Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/131/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817204288
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817204288.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu S. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. Q. XXXX/
XX, R., zastúpeného JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Doležalova 7,
Bratislava, IČO: 47 245 042 proti žalovanej X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Sv. A. XX/X, Y., zastúpenej
JUDr. Máriou Habalčíkovou, advokátkou, so sídlom Bakalárska 4, Prievidza, o určenie neplatnosti
právneho úkonu a určenie, že žalovaná nie je dedičom po poručiteľovi S. I., na odvolanie strán sporu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 16C/11/2017-146 zo dňa 01. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že závet poručiteľa S. I., nar. XX.XX.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXXX, naposledy bytom Q. pod L., spísaný dňa XX.XX.XXXX v P., za prítomnosti troch
svedkov, a to R. Q., S.. J. T. a L. O., je neplatný /výrok I./, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol /výrok
II./ a rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej

určenianeplatnostizávetuporučiteľaS.I.,nar.XX.XX.XXXX,spísanéhodňa29.05.2011akoiurčenia,že
žalovaná nie je dedičom po poručiteľovi S. I., zomrelom XX.XX.XXXX. Súd vykonal v spore dokazovanie,
z ktorého zistil, že podľa závetu podpísaného údajne poručiteľom S. I. dňa XX.XX.XXXX v P. menovaný
potvrdil, že jeho majetok v čase spísania závetu predstavuje 1-izbový byt č. X v Q. pod L. s tým, že
v blízkej budúcnosti by mal dedičsky nadobudnúť aj dvojizbový byt č. 6 v Q. pod L. po svojej matke
Ing. F. I. a ďalej dedičsky nevysporiadané pozemky v k. ú. Q. pod L. po starej matke R. X., rodenej N.
a starom otcovi R. X., ako aj prastarej mame Y. N. s tým, že uvedený nepredaný nehnuteľný majetok

zanecháva p. X. L. /tu v spore žalovaná/ a v prípade, že v budúcnosti dôjde k predaju tohto majetku
a zostanú finančné prostriedky, ktoré nepoužije na osobnú spotrebu, tieto zanecháva X. L. /tu v spore
žalovaná/ a v prípade jej smrti ustanovuje za ďalšiu dedičku jej dcéru I. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX,
ktorá je jej dedičkou zo zákona s tým, že táto závet je prejavom jeho poslednej vôle. Zo závetu vyplýva,
že bol podpísaný 29.05.2011 v prítomnosti svedkov R. Q., nar. XX.XX.XXXX, Ing. J. T., nar. XX.XX.XXXX
a L. O., nar. XX.XX.XXXX. Z listu z 05.05.2011 od žalovanej žalobcovi súd zistil, že žalovaná zaslala
žalobcovi list, v ktorom uviedla, že jej sesternica Ing. F. I. (jeho bývalá manželka) XX.XX.XXXX zomrela,

pričom žalovaná vedela, že s ňou ani s jej synom S. neudržiaval žalobca kontakt. Uviedla, že vznikli
nové skutočnosti, S. je veľmi ťažko duševne chorý a nie je schopný sa o seba sám postarať s tým, že
v súčasnosti je krátkodobo hospitalizovaný na psychiatrii, ale vo veľmi krátkom čase to treba doriešiť.
Preto ho ako jeho otca oslovuje. Uviedla, že do uvedenej záležitosti zasahuje preto, lebo v minulosti R.sľúbila, že dohliadne na to, aby bolo o jej syna patrične postarané, preto ho vyzvala na osobné stretnutie.
Z lekárskej prepúšťacej správy z 01.06.2011 súd zistil, že poručiteľ S. I. bol prijatý XX.XX.XXXX do
NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach na psychiatrické oddelenie so základným ochorením paranoidná

schizofrénia. Z lekárskej správy MUDr. Vladimíra Garaja z 01.06.2011 súd zistil, že 12.04.2011 bol
poručiteľ S. I. hospitalizovaný po tom, čo ho našli s mŕtvou matkou, ktorá bola už asi 2 dni mŕtva,
on sa nestravoval, nevie sa o seba postarať. Z objektívneho vyšetrenia bolo zistené, že orientácia
sa u menovaného nedala zistiť, situáciu nechápe, vnímanie zvýšené, myslenie inkoherentné, bludné
obsahy v myslení, osobnosť dezintegrovaná, nevyspytateľný, nebezpečný sebe aj okoliu. V časti priebeh

je uvedené, že sa jedná o 41-ročného pacienta opakovane hospitalizovaného na ich psychiatrickom
oddelení, toho času prijatý v akútnom psychotickom obraze po úmrtí matky, s ktorou žil v spoločnej
domácnosti s tým, že nastavujú antipsychotickú medikáciu, postupne sa zlepšuje kontakt s realitou,
v myslení pretrvávajú chronifikované bludné obsahy, ojedinele epizódy dezintegrácie, aktuálne bez
dopadu na správanie s tým, že pacient je podrobivý, bez prejavov dráždivosti, v organickom obraze
dominuje hlboké reziduum s tým, že dnešným dňom je pacient v zlepšenom a stabilizovanom stave

prepúšťaný do starostlivosti CSS Horná Maríková. Podľa uznesenia Okresného súdu Prievidza sp. zn.
11D/110/2016 (Dnot 191/2016) z 14.2.2017 v dedičskej veci po poručiteľovi S. I., nar. XX.XX.XXXX,
súd rozhodol, že konanie o dedičstve prerušuje a zároveň bol odkázaný žalobca, aby v lehote jedného
mesiaca od právoplatnosti uvedeného uznesenia podal žalobu na Okresný súd Prievidza o určenie
absolútnej neplatnosti závetu poručiteľa spísaného dňa 29.05.2011 za prítomnosti troch svedkov úkonu.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že jediný zákonný dedič - otec poručiteľa, t.j. žalobca, v určenej
lehote podal námietky voči závetu poručiteľa, ktorý neuznal za platný z viacerých dôvodov, nakoľko
poručiteľ trpel vážnou duševnou chorobou a psychický stav poručiteľa v čase spisovania závete bol v
dôsledku jeho duševnej poruchy taký, že nebol spôsobilý vykonávať akýkoľvek právny úkon, preto súdna
komisárka odkázala žalobcu v zmysle § 194 ods. 1 CMP /zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový

poriadok/ ako toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje
práva uplatnil žalobou. Z úmrtného listu z 25.05.2017 mal súd preukázané, že L. O., nar. XX.XX.XXXX
dňa XX.XX.XXXX zomrel. Z lekárskej prepúšťacej správy z 01.12.2016 vyplynulo, že Ing. J. T., nar.
XX.XX.XXXX bol prijatý do Nemocnice Handlová 2. súkromná nemocnica, s.r.o. dňa 23.11.2016, a
to pre vnútromozgové krvácanie do hemisféry bližšie neurčené, ďalej z uvedenej správy vyplýva, že

menovaný trpí chronickou ischemickou chorobou srdca, benígnou primárnou artériovou hypertenziou,
aterosklerózou. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Ps/2/2011 z 16.08.2011 bol S. I.,
nar. XX.XX.XXXX pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, pričom za opatrovníčku
menovaného bola ustanovená X. L., nar. XX.XX.XXXX /tu v spore žalovaná/. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva, že zo záverov ZP MUDr. Márie Majzlanovej, znalkyne z odboru zdravotníctvo,

odvetvie - psychiatria jednoznačne vyplynulo, že S. I. trpí závažnou duševnou chorobou - paranoidnou
schizofréniou v atakách s prehlbujúcim sa defektom osobnosti, toho času ťažkého stupňa. V dôsledku
duševnej poruchy je jeho kontakt s realitou oslabený, determinovaný, prevažne s chorobným prežívaním
vnútorného sveta predstáv a zážitkov. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20.09.2011. Zo
znaleckého posudku č. 32/2011 MUDr. Márie Majzlanovej, vypracovaného vo vyššie uvedenom konaní

o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony S. I., nar. XX.XX.XXXX, súd zistil, že znalkyňa konštatovala,
že posudzovaný S. I. trpí závažnou duševnou poruchou - paranoidnou schizofréniou v atakách s
prehlbujúcim sa defektom osobnosti, toho času ťažkého stupňa. Táto sa prejavuje nedostatočnou
a málo zrozumiteľnou komunikatívnosťou, nevýkonnosťou, pasivitou, v dôsledku duševnej choroby
menovaný nie je schopný samostatného fungovania, jeho kontakt s realitou je oslabený, determinovaný,

prevažnepatickým/chorobným/prežívanímvnútornéhosvetachorobnýchpredstávazážitkov,tohočasu
reziduálne /vo zvyškovej forme/ pozitívnych príznakov. Znalkyňa konštatovala, že u posudzovaného sú
splnené podmienky na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu z dôvodu prítomnej
duševnej poruchy, a to paranoidnej schizofrénie s ťažkým defektom osobnosti a chýbajúcim náhľadom
na svoj stav s prejavmi závažne narušenej sociability. Nie je schopný postarať sa o seba samého,

nakoľko sa reálne nevyzná v sebe ani v okolitom dianí. Znalkyňa sa vyjadrila, že menovaný trpí
duševnou poruchou takého charakteru, že doručenie rozhodnutia by mohlo na neho pôsobiť nepriaznivo
a menovaný nie je schopný v dostatočnej miere pochopiť význam rozhodnutia. Z výsluchu žalovanej na
pojednávaní konanom 01.02.2018 súd zistil, že počas hospitalizácie poručiteľa S. I. ml. tohto viackrát
navštívila na psychiatrickom oddelení v NsP Bojnice, kde bol hospitalizovaný od 12.04.2011. Dňa

29.05.2011 tam prišla s priateľom Ing. T., kedy sa jej poručiteľ opýtal, či je už závet pripravený. Keďže
na spísaní závetu poručiteľ nástojil, Ing. T. požiadal svojho syna, aby sa dostavil do svojej firmy, pričom
p. T. ml. závet vypracoval a vytlačil. Ona kontaktovala osoby, ktoré sú uvedené ako ďalší svedkovia
spísania závetu. Následne v ten deň prišli uvedení svedkovia a išli na oddelenie za poručiteľom počasnávštevných hodín. Poručiteľ si závet prečítal v prítomnosti svedkov sám, následne sa ho opýtala, či je v
súladesjehovôľou.Onjepovedal,žetexturozumieajenaformulovanýtak,akosiprial.Eštezopatrnosti
mu pomaly text listiny prečítala i ona, znovu poručiteľ potvrdil pred všetkými, že závet je vyhotovený

tak, ako si on prial. Potom poručiteľ listinu podpísal ako prvý, po ňom svedkovia. Poručiteľ sa jej javil
tak, že chápe, akú listinu podpisuje, a že tento dokument vyjadruje jeho vôľu, nejavil žiadne známky
narušenia jeho uvažovania. Ohľadom vzťahu s Ing. T. uviedla, že sa s ním stretávala len príležitostne
v rokoch 2010-2011, nikdy spolu nežili v spoločnej domácnosti ako druh a družka, stretávali sa pri
rodinných príležitostiach, lebo sú priatelia, išlo o stretnutia a oslavy jeho detí, vnúčeniec a tiež z jej strany,

keď mali oslavy jej dcéra a vnúčatá. Uviedla, že L. O., nar. XX.XX.XXXX bol jej prvý manžel, s ktorým
mala jednu dcéru I. O., toho času O., nar. XX.XX.XXXX. Jej prvé manželstvo bolo rozvedené v roku
1977, druhé manželstvo uzavrela v roku 1978 s druhým manželom P. L., s ktorým sa rozviedla v roku
1992. Po rozvode manželstva s prvým manželom kontakty s ním udržiavala najmä dcéra, pravidelne sa
stretávali až do jeho smrti. Uviedla, že dcéra žije v zahraničí od marca 2013, v čase spisovania závete
žila ešte na Slovensku, s otcom bola v kontakte. Ona sa s prvým manželom po rozvode stretávala

málo, skôr po narodení vnukov I., ktorý sa narodil v roku 2005 a D., ktorý sa narodil v roku 2008. Vtedy
sa s bývalým manželom stretávali častejšie, pretože keď prišli do Prievidze, tak prišli vnuci i k nej a
vtedy ich prišiel pozrieť bývalý manžel, ktorý si ich brával na výlety. Uviedla, že jej vzťahy po narodení
vnukov boli medzi ňou a bývalým prvým manželom dobré, stretli sa približne 3x do roka, hlavne počas
prázdnin, keď boli vnuci u nej na prázdninách. Uviedla, že s ním v tom čase už nemala bližší priateľský

ani dôverný vzťah, stretli sa len výslovne kvôli vnukom a dcére. Uviedla, že k spísaniu závete došlo
až na tretí alebo štvrtýkrát po tom, ako sa o tom s poručiteľom rozprávala a až potom kontaktovala
bývalého manžela, či by bol ochotný ísť svedčiť. Bývalý manžel s tým súhlasil, ona ho informovala o
tom, že ich dcéra bude uvedená v závete, že ona po jej smrti bude dedičkou. Bývalý manžel povedal,
že keď je to hlavne kvôli žalovanej, že s tým súhlasí. O presnom znení závetu sa svedkovia dozvedeli

až v deň podpisovania závete. Na otázku zástupcu protistrany, prečo takúto osobu požiadala o to, aby
išla ako svedok pri podpisovaní závetu, keďže išlo o osobu, s ktorou preberala výlučne iba vnúčatá
a nie osobné veci, žalovaná uviedla, že ona nerozširovala jej veci medzi cudzích ľudí, keďže sú to
viac-menej rodinné záležitosti a nepovažovala za potrebné a vhodné zaťahovať do toho cudzie osoby.
Žalovaná v priebehu konania ohľadom jej vzťahu s Ing. T. uviedla, že s menovaným sa pozná od roku

1999. Uviedla, že teraz mal 80 rokov, uvedený priateľ jej pomáhal aj čase, keď bola chorá a potrebovala
urobiť nákup približne raz do mesiaca. Uviedla, že môže povedať, že je to jej dôverný priateľ. Niekedy
sa stretli i dvakrát do mesiaca, preberala s ním aj osobné záležitosti, aj on jej rozprával o svojich. On
jej hovoril aj o jeho problémoch, bola zrejme jeho jedinou dôvernou priateľkou. Na otázku, či mali spolu
aj iný vzťah ako priateľský, uviedla, že nie, iba priateľský. Uviedla, že je vdovec, už v čase, keď sa

zoznámili, bol vdovec. Uviedla, že menovaného priateľa navštevovala i keď bol hospitalizovaný v NsP aj
na oddelení dlhodobo chorých. Po úraze hlavy v roku 2016 zostal dočasne odkázaný na cudziu pomoc,
teraz je čiastočne sebestačný, pomáhajú mu opatrovateľky. Uviedla, že momentálne nevie uviesť, či je
v súčasnosti mentálne v poriadku, lebo mal poškodený mozog a vypadávajú mu z pamäte niektoré veci,
na niečo si vie ťažko spomenúť. Posledný rok sa navštevujú približne raz do mesiaca, niekedy aj vonku,

chodia spolu do Tesca na obed a podobne.
3. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /
ďalej len CSP/, § 192, § 193 a § 194 ods. 1 a 2 CMP v spojení s § 476b, § 467f, § 116 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že po zhodnotení zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba žalobcu
je sčasti opodstatnená. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci podľa názoru súdu nesporne

vyplynulo, že dňa 29.05.2011 mal byť v prítomnosti troch svedkov R. Q., Ing. J. T. a L. O. poručiteľom
S. I., nar. XX.XX.XXXX vlastnoručne podpísaný závet, v ktorom určil ako závetnú dedičku p. X. L.,
nar. XX.XX.XXXX, teda žalovanú, a v prípade jej smrti jej dedičku a dcéru I. O., nar. XX.XX.XXXX. Z
ustanovenia § 476b Občianskeho zákonníka v platnom znení vyplýva, že závet, ktorý poručiteľ nenapísal
vlastnou rukou /čo bolo aj v danom prípade/ musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami

súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Z ustanovenia § 476f
Občianskeho zákonníka vyplýva, že závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke, nemôžu
pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia. Z
uvedeného potom vyplýva, že osoby blízke k závetom povolaným osobám, ktorými v danom prípade sú
v prvom rade X. L., teda žalovaná a iba v prípade smrti žalovanej jej dcéra I. O., nemohli pôsobiť pri

podpisovaní uvedenej závete ako svedkovia. Definícia blízkych osôb je stanovená v § 116 Občianskeho
zákonníka, pričom blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela
jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Podľa názoru súdu vo vzťahu k žalovanejako osobe závetom povolanej bol jednoznačne blízkou osobou R. Q., nar. XX.XX.XXXX, keďže je jej
brat, a podľa názoru súdu osobou blízkou vo vzťahu k žalovanej bol i Ing. J. T., nar. XX.XX.XXXX.
Žalovaná ohľadom vzťahu s Ing. T. spočiatku v konaní uviedla, že sa s ním stretávala len príležitostne

v rokoch 2010-2011, a to pri rôznych príležitostiach, keďže sú priatelia, išlo o stretnutia ako oslavy jeho
detí, vnúčeniec a tiež z jej strany, keď mali oslavy jej dcéra a vnúčatá. Následne v priebehu konania
uviedla, že uvedený priateľ jej pomáhal aj v čase, keď bola chorá, vyjadrila sa, že je to jej dôverný
priateľ, niekedy sa stretli i dvakrát do mesiaca, preberala s ním aj osobné záležitosti, o ktorých jej
rozprával i on. Uviedla, že bola zrejme jeho jedinou dôvernou priateľkou. Potom, čo bol navrhnutý v

ďalšom konaní výsluch menovaného Ing. T. ako svedka uviedla, že má strach o zdravie uvedeného
svedka, ak by sa mal zúčastniť výsluchu ako svedok v tomto konaní, pretože má pamäťové a aj
iné zdravotné problémy, ktoré zdravie by mohlo byť výsluchom poškodené. Na základe uvedených
vyjadrení súd jednoznačne vyhodnotil, že v danom prípade možno menovaného vo vzťahu k žalovanej
jednoznačne považovať za blízku osobu v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, keďže podľa jej
vyjadrení sa jedná o dôverného priateľa, vzájomne sa poznajú s ich blízkou rodinou, zúčastňujú sa

na ich oslavách, vzájomne si pomáhajú v čase chorôb, pravidelne sa stretávajú, pričom žalovaná v
súvislosti s výsluchom menovaného prejavila strach o zdravie menovaného, z čoho možno vyvodiť, že
ak by menovaný utrpel ujmu, túto by pociťovala ako vlastnú. Vyššie uvedený závet poručiteľ nepodpísal
pred dvoma spôsobilými svedkami, teda svedkami, ktorí nie sú zo svedectva vylúčení v zmysle § 476f
Občianskeho zákonníka, preto súd vyhodnotil uvedený právny úkon, keďže bol vykonaný v rozpore so

zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatný. Súd rozhodol o určení neplatnosti závetu,
pričom v danom prípade nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na tomto určení, keďže
v danom prípade posúdenie a predpoklad pre podanie uvedenej žaloby je stanovený v § 194 CMP.
Keďže súd určil, že závet poručiteľa zo dňa 29.5.2011 je neplatný, považoval za nadbytočné určenie, že
žalovaná nie je dedičom po poručiteľovi S. I. a preto v tejto časti žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedený

právny názor súd v konaní nevykonal ďalšie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami, a
to s poukazom na zásadu hospodárnosti súdneho konania a ani výsluchom svedka Ing. T., vzhľadom
na jeho vek, poškodené zdravie, ktoré vyplýva i z vyššie uvedených lekárskych správ, ako i samotné
vyjadrenie žalovanej o jej vzťahu k uvedenému svedkovi, ktoré vyjadrenie súd považoval za dostatočné
pre posúdenie jej vzťahu k uvedenému svedkovi.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na to, že úspech žalobcu i žalovanej bol v konaní
v zásade rovnaký, keďže súd jednému určovaciemu výroku vyhovel a ďalší navrhovaný určovací výrok
zamietol. Preto o trovách konania sporových strán rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
5. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu.

6. Žalobca svoje odvolanie smeroval proti do výrokov II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa
neho už po výpovedi samotnej žalovanej bolo zrejmé, že závet je neplatný práve z tých formálnych
dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval už vo svojich písomných podaniach a ktoré súd prvej inštancie
správne uviedol v napadnutom rozsudku. Napadnutým rozsudkom v merite veci, tak žalobca fakticky
dosiahol presne to čo chcel. Žalobca v závere svojej žaloby v súvislosti so správnou formuláciou petitu

výslovne upozornil súd na nejednotnosť aplikačnej praxe pri formulovaní výroku v tomto druhu konaní.
Uviedol, že len z tohto dôvodu si kvôli právnej istote dovoľuje naformulovať petit až v dvoch bodoch,
aby vyhovel nie len uzneseniu okresného súdu zo dňa 14. februára 2017, sp. zn. 11D 110/2016,
Dnot 191/2016, ale aj obom právnym názorom pri formulácii petitu pri neplatnosti závetu, kde podľa
niektorých treba žalovať na určenie „len“ neplatnosti závetu a podľa iných treba žalovať na určenie,

že niekto je alebo nie je dedičom, pričom otázka platnosti závetu sa tu posudzuje len ako predbežná
otázka. Zo žaloby je jednoznačné čoho sa žalobca domáhal a presnú jazykovú formuláciou výroku
rozhodnutia ponechal žalobca na posúdení súdu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku určil
neplatnosť závetu a v súvislosti s určením, že žalovaná nie je dedičom po poručiteľovi, súd nevidel dôvod
ani naliehavý právny záujem na takomto určení a v tejto časti žalobu zamietol. Tu žalobca poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 9. 2010 sp. zn. 5Cdo/254/2009,
podľa ktorého „požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho
sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho
rozsudku.Akžalobcaoznačilvžalobepresne,určiteazrozumiteľnepovinnosť,ktorámábyťžalovanému
uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti,

súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia
rovnaképrávaapovinnosti,ktorýchsažalobcadomáhal.Ibasúdrozhodujeotom,akobudeformulovaný
výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sažalobca žalobou skutočne domáhal.“. Podľa žalobcu sa v tomto druhu konania naliehavý právny záujem
nedokazuje, preto odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto súvislosti nie je dôvodné. Taktiež nový civilný
kódex (CSP) zameral svoju pozornosť na určovanie konečného a aktuálneho stavu v čase vyhlásenia

rozsudku a nie určovanie minulých stavov či meritórneho posudzovania predbežných otázok. Vzhľadom
na to, že súd prvej inštancie prostredníctvom súdneho komisára určil ako má znieť petit žaloby, tak
žalobca uvedené rešpektoval, no zároveň súdu uviedol, že otázku platnosti závetu je možné považovať
„len“ za predbežnú otázku a práve preto považoval žalobca za vhodné poňať do výroku a nie len do
odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj tú skutočnosť slúžiacu na konečné vyriešenie sporu medzi

sporovými stranami a to že, žalovaná nie je dedičom po poručiteľovi. Okrem toho podľa § 137 písm.
c) CSP sa má petit formulovať nie ako určenie neplatnosti právneho úkonu, ale ako určenie práva či
povinnosti a práve preto žalobca svoj petit (okrem stanoveného znenia výroku od súdneho komisára)
vyjadril aj v intenciách toho, že žalovaná nie je dedičkou po poručiteľovi, tzn. že nemá žiadne dedičské
právo voči poručiteľovi. Na tom nevidí žalobca nič zbytočné ako to bez ďalšieho uzavrel súd prvej
inštancie. Žalobca ďalej uviedol, že o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol veľmi

jednoducho a to tak, že predmetom žaloby boli dva výroky (mimo uplatnenej náhrady trov) a keďže
vyhovel „len“ jednému bodu petitu, tak nepriznal náhradu trov žiadnej zo strán, pretože „úspech žalobcu
i žalovanej bola v konaní v zásade rovnaká“. Takéto rozhodnutie súdu nepovažuje žalobca za správne
a už vôbec nie za spravodlivé. Žalovaná nemala v konaní pred súdom žiaden úspech, nedosiahla totiž
vôbec nič z toho čo chcela. Predmet sporu sa totiž týkal jedinej veci a to či predmetný závet je alebo nie je

platný.Tým,žesúdurčilpredmetnýzávetzaneplatnýuspeljedinealenžalobca.Okremtohopredmetom
konania neboli žiadne dve spojené veci, pri ktorých by bola potreba dvoch určovacích výrokoch, ale
predmet konania bol len jeden jediný a to (ne)platnosť predmetného závetu. Práve v tejto súvislosti sa
však vyskytujú dva aplikačné smery pri formulovaní petitu. Na uvedené žalobca súd riadne upozornil a
to len z dôvodu, aby výrok naformulovaný súdom bol správny. Za tohto stavu preto konštatovanie súdu,

že úspech žalobcu i žalovanej boli v konaní v zásade rovnaké nezodpovedá vôbec realite. Žalobca
preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že
určí, že žalovaná nie je dedičkou po poručiteľovi a vo výroku III. tak, že mu prizná proti žalovanej nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu.
7. Žalovaná smerovala svoje odvolanie do výrokov I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo určené,

že závet poručiteľa je neplatný a III. o náhrade trov konania. Zopakovala okolnosti spísania záveru
poručiteľa a poukázala na to, že to bol poručiteľ, ktorý si spísanie závetu vymienil a prial. Podľa nej je
závetná listina zložená z dvoch samostatných právnych úkonov, jednak záveru poručiteľa v prospech
žalovanej a potom závetu poručiteľa v prospech dcéry žalovanej, p. I. O., rod. O.. Týmto spôsobom
poručiteľ ustanovil popri sebe dvoch dedičov a súčasne určil ich poradie. Závetom povolaná dedička

I. O., rod. O. však nebola stranou tohto sporu. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie
určil neplatnosť závetu poručiteľa, žalovaná uviedla, že závet poručiteľa spĺňa zákonné náležitosti.
Osoba svedka závetu, p. Q., je skutočne osobou blízkou žalovanej ako závetnej dedičke a preto nebola
osobou spôsobilou na to, aby pôsobila pri závete ako svedok. Ďalší svedok, pán O., bol bývalým
manželom žalovanej. Manželstvo bolo rozvedené v roku 1977, po rozvode uzatvorili obaja ďalšie

manželstvá, nebolo preukázané, že by ujmu, ktorú utrpela žalovaná alebo menovaný druhý z nich
pociťoval dôvodne ako vlastnú ujmu, a podľa žalovanej je tak menovaný spôsobilý byť svedkom závetu
poručiteľa, pretože nie je osobou blízkou žalovanej. Takouto osobou nie je podľa žalovanej ani tretí
svedok závetu poručiteľa Ing. J. T.. Žalovaná vyhlásila, že tento nie je a ani v čase spísania závetu nebol
jej osobou blízkou. Nebola s ním v rodinnom alebo v obdobnom pomere, nežili v spoločnej domácnosti,

nehospodárili spoločne, neboli vzájomne do úvahy prichádzajúcimi zákonnými, či závetnými dedičmi
po sebe, nikdy nemali záujme uzatvoriť manželstvo alebo začať spolu žiť ako druh a družka, prípadne
viesť spoločnú domácnosť, či spoločne hospodáriť. Žalovaná vzťah s menovaným popísala vo svojej
výpovedi ale súd prvej inštancie tento vzťah vyhodnotil neprimerane extenzívnym spôsobom a v rozpore
s ustálenou judikatúrou. Jeho hodnotenie tohto vzťahu ako obdobnému vzťahu rodinnému je celkom

nesprávne. V tomto zmysle je nesprávny aj záver súdu prvej inštancie, že ujmu, ktorý by Ing. T. utrpel
by žalovaná pociťovala ako vlastnú. Ing. T. v čase, keď svedčil závetu poručiteľa netrpel žiadnou ujmou,
ani zdravotnou, ani majetkovou. Obava, ktorú žalovaná vyslovila na pojednávaní dňa 01.02.2018 v
súvislosti s prípadným vplyvom svedeckej výpovede na zdravotný stav menovaného /stav v roku 2018/
bola len jej obavou, nie ujmou menovaného, ktorú by ona, čo i len hypoteticky, pociťovala ako ujmu

vlastnú. Pojem ujmy súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne, keď nezohľadnil správnym a logickým
spôsobom hľadisko spoločenské, objektívne a hľadisko spoločenskej morálky. Vylúčenie určitých osôb
ako svedkov závetu je podľa žalovanej regulované zákonom tým spôsobom, že rozhodujúcou a konanie
zúčastnených osôb determinujúcou „ujmou“ by mohla byť len ujma v súvislosti so závetným dedením,teda iba a výlučne ujma majetková. Zákonodarca nemohol mať na mysli napríklad ujmu zdravotnú.
Osoba Ing. T. bola podľa žalovanej spôsobilým a nevylúčeným svedkom závetu poručiteľa. Na základe
toho žalovaná navrhla, aby odvolací súd v napadnutom výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie tento

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie bude povinný vykonať dokazovanie
na zistenie, či poručiteľ v čase spísania závetu bez akýchkoľvek pochybností trpel duševnou poruchou,
ktorá ho robila nespôsobilým na zriadenie závetu.
8. K odvolaniu žalobcu žalovaná písomne uviedla, že ona trvá na dôvodoch svojho odvolania alebo ak
by odvolací súd jej odvolaniu nevyhovel, tak potom považuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch

II. a III., ktoré odvolaním napadol žalobca, za vecne správny.
9.Kodvolaniužalovanejsavyjadrilpísomnežalobca.Poukázalnato,žeskutočnostiohľadneduševného
stavu poručiteľa, ktoré uviedol v spore žalovaná nespochybnil a preto podľa 151 ods. 1 CSP sa tieto
skutkové tvrdenia považujú za nesporné. Sama žalovaná potom vo svojom odvolaní uviedla, že poručiteľ
„od12.4.2011do1.6.2011apouvedenýčasovýintervalbolpoddlhodobouakontrolovanouindikovanou
liečbou psychofarmakami.“, pričom v tomto čase bol hospitalizovaný v NsP Bojnice, na psychiatrickom

oddelení. Žalobca si je rovnako ako žalovaná vedomý, že v rozhodnom čase bol poručiteľ pod vplyvom
silných liekov, ktorých úlohou je vyvolať u psychiatrických pacientov stav letargie. Ani táto skutočnosť
nie je medzi stranami podľa § 151 ods. 1 CSP sporná. Za tohto stavu veci, ktorý je obom stranám dobre
známy a preto ho nikdy nie len nerozporovali, ale ho dokonca výslovne potvrdili, nemožno považovať
poručiteľa za osobu spôsobilú na napísanie závetu. V súvislosti s formálnou stránkou závetu musí

žalobca uviedol, že tvrdenia žalovanej ohľadne spisovania a údajného podpisovania závetu neboli
ničím z jej strany preukázané a rozhodne sú medzi stranami sporné, čo jasné vyplýva z jednotlivých
vyjadrení žalobcu riadne uvedených v konaní pred okresným súdom. Návštevy na psychiatrii sú prísne
kontrolované a k hospitalizovaným osobám sa cudzie osoby ani počas návštev nepúšťajú, preto sa
nemohlo stať, že by prišla veľká návšteva štyroch ľudí za poručiteľov, z toho traja dokonca úplne cudzí

ľudia pre poručiteľa a na spoločnej chodbe začali riešiť, čítať a podpisovať závet mimo dohľadu a záujmu
zdravotníckeho personálu, ktorí vie, že akékoľvek podpisovania listín zo strany pacientov či návštevy
cudzích osôb sú na psychiatrii NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach zakázané, čo žalobca v konaní
tiež riadne preukázal (viď vyjadrenie vedúceho referátu kontroly, sťažností a informácií NsP Prievidza so
sídlom v Bojniciach pána Mgr. F. O. zo dňa XX. marca XXXX). Z výpovede samotnej žalovanej vyplynulo,

že jednak sama závet poručiteľovi predčítala a v odvolaní tiež uvádza, že „údaje o obsahu závete tejto
osobe (rozumej Ing. J. T.!), ktorá závetnú listinu v listinnej podobe napísala a vytlačila, oznámila sama
žalovaná“ a zabezpečila si troch (nie dvoch) svedkov a to všetko jedine a len preto, že poručiteľ nebol
schopný závet sám napísať a ani si ho sám prečítať pre jeho zlý zdravotný (psychický) stav, práve
preto si závet nenapísal sám, práve preto mu závet musela prečítať žalovaná a práve preto žalovaná

údajne priviedla k podpisovania závetu nie dvoch, ale až troch svedkov. V zmysle § 476c Občianskeho
zákonníka poručiteľ, ktorý nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne
prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pritom musí
pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Tu si žalovaná sama závet pripravila, sama
si zabezpečila svedkov zo svojej rodiny, ktorí sa na závete podpísali a sama sa ustanovila za jediného

dediča po poručiteľovi. Sama žalovaná uviedla na otázku, že prečo si vybrala zrovna týchto troch
svedkov,žetýmnechcelazaťažovaťcudzieosoby,keďžesajednáorodinnúzáležitosť.Žalovanápresne
uviedla, že „ja som nerozširovala moje veci medzi cudzích ľudí, sú to viac-menej rodinné záležitosti a
nepovažovala som za potrebné a vhodné zaťahovať do toho cudzie osoby, ktorým budem vysvetľovať
prečo ma požiadal o spísanie tej závete.“ (viď zápisnica zo dňa 1. februára 2018). Postavenie brata

žalovanejjenesporné.Čosatýkabývaléhomanželažalovanej,takjehopostaveniejedeterminovanéich
spoločnou dcérou a rodinným vzťahom budovaným aj cez spoločné vnúča, kedy sa pravidelne stretávali
sa žalovanou na rodinných oslavách a stretnutiach, pričom sama žalovaný pri svojom výsluchu uviedla
„Na otázku, či PZŽ dobre pochopil, že bývalý manžel po 35 rokoch od rozvodu nie je cudzou osobou,
žalovaná udáva: z právneho hľadiska je cudzou osobou určite, ale vo vzťahu k mojej osobe nie je cudzou

osobou.“ (viď zápisnica zo dňa 1. februára 2018). Tretím svedkom bol pán Ing. T., ktorý bol (je) amantom
žalovanej. Pre partnerský vzťah nie je nevyhnutné, aby osoby spolu žili alebo spolu hospodárili ako sa to
snažípodmieňovaťžalovanávosvojomodvolaní,hlavnájecitovápreviazanosťavzájomnývzťahdôvery
a zdieľania osobných, súkromných a rodinných vzťahov, ktorý presahuje bežné kamarátstvo. Zvlášť u
osôb vyššieho veku, ktoré sú už dlhodobo zvyknuté na svoju každodennú rutinu, pri ktorej nemajú radi

akékoľvek zmeny je veľmi výnimočné, aby započali s partnerom aj spoločné bývanie a hospodárenie,
naopak je oveľa bežnejšie, že kvôli svojmu vzťahu už tak radikálne svoj život meniť nechcú. To čo však
robí Ing. T. blízkou osobou pre žalovanú sú ich pravidelné vzájomné návštevy v dvojici doma, dôverné
rozhovory, zdieľanie osobných a rodinných informácií, starostlivosť o ich zdravotný stav a tiež spoločnétrávenie rodinných stretnutí a to tak s rodinou pána Ing. T. ako aj s rodinou žalovanej. Ide o vzťah
partnerský jedného muža a jednej ženy, do ktorého iné osoby nevstupovali, kedy spoločný čas trávili
spoločne ako pár a ako pár sa aj prezentovali navonok a dokonca sa tak aj zúčastňovali na vzájomných

rodinných stretnutiach, čo rozhodne „len“ u kamarátov očakávať nemožno. Okrem toho žalovaná robila
všetko preto, aby Ing. T. v konaní vôbec nevypovedal a to až do takej miery, že z jej obáv prezentovaných
priamo na pojednávaní jasne vyplynula blízkosť týchto osôb, vrátane vzájomného pociťovanie ujmy
týkajúcej sa napríklad zdravotného stavu Ing. T. na žalovanú, pričom vzájomnosť pociťovania ujmy sa
rozhodne nevzťahuje len na úroveň majetkovej ujmy ako to tvrdí žalovaná. Z týchto dôvodov považuje

žalobca odvolanie žalovanej za nedôvodné.
10. K tomuto vyjadreniu žalobcu na svoje odvolanie sa písomne vyjadrila žalovaná. Poukázal na to, že ku
dňu spísania závetu nebol poručiteľ osobou, ktorá by bola úplne alebo čiastočne pozbavená spôsobilosti
na právne úkony. Nepopiera, že poručiteľ trpel duševnou chorobou, avšak hodnoverný záver o tom, že
tátoduševnáchorobahorobilavdeňspísaniazávetuosobounespôsobilounazriadeniezávetujemožné
len na základe znaleckého dokazovania, ktoré ale vykonané nebolo. Žalobca podľa nej nikdy neuplatnil

v spore dôvod neplatnosti závetu poručiteľa podľa § 476c Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
žalovaná trvá na to, že poručiteľ ani v deň spísania závetu, ani skôr alebo neskôr, nebol osobou, ktorá
by nemohla čítať alebo písať. Tieto spôsobilosti boli u neho zachované. Sám si však vymienil písomnú
formu závetu, tak ako bola realizovaná s tým, že závetnú listinu si prečítal a až následne mu ju znova
prečítala sama žalovaná. Závetu poručiteľa svedčili dve osoby, L. O. a S.. J. T., ktoré je nutné považovať

za spôsobilých a nevylúčených svedkov.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania oboch strán sporu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdiť.

12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne

ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje a k odvolacím námietkam strán sporu
dodáva nasledovné:
13. Podľa odvolacieho súd niet pochýb o tom, že R. Q. a Ing. J. T., ktorý svedčili závetu poručiteľa S. I.

zo dňa XX.XX.XXXX neboli osobami spôsobilými byť svedkami závetu menovaného poručiteľa, pretože
v čase spísania závetu boli osobami blízkymi žalovanej, ktorá bola závetom povolaná dediť.
14. Podľa § 476b Občianskeho zákonníka závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou
rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho
poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.

15. Podľa § 476f Občianskeho zákonníka závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke
nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo
predčitatelia.
16. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,

ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
17. Z dokazovania, ktoré v spore vykonal súd prvej inštancie vyplynulo, že dňa 29.05.2011 bol v
prítomnosti troch svedkov R. Q., Ing. J. T. a L. O. poručiteľom S. I., nar. XX.XX.XXXX vlastnoručne
podpísaný závet, v ktorom určil ako závetnú dedičku p. X. L., nar. XX.XX.XXXX, teda žalovanú, a v
prípade jej smrti jej dedičku a dcéru I. O., nar. XX.XX.XXXX.

XX. R. Q., svedok závetu poručiteľa, je bratom žalovanej. Ide teda o súrodenca závetnej dedičky, ktorý
tak v zmysle § 476f v spojení s § 116 Občianskeho zákonníka nie je osobou spôsobilou byť svedkom
závetu poručiteľa. Tento záver nenapáda ani samotná žalovaná.
19. Pokiaľ ide o Ing. J. T., ďalšieho svedka závetu poručiteľa, súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním zistil, že tento bol v čase spísania závetu poručiteľa priateľom žalovanej. V rokoch

2010-2011 sa s ním stretávala pri rôznych príležitostiach, ako oslavy detí, vnúčeniec z jeho i jej strany.
Žalovaná tiež uviedla, že menovaný jej pomáhal aj v čase, keď bola chorá, vyjadrila sa, že je to jej
dôverný priateľ, preberala s ním aj osobné záležitosti, o ktorých jej rozprával i on. Uviedla, že bola zrejme
jeho jedinou dôvernou priateľkou. Žalovaná na otázku ohľadne svedkov závetu poručiteľa uviedla, ženerozširovala svoje veci medzi cudzích ľudí, ide o viac-menej rodinné záležitosti a nepovažovala za
potrebné a vhodné zaťahovať do toho cudzie osoby, ktorým bude vysvetľovať prečo ju poručiteľ požiadal
o spísanie závetu. Potom, čo bol navrhnutý v priebehu konania navrhnutý výsluch menovaného Ing.

T. ako svedka žalovaná uviedla, že má strach o zdravie uvedeného svedka, ak by sa mal zúčastniť
výsluchu ako svedok v tomto konaní, pretože má pamäťové a aj iné zdravotné problémy, ktoré zdravie
by mohlo byť výsluchom poškodené.
20. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že uvedené zistené skutočnosti svedčia o
blízkom vzťahu medzi žalovanou a Ing. T. v čase spísania závetu poručiteľa a to do tej miery, že

menovanému je potrebné považovať v uvedenom čase za osobu blízku žalovanej v zmysle § 118
Občianskeho zákonníka. Tretiu osobu /nie príbuzného v priamom rade, súrodenca, či manžela/ možno
považovať za osobu blízku len vtedy, ak je k dotknutej osobe v pomere rodinnom alebo obdobnom a
zároveň by ujmu, ktorú utrpela jedna z týchto osôb /tretia osoba alebo dotknutá osoba/, druhá dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu. V tomto prípade je nepochybné, že Ing. T. bol v čase spísania závetu
poručiteľavovzťahukžalovanejosobouvpomereobdobnompomerurodinnému,keďhosamažalovaná

označila za dôverného priateľa a samu seba za asi jedinú dôvernú priateľku menovaného. Navzájom sa
navštevovali a spolu sa zúčastňovali rodinných osláv. Viedli rozhovory o dôverných, osobných veciach a
pomáhali si v čase choroby. Sama žalovaná uviedla, že spísanie a odsvedčenie závetu poručiteľa bolo
v podstate rodinnou záležitosťou, do ktorej nechcela zaťahovať cudzích ľudí. Je teda jasné, že vzťah
medzi žalovanou a Ing. T. v čase spísania závetu prekračoval medze bežného priateľského vzťahu a

blížil sa skôr ku vzťahu rodinnému. Z uvedených skutočností možno rovnako tak podľa odvolacieho
súdu usudzovať, že ujmu, ktorú by utrpel menovaný alebo žalovaná by druhý z nich dôvodne pociťoval
ako vlastnú ujmu. Tomu nepriamo svedčí aj skutočnosť, že žalovaná ho po jeho úraze v roku 2016
navštevovala v nemocnici a aj teraz má obavu o vplyv svedeckej výpovede na zdravie Ing. T..
21. Odvolací súd tak dospel k záveru, že R. Q. a S.. J. T. bolo možné v čase spísania závetu poručiteľa

považovaťzaosobyblízkežalovanej,ktorábolazávetompovolanádediť/§116Občianskehozákonníka/
a neboli tak osobami spôsobilými svedčiť závetu poručiteľa v zmysle § 476f Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného potom súd prvej inštancie správne vyvodil záver, že závet poručiteľa zo dňa 29.05.2011,
ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, nie je podpísaný pred dvomi spôsobilými súčasne prítomnými
svedkami a preto je pre rozpor so zákonom /§ 476b Občianskeho zákonníka/ podľa § 39 Občianskeho

zákonníka neplatný.
22. Na správnosti uvedených záverov a tým aj výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie nič nemení ani
skutočnosť namietaná v odvolaní žalovanou, že konania sa nezúčastnila jej dcéra, I. O., rod. Zimanová.
Menovaná nebola a nie je závetnou dedičkou poručiteľa v zmysle závetu poručiteľa zo dňa 29.05.2011.
Týmto závetom bola iba poručiteľom určená ako tzv. náhradná dedička pre prípad, že by jej matka,

žalovaná, ktorá bola závetom povolaná dediť, zomrela. K tejto okolnosti však nedošlo, žalovaná v čase
smrti poručiteľa žila a preto je potrebné za závetnú dedičku považovať len ju, a nie aj jej dcéru. Účasť
dcéry žalovanej v tomto konaní tak nebola nijako potrebná.
23. Čo sa týka výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvolaním napadol žalobca, tu odvolací
súd po preskúmaní veci zistil, že aj v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny.

24. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že vo svojej žalobe formuloval dva žalobné petity /prvý o určenie
neplatnosti závetu poručiteľa a druhý o určenie, že žalovaná nie je dedičkou poručiteľa/ len s ohľadom
na nejednotnosť aplikačnej praxe a presnú jazykovú formuláciu výroku rozhodnutia ponechal na súde.
Tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné. Nejednosť aplikačnej praxe možno pozorovať len za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku /zákon č. 66/1963 Zb. účinný do 30.06.2016/. Žalobca však podával

svoju žalobu už za účinnosti Civilného mimosporového poriadku, ktorý v § 194 ods. 1 stanovuje, že
ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po
márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné,
aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Z uvedeného ustanovenia je jednoznačné, že žaloba
dediča podľa § 194 ods. 1 CMP nie je žalobou o určenie dedičského práva /teda či žalobca je dedičom

poručiteľa, resp. či žalovaný nie je dedičom poručiteľa/ ale vždy o určenie spornej skutočnosti, od
ktorej sa tvrdené alebo popierané dedičské právo odvíja /tu o určenie neplatnosti závetu poručiteľa/.
Žalobca ako zákonný dedič poručiteľa popierajúci dedičské právo žalovanej z dôvodu neplatnosti závetu
poručiteľa bol preto správne, plne v súlade s § 194 ods. 1 CMP, súdom v dedičskom konaní odkázaný na
podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu poručiteľa. Len v tejto časti bola žaloba žalobcu správna,

zodpovedajúca zneniu § 194 ods. 1 CMP.
25. Žalobca však popri určení neplatnosti závetu poručiteľa žaloval aj o určenie, že žalovaná nie je
dedičom poručiteľa. Tieto dve žaloby nemožno považovať za totožné, či alternatívne. Žaloba o určenie,
že závet poručiteľa je neplatný je žalobou o určenie spornej skutočnosti /platnosť závetu poručiteľa/, zktorej sa dovodzuje dedičské právo žalovanej a zodpovedá zneniu § 194 ods. 1 CMP. Na druhej strane
žaloba o určenie, že žalovaná nie je dedičkou poručiteľa je priamo žalobou o určenie dedičského práva
a nezodpovedá tak zneniu § 194 ods. 1 CMP. Ako žalobu o určenie právnej skutočnosti ju musí pripúšťať

osobitný právny predpis /§ 137 písm. d) CSP/. Keďže takého niet, pretože závery o dedičskom práve
sú vecou súdu v dedičskom konaní, hoc aj na podklade rozhodnutia súdu v sporovom konaní o určení
spornej skutočnosti na základe žaloby podľa § 194 ods. 1 CMP, súd prvej inštancie správne žalobu
žalobcu o určenie, že žalovaná nie je dedičkou poručiteľa zamietol.
26.Keďžesúdprvejinštanciepodľazáverovodvolaciehosúdusprávnevyhovelžalobežalobcuourčenie

neplatnosti závetu poručiteľa a tiež správne zamietol žalobu žalobcu o určenie, že žalovaná nie je
dedičkou poručiteľa, bol procesný úspech strán v spore v podstate rovnaký. Súd prvej inštancie preto
dôvodne a správne v otázke náhrady trov konania strán sporu v prvoinštančnom konaní rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto aj
v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

2 CSP. V odvolacom konaní boli rovnako úspešné, resp. neúspešné obe strany sporu a preto odvolací
súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).