Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2017

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114232599
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2017:2114232599.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v právnej veci žalobkyne: C. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXXX/X, A.,

zastúpená: Mgr. Miroslav Tokarčík, advokát, sídlo Študentská 17, Trnava, pracovisko Dolné Bašty 2,
Trnava,protižalovanej:FakultnánemocnicaTrnava,IČO:00610381,A.Žarnova11,Trnava,zastúpená:
JUDr. Darina Kurňavová, advokátka, Kapitulská 5, Trnava, za účasti intervenienta na strane žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, 816 23
Bratislava, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, Bratislava, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á ospravedlniť sa žalobkyni za neoprávnený zásah do práva na jej

zdravie v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a to tak, že na adresu žalobkyne zašle doporučene
list podpísaný štatutárnym zástupcom žalovanej v nasledujúcom znení: „Vážená pani P., neodborným
konaním našich zdravotných pracovníkov v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX došlo k zásahu do Vášho práva na zdravie, osobný a rodinný život, čo predstavuje
neoprávnený zásah do Vášho práva na ochranu osobnosti. Za tento zásah sa Vám Fakultná nemocnica
Trnava touto cestou hlboko ospravedlňuje.“

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 3.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .

IV. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100% trov konania.

V. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 17.12.2014, doručenou tunajšiemu súdu dňa 22.12.2014, domáhala,

aby súd uložil žalovanej povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobkyni za neoprávnené zásahy do jej
práva na zdravie a nahradiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- eur.

2. Podaním zo dňa 27.07.2015 (č.l. 108), doručeným súdu dňa 31.07.2015, vstúpil do konania na strane
žalovanej vedľajší účastník, ktorý s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol postavenie intervenienta.
Uznesením č.k. 11C/133/2014-135 zo dňa 24.09.2015 súd návrh vedľajšieho účastníka (intervenienta)
na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súd v Trnave

pod sp.zn. 14S/238/2014 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ÚDZS č.k. ZS 204/00008/2014/R zo
dňa 22.09.2014 a č.k. ZS 204/00008/2014/R zo dňa 13.05.2014) zamietol, pričom uvedené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňom 20.10.2015. Uznesením č.k. 11C/133/2014-413 zo dňa 25.10.2017,
právoplatným dňa 30.10.2017, bola pripustená zmena petitu v časti textu ospravedlnenia, tak, žesúd rozhodoval o petite v nasledovnom znení: „Žalovaná je povinná ospravedlniť sa žalobkyni za
neoprávnenýzásahdoprávanajejzdravievlehote15dníodprávoplatnostirozsudku,atospôsobom,že
na adresu žalobkyne zašle doporučene list podpísaný štatutárnym zástupcom žalovanej v nasledujúcom

znení: „Vážená pani P., neodborným konaním našich zdravotných pracovníkov v období od decembra
XXXX do januára XXXX došlo k zásahu do Vášho práva na zdravie, osobný a rodinný život, čo
predstavuje neoprávnený zásah do Vášho práva na ochranu osobnosti. Za tento zásah sa Vám Fakultná
nemocnica Trnava touto cestou hlboko ospravedlňuje." Vo zvyšku zostala žaloba nezmenená.

3. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že koncom roku 2011 začala mať zdravotné problémy, tŕpli jej dolné
končatiny,malaťažkostischôdzou,boleljuchrbátamalaproblémyprimočení.Ztohtodôvoduvyhľadala
zdravotnú starostlivosť, pričom ju jej obvodný lekár z dôvodu vykonania komplexného vyšetrenia odoslal
k hospitalizácii na neurologické oddelenie FN Trnava. Hospitalizácia prebehla od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX. Výsledkom hospitalizácie bolo diagnostikovanie čiastočného ochrnutia dolných končatín
(frustná parapéza) s tým, že podľa lekárov sa nepotvrdila (bola vylúčená) neurologická príčina týchto

ťažkostí. Zdravotný stav žalobkyne sa však po hospitalizácii zásadne nezlepšoval, naopak postupom
času sa zhoršoval až do stavu, keď žalobkyňa mala opätovne veľké bolesti v driekovej chrbtici, stŕpnuté
chodidlá, veľmi neistú chôdzu. V tomto stave bola odoslaná obvodným lekárom na urgentný príjem
FN Trnava a absolvovala druhú hospitalizáciu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX na neurologickom
oddelení FN Trnava, počas ktorej jej bola diagnostikovaná lymská borelióza, v ktorej dôsledku došlo k

preloženiu žalobkyne na infekčnú kliniku, kde bola hospitalizovaná od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX
a bola jej nasadená liečba ATB. Na infekčnej klinike FN Trnava bolo následne zistené, že došlo k
zámene (pochybeniu) vzoriek likvor a serológie, pričom podozrenie na boreliózu nebolo potvrdené.
Počas hospitalizácie na infekčnej klinike FN Trnava bolo zrealizované vyšetrenie MR mozgu a boli
objavené nešpecifikované ložiská v bielej hmote. Napriek tomuto faktu neurológovia spätný preklad na

neurológiu neindikovali (v skutočnosti žalobkyni neodobrali likvor) a odporúčali ďalej vyčkať, na čo bola
žalobkyňa prepustená, opäť bola vylúčená neurologická príčina ťažkostí. Vzhľadom k pretrvávajúcim
problémom a zhoršovaniu zdravotného stavu si žalobkyňa dohodla konzultáciu u neurológa v T., ktorý
po nahliadnutí do zdravotnej dokumentácie ihneď odporučil vykonanie potrebnej MR mozgu a miechy,
ktoré dovtedy napriek objaveniu ložísk v bielej hmote nebolo lekármi realizované. Zdravotný stav

žalobkyne sa postupom času naďalej zhoršoval, z tohto dôvodu bola žalobkyňa opäť jej obvodným
lekárom objednaná na ďalšiu hospitalizáciu v termíne od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, počas ktorej
bolo realizované vyšetrenie MR mozgu a miechy na 3 T prístroji, ktoré preukázalo mnohopočetné lézie
v mozgu. Už pred týmto vyšetrením však došlo k diagnostikovaniu sklerózy multiplex. Žalobkyňa až
po tretej hospitalizácii začala byť pravidelne sledovaná (dispenzarizácia) ako pacientka so sklerózou

multiplex a bola jej nasadená náležitá liečba, t.j. až po viac ako 14 mesiacoch od prejavenia sa prvých
rozpoznateľných príznakov choroby. Žalobkyňa vzhľadom k priebehu vyšetrení a hospitalizácií vo FN
Trnava mala vážne pochybnosti o správnosti postupu lekárov FN Trnava. Z tohto dôvodu požiadala Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o preskúmanie tohto postupu. Úrad vykonal dohľad podľa
zákona č. 581/2004 Z.z., na základe ktorého zistil pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,

a to už počas prvej hospitalizácie, ktoré uviedol v Oznámení výsledku podania. Z uvedeného je zrejmé,
že už v čase prvej hospitalizácie došlo k nesprávnemu postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
(nevykonanie MR celej chrbtice a mozgu), t.j. nebol realizovaný zdravotný výkon potrebný na správne
určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby. Z vykonaného
dohľadu tak podľa žalobkyne jednoznačne vyplýva, že jej podanie bolo opodstatnené, že konanie

lekárov počas prvej a druhej hospitalizácie žalobkyne je s vysokou istotou možné kvalifikovať ako
nesprávne a rozporujúce štandardným postupom „lege artis", t.j. v rozpore s postupmi, ktoré určujú
štandardy medicínskych výkonov, medzi ktoré patrí i náležitá diagnostika pacienta, a to najmä vtedy,
keď pacient trpí symptómami typickými pre sklerózu multiplex. Povinnosťou lekára alebo zdravotníckeho
zariadenia v zmysle McDonaldových kritérií je, ak na základe anamnézy pacienta existuje podozrenie

na existujúce ochorenie sklerózy multiplex, vykonať rôzne vyšetrenia, aby sa vylúčili iné možné príčiny
ťažkosti. Okrem dôkladného neurologického vyšetrenia pacienta k ním patri najmä kontrola mozgovo-
miechového moku, ktorý sa získava punkciou (punkcia likvoru). Ďalšou vyšetrovacou metódou sú
takzvané vizuálne evokované potenciály (VEP). Rozumejú sa pod tým reakcie v mozgu, ktoré sú
vyvolávané istými optickými vzruchmi, a ktoré môžu byť zaregistrované pomocou elektroencefalogramu

(EEG). Spomedzi zobrazovacích vyšetrovacích postupov je ako vyšetrovacie metóda vhodná hlavne
magnetorezonančná tomografia (MRT). Tu sa dajú často už veľmi skoro rozoznať chorobne zmenené
ložiská, ktoré sú pre sklerózu multiplex charakteristické ešte skôr, ako sa vyskytnú symptómy.
Neskoré určenie diagnózy žalobkyne (po viac ako 14 mesiacoch) viedlo k neskorému nasadeniuadekvátnej, včasnej a účinnej liečby (terapie) s cieľom uzdravenia žalobkyne, v ktorého dôsledku došlo
k nezvratnej ujme na zdraví žalobkyne. Lekári diagnostikovali u žalobkyne relaps remitentnú (RR)
formu sklerózy multiplex, ktorá je charakteristická striedaním atakov a remisií a trvá spravidla niekoľko

rokov, pokiaľ sa vyvinie do sekundárne progresívnej (tiež chronicko-progresívnej) formy. Iba táto (RR)
forma ochorenia je dobre ovplyvniteľná liekmi, a to najmä pri prvých prejavoch ochorenia. Ošetrujúci
zdravotnícky pracovníci majú povinnosť vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s
hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami v
oblasti lekárskej vedy a biomedicínskych vied (lege artis) a s prihliadnutím na technické a vecné

vybavenie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytujú zdravotnú starostlivosť. Nedodržanie pravidiel
lege artis je protiprávnym konaním. Ošetrujúci zdravotnícky pracovníci počas obdobia 14 mesiacov
od prvých preukázateľných príznakov ochorenia žalobkyne nevykonali všetky zdravotnícke výkony v
súlade s dostupnými poznatkami v oblasti lekárskej vedy s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie
zdravotníckeho zariadenia k tomu, aby došlo k zlepšeniu alebo uzdraveniu žalobkyne. Protiprávne
konanie zdravotníckych pracovníkov zasiahlo do sféry zdravia žalobkyne a prejavilo sa negatívne, a to

najmä v zhoršení zdravia, alebo i tak, že u žalobkyne nedošlo k zlepšeniu zdravia, napriek tomu, že sa
to dalo očakávať s ohľadom na predpokladaný (lege artis) postup zdravotníckych pracovníkov (teda s
ohľadom k pravidelnému behu vecí). Protiprávny postup žalovanej negatívne zasiahol telesnú integritu
žalobkyne (teda spôsobil nemajetkovú ujmu na zdraví najmä v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR), a to nie
len v zhoršení zdravia žalobkyne, ale i stratou očakávaného zlepšenia zdravia. Vzhľadom k neskorému

stanoveniu diagnózy (protiprávnemu konaniu) došlo u žalobkyne k progresii ochorenia, ktorého prejavy
mohli byť účinnou a včasnou liečbou (terapiou) úplne eliminované už pri prvých prejavoch ochorenia,
prípadne mohlo dôjsť k zastaveniu alebo značnému spomaleniu priebehu ochorenia. V dôsledku
neskorého diagnostikovania a liečenia príznakov sklerózy multiplex (protiprávneho konania žalovanej)
došlo u žalobkyne k trvalému poškodeniu zdravia spočívajúcom v trvalo sťaženom pohybe, opakujúcim

sa bolestiam, strate sebestačnosti pri bežných úkonoch, inkontinencii moču, oslabenie zraku, depresiám
a nestabilným náladám. Prvé príznaky ochorenia sa u žalobkyne prejavili vo veku 46 rokov. Žalobkyňa
tak má pred sebou ešte viac ako tretinu života, ktorého kvalita však v dôsledku ochorenia už teraz
vykazuje zhoršujúce tendencie. V dôsledku ochorenia poklesla aj schopnosť žalobkyne vykonávať
prácu. Sociálna poisťovňa priznala žalobkyni invalidný dôchodok už od 14.02.2013, kedy uznala pokles

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť žalobkyňou o 45 % a od 01.10.2013 o viac ako 70 % v
porovnanísozdravoufyzickouosobou.Poškodeniezdraviapripraviložalobkyňuoradosťzoživota,ktorý
bude vždy poznačený práve dôsledkami ne/konania žalovanej, a ktoré citeľne vplývajú na jej duševné
rozpoloženie a vyvolávajú u nej pocit odcudzenia od spoločnosti z neschopnosti plnohodnotného života.
Žalobkyňa mala do roku 2011 všetky predpoklady prežiť šťastný a úspešný život, v ktorom chcela

uplatniť svoje znalosti a skúsenosti nielen v pracovnom živote, ale prežiť plnohodnotne priateľstvá,
aktívne sa podieľať na výchove svojich vnúčat, rozvíjať všestranne svoju osobnosť v prospech seba
a svojej rodiny. Namiesto toho je odkázaná na starostlivosť svojho manžela s tým, že do budúcna
je predpoklad, že sa jej zdravotný stav bude zhoršovať, čo zároveň obmedzí ďalej kvalitu jej života.
Neoprávneným (protiprávnym zásahom) v rozpore s objektívnym právom je poskytnutie zdravotnej

starostlivosti žalovanou non lege artis, ktoré spôsobilo nemajetkovú ujmu, a to trvalé a nezvratné
poškodenie zdravia žalobkyne, ktoré sa odzrkadlilo v kvalite súčasného a aj budúceho života žalobkyne.
Protiprávny zásah do osobnej integrity žalobkyne je už dokonaný, a preto nie je účelné žiadať súd,
aby žalovaná upustila od ukončených neoprávnených zásahov do osobnej integrity žalobkyne. Zdravie
žalobkyne v súčasnom štádiu ochorenia už nie je možné reparovať. Žalobkyňa vzhľadom k rozsahu

a intenzite zásahu do práva na zdravie a zároveň dĺžke a charakteru pochybení žalovanej a značnej
miere zníženia jej vážnosti v spoločnosti žiada, aby jej bola v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
poskytnutá účinná sanácia nemajetkovej ujmy, a to vo forme ospravedlnenia žalovanej a primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajetková ujma žalobkyne sa odčiní až primeraným
zadosťučinením, ktoré musí byť poskytnuté v peniazoch, keďže iný spôsob skutočne nezaistí dostatočné

a účinné odčinenie spôsobenej ujmy. Peňažnú satisfakciu žiada v sume 30.000,- eur. Ďalej žalobkyňa
uviedla, že zdravotná starostlivosť bola vykonávaná zdravotníckymi pracovníkmi určenými žalovanou
ako poskytovateľom zdravotnej starostlivostí, a preto žalovaná je osobou, ktorá je zodpovedná za ujmu
žalobkyne.

4. Žalobkyňa ďalej v priebehu konania uviedla, že neprebieha konanie o náhradu škody za bolestné a
sťaženie spoločenského uplatnenia. Poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej považuje
za jeden proces. Žalovaná neskorým diagnostikovaním ochorenia spôsobila žalobkyni ďalšie psychické
a možné aj fyzické útrapy, tým že ju minimálne dvakrát utvrdzovala v tom, že nemá ochorenie, ktorénakoniec bolo diagnostikované, a to sklerózu multiplex, čím vzala žalobkyni možnosť vyrovnať sa s touto
chorobou, pripraviť sa na ďalšiu liečbu a zmenu v jej živote. Skutočnosť, že sa žalobkyňa domnievala
v prvotnom štádiu, že touto chorobou netrpí, čo sa v konečnom dôsledku nepotvrdilo, ale zistil sa

pravý opak, spôsobilo žalobkyni ešte väčšie psychické útrapy, ako keby jej ju diagnostikovali pri prvých
vyšetreniach. Tento zásah sa prejavil aj v rodinnom živote žalobkyne, žalobkyňa sa dlho vyrovnávala s
týmto zistením, že trpí sklerózou multiplex, nevedela prežívať rodinný život v kruhu svojich blízkych, čo
vytváraloajnáslednétrápenieajutýchtoblízkych,týmpádomjejušieljedenapolrokaspoločnéhoživota
s blízkymi, ktorý mohla využiť hodnotnejšie, čo pri jej ochorení môže predstavovať významnú časť jej

života.Žalobkyňajematkouababkou,čas,ktorývenovalariešeniuproblémovsliečením,mohlavenovať
svojim blízkym, bola ukrátená o prežívanie spoločných rodinných udalostí, ale to nie z pohľadu fyzického
utrpenia, ktoré by jej spôsobila choroba, ale z pohľadu psychického, keďže stále bola v myšlienkach pri
riešení svojich zdravotných problémov. Tú stratu rok a pol má žalobkyňa na mysli v tom zmysle, že keď
je človek s chorobou vyrovnaný, nemusí stále na ňu myslieť a môže sa sústrediť radšej na liečenie. Ďalej
uviedla, že je pravdou, že žalovaná nezapríčinila ochorenie žalobkyne, ale pripomína, že žalobkyňa si

v konaní ani neuplatňuje náhradu škody na zdraví, ale zásah do práva na ochranu osobnosti.

5. Ako dôkazy žalobkyňa označila a predložila Oznámenie o výsledku šetrenia podania zn. PO
1524/2013, 124731/2013 zo dňa 30.12.2013 (č.l. 9), Prepúšťaciu správu zo dňa 23.12.2011 (č.l. 10-12),
Prepúšťaciu správu zo dňa 25.07.2012 (č.l. 13-15), Prepúšťaciu správu zo dňa 27.07.2012 (č.l. 16-17),

Prepúšťaciu správu zo dňa 22.02.2013 (č.l. 18-21), Lekársku správu zo dňa 21.02.2013 (č.l. 22), Výzvu
zo dňa 22.04.2014 (č.l. 23), Odpoveď zo dňa 07.05.2014 (č.l. 25), lekárske nálezy zo dňa 05.09.2013,
18.10.2013, 05.08.2014, 29.11.2013, 27.02.2014, 26.05.2014, 23.03.2015, 22.06.2015 (č.l. 69-72, 131),
Oznámenieovybavenípodaniazodňa03.03.2014(č.l.130),lekárskesprávy(č.l.349-360),Prepúšťaciu
správu zo dňa 08.04.2017 (č.l. 379). Ďalej navrhla doplniť dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedkov

Q. P., D. P., E. R., E.. Q. E..

6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v tom zmysle, že nakoľko žalovaná nesúhlasila so závermi Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, podala v danej veci na Krajský súd v Trnave žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS

204/0008/2014/R zo dňa 22.09.2014, pričom zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti uvedeného
rozhodnutia. Ďalej žalovaná uviedla, že medicína je zložitou a komplexnou vedou, má za to, že v danom
prípade je potrebné pribrať do konania znalca za účelom určenia, či k zhoršeniu zdravotného stavu
prišlo porušením právnej povinnosti na strane žalovanej a navrhla nariadiť znalecké dokazovanie. Ďalej
poukazovala na to, že žalobkyňa si právo na náhradu nemajetkovej ujmy začala uplatňovať až po takmer

troch rokoch, jeden deň pred premlčaním, vzhľadom na túto skutočnosť, ako i na absenciu spôsobov
zásahu do jej osobnostných práv, má žalovaná obavu, že v danom prípade ide len o zneužívanie
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Žalobkyňa nevyužila inštitút náhrady škody
za bolestné ani za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to práve z dôvodu, že uvedený nárok je
premlčaný, pričom žalovaná má za to, že v prípade, ak by bolo preukázané pochybenie žalovanej a

príčinná súvislosť medzi pochybením a spôsobenou škodou, správne mala žalobkyňa použiť inštitút
náhrady škody a nezneužívať inštitút nemajetkovej ujmy. Taktiež pokladá žalovaná žalobu za zmätočnú,
a to z toho dôvodu, že žalobkyňa bola hospitalizovaná u žalovanej viac krát, pričom žalobkyňa neuviedla,
za ktoré údajné pochybenie si žiada náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná poukazovala na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 69/99, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 232/2010.

7. Žalovaná ďalej v priebehu konania uviedla, že má za to, že žalobkyňa by sa takisto vyrovnávala s
choroboubezohľadunato,čibyjejboladiagnostikovanáorokskôraleboorokneskôr.Bezohľadunato,
kedy jej bola choroba diagnostikovaná, by bolo treba tento čas stráviť jej liečením. Žaloba o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ÚDZS bola podľa ich vedomostí zamietnutá, avšak rozhodnutie Krajského súdu

im doposiaľ doručené nebolo, voči uvedenému rozhodnutiu sa odvolajú.

8. Ako dôkazy žalovaná označila a predložila uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/238/2014-48
zo dňa 17.04.2015 (č.l.78), žalobu zo dňa 25.11.2014 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (č.l. 93),
podací lístok (č.l. 103), Lekársku správu - nález z magnetickej rezonancie zo dňa 16.12.2011 (č.l.

323), Výsledky laboratórnych vyšetrení zo dňa 29.12.2011 (č.l. 324). Ďalej žalovaná navrhla doplniť
dokazovanie výsluchom svedka E.., znaleckým posudkom, výsluchom znalca, konfrontáciou znalca a
svedka E.. G. P., kontrolným znaleckým posudkom.9. Intervenient (do 30.06.2016 vedľajší účastník) sa vyjadril v tom zmysle, že žalovaná ma s ním
uzatvorenú poistnú zmluvu pre poistenie zodpovednosti za škody spôsobené pri výkone činnosti
prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia č. 608014162, a preto má záujem vystupovať v konaní

ako intervenient (vedľajší účastník) na strane žalovanej. K žalobe sa intervenient vyjadril v tom
zmysle, že je potrebné, aby žalobkyňa presne špecifikovala, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do práva na ochranu jej osobnosti a následne k nemajetkovej ujme. Ďalej uviedol, že žalobkyňou
nebolapreukázanápríčinnásúvislosťmedzizanedbanýmposkytnutímzdravotnejstarostlivostizostrany
žalovanej a zásahom do jej osobnostných práv. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi

neskorým diagnostikovaním ochorenia a jej súčasným zdravotným stavom. Nepreukázala, aký priebeh
by malo uvedené ochorenie v prípade jeho správneho diagnostikovania na konci roku 2011, kedy
žalobkyňa vyhľadala zdravotnú pomoc. Nebolo preukázané, či práve v tomto období nebol zdravotný
stav žalobkyne v takom štádiu, v ktorom by i napriek včasnému diagnostikovaniu ochorenia jej zdravotný
stav naďalej stagnoval a neudržoval sa v určitej liekmi udržateľnej rovine. Žalobkyňa nepreukázala,
či nesprávne diagnostikovanie ochorenia negatívne zasiahlo do jej telesnej integrity, a to nie len v

zhoršení jej zdravia, ale i stratou očakávaného zlepšenia zdravia. Ochorenie, ktorým žalobkyňa trpí -
skleróza multiplex je ochorením, ktoré sa nedá vyliečiť, iba tlmiť jeho príznaky - zmierňovať pomocou
vhodnej terapie, teda u žalobkyne nemôže vzhľadom na priebeh uvedeného ochorenia dôjsť k zlepšeniu
zdravotného stavu.

10. V priebehu konania ďalej intervenient vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11. Ako dôkazy intervenient označil a predložil Poistnú zmluvu č. 60-8014162 zo dňa 27.06.2011
(č.l. 111), Osobitné poistné podmienky (č.l. 120). Rovnako ako žalovaná navrhol doplniť dokazovanie

kontrolným znaleckým posudkom.

12. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami a intervenientom, doplnil
dokazovanie (v zmysle § 120 ods. 1 veta posledná OSP v znení účinnom do 30.06.2016) rozhodnutím
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č.k. ZS 204/00008/2014 zo dňa

13.05.2014 (č.l. 79), rozhodnutím predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
č.k. ZS 204/00008/2014/R zo dňa 22.09.2014 (č.l. 86), ďalej vykonal dokazovanie znaleckým
posudkomznaleckejorganizácieforensic.skInštitútforenznýchmedicínskychexpertízs.r.o.č.127/2017,
výsluchom znalca, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov Q. P., D. P., E. R., E.. Q. E., výsluchom
svedka E.. G. P., H.., pričom zistil nasledovný skutkový stav:

13. Z Oznámenia výsledku šetrenia podania sp.zn. PO 1524/2013, 124731/2013 zo dňa 30.12.2013
(č.l. 9) vyplýva, že ním Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS") žalobkyni
oznamuje, že výkonom dohľadu na mieste úrad zistil neurologickom oddelení počas prvej a druhej
hospitalizácie porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, podanie hodnotia ako opodstatnené.

14. Z Rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č.k. ZS
204/00008/2014 zo dňa 13.05.2014 (č.l. 79) súd zistil, že ním prvostupňový správny orgán uložil
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti - žalovanej pokutu 1 000 eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona

č. 576/2004 Z.z., t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie
spočívalo v tom, že počas prvej hospitalizácie pacientky (pozn. súdu: žalobkyne) u poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti od 15.12.2011 do 23.12.2011, ako aj počas jej druhej hospitalizácie u
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti od 02.07.2012 do 25.07.2012 na neurologickom oddelení a od
25.07.2012 do 27.07.2012 na infekčnej klinike nebola pacientke z neurologického hľadiska poskytnutá

správna zdravotná starostlivosť. U pacientky nebolo vykonané MR vyšetrenie mozgu prístrojom so silou
magnetu 0,3 T, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou ukázalo diseminované poškodenie centrálnej
nervovej sústavy, nakoľko príčiny neurologickej poruchy bolo potrebné hľadať na úrovni hrudnej miechy
alebo vyššie, resp. pri prepustení nebolo doporučené kontrolné vyšetrenie MR ambulantnou cestou na
bežne dostupných prístrojoch so silou magnetu 1,5 T. Dokonca ani po obdržaní výsledkov z likvoru

odobratého pri prvej hospitalizácii nebolo indikované vyšetrenie MR mozgu na prístroji 0,3 T. V spektre
pomocných vyšetrení chýbalo realizovanie vyšetrenia multimodalitných evokovaných potenciálov. Po
obdržaní výsledku MR mozgu počas hospitalizácie na infekčnej klinike v období od 25.07.2012 do27.07.2012 neboli neurológom indikované ďalšie diagnostické postupy pri podozrení na sklerózu
multiplex.

15. Z Rozhodnutia predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS
204/00008/2014/R zo dňa 22.09.2014 (č.l. 86) vyplýva, že ním predsedníčka ÚDZS o rozklade účastníka
správneho konania - žalovanej proti rozhodnutiu o uložení pokuty č. ZS 204/00008/2014 vydanému dňa
13.05.2014 úradom, pobočkou Trnava, rozhodla tak, že sa rozklad zamieta a rozhodnutie o uložení
pokuty potvrdzuje.

16. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ"), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

17. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

18. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

19. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady

podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. (3)

20. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie.

21. Podľa§ 420 ods. 1 a 2 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
(1) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona

nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (2)

22. Podľa § 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoZS"),tento zákon
upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti.

23. Podľa § 2 ods. 1 ZoZS, zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú
zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s

cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba"), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja
budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu,
biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

24. Podľa § 2 ods. 9 ZoZS, diagnostika je zisťovanie a hodnotenie zdravotného stavu osoby a v prípade

zisteniaporuchyzdraviaalebochorobyurčeniezávažnostiporuchyzdraviaalebochoroby;jejvýsledkom
je určenie choroby.

25. Podľa § 2 ods. 10 ZoZS, liečba je vedomé ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť
jej zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej

choroby.

26. Podľa § 4 ods. 3 ZoZS, poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.
Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správneurčenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia
stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

27. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)

28. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

29. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že žalobkyňa bola hospitalizovaná u žalovanej v období
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX (z toho od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX na neurologickom oddelení a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX . na infekčnom oddelení)

a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Sporným zostalo, či bolo poskytovanie zdravotnej starostlivosti
žalobkyni v zmysle diagnostiky zo strany žalovanej lege artis alebo non lege artis, či a ako bolo
zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným
postupom žalovanej non lege artis a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkyne.

30. Intervenient vzniesol v konaní námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, s odôvodnením, že pri judikatúrou ustálenej trojročnej premlčacej dobe v prípadoch
náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje nárok z dôvodu pochybenia pri prvej
hospitalizácii, takýto nárok je premlčaný v celom rozsahu. Z dôvodu vznesenia námietky premlčania,
bolo potrebné sa najskôr zaoberať jej dôvodnosťou a otázkou možného premlčania nároku žalobkyne.

31. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom
premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,

jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu
donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

32. V konaní si žalobkyňa o.i. uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto právo,
hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv, ktoré režimu premlčania

nepodliehajú, sa svojím charakterom odlišuje od týchto osobnostných práv, pretože aj keď ide o
satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, je vyjadrené v peniazoch. Ide preto o právo
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (viď napr. rozsudok
NSSR sp.zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012). Pokiaľ ide o začiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby na náhradu za nemateriálnu ujmu v peniazoch, je viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba tak začína plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. Žalobkyňa si v konaní uplatňuje nároky vyplývajúce z práva na ochranu jej
osobnosti, do ktorých malo byť zasiahnuté počas prvej a druhej hospitalizácie. Podľa názoru súdu treba
poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobkyni zo strany žalovanej vnímať ako proces, ktorý v prípade

prvej hospitalizácie skončil dňa XX.XX.XXXX.

33.Súdpotomdospelkzáveru,žepremlčaciadobapriprávenanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne pri prvej hospitalizácii začala plynúť nasledujúci deň
po jej ukončení, keď nevykonaním potrebných diagnostických výkonov ani v posledný deň hospitalizácie

dňa XX.XX.XXXX, malo byť zasiahnuté do práva na ochranu jej osobnosti. Keďže žaloba bola podaná
na súde dňa 22.12.2014, bola podaná v rámci trojročnej premlčacej doby, námietka premlčania preto
nebola vznesená dôvodne a súd prikročil k posúdeniu merita veci.

34. Intervenient v konaní namietal, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

nesprávne, nakoľko na základe skutkových okolností prípadu možno jej nárok subsumovať pod
náhradu škody na zdraví, ktorá sa nahrádza inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa
si podľa intervenienta mala správne uplatňovať nároky za zásah do jej zdravia prostredníctvom
inštitútov bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré sa aplikujú presne na rovnakéskutkové prípady, aký je predmetom tohto konania. V danom prípade však podľa neho nemožno
subsumovať nároky žalobkyne pod ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, keď aj následky,
ktorými odôvodňuje žalobkyňa vznik nemajetkovej ujmy, sú obsahom inštitútu sťaženia spoločenského

uplatnenia. Žalobkyňa nepostupovala v zmysle zákona, ak si tieto nároky uplatnila cez inštitút náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazoch,nakoľkonemôženárokyzpoškodeniazdravianahrádzaťaninavyšovať.
Nárok bol takto uplatnený z dôvodu, že v čase podania žaloby uplynula premlčacia lehota pre riadne
uplatnenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

35. K uvedenej argumentácii súd uvádza, že právna teória a prax dôsledne odlišujú inštitút náhrady
škody v podobe bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a inštitút ochrany osobnosti, ako aj
nároky plynúce z nich oprávneným osobám. Medzi týmito právnymi inštitútmi je pojmová aj obsahová
odlišnosť, nejde o konkurujúce si nároky. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej
fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Zákon neuvádza výpočet konkrétnych foriem

zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby, musia byť ale naplnené znaky,
za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti. Týmito znakmi sú
objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu
a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Právo na
ochranu zdravia patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a patrí spolu s právom na ochranu

života medzi najvýznamnejšie stránky ochrany osobnosti každej fyzickej osoby, a to z dôvodu, že má
bezprostredný dopad na kvalitu jej života. Kým škoda na zdraví sa premieta do fyzickej integrity a do
majetkovej sféry fyzickej osoby, nemajetková ujma sa na rozdiel od toho premieta do psychickej sféry
fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti.

36. Žalobkyňa žalobu skutkovo o.i. vymedzila aj tak, že žalovaná neskorým diagnostikovaním ochorenia
spôsobila žalobkyni psychické útrapy tým, že ju minimálne dvakrát utvrdzovala v tom, že nemá
ochorenie, ktoré nakoniec bolo diagnostikované, čím jej vzala možnosť vyrovnať sa s touto chorobou,
pripraviť sa na ďalšiu liečbu a zmenu v jej živote, tiež tak, že čas, ktorý žalobkyňa venovala riešeniu
problémov s liečením, mohla venovať svojim blízkym, čím bola ukrátená o prežívanie spoločných

rodinných udalostí, a tak, že žalovaná obrala žalobkyňu o možnosť liečiť sa, stabilizovať svoj zdravotný
stav a zlepšiť svoj zdravotný stav. Zároveň sa žalobkyňa v tomto ani v inom konaní nedomáha ani
nedomáhala náhrady škody na zdraví v zmysle bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Nie je
tu preto možné hovoriť o dvojitom hodnotení vzniknutej nemajetkovej ujmy na ľudskom zdraví, resp. že
by dochádzalo k porušeniu všeobecnej právnej zásady „non bis in idem" ako aj princípu proporcionality.

S poukazom na uvedené nie je možné súhlasiť s intervenientom, že by sa žalobkyňa snažila cestou
ochrany osobnosti nahradzovať alebo navyšovať nároky na bolestné a náhradu sťaženia spoločenského
uplatnenia.

37. Súd pritom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014,

kde dovolací súd uviedol, že „z citovaných ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z. podľa dovolacieho
súdu jednoznačnej vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z
nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z.z.), zásad na hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia

(príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby
a do jej postavenia v spoločnosti (podľa odvolacieho súdu „i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej
neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život"). Vzhľadom na uvedené, dovolací súd
nepovažuje za opodstatnený záver odvolacieho súdu, že v preskúmavanej veci bolo potrebné uplatniť

zásahu non bis in idem (nie dvakrát o tom istom), resp. princíp proporcionality." Súd tiež poukazuje aj
na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/87/2012 zo dňa 14.06.2012, kde ide o prípad priznania
nemajetkovej ujmy v peniazoch po tom, čo bolo žalobcovi priznané bolestné a neuplatnil si sťaženie
spoločenského uplatnenia.

38.Poskytovateľzdravotnejstarostlivostisisvojupovinnosť-poskytovaťzdravotnústarostlivosťsprávne
-splnívtedy,keďvykonávšetkyzdravotnévýkonynasprávneurčeniechorobysozabezpečenímvčasnej
a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy (§ 4 ods. 3 ZoZS).39. Z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckého posudku vypracovaného v konaní, v spojení
s vyjadrením poverenej znalkyne na pojednávaní, ako aj v spojení s rozhodnutiami ÚDZS, mal súd

jednoznačne za preukázané, že postup žalovanej pri diagnostike ochorenia žalobkyne nebol postupom
lege artis. V konaní bolo preukázané, že žalovaná nepostupovala správne pri určovaní diagnózy
žalobkyne a zanedbala svoje povinnosti, pričom žalobkyni nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť v
rozsahu, v akom ju za využitia súčasných poznatkov medicíny a diagnostických postupov bolo možné
poskytnúť.

40. Súd poukazuje najmä na závery znaleckého posudku č. 127/2017, vypracovaného v konaní na
návrh žalovanej, z ktorého vyplýva konštatovanie znaleckej organizácie, že žalovaná nevykonala
všetky potrebné úkony na to, aby včas diagnostikovala ochorenie skleróza multiplex u pacientky,
pričom nedostatky boli zistené pri prvých dvoch hospitalizáciách žalobkyne u žalovanej. Pri prvej
hospitalizácii spočívali nedostatky v tom, že pri klinickom obraze paraparézy a zmiešanej inkontinencii

moču, pri výsledkoch vyšetrení likvoru (hraničná pleocytóza a proteinorrhachia, hyperalbuminémia),
podľa vypočítaných indexov (porucha hematoencefalickej bariéry a intratekálnej tvorby IgG, na ELFO
proteínov 1ikvore v gama frakcii IgG oligoklonálna skladba imunoglobulínov), neboli skompletizované
všetky potrebné vyšetrenia potrebné k potvrdeniu, resp. vylúčeniu demyelinizačného ochorenia. Aj pri
negatívnom MRI vyšetrení miechy v oblasti Th chrbtice mali byť doplnené aj MRI mozgu a MRI C - krčnej

oblasti miechy. Zároveň mali byť doplnené aj vyšetrenia evokovaných potenciálov, ktoré vyšetrenia bolo
možné realizovať aj ambulantne po prepustení pacientky z neurologického oddelenia. Vzhľadom na
ťažkosti pacientky (nález paraparézy a zmiešanej inkontinencie), pri danom likvorovom náleze, žalovaná
mala uvažovať v rámci diferenciálnej diagnostiky aj o demyelinizačnom ochorení a mali byť doplnené
vyšetrenia magnetickou rezonanciou aj hlavy - mozgu, krčnej chrbtice a miechy, aj hlavne vzhľadom k

tomu, že MRI Th ložiskové zmeny miechy nepotvrdilo a príčina ťažkosti pacientky bola aj na konci prvej
hospitalizácie neobjasnená. V prepúšťacej správe boli vypísané aj výsledky likvorového vyšetrenia so
zvýraznenými hodnotami zvýšených proteínov, albumínov, ale bez komentára v epikríze. Ak aj výsledky
oprítomnostioligoklonálnejskladbyIgGakoajoporuchehematoencefalickejbariéryaajooligoklonálnej
skladbe sérových IgG neboli k dispozícii pri prepustení, po ich obdržaní (hlavne v prípade pozitivity

oligoklonálnej skladby IgG) mala byť o tom pacientka informovaná a ďalej diagnosticky riešená. V
prípade druhej hospitalizácie bola podľa znaleckej organizácie odborným pochybením nedostatočná
komunikácia s pacientkou ku koncu hospitalizácie, nakoľko bola s podozrením na boreliózu, resp.
parainfekčnú myogénnu léziu, preložená na infekčnú kliniku, kde sa zistilo, že išlo omyl. Keďže išlo
o druhý pobyt pacientky na tomto oddelení, mali byť v rámci terajšieho ochorenia spomenuté aj

výsledky likvorového vyšetrenia z predchádzajúceho pobytu, hlavne čo sa týkalo oligoklonálnej skladby
imunoglobulínov IgG v likvore. Pacientka mala ťažkosti ako pri prvom pobyte a vzhľadom na pozitívny
predchádzajúci likvorový nález malo byť potom uvažované aj o prípadnej realizácii kontrolnej lumbálnej
punkcie a doplnení ďalších pomocných vyšetrení. Znalosť informácie o predchádzajúcom likvorovom
nálezespozitívnouoligoklonálnouskladbouimunoglobulínovvlikvorebybolapritomdiagnostickéúvahy

viedla aj smerom k demyelinizačnému ochoreniu. V prípade, že by sa MRI krčnej miechy realizovala
už pri prvom pobyte v decembri XXXX a bola by potvrdila čo len jedno patologické ložisko, boli by sa
diagnostické úvahy vysoko pravdepodobne uberali smerom diagnostiky demyelinizačného ochorenia
typu sclerosis multiplex. Závery, ktoré vyjadril Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sú
správne v tom, že pri prvej hospitalizácii na neurologickom oddelení sa malo hľadať miesto poruchy v

oblasti hrudnej miechy a vyššie, malo byť doplnené a prípadne aj ambulantne doplnené MRI mozgu
a krčnej oblasti miechy (hlavne po obdržaní výsledkov likvoru v zmysle intratekálnej tvorby IgG a ich
oligoklonálnej skladby), pričom tieto vyšetrenia mohli byť realizované aj vzhľadom na dostupnosť MRI
prístroji so silou 1,5 Tesla. Ďalší sled vyšetrení by sa odvíjal od týchto výsledkov. Len teoreticky možno
uvažovať, čo by bol preukázal nález na MRI 1,5 T C chrbtice a miechy. Buď by bol negatívny, alebo by sa

bolo zobrazilo aspoň jedno ložisko. Znalecká organizácia netvrdí, že by týmto boli splnené diagnostické
kritéria pre sklerózu multiplex a bola by hneď nasadzovaná liečba, ale pacientka by bola neurologicky
sledovaná a v ďalšom slede by mala dopĺňané s odstupom času kontrolné MRI vyšetrenia aj na MRI
3T, ktoré by na základe vyššej citlivosti už pravdepodobne demyenilizačné ložiská, ktoré spĺňali Mc
Donaldove kritéria odhalili, a tým v kontexte výsledkov likvorového vyšetrenia a klinického obrazu by

bola mohla byť diagnóza sklerózy multiplex stanovená skôr. Pri druhej hospitalizácii na neurologickom
oddelení na rozdiel od záverov ÚDZS znalecká organizácia netvrdí, že pacientka mala byť jednoznačne
prijatá späť na neurologické oddelenie. Po vylúčení Boréliovej infekcie, resp. následne po obdržaní
výsledkov MRI mozgu, spolu v kontexte výsledkov likvorologického vyšetrenia z prvej hospitalizácie,ale mala byť pacientka ďalej diagnosticky riešená, čo bolo možné realizovať aj ambulantne. Aj napriek
prítomnej myogénnej lézii pri EMG vyšetrení, malo byť uvažované aj o diagnóze sklerózy multiplex,
bolo indikované v ďalšom slede doplniť MRI C chrbtice - miechy a pri pretrvávajúcom podozrení na

demyelinizačné ochorenie aj MRI mozgu na 3T prístroji. Na demyelinizačné ochorenie typu Sclerosis
multiplex bolo podľa znaleckej organizácie potrebné myslieť po obdržaní kompletných výsledkov
vyšetrenia likvoru (mozgovo-miechového moku) pri prvej hospitalizácii. Pri pozitívnom náleze vyšetrenia
likvoru hlavne náleze oligoklonálnej skladby IgG v likvore sa mali ďalšie diferenciálne diagnostické
postupy viesť smerom k potvrdeniu, resp. vylúčeniu hlavne demyelinizačného ochorenia typu sklerózy

multiplex už počas prvej hospitalizácie na neurologickom oddelení.

41. Hoci svedok E.. G. P. H.. pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že subjektívne ťažkosti žalobkyne
aj objektívny nález boli vyhodnotené ako postihnutie periférnej nervovej sústavy a miešne postihnutie
a ďalej sa malo pokračovať v sledovaní pacientky obvodným lekárom a spádovým neurológom, zo
znaleckého dokazovania vyplýva, že vzhľadom k ťažkostiam žalobkyne a likvorovému nálezu mali

úvahy smerovať aj k demyelinizačnému ochoreniu typu Sclerosis multiplex. Svedok uviedol, že bol
zahájený široký diferencionálno-diagnostický proces, avšak zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že
neboli vykonané všetky potrebné vyšetrenia k potvrdeniu, resp. vylúčeniu hlavne demyelinizačného
ochorenia typu sklerózy multiplex, hoci na takéto ochorenie malo byť usudzované vzhľadom na ťažkosti
žalobkyne a na likvorový nález. Svedok odôvodňoval, že MR mozgu v dobe prvej hospitalizácie

nerealizovali, pretože pacientka vtedy, v decembri XXXX, nemala žiadne príznaky, ktoré by svedčili
pre ochorenie mozgu, s tým, že bola realizovaná MR o 7-8 mesiacov neskôr v júli XXXX, kde sa tiež
SM nepotvrdila. Znalecká organizácia však poukazovala na to, že mala byť urobená aj cielená MR
C krčnej chrbtice. Svedok uviedol, že hľadali príčinu na úrovni hrudnej miechy a aj nižšie v oblasti
krížovej chrbtice a sakrálnej chrbtice, avšak ako Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,

tak aj znalecká organizácia skonštatovali, že príčiny neurologických problémov bolo odôvodnene
potrebné hľadať na úrovni hrudnej miechy prípadne vyššie. Nebolo pravdivým tvrdenie svedka, že ich
neurologické oddelenie nevedelo o výsledkoch MR mozgu (8 ložískových demyelinizačných lézií bielej
hmoty) vykonaného počas hospitalizácie na infekčnej klinike, keďže z epikrízy prepúšťacej správy z
infekčného oddelenia zo dňa XX.XX.XXXX. vyplýva, že neurológovia spätný preklad neindikovali, a

teda výsledky vyšetrení s nimi boli konzultované. Okrem toho skutočnosť, že o výsledku MR mozgu
neurologické oddelenie vedelo, potvrdzuje aj to, že v námietkach zo dňa XX.XX.XXXX. v rámci
správneho konania primár neurologického oddelenia uviedol, že výsledok vyšetrenia MR bol známy
a bol nešpecifický. Svedok uviedol, že žalobkyňa bola odkázaná na vyšetrenie neurológa alebo na
neurologickom oddelení, avšak z prepúšťacích správ z prvých dvoch hospitalizácií vyplýva, že bola

odkázaná iba na dispenzarizáciu u neurológa, čo v preklade znamená, že ide o pravidelné sledovanie
pacienta s určitou chorobou, kedy je pacient pod pravidelnou lekárskou kontrolou, väčšinou ambulantne
u príslušného špecialistu, pričom cieľom je sledovať v čase vývoj jeho choroby a včas reagovať na jej
prípadný vývoj. Súd však poukazuje na to, že žalobkyňa ani po druhej hospitalizácii diagnózu stanovenú
nemala, keď lymeská choroba ňou byť nemohla vzhľadom k omylu so vzorkou. Svedok uviedol, že

nerobí vyšetrenia, ktoré považuje za neštandardné, pričom MR mozgu nebola štandardom, pretože
neboli symptómy, ktoré by svedčali poškodeniu mozgu, avšak s poukazom na to, že príčina ťažkostí
žalobkyne nebola známa, s poukazom na charakter ťažkostí a likvorový nález bolo v zmysle záverov
znaleckého dokazovania, ako aj rozhodnutí ÚDZS, viesť diagnostiku aj smerom k demyelinizačnému
ochoreniu typu sklerózy multiplex, a preto bolo potrebné vykonať aj MR mozgu a MR krčnej chrbtice.

Ak aj svedok uviedol, že výsledky vyšetrenia likvoru pri druhej hospitalizácii brali na vedomie a brali ich
ako nešpecifické, pretože sú aj iné ochorenia, ktoré sa tvária ako SM (napr. borelióza), súd poukazuje
na skutočnosť, že lymská berelióza bola diagnostikovaná z dôvodu omylu vo vzorke. Keď teda bolo
zistené, že o lymskú boreliózu sa nejedná, namiesto ďalšej diagnostiky smerujúcej k zisteniu príčiny
zdravotných ťažkostí bola žalobkyňa prepustená domov. Svedok tiež uviedol, že vyšetrenie MR mozgu

o 8 mesiacov neskôr ako prvá hospitalizácia bolo nešpecifické, a je podľa neho potom nelogické, aby
skoršie vyšetrenie bolo špecifické. Súd však poukazuje na to, že vyšetrenie MR mozgu počas druhej
hospitalizácie nebolo negatívne (8 ložiskových demyelinizačných lézií bielej hmoty), a hoci ochorenie
SM priamo nepotvrdzovali (pretože nespĺňali špecifické kritériá podľa Barkoffa - viď rozhodnutie ÚDZS),
nevylučovali ho.

42. Znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz,
od iných dôkazov sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom
podľa zásad uvedených v § 191 ods. 1 CSP, pretože súd nie je oprávnený preskúmavať odbornézávery znalca, ale je oprávnený preskúmavať len presvedčivosť a postup, akým znalec ku zisteniam
dospel a taktiež úplnosť znaleckého posudku vzhľadom k položenej otázke. Súd hodnotí presvedčivosť
posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logickému odôvodneniu jeho záverov a súladu s

ostatnými vykonanými dôkazmi. Znalecký posudok vypracovaný v konaní na návrh žalovanej spĺňa
náležitosti znaleckého posudku v zmysle § 17 zák.č. 382/2004 Z.z., postup, akým znalecká organizácia
dospela k záveru je preskúmateľný. Závery znaleckého posudku sú zároveň v súlade s ostatnými
dôkazmi vykonanými v konaní, a to so zisteniami v rozhodnutiach ÚDZS. Za znaleckú organizáciu sa
pojednávania zúčastnila poverená znalkyňa, ktorá sa relevantne a vyčerpávajúco vyjadrila k námietkam

žalovanej k znaleckému posudku a zodpovedala všetky položené otázky.

43. Súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovanou, a síce konfrontáciu znalkyne za znaleckú
organizáciu a svedka E.. G. P., H.. (keď nebol viazaný posúdením tohto dôkazu na pojednávaní dňa
15.06.2017 ako prípustného), nakoľko konfrontácia slúži na odstránenie rozporov vo výpovediach strán
sporu príp. svedkov, príp. strany a svedka. Vo všeobecnosti možno konfrontáciu vymedziť ako osobitný

druh výsluchu, ktorý sa vykonáva súčasným výsluchom dvoch už skôr vypočutých osôb o okolnostiach,
ktoré boli predmetom ich predchádzajúceho výsluchu, ak sa v ich výpovediach vyskytli v závažných
okolnostiach rozpory, ktoré nemožno odstrániť ináč. V prípade znalkyne vystupujúcej za znaleckú
organizáciu nešlo o jej výsluch ku skutkovým okolnostiam prípadu, ale o vyjadrenie sa k námietkam k
znaleckému posudku a odpovede na otázky. Konfrontáciu je možné vykonať iba v prípade odstraňovania

rozporov vo výpovediach strán sporu, vo výpovediach svedkov, prípadne vo výpovediach strany a
svedka. V prípade znalca a svedka však ide o iné postavenie subjektov konania, keď znalec sa vyjadruje
k odborným otázkam, svedok k otázkam skutkovým. Konfrontáciou nie je možné odstraňovať rozpory
v odborných otázkach, nakoľko svedkovi neprináleží spochybňovať závery znaleckého posudku. Súd
nespochybňuje, že E.. G. P., H.. má vzdelanie a prax v odbore neurológia, nie je však znalcom a

zároveň v tomto konaní má postavenie svedka v zmysle primára neurologického oddelenia žalovanej,
na ktorom bola žalobkyňa hospitalizovaná, v konaní sa vyjadroval k vykonaniu resp. nevykonaniu
konkrétnych úkonov počas hospitalizácie, a preto nemôže mať súčasne postavenie odborne spôsobilej
osoby. Nakoľko bol na diagnostickom a liečebnom procese prostredníctvom svojho oddelenia osobne
zainteresovaný, nie je možné jeho vyjadrovanie sa k odborným otázkam prejednávaným v tomto konaní

považovať za objektívne. Súd uvádza, že konfrontáciu medzi uvedenými osobami by bolo možné
pripustiť iba v prípade, ak by E.. P. v konaní vystupoval nie ako svedok, ale ako vo veci nezainteresovaná
odborne spôsobilá osoba spochybňujúca závery znaleckého posudku predloženého druhou stranou.

44. Súd nevyhovel návrhu žalovanej a intervenienta na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku,

nakoľko vykonanie takéhoto dôkazu nepovažoval súd za opodstatnené, zároveň za nehospodárne a
predlžujúce konanie. Vo veci bol (na návrh žalovanej) vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalecká
organizácia riadne zodpovedala všetky položené otázky a za znaleckú organizáciu sa na pojednávaní
k otázkam vyjadrila znalkyňa. Súd poukazuje na to, že posudzovanie odbornosti znalca neprináleží
strane sporu, ani súdu, pretože skutočnosť, že je znalec resp. znalecká organizácia je zapísaná v

zozname znalcov už sama o sebe predpokladá jeho/jej odbornosť. Závery znaleckého posudku preto
nemôže spochybniť žalovaná svojimi vyjadreniami, ani svedok ňou navrhnutý, tieto by bolo možné
spochybniť napr. predložením súkromného znaleckého posudku žalovanou. Žalovaná a intervenient
však spochybňovali závery znaleckého posudku iba s odkazom na výpoveď svedka E.. G. P. H...
Dôvodili, že závery znaleckého posudku a výpoveď znalkyne sú v rozpore s výpoveďou svedka, a že

rozpory medzi tvrdeniami znalkyne a svedka neboli odstránené. Súd však upozorňuje na skutočnosť,
že uvedený svedok nevystupuje v konaní v pozícii znalca ani odborne spôsobilej osoby, pričom v tomto
konkrétnom konaní by bola takáto jeho pozícia vylúčená, a to s poukazom na doleuvedené ustanovenia.

45. Podľa ustanovenia § 51a ods. 1 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací
poriadok"), pri výbere osoby, ktorá má byť do konania pribraná ako znalec, je potrebné prihliadnuť na
dôvody, pre ktoré je znalec z podania znaleckého posudku vylúčený;20b) to platí rovnako aj pre odborné
vyjadrenie.

46. Poznámka 20b) odkazuje na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch, podľa ktorého je znalec vylúčený, ak možno mať pre jeho pomer k veci,
k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť o jeho nezaujatosti.47. Keďže u svedka ako primára neurologického oddelenia žalovanej možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti pre jeho pomer k veci aj k žalovanej, možno konštatovať, že je tým vylúčený z toho, aby
vystupoval v tomto konaní či už ako znalec alebo odborne spôsobilá osoba, ale mohol v ňom vystupovať

výlučne ako svedok. Ak v konaní nemôže resp. by nemohol vystupovať ako znalec alebo odborne
spôsobilá osoba, je potom vylúčené, aby súd prihliadal na jeho vyjadrenia týkajúce sa odborných otázok
ako na porovnateľné so znaleckým dokazovaním. Súd pritom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 3 Cdon 385/96 zo dňa 26.11.1998, v ktorom český dovolací súd uviedol, že „ak
súd považoval svedeckú výpoveď za znalecký dôkaz (prevzal z nej odborné závery svedka), potom

zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia." Zároveň súd poukazuje na
skutočnosť, že znalecká organizácia mala k dispozícii celý spisový materiál, vrátane rozhodnutí ÚDZS
(kde sú vyjadrenia svedka ako primára neurológie obsiahnuté) a vrátane zápisnice z pojednávania (kde
je zachytená jeho svedecká výpoveď v rámci tohto konania.

48. S poukazom na ustanovenie § 51a ods. 5 Spravovacieho poriadku, ak je posudok nejasný alebo

neúplný, znalec sa požiada o doplnenie alebo vysvetlenie, a len ak to nevedie k potrebnému výsledku,
priberie sa iný znalec. Súd má za to, že znalecký posudok riadne a zrozumiteľne odpovedal na položené
otázky a zároveň poverená znalkyňa vyčerpávajúco zodpovedala na pojednávaní všetky položené
otázky, súd nemá pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku, preto niet dôvodu na pribratie
iného znalca, resp. vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.

49. Vypracovanie kontrolného znaleckého posudku riešil Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn.
4 Cz 13/82 zo dňa 15.07.1982, kde uviedol, že „ak mal súd pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké
posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z
akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého

znaleckéhoposudku;pretútoúvahujepotrebnévypočuťobidvochznalcov.Akbyanitaktonebolomožné
odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, treba dať tieto závery preskúmať iným znalcom,
vedeckýmústavomaleboinouinštitúciou."ObdobneuviedolNajvyššísúdČRvrozhodnutísp.zn.22Cdo
1290/2007 zo dňa 17.06.2008: „Znalecký posudok je možné dať preskúmať iným znalcom, vedeckým
ústavom alebo inou inštitúciou (§ 127 odst. 2 OSŘ). Zákon nestanovuje predpoklady pre nariadenie

vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu; vypracovanie revízneho
znaleckého posudku bude prichádzať do úvahy najmä tam, kde súd bude mať pochybnosti o správnosti
už vypracovaného znaleckého posudku. Tieto pochybnosti môžu byť iste vyvolané aj predložením
listinného dôkazu posudku znalca, vypracovaného mimo konania, bude však vždy záležať na konkrétnej
situácii a na úvahe súdu, či (spravidla po vypočutí ustanoveného znalca) bude mať pochybnosti za

odstránené. Nie je možné teda stanoviť pravidlo pre postup súdu v prípade rozporu medzi znaleckým
posudkom a listinným dôkazom posudkom iného znalca, vypracovaným mimo konania. V prípade
rozporu medzi dvoma znaleckými posudkami možno rozhodnúť o preskúmaní týchto posudkov ďalším
znalcom,príp.znaleckýmústavom,alelenvprípade,žesúdsámtentorozporpovypočutíobochznalcov
neodstráni (vid R 45/1984 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Ak znalec podal posudok mimo

konania na základe žiadosti účastníka, nejedná sa podľa konštantnej judikatúry o vykonanie dôkazu
znaleckým posudkom v zmysle § 127 OSŘ, ale o dôkaz listinou podľa § 129 OSŘ; v takom prípade
nejde o rozpor v znaleckých posudkoch (viď rozsudok Nejvyššího soudu zo dne 25. apríla 2002, sp. zn.
25 Cdo 583/2001, Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu č. C 1186)."

50. V tu prejednávanej veci nedošlo k relevantnému spochybneniu znaleckého posudku vypracovaného
v konaní iným znaleckým posudkom, ani znaleckým posudkom ako listinným dôkazom, ani prípadným
vyjadrením odborne spôsobilej osoby (za ktorú pre toto konanie nie je možné považovať svedka E.. G.
P. H.., ako už súd uviedol v odseku 47. rozsudku). Neboli preto s poukazom na citované rozhodnutia
naplnené ani základné predpoklady pre pribratie iného znalca do konania, resp. pre vypracovanie

kontrolného znaleckého posudku.

51. Súd teda nepovažoval za potrebné kontrolným znaleckým dokazovaním posúdiť správnosť záverov
vypracovaného znaleckého posudku, pretože nemal pochybnosti o správnosti záverov znaleckého
posudku, tieto sú v logickom súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä so záverom rozhodnutí

ÚDZS a dávajú tak dostatočne spoľahlivý podklad pre prijatie záveru, že postup žalovanej pri
prvej aj pri druhej hospitalizácii žalovanej nebol postupom lege artis. V konaní neboli zistené také
skutočnosti zásadného významu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť závery znaleckého dokazovania,
keď znalecky posudok bol vypracovaný znaleckou organizáciou zahŕňajúcou viacero znalcov, pričomzávery znaleckého posudku boli riadne zdôvodnené. Doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým
posudkom by bolo nadbytočné a neopodstatnené, pretože žalovaná ani intervenient po vypočutí
znalkyne za znaleckú organizáciu ani neuviedli konkrétne výhrady, t. j. v čom spočíva nesprávnosť

záverov znaleckého posudku, ktoré by bolo potrebné preveriť. Poukazovali len na to, že závery znaleckej
organizácie a závery svedka ohľadom postupu (non) lege artis sú rozdielne, čo však vzhľadom k daným
záverom (v neprospech žalovanej) a vzhľadom k vzťahu svedka k žalovanej (primár neurologického
oddelenia žalovanej) nie je prekvapujúce, avšak nie je dôvodom pre kontrolné znalecké dokazovanie.

52. Žalovaná namietala, že ak znalec poukazoval na to, že nebolo urobené MR mozgu, žalobkyňa
nemala v tom čase klinický nález, ktorý by predpokladal nález na mozgu, pričom klinický nález
poukazoval na patológiu v oblasti dolnej časti hrudnej miechy vo výške asi tela stavca Th 6 až 7
podľa miešnej topografie, na ktorú oblasť aj bola urobená MR, a že nie je štandardné, aby u každého
pacienta bez príznakov postihnutia mozgu bola urobená MR mozgu. Súd však poukazuje na závery
znaleckéhoposudku,podľaktoréhopripozitívnomnálezevyšetrenialikvoruhlavnenálezeoligoklonálnej

skladby IgG v likvore sa mali ďalšie diferenciálne diagnostické postupy viesť smerom k potvrdeniu,
resp. vylúčeniu hlavne demyelinizačného ochorenia typu sklerózy multiplex už počas prvej hospitalizácie
na neurologickom oddelení. Podľa poverenej znalkyne pritom malo žalovanej evokovať, že ide o SM
a nie o nervovosvalové ochorenie to, že pri nervovosvalovom ochorení nie je prítomná oligokonálna
skladba imunoglobulínov. Nie je potom možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že klinické príznaky

a výsledok EMG nasvedčovali o ochorení svalov a spojivového tkaniva, pretože tu bol výsledok likvoru,
ktorý tomu podľa znalkyne nesvedčal.

53. Žalovaná k výhrade o nevykonaní MR krčnej chrbtice uviedla, že vyšetrenie krčnej miechy bolo
realizované dňa XX.XX.XXXX, kde je v úvode lekárskej správy (nález zo dňa 16.12.2011) uvedené, že

chrbtica je znázornená v sagitálnej rovine od úrovne CC (cervikokraniálneho - t.j. rozhranie lebka-krčná
chrbtica)prechodupostavecLl,zčohovyplýva,žeMRkrčnejchrbticebolaurobená.Poverenáznalkyňa
však poukazovala na to, že v popise MR hrudnej chrbtice zo dňa XX.XX.XXXX je síce v úvode písané,
že chrbtica znázornená od kraniocervikálneho (hlavovokrčného) prechodu až po prvý driekový stavec,
ale absentuje zmienka o krčnej chrbtici, miešnom kanály a mieche, pričom v roku 2013 boli popísané na

MR pokročilé osteozmeny, ktoré tam už museli byť aj predtým. Zároveň sa v epikríze prvej prepúšťacej
správy uvádza MR len s dôvetkom Th, LS, ale nie s dôvetkom C, čo by znamenalo MR krčnej chrbtice.

54. Žalovaná a intervenient poukazovali na to, že pri druhej hospitalizácii na infekčnom oddelení v
auguste 2012 bola robená MR mozgu s nálezom nešpecifickým, ktorý nespĺňal stanovené kritériá pre

diagnózu sklerózy multiplex, z čoho podľa nich vyplýva, že je nelogické, že by u žalobkyne žalovaná
zistila špecifický nález pri prvej hospitalizácii. Znalecká organizácia však poukazovala na to, že hoci
nález na mozgu nebol špecifický pre sklerózu multiplex, v spojení s likvorovým nálezom mal viesť
diagnostiku smerom k demyenilizačnému ochoreniu. V kontexte klinického obrazu slabosti dolných
končatín, prvého výsledku likvorového vyšetrenia (ktorý nebol negatívny), ak by bola urobená MRI a

ukázala by čo i len jedno ložisko, neboli by síce splnené kritériá MR, ale by sa o tejto diagnóze uvažovalo
a kontrolné vyšetrenia by sa realizovali. Znalecká organizácia poukazovala na to, že likvor pri prvej
hospitalizácii bol robený, pretože žalobkyňa prišla so slabosťou dolných končatín, hľadala sa príčina
ťažkostí, MRI miešneho kanála neukázala patológiu, ktorá by vysvetlila klinický obraz, preto v rámci
diferenciálnej diagnostiky bolo treba urobiť vyšetrenie mozgovomiešneho roku na vylúčenie zápalovej

infekcie, ale zároveň aj najčastejšej zápalovej príčiny v našich podmienkach, a to sklerózy multiplex.
Záver prvej hospitalizácie bol zhodnotený, že sa nenašla neurologická príčina ťažkostí, s čím podľa
znaleckej organizácie nemožno súhlasiť, pretože likvor mozgovomiešnej tekutiny nebol úplne negatívny.
V rámci ďalšieho doporučenia pre pacientku a ošetrujúceho lekára stav nebol diagnosticky doriešený,
pacient musí byť inštruovaný ako má postupovať, pretože pacient nevie.

55. Žalovaná poukazovala na to, že kompletné výsledky vyšetrenia likvoru jej boli známe až po
prepustení žalobkyne z hospitalizácie, a to XX.XX.XXXX, a pred týmto časom boli známe len predbežne
neúplné, pričom tvrdila, že po doručení uvedených výsledkov bola informovaná žalobkyňa, a to
zaslaním uvedených výsledkov laboratórnych vyšetrení a žalobkyňa následne mala navštíviť neurológa,

avšak nekonala v súlade s doporučením žalovanej, a preto nemožno hodnotiť konanie žalovanej ako
zanedbanie jej povinností. Žalobkyňa však vedomosť o kompletných výsledkoch poprela (podanie zo
dňa06.07.2017-č.l.343),žalovanáuvedenénepreukázala,apretonemožnopovažovaťzapreukázané,
že by žalobkyni dané výsledky boli doručené. Už vôbec nebolo preukázané, že by žalovaná informovalaošetrujúceho lekára žalobkyne, alebo že by žalobkyni oznámila, že sa má k žalovanej dostaviť na ďalšie
vyšetrenia, prípadne ich absolvovať ambulantne, pričom žalobkyňa ako laik by si i tak potrebu vyšetrenia
MR mozgu a krčnej chrbtice z výsledkov likvoru nevedela vyvodiť. Tomu, že žalovaná výsledkom

likvoru nepripisovala význam (hoci v spojení s ťažkosťami žalobkyne podľa znaleckej organizácie
mala), nasvedčuje skutočnosť, že výsledky likvoru neboli spomenuté ani pri druhej hospitalizácii.
Podľa jednoznačného záveru znaleckého dokazovania pritom po obdržaní výsledkov likvoru v zmysle
intratekálnej tvorby IgG a ich oligoklonálnej skladby malo byť u žalobkyne doplnené vyšetrenie o MRI
mozgu a krčnej oblasti miechy.

56. Žalovaná uviedla, že si svoje povinnosti voči žalobkyni splnila tým, že v druhej prepúšťacej
správe jej bola doporučená kontrola EMG, avšak žalobkyňa neabsolvovala takéto kontrolné vyšetrenie.
Argumentáciu žalovanej, že žalobkyňa zanedbala svoju povinnosť absolvovať kontrolné EMG, a že
v prípade, že by tak urobila, bol by tak predpoklad, že pravdepodobne trpí inou diagnózou, nie je
možné akceptovať, keďže EMG vyšetrenie v prípade žalobkyne nebolo tým vyšetrením, ktoré bolo podľa

znaleckého dokazovania potrebné pre vylúčenie demyenilizačného ochorenia typu SM, ku ktorému mali
úvahy žalovanej smerovať.

57. Nemožno súhlasiť so žalovanou, že vytýkaná nedostatočná komunikácia s pacientkou je v
daných súvislostiach bezpredmetná, pretože práve aj z dôvodu nedostatočnej komunikácie došlo k

bezdôvodnému preloženiu žalobkyne na infekčné oddelenie a odvedeniu diagnostiky nesprávnym
smerom, a to k lymskej borelióze. Keďže žalobkyňa následne nebola preložená späť na neurologické
oddelenie (hoci na infekčné oddelenie bola premiestnená v podstate omylom), nedošlo k prehodnoteniu
diagnózy a k potrebným vyšetreniam za účelom určenia diagnózy správnej.

58. Žalovaná uviedla, že súhlasí s názorom znalca, že by nemala byť žalobkyňa prijatá späť na
neurologické oddelenie pri druhej hospitalizácii, ale mohla byť diagnosticky riešená, čo bolo možné
realizovať aj ambulantne, s tým, že takýmto ambulantným vyšetreniam sa žalobkyňa nepodrobila svojim
benevolentným prístupom k riešeniu jej zdravotného stavu. Znalecká organizácia však neuviedla, že
žalobkyňa nemala byť preložená späť na neurologické oddelenie, ale nepreloženie len nehodnotila

ako pochybenie žalovanej. Zároveň však dodala, že po vylúčení Boréliovej infekcie, resp. následne po
obdržaní MRI mozgu, spolu v kontexte výsledkov likvorologického vyšetrenia z prvej hospitalizácie mala
byť žalobkyňa ďalej diagnosticky riešená, malo byť uvažované aj o diagnóze SM a doplnené MRI C
chrbtice - miechy a pri pretrvávajúcom podozrení na demyenilizačné ochorenie aj MRI mozgu na 3T
prístroji. Takéto vyšetrenia však žalovaná nevykonala. Nie je možné uznať argumentáciu žalovanej, že

žalobkyňa zanedbala vyšetrenia, ktorým sa mohla podrobiť ambulantne, keď jej ani v prvej ani v druhej
prepúšťacej správe potrebné vyšetrenia (MR mozgu a MR krčnej chrbtice) neboli doporučené.

59. K námietke žalovanej, že z medicínskeho hľadiska žalobkyňa nespĺňala diagnostické kritériá na
stanovenie diagnózy sklerózy multiplex počas prvej ani druhej hospitalizácie, súd uvádza, že zo

znaleckého dokazovania vyplýva, že v prípade, že by žalovaná vykonala potrebné vyšetrenia, k takejto
diagnóze by dospela skôr. Podľa znaleckej organizácie, v prípade, že by sa MRI krčnej miechy
realizovala už pri prvom pobyte v decembri XXXX a bola by potvrdila čo len jedno patologické ložisko,
boli by sa diagnostické úvahy vysoko pravdepodobne uberali smerom diagnostiky demyelinizačného
ochorenia typu sclerosis multiplex, žalobkyni by boli robené vyšetrenia s odstupom času a k určeniu

diagnózy mohlo prísť skôr. Zároveň znalkyňa uviedla, že v roku XXXX boli popísané na MR krčnej
chrbtice pokročilé osteozmeny, ktoré tam už museli byť aj predtým.

60. Je nedôvodná námietka žalovanej, že znalkyňa sa opiera o odbornú literatúru, pričom by sa
mala ako znalkyňa vysporiadať viac s postupom žalovanej. Poverená znalkyňa poukazovala na to,

že pri diagnostike je potrebné čerpať z odbornej literatúry, ktorá je dostupná. Ani závery znaleckého
posudku, ani vyjadrenia poverenej znalkyne nie sú postavené na teórii, dohadoch a literatúre, ale
zrozumiteľné uvádzajú, v čom bol nesprávny postup žalovanej, ak diagnostiku u žalobkyne neviedla
smerom k demyenilizačnému ochoreniu typu sklerózy multiplex, a s poukazom na čo mala viesť úvahy v
rámci diferenciálnej diagnostiky týmto smerom. Znalkyňa poukazovala na to, že pri každej diagnóze sú

doporučované určité línie vyšetrení na vylúčenie alebo potvrdenie diagnózy, ktoré je potrebné spraviť a v
prípade, že sa uvažuje o skleróze multiplex, tak rezonancia hlavy a krčnej miechy sú jedným z kľúčových
vyšetrení, len čisto spinálna forma sklerózy multiplex, kedy sa nachádzajú demyenilizačné ložiská len
v oblasti miechy, je zriedkavá, drvivá väčšina pacientov so sklerózou multiplex má najvýraznejší nálezv oblasti mozgu a krčnej miechy. Znalkyňa poukazovala na to, že ak aj neurológovia nemajú oficiálne
doporučené neurologické postupy neurologické spoločnosťou, že nemajú diferenciálne a neurologicky
postupovať, s tým, že odborná literatúra a učebnice neurológie sú bežne prístupné.

61. Intervenient uviedol, že argumentácia znalkyne pôsobí značne zmätočne, a že ani v danom prípade
nevie konkrétne určiť, čo presne je porušením povinnosti zo strany žalovanej a určiť konkrétny časový
okamih, kedy k porušeniu malo dôjsť. Súd mal za to, že znalecká organizácia špecifikovala, že postupom
non lege artis bolo najmä nevykonanie MR krčnej chrbtice a mozgu už pri prvej hospitalizácii, a neskôr aj

pri druhej, napriek tomu, že úvahy žalovanej mali smerovať k demyelinizačnému ochoreniu typu sklerózy
multiplex, a zároveň nedostatočná komunikácia so žalobkyňou počas druhej hospitalizácie, a teda jasne
uviedla, v čom postup žalovanej non lege artis spočíval, t.j. nevykonanie potrebných vyšetrení, hoci
mala vedieť o ich potrebe pre vylúčenie, resp. určenie diagnózy.

62. Podľa intervenienta bolo logické odôvodnenie svedka E.. P., že nakoľko výsledky vyšetrení boli

nešpecifické a neindikovali jednoznačne k diagnóze skleróza multiplex, žalovaná sa zamerala na
diagnózy, ktoré boli za daných okolnosti najpravdepodobnejšie. Znalecká organizácia však aj v tomto
videla nesprávnosť postupu, keďže s poukazom na výsledky likvoru a klinický obraz žalobkyne sa mala
žalovaná zamerať aj smerom k demyenilizačnému ochoreniu typu SM, resp. k jeho vylúčeniu, a za týmto
účelom urobiť potrebné MR vyšetrenia.

63. Diferenciálna diagnostika je postup, pri ktorom sa stanovuje presná diagnóza spomedzi niekoľkých,
ktoré majú rovnaké alebo veľmi podobné príznaky. Súd poukazuje na vyjadrenie znalkyne, podľa
ktorého, hoci bol nález v júli 2012 popisovaný tak, že nespĺňa momentálne MacDonaldove kritériá
sklerózy multiplex, neznamenalo to, že táto diagnóza bola vylúčená. Znalkyňa netvrdí, že pri prvej

hospitalizácii by bola potvrdená skleróza multiplex, ale o tejto diagnóze sa malo uvažovať na konci
prvej hospitalizácie a výsledky likvorového vyšetrenia z prvej hospitalizácie mali byť zohľadnené pri
druhejhospitalizácii,kedysadiagnostikaviedlavskupinenervovosvalovéhoochorenia,čojeináskupina
ako skleróza multiplex. Malo sa širšie diagnosticky uvažovať, nakoľko tu bola pacientka, ktorá bola už
raz pred 6 mesiacmi hospitalizovaná s vtedy realizovaným negatívnym elektromyografickým nálezom

nesvedčiacim pre nervovosvalové ochorenie, ale zároveň pozitívnym likvorovým nálezom, čo nebolo
potom diferenciálne diagnosticky doriešené, či už v zmysle sklerózy multiplex alebo iného zápalového
ochorenia nervovej sústavy alebo zápalového systémového ochorenia. Znalkyňa poukázala na to, že
keď MR miešneho kanála, hrudnej a driekovej časti chrbtice nenašla príčinu ťažkostí žalobkyne, mala
sa urobiť cielená MR krčnej chrbtice a vyšetrenie MR mozgu.

64. K námietke, že znalecká organizácia neuvádza jednoznačne, či by skoršia diagnostika aj pri
doplnení všetkých vyšetrení bola možná už pri prvej, resp. druhej hospitalizácii, a či by MRI nálezy
spĺňali diagnostické kritériá, súd poukazuje na záver znaleckej organizácie, že ak by žalovaná vykonala
potrebné vyšetrenia a viedla diagnostiku s úvahou o skleróze multiplex, žalobkyňa by bola neurologicky

sledovaná a v ďalšom slede by mala dopĺňané s odstupom času kontrolné MRI vyšetrenia aj na MRI
3T, ktoré by na základe vyššej citlivosti už pravdepodobne demyenilizačné ložiská, ktoré spĺňali Mc
Donaldove kritéria odhalili, a tým v kontexte výsledkov likvorového vyšetrenia a klinického obrazu by
bola mohla byť diagnóza sklerózy multiplex stanovená skôr. Súd nespochybňuje, že sa tu nedá hovoriť
o 100%-nej istote, avšak v medicíne postačuje pravdepodobnosť, ktorej miera je v prejednávanej veci

dostatočne vysoká. Súd poukazuje na to, že v súdnej praxi sa pri zodpovednostných právnych vzťahoch
vyvolaných lekárskymi postupmi upúšťa od preukázania 100%-nej príčinnej súvislosti, pričom takýto
postup myslenia je vyvolaný snahou vyrovnať slabšie postavenie poškodeného pacienta (viď napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30.11.2016).

65. Žalovaná poukazovala na to, že sú prípady, kedy nie je možné aj niekoľko rokov stanoviť diagnózu
sklerózy multiplex, do ktorej skupiny podľa názoru žalovanej patrí aj žalobkyňa, u ktorej priebeh diagnózy
skleróza multiplex nebol typický. Znalecká organizácia uviedla, že sa stretáva v praxi s tým, že sa
nestanoví, resp. nie je možné stanoviť diagnózu sklerózy multiplex aj dlhšie obdobie, hlavne ak priebeh
nie je typický a nie sú splnené všetky diagnostické kritéria a pacient má prípadne ešte aj iné pridružené

ochorenie alebo ochorenia. Súd však poukazuje na to, že v konaní nebol znaleckou organizáciou
urobený ten záver, že by práve u žalobkyne išlo o prípad, kedy nie je objektívne možné aj niekoľko rokov
stanoviť diagnózu sklerózy multiplex, keď priebeh ochorenia u žalobkyne nebol znaleckou organizáciou
konštatovaný ako netypický a zároveň nebolo tvrdené, že by trpela aj iným pridruženým ochorení. Najmävšak súd poukazuje na to, že dôvod, prečo u žalobkyne neboli splnené všetky diagnostické kritériá, bol
spôsobený nie z objektívnych dôvodov, ale z dôvodov subjektívnych, a to tým, že žalovaná nevykonala
potrebné vyšetrenia, ktoré by k uvedenej diagnóze viedli. Znalecká organizácia poukazovala na to, že

diagnózu sklerózy multiplex nie je možné stanoviť len z klinického obrazu, ale vždy je potrebné doplniť
vyšetrenia magnetickou rezonanciou, a to hlavne mozgu a pri spinálnych - miechových prejavov aj
miechyvcelomrozsahu.Akniesúsplnenévšetkydiagnostickékritériá,vyšetreniamusiabyťsodstupom
času, po niekoľkých mesiacoch, alebo aj skôr, napr. pri zhoršení stavu, opakované. Podľa znaleckej
organizácie je skleróza multiplex najčastejšie chronické zápalové ochorenie v našej zemepisnej šírke, a

z toho dôvodu treba uvažovať. Zároveň uviedli, že sa vyskytuje častejšie u žien, pričom nie je zriedkavé,
že sa prvé symptomatické príznaky objavia aj po 40. roku života. Poverená znalkyňa uviedla, že z
osobnej praxe mala pacientku, ktorej bolo toto ochorenie diagnostikované v 56. roku života a pacienta
po 60. roku.

66. Zo všetkého vyššie uvedeného vyvodil súd ten záver, že žalovaná pri diagnostike žalobkyne počas

prvej a druhej hospitalizácie nepostupovala postupom lege artis, keď nevykonala pri prvej hospitalizácii
MR mozgu a cielenú MR krčnej chrbtice, pri druhej hospitalizácii nevykonala MR krčnej chrbtice, v
rámci diferenciálnej diagnostiky neviedla úvahy smerom k demyelinizačnému ochoreniu typu sklerózy
multiplex, ale naopak nesprávne vylúčila neurologickú príčinu ťažkostí, nedostatočne komunikovala so
žalobkyňou počas druhej hospitalizácie, a po zistení, že v diagnostike lymskej boreliózy došlo k omylu,

nepokračovala v ďalšej diagnostike žalobkyne, hoci výsledky likvoru a klinický obraz žalobkyne mali
viesť žalovanú k zaoberaniu sa diagnózou sklerózy multiplex a k potrebe vyšetrení MR mozgu a krčnej
chrbtice. Z dôvodu postupu žalovanej non lege artis nedošlo k určeniu diagnózy sklerózy multiplex skôr,
ako by k nemu došlo za riadneho behu vecí, t.j. ak by žalovaná lege artis postupovala.

67. Žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti neposkytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť
správne, pretože neboli vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby pri zohľadnení
súčasných poznatkov lekárskej vedy. Uvedené bolo preukázané jednak znaleckým dokazovaním
vykonaným v konaní (na ktorom sa podieľalo 5 lekárov), ako aj rozhodnutiami ÚDZS (kde boli k dohľadu
prizvaní 2 lekári). Podľa znaleckej organizácie, v prípade, že by sa MRI krčnej miechy realizovala už

pri prvom pobyte v decembri XXXX a bola by potvrdila čo len jedno patologické ložisko, boli by sa
diagnostické úvahy vysoko pravdepodobne uberali smerom diagnostiky demyelinizačného ochorenia
typu sclerosis multiplex, žalobkyni by boli robené vyšetrenia s odstupom času a k určeniu diagnózy
mohlo prísť skôr. Zároveň znalkyňa uviedla, že v roku XXXX boli popísané na MR krčnej chrbtice
pokročilé osteozmeny, ktoré tam už museli byť aj predtým. Z uvedeného mal súd za preukázané, že

je možné hovoriť o vysokej miere pravdepodobnosti, že ak by žalovaná lege artis postupovala, bola by
diagnostikovala ochorenie sklerózy multiplex u žalobkyne výrazne skôr, ako až v roku XXXX. To, že
žalovaná lege artis nepostupovala, nemôže byť na ujmu žalobkyne v tom, že nie je možné určiť dátum,
kedy by k určeniu diagnózy došlo. Zároveň pojem zásahu do práva v zmysle § 13 ods. 1 OZ nemožno
vykladať tak, že musí vždy ísť iba o aktívne konanie a nie o konanie pasívne, t.j. opomenutie, teda zásah

do práva na ochranu osobnosti môže spočívať aj v nevykonaní potrebných vyšetrení.

68.Znalkyňapoverenáznaleckouorganizáciounapojednávaníuviedla,žesliečbousklerózymultiplexje
najlepšie začať čo najskôr, aby sa zabránilo vzniku atakov, relapsov, zhoršenia, alebo sa zredukoval ich
počet a tým pádom sa predĺži obdobie, kedy pacient je v stabilizovanom stave. Svedok E.. P. uviedol, že

hneď ako je zistené ochorenie sklerózy multiplex, je nasadená liečba, pričom pokiaľ ide o vplyv liečby na
pacienta, podľa svedka vplyv rozhodne má, a že podľa všetkého u tejto pacientky takto to je. U žalobkyne
bola podľa svedka liečba Copaxonom zahájená dňa 16.04.2013. Na otázku, či má vplyv na priebeh
choroby okamih nasadenia liečby, svedok uviedol, že je to absolútne individuálne, u žalobkyne došlo
za rok a pol k minimálnej zmene, choroba nebola veľmi aktívna, s veľkou pomocou liečby bol priebeh

choroby stabilizovaný. Z uvedeného mal súd za preukázané, že u pacienta, u ktorého je diagnostikovaná
skleróza multiplex, sa začne okamžite liečba, pričom z výpovede svedka E.. P. vyplýva, že u žalobkyne
bol priebeh choroby stabilizovaný práve s veľkou pomocou liečby. Okrem toho súd podporne poukazuje
na rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 168/2010 zo dňa 09.11.2011, kde dovolací súd v obdobnom prípade
diagnostického pochybenia uviedol, že „sa stotožňuje s odvolacím súdom aj v tom, že medzi škodou na

zdraví poškodenej a protiprávnym konaním žalovanej, existuje príčinná súvislosť. V konaní totiž nebolo s
istotou dokázané (v súčasnosti sa to s istotou dokázať ani nedá), že u poškodenej v septembri 1981 išlo
o taký stav poškodenia srdca, resp. pľúc, ktorý by bol nenapraviteľný (nezvratný) a ktorému by nebolo
možné zabrániť (prípadne poškodenia u oboch orgánov zastaviť alebo spomaliť)." Z uvedeného vyplývanázor dovolacieho súdu, že vylúčenie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a ujmou na zdraví
by bolo dané vtedy, keby bolo preukázané, že skoršia diagnostika by nemala žiaden vplyv na zdravotný
stav žalobkyne, v tomto konaní však bol preukázaný práve opak.

69. Žalovaná postupom non lege artis obrala žalobkyňu o možnosť začať s liečbou skôr a stabilizovať
svoj zdravotný stav. Súd poukazuje na to, že najmä v prípadoch zanedbania lekárskej starostlivosti má
pre pacienta akákoľvek šanca na lepší výsledok veľkú hodnotu. Súd mal za preukázané, že vzhľadom
k tomu, že priebeh choroby bol u žalobkyne stabilizovaný s pomocou liečby, je vysoko pravdepodobné,

že skorším nasadením liečby by sa priebeh jej choroby stabilizoval skôr. V oblasti medicíny je časté, že
nie je možne s istotou dokázať príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vzniknutou ujmou, je tu
len istá miera pravdepodobnosti. Hoci žalovaná nespôsobila ochorenie žalobkyne, obrala ju o možnosť
liečiť sa skôr, s možnosťou stabilizovať svoj zdravotný stav.

70. Okrem zásahu do práva na ochranu zdravia žalobkyne tým, že sa oddialila možnosť podstúpiť liečbu

stabilizujúcu jej ochorenie, došlo k zásahu do práva na ochranu zdravia žalobkyne aj tým, že postupom
žalovanej non lege artis bolo ochorenie sklerózy multiplex u žalobkyne diagnostikované až cca 14
mesiacov od prvých príznakov ochorenia, počas ktorého obdobia žalobkyňa nevedela, akým ochorením
trpí, keď zároveň nebola ani odkázaná na vyšetrenia, ktoré by prispeli k stanoveniu diagnózy. Súd mal
z výpovedí žalobkyne, ako aj svedkov Ľuboša P., D. P., E. R. a E.. Q. E. za preukázané, že žalobkyňa

psychicky trpela dlhotrvajúcou diagnostikou, resp. tým, že napriek vážnym zdravotným problémom a
dvomhospitalizáciámnevedelavobdobíodukončeniaprvejhospitalizácieužalovanejdňaXX.XX.XXXX
do určenia diagnózy dňa XX.XX.XXXX, akým ochorením trpí. Súd poukazuje na výpoveď žalobkyne
na pojednávaní, kde uviedla, že sa dozvedela, že sklerózu multiplex diagnostikujú asi 3-4 mesiace a
hneď nasadzujú liečbu, prečo jej nezačali s liečbou skôr, aj keď jej povedali, že v 46 rokoch málokedy

táto choroba je, mali urobiť potrebné vyšetrenia. Rovnako súd poukazuje na svedecké výpovede, z
ktorých vyplýva, že žalobkyňa obdobie diagnostiky zle psychicky prežívala. Rozprávala o tom, že keby
boli urobené potrebné vyšetrenia, bolo by sa prišlo na chorobu skôr a mohla by sa skôr liečiť, priebeh
mohol byť nie taký, ako je už teraz; dokiaľ diagnostikovali sklerózu multiplex bola dosť nervovo labilná,
podráždená, nevedela na čom je, nevedela, aká to je choroba, nevedela aké následky to môže mať

(svedok Kaničár). Obdobie diagnostiky prežívala žalobkyňa dramaticky, v období zisťovania diagnózy
bola veľmi nervózna, pretože každú chvíľu to bola iná choroba (svedok P.). Sťažovala sa na bolesti a
že lekári jej nevedia povedať, čo jej je; v priebehu pol roka prichádzali rôzne možnosti jej ochorenia,
jej psychický stav tak isto aj zdravotný stav bol o dosť horší ako predtým; bola dosť deprimovaná, bála
sa, čo bude ďalej, pretože stále nevedela, akú má chorobu; aj keď sa lekárov opýtala, čo má a aký

bude ďalší postup, tak jej nevedeli povedať, čo ju dosť psychicky ničilo (svedok R.). Žalobkyňa sa rok a
pol sťažovala na ustavičné bolesti, nemohla sa pohybovať; diagnostikované nemala žiadne ochorenie;
psychicky to prežívala veľmi zle; od vzniku zdravotných komplikácií a problémov do obdobia riadnej
diagnostiky mala žalobkyňa veľmi chmúrne myšlienky, bola v depresiách (svedkyňa E.).

71. Z lekárskych správ predložených žalobkyňou vyplýva, že je psychiatricky liečená. Hoci samozrejme
nie je možné oddeliť depresívne prežívanie žalobkyne spojené s tým, že má vážne ochorenie s
nepriaznivou prognózou (ktoré zo správ vyplýva), bolo v konaní dostatočne preukázané, že počas
obdobia diagnostiky žalobkyňa veľmi zle psychicky znášala neistotu, v ktorej žila, a uvedené malo
negatívny vplyv aj na jej osobný a rodinný život. Okrem výpovede žalobkyne a svedeckých výpovedí

je uvedené preukázané aj z lekárskej správy E.. R. A. zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. 131), z ktorej vyplýva,
že žalobkyňa psychiatričke uviedla, že diagnostika trvala vyše roka a ťažkosti sa stupňovali, cítila, že
jej lekári neveria, považujú ju za simulanta. Súd má za to, že je možné uveriť žalobkyni, že ťažko
psychicky znášala obdobie od prvej hospitalizácie do určenia diagnózy, keď napriek tomu, že mala vážne
zdravotné ťažkosti a bola u žalovanej dvakrát hospitalizovaná, ani po druhej hospitalizácii nevedela,

akým ochorením trpí. Tomu, že bola v neistote a nedôverovala žalovanej, nasvedčuje skutočnosť, že
po druhej hospitalizácii vzhľadom k pretrvávajúcim problémom a zhoršovaniu zdravotného stavu si
žalobkyňa dohodla konzultáciu u neurológa v T., ktorý po nahliadnutí do zdravotnej dokumentácie ihneď
odporučil vykonanie potrebnej MR mozgu a miechy, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Zároveň
z výpovede žalobkyne mal súd za preukázané, že sa nezmierila s tým, že jej diagnóza bola stanovená

neskoro, a teda bude žiť s tým, čo mohlo byť, ak by žalovaná postupovala správne a jej liečba bola
zahájená skôr.72. Hoci žalobkyňa v súvislosti so svojim vážnym a nevyliečiteľným ochorením trpí naďalej psychickými
problémami, v konaní bolo dostatočne preukázané, že dlhotrvajúcou diagnostikou ochorenia jej v
uvedenom období diagnostiky bola spôsobená psychická ujma, keď dlhodobo žila v neistote ohľadom

príčiny zdravotných problémov. Je uveriteľné, že žalobkyňa, ktorá subjektívne vnímala svoje vážne
zdravotné ťažkosti, ktoré v uvedenom období mala, pričom nevedela, prečo tieto ťažkosti má a akým
ochorením trpí, za účelom jeho zistenia bola hospitalizovaná, avšak ani po dvoch hospitalizáciách
nemala určenú konkrétnu diagnózu, a mala pocit, že je považovaná za simulanta, musela uvedené
obdobie neistoty ťažko psychicky prežívať a psychicky trpela. Uvedené negatívne prežívanie malo zlý

vplyv aj na jej osobný a rodinný život, zhoršil sa vzťah medzi manželmi (svedok P.).

73. Nevykonaním potrebných vyšetrení, ktoré však mali byť vykonané z dôvodu, že úvahy žalovanej mali
smerovaťajkdemyelinizačnémuochoreniutypusklerózymultiplex,došlokneskorémudiagnostikovaniu
ochorenia sklerózy multiplex u žalobkyne, čím došlo k zásahu do práva na ochranu zdravia, a to
jednak v rovine tej, že z dôvodu neskorej diagnostiky bola neskôr zahájená liečba žalobkyne (čím

žalobkyňa stratila šancu stabilizovať skôr jej zdravotný stav), a tiež z dôvodu, že počas obdobia, kedy
žalobkyni nebolo zistené ochorenie sklerózy multiplex, bola táto v neistote (čo malo negatívny dopad
na jej psychický stav a tiež osobný a rodinný život). Boli tak naplnené predpoklady nemajetkovej ujmy,
keď tu bola existencia zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktorý vyvolal alebo bol objektívne
spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení osobnostných práv žalobkyne (poškodenie zdravia v

zmysle psychických útrap žalobkyne počas obdobia diagnostiky a strata možnosti skôr stabilizovať
svoj zdravotný stav), protiprávny (neoprávnený) charakter zásahu spočívajúci v konaní žalovanej
zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne (postup žalovanej non lege artis) a príčinná
súvislosť medzi neoprávneným zásahom a touto ujmou, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnostných práv žalobkyne. Súd pritom odkazuje na rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 168/2010 zo

dňa 09.11.2011, kde dovolací súd uviedol, že „diagnostický omyl sám osebe nemožno považovať
za protiprávne konanie a nemôže preto založiť ani právnu zodpovednosť za následky na zdraví,
ktoré vyvolal. Takým sa okrem iného, môže stať v prípade, ak lekár nehodnotil v diagnostickom
procese, zahŕňajúcom tiež i jeho rozhodovanie o použití alebo nepoužití dostupných diagnostických
metód, zistiteľný stav podľa súčasných poznatkov lekárskej vedy." Skutočnosť, že lekári žalovanej v

diagnostickom procese nehodnotili zistiteľný stav podľa súčasných poznatkov lekárskej vedy, preto
nevykonali ani potrebné diagnostické úkony, a nestanovili správnu diagnózu, bola v konaní potvrdená
znaleckým dokazovaním.

74. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovanej a intervenienta o neexistencii kauzálneho nexu

medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom ujmy u žalobkyne. Ak by totiž došlo k včasnejšiemu
určeniu diagnózy u žalobkyne, táto by nemusela prežívať vyše ročné obdobie neistoty, ktoré malo
negatívny dopad na jej psychické zdravie a na jej osobný a rodinný život. Zároveň by bolo možné skôr
zahájiť liečbu, ktorá by s vysokou pravdepodobnosťou mala na zdravotný stav žalobkyne pozitívny vplyv.
V konaní nebolo sporné, že žalovaná samotné ochorenie žalobkyne nespôsobila, ale nie je možné

súhlasiť s tvrdením žalovanej, že by ujma u žalobkyne vznikla aj za predpokladu, ak by žalovaná
neporušila žiadnu právnu povinnosť. Možno konštatovať, že v medicíne na súčasnej úrovni poznania
v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej súvislosti, ale len s
určitoupravdepodobnosťou,pričomabsolútnepreukázanietzv.kauzálnehonexujevmedicínenereálne,
nedosažiteľné a neudržateľné. Nie je preto možné sa stotožniť s argumentáciou o nepreukázaní

kauzálneho nexu, pretože preukázať, že práve a iba toto opomenutie žalovanej má za následok
škodlivý dôsledok, je v podstate nemožné, a výrazne oslabuje postavenie poškodeného pacienta.
Tvrdenia žalovanej, že u žalobkyne ide o nevyliečiteľné ochorenie, považoval súd za irelevantné vo
vzťahu k predmetu konania, keďže ako z rozhodnutí ÚDZS, tak z výsledkov znaleckého dokazovania,
vyplýva, že žalobkyni nebola poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť, a teda prišlo k pochybeniu

zamestnancov žalovanej.

75. Okrem rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 168/2010 zo dňa 09.11.2011, rozsudku
Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co/255/2013 zo dňa 12.12.2014, rozsudku Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 6Co/197/2015 zo dňa 21.06.2016 a rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/95/2016

zo dňa 30. 11. 2016 (týkajúcich sa obdobných prípadov, kde súdy upustili od 100%-nej príčinnej
súvislosti) dáva súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa
12.08.2008, kde sa Ústavný súd ČR vyjadril aj k meritu veci a uviedol, že „závery súdu ohľadom
„stopercentného" preukázania objektívnej príčinnej súvislosti sa javí Ústavnému súdu ako nereálne,pretože je nedosiahnuteľné a neudržateľné. Určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny
a následku je samo o sebe veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva je vlastne vstupovať do celého reťazca
príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele, a vonkajším zásahom tieto procesy

ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie atď.. Zásah lekára tak vlastne sám o sebe mení „prirodzený
beh vecí" v ľudskom tele, zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho
konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je veľmi obtiažne, ba vylúčené stanoviť, či tento
postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal.
O to obtiažnejšie je to v prípade opomenutia, kedy lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných

a dostupných znalostí lekárstva zvoliť mohol a mal. Preukázať, že práve a iba toto opomenutie
tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate nemožné. V dôsledku toho je
výrazne oslabené postavenie poškodeného. Naostatok z toho dôvodu právne poriadky common law
opustili v týchto prípadoch požiadavku (pravdepodobného) preukázania kauzálneho nexu a vytvorili
doktrínu tzv. „straty šance" či „straty očakávania" (loss of chance, loss of expectation), podľa ktorej súd
meria či odhaduje (estimate) pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, pokiaľ by bol zvolený určitý

postup, a reflektuje tieto šance, či sú vyššie alebo nižšie než tie, ktoré by bolo možno očakávať pri
nenarušenom či riadnom chode vecí. ... Vzhľadom k tomu, že pojem príčinná súvislosť nie je právnymi
predpismi v Českej republike nijako definovaná, čo napokon zdôraznil vo svojom rozsudku i súd, nič
nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku „stopercentnej" preukazovanej príčinnej súvislosti
prehodnotilaaprijalaadekvátnejšíarealistickejšívýklad„spôsobeniaškody",ktorýbyvyrovnávalslabšie

postavenie poškodených. Naznačené riešenie užívané v krajinách common law sa podľa presvedčenia
Ústavného súdu viac približuje idey spravodlivého riešenia následkov majúcich pôvod vo vzťahu lekár
- pacient, ktorý je treba vidieť ako vzťah panstva, v ktorom má z mnoho dôvodov, avšak predovšetkým
z dôvodov znalostných, prevahu moci práve lekár."

76. V oboch prípadoch vyššie uvedených zásahov (strata možnosti žalobkyne skôr stabilizovať svoj
zdravotný stav a psychické útrapy počas diagnostiky s negatívnym dopadom na jej osobný a rodinný
život)ideozásahdoosobnostnejsféryžalobkyne,keďprávonaochranuosobnostivzmysleustanovenia
§ 11 a nasl. OZ zahŕňa v sebe o.i. aj právo na zdravie. V prípade neoprávneného zásahu do
tohto všeobecného osobnostného práva má dotknutá osoba právo využiť právne prostriedky ochrany

osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 OZ, a to domáhať sa zdržania
neoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,ďalejodstránenianásledkovneoprávneného
zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Satisfakcia prichádza do úvahy v prvom rade v
podobe morálnej, t.j. vo forme ospravedlnenia. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia
sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené so zreteľom na to,

že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Jednotlivé prostriedky na ochranu
osobnosti sú relatívne samostatné a je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, aj v závislosti od
intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby.

77. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky

pre satisfakciu vo forme ospravedlnenia sa zo strany žalovanej žalobkyni v zmysle ustanovenia § 13
ods. 1 OZ, a preto žalobe v uvedenej časti vyhovel v znení pripustenej zmeny petitu žaloby, ktorou
došlo k oprave textu ospravedlnenia. V ospravedlnení však súd špecifikoval obdobia, počas ktorých sa
žalovaná dopustila postupu non lege artis, t.j. obdobia prvých dvoch hospitalizácií. Zároveň súd uvádza,
že možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom

prípade vylúčená, čo možno vyvodiť zo slovného spojenia „má fyzická osoba tiež právo".

78. Pokiaľ ide o nárok na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
tento prichádza do úvahy vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, takže by strácala
svoju účinnosť a funkčnosť. Nedostatočnosť morálnej satisfakcie je daná buď s poukazom na intenzitu,

trvanie, závažnosť a rozsah nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej osoby v jej živote.
Z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že dôvody pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to
zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere sú uvedené
iba demonštratívne („najmä"), preto súd môže nemajetkovú ujmu podľa tohto zákonného ustanovenia
priznať aj v iných prípadoch obdobnej závažnosti. Účelom nemajetkovej ujmy je vyvážiť a zmierniť

nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je
teda opodstatnená všade tam, kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak
ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.79. Súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože došlo k strate šance žalobkyne aspoň z časti na lepší zdravotný
stav, ako aj k zásahu do jej psychického zdravia a osobného a rodinného života až do času určenia

diagnózy, k vzniku ujmy žalobkyne došlo porušením právnej povinnosti žalovanej, a medzi existenciou
ujmy a protiprávnym konaním existuje príčinná súvislosť. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ sú
splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože v danej veci
došlo k nezvratnému zásahu do práva žalobkyne na ochranu zdravia v zmysle ustanovenia § 11 OZ, keď
odstrániť následky neoprávneného zásahu nie je možné a za postačujúce primerané zadosťučinenie

nie je možné považovať len ospravedlnenie žalovanej. Súd mal za to, že každá osoba, ktorá by sa
nachádzala v postavení žalobkyne, by neoprávnený zásah objektívne pociťovala ako závažný zásah
do práva na ochranu osobnosti, a preto žiadna len morálna forma zadosťučinenia by nepostačovala
na odčinenie tohto zásahu, a teda len zadosťučinenie formou ospravedlnenia nie je v danom prípade
postačujúce. Sú preto splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď je
nepochybné, že ujmu, ktorá vznikla žalobkyni, by na jej mieste každá iná osoba považovala za ujmu

závažnú, a preto možno uzavrieť, že ide o ujmu (vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky) objektívne závažnú. Nemajetková ujma
v peniazoch patrí žalobkyni za utrpenú psychickú ujmu a stratu šance stabilizovať skôr svoj zdravotný
stav. Satisfakčná žaloba je potom prostriedkom na zmiernenie týchto negatívnych následkov.
80. Súd pri určení výšky zadosťučinenia v peniazoch vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, podľa

ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku relutárnej náhrady súd určil v sume 3.000,- eur
na základe voľnej úvahy súdu, pretože ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak. Takto priznané
zadosťučinenie súd považuje za primerané s ohľadom na zistený skutkový stav v tejto veci. Súd pri
tom prihliadol k okolnostiam konkrétneho prípadu s cieľom vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok

neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu, ktorá na osobnosti fyzickej osoby - žalobkyne vznikla.
Prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej
hodnoty osobnosti, k trvaniu a rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

81. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy treba zohľadniť aj to, že zmyslom peňažného zadosťučinenia je

výhradne zmiernenie, vyváženie následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti fyzickej osoby.
Výškapeňažnejnáhradyvzmysle§13ods.2OZjepredmetomvoľnejúvahysúdu,pričomsúdvychádza
z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 OZ, ktorými kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd jednak zohľadnil skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu
do osobnostnej sféry žalobkyne došlo pochybením zdravotníckeho zariadenia, na ktoré sa pacient

obracia s dôverou, že mu bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť a že zamestnanci - lekári
sú dostatočne kvalifikovaní, pričom pacient právom očakáva, že bude čo najskôr zodpovedaná otázka,
akým ochorením trpí a ako ho liečiť. Uvedené zlyhanie v diagnostickom procese je v rozpore s poslaním
subjektu, ktorého podstatou činnosti je čo najskoršia diagnostika a liečba ochorenia. Súd ďalej prihliadal
na nenapraviteľný následok, ktorý vznikol v zdravotnej sfére žalobkyne, pokiaľ ide o psychické trápenie

spôsobené dlhotrvajúcou diagnostikou, a stratu šance začať s liečbou skôr, pričom žalobkyňu bude
neustále sprevádzať otázka, aký mohol byť jej zdravotný stav, keby sa s liečbou začalo skôr. Na druhej
strane však súd prihliadol aj na skutočnosť, že samotné ochorenie žalobkyne žalovaná nespôsobila a
nezodpovedá tak za celkový zdravotný stav, v ktorom sa žalobkyňa nachádza v súčasnosti. Tiež súd
prihliadol na skutočnosť, že žalovanej bola zo strany ÚDZS uložená pokuta 1.000,- eur, a teda istá miera

satisfakcie pre žalobkyne tu je aj v tomto smere. S prihliadnutím na všetko uvedené dospel súd k záveru,
že v prejednávanej veci je primeranou výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur, ktorá výška
dostatočne uvedené zohľadňuje, keď suma 30.000,- eur bola žalobkyňou nadhodnotená a nezodpovedá
okolnostiam prejednávanej veci.

82. Pre porovnanie s inými prípadmi priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že
napr. rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 13C/126/2010-267 zo dňa 01.10.2014 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/368/2015-311 zo dňa 01.07.2015 bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu
zodpovedného subjektu spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 8C/264/2013-223 zo dňa 28.10.2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť
otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000 eur, manželke zomrelého vo výške 20.000 eur a rodičom
zomrelého každému vo výške 10.000 eur, kde pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu porušeniapravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/276/2011-96 zo dňa
31.05.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/315/2012-125 zo dňa 26.11.2012,
súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému žalobcovi 10.000 eur, v dôsledku úmrtia ich matky

pri dopravnej nehode (nedbanlivostný trestný čin). Nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 30Cdo
2535/2013-529 zo dňa 18.05.2014, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci č. k. 1Co/157/2012-412
zo dňa 14.12.2012, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie sťažovateliek
smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege artis, priznané

čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000 Kč a 1.000.000 Kč. Rozsudkom Okresného
súdu Komárno č.k. 8C/211/2011-199 zo dňa 22.05.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp.zn. 5Co/255/2013 zo dňa 12.12.2014 bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
13.000,- eur za neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti, a to za vnútromaternicové
odumretie plodu spôsobené v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege artis. Rozsudkom
Okresného súdu Prešov č.k. 11C/129/2011-216 zo dňa 27.04.2016 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30.11.2016 bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,- eur za neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti, a síce za odobratie
ľavého vaječníka a vajíčkovodu bez vedomia žalobkyne, spôsobené v súvislosti s postupom lekárov
nemocnice non lege artis.

83. V prejednávanej veci nebolo namieste priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške,
ktorá je obvykle priznávaná v prípade smrti blízkej osoby, alebo v prípade neoprávneného zásahu
zdravotníckych pracovníkov, ktorý má fatálne následky. Protiprávne konanie žalovanej z tohto konania
bolo jednou z príčin, ktoré majú za následok súčasný stav žalobkyne, nie však jedinou, a je potrebné
to vziať do úvahy. S prihliadnutím na všetko uvedené v odseku 81. rozsudku a s poukazom na

prípady uvedené v odseku 82. rozsudku považuje súd sumu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
3.000,- eur v konkrétnom prípade žalobkyne za primeranú. Výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa zaoberal Ústavní súd ČR, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 uviedol, že
„prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, na druhú stranu však
musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život

spôsobeným hrubou nedbalosťou svojich zamestnancov predchádzať, a to obzvlášť v situácii, že sa
jedná o zdravotnícke zariadenie." Súd má za to, že stanovená výška nemajetkovej ujmy v peniazoch aj
tieto kritériá spĺňa. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vo výške nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 3.000,- eur, ktorú sumu považoval v prejednávanej veci za primeranú závažnosti zásahu do
osobnostných práv žalobkyne a okolnostiam prípadu, vo výroku II. vyhovel a vo zvyšku súd žalobu vo

výroku III. zamietol.

84. Pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú sankcie podľa § 13 OZ v prípadoch, ak bol neoprávnený
zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou či inou fyzickou osobou na
činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné vychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne

sankcie postihujú s použitím analógie ustanovenia § 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ samotnú
právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa neoprávnený zásah pripočíta. Pasívna vecná legitimácia žalovanej
v konaní je teda daná z dôvodu, že žalobkyňa bola prijatá do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho
zariadenia, akým je žalovaná, pričom zásah do práva na ochranu jej osobnosti bol spôsobený
zamestnancami žalovanej, ktorí za zavinený postup non lege artis sú v zodpovednostnom vzťahu voči

svojmu zamestnávateľovi, teda žalovanej, podľa pracovnoprávnych predpisov. Aj podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 228/2012 zo dňa 26.09.2013, „analogicky (§ 853 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto
právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre

posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti)." Naostatok súd uvádza, že žalovaná svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní
ani nespochybňovala.

85. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný

márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.(2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.(3)86. S prihliadnutím na výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovanú,
určil súd žalovanej v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá CSP na plnenie primeranú dlhšiu lehotu 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

87. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

88. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

89. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

90. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, z čoho vyplýva jej úspech v rozsahu 100%.
To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku IV. rozsudku. Pokiaľ
ide o skutočnosť, že žalobkyni nebola priznaná nemajetková ujma v požadovanom rozsahu, súd má za

to, že nakoľko výška sumy závisela od úvahy súdu, uvedené neznamená čiastočný úspech žalobkyne,
ale úspech v plnom rozsahu. Súd pritom poukazuje na dôvodovú správu k § 255 CSP (pozn. pôvodne k
§ 249 CSP, pričom v legislatívnom procese došlo k posunutiu paragrafov) a uvádza, že v ustanovení sa
premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom
konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu

zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. V zmysle dôvodovej správy, podľa tohto kritéria
môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane,
avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom
je uvádzaná náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená
zásadarovnakéhozaobchádzaniaapovinnosťžalovanéhosaospravedlniťpriznanéboli,avšaknáhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.

91. V konaní vznikli trovy štátu vyplatením znalečného, keď uznesením č.k. 11C/133/2014-297 zo dňa
05.05.2017 bolo znaleckej organizácii priznané znalečné v sume 2.073.41 eura, ktoré bolo vyplatené v
sume 300,00 eur z preddavku zloženého žalovanou a v sume 1.773,41 eura z rozpočtových prostriedkov

súd a uznesením č.k. 11C/133/2014-404 zo dňa 29.09.2017 bolo znaleckej organizácii priznané
znalečné v sume 165,13 eura, ktoré bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu.

92. Trovy štátu s účinnosťou do 30.06.2016 upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého
malštátpodľavýsledkovkonaniaprotiúčastníkomprávonanáhradutrovkonania,ktoréplatil.Občiansky

súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil nový procesný poriadok,
zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý trovy štátu neupravuje. Súd preto, rozhodujúc
o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP (analogia legis) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP, keď vo výroku V. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v
rozsahu 100%. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu aplikoval súd rovnaké východiská ako pri

rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu
(plný úspech žalobkyne).

93. O výške náhrady trov konania žalobkyne (výrok IV.), ako aj o výške náhrady trov konania štátu
(výrok V.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).