Rozsudok – Dôchodky ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/72/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200578
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8015200578.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej
a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Viery Nevedelovej, v právnej veci žalobkyne: N.
X., nar. XX. I., aktuálne bytom v Domove sociálnych služieb v Prešove, 080 01 Prešov, Volgogradská
5, právne zast. JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom AK v Prešove, Masarykova 2,
proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/BEZ/2015/11402 zo dňa 04. apríla
2015, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/23/2015-28 zo dňa 04.
marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6S/23/2015-28 zo dňa 04.
marca 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom zo dňa 04. marca 2016, č.k. 6S/23/2015-28 podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/
BEZ/2015/11402 zo dňa 04. apríla 2015, ktorým žalovaný odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil
rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov č. BJ1/OPPKŤZP/SOC/2015/35139-0004
z 30. januára 2015, ktorým žalobkyni s poukazom na § 38 ods. 1 písm. b) bod 1. a ods. 16 zákona č.
447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nebol priznaný peňažný príspevok na
kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi
a bytového zariadenia. Krajský súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa o
tento príspevok požiadala žiadosťou zo dňa 06. novembra 2014. Konštatoval, že nebolo sporným, že
žalobkyňa z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je fyzickou osobou odkázanou na sprievodcu pre
80% mieru funkčnej poruchy podľa Prílohy č. 3 časti V.2.D.c. zákona č. 447/2008 Z.z. pre Sjörgenov
syndróm a spĺňa podmienky Prílohy č. 6. III.b zákona č. 447/2008 Z.z. pre inkontinenciu moču a zároveň
spĺňa podmienky Prílohy č. 7.I.b a 7.II.b zákona č. 447/2008 Z. z. pre ťažkú poruchu mobility, pre
ktorú je odkázaná na používanie technicky náročnej pomôcky, pri ktorej dochádza k nadmernému
opotrebovaniu šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia. V zhode s názorom správnych orgánov za
rozhodujúcu skutočnosť považoval to, že žalobkyni sa od 18. januára 2010 poskytuje sociálna služba s
celoročným pobytom, z dôvodu ktorého jej s poukazom na § 38 ods. 16 zákona č. 447/2008 Z.z. tento
druh kompenzačného príspevku nepatrí. Krajský súd preto žalobu zamietol a konštatoval, že správne
orgány vydali svoje rozhodnutia v súlade s § 46 Správneho poriadku, tieto vychádzali zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a obsahovali predpísané náležitosti, pričom v odôvodneniach uviedli skutočnosti,

ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a vyrovnali sa
aj s návrhmi a námietkami žalobkyne.

Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podala žalobkyňa proti rozsudku krajského súdu
včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
rozhodnutia správnych orgánov zruší a zaviaže žalovanú nahradiť žalobkyni trovy konania. Namietala,
že na základe jej žiadosti mala byť podľa § 65 ods. 5 zákona č. 447/2008 Z.z. prehodnotená iba výška
peňažného príspevku, nie jeho poberanie ako také. Zákon č. 447/2008 Z.z. označila za diskriminačný
a nespravodlivý vo vzťahu k osobám v jej postavení, lebo nezohľadňuje osobitosti konkrétnych
prípadov. Z dôvodu, že je odkázaná na invalidný vozík a nevyhnutne predmetný peňažný príspevok
potrebuje na skutočnú kompenzáciu jej výrazne zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, ale najmä
opotrebovaním šatstva, bielizne a obuvi spôsobených pri používaní pomôcky, vzniká u nej extrémny
nesúlad medzi jej sociálnymi potrebami a zákonnými nárokmi, ktoré si ale nemôže úspešne uplatňovať.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že svoje rozhodnutie považuje za vecne
správne a vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a preto navrhuje, aby najvyšší súd rozsudok
krajského súdu potvrdil.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p."). V zmysle § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších
predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na webovom sídle Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorým odvolanie žalobkyne bolo
zamietnuté a bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým jej nebol priznaný
peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním
šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia na základe jej žiadosti zo dňa 06. novembra 2014.

Z pripojeného administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Bardejov číslo 2010/00496-002 z 08. februára 2010 bol žalobkyni podľa § 38 ods. 1 písm.
b) bod 1., ods. 16, § 45 ods. 3 a § 66 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. odňatý peňažný príspevok na
kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi
a bytového zariadenia vo výške 17,19 eur mesačne s účinnosťou od 01. februára 2010 a jeho výplata
bola zastavená od 01. januára 2010.

Nakoľko žalobkyňa voči tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nepodala, nadobudlo právoplatnosť
dňa 03. marca 2010. Správne orgány preto postupovali správne, keď sa žiadosťou žalobkyne zo dňa
06. novembra 2014 zaoberali v samostatnom (novom) správnom konaní, v rámci ktorého komplexne
skúmali, či žalobkyňa zákonné podmienky pre vznik nároku na peňažný príspevok na kompenzáciu
spĺňa. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že medzi konaním o odňatí peňažného príspevku na kompenzáciu
a konaním na základe jej žiadosti o kompenzačný príspevok zo 06. novembra 2014, je príčinná súvislosť
z dôvodu, že jej zdravotný stav sa nezlepšil a naďalej spĺňa všetky predpoklady pre poberanie príspevku.
Pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že peňažný príspevok na kompenzáciu jej bol odňatý neprávom,
mohla voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podať opravný prostriedok a namietať z
akých dôvodov s týmto rozhodnutím nesúhlasí, čo však neurobila. V konaní o novej žiadosti o priznanie
peňažného príspevku žalobkyňa preto už márne namieta neoprávnené odňatie peňažného príspevku
a márne žiada, aby správny orgán v právoplatne skončenej veci konal a postupoval podľa § 45 ods.
9 písm. f) zákona č. 447/2008 Z.z., keď k záveru o neoprávnenom odňatí peňažného príspevku na
kompenzáciu správny orgán dodatočne nedospel. Rozhodnutie o odňatí kompenzačného príspevku ako
také už nemôže byť predmetom prieskumu v žiadnom ďalšom (inom) konaní a ani správne orgány, ani
súd, sa ním nemôžu zaoberať v žiadnom inom (novom) konaní o priznanie kompenzačného príspevku
na základe novej žiadosti žalobkyne.

Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že na základe
jej žiadosti zo 06. decembra 2014 malo zo strany prvostupňového správneho orgánu dôjsť len k
prehodnoteniu výšky peňažného príspevku v zmysle § 65 ods. 5 zákona č. 447/2008 Z.z., nie však k
prehodnoteniu nároku na poberanie príspevku ako takého.

Odvolací súd ako na relevantnú nemohol prihliadnuť ani na argumentáciu žalobkyne rozhodnutím
Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/40/2013 zo dňa 20. augusta 2013, pretože sa týka podstatne odlišných
skutkových okolností a predovšetkým, ide o neporovnateľnú právnu situáciu, keďže v právnej veci
4Sžso/40/2013, rozhodnutie správneho orgánu o odňatí kompenzačného príspevku právoplatnosť
nenadobudlo.

Ako neoprávnenú vyhodnotil odvolací súd aj požiadavku žalobkyne, aby posudzovanie jej žiadosti
prebiehalo podľa právnych predpisov platných pred 01. januárom 2010, keďže žiadosť o umiestnenie
v domove sociálnych služieb podala v júli 2009 (teda pred zmenou právnej úpravy), a to z dôvodu,
že žiadne ustanovenie zákona č. 447/2008 Z.z. ani príslušné ustanovenia Správneho poriadku totižto
správnemu orgánu žalobkyňou navrhovaný postup neumožňujú. Navyše aj právna úprava platná pred
01. januárom 2010 neumožňovala poskytnúť peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytuje celoročná pobytová sociálna služba
(§ 38 ods. 16 zákona č. 447/2008 Z.z. v znení účinnom pred 31. decembrom 2009).

Žalobkyňa tiež namietala, že sa cíti byť diskriminovaná (v porovnaní s ostatnými osobami ubytovanými
v tom istom domove sociálnych služieb, ktorých zdravotný stav, osobné, majetkové a ďalšie pomery sú
podľa jej názoru porovnateľné a príspevok poberajú), keď požadovaný peňažný príspevok jej jednak
priznaný nebol a jednak ani naturálne jej sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia nie je nijako
kompenzovaný poskytovateľom sociálnej služby. Ustanovenie § 38 ods. 16 písm. b) zákona č. 447/2008
Z. z. považuje preto za nespravodlivé a diskriminujúce, keďže peňažný príspevok na kompenzáciu jej
nepatrí len preto, že pred 01. januárom 2009 nebola umiestnená v domove sociálnych služieb.

Odvolací súd v tomto kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
nadobudol účinnosť 01. januára 2009. Pokiaľ teda navrhovateľka požiadala o peňažný príspevok
žiadosťou zo 06. novembra 2014, vzťahovala sa na ňu uvedená právna úprava. Ako vyplýva z
dôvodovej správy k vyhlásenému zneniu zákona, zrejmým a vedomým úmyslom zákonodarcu bolo
neposkytovať peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytuje celoročná pobytová sociálna služba (s výnimkou zariadenia
podporovaného bývania a poskytovania sociálnych služieb prechodne alebo na určitý čas, najviac
30 hodín) z dôvodu, že tejto fyzickej osobe má zariadenie sociálnych služieb povinnosť poskytnúť
komplexné služby, vrátane stravovania v súlade so zdravou výživou, zabezpečenia prepravy svojich
klientov a výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva, a bielizne nedosahujú takú výšku zvýšených
výdavkov ako u osôb, ktoré žijú v domácnosti, nakoľko pri poskytovaní celoročnej pobytovej služby sa
do výšky úhrady klienta nepremietnu všetky náklady, ktoré je potrebné vynaložiť na poskytovanie tejto
sociálnej služby.

Za náležité považuje odvolací súd ešte zdôrazniť, že na peňažný príspevok na kompenzáciu, priznanie
ktorého je predmetom konania, nie je právny nárok. Pokiaľ zákonodarca v zákone č. 447/2008 Z.z.
nastavil kritériá poskytovania peňažného príspevku tak, že ich spĺňa iba vymedzená skupina z okruhu
osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, nemožno ich automaticky vyhodnotiť ako diskriminačné, hoci
v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci) sa
zavádzajú odlišné kritériá s úmyslom zámerne vylúčiť poberanie peňažného príspevku na kompenzáciu
zvýšených výdavkov v prípade, ak sa sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia sa už
kompenzuje (vykrýva) poskytovaním celoročnej pobytovej sociálnej služby ako je tomu aj v prípade
žalobkyne. Diskriminačný charakter aktuálnej právnej úpravy preto nemožno automaticky vyvodiť ani
z tej skutočnosti, že (v porovnaní so žalobkyňou), ňou označené osoby (umiestnené v rovnakom
domove sociálnych služieb), napriek poskytovaniu celoročnej pobytovej sociálnej služby poberajú aj
peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov, keďže tento im bol priznaný jednak ešte za
predchádzajúcej právnej úpravy, a jednak na rozdiel od žalobkyne, nedošlo u nich k takým zmenám
v zdravotnom stave, osobnostných predpokladoch, rodinnom prostredí alebo životnom prostredí a v

prostredí ktoré ovplyvňuje ich začlenenie do spoločnosti, ktoré majú vplyv na trvanie ich odkázanosti (§
65 ods. 5 zákona č. 447/2008 Z.z.). Krajský súd preto správne konštatoval, že v prípade žalobkyne bol
zistený iný skutkový stav, než u osôb, ktoré sú s ňou ubytované v tom istom domove sociálnych služieb
a na ktoré žalobkyňa poukazovala.

Pokiaľ žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorej sa poskytuje celoročná pobytová služba, sa ocitne v situácii,
keď si osobné vybavenie ( t.j. šatstvo, obuv, hygienické potreby a iné veci osobnej potreby podľa § 18
ods. 5 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách) nemôže zabezpečiť sama, nastupuje povinnosť
poskytovateľa sociálnej služby (vyplývajúca mu z ustanovenia § 18 ods. 5 zákona č. 448/2008 Z.z. o
sociálnych službách) potrebné osobné vybavenie jej poskytnúť. Tejto zákonnej povinnosti korešponduje
záväzok poskytovateľa sociálnej služby - Domova sociálnych služieb v Prešove uvedený v článku V,
bode 1., písm. c) zmluvy č. 29/2010 o poskytovaní sociálnej služby uzatvorenej dňa 15. januára 2010
v Prešove, poskytovať žalobkyni ako prijímateľke sociálnej služby okrem vykonávania nevyhnutnej
základnej osobnej hygieny, zabezpečenia záujmovej činnosti a prepravy, aj poskytovanie osobného
vybavenia. V tomto kontexte je preto potrebné vnímať a vykladať ustanovenie § 38 ods. 16 zákona
č. 447/2008 Z. z., podľa ktorého peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov nemožno
poskytnúť fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytuje celoročná pobytová
sociálna služba.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd, napriek subjektívnemu presvedčeniu žalobkyne, rozpor so zásadou
rovnakého zaobchádzania a princípom zákazu diskriminácie v danej právnej veci nevzhliadol a
nepovažoval preto za dôvodné obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na začatie
konania o súlade právnych predpisov ako to žalobkyňa navrhovala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zhode s názorom krajského súdu považoval preskúmavané
rozhodnutie žalovaného za zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. v spojení s § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní nebola úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 12. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.