Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413216895
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6413216895.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
D. O., nar. XX. N. XXXX, bytom A. XX, L., zastúpený Mgr. Petrom Mačajom, advokátom, so sídlom AK
Dolná 7, Banská Štiavnica, proti žalovanému: J. Y., nar. X. H. XXXX., s miestom podnikania M. XXX,
IČO: 34 545 280, zastúpený JUDr. Petrom Krchnákom, advokátom, so sídlom AK Robotnícka 3, Banská
Štiavnica, o zaplatenie 8.675,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žiar nad Hronom, č.k. 6C/135/2013-79 zo dňa 18. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 7.560,-

Eur s príslušenstvom a závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré
mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním
napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 7.560,-Eur s úrokom
zomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy900,-Eurod06.09.2013dozaplatenia,súrokomzomeškania

vo výške 8,5% ročne zo sumy 900,-Eur od 06.10.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
8,5% ročne zo sumy 900,-Eur od 06.11.2013 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (prvá výroková veta). Druhou výrokovou vetou okresný súd vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.
Súd prvej inštancie zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo
výške 385,17 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.231,49 Eur, ich zaplatením právnemu
zástupcovi žalobcu Mgr. Petrovi Mačajovi, advokátovi, Dolná 7, Banská Štiavnica, v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku (tretia výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že nárok uplatnený v spore vychádza z nájomnej
zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 01.10.2009, ktorou žalobca prenechal žalovanému do
užívania nebytové priestory, žalovaný žalobcovi neuhradil nájomné za mesiace september, október
a november 2013 vo výške 900,-Eur (celkom 2.700,-Eur). Žalobou bol zároveň uplatnený nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 5.975,-Eur z dôvodu, že žalovaný neuhrádzal nájomné a zmluvou
vypovedal bez existencie dôvodov na to oprávňujúcich. Žalovaný sa v spore bránil tým, že žalobca

mu od mesiaca máj 2012 bezdôvodne zabránil užívať z prenajatého priestoru výmeru 50 m2, ktorú
nechaldonájmuinémusubjektuazačasťžalovanémuprenajatéhopriestoružalobcainkasovalnájomné
dvakrát. Žalobca mu časť priestoru o výmere 50 m2 nesprístupnil a z uvedeného dôvodu listom zo
dňa 15.08.2013 uplatnil nárok na pomernú zľavu z nájomného za mesiac máj 2012 až august 2013vo výške 3.600,-Eur. Nakoľko žalobca nereagoval, žalovaný listom z 22.08.2013 nájomnú zmluvu
vypovedal z dôvodu, že prenajatý nebytový priestor je nespôsobilý na dohovorené užívanie a žalobca
ako prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z § 5 ods.1 zákona č. 116/1990 Zb. o

nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č.116/1990 Zb.“). Žalovaný argumentoval,
že žalovaný nárok zanikol započítaním, dňa 15.11.2013 prenajatý nebytový priestor žalobcovi odovzdal.
Namietal aj platnosť nájomnej zmluvy, nakoľko neobsahuje spôsob platenia nájomného a zároveň, že
neboli splnené ani podmienky dojednané v zmluve pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.

1.2 Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že do určitej doby po uzavretí predmetnej
nájomnej zmluvy žalovaný platil nájomné vo výške 1.095,-Eur. Na základe dohody žalobcu so
žalovaným, žalovaný časť priestorov uvoľnil a dohodli sa na znížení nájomného na sumu 900,-Eur
mesačne. Zo svedeckých výpovedí a listinných dôkazov okresný súd tiež zistil, že minimálne do konca
januára 2013 neboli priestory, ktoré mal prenajaté žalovaný od žalobcu, stavebne oddelené od zvyšku
priestorov, ktoré vypratal a boli predelené len regálmi žalovaného, ktoré slúžili na predaj tovaru. Stav,

ktorý nastal ohľadne priestorov, ktoré mal žalovaný v nájme na základe nájomnej zmluvy z 01.10.2009
a ešte predtým na základe prvej nájomnej zmluvy niekedy od roku 2005, bol minimálne od mája 2012
akceptovaný oboma sporovými stranami a žiadne výhrady voči rozsahu, či obsahu užívania prenajatých
priestorov zo strany žalovaného vznesené neboli minimálne rok. Podľa názoru okresného súdu si
výhrady žalovaný „vymyslel“ až po tom, keď mu prevádzka neprosperovala a chcel z prenajatých

priestorov odísť bez toho, že by bol sankcionovaný zmluvnou pokutou, nakoľko zmluva mu mala trvať
minimálne až do 01.11.2014. K problémom vo finančnej situácii žalovaného došlo ešte pred týmto dňom,
niekedy v období koncom roku 2011 a začiatkom roku 2012, vzhľadom na čo potom s istým časovým
posunom došlo k uzavretiu dodatku k nájomnej zmluve účastníkmi konania, datovaným 31.05.2015.

1.3 Z hľadiska právneho posúdenia okresný súd ustálil, že v prípade uzavretej zmluvy išlo o zmluvu
o nájme nebytových priestorov podľa § 3 zákona č. 116/1990 Zb., podľa ktorého prenajímateľ môže
nebytový priestor ponechať na užívanie inému zmluvou o nájme. Zmluva musí mať písomnú formu,
musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia. Pokiaľ
nejde o nájom na neurčitý čas, musí zmluva obsahovať čas, na ktorý sa nájom uzaviera. V prípade

absencie náležitostí, nájomná zmluva je neplatná. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie konštatoval,
že v predloženej nájomnej zmluve je dostatočne vymedzený predmet a účel nájmu, je zrejmé, ktoré
nebytové priestory boli jej predmetom. Nebol sporný účel nájmu, ktorý je definovaný v článku 2 nájomnej
zmluvy. Bola dojednaná výška nájomného 1.095,-Eur mesačne, ktorá bola následne znížená, ako aj
splatnosť nájomného do 5. dňa príslušného mesiaca. Bolo tiež dojednané, že nájom sa uzaviera na

určitú dobu od 01.10.2009 do 30.11.2014.

1.4 Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že neobsahuje spôsob
platenia nájomného, okresný súd uviedol, že pod spôsobom platenia nájomného sa rozumie potreba
zmluvného vymedzenia periodicity splácania a nie o spôsob samotného zasielania platby nájomného,

či sa platí prevodom na účet alebo v hotovosti. Mal teda za to, že v tomto rozsahu zmluva obsahuje
všetky náležitosti stanovené zákonom č. 116/1990 Zb., pričom neplatnosť ako vada právnych úkonov je
kategóriou, ktorú nemožno aplikovať vždy, v každom prípade určitého rozporu so zákonom. Nie každý
rozporsozákonompodľa§39Občianskehozákonníkasamusíautomatickysankcionovaťneplatnosťou.
Súd má dať prednosť takému výkladu, či už zákona alebo právneho úkonu, ktorý nerobí právny úkon

neplatným, nakoľko neplatnosť právneho úkonu nemá byť pravidlom, ale skôr výnimkou. Vyslovenie
neplatnosti nájomnej zmluvy len kvôli tomu, že v nej nie je uvedené, či má platiť žalovaný nájomné v
hotovosti alebo iným spôsobom, by podľa záverov súdu prvej inštancie bolo ústavne neudržateľným
formalizmom.

1.5 Za preukázanú mal tiež okresný súd skutočnosť, že po uzavretí nájomnej zmluvy bol následne
uzavretý dodatok v písomnej forme, ktorým došlo k zníženiu nájomného zo sumy 1.995,-Eur na sumu
900,-Eur mesačne. I keď žalobca považoval tento dodatok za absolútne neplatný, vzhľadom na spätné
zníženie nájomného, vo vzťahu k žalovanému nájomnému za mesiace september, október, november
2013 po 900,-Eur mesačne, bola otázka jeho neplatnosti bezpredmetnou. V prípade neplatnosti tohto

dodatku by platila predchádzajúca úprava nájomnej zmluvy o výške nájomného 1.095,-Eur mesačne.
Aj z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za nesporne preukázané, že žalobca má na základe
uzavretej zmluvy nárok na zaplatenie nájomného za 3 mesiace - september, október a november
2013 od žalovaného, ktorý nájomné po 900,-Eur neuhradil. Zápis o odovzdaní nebytového priestoru z15.11.2013 nemá právnu relevanciu, zmluva trvala minimálne do 30.11.2014 a okresný súd výpoveď,
ktorú dal žalovaný, vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd mal za preukázané, že nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle § 9 ods. 3 písm. b) a

c) zákona č. 116/1990 Zb., nebolo preukázané, že by sa nebytový priestor bez zavinenia nájomcu stal
nespôsobilým na dohovorené užívanie, resp. že by žalobca ako prenajímateľ hrubo porušoval svoje
povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. v tom smere, že by neodovzdal nebytový
priestor žalovanému v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, že by ho v tomto stave
neudržiaval a nezabezpečoval plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru

spojené.

1.6Okresnýsúdzdôraznil,žestranysporusaprinajmenšomkonkludentnedohodlinatom,ževsúvislosti
so znížením nájomného bude žalovaný užívať menšiu plochu prenajatých priestorov, čo dlhodobo
akceptoval. Súd prvej inštancie neuveril obrane žalovaného, že by si nemohol zabezpečiť iný nebytový
priestor v primeranej dobe, nakoľko k užívaniu menšej plochy nebytových priestorov došlo niekedy

začiatkomroku2012.Priestor,ktorýžalovanývypratal,boloddelenýregálmiodzvyšnéhopriestoru,tento
zvyšok naďalej žalovaný nerušene zo strany žalobcu užíval. Žalovanému za vyše roka nič nebránilo
urobiťnielenfaktické,aleajprávnekrokyktomu,abyzmluvuukončil,pokiaľhožalobcamalneoprávnene
v rozpore so zmluvou obmedziť v užívaní priestorov. Žalovaný bol spokojný s tým, že nemusí platiť
vyššie nájomné a akceptoval, že užíva menšiu výmeru, ktorá mu postačovala pre účely prevádzky.

Nebolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že by žalobca inkasoval za uvoľnenú časť nájomné dvakrát,
nakoľko táto časť priestorov bola prenajatá až od apríla 2013 firme ARAMIS. Súd prvej inštancie
uzavrel, že so súhlasom oboch zmluvných strán došlo v súvislosti so znížením nájomného k dohode o
znížení užívanej výmery. Z uvedeného dôvodu nemožno uzavrieť, že by sa bez zavinenia nájomcu stal
prenajatý nebytový priestor nespôsobilý na dohovorené užívanie, užívanie menšej výmery prenajatých

priestorov bola dohoda účastníkov nájomnej zmluvy a dôvod na výpoveď v zmysle § 9 ods. 3 písm.
b) zákona č. 116/1990 Zb. žalovaný vôbec nemal. Komplikácie nastali až vtedy, keď žalovaný prestal
uhrádzať nájomné. Okresný súd zároveň nemal za preukázané, že by žalobca hrubo porušoval svoje
povinnosti prenajímateľa, žalovanému odovzdal nebytový priestor v stave spôsobilom na dohovorené
užívanie, takto ho po čiastočnom znížení plochy žalovaný aj užíval a nemal voči tomu žiadne námietky.

Voči stavebno-technickému stavu prenajatého nebytového priestoru žalovaný žiadne výhrady nemal a
zabezpečenie plnenia služieb bolo v nájomnej zmluve dohodnuté tak, že tieto budú uhrádzané priamo
dodávateľom služieb, nie sú súčasťou nájomného. Aj voči tomuto žiadne výhrady žalovaný počas
celého trvania zmluvného vzťahu výhrady nemal. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vyvodil,
že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom zo dňa 22.08.2013, je neplatná, nakoľko neboli pre

výpoveď dané hmotnoprávne dôvody. Na základe uvedeného okresný súd považoval za neplatné
aj započítacie prejavy žalovaného, po daní výpovede, v následnej korešpondencii. Uplatnený nárok
žalobcunazaplatenienájomnéhozapočítanímnezanikol.Okresnýsúdopakovanezdôraznil,žeužívanie
priestorov v menšom rozsahu bolo odsúhlasené oboma stranami sporu, nedošlo k nemu z dôvodu, že
by žalobca bezdôvodne obmedzil žalovanému v užívaní celej prenajatej výmery, ale bolo to so súhlasom

samotného žalovaného. Žalovanému nevznikol ani nárok na pomernú zľavu z nájomného. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie mal za preukázanú dôvodnosť žalovaného nároku v časti o zaplatenie
2.700,-Eur, t.j. nájomného vo výške 900,-Eur x 3 žalované mesiace. Na tom nič nemení ani skutočnosť,
že žalovaný vypratal časť priestorov skôr, než do konca novembra 2013, nakoľko nájomný vzťah ku
koncu novembra stále trval.

1.7 Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, táto bola dojednaná v rámci osobitných
dojednaní v zmluve. Zmluvu pripravoval žalobca, účelom zmluvnej pokuty bolo, aby v prípade, keď
nebude žalovaný platiť nájomné a prestane nebytové priestory užívať, bude povinný zaplatiť zmluvnú
pokutu. Takisto zmluvnú pokutu chápal aj žalovaný, ktorý podľa názoru okresného súdu práve v snahe

vyhnúť sa povinnosti platenia zmluvnej pokuty, sa až v období august 2013 začal brániť tým, že bol
neoprávnene obmedzený v užívaní predmetu nájmu. Jeho obrana smerovala práve k tomu, aby sa vyhol
povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu. V tomto smere bol rozhodujúci úmysel konajúcej osoby (žalobcu,
ktorý zmluvu pripravoval), ak bol jeho úmysel strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel
byť známy. Žalobca zmluvnou pokutou zabezpečoval to, aby žalovaný predčasne neukončil zmluvný

vzťah. Výkladu tohto zmluvného dojednania zodpovedá práve to, že v prípade nezaplatenia nájomného
a následného neužívania v prípade neukončenia, resp. faktického odchodu z prenajatých priestorov, je
žalovaný zaplatiť dojednanú zmluvnú pokutu. Dojednanie o zmluvnej pokute síce nie je z jazykového
hľadiska na prvý pohľad jasné, no je dostatočne určité a zrozumiteľné do tej miery, že po jeho výkladepostupom podľa § 266 Obchodného zákonníka je zrejmé, pre aký prípad bolo v zmluve zaplatenie
zmluvnej pokuty dojednané. Dojednaním o zmluvnej pokute sa paušalizovala škoda, ktorá žalobcovi ako
prenajímateľovi mohla vzniknúť kvôli skončeniu nájmu pred uplynutím dohodnutej doby. Žalovanému tak

v zmysle zmluvy vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 5.975,-Eur. Okresný súd
taktodojednanúzmluvnúpokutupovažovalzaneprimeranevysokúvzhľadomnadobu,ktoráuplynulaod
vstupu účastníkov do zmluvného vzťahu. Pokiaľ tak bola dojednaná zmluvná pokuta výškou rovnajúcou
sa zhruba 5,4-násobku pôvodne dohodnutého mesačného nájomného, po znížení nájomného na sumu
900,-Eur mesačne, je primeraným 5,4-násobok tejto sumy, t.j. sumu 4.860,-Eur. Z uvedeného dôvodu

okresný súd postupom podľa § 301 Obchodného zákonníka zmluvnú pokutu znížil na sumu 4.860,-Eur,
prihliadnuc na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ktorou bola hlavná povinnosť žalovaného
platiť nájomné po celú dobu nájomného vzťahu. Z uvedeného dôvodu vo zvyšku uplatňovanej zmluvnej
pokuty návrh žalobcu zamietol.

1.8 Pokiaľ ide o úrok z omeškania, okresný súd aplikoval § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sporná

zmluva bola uzavretá 01.10.2009, preto súd aplikoval znenie zákona platné do 31.01.2013 a žalobcovi
priznal úrok z omeškania z jednotlivých splátok nájomného, nie vo výške 9,5% ročne ako žiadal, ale vo
výške 8,5% ročne od 6. dňa príslušného mesiaca v zmysle zmluvného dojednania, podľa ktorého bolo
nájomné splatné 5. dňa príslušného mesiaca. K prvému dňu omeškania jednotlivých platieb nájomného
bola platná výška úroku z omeškania 0,05% ročne, čo po pripočítaní 8 percentuálnych bodov v zmysle

ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje 8,5% ročne. V prevyšujúcej časti
okresný súd čo do úrokov z omeškania návrh žalobcu zamietol.

1.9 O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov konania. Žalobca bol v konaní úspešný v sume 7.560,-

Eur, žalovaný bol úspešný vo zvyšku čo do sumy 1.115,-Eur. Čistý úspech žalobcu predstavuje rozdiel
74%. Náhradu trov konania tak okresný súd priznal za súdny poplatok v sume 385,17 Eur, náhradu
trov právneho zastúpenia priznal za jednotlivé úkony právnej pomoci pri hodnote jedného úkonu 253,94
Eur podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, a
to za prípravu a prevzatie zastúpenia, písomné podanie protistrany zo dňa 21.10.2013, vypracovanie

žalobného návrhu dňa 18.12.2013, zastupovanie na pojednávaní dňa 28.04.2015. Žalobcovi tiež priznal
náhradu cestovných výdavkov za cestu na trase Y.X. - V. nad L. a späť vo výške 12,08 Eur a náhradu
za stratu času pri hodnote jednej polhodiny 13,98 Eur. Žalobcovi priznal tiež náhradu za úkony právnej
služby zastupovanie na pojednávaní dňa 28.05.2015 a 18.06.2015 spolu so súvisiacimi náhradami
cestovných výdavkov a náhradou za stratu času. Trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovo

1.664,14 Eur, z uvedenej sumy 74% predstavuje čiastku 1.231,49 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť
právnemu zástupcovi žalobcu.

1.10 Pokiaľ žalovaný navrhol vykonávať konfrontáciu svedkov, konkrétne brata žalovaného a svedkyne
J. a ohliadku miesta samého, tieto dôkazy okresný súd nevykonal, nakoľko tvrdenia brata žalovaného

logicky zapadajú do výpovede svedkyne J. a z ohliadky na mieste samom by nebolo zistiteľné, kedy
došlo k tvrdenému neoprávnenému obmedzeniu v užívaní prenajatých priestorov žalobcu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému

trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody, uviedol, že sa domnieva,
že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tvrdil tiež, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 220 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p.

2.1 V podanom odvolaní žalovaný poukázal na obsah nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2009, obsah
dodatku zo dňa 31.05.2013 a tvrdil, že od mája 2012 žalobca bezdôvodne zabránil žalovanému užívať
časť priestorov o výmere 50 m2. Túto časť priestorov žalobca následne prenajal inému nájomcovi, za

tieto priestory inkasoval nájomné dvakrát, od žalovaného aj nájomcu. Okresnému súdu na preukázanie,
že na obmedzenie prenajatej plochy sa účastníci dohodli, postačilo okresnému súdu tvrdenie žalobcu
a tvrdenie svedkyne Šebeňovej o tom, že jej údajne brat žalovaného povedal, že im stačia menšie
priestory. Tvrdenie svedkyne J. považoval žalovaný za irelevantné, ktorá pri údajnej dohode oobmedzení priestorov osobne prítomná nebola a ak by jej aj brat žalovaného naozaj povedal, že im
stačiamenšiepriestory,tototvrdenienepreukazuje,žežalovanýskutočnesožalobcomuzavreldohoduo
zmenšení prenajatých priestorov. Uzavretie takejto dohody žalovaný a jeho brat jednoznačne popierajú,

tvrdia, že ich žalobca pod hrozbou okamžitého ukončenia nájmu k obmedzeniu priestorov donútil.
Takéto ukončenie nájmu si žalovaný nemohol dovoliť. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil
vykonané dôkazy, vyberal si, tvrdenie ktorého účastníka sa mu zdá dôveryhodnejšie. Tvrdenie o uzavretí
ústnej dohody o obmedzení prenajatých priestorov je tvrdením žalobcu, ktorý znáša ohľadne tohto
tvrdenia dôkazné bremeno. O tomto tvrdení nepredložil dostatočné dôkazy, preto mal súd toto tvrdenie

považovaťzanepreukázanéajvzhľadomktomu,žežalovanýtakútodohodupopiera.Vzrejmomrozpore
s pravidlami dokazovania je hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, ktorý považoval za preukázané
tvrdenie, ktoré sa javí ako pravdepodobnejšie. Takýto postup hodnotenia dôkazov nemá oporu v O.s.p.
Nebol tiež odstránený jasný odpor medzi svedeckými výpoveďami svedkyne J. a svedka N. Y., brata
žalovaného. Navrhovanú konfrontáciu súd prvej inštancie odmietol ako nepodstatnú a na spornom
tvrdení svedkyne vystaval celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie nevykonal

ani dôkaz - preverenie skutkového stavu obmedzenia užívania prenajatých priestorov ohliadkou na
mieste samom a ustanovením znalca z príslušného odboru a z uvedeného dôvodu nedostatočne zistil
skutkový stav veci, o ktorej rozhodoval.

2.2 Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že ústna dohoda ohľadne zmenšenia prenajatých priestorov

preukázaná nebola, takáto ústna dohoda o zmene nájomnej zmluvy by bola vo vzťahu k písomnej
nájomnej zmluve absolútne neplatná, vzhľadom na absenciu písomnej formy. Túto skutočnosť žalovaný
v spore namietal, súd prvej inštancie sa k týmto zásadným tvrdenia v odôvodnení napadnutého
rozsudku vôbec nevyjadril, nezdôvodnil, prečo považoval písomnú nájomnú zmluvu za platne zmenenú
údajnou ústnou dohodou účastníkov. Nakoľko ide o otázku zásadného významu v spore, súd prvej

inštancie mal túto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku zreteľne vysvetliť aj bez podnetu
účastníkov. Nakoľko tak nespravil, napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, čo je dôvodom na zrušenie
napadnutého rozsudku podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. a vrátenie veci na ďalšie konanie.
Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je zároveň porušením základného práva na inú súdnu ochranu
v zmysle článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalovaný v podanom odvolaní mal za to, že postupoval zákonne, keď výzvou zo dňa 15.08.2013
žalobcu vyzval, aby mu bez meškania umožnil užívať aj časť priestorov o výmere 50 m2, ktoré mal podľa
nájomnej zmluvy užívať, ktoré mal v nájme podľa nájomnej zmluvy a ktoré mu žalobca bezdôvodne
znemožnil užívať. Od času, keď žalobca bezdôvodne znemožnil žalovanému užívať časť prenajatých

priestorov o výmere 50 m2, považoval žalovaný prenajatý nebytový priestor ako celok za nespôsobilý
na dohovorené užívanie a toto žalobcove konanie vnímal ako hrubé porušenie žalobcových povinností
ako prenajímateľa v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.. Nešlo o zanedbateľnú výmeru, ale
o jednu štvrtinu z prenajatej plochy. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na absenciu reakcie žalobcu
na výzvu, žalovaný zákonne nájom vypovedal listom zo dňa 22.08.2013, výpovedná lehota bola 3

mesiace a nájomný vzťah účastníkov zmluvy skončil 30.11.2013. Žalovaný tak zákonne postupoval aj pri
uplatňovanízliavznájomnéhozamesiaceseptember,októberanovember2013vsúladesustanovením
§ 8 zákona č. 116/1990 Zb.. Žalobca na tieto započítania žiadnym spôsobom nereagoval, prenajaté
priestoryprevzaldňa15.11.2013apripreberanípriestorovžalobcanemalžiadnenámietky.Zuvedeného
dôvodu sa javí, že tvrdenia uvedené v žalobe a v priebehu konania pred súdom prvej inštancie sú

vykonštruované a účelové, so snahou získať zmluvnú pokutu.

2.3 Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu nevznikol,
nakoľko žalovaný mu platne vypovedal nájom, na konci výpovednej doby žalobcovi prenajaté priestory
riadne odovzdal. Žalobcovi nevznikol nárok na zmluvnú pokutu aj z dôvodu absolútnej neplatnosti

nájomnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3, 4 zákona č. 116/1190 Zb. pre absenciu podstatnej
náležitosti, ktorou je spôsob platenia nájomného. Spôsob platenia nájomného nie je časovým údajom,
zahŕňa v sebe minimálne údaj o platení nájmu buď v hotovosti alebo bezhotovostne, s uvedením
účtu, na ktorý má byť platené. Z formulácie zmluvnej pokuty v uvedenej zmluve vyplýva, že musia byť
splnené 3 podmienky, aby vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Prvou podmienkou je „bez

akéhokoľvek dôvodu,“ druhou je „ukončenie užívania prenajatých priestorov,“ treťou podmienkou je
„ukončenia uhrádzania nájomného.“ Je zrejmé, že žalovaný neprestal prenajaté priestory užívať bez
akéhokoľvek dôvodu, ale ich užíval do vtedy, pokiaľ ich zápisnične neodovzdal žalobcovi. Dôvodom na
ukončenie užívania priestorov bola výpoveď nájomnej zmluvy, ktorú žalobca pri preberaní priestorovnespochybňoval, spochybnil ju až následne v podanej žalobe. Pri ukončovaní nájmu účelovo postupoval
žalobca a nie žalovaný, ako uzavrel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Predmetné konanie začalo pred 30. júnom 2016. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len „C.s.p.“), ktorý v § 470 ods. 1 ustanovuje, že
tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil. Aj keď žalovaný
v podanom odvolaní výsledne neuviedol, ktoré výroky rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napáda,
je zrejmé, že odvolanie sa týka výroku I., ktorým okresný súd žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy

7.560,-Eur a závislého výroku III. o nároku na náhradu trov konania.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne

právne posúdil. Odvolací súd na právne závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku
v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri
posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej
inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Okresný súd správne vzal do úvahy skutočnosť, že právny vzťah strán sporu je založený na
základe zmluvy o nájme nebytových priestorov, posúdil dodržanie zákonných náležitostí tejto zmluvy
a konštatoval, že zmluva má všetky náležitosti uvedené v § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb..

Zákonných náležitostí zmluvy o nájme sa týkala odvolacia námietka žalovaného, ktorý tvrdil, že zmluva
neustanovovalapovinnúzákonnúnáležitosť-spôsobplatenianájomnéhoazdôraznil,žespôsobplatenia
nájomného má uvádzať, či je nájomné platené v hotovosti alebo bezhotovostne, s uvedením účtu, na
ktorý má byť platené. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona prvá veta č.116/1990 Zb. zmluva musí
mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob

jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Zároveň podľa
ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je
neplatná. Podľa čl.IV nájomnej zmluvy zo dňa 1. októbra 2009 „prenajímateľ a nájomca sa dohodli na
výške nájomného 1.095,-Eur mesačne, ktoré budú splatené vždy do 5-teho dňa príslušného mesiaca“.
Nájomné predstavuje v tomto zmysle odplatu za prenechanie užívania nebytového priestoru nájomcovi,

dohoda o výške nájomného je v zmysle zmluvnej voľnosti otázkou dohody strán nájomnej zmluvy. Nieto
pochýb o tom, že stanovením nájomného vo výške 1.095,-Eur mesačne (resp. vo výške 900 Eur podľa
„dodatku k nájomnej zmluve“) sa zmluvné strany o výške nájomného dohodli. Rovnako konkrétne je
stanovená splatnosť nájomného, stanovením konkrétneho dňa v mesiaci. Pokiaľ ide o spôsob platenia
nájomného, ako náležitosť zmluvy o nájme, ide o určenie, či nájomné bude uhrádzané v peniazoch alebo

v inom ekvivalente, resp. či sa bude nájomné uhrádzať v hotovosti, k rukám prenajímateľa, alebo na
jeho účet. V tomto smere aj odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie poukazuje na jeden
zo základných princípom výkladu zmlúv, ktorým je priorita takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou
a nie zásadou. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 3. júla

2008 nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcom z čl. 1 ústavy je
taká prax, keď všeobecné súdy preverujú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred
výkladom nezakladajúcim neplatnosť zmluvy. Výkladu, ktorého následkom nie je vyslovenie neplatnosti
nájomnej zmluvy svedčí aj dlhodobé faktické správanie sa účastníkov zmluvy, medzi ktorými nebolsporný spôsob platenia nájomného, spor v tejto otázke medzi účastníkmi zmluvy nebol a žalovaný ani
netvrdil, že nemal vedomosť o tom, akým spôsobom má byť nájomné uhradené a žalobca netvrdil, že
k úhrade nájomného dohodnutým spôsobom nedošlo. Právny záver okresného súdu v tejto otázke nie

je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

8.1 Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k jednostrannému
hodnoteniu dôkazov a vyberal si podľa toho, ktoré tvrdenie sa mu javilo dôveryhodnejšie. Okresný súd
vo veci konal a rozhodoval za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p.

dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy

nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ktoré
dôkazy súd prvej inštancie vykonal, ako jednotlivé dôkazy hodnotil a akými právnymi úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere je súladné s ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p., nie je v rozpore ani s novou právnou úpravou pokiaľ ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov

a požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia (čl.15 a § 220 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie uzavrel,
že stav, ktorý nastal ohľadne priestorov (a ich užívania) bol stranami sporu akceptovaný minimálne
od mája 2012 a dlhodobo (viac ako jeden rok) žiadne výhrady zo strany žalovaného voči rozsahu, či
obsahu užívania vznesené neboli. Tento záver okresný súd nezaložil len na tvrdení žalobcu a výpovedi
svedkyne X.X, ale aj na základe ďalších vykonaných dôkazov (výsluchom žalovaného, svedkov A.Q., H.,

nájomnou zmluvou, dodatkom k nájomnej zmluve a ďalšími listinnými dôkazmi). V konečnom dôsledku
práve dodatok k nájomnej zmluve bol stranami sporu podpísaný dňa 31.05.2013 a ani v tom čase (po
roku od preukázaného zúženého užívania nebytových priestorov) žalobca nesúhlas s užívanou výmerou
nevyjadril. Z uvedeného vyplýva, že záver, ktorý na základe vykonaného dokazovania prijal okresný súd,
týkajúci sa obmedzenia užívania priestorov spočívajúci v dohode medzi účastníkmi nájomnej zmluvy nie

je v rozpore so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie.

8.2 Odvolateľ namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal ním navrhované dôkazy, pokiaľ
ide o konfrontáciu svedkyne XXXX a svedka Y., ohliadku na mieste samom a nariadenia znaleckého
dokazovania. Súd konajúci podľa ustanovení O.s.p. nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré

strany sporu (účastníci konania) navrhnú; v prípade, ak navrhované dôkazy nevykoná, v odôvodnení
rozhodnutia uvedie, prečo nevykonal navrhované dôkazy. Argumentácia okresného súdu je v tomto
smere presvedčivá, nebolo sporu o výmere priestorov, ktoré žalovaným od mája 2012 neboli užívané
a nevznikol tak dôvod zistenie tejto neužívanej výmery priestorov prostredníctvom ohliadky na
mieste samom, prípadne prostredníctvom znaleckého dokazovania. Skutočnosť, že žalobca predmetné

priestory užíval (v zmenšenom rozsahu oproti nájomnej zmluve) je fakt; užívanie týchto priestorov
trvalo až do prevzatia priestorov žalovaným na základe zápisu z odovzdania nebytového priestoru
zo dňa 15.11.2013. Pokiaľ ide o svedkyňu J. a jej konfrontáciu so svedkom Y., aj s týmto návrhom
žalovaného sa súd prvej inštancie vysporiadal okrem iného aj tým, že v osobe svedkyne J. išlo o
nezainteresovanú svedkyňu a tvrdenia svedka Y. logicky zapadajú do výpovede svedkyne J.. Súd prvej

inštancie nepochybil, pokiaľ uvedené návrhy na doplnenie dokazovania nevykonal, dôvody, pre ktoré
tak postupoval, v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil. Iba nesúhlas s takýmto postupom okresného súdu
nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku.

8.3 Neobstojí ani námietka žalovaného ohľadne nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keď

žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tým,
prečo považoval nájomnú zmluvu za platne zmenenú údajnou ústnou dohodou účastníkov zmluvy. Súd
prvej inštancie takýto záver nevyslovil, konštatoval však, že mal preukázané, že v súvislosti so znížením
nájmu (premietnutého do dodatku ku zmluve) došlo aj k užívaniu menšej plochy prenajatých priestorov.Existenciu tejto dohody mal preukázanú faktickým konaním práve žalovaného, ktorý voči zmenšenej
výmere priestorov dlhodobo nenamietal, akceptoval užívanie menšej výmery a s tým súvisiaceho
zníženého nájomného. Tento záver sa premietol do ďalšej argumentácie súdu prvej inštancie ohľadne

neexistencie dôvodu na výpoveď nájomnej zmluvy zo strany nájomcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č.
116/1990 Zb. a teda, že by sa nebytový priestor stal bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohovorené
užívanie.

8.4 V súlade s vyššie uvedenými závermi je potom aj záver okresného súdu o tom, že výpoveď

nájmu zo strany žalovaného zo dňa 22.08.2013 bola neplatná. Žalovaný uplatnil výpovedné dôvody
v zmysle ustanovenia § 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb., a teda, že nebytový priestor sa stal bez
zavinenia nájomcu nespôsobilým na dohovorené užívanie. Okresný súd vyvodil, že žalovaný priestory
prevzal v stave spôsobilom na riadne užívanie, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z čl. V nájomnej
zmluvy zo dňa 01.10.2009, a zároveň, že pokiaľ v súvislosti so znížením nájmu došlo k dohode
o zúžení výmery užívaných priestorov, nemohlo takýmto postupom dôjsť k naplneniu výpovedného

dôvodu podľa ustanovenia § 3 písm.b) zákona č.116/1990 Zb. Pokiaľ v tomto smere okresný súd
argumentoval dlhodobým užívaním zmenšenej výmery prenajatých priestorov (a súvisiacim znížením
nájomného), nemožno jeho záveru nič vytknúť. Obdobné konštatovanie platí aj pre výpovedný dôvod
podľa ustanovenia § 3 písm. c) zákona č. 116/1990 Zb., ktorého dôvodné uplatnenie vyžaduje hrubé
porušenie povinností prenajímateľa vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., podľa ktorého je

prenajímateľ povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo
obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb,
ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. K zmene spôsobilosti prenajatého
priestoru na dohodnuté užívanie v zmysle vyššie uvedeného nedošlo. V tomto smere okresný súd po
konštatovaní, že výpoveď z nájmu je neplatná, správne uzavrel, že žalovanému nevznikol ani nárok na

pomernú zľavu z nájomného; neplnenie povinností zo strany prenajímateľa vyplývajúce zo zmluvy alebo
zo zákona okresný súd nezistil.

8.5 Pokiaľ okresný súd vzťahom k vyššie uvedenej argumentácii uzavrel, že mal preukázanú dôvodnosť
žalovaného nároku na zaplatenie sumy 2.700,-Eur, a teda nájomné za mesiace september, október

a november 2012, tento vyplynul z vykonaného dokazovania, posúdenia platnosti nájomnej zmluvy,
neplatnosti výpovede a započítacích prejavov v dôsledku existencie dlhodobého a nenamietaného
užívania menšej výmery prenajatých priestorov. Tento záver, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie je právne správny. Okresný súd posúdil aj dôvodnosť uplatneného a priznaného úroku z
omeškania, uviedol, v ktorý deň sa žalovaný s platením nájomného dostal do omeškania a správny je

aj jeho záver o výške úroku z omeškania.

8.6 Žalobca napokon namietal, že nedošlo k splneniu kumulatívne stanovených predpokladov pre vznik
nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta bola v nájomnej zmluve dojednaná tak, že
„pre prípad, že nájomca bez akéhokoľvek dôvodu pred ukončením nájmu prestane predmet nájmu

užívať a uhrádzať nájomné, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5.975,-Eur, v lehote troch
dní od porušenia zmluvných povinností“. Výkladom uvedeného ustanovenia nájomnej zmluvy okresný
súd vyvodil, že zmluvná pokuta sa týka prípadu, ak nájomca prestane platiť nájom a predčasne bez
relevantného dôvodu zmluvu ukončí. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že nájom za mesiace
september - november 2012 zaplatený nebol a k dohode účastníkov nájomnej zmluvy o ukončení nájmu

nedošlo. Zápis o odovzdaní nájomných priestorov za dohodu účastníkov zmluvy smerujúci k jej zániku
považovať nemožno, preukazuje len, že pri odovzdaní priestorov nájomcom prenajímateľovi nedostatky
zistené neboli. Je tak preukázané, že žalovaný ako nájomca priestory po ich odovzdaní ďalej neužíval (a
ani to netvrdil), napriek tomu, že nájom bol dohodnutý na dobu určitú, do 30.11.2014. Ak žalovaný tvrdil,
že k ukončeniu nájmu došlo v dôsledku podanej výpovede, zákonný ani zmluvný dôvod pre dôvodnosť

výpovedepreukázanýnebol(bod8.4.tohtorozsudku).Svojvoľnéukončenienájmuzostranyžalovaného
je tak naplnením zmluvných predpokladov pre uplatnenie zmluvnej pokuty. Na tomto závere nič nemení
protokolárne odovzdanie prenajatých priestorov.

8.7 Nič nemožno vytknúť ani postupu okresného súdu, ktorý na prospech žalovaného ako nájomcu

neprimerane vysokú zmluvnú pokutu prihliadnuc na účastníkmi nájomnej zmluvy dohodnuté znížené
nájomné. Tento záver súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol.9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I., ktorým zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 7.560,-Eur s prísl. podľa § 387 ods. 1, ods. 2
C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane závislého výroku (výrok III.) o trovách konania pred súdom

prvej inštancie. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd správne prihliadol na pomer úspechu a
neúspechustránsporu.Vkonečnomdôsledkuzávislývýrokotrováchkonaniažalovanýmargumentačne
napadnutý nebol.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p..
Nároknanáhradutrovkonaniapriznalžalobcovi,ktorýbolvodvolacomkonaníúspešnývcelomrozsahu,
nakoľko odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).