu slobody prejavu je osoba primátora (ako aj politika) minimálne chránená z hľadiska zásahu
do cti. Hranice prijateľnej kritiky sú širšie u politických osobností, konajúcich v tomto postavení, ako u
súkromných osôb: politik, na rozdiel od súkromnej osoby, sa nevyhnutne vystavuje pozornej kontrole
každého svojho slova a činu tak zo strany novinárov, ako aj širokej verejnosti, preto musí prejavovať

väčšiu mieru tolerancie. Je preto v týchto prípadoch nevyhnutný benevolentnejší prístup k posúdeniu
medzí prípustnosti uverejnenia informácii napr. súkromnej povahy, resp. hodnotenie konania takejto
osoby práve preto, že sú na ňu kladené náročnejšie požiadavky a verejnosť je oprávnená získať o
takejto osobe informácie vo výrazne širšom spektre, než ako by tomu bolo u osoby mimo túto kategóriu
predstaviteľov.

7. Cieľom ochrany preto nie je garantovať žalobcovi, aby bol na verejnosti vykreslený alebo inými
vnímaný len tak, ako si sám praje. Ústavná ochrana nemôže garantovať vnímanie osoby v spoločnosti,
nakoľkožalobca(primátormesta) jeajtakvočiachverejnostiformovanýpredovšetkýmpomocousvojich
osobných kvalít a skutkov. Preto nemôže očakávať vo vzťahu k jeho výkonu verejnej funkcie rovnakú
mieru mediálnej zdržanlivosti ako bežný občan. Toto jeho osobné exponovanie je však kompenzované

tým, že ako verejná osoba má oveľa širšie možnosti vlastným pričinením pôsobiť na verejnú mienku a
prípadne očistiť svojím aktívnym konaním verejnú debatu od nepresnosti a možno očakávať, že bude
aktívne dementovať a objasňovať svoje konanie, ktoré sa stane sporné. Na tomto mieste možno tiež
uviesť, že v danom prípade zverejnenia nepravdivých tvrdení bola dňa 29.9.2015 a 3.11.2015 vykonaná
oprava zverejnených nepravdivých skutkových tvrdení v článku s názvom „Realitný obchod" a „Musia

sa vysťahovať, hoci všetko zaplatili" a nahradené pravdivým skutkovým tvrdením, kedy žalobca ako
primátor zvolil vhodný právny nástroj nápravy a to tlačovú oprava podľa tlačového zákona. Na druhej
strane, pokiaľ autor článkov získal informácie, ktoré neboli pravdivé následne žalovaný vykonal nápravu.

8. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spravodajský článok „Poslanci sa bránia proti obvineniu z

korupcie" publikovaný dňa 2.9.2015, v zásade obsahuje vyjadrenia poslancov Mestského zastupiteľstva
Žilina, ktorí sa pre noviny vyjadrili k obvineniu poslancov z korupcie zo strany vedenia mesta a
zo strany žalovaného k tejto problematike bol poskytnutý priestor vyjadriť sa k otázkam trestného
oznámenia (čl.84). Spravodajstvo má informovať verejnosť o faktoch, skúsenostiach, podnetoch a
kritických pohľadov a tým spoluvytvárať verejnú mienku. Nemal žiadne pochybnosti o tom, že žalovaný

konal v dobrej viere a v súlade s etickým kódexom novinára, ktoré skutočnosť nepochybne potvrdila vo
svojich rozhodnutia i Tlačová Rada SR.

9. Dospel k záveru, že zverejnením sporných článkov žalovaný nezasiahol do práv žalobcu (cti a dobrej
povesti). Žalobca nepreukázal, že by zo strany žalovaného sa jednalo o zlý úmysel a zneužitie tlače na

útok proti jeho osobe v snahe škandalizovať jeho osobu. Všetky základné práva a slobody sa chránia
len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody. V danej veci prevláda právo na slobodu
prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti a vzhľadom k tomu, že nedošlo k mimoprávnemu
zásahu, nebol tak naplnený základný predpoklad vzniku občianskoprávnych sankcií zodpovednosti za

nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

10. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len CSP), keď žalovaný mal v konaní plný úspech.

11. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej
inštancie nesprávne interpretoval obsah relevantných právnych noriem a nesprávne ich aplikoval, v
dôsledku čoho došlo z jeho strany k nesprávnemu posúdeniu prejednávanej veci. V danej veci sporná
nie je len opodstatnenosť informácií ako obsahu článkov, no k protiprávnosti článkov podstatnou
mierou prispieva aj ich forma. Nemožno opomenúť spôsob prezentácie tvrdení žalovaným, resp. jeho

šéfredaktorom. Nepopieral, že hranice prijateľnej kritiky sú pri osobách verejne činných voľnejšie ako
u súkromných osôb, avšak ani v tomto prípade nie sú bezbrehé. Poukázal na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý posúdil vybočenie autora článku z hraníc slobody prejavu ako protiprávny
zásah do práv verejne známej osoby (PERNA v. Taliansko zo dňa 6.5.2003). Preto odmieta časťodôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorou konajúci súd umelo posúva hranice objektívnej prípustnosti
vyjadrení na jeho adresu skrz jeho status verejne činnej osoby. Odmieta akékoľvek obvinenia obsiahnuté
v článkoch, ktorými žalovaný a jeho šéfredaktor verejne škandalizovali jeho osobu a bez predloženia

akýchkoľvek relevantných dôkazov konštatovali jeho údajné sebecké úmysly, asociálne správanie
a celkovo ľudsky negatívne konanie pri výkone jeho funkcie primátora mesta Žilina. Články boli
publikované v periodiku ŽILINSKÝ večerník v období od 7.7.2015 do 6.2.2016, pričom žalovaný je
mienkotvorným médiom minimálne v regióne a webové stránky, ktoré žalovaný prevádzkoval, sú už zo
svojej podstaty dostupné celosvetovo. V súvislosti s tým poukazuje, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Status novinára nestavia šéfredaktora žalovaného
mimo dosah zodpovednosti za zásah do práv žalobcu, ale pri výkone novinárskej práce musí novinár
konať v dobrej viere a s cieľom informovať čitateľa exaktne a dôveryhodne. Súd prvej inštancie
opomenul aplikovať uvedené závery a bez hlbšej analýzy článkov sa priklonil k názoru o opodstatnenosti
zásahov do jeho práv. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj ohľadne titulkov jednotlivých
článkov a sledujúc nepopierateľne výrazné postavenie titulku v novinárskej praxi, musí ako žalobca

odmietnuť nepriame schvaľovanie akýchkoľvek znení titulkov a tvrdenia súdu prvej inštancie, že tie bez
prečítania textu komentára aj tak nemajú na mienku čitateľa žiaden vplyv. Takýto záver je nesprávny
a nereflektuje vonkajší svet a ani názor odbornej verejnosti. Podľa prvoinštančného súdu si má
čitateľ, ktorý nie je oboznámený s relevantnými skutočnosťami ako prvé prečítať autorove negatívne
vyjadrenia a sugestívny opis diania. Až po vnímaní uvedeného si má čitateľ s výrazne negatívnou

pamäťovou stopou prečítať (ideálne) objektívne prezentované skutočnosti. Pokiaľ ide o hodnotenie
výpovede autora článkov, súd sa bez posúdenia relevantných okolností stotožnil s jeho názorom a
opomenul tak fakt, že deklarovaný úmysel autora článkov nerozhoduje o výslednom vnímaní článkov
verejnosťou. Žalovaný článkami dlhodobo, úmyselne a účelovo napádal jeho kredibilitu, dôstojnosť a
česť. Sugestívne prezentuje tvrdenia týkajúce sa výkonu jeho funkcie ako pravdivé a nespochybniteľné.

Viaceré vyjadrenia žalovaného obsahujú tvrdenia naznačujúce používanie nezákonných postupov
a zneužívanie právomocí vyplývajúcich z funkcie primátora mesta. V článku „Rudiny" ho vykreslil
ako sebeckého politika. Zjavným sugestívnym článkom, ktorého miera posmešného sarkazmu je
veľmi intenzívna, je ten s názvom „Suterén". Úroveň zavádzania čitateľov v tomto článku predčí už
len vyfabulovaný pokus žalobcu o zastrašenie poslancov mestského zastupiteľstva a údajný pokus

o vyhrážanie sa im. Článok „Vidieť do hláv" obsahuje vyslovene účelovo skreslené opisy situácie
týkajúce sa mestského bazéna. V článku s názvom „Barikády" badať opakujúci sa motív a síce snahu
pobúriť verejnosť, vyvolať zlosť obyvateľov nad vedením mesta. Obvinenia v článku „Poslanci sa
bránia proti obvineniu z korupcie" predstavujú vážny zásah do cti a vážnosti jeho osoby, nakoľko sa
nezakladajú na pravde a ich autora viedla snaha poškodiť jeho osobu v očiach verejnosti. Zavádzanie

čitateľov poskytovaním nepravdivých informácií a konštatovanie v článku „Realitný obchod" potvrdzuje
skutočnosť, že žalovaný v ďalšom výtlačku uverejnil opravu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z..
Ďalším úkonom, ktorým žalovaný priamo priznal poskytovanie nepravdivých informácií, bola oprava
publikovaná v ŽILINSKOM večerníku č. 48 zo dňa 24.11.2015. Článkom s názvom „Nabalí sa niekto
na pozemkoch?" žalovaný predkladá otázky a zamyslenia tak, že v očiach verejnosti smeruje vnímanie

žalobcu ako osoby, ktorá pri výkone funkcie berie do úvahy iba majetkový prospech. Ďalšími zo série
článkov, ktoré prezentujú žalobcu ako bezcitnú osobu sú „Dajte im šancu!" a „Musia sa vysťahovať,
hoci všetko zaplatili". Žalovaný v článkoch zamlčal skutočnosť, že rodina nehradila nájomné a na druhej
strane fabuluje, že žalobca tejto rodine prisľúbil odkúpenie bytu. V článku s názvom „Cintorínska lotéria"
uvádza žalovaný ďalšie difamujúce výroky a napáda česť a dôstojnosť žalobcu, keď sa negatívne

vyjadruje v súvislosti s mentálnou kapacitou žalobcu a jej dosahom na výkon jeho funkcie. Namieta
odôvodnenie, že viaceré z článkov boli iba komentáre a teda názor tej-ktorej osoby. Je všeobecne
prijaté, že každý prejav fyzickej osoby je buď vo forme skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho
úsudku. Je samozrejmé, že tieto dve formy sa pravidelne prepájajú a medzi sebou striedajú. Niekedy
môže prejav obsahovať čisto skutkové okolnosti alebo naopak, niekedy zas môžu byť kombinované s

hodnotiacimi úsudkami. Je nepochybné, že články žalovaného nepozostávali výlučne z hodnotiacich
úsudkov. Niektoré z uvedených tvrdení spolu s formou, akou boli prezentované, predstavujú podávanie
informácií ako faktov. V nijakom prípade nie je možné pripustiť prezentáciu uvedených tvrdení ako
hodnotiace úsudky a zakrývať tak ich reálny význam a charakter. Skôr ako osoba prednesie skutkové
tvrdenie spôsobilé zásahu do osobnostných práv inej osoby, mal by autor vyjadrenia vyvinúť primerané

úsilie za účelom zistenia pravdivosti daného výroku. Pri inkriminujúcich vyjadreniach, ktorými bol žalobca
stavaný do pozície páchateľa trestného činu, ako aj osoby bez osobnej a profesionálnej integrity a
ktoré predstavovali celkový zásah do dôstojnosti, cti a vážnosti žalobcu, žalovaný nepredložil žiaden
dôkaz, ktorý by opodstatnil verejné osočovanie a škandalizovanie osoby žalobcu. Prvoinštančný súd vodôvodnení rozsudku nesprávne navýšil hranicu ochrany prejavov žalovaného a subsumoval ich pod
prípustné hodnotiace úsudky. Aj hodnotiaci úsudok, ktorý nie je založený na konkrétnych faktoch, je
spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Zjavným účelom článkov bolo čitateľa zaujať

v takej miere, že si bez predloženia reálnych a presvedčivých dôkazov o deklarovanom konaní žalobcu
utvorí výrazne negatívny názor. Aj domnelá prípustná kritika, ktorá nemá pôvod v pravdivom skutkovom
základe, je neprípustná. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s tým, že žalobca
okrem jednotlivých článkov, skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov v nich obsiahnutých, poukazoval
na dlhodobé neoprávnené snaženie žalovaného, teda istú kampaň, ktorá negatívne vykresľovala

žalobcu v očiach verejnosti. Súd neprihliadol na skutočnosť, že bez ohľadu na formu článkov, ich autor
nedal priestor na vyvážené informácie a opakovane a dlhodobo podsúval čitateľovi nekriticky len svoje
vlastné negatívne hodnotenia žalobcu. Články evidentne prekročili hranice prípustnosti a slúžia viac
k zviditeľneniu a čítanosti periodika vydávaného žalovaným, prípadne iným cieľom šéfredaktora, ako
tvrdenému verejnému záujmu. Svojou klamlivosťou a zavádzaním to priamo vylučujú. Ide o vyjadrenia,
ktorých deklarovaný cieľ je v absolútnom rozpore s ich obsahom a formou. Tvrdenia prezentované v

článkoch nemožno obhájiť z pohľadu skutkových tvrdení ani zakamuflovať ako oprávnené hodnotiace
úsudky v podobe komentárov. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v plnom rozsahu
vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania.

12. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu. Mal za to, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol nič

na základe čoho by mal odvolací súd dospieť k iným skutkovým a právnym záverom ako súd prvej
inštancie. Nemožno nesúhlasiť s názorom súdu, že zverejnením sporných článkov nezasiahli do práv
žalobcu a že žalobca nepreukázal, že by sa z jeho strany jednalo o zlý úmysel a zneužitie tlače na útok
proti žalobcovi v snahe škandalizovať ho. Nie je dôvod neveriť slovám šéfredaktora, ktorý počas svojho
výsluchu ako svedka uviedol, že jeho snahou bolo pravdivo informovať o v tom čase známych témach

a nemal v úmysle bezdôvodne útočiť na žalobcu. Pokiaľ uverejnili opravu, tak jednalo sa o informácie
nezásadného charakteru, ktoré nedokázali ovplyvniť čitateľov v tom smere, aby osobu žalobcu vnímali
negatívne. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

13. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie podala včas sporová

strana proti rozsudku, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodnujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym právnym
záverom (hodnotiaci úsudok, kritika verejných záležitostí, primeranosť zásahu) a prejednávanú vec ako
vecne správnu potvrdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám

uvedeným v § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa
s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia súdu
prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Aj podľa judikatúry ESĽP, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej

spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa
nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za
neurážlivéaneutrálne,aleajktým,ktoréurážajú,šokujúaleboznepokojujúštátalebočasťobyvateľstva.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej
spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo dňa 7.12.1976, § 49).

16. Sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené
vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom
nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodovacej činnosti súdov a taktiež činnosť
osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike

platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. (II. ÚS 152/08).

17. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené v čl. 26 ods. 4
Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktorémusia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných", teda okrem
iného záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19

Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávneným zásahom zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom
môžebyťajzverejnenienepravdivýchapoškodzujúcichúdajovourčitejosobe.Teóriaasúdnapraxpreto
rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť a hodnotovými súdmi.
Avšak ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti

takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti
posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (III. ÚS 73/2015).

18. Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody
prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s Ústavou

SR. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti.
Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný
prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.

19. Žalovaný pred podaním žaloby na ochranu osobnosti vo vzťahu k článku „Realitný obchod"

uverejnený v ŽILINSKOM Večerníku č. 38 dňa 16.9.2015 uverejnil opravu v súlade s § 7 zákona č.
167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len tlačový zákon) v ŽILINSKOM Večerníku č. 40 zo dňa 29.9.2015 na strane 3. Vo vzťahu k článku
„Musia sa vysťahovať, hoci všetko zaplatili" uverejnenom v ŽILINSKOM Večerníku č. 40 dňa 29.9.2015
uverejnil žalovaný v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia opravu v ŽILINSKOM Večerníku

č. 45 zo dňa 3.11.2015. Vo vzťahu k týmto opravám žalobca v petite návrhu na ochranu osobnosti,
ochrany svojho základného práva garantovaného čl. 19 Ústavy SR sa nedomáhal. Ak dotknutá osoba
nepovažuje opravu za dostatočnú alebo úplnú, mala by túto skutočnosť jednoznačným a zrozumiteľným
spôsobom zahrnúť do petitu žalobného návrhu na ochranu osobnosti, aby mohli byť posúdené právne
účinky opravy v spojení s informáciami zverejnenými pred jej vykonaním. V opačnom prípade skutkovým

tvrdeniam dotknutej osoby domáhajúcej sa ochrany svojich základných práv a slobôd nemožno pripísať
požadovaný právny účinok. Žalobca v danom prípade nenamietal, že predmetná oprava týkajúca sa
uvedených článkov je nedostatočná. Namietal iba, že takéto konanie žalovaného bolo účelové, keď
jeho osobu najskôr očiernil a následne uverejnil opravu. Takéto tvrdenie žalobcu však nebolo ničím
preukázané.

20. ESĽP subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich
prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že
privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť
pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko

z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z
20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93).

21. Novinári majú spoločenskú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých
záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca

umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (IV. ÚS 107/2010). Články pod názvom
„Rudiny", „Vidieť do hláv", „Suterén", „Barikáda", „Realitný obchod", „Dajme im šancu!", „Cintorínska
lotéria" a „Umlčať!" boli riadne označené ako komentár, kedy sa autor snažil vyjadriť svoj názor k témam
týkajúcim sa verejného záujmu. Ide o subjektívne hodnotiace úsudky, ktoré požívajú z hľadiska slobody
prejavu intenzívnejšiu ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení a môžu používať

aj určitú mieru preháňania a provokácie a v prípade, že sú aj tvrdé, same o sebe nie sú prejavom
nedovolaným. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že ESĽP konštatoval, že svoju úlohu
zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len
pochybnosti či podozrenia, pričom jeho úsilím je v dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného
záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Andreescu vs. Rumunsko z 8.6.2010). V sporoch o ochranu osobnosti je

nutné zohľadniť aj organickú väzbu medzi titulkom a nadpisom medializovaného článku a jeho vecným
obsahom. Bez dostatočného zohľadnenia tejto väzby spravidla nemožno hodnoverne dospieť k záveru,
že v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak nepravdivé.22. V súvislosti so spravodajským článkom „Poslanci sa bránia proti obvineniu z korupcie" uverejnený
dňa 2.9.2015 je možné konštatovať, že žalovaný tu uvádzal iba názory konkrétnych poslancov
mestského zastupiteľstva, ktorí žiadali ospravedlnenie na základe toho, že na poslednom zastupiteľstve

malibyťobvinenízkorupčnéhosprávania.Napokonvtlačovejsprávemestazodňa13.8.2015,ktorábola
rozposlaná novinárom a v ktorej bolo okrem iného uvedené „investor loboval pri niektorých mestských
poslancoch a ponúkal im rôzne benefity, ak zahlasujú za výmenu pozemkov" (č.l. 71). Žalovaný i umožnil
sa žalobcovi k tomuto článku vyjadriť, a to e-mailom adresovaným hovorcovi mesta, ako aj prednostovi
mesta (č.l. 9), pričom v konaní nebolo sporné a sám žalobca pred súdom potvrdil, že komunikácia s ním,

ako s primátorom mesta bola vykonávaná prostredníctvom hovorcu mesta. Z uvedeného nie je možné
konštatovať, že predmetný článok obsahoval nepravdivé a poškodzujúce informácie o žalobcovi.

23. Pokiaľ sa týka spravodajského článku „Nabalí sa niekto na pozemkoch?", nie je možné z neho
jednoznačne vyvodiť, pokiaľ žalobca poukázal na vetu „zaujímavé však je, že človek, ktorý sa zrejme
mohol nabaliť na tomto kšefte s pozemkami, kde mestská firma prišla o 115.000 eur, sa objavil o pár

mesiacov pri ďalšom pochybnom kšefte s pozemkom", že malo sa jednať o žalobcu, a to v kontexte
s predchádzajúcimi vetami uvedené v spornom článku (č.l. 16). Na uvedenom nič nemení ani to, ako
sa žalobca snaží vyložiť pojem „kšeft", keď ako už bolo vyššie uvedené, zo spomínaného článku a
konkrétne vymedzenej vety žalobcom nie je zrejmé, že sa malo jednať o osobu žalobcu.

24. Je nutné prisvedčiť i odôvodneniu súdu prvej inštancie v bode 68. napadnutého rozhodnutia s tým, že
hraniceprijateľnejkritikysúširšieupolitickýchosobnostíkonajúcichvtomtopostaveníakousúkromných
osôb. Žalovaný musel počítať s tým, že ako osoba verejne známa, bude pod drobnohľadom verejnosti,
ktorá sa zaujíma o jeho profesijný, ako aj súkromný život. Preto je nevyhnutný benevolentnejší prístup
k posúdeniu medzí prípustnosti uverejnenia informácií, napríklad súkromnej povahy. Napokon žalobca

ani nepreukázal, že úmysel autora deklarovaný v jednotlivých článkoch verejnosť vnímala inak.

25. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.
Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie.), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). O výške náhrady trov konania
následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia
(§ 262 ods. 2 CSP).

27. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)