Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 16C/18/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211231
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Drimák
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116211231.3

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Michalom Drimákom, PhD. v právnej veci žalobcov: 1/ E. D., nar.
XX.XX.XXXX, ul. E. XX, XX-XXX M., Poľská republika, 2/ G. D., nar. XX.XX.XXXX, ul. V. „. XX, XX-XXX
U., Poľská republika, 3/ G. D., nar. XX.XX.XXXX, ul. V. „. XX, XX-XXX U., Poľská republika, 4/ L. D., nar.
XX.XX.XXXX, ul. V. „. XX, XX-XXX U., Poľská republika, 5/ D. D., nar. XX.XX.XXXX, ul. V. „. XX, XX-
XXX U., Poľská republika, všetci práv. zast. V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO:

36 858 820, proti žalovaným: 1/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insuracne Group, so sídlom
Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, 2/ TONAB, s.r.o., so sídlom Široké 656, 082 37,
IČO: 36 485 586 práv. zast. PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom Kmeťova 24 040 01 Košice,
IČO: 36 860 930, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v I. a II. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v I. rade sumu 15 000
Eur, žalobcovi v II. rade sumu 25 000 Eur, žalobcovi v III. rade sumu 15 000 Eur, žalobcovi v IV. rade

sumu 15 000 Eur a žalobcovi v V. rade sumu 15 000 Eur, všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaní v I. a II. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom trovy konania v rozsahu
22%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 23.5.2016 doručenou súdu 26.5.2016 sa žalobcovia v I. až V. rade domáhali voči
žalovaným v I. a II. rade náhrady nemajetkovej ujmy celkovo vo výške 140 000 Eur (z celkovej sumy

žalobcovi v I. rade sumu 25 000Eur, žalobcovi v II. rade sumu 40 000 Eur, žalobcovi v III. rade sumu
25 000 Eur, žalobcovi IV. rade sumu 25 000 Eur a žalobcovi v V. rade sumu 25 000 Eur) z toho
dôvodu, že dňa 29.7.2013 zamestnanec žalovaného v II. rade viedol nákladné motorové vozidlo, ktoré
narazilo do oproti idúceho autobusu, v ktorom sa okrem iných nachádzali pán C. D. a jeho syn D. D.
(otec a syn - obete dopravnej nehody), ktorým bola následkom tejto zrážky spôsobená smrť. Svoju
žalobu odôvodnili s poukazom na ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka spolu s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a taktiež spolu s § 427 ods. 1 a §
428 Občianskeho zákonníka s tým, že smrťou obetí dopravnej nehody zaznamenali žalobcovia výraznú
zmenu vo svojom živote, pričom táto zmena bola negatívna najmä v zmysle nenávratného narušenia
vzájomných rodinných väzieb tvoriacich dovtedy základ ich rodinného života, čím bola aj narušená
integrita osobnosti žalobcov a došlo k zásahu do ich osobnostných práv, konkrétne do práva na súkromie
a rodinný život. Pasívnu legitimáciu žalovaného v I. rade žalobcovia odvodili zo zákona č. 381/2001 Z.

z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
konkrétne z ustanovenia § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 písm. a) uvedeného zákona. Pričom konštatovali,že škodou sa podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda, pričom poukázali najmä na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade T., C-22/12, kde Súdny dvor zaujal stanovisko, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. V nadväznosti na uvedené skutočnosti si žalobcovia touto žalobou uplatnili nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch tak ako je to špecifikované vyššie.

2. Písomným podaním zo dňa 7.9.2016 doručeným súdu 12.9.2016 sa k žalobe vyjadril prostredníctvom
svojho právneho zástupcu žalovaný v II. rade, ktorý uviedol, že škoda bola spôsobená dopravnou
nehodou pre prípad ktorej má žalovaný v II. rade uzatvorenú poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného motorového vozidla u žalovaného v I. rade. Poukázal
na ustanovenie § 822 Občianskeho zákonníka a § 823 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva,
že náhradu platí poistiteľ poškodenému. Taktiež poukázal na zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, kde je zakotvený priamy nárok poškodeného uplatniť si
vzniknutú škodu voči poisťovateľovi. Konštatoval, že z prevažujúcej judikatúry vyplýva, že povinné
zmluvnépoisteniezodpovednostizaškodupokrývaajnáhradunemajetkovejujmy.Žalobcoviamajúteda
priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v I. rade. Namietol teda svoju pasívnu
vecnú legitimáciu a dôvodil, že o spoločnú zodpovednosť nemôže ísť ani v prípade, keď zodpovednosť

z viacerých subjektov sa riadi rôznymi režimami zodpovednosti a rôznymi právnymi titulmi. Žalobcovia v
danej veci teda majú právo uplatniť si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priamo voči žalovanému
v I. rade, ktorý má povinnosť tieto nároky uhradiť. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný v II.
rade uviedol, že princípom náhrady nemajetkovej ujmy je zvoliť takú formu, ktorá je primeraná, pričom
zo žaloby nie je jasné z akého dôvodu si žalobcovia uplatnili svoje nároky v tak vysokej sume navyše

iba akousi paušálnou sumou, pričom je potrebné a nevyhnutné každý jeden nárok posúdiť individuálne
s tým, že je treba diferencovať medzi väzbami každého žalobcu vo vzťahu k usmrteným, pričom je
potrebné vziať do úvahy najmä skutočnosti ako závažnosť nemajetkovej ujmy či okolnosti za ktorých
zásahu došlo. Žalovaný v II. rade zdôraznil, že k dopravnej nehode došlo nezavineným konaním jeho
zamestnanca a škode sa nedalo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Navrhol, aby konajúci súd neakceptoval rýdzo paušálne uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy bez
spoľahlivého zdôvodnenia konkrétnej ujmy priznať žalobcom tak vysokú náhradu nemajetkovej ujmy.
Navrhol žalobu voči žalovanému v II. rade zamietnuť.

3. Písomným podaním zo dňa 8.9.2016 doručeným súdu 16.9.2016 sa k žalobe vyjadril aj žalovaný

v I. rade, ktorý uviedol, že nárok uplatnený žalobou neuznáva a žalobu považuje vo vzťahu k sebe
za nedôvodnú v plnom rozsahu a to predovšetkým z dôvodu, že nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016 pričom už v konaní,
ktoré predchádzalo dovolaciemu konaniu v tejto veci vyvstal názor, že pojem škoda v zmysle zákona č.
381/2001 Z. z. nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných

práv pozostalých a že táto náhrada nie je predmetom poistného krytia v zmysle § 4 ods. 2 písm.
a) uvedeného zákona, z ktorého dôvodu žalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaným subjektom.
Poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia NS SR s tým, že nemožno dospieť k inému záveru
ako k tomu, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie
nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 Občianskeho

zákonníka. Žalovaný v I. rade ďalej dôvodil, že dovolací súd za správny považuje názor, že je možné si
uplatňovať nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila,
čo vo vzťahu k žalovanému v I. rade - poisťovni nie je splnené. Akcentoval tiež fakt, že priamy účinok
tzv. motorových smerníc je vylúčený. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 z
20.4.2011, kde je konštatované, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy

podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, nie je daná. Žalovaná v I. rade ďalej
zdôraznila, že NS SR pri svojom rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Súdneho dvora C-22/12 vo
veci T. proti D. a T., pričom poukázal aj na článok C.. B. W. ,,Náhrada nemajetkovej ujmy a povinné
zmluvné poistenie vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci T.“, ktorého názor korešponduje s
dosiaľ uvedenou argumentáciou v tomto písomnom podaní žalovaného v I. rade. Z týchto dôvodov

žalovaný v I. rade konštatoval, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný v I. rade
ďalej dôvodil, že satisfakčný účel môže splniť len zadosťučinenie, ktoré poskytne výlučne sama osoba,
ktorá zasiahla do osobnosti oprávnenej fyzickej osoby, pričom z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva,
že zadosťučinenie bude účinné len v prípade ak ho poskytne osoba, ktorá teda neoprávnene zasiahla dopráva na ochranu osobnosti. Rovnako tak žalovaná v I. rade citovala z už uvedeného rozsudku NS SR
3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016, kde je uvedené: ,,zásah do práva na ochranu osobnosti sa zásadne
odškodňuje v nepeňažnej forme.“ Ďalej žalovaná v I. rade argumentovala, že v prípade občiansko-

právnych vzťahov možno náhradu za smrť príbuznej osoby priznať len úzkemu okruhu najbližšej
rodiny tvorenej manželom a nezaopatrenými deťmi. K výške uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy
poukázala žalovaná v I. rade ešte na to, že súd musí aj v týchto prípadoch dodržiavať určité pravidlá,
pretože v prípade priznávania neprimerane vysokých náhrad nemajetkovej ujmy by išlo o porušenie
zásady spravodlivého procesu a zásad sudcovskej etiky, čo je potrebné pri rozhodovaní o nárokoch

žalobcov náležite zohľadniť. Na základe uvedeného navrhla žalobu žalobcov voči žalovanej v I. rade v
celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcov na náhradu trov konania.

4.KvyjadreniamžalovanéhovI.ažalovanéhovII.radesavyjadriližalobcoviaprostredníctvomprávneho
zástupcu písomným podaním z 25.10.2016 doručeného súdu 26.10.2016 v tom zmysle, že k námietke
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v I. a žalovaného v II. rade uviedol, že pre posúdenie pasívnej

vecnej legitimácia žalovaného v I. rade je rozhodujúce vyriešenie otázky čo treba rozumieť pod pojmom
škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z. z.. Žalobcovia sú toho názoru, že pre účely tohto zákona treba
pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich
zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osobe pri prevádzke

motorovýchprostriedkov.Podľanázoružalobcovjeabsolútnelogickéalegitímne,abynemajetkováujma
spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody (ako poškodeným) v priamej príčinnej súvislosti
s prevádzkou motorového vozidla bola považovaná za škodu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z.. Pokiaľ ide o uvedený judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 je nesporné, že tento je v
súlade so zmluvou o fungovaní európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre výklad

a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ a teda rozhodnutiam Súdneho
dvora sa bez akýchkoľvek výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť. Vnútroštátny súd je
všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť
úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom.
Ďalej dôvodil, že povinnosťou vnútroštátnych súdov pri aplikácii zákona o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti je vychádzať z eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora
EÚ. Štát totiž môže porušiť právo únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdneho rozhodnutie, ktoré bude
v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Žalobcovia ďalej dôvodili, že žalovaný v I. rade je
pasívne vecne legitimovaný pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. vzniklo
žalobcom právo uplatniť svoj nárok i priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, t. j. žalovanému v I.

rade. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v II. rade odôvodnili žalobcovia § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka teda, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou keď bola spôsobená
pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby sami za škodu takto spôsobenú
podľa tohto zákona nezodpovedajú ich zodpovednosť podľa pracovno-právnych predpisov tým nie je
dotknutá. Skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, teda dopravná nehoda, bola spôsobená

žalovaným v II. rade pri výkone svojej činnosti prostredníctvom svojho zamestnanca, zároveň bola táto
dopravná nehoda spôsobená prevádzkou dopravy žalovaného v II. rade a teda v zmysle § 427 ods.
1 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu žalovaný v II. rade. K námietke neprimeranej výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovia uviedli, že náhradou imateriálnej ujmy v peniazoch
nie je náhrada za život, ale slúži na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Je nepochybné, že žiadna

suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu a ani na to, aby nahradila
život človeka. Žalobcovia poukázali na súdnu prax súdov SR a ČR, kde sa reálne priznané nároky v
podobných prípadoch pohybujú cca od 10 000 Eur do 33 000 Eur.

5. V písomnom podaní zo dňa 14.11.2016 doručeným súdu 18.11.2016 sa k vyššie uvedenému

vyjadreniu žalobcov vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný v II. rade len stručne v tom
zmysle, že oznámil, že trvá na všetkých doterajších písomných vyjadreniach vo veci.

6. Rovnako sa k ostatnému vyjadreniu žalobcov písomným podaním zo dňa 21.11.2016 doručeného
súdu 24.11.2016 vyjadril aj žalovaný v I. rade v tom zmysle, že rozhodujúcim je vyriešenie otázky čo

treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z. z. a to najmä pre posúdenie
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v I. rade. Konštatoval, že s tvrdením žalobcov, že pojem škoda
treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem má zahŕňať aj náhradu nemajetkovej ujmy
nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Opätovne poukázal na rozhodnutie NS SR 3Cdo/301/2012 z31.3.2016, ktorý dospel k opačnému záveru. Dôvodil, že v zmysle § 4 ods. 2 zákona o povinnom
zmluvnom poistení, mal poistený právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a
preukázané nároky na náhradu škody, pričom nemajetková ujma nie je škoda, čo je zrejmé i zo samotnej

systematiky Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v
peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých
musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať. Týmito kritériami sú závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Žalovaný v
I. rade ďalej konštatoval, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou

za ujmu majetkovú, ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk, preto nie je možné stotožniť právo
na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry
dotýkajúcej sa zdravia, či súkromia alebo rodinných citových vzťahov fyzickej osoby, preto podľa názoru
žalovaného v I. rade nemožno teda aplikovať extenzívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o
povinnom zmluvnom poistení. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení
vykladal žalovaný v I. rade tak, že pod nákladmi pri usmrtení je potrebné rozumieť náklady spojené s

pohrebom, prípadne i náklady spojené s liečením, pričom doterajšia právna prax ako aj právna teória
nikdy neoznačovali nemajetkovú ujmu slovným spojením ,,náklad spojený s usmrtením“. Žalovaná v
I. rade ako poisťovateľ, ktorá je len účastníkom poistného vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla žiadnym spôsobom nezasiahla do osobnostných práv žalobcov a preto
v prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie

je nositeľom hmotno-právnej povinnosti a teda nie je pasívne vecne legitimovanou v tomto konaní.
Žalovaná v I. rade poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/89/2013-216 zo
dňa 26.6.2014, v ktorom odvolací súd uviedol, že z taxatívneho vymedzenia poistenia zodpovednosti
za škodu nie je vymenované v § 4 ods. 2 riešenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu a preto nie je
ani daná zodpovednosť poisťovne za náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym obetiam usmrtených

pri dopravnej nehode. Nakoľko zákon o povinnom zmluvnom poistení odškodnenie nemajetkovej ujmy
nepredpokladá. Žalovaná v I. rade ďalej argumentovala, že rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým
vnútroštátne právo, pričom tzv. motorové smernice boli transponované do právneho poriadku SR práve
zákonom č. 381/2001 Z. z. a jeho následnými novelami. Dôvodila, že európsky súdny výklad má
svoje hranice, ktoré boli postupne vymedzené rozhodovacou činnosťou Európskeho súdneho dvora

tak, že zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho
práva, pričom je tiež obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada
právnej istoty a zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného mala za to, že k zahrnutiu práva pozostalých
blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do existujúcej úpravy
povinného zmluvného poistenia nemožno dospieť ani eurokonformným výkladom zákona o povinnom

zmluvnom poistení (nepriamym účinkom smerníc). Poukázala na to, že Európsky súdny dvor nemá
kompetenciu vykladať vnútroštátne predpisy pokiaľ nie sú v rozpore s nejakým konkrétnym nariadením
alebo smernicou EÚ. Opätovne zdôraznila, že v zmysle rozhodnutia NS SR zo dňa 31.3.2016 sp. zn.
3Cdo/301/2012 je zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne odškodňovaný v nepeňažnej forme.
Opätovne navrhla konajúcemu súdu, aby žalobu žalobcov voči žalovanej v I. rade v celom rozsahu

zamietol.

7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom všetkých žalobcov ako aj prečítaním obsahu
celého spisu, konkrétne vykonal dokazovanie oboznámením celého spisu tak, že konštatoval na č. l.
1 a nasledujúcich sa nachádza samotná žalobca na náhradu nemajetkovej ujmy spolu s prílohami, na

č. l. 18 sa nachádza rodostrom rodiny D. spolu so zobrazením jednotlivých vzťahov v rodine, na č. l.
19 sa nachádza uznesenie Okresného riaditeľstva policajného zboru odbor Kriminálnej polície H. U. F.
o začatí trestného stíhania, resp. o zastavení trestného stíhania, nakoľko skutok nebol trestným činom
vo vzťahu k predmetnej tragickej autonehode, na č. l. 64 sa nachádza vyjadrenie žalovaného v II. rade
prostredníctvom právneho zástupcu vo vzťahu k predmetnej žalobe, na č. l. 69 sa nachádza vyjadrenie

žalovanej v I. rade prostredníctvom povereného zamestnanca vo vzťahu k predmetnej žalobe, na č.
l. 93 sa nachádza vyjadrenie žalobcov k vyjadreniam žalovaného v I. a žalovaného v II. rade, na č.
l. 99 sa nachádza vyjadrenie žalovaného v II. rade k predchádzajúcemu vyjadreniu žalujúcej strany
v zmysle CSP, napokon na č. l. 106 a nasledujúcich sa nachádza vyjadrenie žalovanej v I. rade k
predchádzajúcemu vyjadreniu žalujúcej strany. Ďalej súd konštatuje, že krátkou cestou zakladá do spisu

uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, napokon súd ešte konštatuje,
že na č. l. 120 sa nachádza už spomenuté uznesenie tunajšieho súdu č. k. 16C/18/2016-120 zo dňa
19.12.2016, ktorým bol pribratý do celého konania tlmočník z odboru poľský jazyk G.. E. R., pričom zistil
nasledovný skutkový stav:8. Dňa 29.7.2013 vodič A. W., nar. XX.X.XXXX, ako zamestnanec žalovaného v II. rade viedol nákladné
motorové vozidlo značky Mercedes Benz 1844 LSTEČ: D.-XXXCE, vo vlastníctve žalovaného v II. rade

po štátnej ceste 1/15 v smere od obce G. smerom k mestu H. U. F., kde pri predchádzaní miernej
pravotočivejzákrutyprešieldoprotismeru,kdenásledneľavouprednoučasťounákladnéhovozidlaspolu
s návesom narazil do ľavej bočnej časti oproti idúcemu autobusu značky Volkswagen - M. z poľskou
poznávacou značkou M., v ktorom sa okrem iného nachádzali pán C. D., nar. XX.X.XXXX, ul. V. “. XX,
XX-XXXU.,PoľskárepublikaajehosynD.D.,nar.XX.X.XXXX,ul.V.“.XX,XX-XXXU.,Poľskárepublika,

ktorým bola následkom tejto zrážky namieste dopravnej nehody spôsobená smrť, príčinou dopravnej
nehody bola technická porucha nákladného vozidla.

9. Žalovaný v II. rade mal ako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla v čase dopravnej nehody
uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla na toto nákladné vozidlo zo žalovaným v I. rade, pričom táto skutočnosť nebola popretá ako

žalovaným v II. rade, tak ani žalovaným v I. rade, preto súd túto skutočnosť považoval za nespornú.

10. Uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru odbor Kriminálnej polície prvé oddelenie
vyšetrovaniavoH.U.F.ČVS:O.-XXX/OVK-H.-XXXXzodňa30.10.2015bolozastavenétrestnéstíhanie,
ktoré bolo začaté pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a) trestného zákona spáchaného

v jednočinnom súbehu z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 trestného zákona, pretože
skutok opísaný v tomto uznesení (predmetná dopravná nehoda) nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci.

11. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 16C/18/2016-120 zo dňa 19.12.2016 bol do konania z dôvodu

nutnosti výsluchu žalobcov, ktorí sú občanmi Poľskej republiky pribratý do celého konania tlmočník z
odboru poľského jazyka, ktorý zabezpečil tlmočenie na pojednávaní.

12. Na pojednávaní konanom 28.2.2017 boli vypočutí všetci piati žalobcovia. Žalobkyňa v I. rade (matka
a stará matka obetí) vo svojej výpovedi uviedla, že je zaskočená, že v tomto prípade sa hovorí len

o škode materiálnej, pretože došlo aj k škode morálnej. Uviedla, že došlo k strate príbuzných, teda k
strate syna, otca, manžela a starého otca, žalobkyňa uviedla, že sa jednalo o jej prvorodeného syna,
ku ktorému mala veľmi blízky vzťah, navzájom si pomáhali, trávili spolu dovolenky. Žalobkyňa ďalej
uviedla, že asi 2 roky po autonehode došlo k ďalšiemu úmrtiu v ich rodine, t. j. že zomrel najstarší syn
nebohého C. D. a to A. D., ktorý bol onkologický pacient, avšak jeho zdravotný stav sa aj pod vplyvom

stresu po autonehode zhoršoval. Žalobkyňa v I. rade teda uviedla, že stratila syna a dvoch vnukov. Na
otázku súdu, či má žalobkyňa v I. rade ešte nejaké ďalšie deti okrem nebohého syna C., ktorý zahynul
pri dopravnej nehode, žalobkyňa uviedla, že mala dvoch synov a jednu dcéru, avšak okrem nebohého
syna C., jej druhý syn zomrel v roku 2015 počas jachtingu, v súčasnosti má teda už len jednu dcéru.
Uviedla, že hoci žila v meste M. asi 30 km od U., 20 rokov v U. pracovala ako lekárka a bývala spolu

s nebohým synom C. a jeho rodinou. Po autonehode nevyhľadala formálne pomoc psychológa alebo
psychiatra, avšak ako lekárku ju podporili jej kolegovia špecialisti. Pričom pomoc pociťovala aj od svojej
teraz už jedinej dcéry, ktorá je pedagógom.

13. Žalobkyňa v II. rade (manželka a matka obetí dopravnej nehody) na tomto pojednávaní vypovedala,

že bola priamo účastníčka tejto autonehody, keď sa vracali z Rumunska s nebohým manželom a dvoma
mladšími synmi, teda s nebohým D. a najmladším synom D.. Uviedla, že chodila po autonehode na
stretnutia s psychológom, avšak veľkou oporou jej bola najmä rodina, pričom sa syn G. so svojou rodinou
nasťahoval k nim, aby im vyjadril podporu. Do času nehody bývala v rodinnom dome žalobkyňa v II.
rade so svojím teraz nebohým manželom a dvoma najmladšími synmi D. a D., syn L. býval od nich asi

3 km a syn G. asi vo vzdialenosti 5 km. Nebohý syn A., ktorý bol najstarší býval v M., čo je od U. ako
už bolo uvedené približne 30 km. S manželom boli zosobášení 33 rokov a mali spolu 3 starších synov,
nebohého A., G. a L. a asi po 2 rokoch sa narodili dvaja mladší synovia D. a nebohý D.. Manžel mal
prepravnú firmu, pričom starší synovia založili svoju vlastnú firmu a takto medzi sebou spolupracovali.
Napriek tomu, že najstarší synovia nebývali priamo u nás, denne sa zastavili alebo kontaktovali manžela

z dôvodu vzájomného podnikania, jednak ľudsky, ako otca. Celá rodina trávili voľný čas či už jazdou
na bicykli, alebo na spoločných výletoch, pričom manžel bol akým si hnacím motorom rodiny zvlášť v
situácii keď po troch starších synoch sa im narodili dvaja najmladší synovia, z ktorými trávili voľný čas.
Uviedla, že všetky záležitosti či už okolo rekonštrukcie domu, alebo života rodiny boli financované hlavnez príjmov manžela, ktorý hradil aj spoločné výlety a spoločné záujmy rodiny. Nezriedka sa stávalo, že
cestovali aj skupina 20-25 osôb na výlet, nakoľko manžel bol organizačný typ a organizoval rodinné
výlety. Žalobkyňa v II. rade ďalej odpovedala, že neprejde deň, aby si nespomenula na manžela a

syna, pričom každý deň navštevuje cintorín. Psychológa navštívila niekoľkokrát v priebehu roka. Brala
upokojujúce lieky, ktoré má v taške po celý čas so sebou aj teraz, taktiež brala aj lieky na spanie.

14. Vypovedal aj žalobca v III. rade (syn a brat obetí dopravnej nehody), ktorý uviedol, že celá rodina
trávili čas pokope odkedy si pamätá, trávili voľný čas. Spolu so svojimi rodičmi býval do 26-teho roku

veku, potom začal pracovať s otcom, ktorý ho naučil prácu okolo ekonomických záležitostí firmy. Uviedol,
žeotecsmamoumalidobrývzťah,pričomonmalrovnakodobrývzťahsotcomajterazstretávaotcových
kolegov a známych. Ráno poňho otec prichádzal denne do práce, pričom prišiel k nim do domu, zdržal
sa 15-20 minút pohral sa s ročným synom žalobcu v III. rade, teda s vnukom obete dopravnej nehody,
a potom odchádzali spolu do práce. V lete sa on so staršími bratmi staral o chod firmy, pričom otec s
matkou a dvoma mladšími bratmi cestovali napríklad na dovolenku do Chorvátska, pričom v zime išli na

výlety všetci, napríklad aj na Slovensko, kde chodili na lyžovačku na Chopok a k Ružomberku. Žalovaný
v III. rade ďalej uviedol, že ich bolo 5 synov a prichádzali s rodinami, pričom otec sa stále zaujímal nielen
o svoju rodinu, ale aj o ich rodiny. Vo vzťahu k bratovi D., ktorý taktiež zahynul pri dopravnej nehode
uviedol, že to bol radostný, bezkonfliktný človek, pričom si naňho spomína už aj jeho malý syn, teda
syn žalobcu v III. rade. Bratia mi prichádzali pomáhať okolo domu, alebo postrážili moje dieťa, mali sme

výborné vzťahy a trávili sme spolu voľný čas. Ďalej uviedol, že otec mu spolovice zafinancoval rodinný
dom, v ktorom žije so svojou rodinou, avšak aktuálne sa nasťahoval k matke a najmladšiemu bratovi, aby
im vyjadril podporu. Po dopravnej nehode nemal čas vyhľadať odbornú pomoc, nakoľko na jeho pleciach
bola starostlivosť o veci okolo firmy, ako aj podpora ostatných príbuzných. Záverom žalobca v III. rade
uviedol, že sa určite nikto z nich nevyrovnal so stratou dvoch blízkych osôb, pričom život každého z nich

sa zmenil, každý mal veľký problém v hlave, či už teda morálny ako aj finančné problémy, nakoľko o
financie vo firme sa staral otec, pričom museli predať dve autá.

15. Na pojednávaní konanom 28.2.2017 vypovedal aj žalobca v IV. rade (syn a brat obetí dopravnej
nehody), ktorý uviedol, že sa mu zdá ako by sa tá nehoda stala včera, pričom konštatoval, že od

narodenia býval so svojimi rodičmi v ich rodinnom dome, potom sa oženil a následne sa presťahoval
do domu svojich svokrovcov. Po roku bývania u svokrovcov si chcel postaviť vlastný rodinný dom,
pričom nebohý otec mu sľúbil, že mu pomôže postaviť rodinný dom po každej stránke, či už materiálnej,
finančnej, avšak stala sa táto tragická autonehoda. Bol to práve on, ktorého kontaktovali pri oznámení
tragickej autonehody. Rovnako ako žalobca v III. rade aj žalobca v IV. rade pracoval spolu s otcom a

bratmi v rodinnej firme, pričom uviedol, že otec mu pomáhal vo všetkom a spolu s mamou mu zaplatili
napríklad svadbu, keď sa mu narodil syn otec mu povedal nech nepracuje a pomôže manželke. Otec
vedel pomôcť či už životnými skúsenosťami, finančne, alebo aj otcovskou radou. Vo vzťahu k nebohému
bratovi D., žalobca v IV. rade uviedol, že postupne ako mladší bratia dorastali začali stierať vekové
rozdiely medzi mladšími a staršími bratmi, chodili spolu napríklad na ryby, stretávali sa aj pri rodinných

obedoch a jeho deti ho taktiež mali radi, myslí sa deti žalobcu v IV. rade mali radi nebohého strýka D.,
s ktorými sa vedel hrať, prípadne ich popestovať. Ďalej žalobca v IV. rade uviedol, že takú pomoc akú
dostali starší bratia od svojho otca už najmladší brat nebude môcť dostať nakoľko teda otec je nebohý.
Pamätá si na príjemné zimné prázdniny, keď spolu vyrazili na piatich autách, otec s matkou a vtedy
ešte piati bratia, pričom išlo o posledný spoločný výlet na lyžovačke do Talianska v zahraničí, odvtedy

už na takomto spoločnom výlete v zahraničí neboli. Žalobca v IV. rade ďalej uviedol, že spolu s otcom
kúpili nebohému bratovi D. rybársku výstroj, pričom nebohý brat ho prosil, aby ho vzal na rybačku na
Slovensko a chcel aby sa naučil ako sa chytajú ryby. Taktiež tento brat D. mu spolu s bratom D. chodili
pomáhať do višňového sadu oberať višne, nakoľko by to sám nezvládol.

16. Napokon na uvedenom pojednávaní vypovedal aj žalobca v V. rade (syn a brat obetí dopravnej
nehody), ktorý vypovedal, že len v dobrom si zapamätal otca a brata D., pričom brat D. bol podobne ako
otec spoločenský, mal veľa kamarátov a známych, žiadnych neprajníkov. Strávili spolu prakticky celý
život od hrania sa na ihrisku, cez jazdenie na bicykli a pod., chodili do rovnakej školy, pamätá si, že otec
ich vozil do školy, vstával s nimi, pričom raňajkovali traja, on, otec a brat D., nakoľko mama pracovala

skôr. Uviedol, že rodičia spolu veľmi dobre vychádzali, trávili čas spoločne a mali spoločných známych.
Vo vzťahu k odbornej pomoci uviedol žalobca v V. rade, že bol na jednom sedení s psychiatrom,
avšak neprinieslo mu to žiadnu úľavu a pochopil, že najlepšou pomocou bude preňho čas strávený s
rodinou, ako sa zdôverovať síce odborníkovi ale cudzej osobe. Žalobca v V. rade ešte uviedol, že všetcimajú slzy v očiach, keď si spomínajú na nebohého otca a na nebohého brata D., pričom aj pri tých
najjednoduchších činnostiach sa všetky záväzky takpovediac ,,zvalili“ na bratov G. a L., ktorí hoci majú
vlastné rodiny a životy, pomáhajú aj mame okolo rodičovského domu.

17. Právny zástupca žalobcov na tomto pojednávaní vo svojom záverečnom prednese uviedol, že
nemajetková ujma vznikla a vzhľadom na vykonané dokazovanie sa nezaobíde bez finančného
vyjadrenia. Zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe, konštatoval, že námietka pasívnej vecnej
legitimácie ako žalovaného v II. rade tak žalovaného v I. rade vo vzťahu k žalobcom je nedôvodná,

poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-22/2012 vo veci T., kde bolo konštatované, že
aj nároky z nemajetkovej ujmy majú byť hradené z povinného zmluvného poistenia, pričom opätovne
poukázal aj na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, kde je priamo
uvedené právo vo vzťahu k poisťovniam. Čo sa týka výšky požadovaného primeraného zadosťučinenia
spolu v úhrne 140 000 Eur považuje túto výšku za primeranú, avšak zváženie celkovej výške ponechal
na rozhodnutí súdu. Stratu však označil za tak ťažkú, že sa s ňou nikdy nezmieria a utrpela pri tom

bezpochyby aj finančná stránka celej rodiny.

18. Právna zástupkyňa žalovaného v I. rade vo svojom záverečnom prednese opätovne konštatovala, že
žalovaný v I. rade sa necíti byť pasívne vecne legitimovaný, ako už uviedli v ich písomných vyjadreniach.
K rozhodnutiu Ústavného súdu III. US666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 uviedla, že Ústavný súd nie je

oprávnený preskúmavať nároky všeobecných súdov, pričom krátkou cestou doručila ako súdu tak aj
protistrane odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu G. Ľ.. Uviedla opätovne, že podľa § 4 ods. 2 písm.
a) zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení škoda môže byť len na zdraví, nie nemajetková
ujma, teda pojem škoda nezahŕňa nemajetkovú ujmu. Čo sa týka primeranosti výšky nemajetkovej ujmy
konštatovala, že v zásade sa odškodňuje v nepeňažnej forme, avšak ak by aj súd vyhodnotil situáciu

tak, že je potrebné priznať nemajetkovú ujmu žalobcom tak ku každému je potrebné vyhodnotiť výšku
tejto nemajetkovej ujmy zvlášť, obzvlášť v situácii keď niektorí z členov rodiny už majú vlastné rodiny a
žijú oddelene. Vzhľadom na uvedené navrhla žalobu voči žalovanej v I. rade zamietnuť.

19. Napokon na tomto pojednávaní v záverečnej reči právna zástupkyňa žalovaného v II. rade

konštatovala, že podľa jej názoru pasívna vecná legitimácia v prípade žalovaného v II. rade neexistuje,
avšak táto svedčí žalovanej v I. rade. Právny nárok je možné uplatňovať si v zmysle Slovenských
právnych predpisov a Slovenského právneho poriadku priamo u poistiteľa. Rovnako konštatovala, že
finančné nároky treba posudzovať ak tak diferencovane a zohľadniť všeobecné vzťahy v rodine ako
aj vekový rozdiel bratov, prípadne osôb, ktoré žijú, alebo nežijú v spoločnej domácnosti žalobcov. Vo

vzťahu k žalovanému v II. rade navrhla žalobu zamietnuť.

20. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa nasledovných právnych ustanovení:

Podľa čl. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok každé ustanovenie tohto zákona je

potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s
trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 2 OZ škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola
spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

Podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú
osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa § 427 ods. 2 OZ rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla,
ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení poistený má z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na
náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení náhradu škody uhrádza
poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

21. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade súd poukazuje na vyššie citovaný §
420 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých právnická osoba zodpovedá aj za zásah do osobnostných
práv spôsobených jej zamestnanom pri prevádzke dopravný prostriedkom, v tomto prípade nákladným
motorovým vozidlom. Prevádzkovateľ teda zodpovedá aj za nemajetkovú ujmu v zmysle § 427 ods. 2
Občianskeho zákonníka k § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj keď zákon prevádzateľa priamo

nedefinuje, za prevádzateľa možno považovať osobu (fyzickú alebo právnickú), ktorá má právnu a
súčasne i faktickú možnosť disponovať s dopravným prostriedkom - teda dlhodobejšie užívať dopravný
prostriedok na účel, na ktorý je dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je oprávnená
dopravný prostriedok na ten účel používať. Prevádzateľom je najmä vlastník vozidla. Súd prvej inštancie
sa stotožňuje s názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. 4. 2004, sp.

zn. 30 Cdo 814/2003, podľa ktorého niet dôvodu, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasl.
OZ pri určení zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou
prevádzky dopravných prostriedkov. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v II. rade teda súd prvej
inštancie mal za preukázanú.

22. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v I. rade tu súd prvej inštancie
poukazuje na viackrát spomínané rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v rozsudku C-22/2012 T.
proti A. D. a R. T., kde bolo konštatované, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Je nesporným, že žalovaná
v II. rade mala ako prevádzkovateľ nákladného vozidla v čase dopravnej nehode uzatvorené povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovanou v
I. rade, pričom táto otázka nebola v konaní vôbec sporná, pričom práve z tohto poistného vzťahu plynie
pasívna vecná legitimácia žalovanej v I. rade. Rovnako tak sa súd prvej inštancie stotožňuje s názorom,

že pasívna vecná legitimácia žalovanej v I. rade je daná aj § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 o povinnom
zmluvnom poistení.23. Aj keď podľa rozhodnutia dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR, 4Cdo 168/2009 zo dňa
20.4.2011, resp. 3 Cdo301/2012 z 31.3.2016 pod pojem škody pre účely zákona č. 381/2011 Z. z. nie
je možné podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci v strate blízkej osoby, súd prvej

inštancie posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v 1. rade odlišne a naopak zaviazal ju solidárne na
plnenie.

24. Súd prvej inštancie sa stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 31.3.2016 sp. zn.
21Co/60/2015 v tom zmysle, že pri aplikácii všetkých výkladových metód nielen jednej izolovane je

dôvodný záver, že Slovenská práva úprava obsahuje povinnosť poisťovne z povinného zmluvného
poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví, pričom súd prvej inštancie má vedomosť o
argumentácii iných súdov o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy (rozsudok NS SR 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016).

25. Na tomto mieste je však podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné poukázať na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky III ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, ktorým bola odmietnutá
sťažnosť sťažovateľa - poisťovne ako zjavne neopodstatnená. V tomto rozhodnutí Ústavného súdu SR
je konštatované, že rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 je potrebné vykladať v tom zmysle, že
pojem škoda použitý v zákone o povinnom zmluvnom poistení, je potrebné vykladať extenzívne, pričom
tento záver sa nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný. Interpretačná snaha sťažovateľa

v relácii k záverečnej časti právnej veci rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12, v ktorej sa odkazuje
na vnútroštátnu právnu úpravu, je podľa názoru Ústavného súdu SR účelová a márna. Súdny dvor v
bode 58. odôvodnenia svojho rozsudku konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo o
zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy a to z ohľadom na skutočnosť,
že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občiansko-právnu

povahu.

26. Súd prvej inštancie vníma, že Ústavný súd SR nie je súdom všeobecným, avšak vzhľadom na nie
úplnú jednotnosť v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je bezpochyby jeho právny názor možné
akceptovať ako rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 4 ods. 2 Civilného sporového

poriadku.

27. S ohľadom uvedené mal preto súd prvej inštancie za to, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť
hradená z povinného zmluvného poistenia, ktoré mal uzatvorený žalovaný v II. rade so žalovanou v I.
rade. K tejto otázke ešte záverom súd prvej inštancie poukazuje a stotožňuje sa s právnym názorom

uvedeným v uznesení KS PO sp. zn. 6Co/127/2010 zo dňa 28.10.2013, podľa ktorého: ,,za stavu, že
právo umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že takáto náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by
tomuto odporovala bráni naplneniu podstaty tzv. motorových smerníc Európskej únie a takáto právna
úprava sa nesmie použiť.“

28. Súkromný život je široký pojem, ktorý nemožno definovať vyčerpávajúcim spôsobom. Také údaje,
ako pohlavie, meno alebo sexuálna orientácia sú významnými prvkami osobnej sféry chránené
čl. 8 Dohovoru . Na duševné zdravie

sa musí tiež prihliadať ako na dôležitú súčasť súkromného života spojenú s morálnou
integritou. Čl. 8 chráni právo na
identitu a osobný rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami
a s okolitým svetom. Zachovanie duševnej stability je v tomto kontexte neopomenuteľnou

predbežnou podmienkou na účinné využívanie práva na rešpektovanie súkromného života (Ro ESĽP,
čl. 8 Dohovoru - Bensaid v. Spojené
kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska zo 6. 2. 2001, sťažnosť č. 44599/1998).

29. Za zásah do súkromia časť súdnej praxe považuje aj privodenie smrti niektorej z blízkych osôb
(§ 116 OZ ). Spôsobenie úmrtiačlena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v
tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba
domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i
podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia
tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na
súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli

aj ust. § 11 OZ (Uznesenie KS v
Košiciach z 13. 10. 2005, sp. zn. 1 Co 201/2005).

31. V rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol,
že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci

ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahudoprávanasúkromiedruhejztýchtoosôb.Takýmtoprotiprávnymzásahomtretejosobydopráva
na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra.

Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo
forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na
inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti“.

32. Súd prvej inštancie ďalej poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.
septembra 2013: „Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú
osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú

vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená
analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť
otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného
prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný
prípad. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú

ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú
obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v
majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).“

33. V prejedávanej veci súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch žalobkyni v

1. rade (matka a stará matka obetí dopravnej nehody), žalobkyni v 2. rade (manželka a matka obetí
dopravnej nehody) a žalovaným v 3 až 5. rade (synovia a bratia obetí dopravnej nehody).

34. Potrebné bolo po vyššie uvedených právnych záveroch zaoberať sa výškou náhrady nemajetkovej
ujmy, pričom súd prvej inštancie vychádzal z dostupnej judikatúry, z ktorej príkladmo uvádza :

35. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/30/2012, zo dňa 29. novembra 2012, bola
žalobcovi priznaná suma 30.000 eur (náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku úmrtia blízkej
osoby pri dopravnej nehode).

36. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 15. júna 2011 č. k. 12 C 385/2008-194 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní sumu 23 000,00 € a žalobu vo zvyšku zamietol. Na odvolanie
žalovanej proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, Krajský súd v Bratislave
rozsudkom zo 4. júna 2012 sp. zn. 6 Co 111/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil. Rozhodnutia súdov vychádzali zo skutkového stavu, pri ktorom došlo dňa 30. decembra 2005

na diaľnici D1 ku kolízii medzi nákladným motorovým vozidlom s cisternovým návesom a osobným
vozidlom, pričom došlo k smrteľnému zraneniu vodiča osobného motorového vozidla (syna žalobcu),
jeho spolujazdkyne (manželky žalobcu) a k ťažkým zraneniam samotného žalobcu; syn a manželkažalobcu svojim zraneniam podľahli. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa tým došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobcu (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka).

37. Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. apríla 2010 č. k. 37 C 178/2009-73 určil, že odporca tým, že
dňa 24.5.2007 viedol svoje vozidlo a nevenoval sa plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu
v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol chodkyňu prechádzajúcu po prechode pre chodcov
a ľavou prednou stranou vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej
nehody zomrela, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva na súkromie a rodinný

život. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ (rodičom zomrelej) nemajetkovú ujmu,
každému vo výške 6 000,00 € a navrhovateľom 3/ a 4/ (súrodencom zomrelej) nemajetkovú ujmu
každému vo výške 2 000,00 €. Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ rozsudkom zo
16. marca 2011 sp. zn. 11 Co 90/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia
nemajetkovej ujmy navrhovateľov 1/ a 2/ tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/
sumu 15.000,00 € a navrhovateľke 2/ sumu 15.000,00 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Následne Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Cdo 139/2011 zo dňa 30.10.2012 zamietol
dovolanie žalovaného.

38. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 20 Co 183/2014 zo dňa 26.5.2015 bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 21. 2. 2014 č. k. 5C 38/2012-159 vo vyhovujúcom

výroku a vo výroku o trovách konania, pričom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade
k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1/ rade sumu 15.000 Eur, žalobcovi v 2/ rade
sumu 15.000 Eur a žalobcovi v 3/ rade sumu 5.000 Eur, to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, nakoľko žalobcovia uplatnené nároky odôvodnili tragickou udalosťou - úmrtím syna žalobcov
v 1/ a 2/ rade a brata žalobcu v 3/ rade v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 21. 1. 2010.

39. Výška sumy prichádzajúca do úvahy ako kompenzácia nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
však nemôže byť neobmedzená. Vzhľadom na uvedenú judikatúru ako aj zohľadňujúc vzťahy v rodine
mal súd prvej inštancie za to, že osobou ktorá trpí pri strate manžela (manželky) najviac je pozostalý
partner - manželský vzťah je nesporne najbližším vzťahom dvoch ľudí, je s ním spojený (spravidla) celý

zostávajúci život a je prirodzené, že práve pozostalý manžel znáša stratu svojho manžela najťažšie. V
prejednávanej veci prišla žalobkyňa v 2. rade okrem manžela aj o syna, pričom sama bola účastná na
dopranej nehode s ďalším synom, preto súd zaviazal žalovaných v I. a II. rade na solidárne plnenie vo
výške 25.000 eur.

40. Vo vzťahu k žalobcom v 1. a v 3. až 5. rade súd prvej inštancie o výške uplatneného nároku rozhodol
tak, že zaviazal žalovaných v I. a II. rade na solidárne plnenie vo výške po 15.000 eur v prospech
žalobkyne v 1. rade a rovnako každému zo žalobcov v 3. až 5. rade po 15.000 eur. Žalobkyňa v 1.
rade pri dopravnej nehode prišla o syna a vnuka, pričom podľa jej výpovede, ako aj výpovedí ostatných
rodinných príslušníkov, k nim mala blízky a vrelý vzťah. Žalobcovia v 3. až 5. rade sú synmi a bratmi obetí

dopravnej nehody a rovnako vzhľadom na ich výpovede mal súd prvej inštancie za to, že berúc do úvahy
druhý najbližší rodinný vzťah (po manželskom vzťahu) im považoval za dôvodné priznať nemajetkovú
ujmu ako je uvedené vyššie.

41. Z týchto dôvodov súd vyhovel žalobe v časti ako to vyplýva z priznaných súm nemajetkovej ujmy

voči jednotlivým členom rodiny - žalobcom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

42. Súd prvej inštancie si neosobuje právo priblížiť sa k reálnej strate a bolesti žalobcov spôsobenou
predmetnou dopravnou nehodou súc si vedomý faktu, že peňažné prostriedky v akejkoľvek výške nie
sú spôsobilé zhojiť nezvratný následok. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že výška nemajetkovej

ujmy tak, ako bola ustálená, je súladná s doterajšou rozhodovacou praxou súdov a je primeraná,
všetko v svetle tej skutočnosti, že v prejednávanom prípade ide o situáciu, kde obeťami dopravnej
nehody boli otec a syn z jednej fungujúcej rodiny. Je nesporné, že rodina ako celok utrpela stratu,
pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však s
prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému

zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto súvislostije nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade
ničím nereparovateľnú.

43. K odvolacím námietkam žalovaných je záverom už len potrebné dodať, že smrť dvoch osôb -
manžela, syna, brata a vnuka žalobcov bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená
udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili
možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohým. Žalobcovia v tejto súvislosti
podrobne popísali charakter vzťahov existujúcich medzi nimi a pozostalými.

44. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu, citovaných právnych ustanovení a uvedených
záverov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

45. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko v danej veci boli čiastočne úspešní žalobcovia

(85.000 Eur = 61 % zo žalovanej sumy) a čiastočne úspešní bola aj žalovaní (55.000 Eur = 39 % zo
žalovanej sumy), súd rozhodol tak, že podľa pomeru úspechu a neúspechu jednotlivých sporových strán,
zaviazal žalovaných povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom trovy konania v rozsahu
22 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 C.s.p v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne
splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.