Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. február 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 32Csp/139/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221479
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Benčová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8117221479.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobcu F. O., H.. XX.XX.XXXX, C. N.

XXX, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 264 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 27.09.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. V žalobe uviedol, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC XX/XXXX o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov bol
ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. XXCo XX/XXXX z 07.03.2017, právoplatný dňa 21.04.2017. Ako spotrebiteľ si uplatňuje

satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv, keď svoje práva musel brániť v súdnom konaní podaním
žaloby.

2. Žalobca ako dôkazy označil: rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. XXC XX/XXXX - XX zo dňa
08.11.2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. XXCo XX/XXXX - XXX zo dňa 07.03.2017.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že neuznáva žalobcom vznesený nárok na finančné

zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným
spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Mal za to, že žalobcovi finančné
zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi nevznikla. Poukázal na
skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, ktorý ako prvý
porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o
ochrane spotrebiteľa síce úspešnej strane sporu priznáva právo na primerané finančné zadosťučinenie,

no takto zákonom priznané právo je potrebné vykladať skôr reštriktívne. Súd musí zohľadniť nielen
úspešnosť tej- ktorej strany, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Nie je teda
vylúčené, aby súd po zvážení všetkých okolností aj napriek úspechu v konaní odmietol požadované
finančné zadosťučinenie priznať. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu zaspôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Jeho priznanie prichádza do úvahy v tých
prípadoch,keďporušenieprávaniemožnéužnapraviťinak.Ztohologickyvyplýva,žeužneprichádzado
úvahy uvedenie veci do pôvodného stavu, resp. zrušenie rozhodnutia. Cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany a nielen deklaráciu porušenia.
Takisto je nanajvýš otázne, či je právne prípustné priznať právnu ochranu tomu, kto sám právo porušuje.
Žalobca neplatil splátky podľa dohody o plnení v splátkach, čím sa dostal do omeškania. Žalovaný
je toho názoru, že okrem vyššie uvedených dôvodov žalobca nemá nárok na primerané finančné

zadosťučinenie ani z nasledovných dôvodov: žalobca v žalobe vôbec neuvádza, na základe porušenia
akého práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi si
voči žalovanému uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca nešpecifikoval, aká
ujma mu mala byť ako spotrebiteľovi spôsobená a nijako nepreukázal, že by v žalobe nešpecifikované
porušenie práva alebo povinnosti zo strany žalovaného bolo spôsobilé privodiť mu ako spotrebiteľovi
ujmu. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho určil žalobca výšku primeraného finančného

zadosťučinenia na sumu 500 eur. Navyše, už len zo samotnej povahy požadovaného nároku vyplýva,
že jeho výšku nemožno určovať odvodením od údajného iného majetkového nároku žalobcu. Výška
finančného zadosťučinenia by podľa konštantnej judikatúry mala kompenzovať nemajetkovú ujmu.
Žalovaný zároveň poukázal na to, že právo na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia
podliehapremlčaniu,leboajkeďideonemajetkovéprávo,svojoupovahoujeblízkeprávammajetkovým.

Žalovaný namietal duplicitu požadovaných peňažných plnení zo strany žalobcu, keď žalobca sa na
jednej strane domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a na druhej strane požaduje zároveň aj
finančné zadosťučinenie. Takýto súhrn finančných nárokov považuje žalovaný za šikanózny. Z vyššie
uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalovaný, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil, pričom súhlasil, aby sa súdne konanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti.
Pojednávania sa nezúčastnil ani žalobca, ktorý svoju neúčasť písomne neospravedlnil. Preto súd
prejednal a rozhodol spor na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu a žalovaného v súlade s ustanovením
§ 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"). Právny zástupca žalobcu

na pojednávaní zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu.

5. Súd sa vo veci oboznámil so spisovým materiálom, a to rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. XXC
XX/XXXX - XX zo dňa 08.11.2016 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. XXCo XX/XXXX - XXX
zo dňa 07.03.2017 a zistil tento skutkový stav veci:

6. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC XX/XXXX - XX zo dňa 08.11.2016 určil, že úver zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 15.01.2013 uzavretej medzi stranami sporu je bezúročný
a bez poplatkov. V odôvodnení okrem iného uviedol, cit.: „Účastníci konania uzavreli dňa 15.1.2013
zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 300 eur, ktorý sa zaviazal

žalobca splatiť spolu so zvýšeným poplatkom vo výške 264 eur, teda celkovo 564 eur a to jednou
splátkou. Túto sumu mal zaplatiť do 23.1.2014. Hodnota RPMN bola v tejto zmluve uvedená vo
výške 88 %. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný z časti zaplatil dlžnú sumu. V ten istý deň bola
podpísaná Dohoda o plnení v splátkach, kde však už bolo uvedené, že celkovú čiastku vo výške
564 eur je dlžník povinný splatiť v 12 mesačných splátkach po 47 eur (dlžník svojim podpisom tejto

dohody mal zároveň potvrdiť prevzatie 12 kusov vkladových lístkov), pričom RPMN bola už uvedená
vo výške 263,64 %.....Čo sa týka poplatku vo výške 264 eur je potrebné uviesť, že tento poplatok je
neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv.
všetku administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje o aké činnosti ide,
pričom poplatok za vypracovanie uzavretie zmluvy je 264 Eur, teda 88 % z úveru, čo je neúmerné

v porovnaní s praktikami bánk, ktoré požadujú 1-2 % za spracovanie úveru. Poplatok je neúmerne
vysoký a ako taký, je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).Takéto ustanovenie zmluvy o úvere je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a naviac nevyjadruje
skutočné náklady úverovej spoločnosti s poskytnutím úveru. Súd prvej inštancie rešpektujúc zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci konštatuje, že takto zadefinovaný poplatok je neúmerne

vysoký. V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ s jeho podstatou bol oboznámený, keďže
bol súčasťou spomínaných formulárových Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného.
Poplatok nie je ani náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a
uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Naviac je potrebné konštatovať,že nejde o cenu za poskytnutie úveru, pretože túto odráža úrok za úver. Podstatou tohto poplatku je
pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané a
sozreteľomnavýškuposkytnutéhoúveruideopoplatokneúmernevysoký.Súdtiežpovažovalzanekalé

konanie žalovaného, ktorým zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza hodnotu RPMN 88 %, za situácie,
keď je zmluva uzatváraná so žalovaným s tým, že úver, ktorý požaduje zaplatí v splátkach, pričom v
ten istý deň prakticky rovnaký čas žalovaný uzatvorí Dohodu o plnení v splátkach, kde sa vo vzťahu
k výške úveru a sume, ktorú má žalobca zaplatiť nič nezmení, avšak je tam uvedená RPMN 263,64
%. Ide o skutočnú sumu RPMN za podmienok že poskytnutý úver je zaplatený o dvanástich splátkach.

Súd mal za to, že takéto konanie žalovaného je neprípustné, smeruje k zavádzaniu spotrebiteľa, v tom
zmysle, že v samotnej zmluve je uvedená hodnota RPMN, ktorá je trojnásobne nižšia, pričom tak ako
bolouvedené,žalobcaodzačiatkumalzáujemosplácaníúveruv splátkach,žalovanýtedanemalžiadny
dôvod vypočítavať RPMN z iných vstupných údajov, než sú tie uvedené v dohode o plnení splátkach.
Dôvod takéhoto konania žalovaného, je oklamanie spotrebiteľa v tom zmysle, že celkové jeho ročné
náklady sú oveľa nižšie. Teda aj tu súd videl nekalé konanie žalovaného a vychádzal z toho, že v zmluve

bola uvedená nesprávna výška RPMN, čo taktiež spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.“

7. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XXCo XX/XXXX - XXX zo dňa 07.03.2017 potvrdil napadnutý
rozsudok, pričom okrem iného konštatoval, cit.: „Podľa zmluvy o úvere poplatok vo výške 264 Eur je
tvorený dohodnutým úrokom (39,15 % ročne, t.j. 117,45 Eur) a zvyšok vo výške 146,55 Eur zahŕňa

náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Administratívny poplatok predstavuje takmer polovicu zo sumy istiny. Odvolací súd zastáva názor, že
požadovanie úhrady administratívneho poplatku v takejto neprimeranej výške je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré
mu po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského

úveru je nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Okolnosť, či
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore so zákonom, resp. v rozpore so zásadou
dobrých mravov, súd skúma aj bez námietky účastníka a v prípade ich zistenia nepriznáva plnenia z nich
požadované. Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená,
že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha

prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu
v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Poplatok vo výške dosahujúcej takmer polovicu sumy
poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou
činnosťou.Občianskyzákonníkobsahujedemonštratívnyvýpočetneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok.
To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v

štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 15.01.2013 - dojednanie administratívneho poplatku
vo výške 146,55 eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké

plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s
porušením princípu dobrých mravov neprijateľná, a teda neplatná.“ Rozsudky nadobudli právoplatnosť
dňa 21.04.2017.

8. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o
ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať

ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa § 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie spotrebiteľovia) ukladať povinnosť bez právneho dôvodu,
b) upierať práva podľa § 3.

9. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná. Medzi
stranami nebolo sporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo
spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená skutočnosť v tomto konaní namietaná nebola. Súdne rozhodnutia
už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu
spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a

ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS, ktorý bol prebratý
aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení
voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne
informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vytvorené predávajúcim alebo
poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto vzťahoch je práve dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby

poskytuje.

10. Zákon za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v porovnaní s dodávateľom
na vyváženie faktickej prevahy dodávateľa zakotvil pomerne prísne pravidlá a náležitostí, ktoré musí
zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňať. Zároveň spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné

zmluvné podmienky. Bolo preto povinnosťou súdu podrobiť kontrole obsahové náležitosti zmluvy o
úvere. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC XX/XXXX - XX určil, že úver zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 15.01.2013 uzatvorenej medzi stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov.
Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XXCo XX/XXXX - XXX uvedený rozsudok ako vecne správny
potvrdil. Súdy vychádzali z toho, že zmluva o úvere uzatvorená so žalobcom ako spotrebiteľom obsahuje

neprijateľné zmluvné podmienky (administratívny poplatok) a výška RPMN je uvedená nesprávne.
Námietka žalovaného v tom zmysle, že v žalobe absentuje uvedenie akého porušenia sa mal žalovaný
vo vzťahu k žalobcovi dopustiť, nebola dôvodná. Žalobca poukázal na rozsudky súdov, kde porušenie
konkrétnych právnych predpisov konštatované bolo. Išlo o ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
zakazujúce, aby spotrebiteľské zmluvy obsahovali ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - neprijateľné zmluvné podmienky.
Zároveň zmluva o úvere neobsahovala správny údaj o výške RPMN, na základe čoho súdy vyhodnotili
úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. j)
Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov).

11. Súd poukazuje na to, že zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je jednak satisfakčná
funkcia, ktorá sa vzťahuje na konkrétneho spotrebiteľa, ktorému je primerané finančné zadosťučinenie
priznané v relutárnej podobe. Okrem toho má však primerané finančné zadosťučinenie aj preventívnu
funkciu, ktorá nie je o nič menej významná a ktorej úlohou je odradiť nečestných dodávateľov
od používania neprijateľných zmluvných podmienok či používania zmlúv neobsahujúcich zákonom

predpísané náležitosti. Napokon existuje tu sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia,
ktorá má viesť k tomu, aby dodávatelia boli postihnutí aj v majetkovej sfére, keďže ako ukazuje
už niekoľkoročná súdna prax, vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné, resp. konštatovanie
absencie požadovaných zákonných náležitostí v zmluvách so spotrebiteľmi (ide de facto o morálne
odsúdenie),javísabyťnedostatočným.Nemožnozabúdaťnato,žeboltoprávežalovaný,ktosadopustil

konania v rozpore so zákonom.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom toho, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, súd poukazuje
na ust. § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého kvalifikačným znakom pre
priznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianiejeujma.Postačuje,žespotrebiteľúspešneuplatnil

nasúdeporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejzákonom. Prepriznanieprimeranéhofinančného
zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo. Uvedená skutočnosť v danom prípade
vyplýva z vyššie citovaných rozsudkov. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi
bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

13. Ani v prípade aplikácie § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do
09.06.2013 (Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobiléprivodiť ujmu spotrebiteľovi.), z ktorého pravdepodobne žalovaný pri formulácii svojho vyjadrenia
vychádzal (ale s ktorým sa súd nestotožňuje), nebolo by možné dospieť k záveru, že preukázanie vzniku
ujmy je nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie

nároku na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Uvedený
právny názor je plne v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo XXX/XXXX zo dňa
25.01.2017 podľa ktorého, cit.: „V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci
sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,

aknasúdeúspešneuplatníporušeniesvojhopráva,atoodtoho,ktozatotoporušenieprávazodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť
spotrebiteľovi ujmu (stav k 9.6.2013 - poznámka súdu). Samotná povaha primeraného finančného

zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o
existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne
vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže
na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“

14. Nemožno sa stotožniť so žalobcom, že ide o duplicitu uplatňovaných nárokov, teda, že popri
bezdôvodnom nároku si žalobca uplatňuje i primerané finančné zadosťučinenie. V danom prípade z
obsahu spisu nevyplýva, aby si bol žalobca v nejakom konaní uplatnil nárok na bezdôvodné obohatenie.

15. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, súd poukazuje na to, že

samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie,
keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd
a žiadať o ochranu svojich práv. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. XXOdo XXX/XXXX, podľa ktorého, cit: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom,
že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento

aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby
se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“

16. V danom prípade súd považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
264 eur, teda v sume, o ktorú sa žalovaný chcel na úkor žalobcu obohatiť. Zákon hovorí o „primeranom“

finančnom zadosťučinení, čo podľa názoru súdu má umožniť súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé
prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Pri úvahe o výške priznaného
finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež
časový aspekt závadného konania žalovaného. V konaní vedenom pod sp. zn. XXC XX/XXXX bolo
preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 15.01.2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný

ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 300 eur, ktorý mal splatiť aj s príslušným
poplatkom 264 eur. Práve uvedenú sumu 264 eur súd považoval za primeranú v tomto konkrétnom
prípade. V danom prípade žalobca pred súdom neprodukoval žiadne tvrdenia ohľadom požadovanej
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, nezdôvodňoval prečo práve suma 500 eur je práve v
tomto prípade premeraná.

17. Možno preto zhodnotiť, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 264
eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi primeranú satisfakciu
a súčasne pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovaného, ktorého má „motivovať“ k tomu, aby sa
v budúcnosti vyhol predkladaniu vadných zmlúv spotrebiteľom. Súd na záver pripomína, že inštitút

primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo XXX/XXXX zo dňa
24.05.2017). Z týchto dôvodov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 264 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

18. Súd vyhodnotil námietku žalovaného ohľadom premlčania žalobcovho nároku ako nedôvodnú.
Rozsudok o určení zmluvy o úvere za bezúročný a bez poplatkov sa stal právoplatným dňa
21.04.2017, preto nemožno konštatovať, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je premlčaný(obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo XXX/XXXX zo dňa 24.05.2017).
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo XX/XXXX, na ktoré v tejto súvislosti
žalovaný poukázal bolo procesnej povahy a netýkalo sa premlčania nároku na primerané finančné

zadosťučinenie.

19. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa, súd považoval nárok žalobcu
na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný vo výške 264 eur, a preto žalobe v tejto časti vyhovel
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

20. Podľa čl. 3 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné
vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva
tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdnehodvoraEurópskejúnie,atostrvalým
zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti
ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
Podľa čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné

usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít.
Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

21. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške napriek tomu, že mu nepriznal
ním požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
V danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku,
ten bol daný. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa pritom vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia (obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo XX/XXXX zo dňa 05.05.2017). O
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na

Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov

tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).