Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, November 8, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201067
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117201067.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne: C.. I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/
XX, XXX XX G., práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Gabriela Jablonská, advokátka, Letná 47, 040
01 Košice, proti žalovanému: M. B., M. úrad XX, XXX XX B., právne zastúpený advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Brezová 10, 040 01 Košice, v konaní o určenie neplatnosti odvolania z

funkcie s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11Cpr/7/2017-160
z 15.03.2018 takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku III., ktorým súd konanie v časti uhradenia náhrady
mzdy vo výške rozdielu príjmu riaditeľky X. a C. školy B. a rádovej učiteľky vypočítanej do XX.XX.XXXX
až do opätovného umožnenia vykonávania funkcie riaditeľky X. školy a C. školy B. vylúčil na samostatné
konanie.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. okrem výroku II., ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol rozsudok
z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Súd u r č u j e , že odvolanie riaditeľky z funkcie riaditeľky X. školy a C. školy B. vykonané listom
žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné.

II. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a .

III. Konanie v časti uhradenia náhrady mzdy vo výške rozdielu príjmu riaditeľky X. školy a C. školy
B. a rádovej učiteľky vypočítanej od XX.XX.XXXX až do opätovného umožnenia vykonávania funkcie
riaditeľky X. školy a C. školy B. vylučuje na samostatné konanie.

IV. Žalobkyňa m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z.z., § 3 ods. 1,
ods. 2, § 34, § 39 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262
ods. 2 CSP.

3. K otázke svojej právomoci a príslušnosti poukázal na rozhodnutia NS SR, sp. zn. 5Cdo/133/2011,

5Cdo/235/2011, 3Cdo/117/2011 a uzavrel, že ma jednak právomoc a jednak príslušnosť predmetný spor
prejednať a rozhodnúť. Existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, že odvolanie žalobkyne zfunkcie riaditeľky je neplatné odôvodnil zásahom do osobnostných práv žalobkyne. Samotnú dôvodnosť
žaloby v časti určenia odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky založil na zistení, že konanie žalobcu
bolo v rozpore s dobrými mravmi, teda tento úkon považoval za absolútne neplatný, lebo odvolanie

z funkcie bolo účelové, neodôvodniteľné, po viac ako dvoch rokoch od porušenia povinnosti, ktorej
splneniežalovanýodžalobkyninevyžadoval,čímonporušilvyššiecitovanýzákon,aakžalovanýnapriek
tomu akceptoval vykonávanie funkcie riaditeľky žalobkyňou, súd nemohol akceptovať jej odvolanie.
V časti určenia, že funkcia riaditeľky naďalej trvá, v časti uloženia povinnosti žalovanému umožniť
žalobkyni vykonávať funkciu riaditeľky žalobu zamietol, lebo vyslovil, že odvolanie je neplatné. Rozdiel

v mzdových nárokoch medzi funkciou riaditeľky a učiteľky vylúčil na samostatné konanie. Žalobkyni ako
plne úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov proti žalovanému v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý (II.), podal
odvolanie žalovaný citujúc v zákone uvedené odvolacie dôvody podľa § 365 písm. a/, c/, d/, f/, g/ CSP. Z
obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný spochybňuje jednak právomoc a jednak kauzálnu príslušnosť

prvoinštančného súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu a v tejto časti považuje rozhodnutie
prvoinštančného súdu aj za nepreskúmateľné. Žalovaný má ďalej za to, že rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré je v tomto prípade podľa žalovaného priamo v rozpore so
zákonom, lebo nepodanie majetkového priznania žalobkyňou je porušením jej povinností a tak dôvodom
na jej odvolanie, pričom je irelevantné, kedy a ako sa zriaďovateľ o porušení povinností dozvie, pričom

zákon neustanovuje žiadnu premlčaciu lehotu, do kedy musí zriaďovateľ odvolať riaditeľa pre porušenie
zákonných povinností. Vyslovil názor, že povinnosťou žalobkyne bolo majetkové priznanie podať do 30
dní od ustanovenia do funkcie ( t.j. od 01.07.2014), to že k odvolaniu došlo po určitom čase od porušenia
povinnosti, neznamená ospravedlnenie tohto konania žalobkyne zo strany žalovaného, a takéto konanie
žalovaného nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Práve naopak v rozpore so zákonom konala žalobkyňa,

keď si nesplnila zákonom stanovené povinnosti. Navrhol konanie zastaviť, postúpiť vec príslušnému
orgánu, alebo súdu, eventuálne rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, resp. rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že ide o pracovnoprávny spor, teda vec patrí do právomoci

súdov rozhodujúcich pracovnoprávne spory. V ostatnom poukázala na svoju argumentáciu pred
prvoinštančným súdom s tým, že zákon vraví iba o hraničnej lehote na podanie majetkové priznania, nič
nevraví o mimoriadnom majetkovom priznaní, ona menovací dekrét obdržala 30.04.2014 s účinnosťou
od 01.07.2014, a majetkové priznanie podala vo februári 2014 a mimoriadne majetkové priznanie v apríli
2014. Navrhla odvolanie žalovaného zamietnuť.

6. Ďalšie podania strán sporu dané neboli.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie čiastočne prípustné (§ 355 CSP) a čiastočne neprípustné (analogicky § 357 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného je z časti dôvodné.

8. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením (§ 234 ods. 1 CSP). Proti uzneseniu
je vo všeobecnosti prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa ( § 357 CSP). Ak je
podané odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je obsiahnuté v enumeratívnom výpočte, musí byť bez
ďalšieho odmietnuté ( § 386 písm. c/ CSP). Proti uzneseniu o vylúčeniu veci na samostatné konanie
odvolanie nie je prípustné, lebo nie je výslovne uvedené v už zmieňovanom ustanovení § 357 CSP.

9. Ak potom tu odvolaním napadnutý III. výrok rozsudku o vylúčení veci na samostatné konanie
je rozhodnutím, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (analogicky § 357 CSP), odvolaciemu
súdu neostávalo nič iné, a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania zo strany
prvoinštančného súdu, odvolanie žalovaného postupom podľa § 386 písm. c/ CSP voči tomuto výroku

odmietnuť.

10. Predmetom sporu je určenie, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky je neplatné. K uvedenému
pridružila žalobkyňa i ďalšie nároky.11. Pokiaľ žalovaný namietal v podanom odvolaní nedostatok právomoci a kauzálnej príslušnosti
všeobecného súdu vo veci konať, je potrebné poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ustálenú

súdnu prax, ktorá považuje odvolanie z funkcie riaditeľa školy za právny úkon v pracovnoprávnej oblasti,
ktorého neplatnosť treba posudzovať v zmysle občianskeho práva. Je jednostranným prejavom vôle
žalovaného smerujúcim k vzniku, zmene, resp. zániku práv, ktoré právne predpisy s týmto prejavom
spájajú (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/133/2011 zo dňa 29.10.2012, rozsudok Najvyššieho
súdu SR 5Cdo/235/2011 zo dňa 18.9.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6MCdo/3/2015 zo dňa

24.2.2016).

12. Žalovaný tvrdil, že napadnutý rozsudok je v tejto časti (otázka právomoci a kauzálnej príslušnosti)
aj nepreskúmateľný. Iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku v tejto

časti však jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom
odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti jednoznačne rešpektuje kautely určujúce minimálnu
mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

13. Z vyššie uvedeného plynie dostatočný a nespochybniteľný záver o neopodstatnenosti týchto
odvolacích námietok žalovaného, čím potom nemohli byť naplnené odvolacie dôvody, že neboli splnené
podmienky,žedošlokporušeniuprávažalovanéhonaspravodlivýproces,žerozhodovalvylúčenýsudca
alebo nesprávne obsadený súd, a že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie (§ 365 písm. a/ - d/ CSP).

14. Žalovaný ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, ba je až v priamom rozpore so zákonom. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

15. V tomto spore je nepochybné, že žalobkyňa bola do funkcie riaditeľky menovaná žalovaným dňa

30.04.2014 s účinnosťou od 01.07.2014 do 30.06.2019. V tejto súvislosti jej vznikla o.i. i povinnosť
deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľky (§ 10 ods.
1 písm. a/ zák. č. 552/2003Z.z.). 30 - dňovú lehotu na splnenie si tejto povinnosti zákon viaže
na okamih ustanovenia do funkcie, ktorým v tomto prípade bol deň 01.07.2014, a nie na okamih
prevzatia menovacieho dekrétu. Potom je nepochybné, že žalobkyňa si túto zákonom uloženú povinnosť

bezpochyby nesplnila, a bolo v tomto smere úplne nadbytočným sa zaoberať otázkou ne/podania
mimoriadneho majetkové priznania v apríli 2014, na podanie ktorého sa v tomto spore odvolávala tak
všemožne žalobkyňa.

16. Zákon zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať riaditeľa o.i. i v prípade, ak si riaditeľ

nesplní svoju zákonom stanovenú povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od
ustanovenia do funkcie (§ 3 ods. 7 písm. b/ zák. č. 596/2003Z.z. v spojení s 10 ods. 1 písm. a/ zák. č.
552/2003Z.z.), pričom v prípade takéhoto odvolania, sa vyžaduje iba vyjadrenie príslušnej rady školy (§
3 ods. 9 zák. č. 596/2003Z.z., a nie súhlas s odvolaním, tak ako sa to mylne v tomto spore domnieva
žalobkyňa.

17. Táto povinnosť zriaďovateľa z časového hľadiska nie je zákonom limitovaná, a v prípade,
ak zriaďovateľ uvedené porušenie povinnosti zistí, musí prikročiť k odvolaniu riaditeľa. Na ťarchu
zriaďovateľa nemožno pripísať ani kontrolu, resp. vynútenie si splnenie povinnosti, v tomto prípade
deklarovanie majetkových pomerov do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľa, lebo touto

povinnosťou zákon zaťažuje vymenovaného riaditeľa, a nie zriaďovateľa.

18. Potrebné je poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý už vo svojom
rozsudku z 28.02. 2005, sp. zn. 2 Cdo 178/2004, ktorý si osvojila aj následná ustálená prax najvyššiehosúdu, vyslovil právny záver, od ktorého ani po zmene právnych predpisov (zákon č. 542/1990 Zb. o
štátnej správe v školstve a školskej samospráve, účinný do 31. decembra 2003, ktorý bol zmenený
zákonom č. 596/2003, účinným od 1. apríla 2003 v znení neskorších predpisov) nie je dôvod odstúpiť.

Ako uviedol Najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí, ustanovenia zákona č. 542/1990 Zb. (v
súdenej veci zákona č. 596/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov obdobne) osobitne neupravovali
náležitosti odvolania z funkcie a nerobí tak ani zákon č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe (v súčasnosti
zákon č. 552/2003 Z.z.v znení neskorších predpisov o výkone práce vo verejnom záujme), ktorý ohľadne
pracovnoprávnych vzťahov odkazuje na úpravu Zákonníkom práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení

neskorších noviel), okrem prípadov, ak sám alebo osobitný predpis neustanovuje inak).

19. Potom právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie riaditeľa školy, je potrebné vykladať
ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis s takýmto prejavom spája. Pre jeho
platnosť je postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť, ktorých naplnenie je dané uvedením konkrétnym
ustanovením zákona. Musí sa dostať do dispozičnej sféry druhej strany - riaditeľovi. V prejednávanom

spore uvedené bezpochyby naplnené bolo.

20. Tak ako každý iný právny úkon, aj odvolanie z funkcie riaditeľa ako jednostranný právny úkon je
neplatný, ak je v rozpore s dobrými mravmi. Výkon práv a povinností musí byť v súlade s dobrými mravmi
Neplatným je preto aj odvolanie zriaďovateľom, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými

mravmi predpokladá, že motívy odvolania nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku.

21. Povinnosťou prvoinštančného súdu bolo sa zaoberať a skúmať motív odvolania žalobkyne z funkcie
riaditeľky, ak ho tá označila za účelové z dôvodu, že začala poukazovať na neplnenie si zákonných
povinností žalovaného ako zriaďovateľa školy, čo malo vyústiť až do podania trestného oznámenia a

civilných žalôb zo strany žalobkyne. Prvoinštančný súd vôbec nezisťoval a nezaoberal sa úvahami, či
z hľadiska takto uplatneného odvolania z funkcie riaditeľky so zreteľom na všetky dostupné okolnosti
prípadu, to zodpovedalo dobrým mravom. Zistenie skutočného motívu a skutočných dôvodov pre
odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, môže viesť k zisteniu, či tento jednostranný právny úkon je (nie
je) v rozpore s dobrými mravmi.

22. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd uvádza, že k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd dochádza nie len postupom súdu, ktorý je založený na celkom zjavne
nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení procesného predpisu upravujúceho náhradu

trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, ale v neposlednom rade aj v takom prípade, ak je
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu ku výroku o trovách konania celkom nedostatočné, t.j.
nepreskúmateľné.

23. Záver súdu prvej inštancie o trovách konania jednoznačne nerešpektuje ustanovenie kogentnej

normy (§ 255 CSP) a je taktiež nepreskúmateľné, lebo súd neuviedol rozumné a dostatočné dôvody, na
ktorých svoj záver urobil. V tomto spore bolo uplatnených niekoľko samostatných nárokov, kde z časti
bolo žalobe vyhovené, z časti bola žaloba zamietnutá, a z časti boli nároky vylúčené na samostatné
konanie. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku

samostatne. Trovy, ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov,
je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov (t.j. podľa toho, ako sa tá-ktorá vec zo
spoločne prejednávaných vecí podieľala na vzniku týchto trov). Pri objektívnej kumulácii treba za plný
úspech považovať aj to, ak strana uspeje pri uplatňovaní jedného nároku, kým ostatné nároky budú, za
zákonom splnených podmienok, vylúčené sa samostatné konanie - úspešná strana má v tomto prípade

plný nárok na náhradu trov konania bez ohľadu na to, aký bude procesný výsledok ďalších nárokov
prejednávaných a rozhodnutých v samostatných konaniach. Uvedeným sa súd prvej inštancie vôbec
neriadil.

24. Odvolaciemu súdu tak potom neostávalo nič iné, ako postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP

zrušiť rozsudok vo zvyšnej napadnutej časti ( výroky I. a IV.) a postupom podľa § 391 CSP vrátiť vec v
rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.25. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom, následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených
v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

26. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).