Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214206027
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8214206027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. rad
XXX/XX,XXXXXD.,právnezastúpeného:JUDr.JánJurč,advokátom,sosídlomadvokátskejkancelárie
v Bardejove, Partizánska 5, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 2C/105/2014-71 z 21.03.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 776,70 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4
ods. 1, ods. 2 písm. a/,b/,f/,l/, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18
ods. 2, ods. 3 zák. č. 514/2003Z.z. účinného od 27.01.2012 do 03.07.2012. Výrok o trovách konania
ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že:

„26.V prvom rade považoval súd za právne významné, napriek tomu, že žalovaná na pojednávaní
uviedla, že nenamieta legitimáciu, vyjadriť sa k otázke pasívnej legitimácie žalovanej. V tejto súvislosti
súd poukazuje na to, že žalobca v priebehu konania „z opatrnosti“ označil ako žalovanú Slovenskú
republikuavjejmeneministerstvospravodlivosti,ministerstvovnútraagenerálnuprokuratúruakoorgán,
ktorý v tejto veci prichádza do úvahy. Tieto orgány verejnej moci vo svojom ustanovení - § 4 ods. 1
vymenúva zákon č. 514/2003 Z. z. Súdy Slovenskej republiky už dávnejšie vo svojich rozhodnutiach
konštatovali, že otázka, ktorý orgán štátu v prípadoch konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom koná za štát, nie je otázkou pasívnej legitimácie, ale má povahu nedostatkov
procesných podmienok konania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 62/2008). V tejto
súvislosti považuje súd za dôležité poukázať na právny názor Krajského súdu v Trenčíne, ktorý vo
svojom rozsudku sp. zn. 5 Co 94/2009 konštatoval, že v konaniach, predmetom ktorých je náhradaškody spôsobená pri výkone verejnej moci, nie je žalobca povinný uviesť ani orgán, ktorý má v mene
štátu konať, respektíve ho môže uviesť aj nesprávne. Je vecou súdu, aby vzhľadom na tvrdenia žalobcu
si sám urobil záver o tom, ktorý orgán v mene štátu koná a tomuto adresoval svoje úkony. Vychádzajúc

z uvedeného súd uzavrel, že v danej veci v mene štátu koná generálna prokuratúra, pričom s týmto
orgánom verejnej moci súd ďalej konal a z tohto dôvodu nepovažoval za právne významné rozhodovať
samostatným výrokom vo vzťahu k ďalším orgánom verejnej moci, a to s opätovným poukazom na
to, že označenie orgánu štátu, ktorý je žalovaným subjektom, nie je otázkou pasívnej legitimácie. V
tejto súvislosti súd dodáva, že zodpovednostným subjektom je v danom prípade štát, ktorý môže mať

postavenie žalovaného len jedenkrát, hoci by posudzovaný nárok mohol patriť do pôsobnosti viacerých
orgánov verejnej moci.

27.V nadväznosti na uvedené súd poukazuje aj na právny názor, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6
Cdo149/2011 vyslovil Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že v prípade, ak žalobca síce štátny orgán,
ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo

označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu
ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je
povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je
oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

28.Súd mal v tejto veci preukázané, že žalobcovi bolo vyšetrovateľom PZ dňa 27.01.2012 vznesené
obvinenie za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ formou spolupáchateľstva
podľa § 20 TZ. Žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom
zamietnutá. V danej veci mal súd nepochybne, a to predovšetkým z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.

zn. 2T 111/2012 za preukázané, že na žalobcu podal prokurátor okresnej prokuratúry dňa 03.07.2012
na tunajší súd obžalobu. Žalobca si zvolil aj právneho zástupcu v trestnej veci a to dňa 01.02.2012.
Následne po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní vyhlásil tunajší súd dňa 02.10.2012
rozsudok, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby dôvodiac, že skutok nie je trestným činom. Odvolanie
prokurátora voči rozsudku bolo vzaté späť.

29.Následne dňa 03.10.2012 a 19.03.2014 právny zástupca vyúčtoval žalobcovi trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní spolu v sume 776,70 Eur, ktorú mu žalobca uhradil postupne dňa
03.10.2012, 21.10.2013, 22.11.2013, 16.12.2013, 24.01.2014, 21.02.2014, 19.03.2014, čo vyplýva z
priložených faktúr a príjmových pokladničných dokladov, vrátane predložených daňových podkladov.

30.Súd mal taktiež za preukázané, že právny zástupca žalobcu si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v
súlade s obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2T 111/2011, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia
(1.2.2012), sťažnosť proti uzneseniu o vznesení uznesenia (3.2.2012), účasť na výsluchoch : 1/výsluchu
obvineného - žalobcu dňa 24.4.2012 od 8.00 hod do 9.00 hod, ďalších obvinených v čase od 9.10 hod

do 10.00 hod, od 10.10. hod do 11.00 hod, 2/ výsluchov svedkov dňa 8.6.2012 od 9.00 hod do 9.30
hod, od 8.30 hod do 9.00 hod, od 10.00 hod do 10.30 hod, dňa 4.6.2012 od 8.00 hod do 8.40 hod,
dňa 4.6.2012 od 9.30 do 10.00 hod, doplnenie dokazovania dňa 21.5.2012, preštudovanie spisu dňa
12.6.2012 od 8.30 hod do 10.00 hod., účasť na 2 hlavných pojednávaniach dňa 4.9.2012 v čase od
9.30 hod. do 11.50 hod.. a dňa 2.10.2012 v čase od 9.45 hod. do 11.20 hod., za vyjadrenie k odvolaniu

zo dňa16.11.2012, k tomu režijné paušály za právne úkony vykonané v roku 2012, to všetko zvýšené
o DPH. Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia súd vychádzal z relevantných ustanovení vyhlášky č.
655/2004 Z. z., a teda § 1, § 12 ods. 3 písm. c), § 13 ods. 2 (spoločná obhajoba), § 14, § 16 ods. 3 a
§ 18 ods. 3 a dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil právny zástupca žalobcu a
ktoré žalobca uhradil, boli vypočítané v súlade s vyhláškou a obsahom trestného spisu. Právny zástupca

si trovy obhajoby dokonca vyčíslil v nižšej sume ako mal nárok (za nie všetky vykonané úkony, nižšia
hodnota úkonu právnej služby).

31.Súd mal teda za preukázaný vznik majetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s trestným
konaním, ktoré sa preňho skončilo oslobodením spod obžaloby. Existenciu ujmy mal súd za preukázanú

tým, že žalobca vynaložil náklady na trovy obhajoby, ktoré jeho právny zástupca vyúčtoval v sume
776,70 Eur. Z uvedeného vyplýva, že o uvedenú sumu sa zmenšil majetkový stav žalobcu. Podľa názoru
súdu zákon č. 514/2003 Z. z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na obhajobu,ktorou sa dotknutá osoba usiluje o dosiahnutie pre ňu priaznivého výsledku. Pokiaľ sa jedná o výšku
požadovanej náhrady škody, táto rozporovaná nebola (§ 151 ods. 1 CSP).

32.Na margo námietok žalovanej, že prokuratúra nemohla spôsobiť konaním alebo opomenutím škodu
a ani jedna z uvedených alternatív nie je ani len teoreticky splnená, pretože prokurátor sa na rozhodnutí
o vznesení obvinenia ani na jeho vydaní žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní
neopomenul, treba uviesť, že iste je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a
stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto

orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže ako mylný postup zasahujúci do základných práv. V takejto situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo, čo sa v predmetnom prípade nestalo (porovnaj rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. PL ÚS 35/09 zo dňa 6.12.2011).

33.Žalovaná má za to, že v prípade, ak v predmetnej trestnej veci vedenej voči žalobcovi nevydal

žiadne nezákonné rozhodnutie, nie je zodpovedným subjektom. V tejto súvislosti súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo289/2014 a závery
jeho odôvodnenia, pričom súd nenašiel dôvod na odklon od predmetného rozhodnutia. „Ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v

trestnejveciobžalobupríslušnémusúdu,orgánomkonajúcimvmeneštátuvovecináhradyškodypodľa§
4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v
takomto konaní súd z úradnej povinnosti“ (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016).

34.V danom prípade súd poukazuje aj na vyjadrený základný princíp právnej istoty v ustanoveniach
článku 2 CSP s tým, že Okresný súd Bardejov v obdobnej civilnej veci založenej na kompletne tých
istých skutkových okolnostiach, v ktorej si uplatňoval nárok spoluobžalovaný žalobcu (viď rozsudok
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1C/171/2014 zo dňa 30.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 3Co/27/2016 zo dňa 6.9.2016), vyhovel žalobe žalobcu a priznal mu nárok na náhradu
škody. Argumentačne súd svoj názor ohľadom zodpovednosti žalovaného súd podporuje príkladmo aj
rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/3/2016. Pokiaľ sa jedná o rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013, na ktoré odkazuje žalovaný, uvedené rozhodnutie nebolo založené
na obdobných skutkových okolnostiach ako v tejto veci a podľa názoru súdu uvedené rozhodnutie vo

svojichdôsledkochnenegujezáveryvyslovenévyššieuvedenýmirozhodnutiamidruhoinštančnéhosúdu
(rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/3/2016 a sp. zn. 3Co/27/2016).

35.Pokiaľ sa jedná o dôvodnosť postupu žalobcu podľa zákona č. 514/2013 Z.z. a uplatňovanie si tohto
nároku, má súd za to, že je potrebné vyhodnocovať jeho podania podľa obsahu, pričom nepochybne

sa jednalo o uplatnenie si nároku na náhradu škody proti orgánu zodpovednému za vzniknutú škodu
a to viazaný na samotný výsledok trestného stíhania. Na tomto mieste súd poukazuje na judikovaný
názor Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 194/2010 vyslovil, že aj keď zákon
č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody za situácie, keď došlo k oslobodeniu
obžalovaného spod obžaloby, je potrebné konštatovať, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického
výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že
nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku

nanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviažena(ne)správnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

36.Podľa názoru súdu je v danom prípade prítomný obligatórny predpoklad vyvodenia zodpovednosti za
škodu, a teda príčinná súvislosť medzi príčinou (dôvodom) a následkom. Danosť príčinnej súvislosti súd

posudzoval ako otázku skutkovú a jej existencia spočívala vo vedení trestného konania voči žalobcovi
na základe vznesenia obvinenia a následne podanej obžaloby, spod ktorej trestný súd žalobcu oslobodil
s poukazom na to, že skutok nie je trestným činom, a vznikom ujmy v majetkovej sfére žalobcu, ktorá
sa prejavila v podobe uhradenia trov právneho zastúpenia jeho obhajcovi.37.Súd konštatuje, že k vzneseniu obvinenia žalobcovi došlo 27.01.2012, dňa 03.07.2012 bola na
žalobcu podaná obžaloba a 01.02.2012 si žalobca zvolil v trestnom konaní obhajcu. Otázkou, ktorú v

danom prípade bol súd povinný zodpovedať bolo, ktorý orgán verejnej moci nesie zodpovednosť za
žalovanú.

38.Súd opäť poukazuje na judikovaný názor Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn.
3 Cdo 194/2010 konštatuje, že v prípade, ak išlo o trestné stíhanie na podklade obžaloby podanej

prokurátorom,ktorésaskončilooslobodenímžalobcuspodobžaloby,prichádzalibydoúvahydvaorgány
verejnej moci, ktoré by mohli v tomto prípade niesť zodpovednosť za škodu, ktorá žalobcovi vznikla.
Tým prvým je ministerstvo vnútra a tým druhým je generálna prokuratúra.

39.Tým, že žalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, prokurátor bol povinný
posúdiť jej dôvodnosť a zaoberať sa otázkou opodstatnenosti a dôvodnosti vznesenia obvinenia, doplniť

dokazovanie (pokynom vyšetrovateľovi a pod.). Aj keby žalobca tak neučinil, nemožno bez ďalšieho
konštatovať, že orgánom verejnej moci v danom prípade zodpovedným za štát je ministerstvo vnútra.
Podľa názoru súdu sa generálna prokuratúra konajúca v mene žalovanej nemôže zbaviť zodpovednosti
tak ako to tvrdí vo svojich vyjadreniach. Prokurátor sťažnosť proti vzneseniu obvinenia zamietol,
následne podal obžalobu a naviac podané odvolanie voči oslobodzujúcemu rozsudku vzal späť. Podľa

názoru súdu je postavenie prokurátora v prípravnom konaní definované zreteľne, keďže tento nad ním
vykonáva dozor. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom
konaní podľa § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku vykonáva prokurátor, ktorý je pri výkone tohto dozoru
oprávnenýdávaťzáväznépokyny,vrátiťvecpolicajtovinadoplnenievyšetrovania,zrušiťjehonezákonné
alebo neopodstatnené rozhodnutia. To znamená, že zodpovednosť prokurátora je v okolnostiach tohto

prípadu namieste.

40.V danej veci mal súd za dostatočne preukázané, že žalobca podal v prvom rade žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody Generálnej prokuratúre SR, ktorá ho následne postúpila
ministerstvu spravodlivosti, ktoré žiadosť postúpilo na vybavenie späť generálnej prokuratúre ako

kompetentnému orgánu. Generálna prokuratúra sa žiadosťou žalobcu vôbec nezaoberala s poukazom
na skutočnosť, že nie je kompetentným orgánom. Tým mal súd ma splnenú podmienku danú § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd zastáva názor, že danú situáciu je potrebné vykladať v prospech
žalobcu, a to tým spôsobom, že prvý orgán, ktorý sa zaoberal jeho žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody (vyslovením, že sa ňou nebude zaoberať), bola generálna prokuratúra. Z tohto

dôvodu je orgánom, ktorý v mene žalovanej zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla tým, že mal
náklady na trovy obhajoby, generálna prokuratúra, a to s poukazom na § 4 ods. 1 písm. f) a písm. l)
zákona č. 514/2003 Z. z.. V tomto súd poukazuje aj na vyššie uvedené konštatovania týkajúce sa dozoru
prokurátora v trestnom konaní a zodpovednosť za podanú obžalobu. Zastupovanie Slovenskej republiky
Ministerstvom spravodlivosti SR nepripadá v úvahu.

41.Vychádzajúczuvedenéhosúddospelkzáveru,žezaškodu,ktorávdanomprípadežalobcovivznikla,
nesie zodpovednosť žalovaná zastúpená generálnou prokuratúrou. Keďže orgán štátu v danom prípade
bolo možné jednoznačne určiť, neprichádzala do úvahy aplikácia § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné dodať, že v danom prípade nemohlo v mene žalovanej

vystupovať ministerstvo spravodlivosti, pretože počiatok vzniku majetkovej ujmy je potrebné nachádzať
v prípravnom štádiu trestného konania, za ktoré nesú zodpovednosť orgány činné v trestnom konaní,
ktorými sú v zmysle § 10 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor a policajt. Na uvedenom názore súdu
nezmení nič ani argumentácia žalovanej vo vzťahu k prijatiu obžaloby súdom a následnému nariadeniu
hlavného pojednávania a to s poukazom na vyššie uvedené.

42.Na základe uvedených skutočností súd neprihliadal na námietky žalovanej, žalobe žalobcu vyhovel
a žalovanú zastúpenú generálnou prokuratúrou zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 776,70 Eur titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“.

4. Rozsudok odvolaním napadla žalovaná majúc za to, že ten vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Jej odvolacie námietky
možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) prípravné konanie sa môže skončiť buď v dôsledku uzneseniaprokurátora alebo podaním obžaloby, pričom v predmetnej veci v čase podania obžaloby iný postup
vzhľadom na zistený skutkový stav a produkované dôkazy nebol na mieste, a ak predseda senátu
preskúmal obžalobu a vo veci nariadil hlavné pojednávania má sa za to, že prípravné konanie vrátane

podania obžaloby bolo zákonné, pričom v zmysle ustálenej judikatúry podanie obžaloby nie je titulom
na náhradu škody, a preto ani nie je možné z týchto titulov odvodzovať právo na náhradu škody, tu
súčasne poukazujúc na nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13.11.2013; (ii) pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok - existencie
nesprávnehoúradnéhopostupu,resp.nezákonnéhorozhodnutia,vznikškodyapríčinnásúvislosťmedzi

vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím,
pričom v tejto veci nie je splnená už prvá podstatná a základná podmienka - existencia nesprávneho
úradného postupu, resp. existencia nezákonného rozhodnutia, pričom žalobca ani nekonkretizoval titul
a riadne neuvidel, v ktorej časti trestného konania, a ktorým orgánom činným v trestnom konaní došlo
ku nesprávnemu úradnému postupu a nepreukázal ani existenciu nezákonného rozhodnutia a rovnako
nepreukázal akékoľvek pochybenie zo strany žalovanej; (iii) podmienka nezákonnosti rozhodnutia je

splnená len vtedy, ak bolo toto rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené, alebo zmenené orgánom
na to príslušným a súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je potom takým rozhodnutím viazaný, a o
nesprávny úradný postup nemôže ísť v konaní, ktoré je zavŕšené vydaním rozhodnutia vo veci samej;
(iv) priznanie uplatneného nároku odvolateľka považuje za rozporné s dobrými mravmi, pretože v tejto
veci nešlo o dôvod nutnej obhajoby. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení ku odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť poukazujúc na skutočnosť, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby je skutkovým základom na
náhradu škody spôsobenú štátom spočívajúcu v trovách obhajoby v trestnom konaní pre nesprávny

postup žalovanej. Ďalej poukázal na to, že zástupca žalovanej v trestnom konaní zobral odvolanie proti
oslobodzujúcemu rozsudku späť, z čoho možno vyvodiť, že pred súdom prvej inštancie nepostupoval
správne, ak obžalobu podal namiesto toho, aby konanie zastavil. Súčasne uplatnil trovy odvolacieho
konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.10.2018 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

9. Žalovaná tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.

Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.10. Žalovaná ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu

odvolacieho konania žalovaná nepredostrela relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie.

12. Možno teda naproti námietkam odvolateľky uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán sporu (predovšetkým tých, ktoré sú uvedené v zhrnutí odvolania žalovanej), pričom
tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v
tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovanej, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s
jej právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne
konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám
sporu poskytol v požadovanej kvalite.

13. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovanej v súhre poznamenáva, že v materiálnom právnom štáte musí štát

niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana.
Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je
rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním
oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia

nastala z dôvodu, že skutok, pre ktorý bola obžaloba podaná, nebol trestným činom, kde navyše
nadriadený prokurátor následne vzal odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku späť), uznesenie,
ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za
nezákonnéazasahujúcedozákladnýchprávjednotlivca.(ktomupozrizáveryprvéhosenátuÚstavného
súdu SR, vyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS 540/2016 z 13.12.2016, predovšetkým body 24.-28. ).

Posúdenie správania žalobcu ako odporujúce dobrým mravom spočívajúceho vo zvolení si obhajcu
v trestnej veci, hoc nešlo o dôvod nutnej obhajoby, ako to v odvolaní namieta žalovaná, by viedlo k
samotnému potretiu ústavne garantovaného práva obvineného na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy).

14. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

15. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci a v súvisiacom výroku o
trovách konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).